Ďakujem. Najprv k faktickej poznámke pani Čavojovej zo SMER-u. Viete, prečo sa mi pripisuje vlastne autorstvo tej novely? Pretože ten prílepok, za ktorý sme tu všetci hlasovali, ten som napísala ja. Ja som ho napísala. A keď chcete hovoriť o metodickom pokyne, ktorý má desať strán, aj ten som napísala ja a pripomienkovali sme ho na ministerstve. A prečo som nehlasovala za celý ten zákon? Pretože to boli školské zákony, to bol prílepok k školskému zákonu. Nemal absolútne žiaden súvis s tým čoho súčasťou bol. No, keď niečo nesúvisí s tým, čo pripravujete, tak je logické a keďže poznáme aj zákony, že to nepodporíte. Ale samozrejme všetci sme za ten prílepok hlasovali, pretože čo už sme mali robiť keď ste to neboli schopní dať lepšieho legislatívneho procesu. Nevadí. Podstatou je, že my nebojujeme za práva detí len pre nejakú politiku, aj preto tu asi sedím a už štvrtú hodinu, to ste si asi nevšimli, lebo vy ste tu neboli, a preto čakám na moje vystúpenie, aby som mohla o 11-tej pripomenúť, tak potom ste ma asi nevideli, keďže som tu bola s vami, aby som mohla pripomenúť všetkým nám, čo tu sedíme, že sme viazaní Medzinárodným dohovorom o právach detí. Aby sme každú jednu činnosť, každý zákon, každú novelu ktorú tu predkladáme, jednoducho podriadili najlepšiemu záujmu dieťaťa. Tak to tam stojí a tak je to explicitne našou povinnosťou. A to sa tu nedeje. Jednoducho vy tu predkladáte novelu, ktorá hovorí znova o právach dospelých, ale nehovorí nič o tom kde je postavenie dieťaťa a že máme dbať na jeho najlepší záujem. Ak by ste priniesli takúto novelu, tak na ňu prikývnem. Ale zase sa tu bavíme len my dospelý o právach nás dospelých a poškodzujeme tým deti. A preto tu sedím, aj tu budem sedieť a budem to pripomínať. Ďakujem.
|
... je problematický. Napriek tomu, že je prevzatý zo zákona o rodine, je problematický. Novela v tomto článku a v tomto návrhu zmeny hovorí len o právach dospelých. Nehovorí nič o najlepšom záujme dieťaťa, nehovorí nič o deťoch. Znova sa staviame do tej roly, že dospelý stojí nad dieťaťom, znova sa pozeráme len na tých, ktorí si majú osvojiť deti a zužujeme nejaký ich, nejaký ich výber, ale nehovoríme o tom, čo je najlepšie pre dieťa. A pre dieťa je najlepšie, aby sa adopčný systém a adopcie riadili potrebami detí a nie potrebami politikov, nie potrebami dohodnúť sa tu alebo uzákoniť si tu nejaké svoje hodnotové presvedčenia. Z odbornej témy, z témy naozaj vysoko odbornej a ľudskoprávnej ste urobili týmto návrhom odporným spôsobom tému politickú. Aj napriek tomu, že je to úplne rovnaké znenie, bude mať inú právnu silu. V prípade, že dôjde napríklad k nejakej adopčnej reforme a my prídeme na to, že sú tu lepšie mechanizmy ako zabezpečiť každému dieťaťu milujúcu rodinu a áno, aj rodiny jedného rodiča sa dnes stávajú veľmi funkčnými mechanizmami na zabezpečenie potrieb dieťaťa, ktoré mohlo byť dlhé roky v centre pre rodiny a deti, v detských domovoch. A práve tá rodina jedného rodiča u desiatich detí, ktoré sú v detských domovoch a podarilo sa ich osvojiť, sú tri v takýchto rodinách jedného rodiča. Jednoducho tu bolo celkom vysoké percento tých, ktorým sa podarilo osvojiť si dieťa aj keď neboli v manželskom zväzku, aj keď boli jednotlivcami. A my vidíme, že aj toto je funkčný model. Aj keď je to ťažké rozhodnutie a aj odvážne rozhodnutie, ale je to milujúci domov pre tie deti. A mne je naozaj odporné, že ani pán komisár pre deti nie je schopný v tomto vidieť ako obchádzame potreby dieťaťa a ako ignorujeme vlastne všetko k čomu sme sa doposiaľ zaviazali napríklad v Dohovoroch o právach dieťaťa. Ešte sa tu ideme nejakou odbočkou a nejakým spochybňovaním našich medzinárodných záväzkov, európskych záväzkov dopustiť oslabovania aj pozícií detí, pretože aj toto, aj táto identita Slovenska a všetko čo sa tam snažíte strčiť v konečnom dôsledku bude oslabovať práva dieťaťa. A rámce ochrany detí, ktoré tu dnes máme, môžu byť v rozpore s tým, čo si vy predstavujete, ako napríklad v tomto návrhu ústavy, že by malo byť to najlepšie pre dieťa. Vôbec sa nepozeráte na potreby dieťaťa, lebo tam dieťa ani len nespomínate. Hovoríte len o tom, kto ho má, kto ho nemá adoptovať, aký úzky má byť tento okruh. A jediné o čo vám ide je z toho vytĺkať politické body a zapáčiť sa tým najkonzervatívnejším, ktorí si mýlia svoje konzervatívne hodnoty so skutočnou naozaj medziľudskou toleranciou a pochopením.
A ja prejdem k otvorenému listu, ktorý všetkým nám poslal Peter Jozefík k tejto navrhovanej zmene.
Vážené poslankyne a vážení poslanci, tento list vám adresujem k návrhu na zmeny v Ústave Slovenskej republiky k adopciám. Prial by som si, aby ani jedno dieťa nemuselo vyrastať v detskom domove, aby každé zostalo vo svojej rodine, v takej, ktorá mu dokáže poskytnúť bezpečie, lásku, oporu a stabilitu. Žiaľ, realita je iná a práve preto existujú detské domovy. Vyrastať v detskom domove nie je žiadna životná výhra. Viem to, pretože som jeden z tých, ktorí prešli bránami tejto inštitúcie. Detský domov nie je domov, je to inštitúcia. Poskytne základné potreby, ale neponúkne to najdôležitejšie to nehmotné, čo každého mladého človeka formuje a to je láska, podpora a zdravý životný štýl pri budovaní vzťahov, sebavedomie, pozitívne vzory, racionálne myslenie a pocit, že niekam patrí. Nie s nálepkou dieťa z domova. Dnes sa otvára téma adopcií, ktorá sa snaží presadiť, aby si dieťa mohli adoptovať len zosobášený muž a žena a môže sťažiť možnosť adopcií dieťaťa jednotlivcami. Ale je sobášny list skutočne tým čo rozhoduje o tom, či bude dieťa vyrastať v milujúcom a bezpečnom prostredí? Deti v ústavnej starostlivosti majú omnoho ťažší štart do života. Často odchádzajú bez dokončeného vzdelania, čo im sťažuje šance na dobrú prácu. Nemajú rodinné zázemie kam by sa mohli vrátiť v ťažkých chvíľach. Keď vyrastáte v detskom domove je to jednosmerná cesta. Keď inštitúciu opustíte, už sa nemáte kam vrátiť. Ak v živote zlyháte, aj v rannej dospelosti nemáte nikoho kto by vás podržal. Ináč, neviem si kúpiť vodu a naozaj mám problém, že mám veľmi sucho v ústach, tak neviem ako to teraz vyriešiť v tomto čase. Tak dúfam, že to zvládnem. Ak v živote zlyháte, aj v rannej dospelosti nemáte nikoho kto by vás podržal. V rodine túto možnosť väčšinou máte. Deti z detských domovov majú menej príležitostí naučiť sa čo znamená dôvera, zdravý vzťah a pocit bezpečia. Mnohí sa ocitnú v sociálnej núdzi, pretože nemajú nikoho kto by im pomohol v prvých rokoch dospelosti. A ak sa im v začiatkoch nepodarí uspieť, ich cesta sa stáva len ťažšou a ťažšou. Na Slovensku žije tisíce detí v ústavnej starostlivosti. Tieto deti, ktoré sú v domovoch sú deti, o ktoré sa nevedeli, nechceli alebo nemohli postarať ich biologický rodičia. Preto by sme mali pýtať, ak dieťa nemôže vyrastať vo svojej biologickej rodine, ako mu zabezpečiť najlepší a najbezpečnejší priestor na život a vývoj? No tým najprirodzenejším riešením je práve milujúci domov. Ročne sa na Slovensku podáva len niekoľko stoviek žiadostí o pestúnsku starostlivosť alebo osvojenie dieťaťa. Podľa štatistík občianskeho združenia Návrat až pätina žiadateľov o osvojenie nežije v manželstve. Ak sa zmení ústava, práve tieto páry alebo jednotlivci môžu byť z procesu adopcie vylúčení a deti tak stratia šancu na domov. Prečo bránime deťom v tom, aby našli bezpečný domov len preto, že ich noví rodičia nie sú zosobášení a sú jednotlivcami? Prečo neumožníme jednotlivcom dať dieťaťu domov? V detských domovoch sa o deti počas služby stará jediný jeden vychovávateľ. Zažil som to, žil som tam. Prečo môže mať tento človek naraz na starosť aj dvanásť detí, ale to jedno dieťa nedovolíme milovať jednému človeku. Pokiaľ ide o adopciu detí slobodnými osobami alebo nezosobášenými pármi dostupné výskumy naznačujú, že kľúčovým faktorom pre zdravý vývoj dieťaťa je stabilné, láskyplné rodinné prostredie bez ohľadu na jej štruktúru. Štúdie nepreukázali rozdiely v emocionálnom a psychologickom vývoji detí adoptovanými zosobášenými pármi oproti tým, ktorých vychovávali slobodní osvojitelia alebo páry nezosobášené. Adopčný proces nie je jednoduchý, ani rýchly, je komplexný a ide o dlhodobé rozhodovanie, kde sa hodnotí stabilita, podpora v rodine, prístup k zdrojom a schopnosť rodičov reagovať na potreby dieťaťa. Výber potenciálnych adoptívnych rodičov sa zameriava predovšetkým na kvalitu a stabilitu prostredia, ktoré môžu dieťaťu poskytnúť práve ľudia bez ohľadu na ich rodinný stav. Preto sa pýtam, je tento návrh zmeny ústavy skutočne premyslený a konzultovaný s odborníkmi na adopcie? Alebo je len súčasť politickej hry. Každá zmena ústavy, ktorá ovplyvňuje adopčný proces by mala byť predmetom odbornej diskusie s inštitúciami a organizáciami venujúcimi sa deťom z detských domovov ako aj so psychológmi a psychiatrami. Je dôležité si uvedomiť, že niektorým deťom sa kvôli tejto ústavnej zmene sťaží možnosť vyrastať v rodine, aj keď len v jednorodičovskej. Dávate tejto zmene väčšiu právnu silu. A možnosť osvojenia tým môžete obmedziť len na manželstvá, čo by v praxi znamenalo zníženie počtu potenciálnych osvojiteľov a predĺženie pobytu detí v detských domovoch. Dôležité nie je to, či dieťa vyrastá v tradičnej rodine, jednorodičovskej domácnosti alebo v pestúnskej starostlivosti. Podstatné je, aby vyrastalo v bezpečí a podpore. Dieťa ktoré tieto hodnoty dostane má šancu vyrásť v človeka silného a sebavedomého, ktorý sa dokáže postarať nielen o seba aj o druhých. A to naša spoločnosť potrebuje.
Dlhodobo nám z detských domovov vychádzajú deti, ktoré majú minimálne šance na úspešný život. Chodím prednášať do detských domov, viem to, pýtam sa ich čím by chceli byť keď vyrastú. Väčšinou odpovedajú, že by sa chceli záhradníkom, pekárom, murárom či maliarom. Keď sa tú istú otázku spýtam na škole, kde boli deti z rodín, odpovede boli úplne iné, lekár, veterinár, inžinier, programátor. Viete kde je ten rozdiel? V podpore, v tom čo im spoločnosť v ktorej ukazuje ako možné. Na jednej strane sa hovorí, že remeslo má zlaté dno a v súčasnosti to platí ešte viac. Napriek tomu mnohé deti z detských domovov nedokončia ani stredné odborné vzdelanie bez maturity. Koľko lekárov, vedcov, murárov či politikov, ktorí by dnes mohli sedieť vedľa vás sme stratili len preto, že nemali podporu svojho okolia? Kiež by mal každý z nás rovnakú štartovaciu čiaru. Žiaľ, pre mnohých najmenších je tá už vopred odsúdená na neúspech. A teraz je aj vo vašich rukách. Môžete ju pomôcť narovnať, nie obmedziť.
Na záver vám chcem povedať, že keď som bol v detskom domove vyrastal som v jednej izbe s ôsmimi chalanmi. Ich osudy po odchode z domova boli rôzne. Väčšina nedokončila žiadne vzdelanie. Niektorí si našli stabilný život, no iní skončili vo väzení, v závislostiach, na ulici alebo prišli už o život. Čo ak by mali niekoho kto by im už v detstve ukázal, že život sa dá žiť aj inak, že existuje podpora, bezpečie, láska ktorej môžu dať šancu na lepšiu budúcnosť. Možno by ich cesty viedli úplne iným smerom. Deti z detských domovov nepotrebujú hory materiálnej pomoci. Nepotrebujú ani zmeny v ústave. Potrebujú to nehmotné, to čo v inštitúciách chýba.
Vážené poslankyne a poslanci, zákony by mali chrániť deti, nie im brať šancu na domov. S úctou a s nádejou, že vaše rozhodnutie bude tým najlepším čo naše deti potrebujú. Peter Jozefík, odchovanec z detského domova.
Považovala som dôležité, aby zaznel aj hlas človeka, ktorý pozná situáciu detí, pretože jedným z týchto detí sám bol. A okrem tohto pre mňa aj veľkého rozporu k tomu čo ste predložili, pretože ako som už povedala, absolútne tam absentuje záujem o práva dieťaťa a jediné na čo myslíte sú práva dospelých. Je pre mňa aj taká filozofická dilema ako poslankyne, ktorá keď tu skladala sľub pred celým národom a stávala sa poslankyňou, sľubovala na Ústavu Slovenskej republiky. Sľubovala na ten najvyšší zákon, ktorý sa vy snažíte zmeniť. Ak zložíte sľub s výhradou, tak jednoducho sa poslancom nestanete, poslankyňou takisto. Ústavu náš systém deľby moci a jednoducho zákonodarstva dal na to najvyššie miesto čím sa máme my ako poslanci riadiť pri výkone nášho mandátu. A ja si naozaj kladiem otázku či by sme na to nemali myslieť my aj ako normotvorcovia, ako zákonodarcovia, ktorí sa tu meníme v čase pri výkone moci a práve preto by sme mali mať zodpovednosť k tomu základnému dokumentu na ktorý tu všetci sľubujeme, aby medzi nami nevytváral rozpory, aby bol naozaj nejakým konsenzom medzi demokratickými silami na ktorý môžeme s hrdosťou a spokojne sľubovať a nebudeme ho plichtiť a meniť a jednoducho atrofovať takýmito zmenami, ktoré napríklad ja mám s nimi problém. A nemám s nimi problém z nejakého vnútorného presvedčenia, mám s nimi aj právny problém. A podľa mňa by sme mali mať všetci, ktorí tu jednoducho sľubujeme na to, že budeme dodržiavať nejaké základné princípy. Ja som presvedčená, že niektoré veci, ktoré tu navrhujete sú dokonca v rozpore s inými ustanoveniami ústavy. A ak budeme takýmto spôsobom, ako takýmto tempom vlastne ničiť ten základný dokument od ktorého sa tu odvíja naša práca a na základe ktorého si máme strážiť čo prijímame, tak ja to považujem skutočne za veľké oslabovanie demokracie a to už nehovorím o tom strete s európskym a medzinárodným právom, ktoré by malo byť takisto pre nás nejakými hranicami toho kde pôsobíme, akú politiku robíme. Čiže aj keď sa mi pôvodne zdalo, že táto vaša politická snaha o novú tému a jednoducho naozaj nejaké zaberanie verejného priestoru takouto hrou na ústavné zmeny je neškodná a že tým len politikárčite. Čím hlbšie sa do tej problematiky dostávame a všetkým čo tu dnes zaznelo, by sa mal každý súdny človek presvedčiť o tom, že žiadna z týchto zmien Slovensku nepomôže, nepomôže ani nám zákonodarcom a našu prácu sťaží, skomplikuje a podľa mňa oslabí aj našu dôveru v túto inštitúciu a vo všetkom čo sa tu snažíme teda konať v súlade s ústavou, ktorá by mala byť naozaj v súlade aj s našim nejakým všeobecným presvedčením ako má táto krajina fungovať a aký má mať právny rámec. Ďakujem.
|
Kolegovia, môžem vás poprosiť, už mi beží čas. Prosím, utíšme sa, ďakujem.
Som rada, že zareagujem po faktickej poznámke, ktorú mal kolega a v ktorej použil dosť silné slová, hovoril o právach dieťaťa, ktoré sú viac ako túžby dospelých a citoval pána komisára pre deti, pána Mikloška. Akože nechcem tu zachádzať do politických reálií, ale keďže som bola na vypočutí pána Mikloška, keď a uchádzal o funkciu komisára, tak si veľmi dobre pamätám ako sa odmietal vyjadriť proti strane ĽSNS a jej predstaviteľom a tomu, že spochybňovali holokaust, tak keď si ctíme históriu aj práva dieťaťa, tak by som si spomenula koľko detí počas holokaustu zomrelo, a toto mu neviem zabudnúť, a preto jeho slová neviem brať vážne ani v iných kontextoch a som jeho kritikom, napriek tomu, že viem vyzdvihnúť, keď spraví niečo užitočné. No a práve o tom chcem hovoriť. Akým spôsobom ublíži deťom táto novela ústavy? pretože už keď sa pozriete na dôvodovú správu navrhovaných zmien, ktorá má aj doložku vybraných vplyvov, tak pri napr. vplyvoch na životné prostredie dobré, rodinné prostredie, vplyvy na manželstvo, rodičovstvo žiadne.
Vplyvy na služby verejnej správy žiadne, vplyvy na rozpočet žiadne. Jednoducho v každej jednej kolónke máte zaškrtnuté, že táto novela ústavy nemá žiadne pozitívne vplyvy, pretože nemá žiadne vplyvy, podľa navrhovateľa, teda ani pozitívne na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, čo sa tu snažia niektorí poslanci povedať. Lenže o čom som presvedčená, že tu malo byť zaškrtnuté, že má negatívne vplyvy. K tomu sa dostanem neskôr a prečítam aj list človeka, ktorý vyrastal v detskom domove a prečo si myslí, že táto novela ústavy a konkrétne článok, o ktorom tu nebola reč a ktorý sa týka osvojenia detí, je problematický. Napriek tomu, že je prevzatý zo zákona o rodine, je problematický. Novela v tomto článku a v tomto návrhu zmeny hovorí len o právach dospelých. Nehovorí nič o najlepšom záujme dieťaťa, nehovorí nič o deťoch. Znova sa staviame
|
Pán Mikloško, ďakujem vám za vaše vystúpenie. Povedali ste, parafrázujem, lebo nestihla som si to napísať vašom presnom znení, že tento zápas si konzervatívci a progresívci musia vybojovať medzi sebou sami a že nemá byť určený nejakým falošným postojom a falošnými nástrojmi Roberta Fica a s tým sa úplne stotožňujem. To, že máme rôzne hodnotové postoje, neznamená, že sme nepriatelia, to znamená, že sme oponenti. A aj v rámci jednej strany aj v rámci jednej rodiny je bežné, že ľudia majú za jedným stolom v nedeľu rôzne názory a napriek tomu tam vedia sedieť a vedia sa o tom rozprávať, vedia sa navzájom obohatiť svojim pohľadom. A o tom som presvedčená, že toto je možné aj napríklad v koalícii, ktorú by tvorili takéto hodnotovo rôzne strany. A, a som veľmi rada, že vo vašom príspevku zaznelo ešte niečo, a to konkrétne, že kresťanstvo nie je v zápase s ľudskými právami, to čo ste tam vyzdvihli napríklad pri, pri tých dvoch pohlaviach. Kresťanstvo je pre mňa veľmi úzko späté s ľudskými právami. Hovorím to ja ako kresťanka, ako veriaci človek, pretože tá citlivosť k inakosti k biede, k slabším, to všetko čo sa premieta aj do politiky, to pre mňa nie je nič, čo by malo byť v nejakom rozpore s kresťanstvom, s vierou. To je niečo, čo je jeho prirodzenou súčasťou a mňa veľmi mrzí, keď sa viera zneužíva na šírenie akejkoľvek netolerancie a neznášanlivosti, pretože to považujem za jej príkry rozpor.
Ďakujem.
|
...(Prosím o výmaz rečníka)...
|
Ďakujem veľmi pekne. A ďakujem aj za tento príspevok, ktorého pre mňa silným odkazom bolo, že jednoducho nástroje, ktoré si táto vláda vyberá na to, aby ozdravila verejné financie sú, sú nedostatočné. A dokonca nielen nedostatočné, oni sú škodlivé. Pretože, ako tu bolo spomenuté, v rámci eurozóny sme jediná krajina, ktorá má daň z finančných transakcií a reálne to súčasní zamestnávatelia a potenciálny investori vnímajú ako veľkú prekážku. Jednoducho fungovať tu, rozvíjať tu svoje podnikanie a investovať tu.
Pokiaľ ide o zahraničné investície, teraz citujem z rozhovoru pre Denník N, ktorý dal, ktorý dal pán Miroslav Kiraľ Varga, ktorý zahraničné investície na Slovensku zhodnotil takto: "Pokiaľ ide o zahraničné investície, ktoré nám pred niekoľkými rokmi naštartovali ekonomiku, tu je malé porovnanie. Od roku 2000 až po rok 2010 výška čistých zahraničných investícií na Slovensku dosahoval v priemere 6 % HDP a v roku 2023 je to 0. Nula percent HDP. To je jasný dôkaz toho, že zahraniční investori prestávajú mať záujem investovať na Slovensku."
A ja sa pýtam, koho je to zásluha. No je to zásluha presne tých opatrení, ktoré vy si odškrtávate na tých svojich kontrolných dňoch ako účinné a v skutočnosti spomaľujú, dusia našu ekonomiku a dostávajú ju na chvost Európskej únie. Ja už konečne, akože fakt túžim po tom, aby ste vypočuli odborníkov, ktorí hovoria, že priestor na šetrenie na výdavkovej strane. Nie ďalšie dane, nie ďalšie dusenie ekonomicky, ale pozrite sa na výdavky. Pozrite sa na svoje výdavky, pozrite sa, čo vy robíte s rozpočtom. Tam sú peniaze, ktoré vieme ušetriť.
Ďakujem.
|
Kolegyňa Jurík podľa mňa veľmi optimisticky skonštatovala, že vlastne na túto tému nie je nejaký rozpor v spoločnosti. Ja si myslím opak, že toto nie je niečo, na čo je nejaký všeobecný konsenzus, ale je pravdou, že takýto návrh by mohol spustiť nejakú verejnú diskusiu, pretože priznám sa, že nepoznám nejaké väčšinové uvažovanie v tejto téme vo vzťahu k verejnosti. Môj názor je, že je to správna cesta, že tú vekovú hranicu ľudí, ktorí môžu rozhodnúť vlastne o svojom politickom zastúpení treba znižovať. Keď som sa pozerala na oba tieto návrhy, mňa trochu vyrušuje vlastne aj ten trend, ktorý je v Európe a vlastne aj ten trend, ktorým idú tieto návrhy, že by to malo byť obmedzené len na nejaké voľby, napríklad komunálne. Vy ste to kolegyňa načrtli v tej svojej rozprave, že je toto legitímna otázka, či jedny voľby alebo to rozšíriť vlastne na všetky. A práve tam by som chcela ja smerovať tú pozornosť, pretože ja nevidím ako keby pádny argument pre to, aby sme mali tú dôveru v mladých ľudí pri komunálnych voľbách, ale nedovolili im vybrať si napríklad prezidenta, alebo nedovolili im vybrať si zástupcu v parlamente. Čiže ja sa na túto tému pozerám en bloc a som presvedčená, že akékoľvek rozdeľovanie aj v iných európskych štátoch, môže u mladých ľudí paradoxne vyvolať akúsi pochybnosť alebo nedôveru zo strany zákonodarcov, ústavodarcov v tom, či im naozaj dôverujú, či to nie je len politická taktika, keď im nepriznávajú vlastne tú celú šírku možnosti voliť vo všetkých volebných, vo všetkých voľbách. Ďakujem.
|
Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja mám bod 53, čo je tlač 807, a keďže súvisí s bodom, ktorý chce predložiť minister zdravotníctva zajtra, rada by som ho presunula na koniec schôdze, aby som videla, ako sa vyvinie vlastne debata k nemu. Je to bod 53 a tlač 807. Neviem, či naňho vyjde dnes čas, ale pre istotu presunúť na koniec schôdze, ak je to možné.
|
Ďakujem veľmi pekne za slovo pán predsedajúci. Ja chcem vyzdvihnúť v tomto príspevku vlastne to poukázanie na akýsi rezortizmus, ktorý na Slovensku dlhodobo funguje a nie je nejakým výnimočným stavom tejto vlády. Je to realita asi všetkých vlád ktoré tú v minulosti boli. A keď riešime problém vylúčených rómskych komunít detí, ktoré v týchto komunitách žijú, tak áno, ten rezortizmus je veľmi škodlivý k prístupe k výsledku. Ja si myslím, že minister momentálne rieši veľmi zásadný problém, a áno, rieši ho izolovane na svojom ministerstve, pretože jednoducho taká je politická realita. Ale mrzí ma to a v tomto dávam za pravdu kolegovi Horeckému, že jednoducho tento problém má súvislosti, má kontext a kiež by mal pán minister so svojim záujmom riešiť túto tému nejakého rovnocenného partnera na úrade rómskeho splnomocnenca, keď mám byť takáto otvorená, alebo by mali aj iní ministri ako keby vnímali tú akútnosť riešenia tejto problematike, lebo, áno, týka sa to aj rezortu ministra práce, týka sa to aj iných rezortov. Ja len spomeniem, že my tu riešime deti, ktoré sa dostanú do toho školského systému, že som šťastná že sa doňho dostanú, pretože ja som tu minulý rok riešila dieťa, ktoré trojmesačné zomrelo pretože nemalo ani jednu prehliadku lekárky, zomrelo v sanitke podvyživené so zápalom pľúc, pretože nikto v tom systéme neprišiel na to, že tu máme dieťa o ktoré sa nikto nestará, ktorému nikto nedáva najesť tri mesiace až zomrie v sanitke. To dieťa sa nedožilo školskej dochádzky a bolo tiež obeťou toho žalostného stavu v akom niektorí ľudia na Slovensku žijú. Čiže preto je dôležité ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela poďakovať kolegyni, že spomenula tých PhD.- študentov. Toto je niečo, na čo sa aj na mňa obrátili, že to z toho, z tej novej úpravy vypadlo. Aj tie vnútorné vlastne presuny zamestnancov, ktoré sa mne zadajú, tak ako kolegyňa to vypichla, tak niečo absurdné, že jednoducho keď si chcete v tej štruktúre zamestnancov presunúť cudzinca, tak sa musí vrátiť a jednoducho žiadať o to zastupiteľský úrad. Že nerozumiem úplne významu a zmyslu týchto zmien, čiže budem rada, keď možno aj pán minister prítomný nám bude vedieť k tomu povedať viac. Ak sa to odstráni, ak je tá pôda naozaj vyhovieť, podľa mňa legitímnym pripomienkam, tak tým lepšie.
Ďakujem pekne.
|
Ďakujem veľmi pekne a ďakujem, že túto tému opakovane otvárate kolegovia z Progresívneho Slovenska. Tiež ju považujem za veľmi dôležitú. A keď sa tu chceme baviť o dátach, tak podľa mňa je veľmi dôležité spomenúť v tejto diskusiu, že fyzické násilie na deťoch, fyzické tresty, ktoré ako už povedala kolegyňa vlastne nemajú žiaden pozitívny dopad na výchovu, len sa negatívne odrážajú a to v dekádach života toho človeka, toho jedinca aj potom. Sa odrážajú aj na HDP krajiny pretože je to zmerané napríklad v krajinách, v ktorých majú legislatívnu úpravu, aby k týmto trestom nedochádzalo a v takýchto krajinách, kde sa to napriek zákazu deje to má vplyv 2% vlastne mínusových bodov na HDP, najmä na sociálne a zdravotné výdavky a tak ďalej. A samozrejme na tú zvýšenú kriminalitu, ktorej sa dopúšťajú ľudia, ktorí boli v detstve vystavovaný takýmto fyzickým trestom. Kdežto v krajinách, kde takýto zákaz ani len prijatý nie je, nevieme ani len vyhodnotiť, aký masívny, negatívny dopad to môže mať na naše HDP, na vlastne vývoj ekonomiky, na vývoj mentálneho zdravia obyvateľstva, ktoré sa tiež odráža v nákladoch krajiny a vlastne aj v jej produktivite, aj v vlastne v rámci nejakej kvality prežívania a tak ďalej. Čiže toto sú všetko veci, ktoré úzko súvisia aj s tým, že ak chceme byť moderná, prosperujúca krajina, tak musíme urobiť všetko pre to, aby sme zabránili možným traumatizujúcim zážitkom detí, ktorí sa potom stanú dospelí a budú súčasťou našej, ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Takže, tak ako za to bojujem pri deťoch v nemocniciach, aby sme urobili všetko pre to, aby tie traumy vymizli z nášho prostredia, tak aj toto je priestor na to, aby sme naozaj prispeli k tomu, aby sme mali mentálne zdravé a odolné obyvateľstvo.
|
18.
Ďakujem veľmi pekne.
Pán minister citoval môjho kolegu Viskupiča, ktorý sa k tomuto zákonu vyjadril a áno, vyjadril sa v nesúlade s tým, čo si myslí sociálny expert strany SaS a my sme strana, ktorá má pravidelné kluby, ktorej, od ktorej poslanci neodchádzajú preto, že kluby nezasadajú, alebo že sa nerozprávajú vo vnútri v strane. My sa rozprávame, aj keď nesúhlasíme, vieme potom nájsť konsenzus a vieme si svoje pozície obhájiť a prísť k záveru. Čiže ten záver je odlišný od toho, čo si na začiatku pán Viskupič myslel, tak to len k demokratickým procesom v strane SaS.
Potom hovorili ste, že je to všetko vyriešené, napríklad to, čo sa týka dopravy, na čo som ja upozorňovala v rámci toho návrhu. No je tam riešený príspevok na dochádzku, čo už je dlhodobo riešené, je tam nejaká náhrada cestovných výdavkov, ale nič z toho nerieši dopravnú chudobu, pretože raz keď nemáte spoj z tej dediny, kde žijete, keď vlastne neviete ísť z tej dediny do okresného mesta, lebo autobus tam nechodí, tak darmo že dostanete pracovnú príležitosť v tom okresnom meste, keď ste chudobný, ani s príspevkom vám to jednoducho nepomôže a jediná cesta, ako sa do toho okresného mesta dostať, je peši. A to hádam uznáme, že jednoducho nedá sa za každého počasia v každom ročnom období jednoducho chodiť peši do práce a ja vám popisujem realitu. Ja som na Spiši, kde je to úplne bežné, že keď idete autom napríklad zo Spišského Hrhova do Levoče, tak popri vás idú ľudia, ktorí idú z obce, ktorá nemá autobusové spojenie a idú napríklad k lekárovi alebo deti jednoducho idú do špeciálnej školy takýmto spôsobom a je to hrozné v tomto období. Ale preto upozorňujem na tú dopravnú chudobu, na to, kde je najvypuklejšia a že stále 400-tisíc ľudí na Slovensku je v riziku toho, že ich život výrazne ovplyvňuje a toto sú analýzy, ktoré vaše ministerstvá priniesli.
Takže treba len zosúladiť tie dáta a pozrieť sa na to aj pri takýchto novelách, v ktorej je aj v viacero dobrých vecí, ale my poukazujeme na to, čo v nej môže chýbať.
|
4.
Ďakujem veľmi pekne. Chcem upriamiť pozornosť na problém, ktorý s týmto súvisí, a je to tiež ako keby doplnenie tej skladačky, prečo ľudia v chudobe vlastne nemôžu prijať akékoľvek zamestnanie, ktoré je im ponúknuté a možno by často aj chceli, a tým dôvodom je napríklad dopravná chudoba. Je to pojem, o ktorom sa v našej politike málo hovorí, ale týka sa takmer 400-tisíc ľudí a znamená, že ľudia nemajú dostupnú cenovo prijateľnú a spoľahlivú dopravu do cesty, na cesty do práce, na cesty k lekárovi, na cesty za vzdelaním. Čiže týka sa to aj detí, týka sa to aj dospelých.
Podľa analýzy Inštitútu environmentálnej politiky žije na Slovensku, ako som už povedala, takmer 400-tisíc ľudí v riziku dopravnej chudoby. Najhoršie je na tom Gemer, Šariš, Horný Zemplín, výrazná časť Prešovského a Banskobystrického kraja. Keď sa pozrieme regionálne na oblasti, v ktorých žijú ľudia, o ktorých sa tu rozprávame, ktorých by sa týkala táto zmena, tak sa prekrývajú s oblasťami, o ktorých hovorím ja, takže má to súvis. A v týchto lokalitách premáva jeden, maximálne dva alebo žiadny spoj denne. To znamená, že tí ľudia reálne, samozrejme, keď žijú v takej chudobe, nemajú auto, ale keď nemajú ani autobus, s ktorým by sa dopravili do práce, tak čo majú do tej práce, akože chodiť pešo? My sme to riešili aj u nás v dedine, že jednoducho keď tam mali chodiť deti z vedľajšej dediny, ktorá bola prevažne obsadená vlastne vylúčenou rómskou komunitou, tak jednoducho do tej školy dva kilometre najprv chodili peši, kým sa to nevyriešilo, a ten tlak bol na to veľký, pretože reálne keď bola zima, do tej školy nemohli ísť.
Čiže toto sa týka aj, aj pracujúcich ľudí a Slovenská republika má teraz historickú príležitosť riešiť tento problém zo sociálneho klimatického fondu, kde je na to 1,5 miliardy eur. Takže budú nejaké riešenia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
86.
Ďakujem veľmi pekne.
A chcem sa poďakovať kolegyni za veľmi vecný a faktický príspevok do diskusie. Myslím si, že bolo veľmi dôležité, že všetky tieto fakty tu odzneli.
Jedna vec ma zaujala, ktorá bola pomenovaná hneď v úvode, a to je to, že by sme takúto diskusiu mali ako keby vymazať z parlamentu, v zmysle, že by mala byť niekde v odborných kruhoch, lekárskych kruhoch. A to som si myslela aj ja, kým som sa nezačala venovať vlastne témam, ktoré súvisia so zdravotníctvom, ktoré súvisia s právami pacientov, že mali by to byť tí lekári a vlastne zdravotníci, ktorí budú lídrovať túto debatu, ale musím sa priznať, že som trošku vytriezvela z týchto očakávaní od našej lekárskej obce, pretože aj tá je, ako by som to povedala... heterogénna, a sú v nej rôzni lekári, sú v nej ako keby rôzne prístupy.
A mňa to tak trochu mrzí, pretože naozaj by som chcela, aby naša odborná verejnosť, tá lekárska verejnosť sa držala evidence based medicíny a vlastne na základe nej stavala štandardy zdravotného prístupu k našim pacientom aj k ženám. Ale my vieme zo štatistík, že 34 % zdravotníckych zariadení dnes odmieta poskytovať interrupcie, a dokonca mnohé z týchto zariadení vám ako žene nespravia ani len predoperačné vyšetrenia a vlastne vám sťažujú ten prístup k tomu, aby ste, aby ste si mohli naplniť toto právo.
Čiže pre mňa rovnako tak to nekonečné čakanie na medikamentóznu formu interrupcie, kdežto legálna je len chirurgická interrupcia, ktorá je naozaj pre ženu tou ťažšou cestou a môže mať ťažšie dopady na jej zdravie. To všetko by bolo dávno odstránené a dávno by sme mali naozaj rovnakú legislatívu ako, ako napríklad Rakúsko, Nemecko, keby sme mali homogénnu lekársku obec založenú na dátach.
|
74.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Za minulé volebné obdobie sme takmer 19-krát hovorili o sťažení prístupu k interrupciám. Na jednom hlasovaní o takomto vašom návrhu, pani Záborská, som bola pár dní po pôrode, a neprešiel o jeden hlas. Ale považovala som na kľúčové, aby som naňho prišla, pretože som presvedčená, že aj napriek tomu, že aj vy, aj ja používame vo svojej rétorike, že nám záleží na rodinách, ženách a deťoch, ten obsah tých slov je rozdielny.
Ja si myslím, že je veľmi tenká hranica medzi tým, čo môžeme žiadať, uniesť od jednej ženy, ktorej situáciu nepoznáme. Sú medzi nami také, ktoré majú ťažké manželstvo, hmotnú núdzu, krehké zdravie alebo na to ostali samé. Je veľa takých, ktoré prídu o vytúžené bábätko zo zdravotných dôvodov, a aj ich sa takáto zmena môže nepriaznivo dotknúť. Uväznime tieto ženy v prísnych zákonoch, v tme, v ťažobe, v ich naozaj neľahkej situácii, ktorej čelia – a toto ja nemôžem prijať ako gesto nejakej pomoci. Pre mňa je to naozaj až, až šikanózne voči týmto ženám.
To, čo ženy na Slovensku potrebujú, sa nezmestí do pár riadkov, paragrafov ani do nejakých obmedzení, ani do nejakých lehôt, ani do žiadneho dotazníka, ženy na Slovensku potrebujú rešpekt a naozaj prístup k modernej medicíne. Ak ich chceme chrániť pred dôsledkami nežiaduceho tehotenstva, tak hovorme o dostupnej antikoncepcii, hovorme o tom strašiakovi podľa vás, tej sexuálnej výchove, kde vieme hovoriť mladým ženám o tom, čo je to bezpečný pohlavný styk, ako sa majú chrániť pred pohlavnými chorobami, ako sa majú chrániť pred sexuálnym násilím, ako majú poznať hranice svojej, svojej integrity tela a tak ďalej. Toto sú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
160-2
V prípade SZČO je situácia aktuálne takáto, že máte zákazníka v zahraničí a na zákazke pracujete na Slovensku a aj tak to proste vyvoláva rôzne otázky a problémy. Problém by bol, keby ste na zákazke pracovali fyzicky prítomní v zahraničí napríklad na stavbe, montážach a podobne, a to sa metodickým pokynom nijako nepokrylo.
Takže všetky vyššie uvedené dôvody jednoznačne potvrdzujú, že novela zákona je potrebná, lebo v praxi sa každý jeden tento prípad naozaj rieši inak a záleží to od tej lokality, ako k tomu pristupujú, ako im poradia v Sociálnej poisťovni napríklad alebo v príslušných orgánoch.
Myslím si, že je vhodné sa zamyslieť nad naozaj komplexnou novelou zákona o daňovom bonuse, ktorá by bola nastavená rozpočtovo zodpovedne a pomohla by tým najzraniteľnejším, a zároveň by nebola diskriminačná pre takéto naozaj nelogické diery v zákone, kedy len preto, že bývate v pohraničnej oblasti a jednoducho cestujete za tou prácou hore dole, aj keď robíte pre slovenského zamestnávateľa alebo preto, že súčasťou vašej roboty je jednoducho aj služobná cesta častejšie ako párkrát do mesiaca, doplácate vlastne na tej nejednotnosti v rámci legislatívy. Všetky tieto chyby sú výsledkom toho, že tak dôležité opatrenia, akým je napríklad zmena vyplácania daňového bonusu, sa v parlamente prijímajú narýchlo v skrátenom legislatívnom konaní bez riadneho pripomienkovania, skracujú sa tu rozpravy pri veľmi dôležitých otázkach a toto neprospieva kvalite tej legislatívy, ktorú my potom púšťame von medzi občanov a tí na to doplácajú.
Viem, že sa chystá ďalší konsolidačný balík a ja dúfam, že k nemu pristúpite zodpovednejšie a že takéto diery sa tam nebudú nachádzať a nebudeme ich riešiť len nejakými provizórnymi usmerneniami Finančnej správy alebo vyhláškami, ale že sa postaráme o to, aby už tá legislatíva, ktorá je tu prijatá, aj keď s ňou ako opozícia nemusíme súhlasiť, ale aby bola naozaj právnicky dobre urobená a aby sa myslelo aj na takéto detaily. Ďakujem.
|
(Prosím vymazať ndbytočný rámček.)
=====
|
160.
Ďakujem, kolegyne, kolegovia, v rámci konsolidačných opatrení urobila vláda Roberta Fica niekoľko rozhodnutí, ktoré sa najcitlivejšie dotkli práve rodín s deťmi, ktoré už dnes patria medzi skupiny, ktoré sú na Slovensku najviac ohrozené chudobou, a takisto sociálnym vylúčením. Riziku chudoby čelí na Slovensku každé štvrté dieťa.
K zhoršeniu ekonomickej a sociálnej situácie rodín s deťmi prispelo, samozrejme, aj zvýšenie DPH na 23 %, transakčná daň, ktorá ako všetci vieme, prispeje k zdražovaniu, ale aj zmeny v daňovom bonuse na dieťa.
Na úvod by som rada uviedla, že ani nastavenie daňového bonusu za bývalej vlády sme my ako Sloboda a Solidarita nepovažovali za správne a efektívne. Problémom bolo najmä jeho finančné krytie, záťaž samospráv, ktorým prostriedky chýbali pri financovaní služieb práve pre občanov a problém bol aj neadresnosť tohto bonusu, a teda ak som zarobila viac, mala som aj vyšší daňový bonus, čo by nemalo byť rovnicou sociálnych opatrení, na ktoré my apelujeme, že by mali byť adresné a mali by pomáhať tam, kde je tých financií menej. Daňový bonus vychádzal viac v prospech vysokopríjmových skupín ako pre skupiny rodičov, ktorí majú nižšie príjmy. Mali sme pocit, že by to malo byť skôr naopak, konštatoval spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ občianskeho združenia rodičia. Súčasná vláda Roberta Fica mohla situáciu s daňovým bonusom napraviť a skutočne cielene sa zamerať na tých, ktorí pomoc od štátu potrebujú najviac, ale spravila to úplne naopak. Za veľmi problematické, a teda aj za dôvod predloženia tejto novely, považujem odoberanie daňového bonusu v prípade, ak viac ako 10 % svojich príjmov zarobíte prácou pre slovenského zamestnávateľa, ale v zahraničí. To môže byť služobná cesta, na ktorú vás zamestnávateľ vyšle, ale takisto sú to aj zákazky v rôznych pohraničných oblastiach. Naši zamestnanci robili najviac vlastne na druhej strane hraníc, sú to pohraničné oblasti z Česka, rovnako tak tu na maďarskej hranici a tak ďalej, na čo nás upozornili práve títo občania. Vďaka verejnému tlaku, naozaj veľkému a v tomto sa chcem poďakovať aj bývalému kolegovi pánovi Mihálovi, ktorý to tiež v každom svojom rozhovore spomínal. Finančná správa vydala akési usmernenie, na základe ktorého takpovediac priznala chybu a povedala, že k odoberaniu daňového bonusu pre zamestnancov v prípade vyššie uvedených situácií by nemalo dochádzať, ale tento rozličný výklad zákona sa týmto usmernením nijako nevyriešil a jednoducho stále sa v praxi deje, že o tento daňový bonus mnohí naši občania v prípade týchto situácií prichádzajú, a preto je podľa mňa nevyhnutné dať to aj právne do poriadku. Je nesporné, že ministerstvo financií si uvedomuje, že tam je tento problém, neviem si vysvetliť prečo, keď vedeli vydať v rámci Finančnej správy usmernenie, priznať si chybu, prečo to nevedia dať do novely a jednoducho posunúť do parlamentu tak, aby sa to nedialo. Niekedy mám pocit, že tento sporný výklad a vlastne táto nejednotnosť je akýmsi povelom, aby sa ušetrilo, lebo mnohým to naozaj nie je vyplácané. Neviem, ale naozaj sa mi takéto ako keby právne prostredie neistoty nepáči a mali by sme to byť práve my, ktorí sedíme v Národnej rade a strážime tie pravidlá písané v zákonoch, aby platili pre všetkých rovnako, tu sa to nedeje.
Vo všeobecnosti považujem za nesprávne, ak vyhláškami, usmerneniami či podobnými aktami meníme znenie zákona a jeho výklad. Videli sme to napr. pri e-receptoch, kde opäť zbabraný výklad zákona opravovali prostredníctvom vyhlášky v zborníku. Ja som presvedčená, že ak sa stane takáto legislatívna chyba, ako som povedala, mali by sme to jednoducho pustiť cez ten legislatívny proces a vyčistiť to právne tu.
Ďalší dôvod, prečo túto novelu stále považujem za potrebnú, je ten, že živnostníci, ktorí chodia napr. na občasné fušky do zahraničia, budú o daňový bonus prichádzať, pretože finančná správa vo svojom usmernení spomína nielen zamestnancov, nám konkrétne sa ozvali živnostníci zo severovýchodu Slovenska, teda pohraničných oblastí, ako som spomínala, ktorí chodia za prácou do zahraničia a kvôli tejto zmene takisto o bonus prichádzajú.
|
156.
Čiže bavíme sa o tlači 681, dobre, prepáčte, ja som to mala ako neskorší bod. Cieľom novely je odstránenie diskriminácie a zmena podmienok potrebných na získanie daňového bonusu na dieťa pre daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou, teda rezidentov Slovenskej republiky, tak aby v prípade, že tieto vykonávajú prácu nielen na území Slovenskej republiky, ale aj v zahraničí, neprichádzali o nárok na daňový bonus na dieťa, čo sa, žiaľ, nešikovnou novelou deje. Viac o tom poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, ďakujem.
|
150.
Ďakujem za slovo. Aktuálne platný právny poriadok, zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách § 64 ods. 1 umožňuje prerušiť doktorandské štúdium, pričom následne odkazuje na študijné poriadky jednotlivých fakúlt a univerzít. Tieto študijné poriadky veľmi individuálne špecifikujú dĺžku prerušenia štúdia v prípade doktorandov a doktorandiek a väčšinou je možné toto štúdium prerušiť v prípade narodenia dieťaťa na dva roky, niektoré univerzity konkrétne myslia aj na prípady, keď chce rodič zostať s dieťaťom aj do veku troch rokov, ale hovorím, je to to minimum univerzít, ktoré na to myslí, nakoľko zákon jednotne tieto situácie neupravuje, rozhodla som sa na základe dopytu praxe a na základe oslovenia doktorandkami predovšetkým naprieč Slovenskom priniesť do parlamentu novelu, ktorá by ujednotnila tento prístup k dĺžke toho prerušenia štúdia, ktorého dôvodom je materská alebo rodičovská dovolenka pre všetky vysoké školy a univerzity na Slovensku, ináč tak to majú upravené aj iné krajiny, kde to nie je na tých univerzitách, ale je to priamo stanovené v zákone, pretože sa snažia ako keby chrániť túto špeciálnu situáciu, do ktorej sa môže doktorandka, doktorand dostať. 150-2
V prípade, ako som hovorila, že reagujeme na prípady aplikačnej praxe, ozvali sa nám práve tie doktorandky, ktoré chceli ostať na rodičovskej dovolenke do troch rokov veku svojho dieťaťa, avšak nebolo to vždy, že chceli, ale často boli aj nútené, pretože nevedeli nájsť napríklad nejaké zariadenie starostlivosti o svoje dvojročné dieťa, kedy naozaj mohli prerušiť to štúdium len na dva roky a ak chceli pokračovať vo svojom doktorandskom štúdiu, museli sa po tých dvoch rokoch vrátiť, ale viete, štát im negarantuje, že v dvoch rokoch to dieťa vie umiestniť do nejakých jaslí. Finančné prostriedky na tie jasle nemali, keďže vieme, aký vysoký je ten rodičák, no a aj keby sa vrátili naspäť na to doktorandské štúdium, tak zákon stanovuje nejakú minimálnu hranicu na to štipendium, nejakých 1 025 eur, tu v Bratislave nejaké školy dávajú nejakých 1 100 eur mesačne tým svojim doktorandom, ale aj tak, keď sa pozriete trebárs tu v Bratislave, kde je väčšina univerzít, aj tých doktorandiek, ktoré na toto upozorňujú, tak ak si tu chcú dovoliť nejaké súkromné jasle a dať to svoje dieťa vlastne v tých dvoch rokoch niekam umiestniť, tak z tých 1 000 eur, ktoré dostanú, si to nemôžu skrátka dovoliť. Tu sa pohybujú ceny jaslí, keď naozaj sa budem držať pri zemi, tak bavíme sa o 300 eurách mesačne a keď hovoríme naozaj o tej priemernej cene, tak hovoríme o 400-500 eurách na mesiac, čiže naozaj sú to vysoké sumy a tie doktorandky vlastne nevedia v tej situácii, čo robiť, lebo už ďalej mať prerušené štúdium mať nemôžu, a zároveň nevedia tú svoju životnú situáciu a starostlivosť o dieťa vyriešiť.
Som presvedčená, že touto novelou by sme prispeli k zlepšeniu možnosti skĺbenia pracovného a súkromného života študentiek a študentov doktorandského štúdia na Slovensku. Naozaj nie je to malý počet žien predovšetkým, ale nepochybujem, že sú aj otcovia doktorandi v týchto situáciách, ktorí na toto kontinuálne upozorňujú a rovnako ako som to hovorila aj pri zákone, kde sme riešili vlastne tie nezaopatrené deti a tú dĺžku štúdia, tak aj tu toto je vec, ktorú nerozumiem, prečo si neosvojí ministerstvo školstva, prečo sa na to nepozrie. Prečo takúto maličkú novelu jednoducho si neosvojí a neprijme alebo prečo tu nie sme schopní na tak malej veci sa dohodnúť a posunúť ju ďalej, pretože som presvedčená, že toto nie je niečo, na čom by sme mali mať nejaké rôzne politické názory. Je to vec z praxe, ktorá naozaj rieši ťažkú situáciu, do ktorej sa dostávajú predovšetkým matky, ktoré sa chcú starať o svoje dieťa, zároveň chcú pokračovať v doktorandskom štúdiu a zrazu túto situáciu pre študijné poriadky a pre diery v našej legislatíve nevedia jednoducho vyriešiť. Táto novela je naozaj len maličkým krokom, aby sme to nejakým spôsobom uľahčili týmto ľuďom a naozaj nemá ani žiadne negatívne vplyvy na rozpočet alebo na nejaké hospodárske dopady, naopak, môže výrazne pomôcť, pretože my dnes vieme, že keď sa naši študenti rozhodujú, že kde študovať, tak veľká časť z nich v tej dileme, či ísť do Česka, alebo na Slovensko, si vyberie Česko a jedným z dôvodov, prečo to tak je a už som to spomínala aj v minulosti pri mojej novele, kedy sme zarátavali štúdium do vyplácania materského, pretože v Česku to tak mali a veľa žien napr. medičiek si radšej vybrali lekársku fakultu v Českej republike, ak plánovali skoro začať rodinný život, lebo o tomto rozdiele vedeli medzi Slovenskom a Českom. Tak toto je ďalšia vec, kedy ak si majú vybrať, kde začnú doktorandské štúdium, tak uprednostnia Českú republiku, lebo tam to nie je riešené tak heterogénne a tak rôznorodo ako na Slovensku. Naozaj v tom majú poriadok a jednoducho pod dĺžku čerpania rodičovského príspevku vy môžete to štúdium prerušiť, kdežto u nás to nie je vo všetkých prípadoch garantované, takže do tohto aj v rámci toho konkurenčného boja, ktorý zvádzame s Českom o naše talenty, o našich študentov a bezpochyby ľudia, ktorí sú na doktorandskom štúdiu, sú talenty, ktoré musíme podporovať a mali by sme chcieť podporovať, by sme takéto maličké krôčiky k tomu, aby sme mali tie podmienky minimálne z hľadiska zosúladenia rodinného a pracovného života, v tomto prípade študijného, mali totožné alebo ešte lepšie než v Česku. To by mal byť podľa mňa cieľ pozrieť sa na takéto maličkosti a dať to do poriadku, aby sme im mohli konkurovať aspoň v nejakých oblastiach, lebo nie na všetko my ako poslanci máme dosah. Samozrejme, že väčšina je v gescii ministerstva, ale toto je malá neškodná zmena, ktorou tomu môžeme prispieť. Ďakujem veľmi pekne.
|