Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Horecký hovoril o tom, že teraz sme v závere toho celého balíku, toho bloku hlasovaní o školských zákonoch. Je tam mnoho vecí, ktoré sa dajú namietať, jedna z nich bola spomenutá tu, ktorá sa prijala na poslednú chvíľu na záver celého toho maratónu, tieto zákony, tieto novely vyvolali veľký odpor. Až 120-tisíc občanov sa podpísalo fyzicky pod petície proti prijatiu týchto zákonov, ja som opakovane navrhoval aj v prvom aj v druhom čítaní vrátiť tieto návrhy na dopracovanie. Nebol som vyslyšaný, tak pevne dúfam, že ešte prezident bude môcť tie veci vrátiť sem, pretože naozaj nie sú urobené dobre a škodí to školám, škodí to deťom, škodí to rodičom. Ďakujem.
|
137.
Vážený pán predsedajúci, pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dostal som list. Nedostal som ho ako nejaký súkromný list, ale ten list prišiel všetkým poslancom. Ale chodí nám toho veľa a tento list je, si myslím, že taký výstižný k téme, ktorú preberáme a apeluje na nás poslancov, čo sa týka hlasovania o týchto zákonoch. Začnem úvodom, budem len vyberať veci, nebudem čítať celý ten zákon, ale spracoval ho právnik, ktorý sa dlhodobo venuje práve témam školstva a právo rodičov, takže si myslím, že je veľmi výstižný.
Vážený pán poslanec, čoskoro budete hlasovať o viacerých školských predpisoch, najmä o novele školského zákona, tlač 933, zákone o financovaní škôl a školských zariadení, tlač 934, a zákone o školskej správe, tlač 935. Dovoľujeme si vám poslať niekoľko argumentov, prečo tieto zákony považujeme za nevhodné podpory, a to najmä z pohľadu práv a slobôd rodičov, ústavného a medzinárodného práva, ale aj z pohľadu celkového nastavenia fungovania školstva, ktoré by sa týmito zákonmi postavilo na nesprávnych základoch. Tu chcem tak procesne povedať, že je to list, ktorý spája aj jeden zo zákonov, školský zákon, takzvaný školský zákon, o ktorom sa rokovalo v noci, ale prevažne hovorí o týchto zákonoch, ktorú máme zlúčenú rozpravu. Som presvedčený, že máte záľubu v zlúčených rozpravách, takže vám nebude prekážať, keď bude z toho listu citovať a dotýkať sa aj zákonov, keďže ste predstavili ten, aj zákonov, ktoré aktuálne teraz nie sú v rozprave, a to je teda najmä školský zákon, lebo ste to prejavili alebo predstavili ako celok. V prvom čítaní sme mali dokonca rozpravu ku všetkých siedmim naraz, teraz tu máme len tri balíky. A ďalšia vec je, priznám sa, že včera v noci som to nestihol, a to by som sa chcel vyjadriť ako dlhoročný poslanec, že ma to zarazilo. Nemyslím si, že je to problém pána ministra, to sú tu naše veci v Národnej rade, ako to funguje, ale ja som chcel byť dneska pôvodne ospravedlnený, mal som nejaké vážne záležitosti týkajúce sa zdravia v Žiline, keďže nie som Bratislavčan, ale vrátil som sa, lebo na školských zákonoch mi záleží, takže ráno som bol v Žiline a teraz som sa vrátil. K vysokoškolskému zákonu som nechcel vystupovať, nie som chrobák Truhlík, nemusím ku všetkému, ale toto mi teda leží na srdci, takže som rád, že som to stihol a že som tu a že môžem sa k tomu vyjadriť. Takže budem sa dotýkať najmä teda týchto dvoch zákonov, ale kde-tu premostím aj na ten školský zákon, ktorý sa už prerokoval v noci.
Prvá, prvá stať sa volá zlý proces vedie k zlým záverom. Séria zákonov, ktorá má zaviesť kľúčovú reformu školstva za posledné desaťročia, nebola pripravená v spolupráci s cirkevnými školami, súkromnými školami ani zástupcami práv rodičov. Zákony so svojimi ďalekosiahlymi zmenami, boli predložené nečakane, v čase končiaceho školského roka a začínajúcich prázdnin a nepríjemne zaskočili rodičov, ale aj cirkevné a súkromné školy. V medzirezortnom pripomienkovom konaní bolo vznesené enormné množstvo pripomienok. V následných rozporových konaniach sa zo strany ministerstva opakovanie menili dôležité parametre zákona, pričom však v podstatných otázkach ministerstvo nebolo ochotné vyjsť v ústrety, najviac poškodeným stranám. Manažovanie prípravy zásadnej reformy školstva bolo nezvládnuté, uponáhľané a bez ochoty zohľadniť podstatné výhrady pripomienkujúcich subjektov. Výsledok tomu zodpovedá. Ide o návrh, ktorý nerešpektuje základné práva rodičov, ale ani autonómiu cirkevných a súkromných škôl. Keďže som počúval pána ministra aj v úvodnom slove, tak by snáď povedal, že ale my sme mali, dali sme tú možnosť. Ja som sa rozprával s ľuďmi, ktorí boli zástupcovia v nejakých komisiách alebo pracovných skupinách a hovorili teda, že bol veľký rozdiel medzi tým, čo bolo pôvodne prezentované a bol tam nejaký zámer a potom sa zrazu pred prázdninami zjavil obrovský balík, kde bolo, kde bolo kopec už detailov, ktoré neboli známe a bolo teda MPK v lete alebo koncom teda školského roka a tento proces, jednoducho no nie je s ním spokojnosť, preto nám píšu.
Ďalšia vec, ktorej sa tento pán právnik venuje, je základné ústavnoprávne a medzinárodné právne problémy reformy. Tu sa dotýkame alebo odbočujeme aj k tej škôlke, teda povinné predprimárne vzdelávanie a povinná škôlka. Znížením veku pre povinné predprimárne vzdelávanie a povinnú škôlku na tri roky dochádza k neprimeranému zásahu do práv a slobôd rodičov. Deti nepatria štátu, ale rodičom. Ja by som napríklad v tomto bol taký trošku menej nejaký naturalistický. Ja si nemyslím, že naše deti mi patria, hej. Tým myslím moje a manželkine, som sa naučil nehovoriť, že moje deti, nechcem byť taký sebec, mám ich s manželkou, takže naše deti, nie sú mojim majetkom, nie som nejaký pater familias z Ríma, že by mi patrili, no ale o to viac nepatria štátu, hej. Čiže povedzme si, že deti sú slobodné bytosti, za ktoré nesieme nejakú zodpovednosť. V prvom rade rodičia, áno, a v nejakej miere aj štát, zvlášť keď rodičia deti štátu zveria, napríklad pri školskom vyučovaní.
Právo rozhodovať o dôležitých otázkach týkajúcich sa dieťaťa vrátane jeho výchovy nepatrí štátu, ale rodičom. Tento imperatív je vyjadrený v zákone o rodine, ale aj v samotnej Ústave Slovenskej republiky. Citujem: „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Rozhodnutie o tom, či dieťa bude odlúčené od rodičov a navštevovať škôlku, patrí rodičom. Rovnako ako im patrí aj rozhodovanie o výchove dieťaťa. Novela školského zákona toto pravidlo porušuje. Navyše povinná škôlka bez možnosti domáceho vzdelávania," sú tu citované paragrafy a odseky, „závisí od dosiahnutého vzdelania rodičov, ide tu o diskrimináciu na základe vzdelania v zmysle ústavy a ďalších dokumentov. Nie je totiž vôbec preukázané že rodičia bez predpísaného vzdelania nie sú schopní zabezpečiť výchovu svojich detí. Treba tiež zdôrazniť, že ústava neustanovuje žiadne povinné predprimárne vzdelávanie. Ústava stanovuje len povinnú školskú dochádzku." Zase citát: „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon. Dĺžku povinnej školskej dochádzky ustanovuje § 19 školského zákona. Začína sa po dovŕšení šiesteho roku veku dieťaťa, pričom povinná školská dochádzka je desaťročná a trvá do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši šestnásty rok veku. V zmysle § 20 školského zákona povinná školská dochádzka sa plní v základných školách, v stredných školách a v školách pre žiakov so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami." Koniec citátu a dodatok „nie v materských školách". Z uvedeného vyplýva, že povinné predprimárne vzdelávanie nemožno považovať za súčasť povinnej školskej dochádzky v zmysle ústavy. Ide tu teda o povinnosť, ktorej zavedenie nemá oporu v ústave.
Ďalší odsek. Obmedzenie práva rodičov na slobodný výber školy. Tu sa dostávame priamo k tomu čo, o čom v tejto zlúčenej rozprave debatujeme. Po páde komunizmu došlo k výraznej zmene v školstve a jedným zo základných princípov je právo rodičov na slobodný výber školy. Opiera sa o medzinárodné dohovory, ústavu aj zákon o rodine, ktorej zhodne hovoria o práve rodičov zabezpečiť pre svoje deti vzdelanie v súlade s ich presvedčením, čo sa okrem iného realizuje práve slobodným výberom školy. Explicitne je princíp slobodného výberu školy zakotvený v základnej zmluve medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, citujem: Rodičia a iné osoby uvedené v článku tom a tom majú právo na slobodný výber školy a školského zariadenia. Prepáčte, že nečítam tie číselká, ale dostali ste ten list všetci, môžte si to nájsť. Princíp je obdobne ukotvený aj v zmluve medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Zase citujem: „Rodičia, iné osoby a zariadenia uvedené v článku 12 v súlade s právnym poriadkom a so záujmami Slovenskej republiky majú právo na slobodný výber školy a školského zariadenia." Pre porovnanie, princíp slobodného výberu poskytovateľa platí aj v zdravotníctve, čo najmä znamená, že zo strany štátu nie sú stanovované žiadne obmedzenia, ktoré by obmedzovali slobodný výber poskytovateľa a pacient si môže zvoliť poskytovateľa kdekoľvek na Slovensku, bez ohľadu na adresu svojho bydliska. Navrhovaný zákon o školskej správe zásadne zasahuje do slobody rodičov na výber školy, a to najmä zmenami v pravidlách školských obvodov, ktoré výrazne obmedzia možnosť rodiča umiestniť dieťa v škole za hranicami obvodu. Hrozí, že školy budú dotlačené, aby odmietali deti z iných verejných obvodoch, v dôsledku čoho sa práva rodičov na výber školy výrazne obmedzia. Oproti súčasnému stavu sa situácia zhorší hlavne pri súkromných a cirkevných školách, ktorým pribúdajú nové povinnosti a ktoré čelia sankcií zníženia normatív o 20 %. Plánované obmedzovanie slobodného výberu školy považujeme za porušenie práv rodičov, ako aj za porušenie zmlúv so Svätou stolicou a ostatnými registrovanými cirkvami.
Ďalšia téma, o ktorej teraz tu hovoríme, krátenie normatívu neštátnych škôl. Reforma prináša krátenie normatívu aj o 20 % pre niektoré zo škôl. Okrem iného pôjde o tie súkromné a cirkevné školy, ktoré sa rozhodnú vyberať školné. Ústava Slovenskej republiky však garantuje právo neštátnych škôl vyberať školné. Citujem: „Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom. V takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu. Vyberať úhradu za vzdelávanie je teda právom neštátnych škôl, ktoré patrí medzi základné práva a slobody. Ústava súčasne stanovuje, že za uplatnenie svojich práv nesmie byť nikomu spôsobená ujma na právach. Zmluva so Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní ďalej stanovuje právo na rovnaké financovanie. Katolíckym školám sa poskytuje finančné zabezpečenie v rovnakom rozsahu, ako ho majú všetky ostatné školy v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Obdobné právo je upravené aj v dohode s ostatnými cirkvami. Z uvedeného vyplýva, že súkromné a cirkevné školy nemožno finančne postihovať len preto, že v súlade s ústavou vyberajú školné, zvlášť keď v prípade cirkevných škôl má Slovenská republika výslovný záväzok poskytovať rovnaké finančné zabezpečenie. K tomuto argumentu treba priradiť ešte jeden veľmi podobný, a síce argument vychádzajúci z princípu nediskriminácie na strane žiakov a ich rodičov. Vytvorenie systému, kedy príspevok na žiaka bude na niektoré deti vyplácaný v plnej výške a na iné deti v zníženej výške, podotýkame v dôsledku toho, že si rodičia uplatnia svoje právo na slobodný výber školy, je diskrimináciou. Všetci rodičia platia dane v rovnakej výške bez ohľadu na to, na akej škole sa učia ich deti. Je preto spravodlivé, aby štát vyplácal príspevok na vzdelávanie v rovnakej výške na všetky deti."
Je tu potom ďalší odsek, ktorý sa venuje obmedzeniu autonómie cirkevných a súkromných škôl pri výbere riaditeľa školy. Cirkevné školy majú garantované právo, majú garantované právo rozhodovať o tom, kto bude riaditeľom nimi zriadenej školy. Citujem: „Zriaďovateľ katolíckej školy má právo vymenovať a odvolať riaditeľa v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky." Ďalej: „Slovenská republika uznáva právo registrovaných cirkví a náboženských spoločností na zriaďovanie a riadenie vlastných škôl a školských zariadení. (ďalej len „cirkevná škola”) akéhokoľvek druhu a typu v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zriaďovateľ cirkevnej školy má právo menovať a odvolať jej riaditeľa v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky. Navrhovaná legislatíva odporuje tomuto právu v dvoch veciach. Po prvé, predpísaným zložením výberovej komisie, v ktorej má zriaďovateľ menšinu. Zriaďovateľovi teda vyberá riaditeľa niekto iný a zriaďovateľ má len právo veta pri výbere, s ktorým nesúhlasí. Ak zriaďovateľ nevyberie riaditeľa v stanovenej lehote po opakovanom uplatnení práva veta, riaditeľ mu vyberie, riaditeľa mu vyberie štát, čo je v rozpore s pravidlom, že riaditeľa vyberá zriaďovateľ. Chápeme potrebu určitého mechanizmu, ktorý zabezpečí výber riaditeľa, avšak zvolený mechanizmus by nemal obchádzať ukotvené pravidlo, že zodpovedným za výber je samotný zriaďovateľ. Právo zriaďovateľa vyberať riaditeľa školy podľa svojho vlastného uváženia je úplne logické pravidlo, pretože zriaďovateľ je ten, kto nesie zodpovednosť a musí mať teda aj právo na výber vlastného riaditeľa. To isté sa vzťahuje na súkromné školy. Diskriminačné pravidlá v závislosti od zriaďovateľa a kategórie školy. Cirkevné školy, katolícke aj ostatné, majú pri zohľadnení svojich osobitostí, teda že slúžia primárne pre deti z veriacich rodín, nie výlučne, ale primárne, garantované rovnocenné postavenie ako štátne školy a majú byť považované za neoddeliteľnú a rovnocennú súčasť sústavy škôl. Školy a školské zariadenia uvedené v odseku 1 majú rovnaké postavenie ako štátne školy a školské zariadenia a sú neoddeliteľnou a rovnocennou súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky. Cirkevné a súkromné školy sú však v navrhovanom zákone o školskej správe zaradené do rôznych iných kategórií škôl ako štátne školy a majú sa na ne vzťahovať rôzne, spravidla prísnejšie pravidlá ako na štátne školy, čo považujeme za porušovanie princípu rovnocenného postavenia."
Je tu ešte viac tých odsekov, ja nemám za úlohu naťahovať, ani nutne vyplniť celý čas 20 minút. Hovorí sa tu napríklad aj o domácom vzdelávaní. Ja osobne, keďže už táto rozprava je ukončená, tak keby som bol prítomný, tak by som navrhoval pozmeňujúci návrh, ktorý som ale podal aj na výbore a bol zamietnutý, aby napríklad okrem iných vecí, ktoré napríklad prešli do spoločnej správy z pozmeňováku pani predsedníčky Puškárovej, tak aby napríklad bolo zrušené aj zrušenie dištančného skúšania a vysvetlili sme si to a toto teda tu tiež namietajú.
Chcem povedať teda, že túto novelu, tieto novely nepodporujem, som proti, oceňujem na druhej strane, že niektoré veci sa aj v MPK, aj na výbore zapracovali a sú aj v spoločnej správe, pokladám ich za dobré, ale v skutočnosti len akoby robia ju menej zlou. Dávajú preč veci, ktoré, ktoré fungovali a ktoré nemuseli vôbec byť. Čiže niektoré z tých vecí sa proste posunuli, ale pokladám ich za principiálne nesprávne a mnohé z tých argumentov boli povedané. Preto poprosím pána spravodajcu, aby pri hlasovaní dal hlasovať o mojom návrhu, stiahnuť oba tieto zákony, ktoré máme v zlúčenej rozprave na dopracovanie, teda návrh na stiahnutie na dopracovanie, a ja teda budem hlasovať za stiahnutie a v prípade, že tento môj návrh neprejde, tak budem hlasovať proti.
Ďakujem.
|
Ďakujem za slovo. Michal, ďakujem ti za tvoje vystúpenie, ktoré bolo úplne jasné, presné. Ja by som z neho zareagoval na tú časť, keď si hovoril o tom, ako zobrali rodinám, pretože to nie je o prekáraní sa medzi koalíciou a opozíciou, ale o stratégii ako chceme prežiť, ak nebudeme investovať do rodín, aby mali deti, aby ich nemali len do kvantity, ale aby mali aj kvalitu života, výchovy, vzdelávania a my sme im nechali z ich peňazí viac, lebo daňový bonus nie je, že zoberiete niekomu a dáte inému, ale že tomu človeku, ktorý pracuje, má deti, usiluje sa, zápasí o to, tak mu necháme z tých peňazí viac, pretože vieme, že to investuje tu na Slovensku, do svojich detí, do ich vzdelania, do kvalitného rodinného života. A mňa najviac mrzí táto krátkozrakosť, že konsolidujeme čísla, aby to tak nejak vyšlo 4,1, 4,8, 5,2 a tak ďalej. Veď iste ako makroekonomika existuje, ale aká je stratégia Slovenskej republiky, aká je stratégia tejto vlády, čo sa týka budúcnosti. Ty si hovoril na záver, že ľudia im to spočítajú v najbližších parlamentných voľbách, ktoré budú najneskôr do dvoch rokov. Dúfajme, že skôr, ale čo bude so Slovenskom ďalej, lebo tu sa treba pozerať na desaťročia dopredu, pretože keď hovoríme o demografike, hovoríme o výchove, o vzdelávaní, tak to nie je, že čo bude pri najbližších voľbách, ani pri tých ďalších, ale čo bude o desať, o dvadsať rokov. Treba sa pozerať dopredu a toto táto vláda nerobí, toto tento štátny rozpočet nerobí a ja to nehovorím teraz akože chcem na niekoho nadávať alebo niekoho urážať, ale aby sme na to mysleli. My sme na to mysleli. Chceli sme povzbudiť rodiny, ktoré majú deti. Prorodinná politika je absolútnym kľúčom pre prežitie národa, pre prežitie štátu. Ďakujem.
|
....zodpovednosť, že my potrebujeme proste tej ekonomike, nedusiť ju, aby mohla pomôcť aj vyrásť z dlhu, aj to prerozdelenie pre tých občanov, ktoré je potrebné, aby tu bolo dostatočné. Problém tohto rozpočtu nie je len v jeho číslach, ale predovšetkým v jeho filozofii. Vláda hovorí o konsolidácii v objeme 2,3 mld. eur, ale nepovedala, kde presne chce tieto peniaze ušetriť. Namiesto konkrétnych opatrení máme len rozpočtové rezervy a nejasné sľuby. Neexistuje rozpis opatrení podľa kapitol, chýbajú konkrétne ciele aj termíny. Takéto rozpočtovanie je len účtovná fikcia. Myslím si, že keď to robíte na nižšej úrovni, či už teda v samospráve alebo aj v rodine, tak viete, že tak to nefunguje. Že keď si povieme, že budeme šetriť, ale nepovieme si, kde a ako, kedy a vlastne ideme ďalej ako stále s tým, že každý má požiadavky, tak to nefunguje. Chýbajú konkrétne ciele, termíny, rozpis opatrení. Takýto postup je v priamom rozpore s princípmi rozpočtovej transparentnosti. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť to pomenovala presne. Návrh neobsahuje dostatočne špecifikované opatrenia, ktoré by zaručili dosiahnutie jedných jeho cieľov. Inými slovami, vláda od nás žiada bianko šek, v zmysle že prijímame konsolidačné opatrenia, prijímame štátny rozpočet a uvidíme. Ale už teraz vieme a je to pravdepodobné, aj na príklade napríklad v roku 2025, že to nebude také ružové, ako si to vláda aj v štátnom rozpočte naplánovala, napríklad čo sa týka výberu. K tomu všetkému treba dodať, že výdavky verejného sektora budú v roku 2026 tvoriť takmer polovicu výkonu našej ekonomiky, 50% HDP. Zdanenie ekonomiky dosiahne historické maximum. Polovicu všetkého, čo krajina vyprodukuje spotrebuje štát. Slovensko sa stáva krajinou, kde štát míňa viac než si môže dovoliť a zároveň berie viac než je únosné. Takto sa oslabuje konkurencieschopnosť a motivácia ľudí pracovať a podnikať. (Ruch v sále.) Kolegovia, prihláste sa potom vo faktickej, ale prosím nemrmlite tam, trocha ma to vyrušuje. Ďakujem.
A práve tu sa dotýkame otázky, ktorá má zásadný spoločenský rozmer. Dopad tohto rozpočtu na rodiny a na demografický vývoj. Slovensko starne. Počet ľudí v produktívnom veku klesá, počet dôchodcov rastie. Je už verejne známe, že o 20 rokov budeme mať zhruba štatisticky na jedného dôchodcu len jeden a pol pracujúceho človeka. Tento trend je nezvratný, pokiaľ neurobíme zásadné zmeny v politiky podpory rodín a mladých ľudí. A tu tento rozpočet zlyháva. Namiesto investícii do rodinnej politiky, do dostupného bývania, do služieb, ktoré by pomohli mladým rodinám zostať na Slovensku, vláda predkladá rozpočet, ktorý zvyšuje daňovo-odvodové zaťaženie. Od roku 2026 čaká zamestnancov pokles čistých miezd. Dôvodov je viac. Zvýšenie zdravotných odvodov zo 4 na 5%, skoršie krátenie nezdaniteľnej časti základu dane a rozšírenie vyšších daňových pásiem. Vláda tvrdí, že zaťaží len bohatých, no v skutočnosti doplatí na tieto zmeny stredná trieda. Učitelia, zdravotníci, technici, pracovníci v službách a tak ďalej. Tí, ktorí držia túto krajiny nad vodou. Konsolidácia by sa mala dotknúť najmä štátu, nie ľudí, ktorí už teraz zápasia s rastúcimi cenami bývania a potravín. Tu by som chcel povedať to, čo sa hovorí častejšie, ale možno sa na to zabúda. Máme ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. A prečo sociálnych vecí a rodiny? Lebo sociálna a rodinná politika nie je to isté. Nejde nám len o to, aby ľudia, ktorí sú v sociálne zlých podmienkach, sú chudobní, aby sme im doplatili. To je sociálna politika a tá je úplne v poriadku, na tom sa zhodneme. Otázka je adresnosť, zdroje a tak ďalej, ale určite chceme pomôcť ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom v nedostatku, v núdzi. Ale potom je tu rodinná politika, ktorá nezávisí len od toho, že niekto je chudobný a keď nie si chudobný, tak sa pomôž si ako chceš a prípadne ešte, keď náhodou si usilovnejší, šikovnejší, zarobíš viac, tak ti zoberieme. Pretože ako povedal jeden môj múdry kolega, že čo polievate, to rastie. Ak podporujeme len chudobných, no tak znižujeme často ich motiváciu, aby sa niečo udialo. Ak nepodporujeme zároveň aj tých, ktorí napríklad zarábajú slušne, ale majú deti, vychovávajú ich, zostávajú tu na Slovensku a budú tu pracovať alebo odvádzať dane. A to je práve veľmi často stredná trieda. A preto je treba dobre uvažovať, akým spôsobom nájdeme ten pomer medzi tou sociálnou a prorodinnou alebo rodinnou politikou.
A prečo to má štát robiť? No pri chudobných pre to lebo si povedzme nevedia pomôcť. Pri určitých ľuďoch adresne zistíme, že si nevedia v tej danej situácii dočasne alebo dlhodobo pomôcť. Ale prečo pomáhame rodinám s deťmi? No demografia. Lebo to je pre štát kľúčové. Pretože keď nebudeme mať deti a tie deti nebudú dobre vychované, nebudú pracovať a nebudú pracovať na Slovensku, tak máme problém. To asi nie je žiadna veda, a to som nevymyslel ani ja, ani za tejto vlády, ani za predchádzajúcej. Je to problém dlhodobý a potom by sme si mali povedať a nielen z ohľadu na rozpočet 2026 alebo do roku 2028, ale na tých 10-20 rokov, čo teda s tým ideme robiť. Ja si pamätám jeden rozhovor, ktorý som mal ešte možno dve volebné obdobia dozadu, kde mi jeden kolega povedal, že sa netráp, to bude problém nejakej vlády v roku 2036. No, ja dúfam, že tu nebudem už vtedy, ale teda myslím v parlamente a vo vláde, snáď na Slovensku ešte budem, ale mali by sme uvažovať v dlhodobých trendoch, ktoré napríklad o tej demografii uvažujú strategicky. Treba si uvedomiť, že demografia nie je len štatistika, je to ekonomický problém budúcnosti. Ak dnes nezabezpečíme, aby mali mladí ľudia dôvod ostať na Slovensku, ak ich budeme trestať vyššími daňami a nízkymi reálnymi mzdami, o 20 rokov nebude mať kto financovať dôchodkový systém, zdravotníctvo, ani školstvo. Zodpovedný rozpočet musí byť aj demograficky udržateľný. Rodiny, ktoré dnes zápasia s vysokými cenami bývania, energií a potravín dostanú týmto rozpočtom ďalšiu ranu. Kým štát zvyšuje svoje výdavky, bežná domácnosť dostane menej peňazí na výplatnej páske. Takto sa demografická kríza nerieši. Takto sa prehlbuje. Mladí ľudia odchádzajú lebo neveria, že tu dokážu žiť dôstojne, založiť si rodinu a zabezpečiť svoje deti. Rozpočet, ktorý na jednej strane hovorí o zodpovednosti, ale na druhej strane oberá pracujúcich rodičov o prostriedky, je rozpočtom krátkozrakej politiky. Tu by som chcel ešte poznamenať, bolo to tu spomínané v rozprave a minimálne dve kolegyne som zachytil, že hovoria, že sa stretávajú s mnohými ľuďmi, ktorí chcú odísť zo Slovenska. Mňa to veľmi mrzí, veľmi bolí a podobne ako aj oni hovorili, že týchto ľudí presviedčajú a snažia sa im dodať nádej, tak presne tak. Prečo by sme mali odchádzať z tejto krajiny, zo Slovenska. Máme tu rodiny a nemyslím tým len manželských partnerov a deti, ale aj rodičov, súrodencov, širšie rodiny. Proste patríme tu. A preto si myslím, že je dobré myslieť práve na to, na ľudí, ktorí tu žijú, ktorí tu pracujú, preto myslím si, že politika daňových bonusov či už na deti alebo aj na dospelé deti, rodičovský bonus, ktorý sme zaviedli a ktorý bol zrušený, sú prostriedky, ktoré filozoficky ukazujú, že chceme, aby tu ľudia zostali a že to má zmysel a že sa im to aj vráti, že pomôžu štátu, ale pomôžu aj sebe.
Vláda Slovenskej republiky síce hovorí, že chce ozdraviť verejné financie, ale od začiatku jej chýba jasný a dlhodobý plán ako to dosiahnuť. Takáto stratégia by mala presne určiť, aké kroky sa urobia na strane príjmov aj výdavkov a aký bude mať vplyv na ekonomiku. Keby vláda postupovala zodpovedne a dôsledne, Slovensko už mohlo byť ďalej, aspoň v bode, kde by sa podarilo zastaviť rast dlhu v pomere k HDP. Namiesto toho sa cieľ konsolidácie vzďaľuje. A keďže naša krajina momentálne neprechádza vážnou hospodárskou krízou, ide o premrhanú šancu správať sa finančne rozumne. Ak by takýto rozpočet predložil podnikateľ v banke, dostal by úver. A my ho máme dnes prijať ako plán hospodárenia štátu. Ak to myslíme s ozdravením financií vážne, potrebujeme päť zásadných krokov. Po prvé, treba predložiť skutočný konsolidačný plán po jednotlivých kapitolách s presnými číslami a termínmi, nie všeobecné rezervy, ale konkrétne škrty, opatrenia a zodpovednosti. Po druhé, konsolidácia by sa v oveľa väčšej miere mala sústrediť práve na rok 2026 a neodkladať na rok 2027, kedy je pravdepodobnosť výraznejšieho ozdravenia oveľa nižšia. Predvolebný rok alebo volebný rok. Jednak vzhľadom na politický cyklus, ale aj s ohľadom na odhadovaný stav ekonomiky a dostupnosť európskych zdrojov. Po tretie, štát musí začať šetriť sám na sebe. Menej úradov, menej agentúr, menej marketingu, viac efektivity. Po štvrté, zaviesť pravidelné revízie výdavkov, aby sa neplytvalo tam, kde to neprináša hodnotu. A napokon, po piate, zamerať sa na podporu rodín. Daňové zvýhodnenia pracujúcich rodičov a dostupné bývanie. To nie je sociálna agenda, to je investícia do budúcnosti. Rozpočet nie je len o číslach, je to o dôvere. Ľudia musia veriť, že keď štát šetrí, robí to férovo, že keď berie, neberie tým, ktorí to majú najťažšie a že keď hovorí o zodpovednosti, nejde len o prázdne heslo. Tento návrh rozpočtu však dôveru nevyvoláva. Nemá víziu, nemá plán a nemá odvahu. Je to rozpočet, ktorý prejde možno hlasovaním, ale neprejde skúškou času. Rozpočet nie je len o deficite a číslach. Je o dôvere, o spravodlivosti a o budúcnosti krajiny. Ľudia musia veriť, že keď štát šetrí, robí to férovo a s cieľom, aby ich deti mali lepší život. Tento návrh rozpočtu túto dôveru nebudí. Je to rozpočet, ktorý odkladá problémy a berie rodinám. Preto ho v tejto podobe nemôžem podporiť. Podporím len taký rozpočet, ktorý znižuje dlh, chráni ľudí, pomáha rodinám a dáva Slovensku šancu na demograficky aj finančne udržateľnú budúcnosť. Ďakujem.
|
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte aby som predniesol jednak svoj pohľad, ale aj pohľad našej strany Kresťanská únia na rozpočet na roky 2026 až 2028. Na prvý pohľad pôsobí ako plán na ozdravenie verejných financií, no v skutočnosti ide o rozpočet bez jasného plánu, bez odvahy a bez zodpovednosti, ktorú si dnešná doba vyžaduje. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom nedávnom hodnotení hovorí úplne jasne. Slovensko pokračuje v zadlžovaní bez toho, aby sa prijali konkrétne opatrenia na jeho zastavenie. Podľa tejto rady deficit v roku 2026 nebude spomínaných alebo navrhovaných 4,1 % ako tvrdí vláda, ale až 4,6 % HDP. Verejný dlh pritom prekročí hranicu 64 % HDP a ak sa nič nezmení v tomto trende, do konca dekády sa priblíži k 70 %. To je úroveň, ktorá už ohrozuje finančnú stabilitu krajiny a zvyšuje náklady na obsluhu dlhu. K tomu možno taká poznámka, že aj v roku 2027 podľa tejto rady má byť deficit až 4,8 %, to znamená, že konsoliduje sa, ale ten nepriaznivý trend sa nezvracia. Ľudia sú nejakým spôsobom oberaní o veci, ktoré boli sľubované, že nebudú, ale ten trend je stále negatívny a dokonca zhoršujúci sa. Vláda sa spolieha asi na to, že ekonomika porastie sama a sama vyrieši problémy. To je nebezpečná ilúzia o to viac, že pri takom nastavení sama ekonomika má problém s rastom. Je pravda, že veľmi často ekonomika rastie napriek vláde, či už tejto alebo akejkoľvek inej a inokedy vláda nemôže, vzhľadom na medzinárodnú situáciu vydupať ekonomický rast, ale v našej krajine na Slovenku je problém, že boli obdobia, keď ekonomika, napríklad európska ale aj celosvetová, bola na tom veľmi dobre a my sme z toho nevyťažili a nevyťažili sme z toho väčší rast, nevyťažili sme z toho zníženie deficitu také, aké by mohlo byť. Mnohí kolegovia predo mnou to tu už spomínali. Ako správne upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, Slovensko má dlhodobý problém. V krízach dlh rýchlo rastie, no v dobrých časoch sa nikdy neznižuje. To je chyba, ktorá sa nám môže vypomstiť a ktorá sa nám už pomstí, pretože každý rok, keď odkladáme skutočné ozdravenie verejných financií zvyšujeme cenu, ktorú budú musieť zaplatiť budúce generácie. Takto sa k zodpovednej politike nedopracujeme. Naopak, tak sa krok za krokom približujeme k stavu, v ktorom budeme nútení šetriť v čase recesie, nie v čase rastu. Keď som bol prvýkrát zvolený do Národnej rady v roku 2012 a v podstate som zažil veľký čas vlády Roberta Fica, poťažmo Petra Pellegriniho, teda od roku 2012 do roku 2020, to boli dve kompletné volebné obdobia, keď napríklad v tom volebnom období v roku 2012 až 2016 bol SMER jedinou vládnou stranou, mal 83 %. Robert Fico hovoril, však nebudem sa ospravedlňovať za to, že som vyhral voľby. Nie, politicky to bolo víťazstvo, to je bez debaty, ale pri takých možnostiach, keď nie sú nejakí koaliční partneri, ktorí vám kazia vaše plány a na ktorých to teda prípadne môžte hodiť, tak a ekonomika aj na Slovensku, v Európe, vo svete ide dobre, tak nejaké teda zázraky sa nestali a naozaj sa stalo to, že proste keď tie peniaze sú, tak sa nepoužijú na to, aby sa nejak reštrukturalizovalo, aby sa podporila nejaká infraštruktúra a aby sa tie peniaze ušetrili práve pre doby, ktoré sú zlé a ktoré niekedy nevieme predpokladať. A také obdobie nastalo po roku 2020, ktoré bolo extrémne zlé nie iba na Slovensku a nie vinou vlády, ale vinou pandémie, vojny, energetickej krízy a tak ďalej. To znamená, že to nie je úloha len pre túto vládu ale pre všetky vlády, aby sme pamätali na to, že keď je dobre, keď je ekonomicky dobre, tak potrebujeme sa pripraviť na doby, keď dobre nebude a vieme, že aj ekonomika, aj dejiny sú v zásade cyklické alebo vlnovité, že sú situácie, keď ste hore a keď ste dole. Napríklad teraz evidentne ekonomika nie je v nejakej kríze. Má nejaké výkyvy atď., tie sú nakoniec vždy a napriek tomu ekonomike sa nedarí, ale na to sú iní odborníci, ktorí vedia a ktorí vám povedia, ako napríklad tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, že my potrebujeme proste tej ekonomike nedusiť ju, aby mohla pomôcť aj vyrásť z dlhu, aj to prerozdelenie pre tých občanov, ktoré je potrebné aby bolo dostatočné. Problém tohto rozpočtu nie je len v jeho číslach, ale predovšetkým v jeho
=====
|
Ďakujem kolegom za reakciu. No, v prvom rade je to samozrejme vecná záležitosť, nie politická a to je to, čo aj pán poslanec Pročko povedal, že aby sme, ja to kľudne poviem tak aj jeho slovami, aby sme to hnusné svinstvo nenechávali piť deti. A jeden z tých krokov je aj tá zákonná regulácia. To politické v tom je to čo som povedal, že niekedy aj z opozície môžte dať gól tým, že si to adoptuje niekto z koalície. Ja som na to zvyknutý a je to úplne v poriadku. Nemáme autorské práva na návrhy zákonov, hoci túto tému ťaháme môžem povedať pokojne, že rok. Som rád, ja to poviem slovami pána poslanca Szalaya, že my sme boli ten vzruch, ale ten opozičný vzruch, ale teda naozaj je potrebné, aby sa toho vzruchu doviedlo k úspešnému, zdarnému, kvalitnému záveru a tam v takejto širokej téme je potrebná aj koordinácia ministerstiev. Pokiaľ viem, tak pán poslanec Ferenčák spomínal v úvodnom slove, že konzultoval, aj tam spomínal nejaké meno konkrétnych ľudí, nejakého pána štátneho tajomníka. Tak verím, že to naozaj prebehlo. Aj keď hovorím, že samozrejme je to len A, a to B a C a D musí prísť, lebo keď nepríde tak sme urobili dačo, ale môže to byť skutočne len také, že sme tu čosi stanovili a nebudeme vedieť ako ďalej lebo tie veci sa vyvíjajú. Vieme to aj pri iných reguláciách, že keď spravíte nejakým spôsobom reguláciu, tak sú v tom také peniaze, že tí výrobcovia a distribútori, predajcovia hľadajú všetky možné spôsoby ako to predať, ako proste za to dostať tie peniaze. Čo im ja nevyčítam, však predmetom podnikania je zisk, ale pri týchto reguláciách musíme to sledovať aj z hľadiska tej sankcie, ale hlavne z hľadiska toho dopadu, či sa obmedzila spotreba týchto nápojov a iných, aj tých substituentov, ktoré sa spomínali. Ďakujem.
|
Ďakujem za slovo. Naozaj sa mi to páči, takáto debata. Napriek tomu, že ja podporujem ten zámer a chceme hlasovať za to, tak sa mi páči, že musíme tu robiť takých advokátov diablovi, aby sme pri tých reguláciách proste tie veci vychytali pretože samozrejme, ideál je uvedomelý, zodpovedný človek, poprípade rodina, ktorá si to vie postrážiť sama. Bohužiaľ, dnešná spoločnosť je tak zložitá, napríklad aj tie reklamy sú tak sugestívne a bohužiaľ mnohé veci v našej spoločnosti sú nedokonalé, až patologické, že niekedy štát potrebuje zasiahnuť aj reguláciou. Ja som presvedčený, že táto regulácia potrebná je. Spomínala to aj vo faktickej poznámke pani poslankyňa Gažovičová, že skutočne ľudia, keď počujú od nejakej autority, v tomto prípade štátu, že toto sa deťom nemá dávať, resp. nesmú si to kúpiť, tak pre nejakú časť obyvateľstva je to taký zdvihnutý prst, že nie, hej. Ja napríklad sa priznám, že hoci teda my máme veľké deti a žiadneho nášho dieťaťa sa to už týkať nebude, najmladšia mala 16 v septembri na Sedembolestnú Pannu Máriu, ale k tomu sa nebudem vyjadrovať. Tak vlastne nie som v konflikte záujmov, naša rodina, ale viackrát v prípade týchto vecí som poukázal pri výchove aj na to, že nielen my ako rodičia, otec, mama to tvrdíme, ale že aj štát to ukazuje úplne normálne, občianska spoločnosť. Takže preto si myslím, že to význam má. Zároveň, treba byť s reguláciami opatrní a dávať ich naozaj v rozumnej alebo možno aj v minimálnej miere nakoľko sú potrebné. Takisto je dôležitá spätná väzba, to znamená, že nastaviť si to na základe nejakých dát a potom sa snažiť to vyhodnotiť, že či sú tam nejaké merateľné kritériá. Áno, ja sa teda nie že priznám, ale v opozícii z hľadiska poslaneckých návrhov sú tie návrhy väčšinou jednoduché a dávajú skôr nejakú myšlienku, ktorá zvyčajne skončí v prvom čítaní a ide sa ďalej ako dnes pri hlasovaní o 11. uvidíme, že to hlasovanie bude asi pomerne rýchle lebo potom už pri opozičných návrhoch sú málokedy výbory a tak, hej, to my väčšinou skončíme v prvom čítaní. Ale vraj oproti Maďarsku sme na tom lepšie, lebo že v Maďarsku opozičné končia vo výbore, ani sa nedostanú do pléna. Neviem, nepreveroval som si to. Takže, plus máme navyše výhodu.
Ale vrátim sa teraz k tomu samotnému politickému stanovisku (Ruch v pléne.)...ja tomu hovorím tak trochu, tej práci opozície, že také nahadzovanie pukov na mantinel. My sme sa naozaj úprimne snažili túto tému riešiť, obracali sa na nás ľudia, keď sme s tým vyšli, tak naozaj tá odozva bola veľmi silná a nielen taká laická alebo lajková, hej, že na Facebooku veľká pozornosť, ale skutočne aj viacerí ľudia, odborníci nám písali, áno, je to veľmi potrebné a tak ďalej. To znamená, že tá spoločná objednávka tu je, spoločenská, pardon, objednávka tu je. A v opozícii to naozaj môžete skúšať, vytrvalo klopať na tie dvere, vytrvalo nahadzovať tie puky na zadný mantinel. A ja som rád, že ten puk teda prevzal pán poslanec Ferenčák a snáď z toho bude gól. V tomto prípade si myslím, že nehráme proti sebe, ale hráme na jednu bránku. Ja teda poviem tiež na základe toho, čo spomínal aj pán poslanec Szalay, že ja som si myslel, že keďže ste v strane HLAS, že to bude taká nejaká intenzívna spolupráca s tým ministerstvom zdravotníctva. Dokonca som pôvodne predpokladal, po rozhovore s pánom ministrom Šaškom ešte predtým ako vy ste vlastne prišli s tým do parlamentu, že si to naozaj prevezme ministerstvo a urobí to teda buď tak, že podá ako vládny návrh zákona, čo je úplne najlepšie lebo tam je MPK a všetky tieto veci alebo teda vypracuje ministerstvo návrh, ktorý dá poslancovi, aby ho podal do parlamentu. Nakoniec, aj pri takýchto návrhoch sa dá urobiť MPK a proste ten mimoriadne rozšíriť ten proces. Vy ste spomenuli v úvodnom slove, že my dnes skončíme druhým čítaním a že tretie bude snáď o niekoľko mesiacov. To znamená, že tam bude nejaký priestor z hľadiska teda porovnávania s európskou legislatívou, tak som tomu porozumel. Ja som vždy rád, keď využívame aj to tretie čítanie, že keď tie lehoty, ktoré máme aspoň tých 48 hodín, že to zakaždým nezarežeme, že niekedy si dáme priestor. To je dobré. Takže toto chválim. Ale skutočne by bolo možno žiadúce, aby aj v prípade, že tento návrh zákona pozrieme, teda prijmeme, tak že sa na to pozrie ministerstvo zdravotníctva a skúsi spracovať nejakú analýzu, či už východiskovú a potom to porovnať s nejakým odstupom času a naozaj sa to môže novelizovať na základe tej aplikačnej praxe. Druhá vec je teda, že mám taký pocit, že spoločná správa bola prijatá na hospodárskom výbore nejaká väčšia alebo sme si to pozerali, že naozaj, sú tam aj veci hospodárskeho rázu, že to obmedzenie toho predaja a tak ďalej, tie sankcie, to sú zase právne veci. Takže je to široká téma. Naozaj pre jedného poslanca samostatného celkom náročná. Ja si to zvlášť v opozícii uvedomujem. Takže som vďačný, podporujem to. Myslím, že to má zmysel. Budeme za to hlasovať. Myslíme, že tá spoločná správa to vylepšuje, ale myslím si, že je to len začiatok práce, nie koniec. Ďakujem pekne.
|
Ďakujem za slovo. Pán kolega, podľa mňa je zase dobré, že je taká rozprava. Toto bola taká typická klasická liberálna kritika, ktorú poznám akože v poriadku hej, ja som rád, že zaznela, hoci podporujem tento návrh zákona. Treba si teda povedať, že či považujeme regulácie vo všeobecnosti za zlé, čo predpokladám, že k tomu inklinujete, ale však nie absolútne ale vo všeobecnosti a treba ich podrobiť kritike a tiež nie som za to, že keď sa niečo hýbe, tak to proste regulujte hneď okamžite. Ja som neskúmal z takéhoto pohľadu, že či by použil pán predkladateľ Chat GPT alebo niečo podobného, to absolútne neviem posúdiť. My sme našu dôvodovú správu stavali jednak na spolupráci s pracovnou skupinou z českej republiky, kde to teda tiež regulovali a snažili sme sa teda nimi inšpirovať. Takisto v mnohých krajinách, ktoré boli tu aj spomínané v úvodnom slove, je to naozaj zregulované, to znamená, že nie je to nejaká partizánčina na Slovensku a samozrejme preto sme aj tu, preto aj vy ste v zdravotníckom výbore, aby ste tie veci teda vychytali, to vítam. Druhá vec je, že to komplikuje. No tak regulácia skoro vždy komplikuje, ale čo ja viem, mali by sme zaviesť nekontrolovateľné automaty na alkohol, cigarety atď. v tom slova zmysle, že teda mladiství by mali mať bez regulácie prístup k cigaretám, k alkoholu, myslím si že nie. To, že pre niektorých ľudí pôsobí to tak lákavo, akože zakázané ovocie chutí, áno je to pravda na druhej strane. Aj to, že tu takto debatujeme, aj že štát prijíma k tomu nejaký prístup, je istá forma osvety. Samozrejme sama osebe nestačí. A tiež súhlasím s tým, že áno, základ je v rodine. To znamená, že môžeme mať zákony aké chceme, keď to nefunguje v rodinách, s tým úplne súhlasím.
|
Sa to podarilo. Ďakujem pekne. Keď sa mi to už podarilo tak si povieme. Ja mám rád ako vecnú, vecnú parlamentnú debatu aj keď je možno v nejakých drobných veciach. Priznám sa, takúto informáciu o tom draslíku nemám. Konzultovali sme to s kolegami z Českej republiky kde prijímali podobnú úpravu a teda aj s nejakými odbornými predpokladmi. Samozrejme, ako ste povedali, v prípade že tie veci nesedia, môžme sa o tom baviť v druhom čítaní. Naozaj si nemyslím, že by nemohli deti piť normálny pomarančový džús samozrejme. Takte ak by boli v niektorých takýchto nápojoch takého problémy, tak to vieme vyriešiť. Veľmi pekne ďakujem za upozornenie.
|
Ďakujem veľmi pekne. Tak pri tejto dosť zbesilej jizde sa nám podarilo aj s pánom spravodajcom sa stretnúť konečne tuto, takto obidvaja, aj ja som prišiel, aj pán spravodajca. No, toľko k tomu.
Takže ten zákone je veľmi jednoduchý a myslím si, že má podporu naprieč poslaneckou snemovňou, pretože podobný návrh dáva, alebo dával aj pán poslanec Ferenčák, ktorý ho má už v druhom čítaní. A takže je nechcem nejak veľmi naťahovať. Určite, hovorili sme o tom aj s ministrom zdravotníctva ešte pred nejakými mesiacmi, keď sme ten zákon podávali, opakovane podávali. Ide o to, že takáto úprava sa nachádza aj v okolitých krajinách. Aj v Českej republike to riešili, v Poľsku, v Litve a v ďalších krajinách, kde podobne ako ďalšie návykové látky, alebo látky, ktoré teda nejakým spôsobom významne vplývajú na detský organizmus sú v nejako vekom obmedzené, dokonca v niektorých krajinách až do 18 rokov, v niektorých do 16, niektorých do 15. My teda navrhujeme v tom návrhu že do 15, pán Ferenčák až do 16, my len súhlasíme. Tam bol dobrý argument, že keď majú 16 tak takmer naisto už nie sú na základnej škole, čiže v podstate aby to pokrylo tých, ktorí chodia na základnú školu a prípadne tých, ktorí majú ešte tú povinnú školskú dochádza. K odôvodneniu, je to veľmi jednoduchá, pretože tá zhoda, tak to nepotrebujem, necítim potrebu vysvetľovať do podrobnosti. Ale je jasné, že neobmedzené konzumovanie takýchto energetických nápojov s vysokým obsahom kofeínu, cukru, taurínu a ďalších spôsobuje, spôsobuje významné riziká a skutočne sa stali prípady, že po požití takýchto nápojov detí skončili v nemocnici s vážnymi následkami. Takže si myslím, že táto regulácia, podobne ako to regulujeme v prípade nikotínu alebo alkoholu u mladistvých, u detí tak je veľmi správna. Takže ja vám ďakujem, že na to všetci myslíme, že sa vieme zhodnúť. A ak by ste podporili náš zákon fajn. Keď to urobíte formou podpory zákona pán poslanca Ferenčáka, tiež fajn. Ďakujem.
|
Ďakujem pekne. Krátko, nezdržím vás. Trocha aj z takej úcty k Anke Záborskej, tento zákon sme predkladali ešte spolu s ňou, ale došiel na rad až teraz, takže preto by som ju chcel pripomenúť, čosi si tu odslúžila aj v tejto snemovni, takže ďakujem aj Anke za tento návrh. Teraz k samotnému návrhu krátko zhrnúť, lebo vystali nejaké otázky z rozpravy, napríklad pán poslanec Galko, ale aj tu mal nejaký pán kolega z Progresívneho Slovenska nejaké otázky.
My hovoríme o tom, že v ústave je princíp, že Slovenská republika podporuje manželstvo. Je tam jasne povedané, manželstvo muža a ženy, ako aj formálny zväzok s takým potenciálom, aby bol celoživotný. My hovoríme, v Kresťanskej únii navrhujeme, aby formou daňového bonusu si mohli manželia odpočítať zo svojich daní, teda zo svojich zarobených peňazí do desať rokov manželstva 30 eur mesačne, do dvadsiatich 60, nad dvadsať 90 eur mesačne. Samozrejme je to návrh do diskusie. Ja by som povedal, že nestačí mať v ústave, akýkoľvek princíp je potrebný, aby sa konkrétne prejavili aj v zákonoch. Ak ústava hovorí, že máme podporovať manželstvo muža a ženy, je dobré, aby sme našli nejaké spôsoby.
Ja osobne všeobecne považujem či pri podpore manželstva, rodiny, výchovy detí, ale aj iných, by som povedal, spoločnosti prospešných činností uplatňovať formu daňového bonusu, to znamená, že neberiete iným ľuďom a nedávate ich peniaze niekomu inému, ale nechávate ľuďom, ktorí pracujú a ktorí tie peniaze produkujú, časť ich peňazí. Ja to v podstate pozitívna diskriminácia manželstva, ale som presvedčený, že na základe toho, ako máme napísanú našu ústavu, tak ústava pozitívne manželstvo muža a ženy diskriminuje. A čo sa týka k financiám, áno, máme to zrátané a ide v prvom rade o to, že štát pri tom daňovom mixe potrebuje aj uvažovať o tom, aby mal priestor na nejaké daňové stimuly. Vieme, že napríklad v prípade nejakých automobiliek sa robí, aby sa udržala zamestnanosť a tak ďalej. Prečo by sme neposkytovali stimuly manželstvám, manželom našim, tu miestnym, ktorí spolu žijú, ktorí pracujú, platia dane, keď je manželstvo v prospech spoločnosti, keď je v prospech demografie, pretože stabilný zväzok manželov je dobrým prostredím pre výchovu a vzdelanie detí.
To znamená, sú iné prostriedky na to, aby sme podporovali vdovy, siroty, rodiny s väčším počtom detí, my v tomto jednoduchom návrhu hovoríme o podpore manželstva muža a ženy formou daňového bonusu. Budem rád, keď si vládna koalícia tento návrh adoptuje, alebo prípadne zo svojej pozície príde s niečím iným, snáď lepším, ktorý konkrétne podporí manželstvo muža a ženy tak, ako ho máme zakotvené v ústave.
Ďakujem veľmi pekne.
Ešte, pardon, chcel by som špeciálne poďakovať pani spravodajkyni, že aj včera večer, aj dnes zobrala túto službu. Ďakujem.
|
213.
Tých otázok bolo dosť, tak neviem, či stihnem odpovedať, skúsim. Potom v záverečnom slove ak bude treba, hoci aj zajtra, môžeme to nechať otvorené.
Prvá vec je, že myslím si, aj na základe Ústavy Slovenskej republiky, že štát pozitívne diskriminuje manželstvo, nie ostatné spôsoby nažívania. Pokiaľ si hovoril o tom prvom príklade, tak to je skôr otázka na vdovské, sirotské a podporu teda detí, napríklad tie daňové bonusy, čiže celkovo sociálna situácia tej rodiny. Toto nerieši manželský bonus, toto rieši, ako som povedal, vdovské, sirotské a nejaké daňové bonusy alebo detské prídavky, alebo aj prípadne sociálne dávky v núdzi. Ten druhý prípad je to, čo som povedal, že tento náš návrh zákona v tom základe navrhuje, aby sme podporovali tí, ktorí majú prvé manželstvo a ktorí v ňom žijú. To znamená, kto žije nejakým iným spôsobom, ja by som to teraz povedal tak nadnesene, že starí mládenci, singláči, tí, čo žijú bez manželstva, o tých sa v ústave nič nehovorí, to sú jednotlivci, ktorí si môžu žiť úplne slobodne, sme v slobodnej spoločnosti, ale štát sa zaviazal v ústave podporovať manželstvo, nie iné zväzky. To znamená, že áno, je to v zásade pozitívne diskriminačné v prospech manželov. Iné situácie životné sa riešia nie manželským bonusom, ale inými.
A čo sa týka toho zrátania, áno, máme to predbežne zrátané, ale znova hovorím, že kedysi jestvovalo také niečo ako staromládenecká daň a teraz nejde mi o to, že máme také niečo zavádzať, to nenavrhujeme, len hovorím o tom, že proste máme nejaký balík a keď chceme niekoho diskriminovať, tak sa to musí zobrať z toho spoločného, to znamená, že nejaký rozdiel tam je, niekto platí dane a niekto si tie dane zníži, v tom je ten princíp toho daňového bonusu, ale to ty... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
209.
Ďakujem veľmi pekne. Keď je človek v opozícii, pán kolega, vy ste prvé volebné obdobie, tak má ten prepych, že zakiaľ predkladá zákon, ktorý je v prvom čítaní, tak minimálne niektoré z nich nemusí ešte s nikým predrokovať. Keď sme boli vo vládnej koalícii, tak mnohé tie veci sa museli dlhé mesiace pripravovať na to, aby sa tie veci prerátali, a ja som naozaj hrdý na tie veci, ktoré sme urobili pre rodiny, rodičov, napríklad spomínaný rodičovský bonus, ktorý sa mi veľmi páčil, a zároveň napríklad daňový bonus na dieťa, ktorý spolu s rodinnými prídavkami mohol dosiahnuť hodnotu až 200 eur na dieťa, čo teda bolo veľmi významné. A ja vám poviem jednu takú vec, ktorá nie je veľmi populistická a možno by mi moji marketingoví poradcovia povedali, aby som ju nepovedal. Zvýšme dane ostatným. Zvýšme celkovú sadzbu a znížme manželstvám a rodinám. Štát nemá prečo podporovať jednotlivcov, ani to nikde nesľúbil. Sľúbil, že bude podporovať manželstvo, rodinu, rodiny s deťmi. Jednoducho keď nemáme peniaze, tak to musíme urobiť tak nejak vyvážene. Ja nie som úplný zástanca takého rovnostárstva napríklad pri dôchodkoch, že to je nespravodlivé, to zaznelo pri tom rodičovskom dôchodku, je to nespravodlivé, je to diskriminačné, všetkým rovnako. No ale nie, keď niekto vychoval tri-štyri deti, tieto deti zostali tu na Slovensku, tu pracujú, tu platia dane a dávajú odvody do tej Sociálnej poisťovne, z tých peňazí predsa dostávajú dôchodci dôchodky, nie z nejakých všeobecných. To znamená minimálne symbolicky, lebo tu nehovoríme o nejakých obrovských sumách, minimálne symbolicky má význam podporiť manželstvo, rodinu a rodičovstvo. A opakujem znova, je to opozičný návrh, keby sme boli v koalícii, tak si to prerátame do centíka a povieme si, ako a kedy to môžme zaviesť. Teraz ponúkam myšlienku na rozvíjanie.
Ďakujem.
|
203.
Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Chcel by som vám predložiť niekoľko takých solídnych tvrdení z dôvodovej správy a prvá vec, na ktorú tam narážam z tej pôvodnej dôvodovej správy a ktorú vlastne už spomenul aj pán predsedajúci, je to, že tento návrh zákona sme predkladali spolu s pani poslankyňou Annou Záborskou, ktorá sa s nami rozlúčila a teda je teraz už niekam, kam potom smerujeme už my všetci postupne. A ja chcem z tejto strany aj poďakovať, že nielen teda pracovala v politike, ale aj jej manželstvo bolo takým pekným svedectvom dlhoročného manželského zväzku. Ja dosť komunikujem a som aj takým priateľom aj s jej manželom Vladimírom, aj dneska mi písal, nejaký článok posielal a je to naozaj manželstvo teda, ktoré bolo dlhodobé, ktoré bolo, bolo krásne a bolo to bol tam taký príklad toho, ako títo dvaja ľudia ako manželia, nielen ako jednotlivci poskytli takú dobrú službu, dobrú oporu svojej rodine, spoločnosti a že to nebolo len dielo pani poslankyne Záborskej, ktorú sme zvyčajne videli, ale aj dielo jej manžela. Viem, ako často s ňou teda trávieval čas, cestoval s ňou, či už keď bola aj v Bruseli, v Štrasburgu alebo aj tu v Bratislave, hoci teda bývali v Bojniciach na Slovensku. Takže česť a vďaka aj pani poslankyni Záborskej, ktorá pôvodne spolu so mnou predkladala tento návrh zákona.
A teraz k samotnému návrhu. Navrhovaná legislatívna úprava zavádza nový mechanizmus podpory rodín a manželských zväzkov vo forme daňového bonusu na manžela a manželku. Návrh vychádza z presvedčenia, že manželstvo predstavuje základný pilier spoločnosti, ktorý si zaslúži aktívnu podporu zo strany štátu a jeho cieľom je podpora stability rodinných zväzkov a posilnenie ich spoločenského významu. Ja som už v tom úvode čosi povedal o význame manželstva. Spomeniem jednu aktivitu, ktorá sa koná v medzinárodnom rámci, ale aj u nás na Slovensku už viac ako 10 rokov, a to je národný týždeň manželstva. Tento národný týždeň manželstva je takou národnou iniciatívou, všeobjímajúcou, nie je to, ja neviem, nejaká náboženská aktivita len alebo proste nejakej nejakej politickej strany, ale naozaj rôzni aj politici nad týmto prijali záštitu. Ja si napríklad pamätám, že čo sa týka teda prezidentského, z prezidentskej pozície ako prvá dáma mala nad tým záštitu pani Gašparovičová ako prezidentova manželka. Pamätám si teda, keď to nedokázali zaštítiť teda prezidenti, tak pán premiér Heger s manželkou Luciou v tom čase, keď bol ten národný týždeň manželstva v tom roku, tak prebrali nad tým záštitu, čiže nie je to nejaké, že proste nejaké stranícke alebo nejaké náboženské. Je to naozaj o tom, že manželstvo má význam, je prínosné, je osožné pre spoločnosť a, samozrejme, je úplne individuálne na nás, ako tie zväzky my uzatvárame a prežívame, ale manželstvo ako zväzok muža a ženy je v ústave, je v zákone o rodine a je to pilier spoločnosti. Preto si sme presvedčení, že si manželstvo zaslúži aktívnu podporu zo strany štátu. Tak sa s k tomu zaväzujeme v ústave, ktorú sme odhlasovali v roku, teda novely ústavy, ktorú sme odhlasovali v roku 2014.
Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, je demografia. Citujem: „Slovenská republika v súčasnosti čelí závažným demografickým výzvam, vrátane nízkej pôrodnosti a starnúcej populácie. V kontexte týchto trendov je kľúčové vytvárať opatrenia, ktoré podporia rodiny a posilnia podmienky pre výchovu detí. Manželstvo je ideálny nástroj na vytvorenie stabilného a bezpečného prostredia, ktoré je nevyhnutné pre zdravý vývoj detí. Tento návrh zákona zdôrazňuje hodnotu manželstva nielen ako osobného záväzku, ale aj ako spoločenského modelu, ktorý podporuje demografickú obnovu." Vieme, že deti sa rodia aj mimo manželstva. Nie je to ani ani prikázané, ani zakázané, naopak, ale manželstvo je niečo, čo ako inštitúcia hovorí o tom, že my chceme vydržať spolu celý život. Je to ideál, hej? Ktorý, do ktorého ľudia vstupujú a a snažia sa proste, ako málokto ide sa brať, že zoberieme sa, teraz na toto leto sa zo sobášime, na dva na dva mesiace, alebo na pol roka, že zvyčajne ľudia naozaj, aj keď vedia o tom, že je to neľahké, však vidia okolo seba, čo sa deje, tak majú tú vôľu byť dlhodobo spolu. Ideálne na celý život. No a takéto rozhodnutie, takéto nastavenie vytvára predpoklady na stabilné prostredie, kde teda potom prichádzajú aj deti, ktoré majú otca, matku, môžem dodať, že toho istého otca, tú istú matku, pretože vieme, že ten rozpad rodín, nielen na Slovensku, hocikde, je pomerne častý a vytvára to aj potom problémy, ktoré napríklad ako učiteľ poznám zo škôl a takisto to vidíme napríklad pri spolužiakoch našich detí ako rodičia, keď sa bavíme s ďalšími ľuďmi, čiže je dobré aj z tohto hľadiska demografie, vývoja mladých, detí a mládeže, výchovy, tak je dobré podporovať manželstvo. Je to niečo, čo si ľudia volia slobodne, dobrovoľne, štát to môže podporovať, tak sa zaviazať v ústave.
Ďalej, akou formou to teda chceme poskytovať? Daňový bonus je koncipovaný ako finančná úľava, ktorú môžu manželia čerpať počas trvania ich manželstva. Bude poskytovaný od okamihu uzavretia manželstva a nárok na jeho uplatnenie zanikne spolu so zánikom manželstva. Je navrhnutý tak, aby postupne zvyšoval finančný príspevok podľa dĺžky trvania manželstva. Ako som hovoril, v prvých desiatich rokoch manželstva bude mesačný bonus vo výške 30 eur. V období od 10. do 20. roku manželstva sa zvýši na 60 eur mesačne a po dosiahnutí 20. roku spoločného života dosiahne maximálnu výšku 90 eur mesačne. Je nám jasné, že je to teda suma skôr symbolická. Samozrejme, ak by bol záujem alebo takéto niečo by ste boli ochotní podporiť, tak o výške sa môžme baviť, bolo to nastavené na základe nejakých základných predpokladov. Týmto spôsobom návrh odráža dôležitosť dlhodobých vzťahov a oceňuje ich stabilitu. Okrem podpory dlhodobých a stabilných vzťahov navrhované opatrenie tiež prispieva k zníženiu finančnej záťaže manželov, čím podporuje ich ekonomickú stabilitu.
Ďalej, navrhovaná legislatívna úprava podporuje rodinné hodnoty a prispieva k posilneniu spoločenského významu manželstva. Zavedením daňového bonusu by sa štát prihlásil k podpore rodinných hodnôt a zároveň by vyslal jasný signál o význame dlhodobých a stabilných vzťahov pre budúcnosť spoločnosti. Predkladaný návrh zákona posilňuje sociálnu stabilitu, podporuje finančnú situáciu rodín a vytvára prostredie, v ktorom sú rodinné hodnoty oceňované a chránené. Viete, tu budem mať ešte poznámku, vrátim sa späť aj k tomu rodičovskému bonusu. Sme v demokratickej spoločnosti, v slobodnej spoločnosti a jednotlivci si môžu voliť formu svojho osobného života v rámci zákonov, ako sa im zapáči. Nikto nie je povinný žiť v manželstve, nikto nie je povinný žiť s niekým alebo nikto nikomu nezakazuje žiť s niekým, ale jednoznačne máme to aj v ústave a ja som o tom presvedčený, že je to tak správne, lebo to vyjadruje tie základné princípy, dlhodobé vzťahy ako je manželstvo muža a ženy a rodina otec, mama, deti v ideálnom stave, vytvárajú podľa mňa predpoklady pre stabilný rozvoj spoločnosti, a preto ich má spoločnosť podporovať. Slobodu má každý, môže si žiť, ako chce, ale ak chceme stabilnú spoločnosť, potrebujeme podporovať tieto stabilné zväzky, čiže manželstvo muža a ženy a rodinu, rodiny s deťmi. Veľmi často to nie je ani tak otázka peňazí, hej? Tridsať eur niektorých ľudí určite nevytrhne z biedy alebo teraz si povedia, že ja neviem čo, ale je to symbol, ktorý hovorí o tom, že Slovenská republika naozaj to manželstvo cení, pokladá to za hodnotu.
Návrh zákona bude mať pochopiteľne negatívny vplyv na verejné financie. Návrh zákona nebude mať vplyv na podnikateľské prostredie, životné prostredie, informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona bude mať pozitívny sociálny vplyv a návrh zákona bude mať pozitívny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Mne sa, mne sa páči, že mám od istého času, nepamätám si presne rok, v tej doložke vplyvov aj to, že sa hodnotí vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, ale veľmi často je to čisto formálna záležitosť. Že pri väčšine zákonov si takúto otázku nikto nekladie. Napríklad ja som si prečítal, myslím, to bol ten zákon o konsolidácii, že má neutrálny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu a ja som teda povedal, že si nemyslím, že to tak je, že si myslím, že ten vplyv bude negatívny. Tak v tomto prípade som presvedčený, že tento, táto vec bude mať pozitívny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.
Ďalej, presne podľa povinnosti pri tvorbe zákonov uvádza dôvodová správa, že návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. V tomto prípade nielen nejak všeobecne, ale priamo konkrétne s tým článkom, kde je napísané, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy a že Slovenská republika manželstvo chráni a napomáha. Takisto je návrh zákona v súlade s ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Posledná vec, návrh hovorí o tom, že tento zákon, ak by bol schválený, nadobúda účinnosť 1. januára 2026 práve preto, aby tieto veci boli v súlade s tým podnikateľským prostredím, aby sa tieto ekonomické veci nezavádzali niekedy uprostred roka, takže toto chceme dodržať, to tiež patrí k stabilite spoločnosti.
Chcem vám poďakovať aj za pani poslankyňu Annu Záborskú, že nad tým budete uvažovať a chcem poďakovať tým, ktorí tento návrh zákona podporia.
Ďakujem.
|
199.
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, tento návrh zákona je, rieši zákon o dani z príjmu a hovorí o tzv. manželskom bonuse. Ja by som, keďže sme v prvom čítaní, začal troška tak o filozofii toho zákona. V roku 2014, ak si dobre pamätám, ja som teda pri tom bol, sme do ústavy odhlasovali, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy. Jedna veta. A druhá veta, že Slovenská republika manželstvo chráni a všemožne napomáha. No a práve tento náš návrh zákona sa k tomuto ústavnému princípu hlási a chce nejakým spôsobom napomáhať manželstvo, špeciálne manželstvo ako zväzok muža a ženy. Ono je dôležité, aby to bolo nejaké konkrétne, aby to bolo praktické, pretože aj minulý týždeň, myslím, že to máme všetci veľmi živo v pamäti, sme odhlasovali nejakú ústavnú zmenu a tiež nejde len o to, aby to boli nejaké deklarácie v zmysle toho, že niečo máme napísané v ústave a tým to končí, že sa potešíme, zatlieskame alebo pripijeme si, alebo naopak, budeme smútiť, ako kto, hej, teda ja sa z tej zmeny teším, z tej minulotýždňovej, pochopiteľne, aj som za ňu hlasoval, ale ústava je niečo, čo má potom smerovať k nejakým praktickým zákonom.
Ja uvediem taký príklad takého praktického zákona a takého zároveň aj symbolu, ale aj konkrétnej veci, a teraz to nehovorím preto, aby som bil do niekoho, ale preto, lebo je to podľa mňa dobrý symbol a je podobný ako tento manželský bonus, a to je rodičovský bonus, ktorý bol pre dôchodcov. Mne sa tá myšlienka toho bonusu veľmi páčila, pretože hovorila o tom, že ľudia, ktorí sú v dôchodkovom veku, mali deti, vychovali ich, tie deti pracujú, platia dane, a k tomu ešte tu na Slovensku, tak aby časť tých daní dostali. A pre mňa je to symbolický znak toho, že naozaj Slovenská republika si váži rodičovstvo, váži si zodpovedné rodičovstvo, váži si pracujúcich ľudí a podporuje medzigeneračnú solidaritu. Preto sa mi to páči. Z rôznych dôvodov sa to viac posunulo do tej sociálnej roviny, dal sa dôraz na trinásty dôchodok a tento rodičovský dôchodok sa zrušil. A mne je to ľúto, pretože to bola podľa mňa veľmi dobrá myšlienka.
Takisto podobne pri tomto manželskom bonuse uvažujeme o tom, že by manželia si mohli uplatniť bonus, keď žijú v prvom manželstve, ak je to do 10 rokov, tak by to bolo 30 eur, ak do 20 rokov, od 10 do 20, tak 60 eur, a ak od 20 vyššie, tak 90 eur mesačne na oboch. To znamená, jeden z nich by si to uplatnil. Hovoríme o bonuse. To znamená, že to nie je nejaká sociálna dávka, nie je to niečo, čo berú niekomu inému a dávajú im, ale je to z ich peňazí, že im to štát necháva. Dôvod prečo, no je to náš návrh z nášho programu Kresťanskej únie, aby sme podporili konkrétne manželstvo tak, ako je to v ústave, že Slovenská republika manželstvo chráni a napomáha, aj v porovnaní s inými spôsobmi spolužitia, ktoré sú možné, samozrejme, osobne majú občania slobodu, ale my máme v ústave, že špeciálne manželstvo Slovenská republika chráni a napomáha. Toto je taká symbolická vec, ktorá nepredpokladám, že zmení absolútne zásadne život týchto ľudí po ekonomickej stránke, páni kolegovia, za chvíľku končime. Ďakujem. Nezmení nejak zásadne ich život po ekonomickej stránke, ale je to symbol toho, že to, čo máme napísané v ústave, nejakým spôsobom myslíme vážne. Ak niekto príde s lepším nápadom, a určite existujú aj lepšie nápady, tak ich veľmi radi podporíme, alebo respektíve môžeme pridať aj k tomuto návrhu zákona, ale pre nás je to niečo, čo sa nám zdá ako konkrétny krok, ktorým môžeme podporiť nielen rodinu, alebo nielen rodiny s deťmi, lebo to je jeden jeden rozmer, ale aj priamo manželstvo. To znamená dlhodobý zväzok muža a ženy. Ľudia, ktorí spolu žijú v manželstve. Nemyslím si, že nejakí ľudia, keby sa strašne chceli rozviesť, že sa nerozvedú, lebo prídu o 30 alebo 60, alebo 90 eur, že keď je to teda také zlé, tak sa ľudia rozídu, ale naopak pre tých, ktorí sú spolu, to môže byť každomesačná pripomienka toho, že sme manželia, sme spolu a nie je to už pár týždňov, ale je to už niekoľko desiatok rokov. Tak preto tento návrh zákona.
Tuto teraz v úvodnom slove som sa pustil skôr do takého toho filozofického vysvetlenia, zatiaľ stačí, zvyšok poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
|
191.
Ďakujem pekne. No, zaujímavá debata. Ja som si teda otvoril pre istotu aj rovno znenie, aby náhodou nedošlo k omylu. Je to napísané, je tu napísané: „Návrh dáva poslancovi právo", nie povinnosť, „rozhodnúť sa, či bude počas rodičovskej starostlivosti naďalej vykonávať svoj mandát, alebo požiada o jeho dočasné neuplatňovanie." Mne sa to zdá ako dobrý návrh, som tu štvrté volebné obdobie, zažil som viaceré situácie, keď, samozrejme, mamičky môžu a chcú vykonávať svoj mandát, to je jasné, ale predsa len môže byť nejaké obdobie, u každého to môže byť individuálne, kedy by mu to podľa mňa bodlo, takáto možnosť. Ale platí to podľa mňa, už to tu zaznelo, že možno by sme mohli potom uvažovať, však tomu nič nebráni, že by sa to prípadne mohlo uplatniť aj na nejaké iné situácie životné, napríklad ja si pamätám na situácie, keď bola nejaká starostlivosť o ťažko chorého napríklad člena rodiny, a nemyslím tým, že dieťa má chrípku, ale myslím napríklad, že starý, zomierajúci napríklad rodič a že na napr. na tri mesiace by si ten človek dočasne neuplatňoval mandát, netlačilo by ho do nejakého rozporu, že tu chýba a zároveň tam by chcel byť a musí byť disponibilný. Je to, nie je to ľahká téma, ale podľa mňa je dobré na, je dobré prísť s takou myšlienkou, pouvažovať na ňu, nad ňou a možno nevidieť v tom nejaký, nejaký zlý úmysel, nejaký divný úmysel, ale že naozaj možnosť, lebo je, je možné, že v takej situácii tu niekto je, bude, kto by povedal, á, využil by som to. Alebo možno si aj v tejto chvíli že myslí, že nie, a potom niekedy áno, určite by to prospelo aj ku kvalite práce parlamentu, takže ja som za.
Ďakujem.
|
175.
Ďakujem pekne.
Ten záver bol taký v tom duchu hesla ľudia si zaslúžia istoty. Ale v tomto prípade, áno, že proste tí, ktorí sú jednak zamestnaní, tí, ktorí tvoria tie výplaty a proste vôbec ohodnotenie, tak aby mali v tom jasne, že minimálna mzda je minimálna mzda, proste tam to začíta, to je to minimum. Nie, že sme pod tým niekde, lebo to je potom troška taký divný, divný termín, že je to minimálna mzda, ale vlastne v skutočnosti môže byť ešte aj minimálnejšia. Tak aby tam bola tá istota, že minimálna mzda je minimálna mzda a potom všetko ostatné sa odvíja od toho a presne tak. Jednoducho osobné ohodnotenie je ešte niečo iné, lebo to je niečo, čo hovorí o kvalite tej práce, o možno nejakom nadštandarde alebo nejakom doplnení toho základného platu. Lebo minimálna mzda je základný plat, to nie je niečo, čo ešte by malo niečo podliezť. Ale myslím, že bolo všetko povedané.
Ďakujem vám za tú iniciatívu aj ja.
|
163.
Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Janko, ďakujem za to, že si otvoril a pomenoval túto tému. Na jednej strane sa vláda rada pochváli zvyšovaním minimálnej mzdy a takou tou sociálnou otázkou alebo sociálnym rozmerom tejto záležitosti, ale na druhej naozaj dlhodobo sú ignorované fakty, že táto vec spôsobuje potom určité požiadavky alebo problémy. Viem teda v neštátnom sektore, že kde naozaj sú ľudia, ktorí robia za minimálne mzdy v takých oblastiach, ako je napríklad charita a mnohé ďalšie, že proste príde prípis a musia proste nájsť peniaze a robí to problém a tak ďalej a štát to akoby nerieši alebo rieši to teda takým spôsobom, aký si pomenoval, teda nerieši. Takže určite sa touto vecou treba zaoberať, treba sa na ňu pozrieť a treba tie veci brať prepojene. To znamená, je to pekné zvyšovať minimálnu mzdu z pohľadu sociálneho, ale to musí mať takisto aj praktické dopady, aby to nebolo len nejaké populistické gesto, ktoré ale bude prenášať tú ťarchu na niekoho iného, ale že teda, ak to navýšime, ak sa to stane aj cez nejaký automat, tak aby štát na to pamätal a nezhadzoval to zo svojich pliec, netváril sa alibisticky, nečakal, že to zaňho vyrieši niekto iný. Takže vďaka.
|
153.
Ďakujem pekne. Riešime tu nejaké procedurálne veci so spravodajcami. Ďakujem.
Je to jasné, ktorým smerom potrebujeme postupovať, ty si to, Maroš, tak jasne povedal, treba hľadať spôsoby, ako môžme tým rodinám aj tým jednotlivcom pomôcť. Ja ako učiteľ som vždy zástancom toho, že pravda oslobodzuje, že otvára oči. Je dobré mať osobné informácie, mať to tak nejak spojené, uvádzal si na viacerých príkladoch, že niekto to vidí, že sem-tam, ale keď sa toto dá dohromady za ten mesiac alebo za nejaké časové obdobie, tak je to dobre vidieť, že to nie je len maličkosť, ale že je to vážna vec, že to má nejaký trend. Samozrejme, že je to iba pomôcka a ja si myslím, že my ako štát ani nemôžme úplne vyriešiť osobné problémy ľudí, ale môžme vytvárať nejaký rámec a ak je niečo spoločenská pliaga a, bohužiaľ, hazard môže viesť až k takým, k takým stavom, ktoré sú naozaj pliagou, tak potom musíme to aj spoločensky, aj politicky riešiť, a to ako prevenciou, tak potom nejakou reguláciou, ako sú napr. aj to zdanenie, a preto to tu máme v parlamente, aby sme našli tie najlepšie riešenia, aby sme vychytali nejaké legislatívne chyby, aby sme si povedali, že toto funguje, ja to poznám stade, urobili nejakú komparáciu, takže ja som za to vďačný a naozaj treba obmedziť hazard, chrániť pred hazardom a podporovať rodiny.
Ďakujem.
|
Ďakujem. Aj za to upozornenie, ktoré máme vďaka sociálnym sieťam a vďaka tomu, že pán poslanec Matovič nám to úplne jasne povedal ako takú neuveriteľnú vec, lebo to, že mnohí politici bez ohľadu na svoju vieru, na svoje presvedčenie, chodia a fotia sa s Pápežom, alebo s akýmikoľvek svetovými osobnosťami, to je pomerne bežné, ale myslím si, že, Alebo ja som o tom ešte nikdy nepočul, a to napr. dianie v cirkvi celkom sledujem, že by nejaký vládny politik, podpredseda vlády, predseda koaličnej strany, prišiel k Pápežovi v deň, keď jeho poslanci schvália návrh, že zrušia nejaký náboženský sviatok, teda minimálne, že zrušia ako štátny sviatok, alebo ako voľno v ten štátny sviatok, tak zrovna presne obraz toho sviatku, tej osobnosti, v tomto prípade Sedembolestnej Panny Márie, odovzdá Pápežovi. Ja ani neviem ako to mám pomenovať, to je proste naozaj neuveriteľné, hej. Je to neuveriteľné, že takéto niekto niečo vymyslí a možno, že si to vôbec neuvedomili, že to nebolo plánované, ale naozaj, poviem to tak, že "Boh to tak dopustil, alebo viedol, aby vynikla tá absurdnosť toho, čo robíte, lebo toto si všimnú všetci
===== ... neuveriteľné, hej. Je to neuveriteľné, že takéto niekto niečo vymyslí a možno že, možno že si to vôbec neuvedomili, že to nebolo plánované, ale že naozaj, poviem to tak, že "Boh to tak dopustil alebo viedol, aby vynikla tá absurdnosť toho, čo robíte, lebo toto si všimnú všetci. Myslím si, že po dnešku si to uvedomia viacerí, že to je naozaj teda nonsens, absurdum, aby jednu vec ste takto robili a zároveň dávali pápežovi obraz sedembolestnej. To je, to je taký výkrik pokrytectva a nejakého rozčesnutia, že ja si ani neviem väčší predstaviť.
|