Hlavnými inštitúciami Európskej únie sú Európska komisia, Európsky parlament, Rada Európskej únie, Európska rada, Európsky súdny dvor a Dvor audítorov.
Za špecializované inštitúcie Európskej únie sa pokladajú: Účtovný dvor, Hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov, Európsky menový inštitút, Hospodársky a finančný výbor, Európsky sociálny fond, Európska investičná banka, Európska centrálna banka, Ombudsman.
Európska komisia
Pojem Európska komisia sa zaviedol až v novembri 1993 (po nadobudnutí účinnosti Zmluvy o Európskej únii), dovtedy sa používal pojem Komisia Európskych spoločenstiev. Predchodcom Európskej komisie bol tzv. Vysoký úrad Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO) založený už v r. 1952 a ako spoločný orgán ES a EÚ funguje Komisia od r. 1967. Označenie Komisia ES sa aj v súčasnosti v značnej miere používa – nielen pre fakt, že z právneho hľadiska ide o dosť presný termín, ale tiež preto, lebo rozhoduje hlavne v otázkach politík ES, ktoré kompetenčne spadajú do „prvopilierovej“ agendy.
Úloha národných parlamentov
Právomoci Európskej komisie:
- zodpovedá za aplikáciu primárneho a sekundárneho práva ES a EÚ;
- dáva doporučenia a stanoviská k otázkam, ktoré sú predmetom záujmu Spoločenstva, pokiaľ tak Zmluva výslovne ustanovuje alebo ak to Komisia považuje za potrebné (na tomto základe prijíma teda záväzné rozhodnutia a uzatvára medzinárodné dohody);
- je iniciátorom rozhodovacieho procesu v Európskej únii (t. j. má monopolnú funkciu pri predkladaní návrh európskej legislatívy a práve z tohto dôvodu je všeobecne označovaná ako „motor“ Európskej únie);
- vykonáva opatrenia, ktoré na ňu preniesla Rada EÚ na základe Radou prijatých predpisov;
- predkladá predbežný návrh rozpočtu;
- v oblasti vonkajších vzťahov je oprávnená (po splnomocnení Radou EÚ) dojednávať zmluvy s tretími štátmi (splnomocnením uzatvárať takéto dohody je oprávnená však iba Rada EÚ).
Európska komisia sa skladá z komisárov a viacerých horizontálne usporiadaných administratívnych orgánov, ktoré komisári kontrolujú a ktoré sídlia v Bruseli. Od 1. novembra 2004 (od začiatku funkčného obdobia novej Komisie) sa Komisia skladá z jedného štátneho príslušníka za každý členský štát (t.j. princíp 1 krajina – 1 komisár). Na čele Komisie je jej predseda, ktorého pozíciu charakterizuje latinské primus inter pares (t. j. „prvý medzi rovnými“). Komisárov nominujú vlády členských štátov EÚ. Napriek tomu títo nesmú vyžadovať ani prijímať pokyny od žiadnej z vlád členských štátov EÚ. Pri výkone svojej funkcie musia byť nestranní a objektívni. Aj Komisia vykonáva svoju činnosť ako politicky nezávislý orgán. Predstavuje kolektívny orgán, ktorý rozhoduje na spoločných zasadnutiach absolútnou väčšinou. Komisia sa uznáša väčšinou svojich členov. Komisia zasadá spravidla jedenkrát do týždňa na neverejnom zasadnutí. Nominácie komisárov schvaľuje Európsky parlament na funkčné obdobie 5 rokov. Druhú úroveň Komisie tvorí úzky okruh politických poradcov pochádzajúcich z členských štátov EÚ a pracujúcich priamo pre komisárov. Tretiu úroveň predstavujú zastupiteľstvá (delegácie) Komisie vo všetkých členských štátoch EÚ a tiež v nečlenských organizáciách a medzinárodných organizáciách. Európska komisia zamestnáva okolo 24 000 „európskych“ štátnych zamestnancov – t. j. administratívnych úradníkov, expertov, prekladateľov, tlmočníkov a sekretársky personál.
Európsky parlament
K základným funkciám parlamentu v zastupiteľskej demokracii pri uplatnení systému trojdelenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu patrí kontrola, spolupôsobenie pri voľbe a odvolávaní vlády (exekutívy), schvaľovanie rozpočtu a v neposlednom rade zákonodarná činnosť. Európska únia však nemá vlastnú vládu, ktorú by zostavil a kontroloval Európsky parlament a tento má tiež len obmedzené právomoci v oblasti tvorby zákonov (v rámci tzv. procedúry spolurozhodovania). Preto nemožno právomoci Európskeho parlamentu prirovnávať ku „klasickým“ funkciám parlamentu. Napriek všetkému je však sféra právomoci Európskeho parlamentu významná. Úlohou Európskeho parlamentu je uplatňovanie nasledovných právomocí: zákonodarná moc, právomoc v oblasti rozpočtu, kontrola aktivít ES/EÚ.
- Zákonodarná moc predstavuje kompetenciu Európskeho parlamentu participovať spolu s Radou Európskej únie na prijímaní právnych aktov ES a EÚ predložených Európskou komisiou. Uvedené umožňuje tzv. procedúra spolurozhodovania („co-decision“). V dôsledku spolurozhodovacieho postupu nemožno prijať žiadny text bez vzájomnej dohody Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie.
- Rozpočtová právomoc umožňuje Európskemu parlamentu rozpočet Európskej únie definitívne schváliť alebo ho odmietnuť. Treba dodať, že aj v oblasti rozpočtu sa Európsky parlament delí o právomoc s Radou Európskej únie. Parlament má rozhodujúce slovo v oblasti výdavkov pre regióny (Európsky fond regionálneho rozvoja), v boji proti nezamestnanosti, hlavne mladých ľudí a žien (Európsky sociálny fond), v kultúrnych a vzdelávacích programoch (napr. Erasmus a Socrates), a môže tiež zvyšovať výdavky v rámci limitu stanoveného Radou a Komisiou. Tiež využíva svoju právomoc na zvyšovanie finančných prostriedkov pre projekty humanitárnej pomoci a na pomoc pre utečencov. V prípade výdavkov na poľnohospodárstvo má parlament právo navrhnúť zmeny, avšak rozhodujúce slovo má Rada. Aj po prijatí rozpočtu parlament naďalej sleduje správne využívanie verejných financií prostredníctvom svojho Výboru pre kontrolu rozpočtu.
- Kontrolná právomoc Európskeho parlamentu sa pôvodne vzťahovala iba na aktivity Komisie. Na jej základe parlament preveruje iniciatívy Komisie, pozmeňuje ich a kontroluje, ako Komisia realizuje politiku a dodržiava rozpočet. Keďže sa Komisia volí každých päť rokov (do určitého obdobia od kreovania nového parlamentu po voľbách), parlament vopred schváli vymenovanie predsedu Komisie, vedie rokovania s kandidátmi na posty komisárov a rozhoduje o vyslovení dôvery alebo nedôvery budúcej Komisii. Podľa Ústavnej zmluvy EÚ bude parlament kandidáta na predsedu EK nie iba oficiálne schvaľovať vo funkcii, ale bude ho priamo voliť väčšinou svojich členov. Okrem toho sú poslanci EP oprávnení klásť Komisii ústne a písomné otázky. V rámci plenárnych zasadnutí poskytuje EP formou tzv. hodiny otázok priestor pre otázky a odpovede poslancov a členov Komisie na aktuálne témy. Neskôr sa kontrolná právomoc parlamentu rozšírila aj smerom k Rade Európskej únie, Európskej rade a ostatným orgánom politickej spolupráce, ktoré sa zodpovedajú parlamentu. Spolu s Radou Európskou únie Európsky parlament spolurozhoduje (a kontroluje jej kroky) v oblasti rozpočtu a zákonodarstva (procedúra spolurozhodovania). Európska rada (zložená z vrcholnej politickej reprezentácie národného štátu) najmenej dvakrát do roka vytyčuje hlavné politické ciele Únie. Parlament ich Rade pravidelne odporúča. Vždy na začiatku zasadnutia Európskej rady sa predseda Európskeho parlamentu osobne obracia na Európsku radu. Ostatnými politikami, vo vzťahu ku ktorým parlament uplatňuje mechanizmy kontroly, sú spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, súdnictvo a vnútorné záležitosti, hospodárska a menová únia.
Európsky parlament je jedinou európskou inštitúciou, ktorá zasadá a rokuje verejne.
Pri oficiálnych príležitostiach a v oblasti medzinárodných vzťahov Európsky parlament reprezentuje jeho predseda. Volený je na obdobie dva a pol roka. Predsedá plenárnym zasadnutiam, zasadnutiam Predsedníctva a Konferencie predsedov. Predsedníctvo je riadiaci orgán, ktorý zodpovedá za rozpočet parlamentu a za administratívne, rozpočtové a personálne záležitosti. Okrem predsedu a štrnástich podpredsedov ho tvoria piati kvestori, ktorí sú konzultantmi pre administratívne a finančné záležitosti vzťahujúce sa na členov parlamentu a ich štatútu. Konferenciu predsedov tvoria predseda parlamentu a predsedovia politických skupín. Konferencia predsedov je riadiaci politický orgán parlamentu. Vypracúva program plenárnych zasadnutí, zostavuje časový harmonogram práce parlamentných orgánov a stanovuje kompetencie a zloženie parlamentných výborov a delegácií.
Parlament prijíma politické rozhodnutia na svojich plenárnych zasadnutiach, ktoré sa konajú raz do mesiaca v Štrasburgu. Okrem toho sa podľa potreby zvolávajú krátke plenárne zasadnutia v Bruseli. V Európskom parlamente pracuje 17 stálych výborov (špecializujúcich sa na konkrétne politické oblasti) a viaceré podvýbory, dočasné výbory, vyšetrovacie výbory, spoločné parlamentné výbory a medziparlamentné delegácie. Jednotlivé výbory, ktoré spravidla zasadajú v Bruseli, pripravujú plenárne zasadnutia a hlasujú o správach vypracovaných spravodajcom. Po ich prijatí vo výbore sa tieto správy prerokujú v príslušných politických skupinách a potom sa schvaľujú v pléne. Odzrkadľujú tak stanovisko parlamentu.
V rokovacej sále nesedia poslanci na základe národnej, ale podľa politickej príslušnosti.
Prácu Európskeho parlamentu organizuje Sekretariát, ktorý vedie Generálny tajomník.
Každý občan Európskej únie má právo podať petíciu na Európsky parlament v otázkach politiky Únie, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú. Okrem toho sa so sťažnosťou na nesprávnu činnosť niektorej z európskych inštitúcií môže obrátiť na ombudsmana (verejného ochrancu práv), ktorého taktiež menuje do funkcie Európsky parlament.
Rada Európskej únie
Rada Európskej únie predstavuje kolégium ministrov zložené z jedného predstaviteľa (ministra) z každého členského štátu EÚ, ktorého národná vláda splnomocnila k rokovaniu a prijímaniu legislatívnych aktov ES a EÚ v mene štátu, ktorý zastupuje. Jej hlavnou funkciou je zastupovať záujmy členských štátov na úrovni EÚ. Na rozdiel od Európskej komisie Rada (známa aj ako Rada ministrov) býva často označovaná ako Rada Európskej únie, pretože po prijatí Zmluvy o Európskej únie Rada začala rozhodovať aj v otázkach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (agenda druhého piliera EÚ) a policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach (tretí pilier EÚ – predtým známejší ako „spravodlivosť a vnútorné záležitosti“), čím došlo k rozšíreniu jej rozhodovacích právomocí na celú „trojpilierovú“ agendu Európskej únie. Sídli v Bruseli, ale schádza sa aj v Luxemburgu. Hoci z právneho hľadiska hovoríme iba o jednej Rade ministrov, v skutočnosti sa táto schádza vo viacerých formáciách – v závislosti od otázok, ktoré sa na nej prejednávajú. Z týchto má významné postavenie Rada pre všeobecné záležitosti (alebo Rada ministrov zahraničných vecí), ostatné rady sa zaoberajú špecifickými (rezortnými) otázkami prislúchajúcimi do ich kompetencie – napr. poľnohospodárstvo, životné prostredie, zdravie, rozpočet, sociálne otázky, rybolov, atď.
Systém hlasovania v Rade závisí od konkrétneho prípadu. Rada sa uznáša jednoduchou väčšinou, ak si v súlade s ustanoveniami Zmlúv legislatívny návrh nevyžaduje iný hlasovací postup.
Európska rada
Európska rada predstavuje summit národných predstaviteľov na vrcholnej úrovni, keďže sa na ňom zúčastňujú hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských krajín a predseda Európskej komisie. Predchodcom Európskej rady boli vrcholné konferencie organizované na úrovni najvyšších predstaviteľov členských štátov ES. Na základe dohody medzi vládami v r. 1974 na parížskom summite sa počnúc summitom v írskom Dubline v r. 1975 takéto schôdzky označujú ako zasadnutia Európskej rady. Európska rada sa schádza najmenej dvakrát za rok. Zasadnutia sa konajú vždy v štáte, ktorý predsedá Rade ministrov. Na základe primárneho práva ES a EÚ „Európska rada má Európskej únii dávať nevyhnutné podnety pre jej rozvoj a určovať všeobecnú politickú líniu“. Taktiež má za úlohu prerokúvať závery „k hlavným smerom hospodárskej politiky členských štátov a Spoločenstva“ a tiež „vymedzuje zásady a všeobecné smery spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.“
Európska rada si kvalifikovanou väčšinou volí na dobu 2 a pol roka svojho predsedu a rovnakým spôsobom ho môže aj odvolať. Predseda Európskej rady zastupuje Úniu navonok vo veciach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Každý môže vykonávať túto funkciu maximálne po dobu 5 rokov, t.j. 2 funkčné obdobia.
Európsky súdny dvor a súd prvého stupňa
Súdny dvor a Súd prvého stupňa (ďalej ESD) v rámci svojej príslušnosti zabezpečujú dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy o EÚ a Zmluvy o založení ES. Pri Súde prvého stupňa môžu byť vytvorené súdne senáty, ktoré by mali v niektorých osobitných oblastiach súdne právomoci. Súdny dvor sa skladá z jedného sudcu za každý členský štát. Zasadá v senátoch alebo vo veľkom senáte. Ak tak ustanoví štatút, môže zasadať tiež v pléne. Súd prvého stupňa sa rovnako skladá aspoň z jedného sudcu za každý členský štát. Súdnemu dvoru pomáha osem generálnych advokátov, pri Súde prvého stupňa tak môže ustanoviť štatút. Každé tri roky sa uskutočňuje čiastočná obmena sudcov a generálnych advokátov.
ESD môže vystupovať ako ústavný súd (t. j. vysvetľuje práva a povinnosti medzi európskymi inštitúciami navzájom a medzi členskými štátmi a EÚ samotnou); strážca zákonnosti (t. j. overuje zlučiteľnosť sekundárnej legislatívy s primárnym právom ES a EÚ a všeobecnými právnymi princípmi); správny súd (t. j. rozhoduje o žalobách predložených fyzickými alebo právnickými osobami proti opatreniam EÚ a o sťažnostiach podaných pracovníkmi inštitúcií EÚ proti podmienkam, za ktorých sú zamestnávaní); občiansky súd (t. j. zisťuje mimozmluvné záväzky a skúma nároky na náhradu škody, najmä pri úradnom ručení); arbitrážny súd (t. j. môže pôsobiť ako arbitrážny orgán v spore medzi stranami, ak tieto s tým súhlasia). Na Súdny dvor možno predložiť tieto druhy podnetov:
- žiadosti inštitúcií EÚ alebo členských štátov EÚ o zrušenie právnych aktov prijatých ES/EÚ (tzv. kontrola zákonnosti aktov inštitúcií EÚ podľa čl. 230 ZES),
- žaloby podané Komisiou ES, členským štátom alebo opatrenia iniciované samotným ESD proti inému členskému štátu pre porušenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv zakladajúcich Európske spoločenstvá alebo zo sekundárnej legislatívy prijatej inštitúciami EÚ, (zodpovednosť členského štátu podľa čl. 226, 227 a 228 ZES),
- podnety na konanie o súlade návrhu dojednanej medzinárodnej zmluvy s ustanoveniami ZES (tzv. konzultačné konanie podľa čl. 228 ZES),
- žaloby predložené inštitúciami EÚ alebo členskými štátmi EÚ proti Rade EÚ alebo Komisii ES v prípadoch, keď tieto opomenú konať v rozpore so Zmluvou (tzv. kontrola nečinnosti inštitúcií EÚ podľa čl. 232 ZES),
- spory medzi EÚ a jej zamestnancami.
Okrem rozhodnutí v týchto prípadoch vydáva ESD aj tzv. predbežné rozhodnutia (podľa čl. 234 ZES), ktorými – na návrh národného súdu – rozhodne o výklade a o účinnosti práva v prípadoch, ktoré sa ocitnú pred národnými súdmi. Takéto predbežné rozhodnutia sú potom pre národné súdy záväzné a sú významné pre jednotný výklad európskeho práva.
Dvor audítorov
Dvor audítorov pôsobí ako nezávislý strážca finančných záležitostí ES a EÚ. Skladá sa z jedného štátneho príslušníka za každý členský štát a členovia sú vymenúvaní na obdobie šiestich rokov. Plní tri úzko späté úlohy:
- kontroluje príjmy ES a EÚ,
- kontroluje opodstatnenosť a správnosť výdavkov,
- kontroluje správnosť riadenia finančných záležitostí ES/EÚ.
Závery svojej audítorskej činnosti zverejňuje vo výročných správach vydávaných na konci každého finančného roku.
Inštitúcie Európskej únie