Ďakujem za slovo. Naozaj tento zákon má pôvod niekde v roku 2014, 2015, keď bol splnomocnencom vlády pre rómske komunity pán Pollák, ja sa naňho veľmi dobre pamätám a veľmi intenzívne a užitočne sme spolupracovali. Ale od tej doby uplynul nejaký čas a situácia sa zmenila. Medzitým sa stalo povinné predprimárne vzdelávanie pre päť ročné deti, ale pre všetky deti. Vy viete, že minister školstva ohlásil, že povinná predškolská príprava bude v ďalšej fáze pre všetky, pre všetky štvorročné deti a neskôr pre všetky, pre všetky trojročné deti. A teraz ja nerozumiem, prečo, ak to bude povinné pre všetkých, tu máme na stole zákon, ktorý hovorí iba o istej skupine detí. Ja tomu naozaj nerozumiem, že čo, aký je tam dôvod. Hovorím, že malo to zmysel vtedy, keď povinná predškolská príprava nebola povinná pre nikoho. Vtedy ten návrh zákona mal zmysel, ale dnes ten zmysel naozaj stratil. Ja to hovorím úplne v dobrom. Je fakt, že časť detí sa bude môcť vzdelávať individuálne alebo pripravovať individuálne, nebudú musieť chodiť do tej materskej školy, ale nebude sa to týkať práve tej skupiny detí, o ktorej vám v tomto návrhu ide. Čiže ja by som rada vedela odpoveď na tú otázku, ak majú tým prejsť všetci, prečo vy, vyberáte nejakú skupinu osobitne.
Ďakujem.
|
.. na poslanca Farkašovského, ktorý hovoril že nesúhlasí s tým, že v pozadí návrhu SMER-u je jeden cieľ, ktorým je rozbitie opozície, lebo opozícia sa rozbíja sama. No musím povedať, že je to rafinovaný spôsob, lebo SMER sa snaží naozaj rozbiť dobre formujúca sa spoluprácu s KDH na hodnotách KDH a toto je to smutné. A pokiaľ ide o právo a zodpovednosť rodiča, aby formovali hodnotový svet detí to im nikto neberie. To je veľká chyba sa domnievať. Ale zodpovednosť má aj štát a tento záväzok prebral na seba v medzinárodných dokumentoch. Napríklad v dohovore o právach dieťaťa. Vyplýva mu to z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. A tak ďalej. Nemám čas o tom hovoriť podrobne. Čiže tam je delená zodpovednosť. K pani poslankyni Matejičkovej. Neviem kde ona prišla na to, že ja som spojila frekvenciu zmien ústavy v Spojených štátoch amerických s tým, že tam sú vykonávané tranzície. Ja som o tom fakt nepovedala ani slovo. A k tomu ešte jeden príbeh ako nesúcitne sa pozeráme na túto skupinu ľudí. Išla som do parlamentu, vonku stála transrodová osoba a niesla plagát, na ktorom bolo napísané: "Ja nie sok kultúrno-etická otázka, ja som ľudská bytosť." O tom som ja hovorila. Nespájala som zmeny v americkej ústave (Potlesk.)
|
Ďakujem za slovo. Ctené kolegyne z môjho tábora určite mi odpustia, ak na nich nebudem reagovať lebo však tam je úplná názorová afinita, takže naozaj to nie je potrebné. Ale prejdem k poznámke, faktickej poznámke pána poslanca Farkašovského, ktorý hovoril, že nesúhlasí s tým, že v pozadí návrhu SMER-u je jeden cieľ, ktorým je rozbitie opozície lebo opozícia sa rozbíja sama. No, musím povedať, že je to rafinovaný spôsob lebo SMER...
|
...nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem, že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách? Čo nezmení štát, a mám na mysli obsah vzdelávania v súlade teda s odpoveďami na kultúrno-etické otázky, to môže zmeniť rodič a čo nezmení ani štát, ani rodič, tak by mohol zmeniť učiteľ s výhradou vo svedomí. A zdá sa, že aspoň pri všetkej biede o čom tu hovorím, aspoň k tej poslednej veci teda nepríde. Ak prejde ktorákoľvek z týchto zmien, školy prestanú byť priestorom, kde sa naozaj vzdeláva mnohostranne, kde sa ľudia netvária, že v spoločnosti a v otvorenosti v ľudských vzťahoch nedošlo ku zmenám. Jednoznačne k tým zmenám prišlo a svedčí o tom vývoj poznania v spoločenských a medicínskych vedách. Svedčí o tom aj generačný vývoj základných práv a slobôd. O týchto zmenách sa má diskutovať a do diskusie majú byť zapojení všetci, aj žiaci. Ak zmeny Ústavy, ktoré sa týkajú výchovno-vzdelávacích programov prejdú, škola prestane byť miestom, kde s a podľa jedného z princípov školského zákona má uskutočňovať príprava na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti a v duchu porozumenia s znášanlivosti pretože ako môžete niekomu a niečomu porozumieť a tolerovať, ak o tom nehovoríte a nehovoríte o tom v kultivovanom prostredí školy. Samozrejme, že kľúčová zmena spočíva v návrhu na ignorovanie medzinárodných dohovorov, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ pôjde o kultúrno-etické otázky. Uvedené nadnárodné právo aj európska judikatúra totiž jasne definuje, za čo v oblasti výchovy a vzdelávania zodpovedá štát a kde sú hranice ingerencie rodičov. Ja som tu nie tak dávno, pár mesiacov to je, veľmi rozsiahlo hovorila. Takisto sa veľmi stručne vyjadrím k pozmeňovaciemu návrhu, ktorého podstatou je, že Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy. Z tých debát, ktoré okolo tejto témy sa rozpútali sa dá usúdiť, že nech akákoľvek osoba prejde procesom tranzície, tak pre určenie jej pohlavia bude rozhodujúci typ chromozómu. A čo to v praxi môže znamenať? V mojej bývalej profesii v stredných školách som sa stretla možno s tromi, štyrmi prípadmi, kedy žiaci alebo žiačky prechádzali procesom tranzície. A viem o tom preto, lebo riaditelia škôl so mnou konzultovali spôsob ich vzdelávania počas tohto procesu a rozprávali o tých deťoch aj širšie. A vy si neviete predstaviť, čím si tieto mladé ľudské bytosti prešli. Najprv absolvovali súboj sami so sebou. Neskôr v kruhu svojich najbližších, kým ich teda prijali. A potom neskôr aj v prostredí, v ktorom sa vzdelávali. A musím povedať, že to školské prostredie malo pre tieto osoby viac porozumenia ako ľudia v tejto sále. A keď teda všetko toto zvládli, vrátane ťažkých medicínskych procedúr, tak my im touto Ústavou hovoríme toto: Nech si trpel akokoľvek a nech si urobil čokoľvek, aby si konečne našiel sám seba, tak my ti každodenne budeme pripomínať, že to bolo zbytočné. Ja sa nehlásim ku žiadnej konfesii, ale som presvedčená o tom, že pôvodná kresťanská etika je okrem iného založená na súcite a pomoci trpiacim a nie na ich stigmatizácii. Ja si neviem predstaviť, že v nejakej klasickej demokracii v západnej Európe, napríklad ja neviem, v Nemecku, by poslanci CDU alebo CSU hlasovali za takýto návrh. To si naozaj neviem predstaviť. A na záver ešte jedna poznámka, ktorá má svoj pôvod v nedávnej debate na tému odmietnutia uznesenia, ktoré odcudzovali útoky Ruskej federácie na civilné obyvateľstvo Ukrajiny. K tej poznámke ma inšpirovalo vystúpenie pána Dostála a pani poslankyne Kolíkovej. Pán Dostál veľmi správne pripomenul, že na slovenskej politickej scéne sa stratila spoločenská dohoda o zahraničnopolitickom smerovaní krajiny a rovnako upozornil na to, že sa začína diskutovať o tom, či široká pluralita politických strán je súčasťou a je súčasťou demokratického zriadenia je vhodný model pre Slovenskú republiku. Pani Kolíková vtedy poznamenala, že v súvislosti s dobyvačnými snahami Ruska my dnes nevieme povedať, kto je náš nepriateľ. A ja by som k tomu dodala, že konanie a postoj premiéra spôsobujú, že strácame priateľov a nielenže nevieme, kto je náš nepriateľ, my to ani nechceme vedieť. A teraz, čo to má s touto Ústavou, s týmto návrhom. No, má to spoločné to, že my jednoducho nevieme, kto sme, nevieme, kam patríme, nevieme, kto je náš priateľ, neviem, kto je náš nepriateľ, neviem, čo je ušľachtilé a dobré, nevieme, čo je hodné odsúdenia a pritom všetkom blúznime o národnej identite. Hľadáme istotu v ústave v tom, či sme muži a či sme ženy. A teraz ja sa pýtam, akú identitu má národ, ktorý nemá jasno v niektorých úplne jasných a základných veciach. Pán Bartek sa tu čudoval, že prezidentka Čaputová povedala, že prestáva rozumieť svojmu národu. No, musím povedať, že ja si myslím to isté. Ďakujem pekne.
|
Ďakujem za slovo pán predsedajúci. Aj som váhala, že či teda to svoje vystúpenie nezruším, lebo je otázka, aký má zmysel to, že časť sály je skalopevne presvedčená o tom, že návrh novely Ústavy nesleduje ten cieľ, za aký sa vydáva a to teda ale nehovorím o KDH, tam rešpektujem, že teda reprezentuje a prezentuje ich hodnoty a časť sály jednoducho je vopred rozhodnutá, ako bude hlasovať, nehľadiac na akýkoľvek argument. Ale treba si povedať, že Ústava je nejaký pôdorys, keby som to mala zobrať z nejakého geometrického hľadiska a ten pôdorys predurčuje charakter krajiny. Je to nejaký základ, ktorý definuje normy a pravidlá, podľa ktorých má táto krajina fungovať. A samozrejme uznávam, že nejde o nemenný dokument a že má reflektovať spoločenský vývoj, ale v tom pozitívnom zmysle. Tým chcem povedať, že návrhy na zmeny sa nemajú používať, ústavy, ako prostriedok politického boja. Boja o voliča, o zachovanie alebo uchopenie moci, ale majú sledovať vyšší cieľ. Ale nemyslím si, že jeden z tých predkladateľov, alebo tých, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto návrhu, sledujú práve tento cieľ. A mimochodom, americká ústava, ktorá bola prijatá v roku 1788, čiže ma 237 rokov, má iba 27 dodatkov. Zatiaľ čo Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1992, čiže má 33 rokov, sa zmenila už 22 krát. A za zmienku stojí aj to, že bolo podaných 174 návrhov na jej zmenu. Táto frekvencia nehovorí o tom, že ten pôvodný text by bol taký zlý. Hovorí o tom, aký priestor poskytuje Ústava pre politický boj, pre rozhádanie spoločnosti a vytvorenie ilúzie, že iné problémy spoločnosť nemá. V návrhu novy, o ktorom teraz rokujeme a v pozmeňujúcich návrhoch k nemu, vidím jasne to, čo značná časť spoločnosti. V mojich predstavách ako keby sa zatiahol nepriehľadný záves medzi skutočné problémy, ktoré majú ostať nevidené a fiktívne problémy, ktoré majú byť nasvietené. Samostatným ale mimoriadne dôležitým bonusom toho celého je rozhádanie a rozbitie opozície. A to je problém. Sami navrhovatelia nie sú schopní niektoré návrhy dôveryhodne vysvetliť. Nedávno ma zaujalo vysvetlenie pani poslankyne Neveďalovej, vystupovala v nejakej diskusnej relácii, v jednej z televízii a na otázku, prečo má byť v Ústave zakotvená formulácia, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža pohlavie ženy povedala, že ľudia sú v tejto otázke zmätení a potrebujú istotu. Okrem tohto absurdného vysvetlenia som si položila otázku, či Ústava bude vždy reagovať na všetky pocity neistôt, ktoré ľudia budú mať. Tento návrh je z môjho pohľadu jedným z príspevkov k tomu, aby časť občanov nevnímala zložitý a pestrý svet v jeho mnohorakosti, ale naopak rozmýšľali len v nejakých binárnych kategóriách. A to je z pohľadu môjho, ako učiteľky, veľmi škodlivé. Mohla by som hovoriť o čomkoľvek v návrhu, čo ma trápi. Napríklad o tom, že niekto sa pokúša naplniť moju skutočnú identifikáciu so Slovenskom niečím, čo mi je bytostne cudzie. Z návrhu Ústavy som sa totiž dozvedela, čo vlastne bude tvoriť súčasť mojej národnej identity. Doteraz som si myslela, že moja národná identita je spätá s jazykom, ktorý ovládam najlepšie, v ktorom rozmýšľam, snívam, s nejakou historickou skúsenosťou tejto krajiny, či už bola dobrá alebo zlá, že je spätá s domovom, s blízkymi ľuďmi, že keď prechádzam hranice, tak už sa cítim doma a že mi záleží na tom, aby Slovensko bolo úspešnou a rešpektovanou krajinou. A odrazu mi navrhovaný článok, keď si prečítate dôvodovú správu, aj jeden z tých novelizačných článkov hovorí, že moja slovenská identita je tvorená odpoveďami na kultúrno-etické otázky, ktoré nám povedia, ako má vyzerať súkromný život, ako má vyzerať manželstvo, ako má vyzerať rodičovstvo, partnerské vzťahy, výchova a vzdelávanie, ochrana života. A chcem k tomu povedať toľko. Ak by vaše odpovede na tieto vraj kultúrno-etické otázky mali tvoriť moju národnú identitu, s nadsázkou hovorím, že ja sa takej identity budem musieť vzdať. Vďakabohu, že tomu tak nie je, pretože ústavný orgán by nemal zavádzať a presviedčať ľudí, že to, čo je súčasťou základných práv a slobôd, napríklad právo na súkromie, právo na rodinný život, právo na informácie, sú nejaké kultúrno-etické otázky, ktoré tvoria identitu slovenského národa. Základné práva totiž tvoria identitu slobodnej občianskej spoločnosti a pre mňa ako pre človeka, ktorý sa hlási k slovenskej národnosti, je nesmierne dôležité, podstatné, aby som žila v takej krajine, ktorá priznáva práva všetkým občanom, v súlade so základnými právami. A to je tiež nedeliteľnou súčasťou môjho conditio humana. Aj tu musím upozorniť na vnímanie demokracie politikmi SMER-u. V tej istej debate, o ktorej som hovorila. Na poznámku moderátora, že niektoré ustanovenia ak sa príjmu, budú mať negatívny dopad na menšiny, pani Neveďalová povedala, že rozhodujúci je názor väčšiny a želanie väčšiny. To vychádzala z toho prieskumu SANEP. Lebo názor väčšiny je rozhodujúcou alebo podstatou demokracie. A to ma prekvapilo, že dnes niekto, kto sa mnoho rokov pohybuje v prostredí Európskeho parlamentu, si zamieňa modernú demokraciu s tyraniou väčšiny. To ma tiež prekvapilo. Osobitne by som sa chcela venovať téme výchovy a vzdelávania, lebo aj do nej istým spôsobom zasahuje predložený návrh. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je nič zlé na tom, ak v Ústave bude záväzok, medzitým to už teda zrušil, neviem či zrušil, uvidíme pri hlasovaní, jeden z pozmeňujúcich návrhov, teda ak v Ústave bude záväzok, aby vzdelávacie programy, podľa ktorých sa v školách učí, boli v súlade s Ústavou. Platí to aj teraz, lebo školská legislatíva nikdy nemohla byť v rozpore s Ústavou, čiže ide o nejaké redundantné ustanovenie. Problém je však v tom, že v tzv. odpovediach na kultúrno-etické otázky, ktoré má podľa návrhu Ústava obsahovať, dôjde k rozporu medzi ich obsahom a súčasným vedeckým poznaním. A pripomínam, že najmä v oblasti spoločenských vied. V tomto kontexte a hovorím to naozaj s istou mierou irónie, bude potom potrebné zmeniť aj školský zákon, kde sa uvádza, že zákonný zástupca dieťaťa má právo, aby sa v škole alebo v školskom zariadení poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Podotýkam, že toto právo rodič si nemusí vymáhať a škola je povinná automaticky ho napĺňať. Jeden z návrhov v tejto veci ide ešte ďalej a dáva rodičom možnosť ovplyvniť účasť dieťaťa na vzdelávaní, ak by náhodou po tejto zmene Ústavy ešte súčasťou vzdelávacích programov ostali témy, spojené s intímnym životom a sexuálnym správaním. Osobne ma mrzí, že v tomto návrhu je zakódovaná pochybnosť, či školy v týchto témach pôsobia v prospech detí. A keby som chcela byť ostrejšia, tak by som povedala, že je tam zakódované presvedčenie, že škola môže byť miestom, kde sa deformuje hodnotový svet jej zverencov. A aby toho nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách? Čo nezmení štát
=====
|
Ja si najmenej zo všetkého želám, aby sa táto debata zvrhla na problém sexuálnej výchovy v školách, lebo to bude podporovať naratív, ktorý tu aj predniesla pani Plevíková, že ide o kľúčovú tému a agendu Progresívneho Slovenska. Ten podstatný problém spočíva aj v tejto téme v snahe vyviazať Slovenskú republiku zo záväzku rešpektovať a dodržiavať medzinárodné dohovory, vrátane zohľadňovania rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Pani Plevíková sa pýta, čo je zlé na tom návrhu, že rodičia budú môcť rozhodovať o nejakej časti obsahu vzdelávania. No zlé na tomto je, že to odporuje záväzkom a dohodám, ktoré Slovensko má dodržiavať. Existuje niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva ktoré hovoria o tom, že rodičia nemajú právo zasahovať a obmedzovať túto časť vzdelávania, pretože to vyplýva z iných medzinárodných dokumentov, napríklad z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý jasne zaväzuje štáty, ktoré ho ratifikovali k tomu, aby uskutočňovali napríklad výchovu k manželstvu a rodičovstvu, čo teda znamená, že sa dotýka to vzdelávanie aj týchto tém. Čiže o tomto to je. Nedávno vyšla práva, ktorá súvisí s tým, že maďarskí poslanci v roku 21 schválili návrh zákona ktorý znemožňoval osvetu v školách týkajúcu sa sexuálnych menšín. A podľa advokátky Súdneho dvora Maďarsko porušilo Únijné právo v prístupe k LGBTI obsahu. Nie je to síce záväzné stanovisko pre Súdny dvor ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
Ďakujem za slovo. Pán poslanec Podmanický, ako zásadný argument pre podporu návrhu zákona, resp. jeho časti, bol použitý výlsedok prieskumu SANEP. Pán Podmanický povedal, že agentúra SANEP sa pýtala občanov, čo chcú mať v ústave, to bola možno
druhá alebo tretia veta. No tak otázka neznela, lebo keby znela takto voľne, tak by iste agentúra nedospela k výsledku aký potom prezentoval pán poslanec. Áno, na otázku, či v ústave SEREL má byť uvedené, že Slovenská republika uznáva iba dve pohlavia, odpovedali respondenti tak ako uviedol pán poslanec. Tak povedzme si niečo o dôveryhodnosti agentúry SANEP. Agentúra SANEP nie je súčasťou združení agentúr pre výskum trhu a verejného mienenia SIMAR, ktoré je všeobecne brané ako záruka toho, že prieskum je uskutočnený seriózne a dodržuje určité štandardy a dôvodov je práve spôsob, akým SANEP zbiera dáta. Odborníci spochybnili vypovedaciu hodnotu, pretože vyskúšali, že napr. 30-ročný človek z Prahy sa môže veľmi ľahko vydávať za dôchodcu z vidieka a zarážajúci je aj tzv. motivačný systém. Agentúra boduje svojich respondentov podľa toho ako sú vo vypĺňaní prieskumov aktívni a za hlasovanie získavajú body a na konci mesiaca vždy agentúra vyhodnotí najlepších respondentov, a tí dostanú cenu. A otázkou teda je, aký výsledok by doručila renomovaná agentúra, ktorá dodržiava štandardy. Z môjho pohľadu je absolútne neprijateľné, aby sa politici pri prijímaní takýchto kontraverzných rozhodnutí zaštíťovali s pochybniteľnými prieskumami verejnej mienky. Ja to považujem za absolútny akt zúfalstva ako zdôvodniť ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V uplynulých dňoch, myslím, že včera a ešte aj pri rokovaní o skrátenom legislatívnom konaní som relatívne podrobne vyjadrila svoje výhrady k vecnej podstate tohto zákona. Dnes tu stojím nie kvôli samotnej podstate zákona, ale kvôli tomu o čom rokoval dnes výbor pre vzdelávanie. Chcem krátko reagovať na jeden z pozmeňujúcich návrhov, ktorý predložila pani poslankyňa Puškárová k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 245/2008 o výchove a vzdelávaní, teda školský zákon. Pôvodný návrh zákona má ambíciu podľa dôvodovej správy riešiť nadmerné záškoláctvo detí a zrazu sa k tomuto návrhu pripája séria prílepkov, ktorá rieši čokoľvek, len to nesúvisí so základnou témou. Ale to ma neprekvapuje. Chcem ale špeciálne upozorniť na ustanovenie článku II tohto pozmeňujúceho návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 575/2001 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa návrhu sa § 4 dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: "Na plnenie konkrétnych úloh v pôsobnosti ministerstva môže minister vymenúvať a odvolávať svojich splnomocnencov. Rozsah oprávnenia splnomocnenca určí organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister." A na toto ustanovenie nadväzuje v článku V aj zákon 55/217 o štátnej službe, kde sa § 7 ods. 2 dopĺňa písmenom c), ktoré rozširuje okruh štátnych zamestnancov, ktorí sú vymenovaní do funkcie buď podľa tohto zákona, teda zákona o štátnej službe alebo podľa osobitného predpisu, čo je práve tento prípad a rozširuje sa ten okruh štátnych zamestnancov o osobu splnomocnenca, ktorého teda do funkcie vymenúva minister. A čo sa uvádza v odôvodnení? V odôvodnení sa uvádza, že táto úprava súvisí s tým, aby splnomocnencov nevymenúvala iba vláda Slovenskej republiky, ale aby svojho splnomocnenca mohol vymenúvať aj priamo minister na plnenie konkrétnych úloh. Ak to určí organizačný poriadok ministerstva, splnomocnenec ministra bude môcť organizovať, riadiť a kontrolovať vykonávanie štátnej služby, podriadené útvary a podriadených štátnych zamestnancov, určovať im úlohy a ukladať im pokyny. A prečo na túto časť návrhu upozorňujem? Preto, lebo si kladiem otázku z akého dôvodu má byť zriadená takáto nová funkcia. Samotné ministerstvá majú dosť personálnych a štrukturálnych možností, aby mohli byť buď štátni tajomníci alebo generálni riaditelia sekcií poverení organizáciou, riadením a kontrolou vykonávania štátnej služby v podriadených útvaroch. Otázka znie aj tak, či vláde nestačila zmena zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorú schválila táto koaličná garnitúra a ktorou sa prestal limitovať počet štátnych tajomníkov. Dnes ich počet v podstate závisí a prepáčte, že to tak poviem, od miery drzosti každého ministerstva a poznamenávam, že v čase konsolidácie má Ficova vláda historicky najvyšší počet štátnych tajomníkov. A pri pohľade na zmenu, ktorú prináša tento pozmeňujúci návrh, odpoveď znie, že naozaj to vláde zjavne nestačilo. Keď teda organizačné poriadky ministerstiev v minulosti s týmto nikdy nemali problém a ministri nepociťovali potrebu zaviesť pozíciu splnomocnenca, tak prečo je práve tomu tak teraz. A prečo to predkladá práve poslankyňa za HLAS - sociálna demokracia. Iste sa nájde vysvetlenie a budúcnosť to ukáže, ale ja si dovolím predložiť malú fikciu v akom prípade by sa tak mohlo stať. A teraz tá malá fikcia. Ministerstvo školstva má dnes troch štátnych tajomníkov a zriadiť pozíciu štvrtého, no to by už bolo príliš do očí bijúce. V tomto kontexte ale potrebné pripomenúť si jeden príbeh, ktorý sa tam odohral v nedávnej minulosti. Keď sa ministrom cestovného ruchu a športu stal pán Huliak, odvolal z pozície štátneho tajomníka pána Krišandu, ktorý našiel útočisko na ministerstve školstva a stal sa štátnym tajomníkom. A došlo k ďalším posunom. Z organizačnej štruktúry bola vyňatá pozícia štátneho tajomníka pre regionálne školstvo a tú v tom čase zastával pán Slavomír Partila. Na uvoľnené miesto bol vymenovaný pán Krišanda a stal sa štátnym tajomníkom pre podporu mládeže, školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí. Skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme, že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod.
===== školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí, skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod. Ministerstvo školstva vtedy uspokojovalo verejnosť vysvetlením, že pán Partila naďalej v nezmenenom rozsahu bude za túto extrémne dôležitú agendu zodpovedať naďalej. Takže podľa všetkého, aj podľa toho čo viem, pánovi Partila ostala komplikovaná náročná agenda, určite priestory štátneho tajomníka a pravdepodobne aj plat, nezostala mu iba pozícia.
Za dôležitú agendu, ktorú vždy spravoval štátny tajomník, teda dnes zodpovedá človek bez príslušných právomocí aj príslušnej zodpovednosti. A v tomto príbehu vidím aj zmysel návrhu pani Puškárovej. Pozícia splnomocnenca ministra by mohla slúžiť pre situácie v akej sa ocitli osoby pána Partilu. Takéto osoby sa stanú novou významnou riadiacou štruktúrou ministerstiev, čo nebude také nápadné ako zriadenie nových pozícií štátnych tajomníkov. Hoci budú riadiť agendu, ktorá prislúcha štátnym tajomníkom. Ak ponúkaná fikcia bude zodpovedať budúcej realite, tak pôjde o ďalší príspevok k tomu, že vládou deklarovanú konsolidáciu v podobe úspor na personálnych nákladov samotnej vlády nemožno brať vážne. Uzavriem to teda takto, splnomocnenci budú riadiť a zodpovedať za agendu ktorá patrí štátnym tajomníkom a niektorí štátni tajomníci bez skutočne dôležitej agendy budú profitovať z úbohých politických dohôd a to je ešte ten lepší prípad. Považujem to za veľmi jednoduchú a priehľadnú fintu a za po... (nezroz. vyslov.) politického súpera, že to nezistí, ale zistili sme to. A varujem vás a žiadam vás aby ste to zohľadnili aj pri hlasovaní. Ďakujem. (Potlesk.)
|
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V uplynulých dňoch, myslím, že včera a ešte aj pri rokovaní o skrátenom legislatívnom konaní som relatívne podrobne vyjadrila svoje výhrady k vecnej podstate tohto zákona. Dnes tu stojím nie kvôli samotnej podstate zákona, ale kvôli tomu o čom rokoval dnes výbor pre vzdelávanie. Chcem krátko reagovať na jeden z pozmeňujúcich návrhov, ktorý predložila pani poslankyňa Puškárová k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 245/2008 o výchove a vzdelávaní, teda školský zákon. Pôvodný návrh zákona má ambíciu podľa dôvodovej správy riešiť nadmerné záškoláctvo detí a zrazu sa k tomuto návrhu pripája séria prílepkov, ktorá rieši čokoľvek, len to nesúvisí so základnou témou. Ale to ma neprekvapuje. Chcem ale špeciálne upozorniť na ustanovenie článku II tohto pozmeňujúceho návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 575/2001 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa návrhu sa § 4 dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: "Na plnenie konkrétnych úloh v pôsobnosti ministerstva môže minister vymenúvať a odvolávať svojich splnomocnencov. Rozsah oprávnenia splnomocnenca určí organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister." A na toto ustanovenie nadväzuje v článku V aj zákon 55/217 o štátnej službe, kde sa § 7 ods. 2 dopĺňa písmenom c), ktoré rozširuje okruh štátnych zamestnancov, ktorí sú vymenovaní do funkcie buď podľa tohto zákona, teda zákona o štátnej službe alebo podľa osobitného predpisu, čo je práve tento prípad a rozširuje sa ten okruh štátnych zamestnancov o osobu splnomocnenca, ktorého teda do funkcie vymenúva minister. A čo sa uvádza v odôvodnení? V odôvodnení sa uvádza, že táto úprava súvisí s tým, aby splnomocnencov nevymenúvala iba vláda Slovenskej republiky, ale aby svojho splnomocnenca mohol vymenúvať aj priamo minister na plnenie konkrétnych úloh. Ak to určí organizačný poriadok ministerstva, splnomocnenec ministra bude môcť organizovať, riadiť a kontrolovať vykonávanie štátnej služby, podriadené útvary a podriadených štátnych zamestnancov, určovať im úlohy a ukladať im pokyny. A prečo na túto časť návrhu upozorňujem? Preto, lebo si kladiem otázku z akého dôvodu má byť zriadená takáto nová funkcia. Samotné ministerstvá majú dosť personálnych a štrukturálnych možností, aby mohli byť buď štátni tajomníci alebo generálni riaditelia sekcií poverení organizáciou, riadením a kontrolou vykonávania štátnej služby v podriadených útvaroch. Otázka znie aj tak, či vláde nestačila zmena zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorú schválila táto koaličná garnitúra a ktorou sa prestal limitovať počet štátnych tajomníkov. Dnes ich počet v podstate závisí a prepáčte, že to tak poviem, od miery drzosti každého ministerstva a poznamenávam, že v čase konsolidácie má Ficova vláda historicky najvyšší počet štátnych tajomníkov. A pri pohľade na zmenu, ktorú prináša tento pozmeňujúci návrh, odpoveď znie, že naozaj to vláde zjavne nestačilo. Keď teda organizačné poriadky ministerstiev v minulosti s týmto nikdy nemali problém a ministri nepociťovali potrebu zaviesť pozíciu splnomocnenca, tak prečo je práve tomu tak teraz. A prečo to predkladá práve poslankyňa za HLAS - sociálna demokracia. Iste sa nájde vysvetlenie a budúcnosť to ukáže, ale ja si dovolím predložiť malú fikciu v akom prípade by sa tak mohlo stať. A teraz tá malá fikcia. Ministerstvo školstva má dnes troch štátnych tajomníkov a zriadiť pozíciu štvrtého, no to by už bolo príliš do očí bijúce. V tomto kontexte ale potrebné pripomenúť si jeden príbeh, ktorý sa tam odohral v nedávnej minulosti. Keď sa ministrom cestovného ruchu a športu stal pán Huliak, odvolal z pozície štátneho tajomníka pána Krišandu, ktorý našiel útočisko na ministerstve školstva a stal sa štátnym tajomníkom. A došlo k ďalším posunom. Z organizačnej štruktúry bola vyňatá pozícia štátneho tajomníka pre regionálne školstvo a tú v tom čase zastával pán Slavomír Partila. Na uvoľnené miesto bol vymenovaný pán Krišanda a stal sa štátnym tajomníkom pre podporu mládeže, školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí. Skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme, že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod.
===== školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí, skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod. Ministerstvo školstva vtedy uspokojovalo verejnosť vysvetlením, že pán Partila naďalej v nezmenenom rozsahu bude za túto extrémne dôležitú agendu zodpovedať naďalej. Takže podľa všetkého, aj podľa toho čo viem, pánovi Partila ostala komplikovaná náročná agenda, určite priestory štátneho tajomníka a pravdepodobne aj plat, nezostala mu iba pozícia.
Za dôležitú agendu, ktorú vždy spravoval štátny tajomník, teda dnes zodpovedá človek bez príslušných právomocí aj príslušnej zodpovednosti. A v tomto príbehu vidím aj zmysel návrhu pani Puškárovej. Pozícia splnomocnenca ministra by mohla slúžiť pre situácie v akej sa ocitli osoby pána Partilu. Takéto osoby sa stanú novou významnou riadiacou štruktúrou ministerstiev, čo nebude také nápadné ako zriadenie nových pozícií štátnych tajomníkov. Hoci budú riadiť agendu, ktorá prislúcha štátnym tajomníkom. Ak ponúkaná fikcia bude zodpovedať budúcej realite, tak pôjde o ďalší príspevok k tomu, že vládou deklarovanú konsolidáciu v podobe úspor na personálnych nákladov samotnej vlády nemožno brať vážne. Uzavriem to teda takto, splnomocnenci budú riadiť a zodpovedať za agendu ktorá patrí štátnym tajomníkom a niektorí štátni tajomníci bez skutočne dôležitej agendy budú profitovať z úbohých politických dohôd a to je ešte ten lepší prípad. Považujem to za veľmi jednoduchú a priehľadnú fintu a za po... (nezroz. vyslov.) politického súpera, že to nezistí, ale zistili sme to. A varujem vás a žiadam vás aby ste to zohľadnili aj pri hlasovaní. Ďakujem. (Potlesk.)
|
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V uplynulých dňoch, myslím, že včera a ešte aj pri rokovaní o skrátenom legislatívnom konaní som relatívne podrobne vyjadrila svoje výhrady k vecnej podstate tohto zákona. Dnes tu stojím nie kvôli samotnej podstate zákona, ale kvôli tomu o čom rokoval dnes výbor pre vzdelávanie. Chcem krátko reagovať na jeden z pozmeňujúcich návrhov, ktorý predložila pani poslankyňa Puškárová k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 245/2008 o výchove a vzdelávaní, teda školský zákon. Pôvodný návrh zákona má ambíciu podľa dôvodovej správy riešiť nadmerné záškoláctvo detí a zrazu sa k tomuto návrhu pripája séria prílepkov, ktorá rieši čokoľvek, len to nesúvisí so základnou témou. Ale to ma neprekvapuje. Chcem ale špeciálne upozorniť na ustanovenie článku II tohto pozmeňujúceho návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 575/2001 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa návrhu sa § 4 dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: "Na plnenie konkrétnych úloh v pôsobnosti ministerstva môže minister vymenúvať a odvolávať svojich splnomocnencov. Rozsah oprávnenia splnomocnenca určí organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister." A na toto ustanovenie nadväzuje v článku V aj zákon 55/217 o štátnej službe, kde sa § 7 ods. 2 dopĺňa písmenom c), ktoré rozširuje okruh štátnych zamestnancov, ktorí sú vymenovaní do funkcie buď podľa tohto zákona, teda zákona o štátnej službe alebo podľa osobitného predpisu, čo je práve tento prípad a rozširuje sa ten okruh štátnych zamestnancov o osobu splnomocnenca, ktorého teda do funkcie vymenúva minister. A čo sa uvádza v odôvodnení? V odôvodnení sa uvádza, že táto úprava súvisí s tým, aby splnomocnencov nevymenúvala iba vláda Slovenskej republiky, ale aby svojho splnomocnenca mohol vymenúvať aj priamo minister na plnenie konkrétnych úloh. Ak to určí organizačný poriadok ministerstva, splnomocnenec ministra bude môcť organizovať, riadiť a kontrolovať vykonávanie štátnej služby, podriadené útvary a podriadených štátnych zamestnancov, určovať im úlohy a ukladať im pokyny. A prečo na túto časť návrhu upozorňujem? Preto, lebo si kladiem otázku z akého dôvodu má byť zriadená takáto nová funkcia. Samotné ministerstvá majú dosť personálnych a štrukturálnych možností, aby mohli byť buď štátni tajomníci alebo generálni riaditelia sekcií poverení organizáciou, riadením a kontrolou vykonávania štátnej služby v podriadených útvaroch. Otázka znie aj tak, či vláde nestačila zmena zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorú schválila táto koaličná garnitúra a ktorou sa prestal limitovať počet štátnych tajomníkov. Dnes ich počet v podstate závisí a prepáčte, že to tak poviem, od miery drzosti každého ministerstva a poznamenávam, že v čase konsolidácie má Ficova vláda historicky najvyšší počet štátnych tajomníkov. A pri pohľade na zmenu, ktorú prináša tento pozmeňujúci návrh, odpoveď znie, že naozaj to vláde zjavne nestačilo. Keď teda organizačné poriadky ministerstiev v minulosti s týmto nikdy nemali problém a ministri nepociťovali potrebu zaviesť pozíciu splnomocnenca, tak prečo je práve tomu tak teraz. A prečo to predkladá práve poslankyňa za HLAS - sociálna demokracia. Iste sa nájde vysvetlenie a budúcnosť to ukáže, ale ja si dovolím predložiť malú fikciu v akom prípade by sa tak mohlo stať. A teraz tá malá fikcia. Ministerstvo školstva má dnes troch štátnych tajomníkov a zriadiť pozíciu štvrtého, no to by už bolo príliš do očí bijúce. V tomto kontexte ale potrebné pripomenúť si jeden príbeh, ktorý sa tam odohral v nedávnej minulosti. Keď sa ministrom cestovného ruchu a športu stal pán Huliak, odvolal z pozície štátneho tajomníka pána Krišandu, ktorý našiel útočisko na ministerstve školstva a stal sa štátnym tajomníkom. A došlo k ďalším posunom. Z organizačnej štruktúry bola vyňatá pozícia štátneho tajomníka pre regionálne školstvo a tú v tom čase zastával pán Slavomír Partila. Na uvoľnené miesto bol vymenovaný pán Krišanda a stal sa štátnym tajomníkom pre podporu mládeže, školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí. Skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme, že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod.
===== školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí, skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod. Ministerstvo školstva vtedy uspokojovalo verejnosť vysvetlením, že pán Partila naďalej v nezmenenom rozsahu bude za túto extrémne dôležitú agendu zodpovedať naďalej. Takže podľa všetkého, aj podľa toho čo viem, pánovi Partila ostala komplikovaná náročná agenda, určite priestory štátneho tajomníka a pravdepodobne aj plat, nezostala mu iba pozícia.
Za dôležitú agendu, ktorú vždy spravoval štátny tajomník, teda dnes zodpovedá človek bez príslušných právomocí aj príslušnej zodpovednosti. A v tomto príbehu vidím aj zmysel návrhu pani Puškárovej. Pozícia splnomocnenca ministra by mohla slúžiť pre situácie v akej sa ocitli osoby pána Partilu. Takéto osoby sa stanú novou významnou riadiacou štruktúrou ministerstiev, čo nebude také nápadné ako zriadenie nových pozícií štátnych tajomníkov. Hoci budú riadiť agendu, ktorá prislúcha štátnym tajomníkom. Ak ponúkaná fikcia bude zodpovedať budúcej realite, tak pôjde o ďalší príspevok k tomu, že vládou deklarovanú konsolidáciu v podobe úspor na personálnych nákladov samotnej vlády nemožno brať vážne. Uzavriem to teda takto, splnomocnenci budú riadiť a zodpovedať za agendu ktorá patrí štátnym tajomníkom a niektorí štátni tajomníci bez skutočne dôležitej agendy budú profitovať z úbohých politických dohôd a to je ešte ten lepší prípad. Považujem to za veľmi jednoduchú a priehľadnú fintu a za po... (nezroz. vyslov.) politického súpera, že to nezistí, ale zistili sme to. A varujem vás a žiadam vás aby ste to zohľadnili aj pri hlasovaní. Ďakujem. (Potlesk.)
|
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V uplynulých dňoch, myslím, že včera a ešte aj pri rokovaní o skrátenom legislatívnom konaní som relatívne podrobne vyjadrila svoje výhrady k vecnej podstate tohto zákona. Dnes tu stojím nie kvôli samotnej podstate zákona, ale kvôli tomu o čom rokoval dnes výbor pre vzdelávanie. Chcem krátko reagovať na jeden z pozmeňujúcich návrhov, ktorý predložila pani poslankyňa Puškárová k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 245/2008 o výchove a vzdelávaní, teda školský zákon. Pôvodný návrh zákona má ambíciu podľa dôvodovej správy riešiť nadmerné záškoláctvo detí a zrazu sa k tomuto návrhu pripája séria prílepkov, ktorá rieši čokoľvek, len to nesúvisí so základnou témou. Ale to ma neprekvapuje. Chcem ale špeciálne upozorniť na ustanovenie článku II tohto pozmeňujúceho návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 575/2001 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa návrhu sa § 4 dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: "Na plnenie konkrétnych úloh v pôsobnosti ministerstva môže minister vymenúvať a odvolávať svojich splnomocnencov. Rozsah oprávnenia splnomocnenca určí organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister." A na toto ustanovenie nadväzuje v článku V aj zákon 55/217 o štátnej službe, kde sa § 7 ods. 2 dopĺňa písmenom c), ktoré rozširuje okruh štátnych zamestnancov, ktorí sú vymenovaní do funkcie buď podľa tohto zákona, teda zákona o štátnej službe alebo podľa osobitného predpisu, čo je práve tento prípad a rozširuje sa ten okruh štátnych zamestnancov o osobu splnomocnenca, ktorého teda do funkcie vymenúva minister. A čo sa uvádza v odôvodnení? V odôvodnení sa uvádza, že táto úprava súvisí s tým, aby splnomocnencov nevymenúvala iba vláda Slovenskej republiky, ale aby svojho splnomocnenca mohol vymenúvať aj priamo minister na plnenie konkrétnych úloh. Ak to určí organizačný poriadok ministerstva, splnomocnenec ministra bude môcť organizovať, riadiť a kontrolovať vykonávanie štátnej služby, podriadené útvary a podriadených štátnych zamestnancov, určovať im úlohy a ukladať im pokyny. A prečo na túto časť návrhu upozorňujem? Preto, lebo si kladiem otázku z akého dôvodu má byť zriadená takáto nová funkcia. Samotné ministerstvá majú dosť personálnych a štrukturálnych možností, aby mohli byť buď štátni tajomníci alebo generálni riaditelia sekcií poverení organizáciou, riadením a kontrolou vykonávania štátnej služby v podriadených útvaroch. Otázka znie aj tak, či vláde nestačila zmena zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorú schválila táto koaličná garnitúra a ktorou sa prestal limitovať počet štátnych tajomníkov. Dnes ich počet v podstate závisí a prepáčte, že to tak poviem, od miery drzosti každého ministerstva a poznamenávam, že v čase konsolidácie má Ficova vláda historicky najvyšší počet štátnych tajomníkov. A pri pohľade na zmenu, ktorú prináša tento pozmeňujúci návrh, odpoveď znie, že naozaj to vláde zjavne nestačilo. Keď teda organizačné poriadky ministerstiev v minulosti s týmto nikdy nemali problém a ministri nepociťovali potrebu zaviesť pozíciu splnomocnenca, tak prečo je práve tomu tak teraz. A prečo to predkladá práve poslankyňa za HLAS - sociálna demokracia. Iste sa nájde vysvetlenie a budúcnosť to ukáže, ale ja si dovolím predložiť malú fikciu v akom prípade by sa tak mohlo stať. A teraz tá malá fikcia. Ministerstvo školstva má dnes troch štátnych tajomníkov a zriadiť pozíciu štvrtého, no to by už bolo príliš do očí bijúce. V tomto kontexte ale potrebné pripomenúť si jeden príbeh, ktorý sa tam odohral v nedávnej minulosti. Keď sa ministrom cestovného ruchu a športu stal pán Huliak, odvolal z pozície štátneho tajomníka pána Krišandu, ktorý našiel útočisko na ministerstve školstva a stal sa štátnym tajomníkom. A došlo k ďalším posunom. Z organizačnej štruktúry bola vyňatá pozícia štátneho tajomníka pre regionálne školstvo a tú v tom čase zastával pán Slavomír Partila. Na uvoľnené miesto bol vymenovaný pán Krišanda a stal sa štátnym tajomníkom pre podporu mládeže, školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí. Skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme, že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod.
===== školský šport a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí, skvelá agenda pre štátneho tajomníka. Samozrejme že sa mnohým zdalo, že nad spoločenským záujmom kvalitne riadiť kľúčovú oblasť nášho vzdelávacieho systému zvíťazil politický obchod. Ministerstvo školstva vtedy uspokojovalo verejnosť vysvetlením, že pán Partila naďalej v nezmenenom rozsahu bude za túto extrémne dôležitú agendu zodpovedať naďalej. Takže podľa všetkého, aj podľa toho čo viem, pánovi Partila ostala komplikovaná náročná agenda, určite priestory štátneho tajomníka a pravdepodobne aj plat, nezostala mu iba pozícia.
Za dôležitú agendu, ktorú vždy spravoval štátny tajomník, teda dnes zodpovedá človek bez príslušných právomocí aj príslušnej zodpovednosti. A v tomto príbehu vidím aj zmysel návrhu pani Puškárovej. Pozícia splnomocnenca ministra by mohla slúžiť pre situácie v akej sa ocitli osoby pána Partilu. Takéto osoby sa stanú novou významnou riadiacou štruktúrou ministerstiev, čo nebude také nápadné ako zriadenie nových pozícií štátnych tajomníkov. Hoci budú riadiť agendu, ktorá prislúcha štátnym tajomníkom. Ak ponúkaná fikcia bude zodpovedať budúcej realite, tak pôjde o ďalší príspevok k tomu, že vládou deklarovanú konsolidáciu v podobe úspor na personálnych nákladov samotnej vlády nemožno brať vážne. Uzavriem to teda takto, splnomocnenci budú riadiť a zodpovedať za agendu ktorá patrí štátnym tajomníkom a niektorí štátni tajomníci bez skutočne dôležitej agendy budú profitovať z úbohých politických dohôd a to je ešte ten lepší prípad. Považujem to za veľmi jednoduchú a priehľadnú fintu a za po... (nezroz. vyslov.) politického súpera, že to nezistí, ale zistili sme to. A varujem vás a žiadam vás aby ste to zohľadnili aj pri hlasovaní. Ďakujem. (Potlesk.)
|
Ďakujem pekne za slovo. Budem reagovať na pána poslanca Habánika, lebo hovorí, že jedným z tých motívov, alebo impulzov, prečo sa tento návrh ocitol v Národnej rade, bola aj správa Štátnej školskej inšpekcie, a tú správu samozrejme, že poznám, sledujem jej činnosť, ale chcem povedať, že ja to považujem za dosť smutnú záležitosť, že ministerstvo začne v tejto konkrétnej veci konať na základe čiastkovej správy Štátnej školskej inšpekcie, keď má k dispozícii, ako som včera povedala, rezortný informačný systém, kde dlhodobo vývoj absencie mohlo sledovať. Čiže toto je prvá, prvá poznámka a reakcia na druhú časť vašej faktickej poznámky, hovoríte, že áno, funkčnosť tohto modelu overí až čas. Ja s tým súhlasím, mám ten istý názor, ale považovala som za potrebné a slušné upozorniť na riziká, ktoré takýto model má a riziká v tom zmysle, že očakávania, ktoré máme, sa podľa mojich skúseností a odhadu vôbec nenaplnia. Čiže treba hľadať úplne iné riešenia a také riešenia ako odporúča Rada Európy, a to odporúčanie vzniklo v roku 2022 a volá sa "O cestách k úspechu v škole" a nahrádza odporúčanie z roku 2011 o politikách na zníženie predčasného ukončenia školskej dochádzky. To je inšpirácia, ktorou by sa malo nielen ministerstvo ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
===== ... ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu. Ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva systémy ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní odvodil od priemernej absencie žiakov školy za referenčné obdobie, vnímam ja osobne so značnými rozpakmi. Na jednej strane naozaj si uvedomujem nárast mieri absencie a problémy, ktoré sa s ňou spájajú. Takže rozmýšľať o riešení je na mieste. Ale nemyslím si, že metóda, ktorou tento problém riešime, prinesie želaný efekt. Dokonca podľa mňa toto administratívne riešenie ja ho mám v úvodzovkách a preto to hovorím, je vo svojej podstate chybné, lebo je založené na princípe kolektívnej viny. Návrh totiž vytvára dve kategórie škôl podľa vzťahu medzi priemernou absenciou žiaka k referenčnej hodnote priemernej absencie, ktorú určuje ministerstvo. V praxi to bude znamenať, že školy, ktoré neprekračujú referenčnú hodnotu absencií, môžu absenciu svojich žiakov hodnotiť podľa tolerantnejších pravidiel ako školy, ktoré v priemere túto referenčnú hodnotu prekračujú. To sme počuli aj v úvodnom slove pána ministra. Prečo ide o problém? Ja vnímam absenciu žiaka ako individuálnu záležitosť, ale návrh ju rieši kolektívnym nariadením. Keďže opatrenia prijímame voči všetkým žiakom školy a nie extrémnym absentérom. Pokojne sa môže stať, že dvaja žiaci, ktorí v danom čase vymeškajú rovnaký počet hodín, pričom jeden z nich bude žiakom školy s vysokou mierou priemernej absencie a jeden zo školy s nižšou mierou priemernej absencie, budú svoju neprítomnosť ospravedlňovať rôznym spôsobom. To sa mi nezdá v poriadku, že žiaci v rovnakej situácii, v rôznych školách budú podliehať rôznemu režimu ospravedlňovania. V tomto kontexte chcem poznamenať, hoci tiež pán minister o tom hovoril, ale mal na to iný názor ako teraz poviem ja, že aj súčasnou právnou úpravou bolo možné postihovať a podčiarkujem to slovo postihovať a zámerne nehovorím riešiť, nadmernú absenciu a nepoužívať pritom relatívne komplikovaný systém. Tak ako povedal pán minister, súčasná právna úprava umožňuje ospravedlniť päť po sebe idúcich dní a najviac desať vyučovacích dní v mesiaci bez lekárskeho potvrdenia. Na prvý pohľad sa zdá, že je to príliš veľkorysé, ale ja si myslím, že tomu tak nie je. Keby školy naozaj mali odvahu používať ďalší odsek a pracovať s termínom odôvodnené prípady a vtedy, vtedy už bolo možné požadovať lekárske ospravedlnenie a to napríklad vtedy, ak u jednotlivého žiaka sa v ďalšom mesiaci zopakuje absencia vo väčšom rozsahu ako v tom predchádzajúcom. A teraz to kľúčové, prečo si myslím, že tieto opatrenia alebo toto opatrenie zrejme mnoho na veci nezmenia. Tá informácia, s ktorou pracujem, vychádza z ministerstva, ktoré tvrdí, že týchto rigoróznych pravidiel sa budú držať cirka 5 % škôl. Je zrejmé, že spomínaných 5 % škôl sa viaže najmä na školy, kde sa vzdelávajú žiaci z marginalizovaných komunít a je to aj logické vzhľadom na to, čo som hovorila pri tej štatistike o predčasnom ukončovaní školskej dochádzky. Teraz ak by som to mala premietnuť na celú marginalizovanú komunitu, tak z celkového počtu osôb, ktoré predčasne ukončili školskú dochádzku až 83 % pochádza z marginalizovaných rómskych komunít a to je strašne veľké číslo a v tomto kontexte to naozaj vyzerá tak, že je to dobré a logické opatrenie. Ale chcem povedať, že včera pán Horecký hovoril, že my namiesto toho, aby sme riešili príčiny, riešime symptómy, dnes s tým operoval aj pán minister a veľmi sa mu to v istej situácii páčilo. Tak ja si myslím, že my týmto zákonom robíme to isté. Máme tu napríklad skupinu škôl, ktorá sa koncentruje práve do oblasti, kde žijú marginalizované rómske komunity a ktoré stále majú dvojzmennú prevádzku a teraz ja by som bola zvedavá, akú motiváciu majú žiaci chodiť na popoludňajšie vyučovanie, akú motiváciu a koľko vlastne fyzických a duševných síl majú učitelia učiť v druhej zmene kvalitne a normálne no tak asi nie. Nikto nespochybňuje, že je dôležité, aby takéto osoby chodili do školy, ale v prvom rade je potrebné odstraňovať príčiny, prečo absentujú. Nie je nič čudné na tom, že vzhľadom na podmienky, v ktorých žijú, možno sú chorľavejšie ako deti zo štandardného sociálneho prostredia, ale to by zase smerovalo k podpore toho, čo hovorí pán minister, že keď sú chorľavejšie, nech idú teda k lekárovi. Ale hovorím to v inom kontexte a hovorím to v kontexte scivilizovania ich spôsobu žitia, že to je tá prvá podmienka. Nie je zriedkavé, že deti ostávajú doma aj preto, lebo keď prší, tak nemajú k dispozícii suché teplé oblečenie a topánky. Doma ostávajú aj dievčatá, keď nemajú hygienické potreby v čase menštruácie a nepochybne svoju možno aj najväčšiu rolu v tom zohráva aj fakt, že deťom chýbam motivácia vzdelávať sa, ktorá by bola podporovaná rodičmi. Asi treba najprv riešiť tieto problémy a potom je možné očakávať pravidelnejšiu návštevu škôl. Inak ešte na okraj. Byť prítomný v škole a aktívne sa zúčastňovať vzdelávania, sú úplne dve rozličné veci. Mimochodom podobne a samozrejme širšie než som teraz povedala, sú koncipované aj odporúčania Rady Európy, o ktorých som hovorila. Ešte pripomínam jednu vec, ktorá je všeobecne známa. Slovenská republika je krajinou s mimoriadnym vplyvom socioekonomických podmienok na školskú úspešnosť. Tento vplyv, ktorý je negatívny, nevyrieši rigorózna zmena prístupu k absencie žiakov. Pán minister hovorí, že je to len jeden z nástrojov a v hre sú aj iné. Ale tento nástroj nemá prichádzať ako jeden z prvých, ale ako jeden z posledných, ak by vôbec bol ešte vtedy potrebný. A teraz čo sa stane, keď tento zákon alebo táto zmena, tento režim príde do praxe. Ja odhadujem, že ani nič. Lebo možnože tie hodiny, ktoré doteraz fungujú ako ospravedlnené, sa prelejú do stĺpca neospravedlnené. Už aj dnes máme niektoré zákony, ktoré obsahujú sankcie za neospravedlnenú dochádzku, nedochádzku do školy, teda za absenciu. Ako príklad uvediem zákon 396/2002 Z. z. ktorým sa menil zákon o financovaní voľného času dieťaťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto zmena zaviedla do zákona 596/2003 priestupkovú zodpovednosť zákonného zástupcu za neospravedlnené hodiny v rozsahu viac ako pätnásť vyučovacích hodín v mesiaci alebo viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín v príslušnom roku. A takýto priestupok podliehal finančnej sankcii a myslíte si, že tento nezmysel z dielne krajnej pravice, ktorá pomohla prijať samotný zákon, mal nejaký efekt? No logická odpoveď znie nie. A dôkazom je aj tento návrh zákona, ktorý reaguje na absenciu inak. Dokonca bránenie plneniu povinnej školskej dochádzky sa považuje za trestný čin s možnosťou odňatia slobody až na dva roky a ani tento mechanizmus nemá silu zabrániť nadmernej absencii. Tak ešte raz. Čo môžeme čakať od účinku návrhu, ktorým sa sprísňujú pravidlá ospravedlňovania neprítomností detí v školách. Možno zaťažovanie tých lokálnych pediatrov, ktorých je málo a špeciálne je s nimi problém v oblastiach, kde sa koncentrujú marginalizované komunity. Možno zvýšený počet neospravedlnených hodín ako som povedala, ale to bude všetko a bude to tak preto, lebo máme pred sebou veľmi jednoduché možno najjednoduchšie riešenie, ktoré podľa mňa naozajstným riešením problému nie je. Vyzerá to tak, že ministerstvo veľmi promptne reaguje na aktuálne problémy, včera som vysvetlila, že vôbec nejde o aktuálny problém, že ten tu máme niekoľko desaťročí a robí to veľmi rýchlo a na záver ešte jeden postreh. Pán minister si včera neodpustil dosť osobnú poznámku v reakcii na moje predchádzajúce vystúpenie, kedy som kritizovala skrátené legislatívne konanie vo veci riešenia absencie detí. Pán minister povedal, že ak odmietam riešenie, ktoré prináša, tak nechcem pomôcť deťom a mal na mysli chudobné deti z marginalizovaných komunít. Doposiaľ som neporozumela tej logickej operácii, ktorú použil pán minister, keď vecná kritika jeho návrhu viedla k definovaniu môjho postoja k deťom. Jednak a veľmi nerada to hovorím, možno to robím prvýkrát v živote, chcem povedať, že si rómske organizácie, ktoré mi udelili ocenenie Lúč z tmy za zlepšovanie postavenia Rómov, myslia iné. A jednak ide o prejav vysokej mieri sebahodnotenia, kedy pán minister predpokladá, že čokoľvek predloží, ide o funkčné a bezchybné riešenie. Ja som v tomto prípade pokornejšia. Neosvojujem si právo považovať svoje názory za neomylné. Ja si naopak o vás myslím, pán minister, že naozaj máte vôľu pomôcť tejto skupine detí. Problém je jeden jediný, že neviete ako. Ďakujem. (Potlesk.)
|
===== ... ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu. Ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva systémy ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní odvodil od priemernej absencie žiakov školy za referenčné obdobie, vnímam ja osobne so značnými rozpakmi. Na jednej strane naozaj si uvedomujem nárast mieri absencie a problémy, ktoré sa s ňou spájajú. Takže rozmýšľať o riešení je na mieste. Ale nemyslím si, že metóda, ktorou tento problém riešime, prinesie želaný efekt. Dokonca podľa mňa toto administratívne riešenie ja ho mám v úvodzovkách a preto to hovorím, je vo svojej podstate chybné, lebo je založené na princípe kolektívnej viny. Návrh totiž vytvára dve kategórie škôl podľa vzťahu medzi priemernou absenciou žiaka k referenčnej hodnote priemernej absencie, ktorú určuje ministerstvo. V praxi to bude znamenať, že školy, ktoré neprekračujú referenčnú hodnotu absencií, môžu absenciu svojich žiakov hodnotiť podľa tolerantnejších pravidiel ako školy, ktoré v priemere túto referenčnú hodnotu prekračujú. To sme počuli aj v úvodnom slove pána ministra. Prečo ide o problém? Ja vnímam absenciu žiaka ako individuálnu záležitosť, ale návrh ju rieši kolektívnym nariadením. Keďže opatrenia prijímame voči všetkým žiakom školy a nie extrémnym absentérom. Pokojne sa môže stať, že dvaja žiaci, ktorí v danom čase vymeškajú rovnaký počet hodín, pričom jeden z nich bude žiakom školy s vysokou mierou priemernej absencie a jeden zo školy s nižšou mierou priemernej absencie, budú svoju neprítomnosť ospravedlňovať rôznym spôsobom. To sa mi nezdá v poriadku, že žiaci v rovnakej situácii, v rôznych školách budú podliehať rôznemu režimu ospravedlňovania. V tomto kontexte chcem poznamenať, hoci tiež pán minister o tom hovoril, ale mal na to iný názor ako teraz poviem ja, že aj súčasnou právnou úpravou bolo možné postihovať a podčiarkujem to slovo postihovať a zámerne nehovorím riešiť, nadmernú absenciu a nepoužívať pritom relatívne komplikovaný systém. Tak ako povedal pán minister, súčasná právna úprava umožňuje ospravedlniť päť po sebe idúcich dní a najviac desať vyučovacích dní v mesiaci bez lekárskeho potvrdenia. Na prvý pohľad sa zdá, že je to príliš veľkorysé, ale ja si myslím, že tomu tak nie je. Keby školy naozaj mali odvahu používať ďalší odsek a pracovať s termínom odôvodnené prípady a vtedy, vtedy už bolo možné požadovať lekárske ospravedlnenie a to napríklad vtedy, ak u jednotlivého žiaka sa v ďalšom mesiaci zopakuje absencia vo väčšom rozsahu ako v tom predchádzajúcom. A teraz to kľúčové, prečo si myslím, že tieto opatrenia alebo toto opatrenie zrejme mnoho na veci nezmenia. Tá informácia, s ktorou pracujem, vychádza z ministerstva, ktoré tvrdí, že týchto rigoróznych pravidiel sa budú držať cirka 5 % škôl. Je zrejmé, že spomínaných 5 % škôl sa viaže najmä na školy, kde sa vzdelávajú žiaci z marginalizovaných komunít a je to aj logické vzhľadom na to, čo som hovorila pri tej štatistike o predčasnom ukončovaní školskej dochádzky. Teraz ak by som to mala premietnuť na celú marginalizovanú komunitu, tak z celkového počtu osôb, ktoré predčasne ukončili školskú dochádzku až 83 % pochádza z marginalizovaných rómskych komunít a to je strašne veľké číslo a v tomto kontexte to naozaj vyzerá tak, že je to dobré a logické opatrenie. Ale chcem povedať, že včera pán Horecký hovoril, že my namiesto toho, aby sme riešili príčiny, riešime symptómy, dnes s tým operoval aj pán minister a veľmi sa mu to v istej situácii páčilo. Tak ja si myslím, že my týmto zákonom robíme to isté. Máme tu napríklad skupinu škôl, ktorá sa koncentruje práve do oblasti, kde žijú marginalizované rómske komunity a ktoré stále majú dvojzmennú prevádzku a teraz ja by som bola zvedavá, akú motiváciu majú žiaci chodiť na popoludňajšie vyučovanie, akú motiváciu a koľko vlastne fyzických a duševných síl majú učitelia učiť v druhej zmene kvalitne a normálne no tak asi nie. Nikto nespochybňuje, že je dôležité, aby takéto osoby chodili do školy, ale v prvom rade je potrebné odstraňovať príčiny, prečo absentujú. Nie je nič čudné na tom, že vzhľadom na podmienky, v ktorých žijú, možno sú chorľavejšie ako deti zo štandardného sociálneho prostredia, ale to by zase smerovalo k podpore toho, čo hovorí pán minister, že keď sú chorľavejšie, nech idú teda k lekárovi. Ale hovorím to v inom kontexte a hovorím to v kontexte scivilizovania ich spôsobu žitia, že to je tá prvá podmienka. Nie je zriedkavé, že deti ostávajú doma aj preto, lebo keď prší, tak nemajú k dispozícii suché teplé oblečenie a topánky. Doma ostávajú aj dievčatá, keď nemajú hygienické potreby v čase menštruácie a nepochybne svoju možno aj najväčšiu rolu v tom zohráva aj fakt, že deťom chýbam motivácia vzdelávať sa, ktorá by bola podporovaná rodičmi. Asi treba najprv riešiť tieto problémy a potom je možné očakávať pravidelnejšiu návštevu škôl. Inak ešte na okraj. Byť prítomný v škole a aktívne sa zúčastňovať vzdelávania, sú úplne dve rozličné veci. Mimochodom podobne a samozrejme širšie než som teraz povedala, sú koncipované aj odporúčania Rady Európy, o ktorých som hovorila. Ešte pripomínam jednu vec, ktorá je všeobecne známa. Slovenská republika je krajinou s mimoriadnym vplyvom socioekonomických podmienok na školskú úspešnosť. Tento vplyv, ktorý je negatívny, nevyrieši rigorózna zmena prístupu k absencie žiakov. Pán minister hovorí, že je to len jeden z nástrojov a v hre sú aj iné. Ale tento nástroj nemá prichádzať ako jeden z prvých, ale ako jeden z posledných, ak by vôbec bol ešte vtedy potrebný. A teraz čo sa stane, keď tento zákon alebo táto zmena, tento režim príde do praxe. Ja odhadujem, že ani nič. Lebo možnože tie hodiny, ktoré doteraz fungujú ako ospravedlnené, sa prelejú do stĺpca neospravedlnené. Už aj dnes máme niektoré zákony, ktoré obsahujú sankcie za neospravedlnenú dochádzku, nedochádzku do školy, teda za absenciu. Ako príklad uvediem zákon 396/2002 Z. z. ktorým sa menil zákon o financovaní voľného času dieťaťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto zmena zaviedla do zákona 596/2003 priestupkovú zodpovednosť zákonného zástupcu za neospravedlnené hodiny v rozsahu viac ako pätnásť vyučovacích hodín v mesiaci alebo viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín v príslušnom roku. A takýto priestupok podliehal finančnej sankcii a myslíte si, že tento nezmysel z dielne krajnej pravice, ktorá pomohla prijať samotný zákon, mal nejaký efekt? No logická odpoveď znie nie. A dôkazom je aj tento návrh zákona, ktorý reaguje na absenciu inak. Dokonca bránenie plneniu povinnej školskej dochádzky sa považuje za trestný čin s možnosťou odňatia slobody až na dva roky a ani tento mechanizmus nemá silu zabrániť nadmernej absencii. Tak ešte raz. Čo môžeme čakať od účinku návrhu, ktorým sa sprísňujú pravidlá ospravedlňovania neprítomností detí v školách. Možno zaťažovanie tých lokálnych pediatrov, ktorých je málo a špeciálne je s nimi problém v oblastiach, kde sa koncentrujú marginalizované komunity. Možno zvýšený počet neospravedlnených hodín ako som povedala, ale to bude všetko a bude to tak preto, lebo máme pred sebou veľmi jednoduché možno najjednoduchšie riešenie, ktoré podľa mňa naozajstným riešením problému nie je. Vyzerá to tak, že ministerstvo veľmi promptne reaguje na aktuálne problémy, včera som vysvetlila, že vôbec nejde o aktuálny problém, že ten tu máme niekoľko desaťročí a robí to veľmi rýchlo a na záver ešte jeden postreh. Pán minister si včera neodpustil dosť osobnú poznámku v reakcii na moje predchádzajúce vystúpenie, kedy som kritizovala skrátené legislatívne konanie vo veci riešenia absencie detí. Pán minister povedal, že ak odmietam riešenie, ktoré prináša, tak nechcem pomôcť deťom a mal na mysli chudobné deti z marginalizovaných komunít. Doposiaľ som neporozumela tej logickej operácii, ktorú použil pán minister, keď vecná kritika jeho návrhu viedla k definovaniu môjho postoja k deťom. Jednak a veľmi nerada to hovorím, možno to robím prvýkrát v živote, chcem povedať, že si rómske organizácie, ktoré mi udelili ocenenie Lúč z tmy za zlepšovanie postavenia Rómov, myslia iné. A jednak ide o prejav vysokej mieri sebahodnotenia, kedy pán minister predpokladá, že čokoľvek predloží, ide o funkčné a bezchybné riešenie. Ja som v tomto prípade pokornejšia. Neosvojujem si právo považovať svoje názory za neomylné. Ja si naopak o vás myslím, pán minister, že naozaj máte vôľu pomôcť tejto skupine detí. Problém je jeden jediný, že neviete ako. Ďakujem. (Potlesk.)
|
===== ... ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu. Ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva systémy ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní odvodil od priemernej absencie žiakov školy za referenčné obdobie, vnímam ja osobne so značnými rozpakmi. Na jednej strane naozaj si uvedomujem nárast mieri absencie a problémy, ktoré sa s ňou spájajú. Takže rozmýšľať o riešení je na mieste. Ale nemyslím si, že metóda, ktorou tento problém riešime, prinesie želaný efekt. Dokonca podľa mňa toto administratívne riešenie ja ho mám v úvodzovkách a preto to hovorím, je vo svojej podstate chybné, lebo je založené na princípe kolektívnej viny. Návrh totiž vytvára dve kategórie škôl podľa vzťahu medzi priemernou absenciou žiaka k referenčnej hodnote priemernej absencie, ktorú určuje ministerstvo. V praxi to bude znamenať, že školy, ktoré neprekračujú referenčnú hodnotu absencií, môžu absenciu svojich žiakov hodnotiť podľa tolerantnejších pravidiel ako školy, ktoré v priemere túto referenčnú hodnotu prekračujú. To sme počuli aj v úvodnom slove pána ministra. Prečo ide o problém? Ja vnímam absenciu žiaka ako individuálnu záležitosť, ale návrh ju rieši kolektívnym nariadením. Keďže opatrenia prijímame voči všetkým žiakom školy a nie extrémnym absentérom. Pokojne sa môže stať, že dvaja žiaci, ktorí v danom čase vymeškajú rovnaký počet hodín, pričom jeden z nich bude žiakom školy s vysokou mierou priemernej absencie a jeden zo školy s nižšou mierou priemernej absencie, budú svoju neprítomnosť ospravedlňovať rôznym spôsobom. To sa mi nezdá v poriadku, že žiaci v rovnakej situácii, v rôznych školách budú podliehať rôznemu režimu ospravedlňovania. V tomto kontexte chcem poznamenať, hoci tiež pán minister o tom hovoril, ale mal na to iný názor ako teraz poviem ja, že aj súčasnou právnou úpravou bolo možné postihovať a podčiarkujem to slovo postihovať a zámerne nehovorím riešiť, nadmernú absenciu a nepoužívať pritom relatívne komplikovaný systém. Tak ako povedal pán minister, súčasná právna úprava umožňuje ospravedlniť päť po sebe idúcich dní a najviac desať vyučovacích dní v mesiaci bez lekárskeho potvrdenia. Na prvý pohľad sa zdá, že je to príliš veľkorysé, ale ja si myslím, že tomu tak nie je. Keby školy naozaj mali odvahu používať ďalší odsek a pracovať s termínom odôvodnené prípady a vtedy, vtedy už bolo možné požadovať lekárske ospravedlnenie a to napríklad vtedy, ak u jednotlivého žiaka sa v ďalšom mesiaci zopakuje absencia vo väčšom rozsahu ako v tom predchádzajúcom. A teraz to kľúčové, prečo si myslím, že tieto opatrenia alebo toto opatrenie zrejme mnoho na veci nezmenia. Tá informácia, s ktorou pracujem, vychádza z ministerstva, ktoré tvrdí, že týchto rigoróznych pravidiel sa budú držať cirka 5 % škôl. Je zrejmé, že spomínaných 5 % škôl sa viaže najmä na školy, kde sa vzdelávajú žiaci z marginalizovaných komunít a je to aj logické vzhľadom na to, čo som hovorila pri tej štatistike o predčasnom ukončovaní školskej dochádzky. Teraz ak by som to mala premietnuť na celú marginalizovanú komunitu, tak z celkového počtu osôb, ktoré predčasne ukončili školskú dochádzku až 83 % pochádza z marginalizovaných rómskych komunít a to je strašne veľké číslo a v tomto kontexte to naozaj vyzerá tak, že je to dobré a logické opatrenie. Ale chcem povedať, že včera pán Horecký hovoril, že my namiesto toho, aby sme riešili príčiny, riešime symptómy, dnes s tým operoval aj pán minister a veľmi sa mu to v istej situácii páčilo. Tak ja si myslím, že my týmto zákonom robíme to isté. Máme tu napríklad skupinu škôl, ktorá sa koncentruje práve do oblasti, kde žijú marginalizované rómske komunity a ktoré stále majú dvojzmennú prevádzku a teraz ja by som bola zvedavá, akú motiváciu majú žiaci chodiť na popoludňajšie vyučovanie, akú motiváciu a koľko vlastne fyzických a duševných síl majú učitelia učiť v druhej zmene kvalitne a normálne no tak asi nie. Nikto nespochybňuje, že je dôležité, aby takéto osoby chodili do školy, ale v prvom rade je potrebné odstraňovať príčiny, prečo absentujú. Nie je nič čudné na tom, že vzhľadom na podmienky, v ktorých žijú, možno sú chorľavejšie ako deti zo štandardného sociálneho prostredia, ale to by zase smerovalo k podpore toho, čo hovorí pán minister, že keď sú chorľavejšie, nech idú teda k lekárovi. Ale hovorím to v inom kontexte a hovorím to v kontexte scivilizovania ich spôsobu žitia, že to je tá prvá podmienka. Nie je zriedkavé, že deti ostávajú doma aj preto, lebo keď prší, tak nemajú k dispozícii suché teplé oblečenie a topánky. Doma ostávajú aj dievčatá, keď nemajú hygienické potreby v čase menštruácie a nepochybne svoju možno aj najväčšiu rolu v tom zohráva aj fakt, že deťom chýbam motivácia vzdelávať sa, ktorá by bola podporovaná rodičmi. Asi treba najprv riešiť tieto problémy a potom je možné očakávať pravidelnejšiu návštevu škôl. Inak ešte na okraj. Byť prítomný v škole a aktívne sa zúčastňovať vzdelávania, sú úplne dve rozličné veci. Mimochodom podobne a samozrejme širšie než som teraz povedala, sú koncipované aj odporúčania Rady Európy, o ktorých som hovorila. Ešte pripomínam jednu vec, ktorá je všeobecne známa. Slovenská republika je krajinou s mimoriadnym vplyvom socioekonomických podmienok na školskú úspešnosť. Tento vplyv, ktorý je negatívny, nevyrieši rigorózna zmena prístupu k absencie žiakov. Pán minister hovorí, že je to len jeden z nástrojov a v hre sú aj iné. Ale tento nástroj nemá prichádzať ako jeden z prvých, ale ako jeden z posledných, ak by vôbec bol ešte vtedy potrebný. A teraz čo sa stane, keď tento zákon alebo táto zmena, tento režim príde do praxe. Ja odhadujem, že ani nič. Lebo možnože tie hodiny, ktoré doteraz fungujú ako ospravedlnené, sa prelejú do stĺpca neospravedlnené. Už aj dnes máme niektoré zákony, ktoré obsahujú sankcie za neospravedlnenú dochádzku, nedochádzku do školy, teda za absenciu. Ako príklad uvediem zákon 396/2002 Z. z. ktorým sa menil zákon o financovaní voľného času dieťaťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto zmena zaviedla do zákona 596/2003 priestupkovú zodpovednosť zákonného zástupcu za neospravedlnené hodiny v rozsahu viac ako pätnásť vyučovacích hodín v mesiaci alebo viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín v príslušnom roku. A takýto priestupok podliehal finančnej sankcii a myslíte si, že tento nezmysel z dielne krajnej pravice, ktorá pomohla prijať samotný zákon, mal nejaký efekt? No logická odpoveď znie nie. A dôkazom je aj tento návrh zákona, ktorý reaguje na absenciu inak. Dokonca bránenie plneniu povinnej školskej dochádzky sa považuje za trestný čin s možnosťou odňatia slobody až na dva roky a ani tento mechanizmus nemá silu zabrániť nadmernej absencii. Tak ešte raz. Čo môžeme čakať od účinku návrhu, ktorým sa sprísňujú pravidlá ospravedlňovania neprítomností detí v školách. Možno zaťažovanie tých lokálnych pediatrov, ktorých je málo a špeciálne je s nimi problém v oblastiach, kde sa koncentrujú marginalizované komunity. Možno zvýšený počet neospravedlnených hodín ako som povedala, ale to bude všetko a bude to tak preto, lebo máme pred sebou veľmi jednoduché možno najjednoduchšie riešenie, ktoré podľa mňa naozajstným riešením problému nie je. Vyzerá to tak, že ministerstvo veľmi promptne reaguje na aktuálne problémy, včera som vysvetlila, že vôbec nejde o aktuálny problém, že ten tu máme niekoľko desaťročí a robí to veľmi rýchlo a na záver ešte jeden postreh. Pán minister si včera neodpustil dosť osobnú poznámku v reakcii na moje predchádzajúce vystúpenie, kedy som kritizovala skrátené legislatívne konanie vo veci riešenia absencie detí. Pán minister povedal, že ak odmietam riešenie, ktoré prináša, tak nechcem pomôcť deťom a mal na mysli chudobné deti z marginalizovaných komunít. Doposiaľ som neporozumela tej logickej operácii, ktorú použil pán minister, keď vecná kritika jeho návrhu viedla k definovaniu môjho postoja k deťom. Jednak a veľmi nerada to hovorím, možno to robím prvýkrát v živote, chcem povedať, že si rómske organizácie, ktoré mi udelili ocenenie Lúč z tmy za zlepšovanie postavenia Rómov, myslia iné. A jednak ide o prejav vysokej mieri sebahodnotenia, kedy pán minister predpokladá, že čokoľvek predloží, ide o funkčné a bezchybné riešenie. Ja som v tomto prípade pokornejšia. Neosvojujem si právo považovať svoje názory za neomylné. Ja si naopak o vás myslím, pán minister, že naozaj máte vôľu pomôcť tejto skupine detí. Problém je jeden jediný, že neviete ako. Ďakujem. (Potlesk.)
|
===== ... ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu. Ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva systémy ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní odvodil od priemernej absencie žiakov školy za referenčné obdobie, vnímam ja osobne so značnými rozpakmi. Na jednej strane naozaj si uvedomujem nárast mieri absencie a problémy, ktoré sa s ňou spájajú. Takže rozmýšľať o riešení je na mieste. Ale nemyslím si, že metóda, ktorou tento problém riešime, prinesie želaný efekt. Dokonca podľa mňa toto administratívne riešenie ja ho mám v úvodzovkách a preto to hovorím, je vo svojej podstate chybné, lebo je založené na princípe kolektívnej viny. Návrh totiž vytvára dve kategórie škôl podľa vzťahu medzi priemernou absenciou žiaka k referenčnej hodnote priemernej absencie, ktorú určuje ministerstvo. V praxi to bude znamenať, že školy, ktoré neprekračujú referenčnú hodnotu absencií, môžu absenciu svojich žiakov hodnotiť podľa tolerantnejších pravidiel ako školy, ktoré v priemere túto referenčnú hodnotu prekračujú. To sme počuli aj v úvodnom slove pána ministra. Prečo ide o problém? Ja vnímam absenciu žiaka ako individuálnu záležitosť, ale návrh ju rieši kolektívnym nariadením. Keďže opatrenia prijímame voči všetkým žiakom školy a nie extrémnym absentérom. Pokojne sa môže stať, že dvaja žiaci, ktorí v danom čase vymeškajú rovnaký počet hodín, pričom jeden z nich bude žiakom školy s vysokou mierou priemernej absencie a jeden zo školy s nižšou mierou priemernej absencie, budú svoju neprítomnosť ospravedlňovať rôznym spôsobom. To sa mi nezdá v poriadku, že žiaci v rovnakej situácii, v rôznych školách budú podliehať rôznemu režimu ospravedlňovania. V tomto kontexte chcem poznamenať, hoci tiež pán minister o tom hovoril, ale mal na to iný názor ako teraz poviem ja, že aj súčasnou právnou úpravou bolo možné postihovať a podčiarkujem to slovo postihovať a zámerne nehovorím riešiť, nadmernú absenciu a nepoužívať pritom relatívne komplikovaný systém. Tak ako povedal pán minister, súčasná právna úprava umožňuje ospravedlniť päť po sebe idúcich dní a najviac desať vyučovacích dní v mesiaci bez lekárskeho potvrdenia. Na prvý pohľad sa zdá, že je to príliš veľkorysé, ale ja si myslím, že tomu tak nie je. Keby školy naozaj mali odvahu používať ďalší odsek a pracovať s termínom odôvodnené prípady a vtedy, vtedy už bolo možné požadovať lekárske ospravedlnenie a to napríklad vtedy, ak u jednotlivého žiaka sa v ďalšom mesiaci zopakuje absencia vo väčšom rozsahu ako v tom predchádzajúcom. A teraz to kľúčové, prečo si myslím, že tieto opatrenia alebo toto opatrenie zrejme mnoho na veci nezmenia. Tá informácia, s ktorou pracujem, vychádza z ministerstva, ktoré tvrdí, že týchto rigoróznych pravidiel sa budú držať cirka 5 % škôl. Je zrejmé, že spomínaných 5 % škôl sa viaže najmä na školy, kde sa vzdelávajú žiaci z marginalizovaných komunít a je to aj logické vzhľadom na to, čo som hovorila pri tej štatistike o predčasnom ukončovaní školskej dochádzky. Teraz ak by som to mala premietnuť na celú marginalizovanú komunitu, tak z celkového počtu osôb, ktoré predčasne ukončili školskú dochádzku až 83 % pochádza z marginalizovaných rómskych komunít a to je strašne veľké číslo a v tomto kontexte to naozaj vyzerá tak, že je to dobré a logické opatrenie. Ale chcem povedať, že včera pán Horecký hovoril, že my namiesto toho, aby sme riešili príčiny, riešime symptómy, dnes s tým operoval aj pán minister a veľmi sa mu to v istej situácii páčilo. Tak ja si myslím, že my týmto zákonom robíme to isté. Máme tu napríklad skupinu škôl, ktorá sa koncentruje práve do oblasti, kde žijú marginalizované rómske komunity a ktoré stále majú dvojzmennú prevádzku a teraz ja by som bola zvedavá, akú motiváciu majú žiaci chodiť na popoludňajšie vyučovanie, akú motiváciu a koľko vlastne fyzických a duševných síl majú učitelia učiť v druhej zmene kvalitne a normálne no tak asi nie. Nikto nespochybňuje, že je dôležité, aby takéto osoby chodili do školy, ale v prvom rade je potrebné odstraňovať príčiny, prečo absentujú. Nie je nič čudné na tom, že vzhľadom na podmienky, v ktorých žijú, možno sú chorľavejšie ako deti zo štandardného sociálneho prostredia, ale to by zase smerovalo k podpore toho, čo hovorí pán minister, že keď sú chorľavejšie, nech idú teda k lekárovi. Ale hovorím to v inom kontexte a hovorím to v kontexte scivilizovania ich spôsobu žitia, že to je tá prvá podmienka. Nie je zriedkavé, že deti ostávajú doma aj preto, lebo keď prší, tak nemajú k dispozícii suché teplé oblečenie a topánky. Doma ostávajú aj dievčatá, keď nemajú hygienické potreby v čase menštruácie a nepochybne svoju možno aj najväčšiu rolu v tom zohráva aj fakt, že deťom chýbam motivácia vzdelávať sa, ktorá by bola podporovaná rodičmi. Asi treba najprv riešiť tieto problémy a potom je možné očakávať pravidelnejšiu návštevu škôl. Inak ešte na okraj. Byť prítomný v škole a aktívne sa zúčastňovať vzdelávania, sú úplne dve rozličné veci. Mimochodom podobne a samozrejme širšie než som teraz povedala, sú koncipované aj odporúčania Rady Európy, o ktorých som hovorila. Ešte pripomínam jednu vec, ktorá je všeobecne známa. Slovenská republika je krajinou s mimoriadnym vplyvom socioekonomických podmienok na školskú úspešnosť. Tento vplyv, ktorý je negatívny, nevyrieši rigorózna zmena prístupu k absencie žiakov. Pán minister hovorí, že je to len jeden z nástrojov a v hre sú aj iné. Ale tento nástroj nemá prichádzať ako jeden z prvých, ale ako jeden z posledných, ak by vôbec bol ešte vtedy potrebný. A teraz čo sa stane, keď tento zákon alebo táto zmena, tento režim príde do praxe. Ja odhadujem, že ani nič. Lebo možnože tie hodiny, ktoré doteraz fungujú ako ospravedlnené, sa prelejú do stĺpca neospravedlnené. Už aj dnes máme niektoré zákony, ktoré obsahujú sankcie za neospravedlnenú dochádzku, nedochádzku do školy, teda za absenciu. Ako príklad uvediem zákon 396/2002 Z. z. ktorým sa menil zákon o financovaní voľného času dieťaťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto zmena zaviedla do zákona 596/2003 priestupkovú zodpovednosť zákonného zástupcu za neospravedlnené hodiny v rozsahu viac ako pätnásť vyučovacích hodín v mesiaci alebo viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín v príslušnom roku. A takýto priestupok podliehal finančnej sankcii a myslíte si, že tento nezmysel z dielne krajnej pravice, ktorá pomohla prijať samotný zákon, mal nejaký efekt? No logická odpoveď znie nie. A dôkazom je aj tento návrh zákona, ktorý reaguje na absenciu inak. Dokonca bránenie plneniu povinnej školskej dochádzky sa považuje za trestný čin s možnosťou odňatia slobody až na dva roky a ani tento mechanizmus nemá silu zabrániť nadmernej absencii. Tak ešte raz. Čo môžeme čakať od účinku návrhu, ktorým sa sprísňujú pravidlá ospravedlňovania neprítomností detí v školách. Možno zaťažovanie tých lokálnych pediatrov, ktorých je málo a špeciálne je s nimi problém v oblastiach, kde sa koncentrujú marginalizované komunity. Možno zvýšený počet neospravedlnených hodín ako som povedala, ale to bude všetko a bude to tak preto, lebo máme pred sebou veľmi jednoduché možno najjednoduchšie riešenie, ktoré podľa mňa naozajstným riešením problému nie je. Vyzerá to tak, že ministerstvo veľmi promptne reaguje na aktuálne problémy, včera som vysvetlila, že vôbec nejde o aktuálny problém, že ten tu máme niekoľko desaťročí a robí to veľmi rýchlo a na záver ešte jeden postreh. Pán minister si včera neodpustil dosť osobnú poznámku v reakcii na moje predchádzajúce vystúpenie, kedy som kritizovala skrátené legislatívne konanie vo veci riešenia absencie detí. Pán minister povedal, že ak odmietam riešenie, ktoré prináša, tak nechcem pomôcť deťom a mal na mysli chudobné deti z marginalizovaných komunít. Doposiaľ som neporozumela tej logickej operácii, ktorú použil pán minister, keď vecná kritika jeho návrhu viedla k definovaniu môjho postoja k deťom. Jednak a veľmi nerada to hovorím, možno to robím prvýkrát v živote, chcem povedať, že si rómske organizácie, ktoré mi udelili ocenenie Lúč z tmy za zlepšovanie postavenia Rómov, myslia iné. A jednak ide o prejav vysokej mieri sebahodnotenia, kedy pán minister predpokladá, že čokoľvek predloží, ide o funkčné a bezchybné riešenie. Ja som v tomto prípade pokornejšia. Neosvojujem si právo považovať svoje názory za neomylné. Ja si naopak o vás myslím, pán minister, že naozaj máte vôľu pomôcť tejto skupine detí. Problém je jeden jediný, že neviete ako. Ďakujem. (Potlesk.)
|
Ďakujem pekne za slovo pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Aj mňa nesmierne mrzí, že som nemohla reagovať na záverečné slovo pána ministra, osobne ma to mrzí, pretože vyslovil názor, že nemáme dostatočne preštudovaný návrh zákona o ktorom sme teda včera rokovali, ale nemám pocit, že by vecne uviedol s čím konkrétne nesúhlasil, ktorý som fakt som uviedla chybne, alebo s nejakým zvláštnym zámerom. Takže toto vadilo aj mne. A teraz teda k veci. Rokujeme o návrhu novely školského zákona, ktorá je reakciou na zvýšenú mieru absencie žiakov v čase plnenia povinnej školskej dochádzky, najmä teda v čase plnenia povinnej školskej dochádzky. Je viac ako isté, že vysoká miera vymeškaných hodín veľmi často a hovorím veľmi často, podotýkam že nie vždy, ale o tom inokedy, úzko súvisí s predčasným ukončovaním školskej dochádzky. A čo sa u nás naozaj stalo vážnym problémom, respektíve časovanou náložou. Už včera som povedala, že ak niekto predčasne vypadne zo školského systému, znamená to, že je ťažko zamestnateľný, alebo nezamestnateľný. A okrem toho teda, túto skupinu ľudí postihuje sociálne vylúčenie, problémy so zdravým, chudoba a mnohé ďalšie sociálne neduhy. Čiže naozaj je to vážny problém. Nie je to len slovenský problém, za problém to uznali mnohé krajiny Európskej únie a uvediem tú slovenskú situáciu do európskeho kontextu. V roku 2011 sa krajiny Európskej únie zaviazali znížiť priemerný podiel osôb z predčasne ukončenou školskou dochádzkou na menej ako 10 percent do roku 2020. Teraz je rok 2025. V čase, keď Slovenská republika prijímala tento záväzok, tak relatívne náš problém bol oveľa menší, lebo takéto osoby tvorili iba šesť percent. Ale postupne sa situácia začala zhoršovať, podľa údajov Štatistického úradu, najvyššia miera predčasného ukončenia školskej dochádzky bola teda v roku 2018, odtiaľ je ten predposledný údaj, ktorý mám a to bolo dva roky pred splnením záväzku, ktorý sme si dohodli s Európskou úniou a teraz pôjdem po krajoch. V košickom kraji to bolo 17,5 percenta, čo je viac oproti roku 2014 o 9,4 percenta. Čiže to bol prudký nárast. V tom istom roku, teda v roku 2018 nad desiatimi percentami bolo takýchto osôb identifikovaných v prešovskom kraji 10,7 percenta a v banskobystrickom kraji 10,3 desatiny percenta. Treba povedať, že ide o kraje, kde je v rámci Slovenska vysoký podiel osôb patriacich k marginalizovaným rómskym komunitám. A mimochodom napríklad v bratislavskom alebo žilinskom kraji v tomto istom roku, teda v roku 2018 miera zastúpenia takýchto osôb bola na úrovni 2,8 desatín percenta. A to je ešte potrebné povedať, že podiel osôb tejto kategórie, v rámci slovenského priemeru, medzi rokmi 2014 a 2018 vzrástol takmer o dve percentá, teda zo šesť, o viac ako dve percentá, zo šesť percent na začiatku na 8,5 percenta. Teda počet takýchto osôb neklesal ale stúpal. Dokonca z materiálu Ministerstva školstva z roku 2023 vyplýva, že dnes tak evidujeme takýchto osôb na úrovni desiatich percent. V roku 2022 Rada Európy vo svojom odporúčaní sa zaviazala do roku 2030 znížiť podiel osôb, ktoré predčasne ukončia vzdelávanie a odbornú prípravu, na menej ako deväť percent. Hovorím to preto a zopakujem to, že nejde len o problém Slovenskej republiky, ale o celoeurópsky problém. A čo sa konštatuje v odporúčaní. V odporúčaní sa konštatuje, že aj keď sa miera predčasného ukončenia vzdelávania na európskej úrovni výrazne zlepšila, v rozmedzí rokov 2010 až 2011 klesla o 3,9 percentuálneho bodu a tu vidíme, že to nebolo zásluhou Slovenska, lebo tu ten podiel rástol. Tak mnohí študenti aj tak naďalej predčasne ukončujú vzdelávanie. Dnes je dnes. V roku 2021 podiel takýchto osôb celej Európskej únii bol na priemere 9,7 desatín percenta, čo je tesne pod stanoveným cieľom. A napriek tomu viac ako 3 milióny mladých ľudí v Európskej únii vo veku 18 až 24 rokov predčasne ukončujú vzdelávanie a odbornú prípravu. A medzi jednotlivými krajinami existujú značné rozdiely, pričom tie rozdiely sa týkajú jednotlivých skupín obyvateľov. Zvýšená miera je u migrantov, zvýšená miera je u mladých mužov, zvýšená miera predčasného ukončovania je u etnických skupín, ako sú napríklad rómovia, alebo mladí ľudia vo vidieckych a odľahlých oblastiach. V uvedenom odporúčaní sú uvedené aj návrhy na to, akým spôsobom krajiny majú s týmto fenoménom bojovať. Ako riešiť mieru predčasného ukončovania školskej dochádzky a tie riešenia majú preventívny, intervenčný a kombinovaný charakter. Ani jedno z odporúčaní, nemá administratívny charakter na rozdiel od toho o ktorom tu dnes rokujeme. V tomto kontexte otázka znie tak, či sme si istí, že pritvrdenie pravidiel ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní, prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu, ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva
|
Ďakujem pekne za faktické poznámky. Špeciálne by som reagovala na pána poslanca Habánika. Keď som hovorila o tom, že školstvo je v kríze tak som tento výrok podporila citátom pána ministra. Takže nejakým spôsobom v istej oblasti ten názor sporu spolu zdieľame.
Keby školstvo nebolo v kríze, nebolo by treba robiť urýchlene kurikulárne reformy a všetky zásadné zmeny. Čiže tá kríza tu je, ale beriem to ako fakt. Pýtali ste sa ma, alebo zrejme ste vyjadrili nejaké očakávanie, že či zákon podporíme. Áno, my sme deklarovali že ho podporíme. Považujem to za minimum toho čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad. Tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom ...
===== ...za minimum toho čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad. Tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom alebo deťom, ako sa vyjadril v predchádzajúcej rozprave pán minister. Ja som presvedčená, že pán minister mnohé veci myslí dobre, ale my ich myslíme dobre tiež, len máme rozličné názory na cestu, ako sa k dobrému cieľu dopracovať. A ja si myslím, že to nie je žiadna chyba, lebo v konfrontácii nejakých názorov a návrhov sa môže zrodiť lepšia kvalita. ja to takto vnímam. (Potlesk.)
|
Ďakujem pekne za faktické poznámky. Špeciálne by som reagovala na pána poslanca Habánika. Keď som hovorila o tom, že školstvo je v kríze tak som tento výrok podporila citátom pána ministra. Takže nejakým spôsobom v istej oblasti ten názor sporu spolu zdieľame.
Keby školstvo nebolo v kríze, nebolo by treba robiť urýchlene kurikulárne reformy a všetky zásadné zmeny. Čiže tá kríza tu je, ale beriem to ako fakt. Pýtali ste sa ma, alebo zrejme ste vyjadrili nejaké očakávanie, že či zákon podporíme. Áno, my sme deklarovali že ho podporíme. Považujem to za minimum toho čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad. Tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom ...
===== ...za minimum toho čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad. Tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom alebo deťom, ako sa vyjadril v predchádzajúcej rozprave pán minister. Ja som presvedčená, že pán minister mnohé veci myslí dobre, ale my ich myslíme dobre tiež, len máme rozličné názory na cestu, ako sa k dobrému cieľu dopracovať. A ja si myslím, že to nie je žiadna chyba, lebo v konfrontácii nejakých názorov a návrhov sa môže zrodiť lepšia kvalita. ja to takto vnímam. (Potlesk.)
|
Ďakujem pekne za faktické poznámky. Špeciálne by som reagovala na pána poslanca Habánika. Keď som hovorila o tom, že školstvo je v kríze tak som tento výrok podporila citátom pána ministra. Takže nejakým spôsobom v istej oblasti ten názor sporu spolu zdieľame.
Keby školstvo nebolo v kríze, nebolo by treba robiť urýchlene kurikulárne reformy a všetky zásadné zmeny. Čiže tá kríza tu je, ale beriem to ako fakt. Pýtali ste sa ma, alebo zrejme ste vyjadrili nejaké očakávanie, že či zákon podporíme. Áno, my sme deklarovali že ho podporíme. Považujem to za minimum toho čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad. Tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom ...
===== ...za minimum toho čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad. Tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom alebo deťom, ako sa vyjadril v predchádzajúcej rozprave pán minister. Ja som presvedčená, že pán minister mnohé veci myslí dobre, ale my ich myslíme dobre tiež, len máme rozličné názory na cestu, ako sa k dobrému cieľu dopracovať. A ja si myslím, že to nie je žiadna chyba, lebo v konfrontácii nejakých názorov a návrhov sa môže zrodiť lepšia kvalita. ja to takto vnímam. (Potlesk.)
|