Marcinková, ja vám ďakujem za to, že ste veľmi jednoducho zhrnuli, že o čo tu vlastne pôjde, že jediné, čo sa verejnosť dozvie, je zverejnenie na webe, že ministerstvo obrany má nejaký záujem. To je obrovská moc, ktorú im dávame do ruky. Pretože od toho bodu, kedy oni zverejnia, že majú nejaký záujem, zrejme aj osobný záujem ministra, tak odvtedy už nezverejnia nič. Nezverejnia jedinú informáciu o verejnom obstarávaní, nezverejnia jedinú informáciu o tom, kto budú dodávatelia nejakej stavby na tom území. Bude to absolútne nekontrolovateľné. Žiadne ďalšie informácie nám o tom neposkytnú, pretože to bude samozrejme v tom špeciálnom utajenom režime všetko. A najhoršie je to, že oni už majú aj vyskúšané, že čo bude vlastne potom, keď si tam niečo pekné postavia. Potom sa to možno postaví a nejakí funkcionári ministerstva obrany alebo vojenskej rozviedky alebo ja neviem, ako sa všetky tieto ich inštitúcie tam volajú, tak si to potom krásne odkúpia ako pán Balciar. Takže presne na toto je určená táto diera, ktorá je v tomto stavebnom zákone, ktorá dáva obrovskú moc do rúk ministra obrany. A pripravuje pôdu na ďalšie kšefty ministra obrany. Takže ja budem veľmi rada, keď toto sa z toho zákona vypustí, pretože je to naozaj toxická vec a dúfam, že si to uvedomujú aj koaliční poslanci. Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Martinková.
|
Pán kolega, ďakujem aj vám, že sledujete aj túto legislatívu a že sa aj rozumiete tomu a hlavne tej aplikačnej praxi v tejto oblasti. Vieme, že stavebný zákon, ktorý tu prijali minulý rok, nebol dobre vyložený a neboli k nemu dostatočné metodické usmernenia a preto je naozaj dobré, že sem pán minister prináša tento samovykladajúci sa návrh zákona a že tie ustanovenia už sú tam konečne napísané tak, aby tomu ľudia v aplikačnej praxi dobre rozumeli. A ďakujem, že aj upozorňujete tu na dieru v tomto zákone, a síce na tú definíciu, kedy Ministerstvo obrany má neskutočnú moc. A mne sa zdá, že to je len ďalšia diera pre budúce kšefty Ministerstva obrany a ministra obrany. A je to už symptomatické pre túto koalíciu, že je v jej záujme a v záujme ministra obrany prinášať deravé zákony, aby potom v týchto deravých zákonoch nachádzali príležitosti na investície a na veľké infraštruktúrne projekty. A ja som veľmi rada, že ste ich takto odhalili a dúfam, že tento zákon nebude v praxi zneužitý ministrom obrany na ďalšie jeho kšefty. Ďakujem pekne, pán poslanec Ledecký.
|
No, ja sa hlavne pýtam, že pre koho si tu pripravujú kšefty. Že táto eventová agentúra strana HLAS, že pre koho si tu pripravuje kšefty týmto návrhom zákona? Spýtam sa, že aké efektívne je vynaložiť 740 000 na protidrogové akcie, ktorých účasťou bol človek, ktorý bol obvinený z drogovej a v kokaínovej kauze, obvinený bol z členstva v zločineckej skupine. Ja sa pýtam, že aký, aký vzor sú títo ľudia, ktorí sa zúčastňujú na týchto podujatiach pre naše deti. A ja som presvedčená, že oni majú ešte v zástupe ďalších influencerov, ktorých na tieto akcie budú volať, a to je, ktorý propaguje nikotínové vrecúška, propaguje hazard, propaguje na svojich sociálnych sieťach alkohol, propaguje tam tie, tie bojové, bojové športy a jednoducho oni sú všetci už nastúpení na to, aby strane HLAS v tejto eventovej agentúre v týchto organizácií týchto ročov pomáhali. Ďalej spomeniem aj Dominiku Cibulkovú a jej feedring, ktorá určite bude veľmi rada spolupracovať na ďalšej akcii, ktorá bude možno zameraná proti alkoholizmu. A chcem sa opýtať, keďže je tu pani Érska, že či by nám mohla povedať, že či sa v rámci tejto akcie budú organizovať aj roučov, ktoré budú namierené proti politickej korupcii. Pretože ja ju vnímam ako veľmi silno zakorenenú v tejto koalícii a bola by som rada, keby sme takéto row chow videli aj nabudúce a pozrite si tam kľudne aj ministra Huliaka. Ďakujem. Pani poslankyňa Števulová
|
Janka, ďakujem ti za tvoj príspevok. No je fascinujúce, že to, na čo samosprávy čakajú roky, dokáže minister Huliak zavetovať jednoducho úplným mávnutím ruky. A on, ktorý je vlastne bývalým starostom obce, robí toto, čo je absolútne proti všetkým obciam, samosprávam, mestám. Mrzí ma, že to, čo funguje v iných krajinách, na to sa u nás hľadajú len výhovorky, ako sa to u nás nedá a že to nebude fungovať. U nás totižto počúvame lobistov, ktorí si cez Huliaka vylobujú absolútne to, čo chcú. Pretože v počúvaní lobistov je Huliak naozaj, že majster sveta. Huliak je v tom dobrý. Videli sme to napríklad pri zákone o kasínach, o hazarde, pri zákone o športe, kde proste lobisti mali úplné eldorado. Je bizarné, že koalícia si nevie Huliaka upratať. Huliak dostal obrovský balík v podobe Tiposu. Je to zlatá sliepka, ktorá znáša zlaté vajcia. On len na daroch z Tiposu rozdal už vyše 3 milióny € na darovacích zmluvách, odkedy je 5. marca vo funkcii ministra športu. Jemu ste dali balík 3 milióny na to, aby si robil vlastné promo a za to on nie je schopný ani poslúchať to, na čo tie peniaze dostal, aby udržal túto koalíciu v tomto parlamente. No. A je smiešne, že za takéto, takéto ťažké peniaze, ktoré má, vy ho počúvate a počúvate ho a robíte zle samosprávam. Ďakujem pekne za pozornosť. Pani poslankyňa Števlová.
|
Pán kolega, ďakujem vám veľmi pekne, že opäť sem prinášate tento návrh, pretože turistické značky naozaj potrebujú tú legislatívnu ochranu a vlastne aj tú možnosť na rozvoj tých značiek, teda, aby tam bolo stabilné a predvídateľné financovanie. Čo mňa mrzí, že tento návrh si za ten pol roka, čo sme tu mali prestávku od neho, si neosvojil minister športu, pretože, pretože ten návrh je tak dobre pripravený, že by s tým nemal absolútne žiadnu prácu. Ja mám skôr pocit, že on tam je skôr v konflikte záujmov, najmä kvôli svojej strane a kvôli svojim heslám voda, pôda, les. Čiže on zrejme si tento návrh ani do konca volebného obdobia neosvojí. A som zvedavá teda, koľkí poslanci zmenili za šesť mesiacov názor a zahlasujú za tento zákon v prvom čítaní. Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu Generácia O Olymp dostanú Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu generácia Olymp dostanú slovenský Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a rozvoj značiek v roku 2026. A to je dobrá správa, pretože oni mali posledné dva roky, najmä keď tam boli minister Kekety a minister Huliak, naozaj oveľa menšie financie a teraz sa konečne vracajú na tú úroveň z rokov 2020 až 2023, kedy mali 300 000, teraz budú mať dokonca ešte viac. Takže ja sa tomu veľmi teším a ja si myslím, že tento zákon je naozaj potrebný, pretože tie turistické značky si zaslúžia ochranu v legislatíve a zaslúžia si peniaze, zaslúžia si, aby mali ochranu a možnosť ďalšieho rozvoja. Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Gažovičová.
|
Pán kolega, ďakujem vám veľmi pekne, že opäť sem prinášate tento návrh, pretože turistické značky naozaj potrebujú tú legislatívnu ochranu a vlastne aj tú možnosť na rozvoj tých značiek, teda, aby tam bolo stabilné a predvídateľné financovanie. Čo mňa mrzí, že tento návrh si za ten pol roka, čo sme tu mali prestávku od neho, si neosvojil minister športu, pretože, pretože ten návrh je tak dobre pripravený, že by s tým nemal absolútne žiadnu prácu. Ja mám skôr pocit, že on tam je skôr v konflikte záujmov, najmä kvôli svojej strane a kvôli svojim heslám voda, pôda, les. Čiže on zrejme si tento návrh ani do konca volebného obdobia neosvojí. A som zvedavá teda, koľkí poslanci zmenili za šesť mesiacov názor a zahlasujú za tento zákon v prvom čítaní. Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu Generácia O Olymp dostanú Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu generácia Olymp dostanú slovenský Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a rozvoj značiek v roku 2026. A to je dobrá správa, pretože oni mali posledné dva roky, najmä keď tam boli minister Kekety a minister Huliak, naozaj oveľa menšie financie a teraz sa konečne vracajú na tú úroveň z rokov 2020 až 2023, kedy mali 300 000, teraz budú mať dokonca ešte viac. Takže ja sa tomu veľmi teším a ja si myslím, že tento zákon je naozaj potrebný, pretože tie turistické značky si zaslúžia ochranu v legislatíve a zaslúžia si peniaze, zaslúžia si, aby mali ochranu a možnosť ďalšieho rozvoja. Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Gažovičová.
|
Pán kolega, ďakujem vám veľmi pekne, že opäť sem prinášate tento návrh, pretože turistické značky naozaj potrebujú tú legislatívnu ochranu a vlastne aj tú možnosť na rozvoj tých značiek, teda, aby tam bolo stabilné a predvídateľné financovanie. Čo mňa mrzí, že tento návrh si za ten pol roka, čo sme tu mali prestávku od neho, si neosvojil minister športu, pretože, pretože ten návrh je tak dobre pripravený, že by s tým nemal absolútne žiadnu prácu. Ja mám skôr pocit, že on tam je skôr v konflikte záujmov, najmä kvôli svojej strane a kvôli svojim heslám voda, pôda, les. Čiže on zrejme si tento návrh ani do konca volebného obdobia neosvojí. A som zvedavá teda, koľkí poslanci zmenili za šesť mesiacov názor a zahlasujú za tento zákon v prvom čítaní. Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu Generácia O Olymp dostanú Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu generácia Olymp dostanú slovenský Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a rozvoj značiek v roku 2026. A to je dobrá správa, pretože oni mali posledné dva roky, najmä keď tam boli minister Kekety a minister Huliak, naozaj oveľa menšie financie a teraz sa konečne vracajú na tú úroveň z rokov 2020 až 2023, kedy mali 300 000, teraz budú mať dokonca ešte viac. Takže ja sa tomu veľmi teším a ja si myslím, že tento zákon je naozaj potrebný, pretože tie turistické značky si zaslúžia ochranu v legislatíve a zaslúžia si peniaze, zaslúžia si, aby mali ochranu a možnosť ďalšieho rozvoja. Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Gažovičová.
|
Pán kolega, ďakujem vám veľmi pekne, že opäť sem prinášate tento návrh, pretože turistické značky naozaj potrebujú tú legislatívnu ochranu a vlastne aj tú možnosť na rozvoj tých značiek, teda, aby tam bolo stabilné a predvídateľné financovanie. Čo mňa mrzí, že tento návrh si za ten pol roka, čo sme tu mali prestávku od neho, si neosvojil minister športu, pretože, pretože ten návrh je tak dobre pripravený, že by s tým nemal absolútne žiadnu prácu. Ja mám skôr pocit, že on tam je skôr v konflikte záujmov, najmä kvôli svojej strane a kvôli svojim heslám voda, pôda, les. Čiže on zrejme si tento návrh ani do konca volebného obdobia neosvojí. A som zvedavá teda, koľkí poslanci zmenili za šesť mesiacov názor a zahlasujú za tento zákon v prvom čítaní. Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu Generácia O Olymp dostanú Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a Ja mám ešte aj jednu dobrú správu, že v rámci projektu generácia Olymp dostanú slovenský Klub slovenských turistov a Slovenský cykloklub po 165 000 € na udržiavanie a rozvoj značiek v roku 2026. A to je dobrá správa, pretože oni mali posledné dva roky, najmä keď tam boli minister Kekety a minister Huliak, naozaj oveľa menšie financie a teraz sa konečne vracajú na tú úroveň z rokov 2020 až 2023, kedy mali 300 000, teraz budú mať dokonca ešte viac. Takže ja sa tomu veľmi teším a ja si myslím, že tento zákon je naozaj potrebný, pretože tie turistické značky si zaslúžia ochranu v legislatíve a zaslúžia si peniaze, zaslúžia si, aby mali ochranu a možnosť ďalšieho rozvoja. Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Gažovičová.
|
Pán kolega Pročko, za vaše vystúpenie ďakujem aj za to, že ste uznali, že toto je dôležitá téma a my ju prinášame preto, aby sme práve v tejto téme zadefinovali tie pojmy hlavné, aby sa o nich začalo hovoriť, aby sa tie kluby si začali uvedomovať tie svoje povinnosti. A ako budeme vyberať, ako budú tie kluby vyberať tú osobu, tak určite ju vyberie štatutár klubu, ale nemôže ňou byť on sám. To znamená, musí vybrať nejakú nezávislú osobu. Táto osoba potom bude vyškolená, čiže ona bude presne vedieť o tom, na čo je určená, že je vlastne tou osobou, na ktorú sa môže prísť obrátiť, či už rodič alebo športovec a športovkyňa, keď cíti, že niečo nie je v poriadku, tak sa bude môcť na ňu obrátiť a táto osoba bude preškolovaná systematicky a ja dúfam teda, že aj v rámci ministerstva, ktoré má priamo riadenú organizáciu a agentúru SADA, Slovenskú antidopingovú agentúru, ktorá túto tému má riešiť. Má na to tam aj určeného pracovníka, pracovníčku, ktorí toto riešia. Takže tá metodická podpora pre zväzy a pre kluby z toho ministerstva bude a ja dúfam, že tá téma bude úplne bežná, normálna a nebudeme sa tváriť, že neexistuje na Slovensku. Čo ste spomenuli ten volejbalový prípad, tak áno. Išlo o jedného človeka, ktorý pracoval na vysokej pozícii v športe, bol štátnym tajomníkom, ale ako tréner proste on propagoval, že jeho tvrdý a vulgárny prístup k zverencom je to jediné správne a ja to odsudzujem. Ďakujem.
|
Ďakujem ti, Inga, za tvoj výborný, výborný príspevok. A veľmi správne si poznamenala, že my nepotrebujeme len tie pravidlá, ktoré sú fajn a oslobodzujú nás a, ak ich máme, tak už ich máme dodržiavať, ale my potrebujeme v športe zmeniť kultúru. Pretože, ako si presne povedala, tak ten šport je mužského rodu. Ten šport vznikol pre mužov. Oni sa tam porovnávali, prijali tam ženy, možno na začiatku 20. storočia. Ale tie ženy ešte, tie, tie ešte tam nemajú taký vplyv, pretože tam nie sú v rozhodujúcich pozíciách, takže nemajú vplyv na to, ako ten šport zmeniť z tohto naozaj vyslovene mužského princípu, orientovaného na výkon. Takže ja budem veľmi rada, keď aj v športe bude viac žien vo vedúcich pozíciách, ktoré budú môcť toto zmeniť. A šport je veda, práca. Ale zároveň tam musí byť ten rešpekt. Ten rešpekt súperovi, rešpekt zverencovi, rešpekt rodičov k trénerovi, trénerov k rodičom a naopak. Jednoducho lídri v športe, v tejto téme naozaj, keď ju otvorili, tak podľa mňa narazili na tú obludnú realitu, že máme v kluboch incidenty, ktoré sa tam ututľajú, že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme. Identity, ktoré sa tam ututlajú. Že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme nulovú toleranciu a potrebujeme zmenu kultúry. V športe. Ďakujem ti ešte raz za tvoj príspevok. Poslať Stanku.
|
Ďakujem ti, Inga, za tvoj výborný, výborný príspevok. A veľmi správne si poznamenala, že my nepotrebujeme len tie pravidlá, ktoré sú fajn a oslobodzujú nás a, ak ich máme, tak už ich máme dodržiavať, ale my potrebujeme v športe zmeniť kultúru. Pretože, ako si presne povedala, tak ten šport je mužského rodu. Ten šport vznikol pre mužov. Oni sa tam porovnávali, prijali tam ženy, možno na začiatku 20. storočia. Ale tie ženy ešte, tie, tie ešte tam nemajú taký vplyv, pretože tam nie sú v rozhodujúcich pozíciách, takže nemajú vplyv na to, ako ten šport zmeniť z tohto naozaj vyslovene mužského princípu, orientovaného na výkon. Takže ja budem veľmi rada, keď aj v športe bude viac žien vo vedúcich pozíciách, ktoré budú môcť toto zmeniť. A šport je veda, práca. Ale zároveň tam musí byť ten rešpekt. Ten rešpekt súperovi, rešpekt zverencovi, rešpekt rodičov k trénerovi, trénerov k rodičom a naopak. Jednoducho lídri v športe, v tejto téme naozaj, keď ju otvorili, tak podľa mňa narazili na tú obludnú realitu, že máme v kluboch incidenty, ktoré sa tam ututľajú, že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme. Identity, ktoré sa tam ututlajú. Že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme nulovú toleranciu a potrebujeme zmenu kultúry. V športe. Ďakujem ti ešte raz za tvoj príspevok. Poslať Stanku.
|
Ďakujem ti, Inga, za tvoj výborný, výborný príspevok. A veľmi správne si poznamenala, že my nepotrebujeme len tie pravidlá, ktoré sú fajn a oslobodzujú nás a, ak ich máme, tak už ich máme dodržiavať, ale my potrebujeme v športe zmeniť kultúru. Pretože, ako si presne povedala, tak ten šport je mužského rodu. Ten šport vznikol pre mužov. Oni sa tam porovnávali, prijali tam ženy, možno na začiatku 20. storočia. Ale tie ženy ešte, tie, tie ešte tam nemajú taký vplyv, pretože tam nie sú v rozhodujúcich pozíciách, takže nemajú vplyv na to, ako ten šport zmeniť z tohto naozaj vyslovene mužského princípu, orientovaného na výkon. Takže ja budem veľmi rada, keď aj v športe bude viac žien vo vedúcich pozíciách, ktoré budú môcť toto zmeniť. A šport je veda, práca. Ale zároveň tam musí byť ten rešpekt. Ten rešpekt súperovi, rešpekt zverencovi, rešpekt rodičov k trénerovi, trénerov k rodičom a naopak. Jednoducho lídri v športe, v tejto téme naozaj, keď ju otvorili, tak podľa mňa narazili na tú obludnú realitu, že máme v kluboch incidenty, ktoré sa tam ututľajú, že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme. Identity, ktoré sa tam ututlajú. Že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme nulovú toleranciu a potrebujeme zmenu kultúry. V športe. Ďakujem ti ešte raz za tvoj príspevok. Poslať Stanku.
|
Ďakujem ti, Inga, za tvoj výborný, výborný príspevok. A veľmi správne si poznamenala, že my nepotrebujeme len tie pravidlá, ktoré sú fajn a oslobodzujú nás a, ak ich máme, tak už ich máme dodržiavať, ale my potrebujeme v športe zmeniť kultúru. Pretože, ako si presne povedala, tak ten šport je mužského rodu. Ten šport vznikol pre mužov. Oni sa tam porovnávali, prijali tam ženy, možno na začiatku 20. storočia. Ale tie ženy ešte, tie, tie ešte tam nemajú taký vplyv, pretože tam nie sú v rozhodujúcich pozíciách, takže nemajú vplyv na to, ako ten šport zmeniť z tohto naozaj vyslovene mužského princípu, orientovaného na výkon. Takže ja budem veľmi rada, keď aj v športe bude viac žien vo vedúcich pozíciách, ktoré budú môcť toto zmeniť. A šport je veda, práca. Ale zároveň tam musí byť ten rešpekt. Ten rešpekt súperovi, rešpekt zverencovi, rešpekt rodičov k trénerovi, trénerov k rodičom a naopak. Jednoducho lídri v športe, v tejto téme naozaj, keď ju otvorili, tak podľa mňa narazili na tú obludnú realitu, že máme v kluboch incidenty, ktoré sa tam ututľajú, že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme. Identity, ktoré sa tam ututlajú. Že máme zväzy, ktoré vôbec nemonitorujú jednotlivé prípady. Potom sa stane, že naozaj predátori uniknú svojmu trestu a naozaj ďalej pôsobia, prejdú z jedného klubu do druhého, kde ďalej používajú tieto svoje praktiky. A my naozaj potrebujeme nulovú toleranciu a potrebujeme zmenu kultúry. V športe. Ďakujem ti ešte raz za tvoj príspevok. Poslať Stanku.
|
Ďakujem pekne za slovo. Dávid, ďakujem veľmi pekne za tvoju poznámku. My potrebujeme tie dáta a my aj v tom návrhu zákona dávame túto povinnosť tomu oficierovi, že on tie dáta má zbierať, má robiť monitoring a tieto dáta nám pomôžu potom aj pri vyhodnocovaní jednotlivých prípadov alebo pri nastavovaní vôbec politík v danom klube alebo pri nastavovaní školení. Jednoducho, ak budeme mať dáta, budeme vedieť, čo sa tam deje, ako sa to deje, kto robí šikanu, kto robí deťom zle, kto je nerešpektujúci tréner, tak budeme sa vedieť aj v tých kluboch na základe tých dát s tým vysporiadať. Gréta, je mi ľúto, že si mala nepríjemnú skúsenosť a už aj teraz vieš, že nie si sama, pretože to prostredie v športe je naozaj ako keby kompetitívne, môže byť toxické, môže byť orientované prudko na veľmi silné výkony a tým pádom sa tam nerešpektujú jednotliví ľudia a je to, je, nie je to safe space. Ako si povedala, že malo by to byť bezpečné prostredie. Ingrid, ďakujem ti aj za tvoju poznámku o rodovo podmieňovanom násilí, aj o dievčatách, aj o chlapcoch. Obe tieto pohlavia majú špecifické problémy, čo sa týka násilia v športe a naozaj tá toxická maskulinita, ktorú si aj ty popísala a tá normalizácia agresie je veľkým problémom a naozaj aj k chlapcom musíme pristupovať s rešpektom, aby sa im toto nedialo. A Tina, ďakujem aj tebe za tvoj insight ako rodiča detí, ktoré športujú, a to, že tá dôvera, ktorú my potrebujeme mať k tým trénerom a k tým ľuďom, ktorí sa pohybujú okolo našich detí v športe, tak tá je najdôležitejšia. A Rišo, naozaj tebe ďakujem, že si povedal, že toto je to minimum, čo vieme pre deti urobiť, otvoriť túto diskusiu.
|
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.
|
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.
|
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.
|
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.
|
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená verejnosť, športová obec. Dovoľte mi, aby som v mene svojom i v mene mojej kolegyne Ingrid Kosovej uviedla návrh zákona, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť ako technická novela, no v skutočnosti predstavuje jednu z najzásadnejších hodnotových zmien v našom prístupe k mládežníckemu športu. Predkladáme návrh, ktorý do našej legislatívy konečne zavádza systémový rámec pre ochranu osôb v športe, tzv. safeguarding. Viac k návrhu uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem. Ďakujem, pani poslankyňa. Dávam
|
Za slovo, pán predsedajúci. Ja len chcem opraviť ešte to pôsobenie tých strešných organizácií, že Slovenský olympijský a športový výbor nezastrešuje deflympijský výbor, hej? Že ako keby to sú dve strešné organizácie, pretože na medzinárodnej úrovni patria pod iné strešné organizácie, hej? Že deflympijské hry nie sú to, čo bolo v Tokiu, hej? Že v Tokiu boli paralympijské hry a to zastrešuje Slovenský olympijský a športový výbor a deflympiády zimné a letné sú iné podujatia a tie zastrešuje u nás Slovenský deflympijský výbor. Takže tam len by som chcela to uviesť na pravú mieru. Ďakujem.
|