Ďakujem. Ja ďakujem všetkým kolegom a kolegyniam za tie poznámky. Trochu ma to aj vzpružilo, lebo nie som až v takom celkom príjemnom rozpoložení. Som rozrušená, priznávam.
A chcela by som povedať pani kolegyni Vášáryovej, že ja nezatracujem ani policajtov. Aj policajti sú tiež vzdelávateľní, ale to, čo tu nefunguje, je to, že my sme nedokázali prijať zákon na ochranu obetí, ktorý obsahuje aj vzdelávanie kontinuálne a tak ďalej.
A ešte by som pánovi kolegovi Novotnému chcela povedať, že poznám ja tú neurochirurgiu v Dérerovej nemocnici. Tú som si sem nemohla doniesť, tak som si doniesla aspoň tieto symboly. (Ukázanie symbolov.)A zároveň teda chcem povedať aj to, že keby náhodou som tu už nevydržala byť o jednej v noci vzhľadom teda aj na vek možno, tak som už vybavená, keby ma bolo treba hospitalizovať, lebo ja nie som ani župan, ani riaditeľ nemocnice, aby ma niekto hospitalizoval niekde do izby lepšej kategórie a dal mi prípadne aj ten toaletný papier k dispozícii. Ďakujem vám všetkým.
|
Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem poďakovať mojim kolegom z opozície a najmä pánovi poslancovi Hlinovi za to, čo povedal na koniec, že ste sa ako muži zastali tých žien, a chcela by som vrátiť to trošku k téme, ktorú dnes tie figuríny alebo tie inštalácie celkom dobre nevystihujú. Tak by som vám chcela pripomenúť, myslela som si, že ukážem pánovi ministrovi tie aktuálne symboly zdravotníctva, lebo tu keď hovoríme o percentách a ukazujeme čiary a krivky a grafy, tak nie je celkom jasné, o čom hovoríme, ako sme znížili dlh zdravotníctva, tak tam akosi zaniknú takéto skutočnosti, ako sú ošúchané nemocničné plášte, ako sú tie symboly dnešného nášho zdravotníctva, pretože som sa trochu hanbila alebo dosť veľmi hanbila najmä v popoludňajších hodinách v tomto parlamente, keď sa rozprávalo a lietali slová, pričom vôbec sa nehovorilo o podstate veci a vôbec sa nehľadali riešenia, čo som sa snažila naznačiť aj pánovi poslancovi Blanárovi, keď ja som hovorila o tom, že nič sa tu nerobí pre to, aby sme našli riešenia danej kritickej situácie. Takže on mi nerozumel alebo nechcel rozumieť, ale to už nebolo prvýkrát, tak tým sa ďalej nebudem zaoberať.
Ešte na začiatku chcem povedať aj to, že som rozmýšľala nad tým, žiaľ, vtedy už som sa nemohla prihlásiť nijako, keď pán predseda zdravotníckeho výboru Raši hovoril prejav, ktorý mal hovoriť minister zdravotníctva, tak som si povedala, akože tu sa už nič ani formálne neberie vážne, predseda zdravotníckeho výboru je poslanec, ktorý má kontrolovať ministra zdravotníctva, a nie ho obhajovať, takže je to všetko nejaké na hlavu postavené a ja dúfam, že to hádam možno ešte niekedy možno aj za môjho života dostaneme v tejto krajine na nohy. Keď hovorím o tom, že som sa hanbila, tak som si spomenula na moju včerajšiu príhodu, vo večerných hodinách som sa zastavila cestou domov v kozmetike a chcela som sa tam objednať. A tam kozmetička mi hovorila, že mohla by som prísť dnes vo štvrtok podvečer. A ja som jej povedala, že ja neviem, či to bude možné, lebo sa to trochu aj hanbila tam povedať, že som poslankyňa Národnej rady a my budeme mať vtedy mimoriadnu schôdzu, pričom som si uvedomila, aké je to hrozné, že toto hovorím. že sa hanbím priznať, kde budem, čo robím, pretože už to ľudia takto vnímajú. Našťastie ona bola pomerne prívetivá a prijala to s porozumením. Ale dnes som sa hanbila ešte viacej. Dnes som sa najmä počas rokovania o situácii v školstve a o štrajkoch učiteľov hanbila za to, ako sa tu rozpráva, tára, prepáčte za výraz, a nič nerieši. Je to strašný pocit bezmocnosti. A hrozný pocit bezmocnosti je aj to, keď si uvedomím, že napriek tomu, čo sa včera hovorilo na poslaneckom grémiu, napriek tomu, ako ústretovo sa tam pán predseda Národnej rady tváril, keď sa pýtal nás opozičných poslancov, koľko asi budeme rozprávať na tej schôdzi a ako dlho bude tá schôdza trvať, pričom povedal, že bude len do 19.00 hodiny, tak vlastne sme tu ráno zažili tie scény s tým neodhlasovaním programu schôdze a potom milostivým jeho odhlasovaním, to je také urážlivé. A čo to je? To je arogancia moci, nič iné to nie je. To je zneužitie moci, to je znásilnenie. Tak ja neviem už, ako to mám urobiť, nikto z nás tu zo 67 poslancov nevie, ako na to ísť, aby sme dali najavo, že toto sa nerobí, to sa nerobí ani voči ženám na balkóne, ani voči ženám v pléne, ale ani voči nikomu. (Potlesk.) Ďakujem.
Ma pobavilo, keď pán minister Čislák povedal, že zaviedli sme vyšší komfort zdravotníctva. Tak práve preto som doniesla tie symboly toho nášho dnešného komfortu zdravotníctva. Ľudí nezaujíma to, neviem, ako to mám povedať, už som to povedala v tej rozprave pri školstve, čo chcú a ako čo v tom spraviť, ale to, čo ako vyriešime, ako vyriešime tú kritickú situáciu. A to, čo mne sa zdá podstatné na riešenie v zdravotníctve, je to, prečo nie je dosť peňazí tam, kam ide podľa všetkého dosť peňazí, pretože podľa údajov OECD vraj nedosahujeme tu priemer OECD, ale výdavky do zdravotníctva u nás sú najvyššie v rámci V4, tak prečo sme na tom takto, že musíme tuto riešiť teraz túto situáciu. Asi to vieme, ale stále sa tu rozpráva o niečom inom, nie o tom, kto to robí, ako sa to robí, aké peniaze do toho zdravotníctva idú, teda sú to dotácie, príspevky zo zdravotných poisťovní, koľko peňazí sa tam dáva a kam idú tie peniaze. Veď treba analyzovať toto, a nie rozprávať o tom, že bol taký zákon vtedy schválený a či Ústavný súd ho zrušil a či tie sestry majú pravdu alebo nemajú pravdu, koľko ich je tam.
Inak, mimochodom, tiež som sa včera spýtala na zdravotníckom výbore, keď tých sestier 500 chýba, keď ich 500 odišlo a pán minister stále a stále dookola hovorí, všetko je v poriadku s tým, že zdravotná starostlivosť je zaručená, nič tu nechýba, na čo tam bolo tých 500 sestier, ktoré teraz tam nie sú, asi boli prebytočné, neviem si to inak vysvetliť, tak prečo sme ich platili. Mohli sme ich prepustiť predtým a rozdeliť tie ušetrené peniaze tým, ktoré sú tam teraz. Ale to naozaj už veľmi preháňam.
Ja vám poviem niečo, čo zdanlivo s tým nesúvisí, ale nesúvisí to naozaj s tým len zdanlivo, pretože toto nie je len v zdravotníctve, ten chaos som tomu hovorila donedávna, kde je ten chaos a teraz už by som skoro mohla to povedať, demontáž. Ja som dnes dávala vyjadrenie pre TV MARKÍZA k hroznému prípadu 16-ročného dievčaťa, ktoré minulý týždeň znásilnili mladí páchatelia, pričom tí ešte si to aj nakrútili na video a uverejnili to na sociálnej sieti. Prečo o tom hovorím. Aj na toto kašle tento štát. My sme v tomto parlamente mali pred polrokom skoro alebo pred štvrťrokom najneskôr prijať zákon na ochranu obetí. A my ho vôbec nemáme, napriek tomu, že už je to „povinné“, že už je to vlastne záväzok, do novembra minulého roku sme to mali transponovať, je to smernica Európskej únie. Počula som, že akože na čo by nám to bolo, ale zato pán premiér povedal, niekoľkokrát vystupoval na tlačovkách, keď hovoril: „Ochránime naše ženy a dievčatá pred tými násilníkmi, ktorí k nám prídu, tých moslimov sem nepustíme.“ No ani sem nechodia a nikto naše ženy a dievčatá pred nimi nechráni.
Takže netvárme sa, že všetko sa vyrieši samé, ak teraz tie sestričky si budú riešiť svoju situáciu samé. Pacienti, ktorí sú pripútaní na lôžkach ani to nemôžu robiť. A tie ženy, dievčatá, ale aj tých ďalších ohrozených ľudí nemá kto ochrániť, tak robme niečo, aby sme sa nemuseli hanbiť pred celým Slovenskom, pred tými, čo ešte sú len teraz deti a čo už do neviem nejakej spoločnosti rastú.
Inak ja si myslím, že veľmi dôležité sú aj príklady, práve aj na ten tragický prípad, ktorý som spomenula, to chcem stiahnuť. Príklady tiahnu. Keď sa vyjadrujeme tak o ľuďoch, či sú známi alebo neznámi, či sú to autority, alebo sú to nenápadní hrdinovia, ako to povedal pán poslanec Hlina, vlastne pán poslanec Matovič spomínal to, ako sa pán premiér vyjadroval o biskupovi, takto keď sa niekto vyjadruje, zhadzuje, uráža, ponižuje, pošliapava ľudskú dôstojnosť, tak čo čakáme od ľudí aj od mladých ľudí, ktorí dorastajú, veď aký príklad im takto dávame? Kto ich vychováva a ich bude vychovávať, keď ešte aj tí učitelia, ktorí zotrvávajú a vydržia v tom školstve, odídu?
Nikdy by som nemyslela, že budem o pol jednej v noci diskutovať v rozprave v parlamente, no tak všetko asi človek musí zažiť a skúsiť, ale veď som teda preto trochu precitlivená a ospravedlňujem sa za to, ale to, k čomu speje táto krajina, nie je nič povzbudivé. Pritom si ja stále myslím, že to nie je vôbec otázka rôznych názorov, názory môžu byť rôzne aj ľudia s rôznymi názormi môžu spolupracovať, to nie je prekážka spolupráce, lenže musí ísť vtedy o názory a o konfrontáciu názorov, a nie o konfrontáciu sily, moci s tým, kto koho prebije, kto je mocnejší, kto vyhral voľby. Akoby sme mohli už čoskoro poslať niekde do zabudnutia tento názor. Ja myslím, že vzhľadom na túto pokročilú nočnú hodinu je toho už dosť aj na mňa, aj na vás, tak ja len vyjadrujem nádej, že možno tu ešte nie je všetko stratené a podarí sa nám zachrániť aspoň zreparovanú krajinu pre budúce generácie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
|
Ďakujem za slovo. Pán minister, ja som zapochybovala, či vám náhodou pán predseda parlamentu nezabudol dať tú žiadosť o zvolanie tejto schôdze, pretože tam je tá požiadavka poslancov prerokovať návrh na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k prijatiu opatrení na ochranu práv pacientov a na stabilizáciu postavenia zdravotných sestier a zdravotného systému ako celku so zameraním na zníženie zadlženia. A ďalej je tam uvedené: „Zároveň žiadame ministra zdravotníctva Viliama Čisláka, aby v rámci rozpravy o tomto bode programu predložil komplexnú informáciu o stave dlhu v zdravotníctve a o opatreniach zameraných na jeho elimináciu, o riešení prípadov, ako sú prípady klinika Kostka, teta Anka, pochybný nájom nového sídla Všeobecnej zdravotnej poisťovne, kauza piešťanského CT, a o strategických zámeroch vlády v oblasti profesijného a sociálneho stabilizovania zdravotných sestier.“ Ja som z toho počula reakciu iba na jednu požiadavku. A to je predloženie komplexnej informácie o stave dlhu v zdravotníctve, formulácia: „Percento zadlženia sme znížili.“ Nestačí to. O tom všetkom ostatnom sa tu vlastne nič nehovorilo. Ďakujem.
|
Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Vaľová, asi by som na to ani nereagovala, ale ste sa pozerali mi uprene do očí, keď ste hovorili o tom, že nás tu nebola ani polovica, tak musím to povedať, chcelo by sa mi tak trochu rypnúť, že sa asi na tých učiteľov hneváte, lebo vás nenaučili matematiku. Ale sama sa za to karhám, že som to povedala, lebo aj tie priemery boli zlé, ale aj tá polovica opozičných poslancov je 67, bolo nás tu 64. Ja viem, že to viete, naučili vás matematiku, ale naučili vás nie vaši učitelia, ale iní, že máte opakovať veci, aby sa to ľuďom vrylo do pamäti, a teda dnešný slogan jeden je, nebola tam ani polovica opozičných poslancov, bolo tu ich 64 zo 67, pričom sme sa prezentovali. Ďakujem za slovo.
|
Ďakujem pekne. No, pán minister, tak prišlo na vaše obavy a lietali tu čísla. Takže mne to pripomenulo jeden film taký, ktorý som videla dávno, možno ešte v detstve alebo v ranej mladosti, taký propagandistický film o slovenskom kúpeľníctve, kde sa argumentovalo tým, o koľko percent vzrástol počet kúpeľných lôžok oproti roku 1900 neviem (začiatok storočia). Čiže grafy a percentá, to je veľmi ošemetná vec. Ale stále, pán poslanec Petrák, vlastne ste robili to, o čom som predtým už povedala, že to nikam nevedie. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, prečo to nefunguje, prečo školstvo nefunguje a čo s tým môžeme a vieme robiť, tak používame informácie, argumentácie, koľko tam bolo čoho a kedy. A myslím, že to nie je teraz to najdôležitejšie. A ešte k tej vašej vete, čo ste povedali o „nalievaní“ peňazí do školstva. Ja nemám veľmi rada to slovo, ktoré je v úvodzovkách , ale ja si myslím, že ani nie je dôležité, kde treba tam naliať, lebo dôležité je zistiť, kde sa to odlieva alebo prelieva. A to možno neplatí len pre školstvo ale aj pre iné rezorty. Možno by sa teda našlo niečo aj na tie platy učiteľov, aj keď si myslím, že to nie je tá podstata problému, kvôli ktorému ste tu. A nie je fér, že sa to obracia len na to, že ide o platy učiteľov. Sama mám učiteľky v rodine. A veľmi často o tom rozprávame. A je to smutné, už to nestihnem povedať, keď mladá učiteľka veľmi dobrá a dobre aj ohodnocovaná aj v škole, aj žiakmi, aj inšpekciou povie, že ona si nemôže dovoliť taký byt prenajať, lebo má taký plat, v porovnaní s rovesníkmi si to nemôže kvalifikovaný odborník dovoliť. To je smutné.
|
Ďakujem pekne. No, pán minister, ja vás ubezpečujem, že nemienim určite vypúšťať žiadne stranícke výkriky ani som to nerobila, ani to robiť nebudem, ale pán kolega Záhumenský práve taký výkrik predviedol.Vlastne zareagovať chcem na vaše slová, ktoré ste vo vašom prejave povedali niekde po začiatku, aby nám tu lietalo viac čísiel, že nám ide o to. Presne o toto, si ja myslím, nemá ísť. Nemá to byť v rozprave o tom, čo sa tu deje, o tejto situácii, o tom štrajku. Nejde o to, že je štrajk, ide o to, že naozaj je tam krízová situácia a my ju neanalyzujeme. So školstvom treba niečo robiť a čo treba robiť, to treba hľadať. A myslím, že základná otázka, pokiaľ aj sa rokuje alebo berú do úvahy požiadavky tých štrajkujúcich, nemá byť, čo chcete. A potom hovoríte, že toto, čo vy chcete, sa vlastne nedá realizovať. Ale základná otázka má byť, prečo ste nespokojní, alebo sa má hľadať, prečo sú vlastne oni nespokojní. A kto iný by mal mať priestor na to ako rezort školstva a vedy, v ktorom sú ľudia odborníci. Nemajú hľadať politici, ale odborníci tie riešenia. A je vaša úloha, pán minister, nehnevajte sa, vášho rezortu, vášho ministerstva, aby ste tie spôsoby hľadali možno aj v širokej politickej diskusii alebo v diskusii s inými politickými stranami. Ale máte hľadať tie riešenia, nie si vykrikovať, kto je horší, kto je lepší a donekonečna opakovať, čo malo byť pred desiatimi rokmi, pričom nerobí sa vlastne nič, len robí sa to, čoho ste sa vyvarovali, aby tu nelietali len slová. Ďakujem pekne.
|
84.
No, pán kolega Kadúc, ak prezidentovi bolo odmietnuté, ako ste povedali, nahliadnuť do spravodajského spisu, no tak o čom to svedčí? O tom, že čo sa tu ctí. To je popieranie základných princípov demokratického štátu. To je podrývanie autority prezidenta. Ale nejde o prezidenta, ide o ľudí, ktorí veria nejakému, ktorí ešte možno niektorí veria nejakému spravodlivému systému a fungovaniu spravodlivého štátu. Ale výsmech je vôbec celé toto rokovanie. Ja si celý čas hovorím, na čo sme tu? Je to úplne zbytočné. Nikto sa ani len nepokúša vysvetliť, že je niečo odôvodniteľné v tých návrhoch a to je hrúza, že my sedíme a dobre vieme, že ako to skončí. A už jedinú nádej len mám, že to možno skončí inak 5. marca.
|
46.
Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, zareagovala som, keď ste vyslovili to slovo ŠtB, ako keby sme sa, možno ja sama sa obávam niekedy hovoriť priamo a rovno k veci, lebo si myslím, že sú dosť jasné. Ale áno, je to nábeh na to, čo bola ŠtB a čo môže robiť, čo môžu robiť tajné služby a zvlášť v situácii, nieže zvlášť v situácii, práve v situácii, keď je pri moci jediná strana. Ja som to tu minule pred pár dňami spomenula a reakcia na mňa bola, taká otázka bola, že a čo SMER zneužil? Keby sme nehovorili o tom, čo zneužil SMER, čo zneužívajú jednotlivci, tak je to jednoducho takýto sklon. Sama jedna strana sa ustrážiť nevie. Demokratická kontrola nemôže byť v takej situácii možná. A preto je to jedno, že kto to robí, kto to zneužíva, či je to NSDAP, či je to Komunistická strana, alebo akokoľvek sa volá. Áno, je to veľký opiát, je to, zvádza to k tomu zneužívaniu a treba sa tomu vyvarovať tak, že zabránime tomu v legislatíve predovšetkým. Ďakujem.
|
10.
Ďakujem za slovo. Pán Lipšic povedal vetu, ktorá ma vystrašila. Povedal, že sa šíri správa alebo informácia o tom, že pán prezident nemá dostatok informácií, aby vedel posúdiť bezpečnostné riziká a hrozby. No ak nemá dostatočné informácie vrchný veliteľ ozbrojených síl, tak to je hrozné. A myslím si, že to je nielen podrývanie autority prezidenta, ak takéto informácie šíri ústavný činiteľ, ale je to neúnosné a potom treba robiť niečo pre to, aby to takto nebolo. Ďakujem.
|
8.
Ďakujem za slovo. Pán poslanec Novotný, no je to naozaj veľmi frustrujúce a demotivujúce prednášať námietky a výhrady v tomto pléne, keď viete, že ich vlastne nikto nepočúva. Ja som pred pár dňami, keď som pristupovala k pultíku v rozprave, tak som schytala takú ironickú poznámku, že či idem na povinnú jazdu. To znamená, že nikomu, alebo teda mnohým tu ani nenapadne, že poslanec, ktorý vlastne reprezentuje svojich voličov, nie je tu sám za seba, môže mať iný názor alebo aspoň iný pohľad na tú istú vec. A zmyslom rozpravy, si myslím, má byť vysvetliť si, prečo to vidíme inakšie. Ak to tak nie je, tak buď je tento systém chorý, alebo je tu nadkritické množstvo ľudí, ktorí nerozumejú parlamentnému systému a nerozumejú - čomu? Svojej práci?
Po skončení, teda pred chvíľou, zdravotníckeho výboru sa ma opýtal pán kolega poslanec SMER-u, že prečo nemôžem zahlasovať za tento zákon. No môžem. Zahlasujte za pripomienku prezidenta a možno bude to hlasovanie potom inakšie vyzerať, to konečné.
A ešte, pán podpredseda Číž, ja si nemyslím, že by ste mali usmerňovať verejnosť, či má, alebo nemá zatlieskať, keď vyjadrujú svoj názor. Sú tu. Je to verejné zasadnutie, tak prečo nie. Správali sa úplne slušne.
Ďakujem za slovo.
|
63.
Ďakujem pekne. Chcem sa ospravedlniť, pán predseda, zazmätkovala som pri prvom hlasovaní (tlač 1865), bod programu 151, som zahlasovala za, chcela som hlasovať proti. Prosím vás o opravu v zápise.
|
14.
Ďakujem za slovo, ja sa chcem pripojiť k pánovi poslancovi Hlinovi v tom, čo hovoril o tom, čo sa tu považuje za spravodlivé a nespravodlivé.
Je to také očividné a do očí bijúce, že nechápem, že o tom stále musíme hovoriť, ale nedávno sme tu schvaľovali, vlastne rokovali o zákone, o novele zákona o protikomunistickom odboji, väčšina v parlamente to odmietla, vraj by to bolo nespravodlivé, vraj by sme ublížili niekomu, koho my nazývame eštebákmi. Neskôr sme, toto plénum schválilo nové zákony o tajnej službe a o tajnej službe a o zväčšení ich právomocí bez ohľadu na to, čo máme za sebou, čo poznáme.
A ja vám chcem doložiť príklady, ktoré som dnes dostala do rúk, o ktorých napísal v novom čísle časopisu Naše svedectvá Anton Srholec. Píše o piatich kňazoch, ktorých zavraždili v období komunistického režimu. Jaroslav Rusnák, diecézny kňaz, spevák, správca farnosti Trnávka. Našli ho zavraždeného na fare.
Páter Emanuel Cubínek. Bol správcom farnosti v Skalici. Chodil vo františkánskom habite alebo v kňazskom civile, vždy slušne upravený duchovne žijúci človek. Zavraždili ho na fare vo Svätom Jure.
Tajne svätený kňaz Přemysl Coufal. Žil ako český človek v Bratislave, vynikajúci vedecký pracovník, nestraník, našli ho zavraždeného v byte.
Kňaz Štefan Polák, správca farnosti malej dedinky Borovce pri Piešťanoch. Vraj mal iné názory, na obsadenie biskupských stolcov na Slovensku v období komunistického režimu. Našli ho zavraždeného na fare dva roky pred pádom celého komunistického režimu.
Páter Ľudovít Senáši, piarista, našli ho zavraždeného, zhanobeného, až ho museli potajomky pochovať.
Páni, dámy, čo je spravodlivé... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
222.
Ďakujem pekne. Pán podpredseda Číž, nebudem napodobňovať váš tón, zvýšený hlas ani iróniu. Ja som veľmi jasne povedala, že ma to zaskočilo a prekvapilo od ženy poslankyne. Nebudem už viacej toto rozoberať.
A pokiaľ ide o to zneužitie tajných služieb, čo je málo príkladov v histórii, kedy sa spustí reťazová reakcia, kedy nastane totalita? Pred týždňom, či koľko tomu je, sme sa snažili odstrániť následky a odškodniť obete takého zneužitia tajných služieb, ako bola ŠtB. Veď to je proces, ktorý už ani vy potom nebudete mať v rukách. To som chcela tým povedať. A zneužitie aj v iných, ako v tajných službách, nemusíme až tak ďaleko chodiť, jedno meno, Hedviga Malinová.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)
|
216.
Ďakujem pekne za slovo, ale trošku ma vyviedol z konceptu tu pán poslanec, ktorý mi povedal, že či mám povinnú jazdu. Vyprosujem si to.
Dámy a páni, ja som znechutená úrovňou tohto pléna. Rečníci oslovujú pána ministra a pán minister tu vôbec nie je. Ale načo by tu aj vlastne bol, čo by tu robil, lebo toto vôbec nie je rozprava.
Keď sme tu pred rokom prejednávali návrh na odvolanie pána ministra Richtera, som mala lepší pocit. Aj keď sme všetci vedeli, že odvolaný nebude, ale mala som pocit, že má význam hovoriť o svojich výhradách a o pochybnostiach, a dokonca pán minister Richter vtedy aj reagoval na konkrétne veci a odpovedal. Teraz už o tom nie je ani chýru, ani slychu. Nikto nereaguje na to, čo návrh na odvolanie namieta.
Pán premiér namiesto obhajoby svojho ministra oznámil novú investíciu a popritom ledabolo oznámil, že opozícia doteraz nepredložila nič pozitívne.
Nebudem hovoriť o tom, že ak opozícia niečo pozitívne predložila alebo predložila niečo, čo vládna strana neskôr považovala za pozitívne, tak sa takým stal až potom, ako bol opozičný návrh zamietnutý, a pozitívnym sa stal až vtedy, keď ho predložil SMER. Je jedno, či po troch mesiacoch, alebo po troch minútach.
Spomínam si ale aj na blog, ktorý som tu citovala pred pár mesiacmi pri odvolávaní podpredsedu alebo návrhu na odvolanie podpredsedu Národnej rady pána Figeľa, a v tom blogu bloger hovoril niečo v tom zmysle, že už sa ani netvárite, že sa tvárite. A odvtedy je to ešte horšie. V posledných týždňoch arogancia a hrošia koža ešte, ešte viacej zhrubli. A vrcholom pre mňa boli tzv. protiteroristické balíčky. Nikto tu nevyvrátil podozrenie alebo obavy z ich zneužitia, ani to, že zákony, ktoré majú regulovať tajnú službu, by určite nemali pripravovať tí, ktorých má zákon regulovať. A vzťah a zodpovednosť vlády k tým balíčkom a k tomu prístupu veľmi pekne, no, pekne, veľmi jasne demonštroval minister spravodlivosti ako predkladateľ, ktorý sa pri tomto pultíku hral celé dni s tabletom, ironicky sa usmieval a nereagoval dokonca ani na priamu výzvu k tomu, aby povedal svoju záverečnú reč. A už potom prítomnosť predkladateľa v podobe ministra pôdohospodárstva bola iba takým, takou kvapkou. Neviem, či sa to dá nazvať čerešničkou, skôr nie, na torte.
A dnes naozaj nikto nereagoval na argumenty predkladateľov tohto návrhu. Hodnotenia typu, že sú to drísty alebo slová ako starý ovad z úst ženy poslankyne, pani poslankyne Košútovej, tak to už som tu všeličo počula od chlapcov, ktorí na seba strieľajú z praku alebo z plniacej tužky, rôzne slová a už som si myslela, že hádam to už ani horšie nebude, ale keď toto povie žena a tvári sa pri tom, akože hovorí úplne samozrejmé veci, je mi to veľmi ľúto.
Ďalej potom pán poslanec Raši vychvaľoval úspechy ministra Žigu. Ale to nemožno považovať za rozpravu. On hovoril zase niečo iné. Nehovoril o argumentoch, nevyvracal tie argumenty.
Čiže nemám ani ja možnosť tie argumenty, ktoré neboli vyvrátené, obhajovať, lebo ich nikto nespochybnil. Naozaj súhlasím s tým, že tá obhajoba, takzvaná obhajoba ministra Žigu bola veľmi slabulinká. A pamätám si tu na chvíle, kedy bolo tu viacej poslancov v tých laviciach a kedy mali pred sebou aj papieriky, na ktorých mali napísané nejaké argumenty, aj keď to niekedy vyzeralo, ako keď vystupujú čitatelia alebo členovia čitateľského krúžku, ale aspoň niekto sa tým zaoberal, aspoň nejaký podporný tím pripravoval argumenty. Teraz už nič. Akože nič nie je dôležité, choďte do kelu, ako by nám hovorili, my si to už zrežírujeme, spravíme, vy nikoho nezaujímate.
Ale chcem povedať jednu vec. Veronika Remišová si nezaslúži posmech nikoho z tých, ktorí tu rozprávali. A bola by som, ja by som bola veľmi rada, keby aspoň 20 % budúceho parlamentu malo jej kvality, jej skúsenosť, jej precíznosť, jej zodpovednosť, schopnosť analýzy aj syntézy a naozaj vysokú kvalifikáciu a aj mravnú hodnotu. Ja som si istá, že o nej ešte budeme a budete veľa počuť. A pre mňa je ona práve nádejou, že bude dostatočným kontrastom pre prázdne reči, aj pre prázdne hlavy, ktoré sa budú usilovať ovládnuť parlament a štát po marcových voľbách. Ide nám fakt, naozaj o veľa. Ak máme ako národ pud sebazáchovy, nemôžeme dopustiť pokračovanie vlády jednej strany. Je to veľmi silný opiát. Pán kolega Mičovský niečo podobné naznačil na konci svojej reči, že je to, je to príliš silné, je to silný opiát najmä pre nich samých a demokracia naozaj nie je samonosná, tak chcem veriť, že si ju postrážime.
Ďakujem pekne.
|
152.
Ďakujem pekne. No, pán poslanec, pripájam sa k tomu, tiež mám veľmi intenzívny pocit, že tu sedia slepí, hluchí a neviem akí poslanci. A zdá sa mi to. No, je to, táto rozprava naozaj nie je diskusiou. Akokoľvek sa snažíme, akokoľvek chceme vysvetliť svoje pochybnosti, obavy alebo žiadame vysvetlenia, nedostávame odpovede. Je to ako, naozaj sa hovorí, že ja o voze a ty o koze. Takto to tu vyzerá a nielen v rozprave, ale aj vo verejných diskusiách.
A mám nepríjemný pocit, že akoby to tak bolo naplánované a že hráme, opozícia hrá cudziu hru. Že vlastne ide o to, aby sme my tu porozprávali, čokoľvek len chceme, ale aby to vyzeralo, že nechceme bezpečnosť občanov a nechceme bezpečnosť Slovenska. Takže vlastne akoby sme pomáhali vytvárať takýto obraz o opozícii.
A prvé pochybnosti o tom, ako je vedená diskusia alebo ako sa argumentuje, že to nie sú argumenty prijateľné pre mňa, bolo paradoxne vystúpenie pána poslanca Madeja v nedeľu v televíznej diskusnej relácii, kedy som sa tak započúvala a povedala som si, že to nemyslí vážne, alebo ak to myslí vážne, tak to je nekvalifikované. Tie vyjadrenia o tom, že počiatkom problémov vo svete bola migračná kríza, už len to samé sa mi zdalo na hlavu postavené, pretože migračná kríza nie je príčinou, ale dôsledkom. A teda ani neviem, či je taký rafinovaný, alebo, alebo naozaj to nebolo celkom odborne dobre zvládnuté.
Mám tu toho viacej, ale dnes ma tiež inšpiroval pán poslanec Madej, keď povedal vetu: "Tu sa riadene riadi neporiadok." A vedie to už len k tomu, že poďme riadiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
Ďakujem pekne. Ja len doplním, pani podpredsedníčka Jurinová, možno nieže vy ste s teroristami, rovno budeme tými teroristami označení. Aj také možnosti sú tu.
Dve poznámky k tomu, čo ste povedali v rozprave, mám.Obete teroristického útoku v Nepále. Ja som si vybavila dosť zreteľne televíznu reláciu, kde pán minister, ktorý bol vtedy zodpovedný za ochranu a stav ľudských práv v Slovenskej republike, na priamu otázku, či rodiny obetí toho teroristického útoku dostanú nejaké odškodnenie odpovedal, že nedostanú, že však k tomu nás nezaväzujú žiadne medzinárodné dokumenty alebo zmluvy medzinárodné. Vtedy ma trochu zmrazilo. No a musím povedať, že nielenže v súčasnosti nás už aj takéto dôležité dokumenty k všeličomu zaväzujú, napríklad k ochrane práv obetí aj terorizmu, a my sme ich odignorovali, tento rok sme neprijali zákon o obetiach.
Druhá vec, aký je o to záujem. Už to viacerí povedali, ako môže byť interpretovaný záujem, prečo sa to tu prerokúva v skrátenom konaní a prečo je to novela ústavy, na ktorú nebol nikto pripravený alebo ktorá nebola predrokovaná. Veľmi sa mi vynára nielen situácia spred 20 rokov, ale aj to, ako sa neustále zneužíva a ako často aj tu v tomto parlamente, kolegovia, spomínate, kedy len to urobiť môžete, ako KDH bolo proti Slovensku, keď nehlasovalo za ústavu. To, že nehlasovali za nejaký text ústavy, a to, ako sa tak schválená ústava v nasledujúcich rokoch vypomstila, samozrejme, nehovorí nikto. Ďakujem za slovo.
|
Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja mám na vaše vystúpenie k dvom veciam poznámku.
K tomu, že varujete pred tým zrýchleným konaním a malo by sa rokovať o tom v riadnom legislatívnom procese, ja mám takú poznámku, že práca chvatná je málo platná. Keby tu nič iné nehrozilo, len ten chvat je nebezpečný, ale varovala by som pred ním pred prekotnosťou, keby mi to príliš nepripomínalo skôr cieľavedomý zámer. A toho sa teda bojím ešte viacej. Naozaj hlasovali sme dnes o zákone o protikomunistickom odboji, nevieme sa odhodlať, aby sme uznali chyby, a to chyby totality, a vyjadrili uznanie ich obetiam.A zdá sa mi, že máme nakročené k tomu, aby sme niečo podobné pripravili, v podstate páchali ďalej na ďalších generáciách. To je to riziko vlády jednej strany. Viem, že je to tak. A myslím, že by bolo známkou vysokej múdrosti, keby si to aj tá jedna strana vedela uvedomiť celkom racionálne. Ja sa nechcem ani vyhrážať, ani sa nemám čím vyhrážať, ani nechcem nadávať nikomu a to riziko cítime naozaj, cítia ho ľudia. V nedeľu som náhodou stretla starú pani, ktorú som previedla cez cestu, lebo nevidela, a len za ten krátky čas, kým sme prešli z jedného chodníka na druhý chodník, sa ma opýtala otázkou: „Prosím vás, ja sa tak strašne bojím, nebude vojna?“ Toto vyvolávame alebo vyvolávate tým strašením. Ale, viete, spomína sa migračná kríza, ochrana pred ňou, riziko terorizmu, ochrana pred ním, ale je to presne naopak, keď sa ľudia dostatočne boja, potom pristúpia na všetko a prijmú aj vlastnú šibenicu možno. Ďakujem za slovo.
|
164.
Ja chcem len poďakovať všetkým rečníkom za podporu, za to, že vnímajú a cítia, a poviem už len na záver, odpustili sme, ale nezabudneme. Ja určite budem, kým budem dýchať, nezabudnem. (Potlesk.)
|
150.
Ďakujem pekne. Ja si tu spustím ten, notebook sa mi medzitým vypol.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, ja som už na začiatku povedala, že tu nie som dnes za seba. Som tu za tých, ktorí tu nemôžu byť. Som tu za Antona Srholca, ktorý by tu určite bol na balkóne, keby tu mohol byť, a som tu aj za tých, ktorých mená nepoznáme alebo nepoznáte, alebo nie určite všetky, a ktorí si zaslúžia ospravedlnenie a satisfakciu.
Je heslo: "Odpustili sme, nezabúdame". Nechceme revanš. Naozaj nie. Chceme spravodlivosť. To heslo majú členovia Konfederácie politických väzňov na čiapkach, majú ich dcéry politických väzňov na tričkách, na chrbte. A teda keď tu teraz nemôžu byť, tak dávam sem aspoň tú čiapku, ale oni viacerí určite prídu, keď sa bude o zákone hlasovať. (Rečníčka položila na rečnícky pult žltú čiapku.)
Chcela by som povedať, že keď hovoríme o tomto zákone, nerokujeme o písmenkách a o paragrafoch, rokujeme alebo hovoríme o ľuďoch a o ich osudoch a tých neboli desiatky. Boli ich veľmi veľké množstvá. Od nástupu komunistov k moci bolo v Československu evidovaných 250 000 politických väzňov, 70 000 z nich slovenských. Aj keď sa mi zdá, že je to zbytočné takto oddeľovať, lebo bolo naozaj v jednom vreci. Z týchto 250-tisíc politických väzňov bolo 241 popravených. Popravených! Viac ako 600 zahynulo pri výsluchoch bezpečnostných zložiek. Tie výsluchy viedli tí príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí dostávajú tie výsluhové dôchodky za to, že to robili, za to, že ich zabíjali, že ich prenasledovali, že ničili rodiny, osudy. Viac ako 8-tisíc občanov bolo poslaných do táborov nútených prác. A okolo 5-tisíc mladých mužov sa nedobrovoľne ocitlo vo Vojenských pracovných technických táboroch. V čase barbarskej noci, tzv. barbarskej noci bolo 2 500 kňazov a rehoľníkov internovaných. Chcem vám ukázať tváre aspoň niektorých z nich, aby ste vedeli, že to boli skutoční ľudia ako ja a vy. (Prezentácia obrázkov na obrazovkách v rokovacej sále.)
Tí ľudia, ktorí zahynuli pri výsluchoch bezpečnostných zložiek, tých 600 ľudí, okolo 600 ľudí, nezahynuli na chrípku ani na rakovinu. Zahynuli rukou iných ľudí. Povedala by som skoro rada, že tzv. ľudí. A títo za to nikdy neboli nieže potrestaní, nikdy neboli za to postihnutí, lebo konali vraj podľa vtedy platných zákonov, a tým pádom je to v poriadku. To odobratie časti výsluhových dôchodkov nie je trest. Ja to opakujem možno mnoho, už príliš veľakrát, ale to nie je trest. To je odobratie neoprávnených benefitov. Za robenie zla niekto dostáva dobro. Takže mnohí dostávajú tie výsluhové dôchodky za vraždy, za prenasledovanie, ničenie celých rodín. A mnohí nechápu, že čo vlastne páchali. Mne napísal občan, ktorému ku cti slúži aspoň to, že sa podpísal a napísal svoju adresu. Ale ja vám to prečítam, nebudem to komentovať. Stačí to na vlastný úsudok vám. Tak tento občan mi píše:
"Dovolím si napísať Vám zopár viet, ktoré sa mne nepozdávajú voči Vám ako poslankyni Národnej rady. Viete, bolo mi osemnásť rokov, keď som sa stal pomocníkom Verejnej bezpečnosti. V tom čase sme odhaľovali rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve."
Na chvíľočku preruším. Včera som bola na takom stretnutí bývalých príslušníkov PTP v Zichyho paláci a tam práve vystupoval aj pracovník Ústavu pamäti národa, ktorý práve vo svojom prejave alebo prednáške povedal, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve bolo jedným z trestných činov, ktorým sa postihovali ľudia, tzv. triedni nepriatelia, ale pritom dodnes to nie je chápané ako ich poškodenie režimom. Bol to skutok, ktorý zakrýval jednoducho to, že potrebovali niekoho odstaviť, odstrániť, získať jeho majetok. A tento skutok alebo tieto rozsudky za takýto skutok dokonca ani nemohli byť rehabilitované. A je to tiež na nás, možno na budúcom parlamente, že aby aj toto, o toto sa postaral, aby aj trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve spadal a mal možnosť rehabilitácie tých, ktorí boli zaň odsúdení.
Ďalej pokračujem v tom liste: "Takže v tom čase sme odhaľovali rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, porušovanie verejného poriadku, ako aj iné zločiny, ktoré boli v rozpore so zákonom. Taktiež v tejto dobe som sa stal členom KSČ, kde som pracoval na úseku vzťahu občanov k štátu. V roku 1955 som narukoval ako vojak k Pohraničnej stráži, kde som si plnil svoje úlohy, aby k nám nemali prístup agenti a rôzne nepotrebné živly."
To boli tie stovky ľudí zastrelených napríklad na Devíne pri Bráne slobody, ktorú dal vybudovať Anton Srholec, kde sú ich mená. Môžete si ich ísť prečítať. Bol tam pán predseda parlamentu Pellegrini 17. novembra, spolu sme tam boli, dávali sme vence k tomu pomníku. Povedal pekný prejav, veľmi vysoko hodnotil pána Srholca, ktorý ťažko chorý prišiel k tomu pamätníku a tiež povedal aj svoj osobný príbeh. On tam, veď aj pán podpredseda tam bol, môže mi dosvedčiť, on mal, myslím, devätnásť rokov, keď ho, keď ho chytili pri pokuse o prechod cez rieku Moravu, pretože sa chcel dostať do Talianska a študovať teológiu, lebo tu to nebolo možné. A veľmi ma dojalo, ako povedal Anton Srholec práve tam, na tom mieste 17. novembra, že verí na zázraky, pretože inak si nevie vysvetliť, že ho nezastrelili, že to muselo byť krídlo anjela, ktoré odohnalo tie strely, ktoré naňho mierili. Napriek tomu teda vlastne ho chytili, zatvorili tu na Bratislavskom hrade, boli týždne vypočúvaní, mučení tí mladí chlapci. Neskôr bol teda zatvorený v Leopoldove. Ktorí máte možnosť, pozrite si film, ktorý bol o ňom nakrútený, a je teraz čiastočná možnosť ho vidieť, ako stojí vo väzenskej cele v Leopoldove s roztiahnutými rukami a hovorí, tu som bol, ja si to presne nepamätám, ale bolo to, myslím, viac ako rok, on nevedel ani tú chodbu nepoznal, po ktorej sa do cely dostal, lebo tam chodil so zaviazanými očami. Nejdem to všetko hovoriť, ale pokračujem zase v tom liste.
Tento istý bývalý príslušník píše, že: "Od 1. 11 1964 do 28. 2. 1990 som bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti. Tu som si tiež plnil svoje služobné povinnosti. Myslím si, že na dobrej úrovni, nakoľko som nositeľ štátneho vyznamenania od prezidenta v roku 1971 a v roku 1982." A teraz jeho výhrada: "Nikdy som nepočul ani v parlamente, že by niekto sa ozval, že ešte sú aj žijúci členovia Pohraničnej stráže."
Tak chcem to len zdôrazniť. Áno, ozývame sa aj s tým, že vieme, že sú. Dokonca viem aj o prípade, ktorý bol pripomenutý v máji tohto roku v Bruseli inštaláciou, inštaláciou takej, českých autorov, ktorá pripomína udalosť, ktorá sa stala blízko Bratislavy, teda vlastne pravdepodobne naozaj pri Devíne, kde pohraničiarski psi zranili, ťažko zranili mladého, 18-ročného chlapca z východného Nemecka, ktorý sa chcel dostať do Rakúska. Zranili ho tak, že keďže mu neposkytli prvú pomoc, ale najprv ho hodiny vypočúvali a až potom ho odviezli do nemocnice, že do rána zomrel na hemoragický šok. Takže toto chcem pripomenúť. Áno, vieme, že ste, ale nie ste to vy, komu chceme prejavovať úctu. Sú to vaše obete, ktorým chceme prejavovať úctu. A ďalej píše mi takúto výhradu ten občan: "Bol som však veľmi prekvapený, keď som videl Vašu Jasnosť," tak ma oslovuje, "myslím, 20. alebo 22. októbra 2015 prechádzať sa s bývalým čiernym barónom (PTP), ktorí počas výkonu vojenskej prezenčnej služby nemali možnosť sa dostať ani ku zbraniam. No bolo to pre mňa veľké prekvapenie, a preto som si urobil o vás veľmi zlý úsudok."
Ja môžem len povedať, že je to hrôza, chytá ma hrôza z toho, ako to vymývanie mozgov funguje a ako vlastne má trvalé následky. A teda môžem len povedať, naozaj budú to tí tzv. čierni baróni, ktorých budem aj naďalej sprevádzať aj po parlamente, keď to bude potrebné, a nebudú to príslušníci Štátnej bezpečnosti.
Ja chcem povedať ešte váženým cteným pánom kolegom aj tým, ktorí tu nie sú, ak tento zákon nepodporíte, tak súhlasíte s tým názorom, ktorý napísal ten bývalý pohraničiar a príslušník. A tvrdíte tým, že tí ľudia, ktorí boli postihnutí komunistickým režimom, to neboli ľudia ako ostatní, boli to druhoradí ľudia. Včera na tom stretnutí s bývalými pétepákmi som videla aj, už len na videu vyjadrenie bývalého pétepáka pána Briša. Ani ten sa už nedožil a už sa nedožije ospravedlnenia ani minúty ticha. A ten presne to povedal: "My sme boli ľudia, ktorí nemali žiadnu cenu." Berme to do úvahy, prosím vás, kým ešte žijú! Kým ešte aspoň niektorí žijú. Už z tých 70-tisíc ich je sotva 500.
Takže prvýkrát sme tento návrh predkladali pred rokom. Ešte taká zvláštnosť, že vtedy sme žiadali určiť termín na prerokovanie tohto návrhu zákona na 10. december, na Deň ľudských práv. Nebolo nám to umožnené, a predsa sme ho prerokovávali 10. decembra na Deň ľudských práv. Zariadil to vyšší režisér a na toho sa spoliehajme. Ale nielen na neho, my musíme preukázať, že nám na tom záleží.
Takéto správanie, ako odignorovanie rozpravy aj v minulom roku, že možno mi ani tak neprekáža to, že nepostúpil zákon do druhého čítania, aleže sa nikto z vládnej strany nevyjadril v rozprave, prečo im vadí, prečo je zlý, veď možno je zlý, tak ho pustime do druhého čítania a opravme ho alebo ho v druhom čítaní odmietnime, ale nie hneď na začiatku len tak, my môžeme všetko, vyhrali sme voľby. Prepáčte, že to hovorím, ale je to, je to, uráža to nie mňa, nie nás predkladateľov, uráža to tých ľudí, tie obete.
Pred krátkym časom na začiatku schôdze sme tu držali minútu ticha za otca kardinála Korca. Dosť mi tak bolo aj čudné, ako to pán predseda uviedol, lebo spomenul tam, ako mal zásluhy na nejakom duchovnom rozvoji. Bolo mi tak trošku, chýbalo mi tam niečo k tomu, bolo to také veľmi všeobecné, no ale najmä nepovedal, že otec kardinál Korec bol dlhoročným politickým väzňom, možno prototypom politického väzňa a prototypom kňaza a biskupa podzemnej cirkvi, ktorá nemohla verejne fungovať. Takže sme tu odstáli minútu ticha. A to akože má byť vybavené? A chceme čakať, kým všetci zomrú? A potom to vybavíme minútou ticha? Viete, koľko to bude minút? Poviem vám to, 4 167 hodín to bude, 174 dní to je a skoro šesť mesiacov. Keď sa teraz postavíme, môžeme tu stáť až do volieb.
Počet obetí ale je násobne vyšší, ako je tých 250-tisíc, pretože tie obete, ktorí boli mučení, odpravení, odvlečení, mali rodiny, manželov, deti, vtedy maloleté. Mám dokument, ktorý obsahuje výpovede detí politických väzňov, ktorí boli odsúdení, popravení mnohí z nich a ktoré boli vtedy maličké. Jedna, jedna dcéra svedčí o tom, že dostali list od svojho otca, ktorý napísal pred popravou svojej rodine, dostali ho po 40 rokoch. Tak k tomu ani možno nie je čo povedať. Tie maloleté deti boli vtedy, samozrejme, masírované propagandou a nechápali, prečo je ich otec vo väzení, a hanbili sa za to, lebo však do väzenia chodia zlí ľudia, zlodeji, vrahovia. A vo svojej možno aj naivite detskej, ale najmä v láske k otcovi si mysleli, že ho vedia zachrániť a že tí, ktorí vedú ten štát vtedy, a bol to vtedy prezident Gottwald, ja už, že tí môžu urobiť, tí sú dobrí, a tak sa jedna z nich rozhodla napísať list. Poprosila, malé dievča poprosilo o milosť prezidenta Gottwalda. Pozrite si to krátke osobné svedectvo.
(Premietanie videozáznamu na obrazovkách v rokovacej sále.)
"Pamatuji se, že jsem v noci plakala a stískalo se mi jak po mamince, tak jsem zase myslela na otce a napadlo mně, že bych mohla sama poslat žádosť o milost. Náhodou jsem našla v denníčku, kteřý nevím, proč jsem si schovala z těch let, koncept této žádosti, kterou přečtu. Je to velice naivní a mícha se tam vidění prezidenta s masarykovskými ideály, ktoré byli v rodine, a s větami, které jsme odposlechli ve škole, ktoré bych jako dospělá nikdy neřekla:
´Milý pane prezidente,´ pane je škrtnuto a je tam soudruhu, ´tak bych si přála, aby se vám tento dopis dostal do rukou, protože si vás představuju jako dobrého tatínka nás všech, hlavně všech detí a celé republiky.´ Když to čtu, je to takové tragikomické, trošku se až za to stydím. A nestydím se za ten nápad, který měl tatínkovi pomoct. ´Prosím vás, splňte mi mou prosbu, dejte milost mému tatínkovi. Jsem nejmladší z mých sester. Tatínkovi je 60 let, má záduchu a nevyléčitelnou astmu. Ve válce byl v koncentráku v Terezíne. Už toho, chudák, tolik vytrpěl. Prosím vás ještě jednou, vraťte mi ho. Já vím dobře, že on si jiného nepřeje, jen aby byl mír na celém světe a on se mohol vrátit domů, a já až letos vyjdu školu, tak se zapojím všemi silami do mírového budování a tím odčiním chybu svého otce, i když věřím v jeho nevinu. Prosím vás, nezklamte mě. Veřím ve vás, neoslyšte mě.´ Tuto větu, si zase myslím, že mám z katolického kostola odposloucháno. ´Ve Vás věřící Lída Měřičková.´
Samozřejme, jsem na tú žádost o milost nikdy nedostala odpověď, ale po nějakém čase si mě pozvali k soudu a tam na mně nějaký člověk řval, kto mi s tou žádostí pomohl. A že za tím někdo musí být. Myslím, že jsem se hodně vyléčila."
(Koniec videozáznamu.)
Takto to bolo.
Ďakujem pekne, končím, pani predsedajúca.
|
146.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som rada sa vyjadrila k trom výhradám. Asi nie celkom, nie celkom úplne pozorne pán poslanec čítal ten zákon.
V prvom rade retroaktivita. To, čo som hovorila pri uvádzaní zákona, to bolo vyjadrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa vyjadril, že je možné aj spätnou právnou úpravou zasahovať do výsluhových dôchodkov, pretože posudzoval obdobný zákon poľský. Ale my to v tomto návrhu to nemáme, pán poslanec, pán spravodajca. Takže to je jedna vec.
Druhá vec je dĺžka služby. Zohľadňuje sa v zákone práve tým, že sa, že zohľadňuje sa už v samotnom výsluhovom dôchodku. Ten sa určuje na základe dĺžky služby. Čiže keď niekto slúžil pol roka, tak má menší ten výsluhový dôchodok ako ten, ktorý slúži pätnásť rokov. Myslím, že teda táto výhrada tiež nebola opodstatnená.
A potom ešte kategórie, ako sa to bude určovať. Na to je tiež, je to presne popísané v návrhu zákona, povinnosti a zodpovednosť alebo kompetencia Ústavu pamäti národa, ktorý bude posudzovať príslušnosť k určitým kategóriám príslušníkov, ktorí slúžili na úseku boja proti vnútornému nepriateľovi. Je to veľmi podrobné. Nebudem to tu teraz opakovať, ale toto je ošetrené v zákone.
A ešte chcem povedať - aj pani podpredsedníčka, aj pán poslanec hovorili - rozprávajme, nezabúdajme. Je tu kniha. (Rečníčka zobrala do ruky knihu, ukazujúc ju plénu.) Ja vám ju dám kolovať. Kniha o pamätníkoch, ktoré boli na Slovensku postavené. Prosím vás pekne, všimnite si, dávajú ich stavať rodiny, nemocnice, obce, nikde, nikde nepostavil pomník štát. Ten pomník, kde sa bol klaňať aj pán predseda parlamentu, postavil pán Srholec, sám politický väzeň.
Ďakujem pekne.
|