12.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ombudsmanka, v podstate včera, ja, ja len v podstate len krátko, nevyužijem ani celý ten čas, len tak vo všeobecnosti skúsim poukázať na tú správu a na nejaký môj pohľad, že ako ju vnímam ja.
Včera sa tu na vás vzniesla spŕška, niektoré veci boli hodnotené pozitívne, väčšina, väčšina je hodnotená asi negatívne, ale v podstate bola tu spomenutá napríklad jedna skutočnosť, že mesačne vaša inštitúcia len na mzdových nákladoch stojí 80-tisíc euro. Niekomu sa to môže zdať veľa, niekomu málo, ja to ale skúsim tak prirovnať k skutočnosti, k Ústave Slovenskej republiky.
V druhej hlave ústavy Slovenskej republiky sú v 8 oddieloch uvedené základná práva a slobody. Sú tam napríklad uvedené politické práva, súdna ochrana, práva národnostných menšín a etnických skupín, právo na ochranu a na priaznivé životné prostredie a v druhom oddiele, konkrétne v čl. 15 sa píše: „Každý má právo na život a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ To je trocha, je trocha, to je úplné v rozpore, v rozpore s tou právou, so správou, kde, kde máte uvedené v podstate pod takým rúškom, pod takým pojmom, že reprodukčné práva žien, že treba nejako zvýšiť tú ochranu a chrániť ich, ale v skutočnosti tento pojem znamená vraždenie detí a v podstate ponechanie, ponechanie tu potratov. Vy si to členíte aj včera tu v tých rozpravách bolo, niekto to, niekto povedal potrat, potom sa to tak snažili zamiesť, že ale časť z toho je len umelé prerušenie tehotenstva, ako keby to umelé prerušenie tehotenstva bolo niečo iné. Je to tiež len vražda nenarodeného, čiže tu je, tu je absolútny rozpor už, už vôbec s tým, ako, ako vnímam, že keď ste ochranca práv, tak by ste ich mali chrániť.
Keby ste sa zamerali len na týchto osem oddielov, čo sú uvedené v Ústave Slovenskej republiky, a možno aj na tento konkrétny čl. 15, tak ja si dovolím tvrdiť, že možnože aj tých 80-tisíc euro by vám bolo málo v tom rozpočte, keby ste sa tomu chceli fakt kvalitne venovať.
Druhý článok, ktorý, ktorý ma zaujal, a v podstate pred chvíľkou to aj vo faktickej poznámke spomenul otec, tak v čl. 20 v Ústave Slovenskej republiky je napísané: „Každý má právo vlastniť majetok.“ Dneska síce máme právo vlastniť, my sme zapísaní na listoch vlastníctva, ale my sa nevieme domôcť k tomu, aby sme mali aj reálne právo užívať tieto pozemky a brať z nich úžitky, pretože dneska je tu užívacie právo nadradené nad právo vlastnícke. Áno, samozrejme, sú tam nejaké špecifiká ohľadom, ohľadom hlavne toho spoločenského vlastníctva, alebo teda podielového vlastníctva, kedy, kedy o majetku rozhoduje ten väčšinový vlastník, ale, ale je tu aj druhá stránka veci.
Ja v podstate k tejto správe asi toľko a na záver by som uviedol ešte jednu takú pozitívnu skúsenosť s vami. Včera zhruba v polčase bola vyhlásená prestávka, a keď sme sa znova vracali k tým rozpravám, ja som si vás všimol, ako ste vstúpili tu do tej miestnosti, a zaujal vás, zaujala vás tá kytica, ktorá je tu pred rečníckym pultom. Nebudem na ňu ukazovať, lebo by ma možnože obvinili, že používam vizuálne pomôcky, ale vy ste ku nej pristúpili a zaujala vás až natoľko, že ste asi pochybovali, či je umelá, alebo živá, a dotkli ste sa jej a ja som videl vo vašich očiach vtedy taký záblesk radosti, že ona je skutočne živá, skutočne tu majú živé kvety.
Pani ombudsmanka, ja vám želám, aby ste takú skúsenosť vo svojom živote nadobudli aj pri nenarodenom človeku, aby ste zažili takýto dotyk a aby ste uznali, že aj to dieťa, ktoré je v lone matky, je naozaj živé a zaslúži si našu radosť a ochranu.
Ďakujem, toľko.