12.
Ďakujem veľmi pekne. Jožko Mikloško, túto debatu si necháme na ďalší bod programu, kde navrhuješ ústavný zákaz umelých oplodnení a tam určite sa budeme mať o čom porozprávať.
Dovoľte mi teda zareagovať hlavne na kolegu Mira Kadúca. No ja to teda zhrniem, asi to najzásadnejšie z tých štatistík. Vláda Roberta Fica sa chvastá tým, že vytvorila vyše 60-tisíc pracovných miest. Skutočnosť je taká, že časť z nich sú pracovné miesta Slovákov, ktorí zúfalo museli odísť robiť do zahraničia, to nie sú zamestnanci na Slovensku. Obrovská časť z nich sú aktivačné práce. To sú nezamestnaní, ktorí chodia čistiť ulice. To nie je skutočná robota. A ten celý zvyšok sú len dočasné a príležitostné práce, brigády.
Keď sa pozrieme na čísla a odpočítame tie účtovné triky a metodické zmeny, na Slovensku počas vlády Roberta Fica zaniklo desaťtisíc stálych pracovných miest. O desaťtisíc pracovných miest ľudí, ktorí majú dlhodobo robotu, kontrakt na dobu neurčitú, máme na Slovensku menej po štyroch rokoch vlády Roberta Fica. Keď bol ministrom hospodárstva Juraj Miškov, vzniklo skoro 50-tisíc stálych pracovných miest za rok a pol. Keď sa menili ministri hospodárstva počas vlády SMER-u ako na bežiacom páse pre svoju neschopnosť, zaniklo desaťtisíc stálych pracovných miest. To je skutočná štatistika. Zvyšok sú len účtovné triky.
Ďakujem.
|
4.
Ďakujem veľmi pekne, vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, návrh zákona, ktorý sme pod vedením a gesciou Mira Kadúca a pána kolegu, ktorý práve dohovoril, predložili, je podľa mňa veľmi dôležitým. Dáva nám totiž dve možnosti. Prvá možnosť naozaj dať vláde priestor a zároveň ju konfrontovať s tým, ako dokáže plniť svoje vlastné programové vyhlásenie, a to aj do budúcnosti a druhá je možnosť nám ako opozícii, keďže takéto vyhodnotenie plnenia s výnimkou nejakého odfajkávania sociálnych balíčkov pred televíznymi kamerami, ktoré sú vždy pustené, v zásade neexistuje. Ja som pôvodne neplánoval vystúpiť v tejto rozprave, avšak keď som počul včerajšiu a dnešnú rozpravu a uvedomil som si, že nikto z kolegov nedáva odpočet úspechov vlády v ekonomickej oblasti, tak som sa rozhodol, že aspoň v dvoch pomerne úzko vymedzených témach sa tento odpočet pokúsim dať a pokúsim sa tým teda demonštrovať, ako by vyzeralo fungovanie zákona, ktorý predkladáme, v praxi. Ako by to vyzeralo, keby vláda naozaj musela dávať odpočet plnenia svojho programového vyhlásenia.
Oblasti, na ktoré sa chcem zamerať, pritom sú určite tými najdôležitejšími. Rozhodne, keď sa spýtate ľudí, tak vám povedia, že zamestnanosť, pracovné miesta a roztváranie rozdielov medzi ľuďmi v sume sú tými dvoma najdôležitejšími problémami, ktoré sa objavujú v prieskumoch verejnej mienky, objavujú sa v diskusiách s občanmi, keď chodíme po Slovensku a keď sa s nimi rozprávame. A práve tu musím povedať, že vláda podala najslabší výkon.
Ak by sme sa zamysleli nad tým, ako bude raz hodnotené historikmi, dejepiscami obdobie tejto vlády Roberta Fica, tak na jednej strane musíme povedať, že určite budú niektoré stránky jeho vlády hodnotiť pozitívne. Určite budú pozitívne hodnotiť kvalitu jeho politického marketingu, to, ako dokázal vyzametať počas celých štyroch rokov s opozíciou, to, ako dokázal uchopiť a vykonávať moc v štáte, čo robil naozaj v podstate bez zaváhaní, dalo by sa povedať, takpovediac až bez kontroly.
Tak isto mu budú musieť nechať aj to, že sa mu podarilo udržať stabilitu verejných financií, napriek tomu, že dlh Slovenska naráža na hranicu dlhovej brzdy a napriek tomu, že sa našej ekonomike relatívne darí a zvyšuje sa aj napriek tomu zadlženie ľudí na Slovensku, len za tento rok dlh na každého občana stúpol o približne 300 eur, o viac než 300 eur. Treba povedať, že naozaj sa Slovensko blíži do doby, kedy v priebehu dvoch rokov, ak budú dodržané predsavzatia vlády, prvýkrát v histórii môže dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. A to nie je málo. Povedzme si úprimne, aj v čase, keď Slovensko malo 10-percentnú mieru hospodárskeho rastu, nemalo vyrovnaný rozpočet. Ani Ivan Mikloš, keď bol ministrom, nikdy nedosiahol vyrovnaný rozpočet.
Na druhej strane, keď sa chceme pozrieť, že v ktorých oblastiach vláda zlyhala, sú to v prvom rade štyri oblasti. A ja som presvedčený, že vláda vie, že v týchto štyroch oblastiach zlyhala, pretože to reflektuje. Reflektuje to jednak vo výmenách ministrov, ktorí sa striedali na rezortoch, ktoré spravujú tieto štyri oblasti a reflektuje to nakoniec aj na kandidátke strany SMER - sociálna demokracia, pretože práve ministri zodpovední za tieto rezorty sa na tú kandidátku nedostali. Tými rezortami sú spravodlivosť, o čom hovoril kolega Miro Kadúc, potom hospodárstvo a zamestnanosť, zdravotníctvo a školstvo. Zlyhania v týchto oblastiach boli také, že sa ministri menili ako na bežiacom páse, na hospodárstve traja počas jedného volebného obdobia, na zdravotníctve a školstve dvaja. A práve hospodárstvo, čo je téma, ktorá ľudí, (reakcie z pléna) traja dokonca, aj na školstve, a práve hospodárstvo, ktoré ľudí najviac trápi, pretože to je rezort, ktorý keď viedol Juraj Miškov, tak pomohol vytvoriť 50-tisíc pracovných miest na Slovensku, pomohol riešiť tú najzásadnejšiu otázku zamestnanosti a práce, tak práve ten rezort podal úplne zo všetkých najslabší výkon.
A ja chcem hovoriť o dvoch problémoch, ktoré si vláda dala vo svojom programovom vyhlásení a pritom ich nedokázala riešiť. A to sú problémy rovnosti, spoločnosti a problém zamestnanosti. Za 20 rokov striedavej vlády ľavicových a pravicových vlád na Slovensku sa na Slovensku poroztváralo obrovské množstvo nožníc. Pootvárali sa nožnice medzi jednotlivými regiónmi, poroztvárali sa nožnice medzi ľuďmi, poroztvárali sa nožnice medzi pravidlami, zákonmi a ich dodržiavaním. Bohužiaľ, hoci si strana SMER vo svojom programovom vyhlásení kládla za cieľ to, čo je pre ľavicové strany obvyklé, posilňovať rovnosť spoločnosti, je to prvá oblasť, v ktorej fatálne zlyhala.
Roztvárajú sa nožnice takmer na všetkých frontoch, kde si vláda predsavzala, že tieto nožnice bude zatvárať. Výrazne sa roztvorili nožnice medzi bohatými a chudobnými. Bohatí sú ešte bohatší a chudobní sú ešte chudobnejší. Prehlbujú sa rozdiely medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska. Roztvorili sa nožnice medzi občanmi a politikmi. Taká medzera, taká obrovská nedôvera voči politikom na Slovensku nikdy neexistovala, aká je dnes. Roztvárajú sa nám nožnice v ďalších oblastiach, nožnice medzi počtom škôl a medzi kvalitou, ktorú na druhej strane vo vzdelaní poskytujú. Zahraničná politika vlády roztvára nožnice medzi Slovenskom a Európou. Znovu sa roztvárajú nožnice medzi poctivými ľuďmi a papalášmi, medzi schvaľovanými zákonmi a vymožiteľnosťou práva. Roztvárajú sa nožnice medzi tým, čo ľudia na jednej strane do systému vkladajú a na druhej strane, čo z neho môžu čerpať. Veď aj samotné sociálne balíčky vlády sú vlastne priznaním, že v desiatkach oblastí vláda zlyhala. Riešenie chudoby, drahé lieky, najvyššia DPH na potraviny v strednej Európe, nízka materská, nedostatok škôlok. Keby toto vláda dokázala za štyri roky riešiť, nemusela by prijímať sociálne balíčky. Sociálne balíčky sú dôkazom zlyhania vlády v týchto oblastiach.
Sociálne napätie a nerovnosť sa na Slovensku prehlbujú už celých 20 rokov a rovnako to bolo aj za posledné štyri roky vlády Roberta Fica. Vláda mala riešiť to, čo ľudí najviac trápi. Tri najväčšie problémy, ktoré ľudí na Slovensku trápia, sú nezamestnanosť, nespravodlivosť a beznádej. Nezamestnanosť zahŕňa približne 300-tisíc ľudí bez práce. Mnohí z nich sú bez práce už tak dlho, že v podstate pracovať ani nedokážu, stratili pracovné návyky a ak sa budú chcieť pracovať naučiť, budú musieť znova začínať od nuly. Avšak nejde len o nich. Okrem nezamestnaných máme na Slovensku stovky tisíc ďalších ľudí, ktorí síce prácu majú, ale každý deň do nej chodia s obavami, že ju stratia. A ďalšie stovky tisíc máme takých, ktorí napriek tomu, že do práce chodia, doslova žijú z ruky do úst, pretože ich mzda je taká nízka, že predstavujú pracujúcu chudobu. Ľudí, ktorí síce pracujú, ale zarábajú tak málo, že z toho nedokážu slušne vyžiť.
Nespravodlivosť v spoločnosti znamená, že ľudí frustruje rozkrádanie na tej najvyššej a zároveň na tej najnižšej priečke spoločenského rebríčka, že politici a oligarchovia, tí tam hore rozkrádajú krajinu vo veľkom, až tak, že tým ohrozujú samotnú podstatu demokratického zriadenia na Slovensku. A že zároveň tí dole, najmä tí neprispôsobiví, najchudobnejší občania znepríjemňujú život svojim susedom stovkami drobných priestupkov a krádeží, za ktoré nikdy nie sú poriadne potrestaní. A stredná trieda, poctiví ľudia, tí trpia. Tí musia poctivo platiť dane, musia poctivo platiť odvody, musia poctivo plniť všetky svoje povinnosti, musia dodržiavať zákony a nezostáva im nič, len sa prizerať, ako tí hore a aj tí dole tie zákony zneužívajú a obchádzajú a nikdy za to nie sú potrestaní.
Tretí najväčší problém - beznádej - je spoločným menovateľom týchto dvoch faktorov. Ľudia na Slovensku dnes nevidia skutočnú nádej, že by sa veci mali obrátiť k lepšiemu. Nevidia zmysel a ani priestor, že by sa sami mali podieľať na zlepšovaní spravovania našej krajiny. Ľudia na Slovensku vedia, že štát nefunguje. A to by nebolo to najhoršie, pretože ten štát by sa dal opraviť. Ale ľudia na Slovensku si už zvykli, že štát nefunguje a už ani neočakávajú, že by vôbec fungovať mal. Idú do nemocnice a automaticky si zbalia svoj toaletný papier. Ochorejú a automaticky po známosti zháňajú lekára, pretože vedia, že v nemocnici ho nedostanú, že nedostanú kvalitnú zdravotnú starostlivosť bez toho, aby ju nezháňali po známosti. To je absolútna rezignácia na dôveru voči štátu, že sa dokáže o občanov postarať a že dokáže poskytnúť kvalitné služby. To je to najhoršie, čo na Slovensku dnes máme.
Ľuďom nasľubovali istoty, ale nesľúbili im zlepšenie. A dokonca aj medzi, nožnice medzi tými sľubovanými istotami a medzi skutočnými istotami sa tiež roztvárajú.
Vláda si vo svojom programovom vyhlásení stanovila niekoľko cieľov v oblasti zamestnanosti a v oblasti rovnosti. Musím povedať, že samotné slovo rovnosť v zmysle sociálnej rovnosti nie je v programovom vyhlásení vlády použité ani raz, čo ma naozaj šokovalo. Avšak používajú sa tam rôzne alternatívy tohto slova. Sociálna súdržnosť, sociálna stabilita, rovnosť šancí, ani raz samotný pojem sociálna rovnosť. V preambule programového vyhlásenia si vláda stanovila desať základných cieľov a medzi nimi sú tri, ktoré sa priamo týkajú rovnosti a zamestnanosti.
Po prvé, zmiernením dopadov krízy posilniť istoty ľudí, štvrtý cieľ znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí a systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti a po ôsme, posilniť hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť spoločnosti.
A ja teraz, dámy a páni, dokážem, že vláda zlyhala v napĺňaní cieľa rovnosti a že vláda zlyhala v napĺňaní cieľa znižovania nezamestnanosti a že klesajúce čísla nezamestnanosti, ktoré nám prezentuje, sú len podvodom, sú len účtovným trikom, ktorý sa využil formou zmeny metodiky a že v skutočnosti nezamestnanosť na Slovensku neklesá a ak tieto účtovné triky odpočítame od vykazovania nezamestnanosti či už štatistickým úradom alebo úradom práce, tak nezamestnanosť na Slovensku neklesá, naopak, v niektorých sférach sa za štyri roky vlády Roberta Fica prehĺbila.
Začnime ale otázkou rovnosti, pretože rovnosť, sociálnu rovnosť a rovnosť v príjmoch predseda tejto vlády a vláda samotná riešili veľmi intenzívne. Možno si pamätáte, že druhá vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002 až 2006 zaviedla rovnú sadzbu dane. Všetky sadzby dane, daň z príjmu fyzických a právnických osôb a aj daň z pridanej hodnoty sa zjednotili na 19 %. Ak nerátam zavedenie tzv. milionárskej dane z roku 2007, tak rovná daň vydržala až do druhej vlády ľavicového politika Roberta Fica, ktorý ju v roku 2013 definitívne zrušil. Najskôr sa zvýšila sadzba dane z príjmov právnických osôb na 23 % a zavedená druhá sadzba dane z príjmu fyzických osôb pre vyššie príjmové skupiny vo výške 25 % bola zavedená následne.
Tieto zmeny zapadali do rétoriky programového vyhlásenia vlády o zvyšovaní sociálnej súdržnosti, o potrebe znižovania rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Skutočnosť je však opačná. Zmeny v daňovej oblasti dopadli oveľa viac na chudobných. Chudobní platia viac daní a kvôli zmenám v daňovej oblasti sa nerovnosť v slovenskej spoločnosti za posledné štyri roky zvýšila, čo dokazujú samotné vládne inštitúcie v štatistikách, ktoré zverejňujú. Vláda totiž v rámci zmien v daňovo-odvodových zákonoch zaviedla ešte ďalšie dodatočné opatrenia, ktoré dopadli negatívne najmä na chudobných. Ide predovšetkým o zaťaženie dohodárov odvodmi. Na Slovensku si ešte v roku 2012 privyrábalo prácou na dohodu asi pol milióna ľudí. Z dát Sociálnej poisťovne vyplýva, že približne tretina dohodárov si týmto spôsobom privyrábala popri zamestnaní a viac ako tri štvrtiny zarábali do 200 eur mesačne, 90 % z nich menej ako minimálnu mzdu na dohodu. Dá sa teda predpokladať, že išlo najmä o nižšie príjmové skupiny, ktoré si takto snažili prilepšiť.
Do roku 2013 platili dohodári len priamu daň vo výške 19 % a ich zamestnávatelia odviedli do garančného a úrazového fondu sociálneho poistenia dokopy 1,05 % z hrubej mzdy.
S rokom 2013 však prišli spomínané zmeny v odvodoch a dohodári museli začať platiť rovnaké odvody ako klasickí zamestnanci. To znamená, že okrem 19 % dane, museli zamestnanci odviesť 13,4 % a zamestnávatelia až 35,2 % z hrubej mzdy. Ak sa potom zamestnávateľ rozhodol udržať rovnaké náklady na zamestnanie dohodára, znížil mu tým príjem pred zdanením na 65 %, teda na menej než 2/3 pôvodnej mzdy na dohodu. Zamestnávatelia však, samozrejme, nedokázali presunúť celé daňové bremeno na dohodárov, takže nasledoval druhý krok, ich prepúšťanie. Podľa štatistík Sociálnej poisťovne prinieslo zavedenie odvodov na dohody medziročný pokles o 200-tisíc kontraktov, čo predstavuje tretinu všetkých uzatvorených dohôd. Počet samotných dohodárov, keďže jeden dohodár môže mať jeden, ale aj viac kontraktov, poklesol o 25 %. Vplyv týchto zmien v daňovo-odvodom zaťažení - a tu sa dostávam k tej príjmovej rovnosti - spätne tento rok analyzovala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, nezávislý orgán nominovaný parlamentom a vládou. Tá s pomocou ekonometrického modelu a individuálnych dostupných dát posúdila okrem iného aj vplyv týchto opatrení na vývoj príjmovej nerovnosti spoločnosti. A viete, na čo prišli?
Na porovnanie použili dva najrozšírenejšie ukazovatele rovnosti v spoločnosti, tzv. Giniho index, ktorý zachytáva nerovnosť v príjmoch, čím je bližšie k jednotke, tým sú príjmy nerovnomernejšie rozdelené a Kakwaniho index, ktorý zachytáva progresivitu daňovo-odvodového systému. Vyššia hodnota znamená vyššiu mieru progresivity, čiže ľavicoví ekonómovia, ak to nie je oxymoron, by povedali, že je sociálne spravodlivejší.
Z výsledkov analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť vyplýva, že aj napriek vládnej rétorike zmeny v daňovo-odvodových zákonoch za posledné štyri roky, páni kolegovia, neznížili príjmovú nerovnosť v Slovenskej republike, Giniho koeficient ostáva relatívne nízky na úrovni 0,27, ale naopak, celkovo zvýšili progresivitu daňovo-odvodového systému. Kakwaniho index daňovej progresivity sa znížil z 0,068 na 0,065.
Vidíme tak, že ľavicová vláda svojou rovnostárskou rétorikou nakoniec ešte zvýšila daňové zaťaženie nízko príjmových obyvateľov. Chudobní platia po zmenách, daniach a odvodoch za posledné štyri roky viac. To nehovorí Martin Chren, to nehovorí SKOK, to hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť na základe analýz konkrétnych dát.
Navyše do tejto analýzy ešte neboli započítané ďalšie opatrenia vlády. V roku 2012 bolo silne zvýšené degresívne zdanenie tabakových výrobkov o 2,59 %. Chudobní fajčia viac ako bohatí, ako ukazujú prieskumy a dáta, a preto zvýšenie dane z tabakových výrobkov sa ich dotkne viac ako bohatých. Vláda obmedzila nezdaniteľnú časť základu dane na manžela alebo manželku. Vláda zrušila plánované zrušenie koncesionárskych poplatkov, čo je daň na hlavu, ktorú platí každý bez ohľadu na výšku svojich príjmov a vláda zrušila zníženie dočasného zvýšenia DPH o jeden percentuálny bod, aj keď už pominuli poriadne dôvody na jej zvýšenie. Tieto opatrenia rovnako prispeli k relatívnemu presunu daňovo-odvodového zaťaženia na chudobných.
Na príklade Slovenska tak vidno, že vláda, hoci mala ľavicovú rétoriku snažiac sa zakryť diery vo verejnom rozpočte, vo výsledku siahla na príjmy tých najzraniteľnejších, tých najchudobnejších, tých sociálne najodkázanejších a z ich peňaženiek riešila problémy verejných financií.
Z pohľadu vlády to môže byť najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k potrebným peniazom predovšetkým v sociálnom štáte, ktorý je financovaný vysokým odvodovým zaťažením, ktoré ničí pracovné miesta a nepriamymi daňami ako daň z pridanej hodnoty. Na Slovensku totiž veľkú časť HDP, veľkú časť toho, čo sa na Slovensku za rok vytvorí, tvoria veľké zahraničné a silno kapitálovo vybavené spoločnosti, ktoré veľkú časť svojej produkcie vyvážajú do zahraničia. Toto je pridaná hodnota, na ktorú politici nemajú dosah na Slovensku a nedokážu ju zdaniť, preto musia brať zamestnancom, preto musia brať ľuďom.
Keď si zoberiete štatistiky, tak z celej eurozóny Slovensko má druhý najnižší podiel miezd na HDP. Časť bohatstva, ktoré sa na Slovensku vytvorí, ktorá ide k zamestnancom, je u nás, po Grécku, druhá najnižšia v eurozóne. Prečo? Pretože mzdy sú obrovsky zdanené, zatiaľ čo kapitál je zdanený veľmi nízko. Zo správy PricewaterhouseCoopers o platení daní - to nie je správa súkromnej firmy, to je jeden z indikátorov ročenky Doing biznis, ktorá hodnotí kvalitu podnikateľského prostredia - vyplýva, že celosvetový priemer daňového zaťaženia je 41 %, z toho daňové zaťaženie práce, firmy, zamestnávateľa je 16 % v priemere a zdanenie zisku spoločnosti je ďalších 16 % v priemere. Na Slovensku máme nadmerne zaťaženú prácu, nadmerne zaťažených ľudí, až 39 %, 39 % zaťaženie práce na Slovensku oproti 16 % svetového priemeru. A naopak, zdanenie zisku tvorí len 10 % celkového zaťaženia.
Dámy a páni, v prvej časti svojho prejavu som teda dokázal, že výsledkom štyroch rokov vlády Roberta Fica je nedodržanie záväzkov o sociálnej súdržnosti a o znižovaní rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Vláda svojimi opatreniami najmä v daňovej a odvodovej oblasti na trhu práce naopak viac zdanila chudobných, siahla do peňaženiek chudobných a z nich brala peniaze na pokrytie svojho hospodárenia. Trh práce, hospodárstvo, to, kde naša predchádzajúca vláda bola taká úspešná, tá oblasť, kde Juraj Miškov ako minister pomohol vytvoriť 50-tisíc nových pracovných miest. Úspešnosť politiky v tejto oblasti sa však dá merať aj inými indikátormi. Vláda sa zaviazala znižovať nezamestnanosť.
A teraz v druhej časti svojho prejavu dokážem, že vláda zlyhala v znižovaní nezamestnanosti a že dáta a štatistiky, ktoré využíva, sú len podvodom a klamom, že v skutočnosti nezamestnanosť na Slovensku neklesá, že za pozitívnymi číslami o nezamestnanosti sú len metodické zmeny v jej vykazovaní.
Dovoľte mi začať predstavením takého slova - neviem, koľkí z vás ho poznajú - doketizmus. Viete, čo je doketizmus? Doketizmus je známy ako heréza v kresťanstve, ktorá tvrdí, že Ježiš Kristus nezomrel na kríži, že len vyvolal zdanie svojej smrti, pretože jeho božská podstata nemohla uviaznuť v ľudskom tele. A ja mám taký dojem, že takáto dokézia pomaly, ale iste vplynula aj do nášho vykazovania nezamestnanosti a začíname mať doketickú mieru nezamestnanosti. Prečo? Prednedávnom priniesol dokonca aj ultrapravicový denník N článok, ktorý konštatuje, že všetky hlavné ekonomické údaje sú za terajšej Ficovej vlády lepšie, ako boli pri preberaní moci v roku 2012 a že sa miera evidovanej nezamestnanosti blíži k jednociferným číslam.
Ak sa spoľahneme len na prvý pohľad na štatistické údaje o zamestnanosti a nezamestnanosti, je to tak. Skutočnosť je však oveľa, oveľa prozaickejšia a menej optimistická, než deklaruje ministerstvo práce a osobitne vláda Slovenskej republiky, ktorá neustále pripomína nejakých 60-tisíc vytvorených pracovných miest, kde, zopakujem, aj keby tých 60-tisíc vytvorených pracovných miest za štyri roky vlády Roberta Fica bola pravda, tak my sme za necelé dva roky vytvorili 50-tisíc pracovných miest a boli sme teda úspešnejší. Ale ani tých 60-tisíc pracovných miest vlády Roberta Fica nie je pravdivých. Dokonca aj keď povieme, že išlo o nejakých 60-tisíc dočasných pracovných miest, aj to je spochybniteľné. To sa len vytvára to zdanie, tá dokéza, že je to tak.
Zoberme si najprv čísla o zamestnanosti. Zdrojom zisťovania, a to jediným zdrojom zisťovania miery zamestnanosti na Slovensku je výberové zisťovanie pracovných síl, v ktorom sa štvrťročne zisťuje kľúčový údaj pre enumeráciu miery zamestnanosti, a to je počet pracujúcich osôb.
Počet zamestnancov sa zisťuje aj v iných štatistických zisťovaniach, napr. v podnikových štvrťročných výkazoch cez informačný systém o cene práce. Avšak ten počet pracujúcich jedine cez výberové zisťovanie. Pozrime sa na vývoj počtu pracujúcich, tak ako ho vykazuje Štatistický úrad Slovenskej republiky vo svojom zisťovaní.
Rád by som vám, ťažko sa prednášajú tabuľky, dovoľte mi povedať, výrazné zvýšenie počas vlády Roberta Fica, počtu zamestnaných sa prejavilo trikrát za celé obdobie vlády Roberta Fica. V druhom a treťom štvrťroku 2014 o 22 %, medziročne a v druhom štvrťroku 2015 o 24,8 % medziročne. Ten skok v počte pracujúcich medzi prvým a druhým kvartálom 2014 je extrémne zvláštny a treba sa pozrieť, v čom tkvie čaro päťnásobne zvýšeného prírastku pracujúcich voči prvému kvartálu 2014, voči situácii rok predtým. Lebo je rozdiel, že či naozaj na Slovensku pribudli pracujúci, alebo či išlo o nejaký administratívny zásah, ktorý zvýšil počet vykazovaných osôb, ktorí pracujú, oproti minulosti.
No faktom je, že došlo k metodickým zmenám. Štatistický úrad zahŕňa od druhého štvrťroka 2013 vo výberovom zisťovaní pracovných síl, zahŕňa aj osoby, ktoré vykonávajú aktivačné práce. Tie sa dovtedy ako pracujúci nevykazovali. Aktivačné práce sú vykonávané zväčša formou menších obecných služieb, a preto tlak na vykonávanie menších obecných služieb spôsobený novým zákonom o pomoci v hmotnej núdzi č. 417/2013, preto sa vláda tak snažila čo najviac ľudí zahrnúť do aktivačných prác a ktoré účinky sa začali v štatistikách prejavovať práve od druhej polovice roku 2014 a ovplyvňovali rast zamestnanosti aj bez toho, aby sa reálne vytvorilo čo i len jedno skutočné pracovné miesto na Slovensku.
Tento skok v počte pracujúcich je neprehliadnuteľný a ťažko vysvetliteľný bez podrobnejších údajov, ale keď sa pozrieme na podrobnejšie tabuľky, dajú sa tie podrobnejšie údaje získať. Porovnávaciu bázu v celom svojom prejave hovorím, používam ako druhý štvrťrok 2012, pretože vtedy došlo k striedaniu vlády Ivety Radičovej vládou Roberta Fica, a tu možno kvantifikovať teda, že v akom stave bola preberaná krajina vládou Roberta Fica, ktorá sa v programovom vyhlásení zaviazala znižovať mieru nezamestnanosti.
Výberové zisťovanie pracovných síl za druhý kvartál rokov 2014 a 2015 uvádza v publikácii Štatistického úradu Slovenskej republiky nasledujúce fakty. Vláda Roberta Fica tvrdí, že zvýšila počet zamestnancov, počet pracovných miest na Slovensku o 63 200 osôb. Z nich však 8 100 tvoria ľudia, ktorí migrovali za prácou do zahraničia. Čiže ľudia, ktorí na Slovensku prácu nedostali a museli sa odsťahovať za hranice, to je 8 100 ľudí z tých 60, ktoré si vláda Roberta Fica prisvojuje ako úspech. No a ten zvyšný nárast počtu zamestnancov vo výške 56,1-tisíc osôb je z 95,9 % spôsobený nárastom dočasnej a príležitostnej práce, z ktorej 30,3 % tvoria aktivačné práce a 69,7 % tvorí dočasná a príležitostná práca.
Čiže zhrňme si to. Vláda Roberta Fica sa tvári, že vytvorila 63-tisíc pracovných miest. Z toho ale 8 100 sú ľudia, ktorí sa odsťahovali za prácou do zahraničia a štvrtina sú ľudia, ktorí nepracujú reálne, chodia len na aktivačné práce. To nie sú skutočné pracovné miesta. A ten ďalší zvyšok, to je len dočasná a príležitostná práca, nie skutočné pracovné miesta. Počet zamestnaných osôb sa teda na Slovensku zvýšil o 56,1-tisíca, ale vytvorilo sa v skutočnosti za štyri roky vlády Roberta Fica len 2 300 stálych pracovných miest. Len 2 300 stálych pracovných miest za štyri roky oproti 50-tisícom, ktoré sa vytvorili, keď ministrom hospodárstva bol Juraj Miškov za rok a pol.
Aby ste si nemysleli, že vymýšľam, toto sa konštatuje aj v publikácii štatistického úradu za druhý kvartál 2015, citujem: "Z hľadiska stability zamestnania rast počtu pracujúcich bol opätovne spôsobený prírastkom dočasne a príležitostne pracujúcich osôb o 30,3 % a aktivačných prác o 34,5 %."
Ďalej uvediem ďalšiu tabuľku. Bilancia zamestnanosti na Slovensku. Pracujúcich celkovo bolo 2 416-tisíc. Pracujúcich bez pracujúcich v zahraničí 2,2 mil. a pracujúcich bez pracujúcich v zahraničí a bez aktivačných prác 2 211 300. Z tejto tabuľky sa dá ľahko určiť počet osôb, ktoré pracujú v zahraničí a počet osôb na aktivačných prácach a počet skutočne zamestnaných. To, samozrejme, stavia rast počtu pracujúcich do iného svetla, ako ho predstavuje vláda a pán premiér, lebo ide o prevažne rast založený na zmene metodiky vykazovania počtu pracujúcich. A za to treba poďakovať súdruhom z Medzinárodnej organizácie práce, ktorá metodicky zastrešuje výberové zisťovanie pracovných síl. Kto má najlepšie kontakty na Slovensku na Medzinárodnej organizácii práce? Strana SMER, ktorá presadila zmenu metodiky.
Je pravda, že za pracujúceho sa považuje osoba, ktorá v referenčnom období vykonáva aspoň jednu hodinu akúkoľvek prácu za mzdu, plat alebo iný druh odmeny. Ale ja som si naozaj nie istý, či aktivačný príspevok a aktivačné práce spĺňajú túto podmienku. Za vlády Ivety Radičovej sa títo ľudia nevykazovali medzi zamestnaných. Nevykazovali sme ich do štatistík, že sme vytvorili ďalšie pracovné miesta. To sme mali desiatky tisíc ľudí, ktorí pracovali na tých hradkách, ktorí pracovali na obnove hradov s pomocou nezamestnaných, čo je projekt, ktorý rozbehol Daniel Krajcer. Nefalšovali sme štatistiky týmito ľuďmi.
O skutočnej úspešnosti politiky zamestnanosti od prebratia vlády Roberta Fica do konca druhého štvrťroka 2015 hovoria nasledujúce dáta. Počet pracujúcich rástol, môžem vám ich ukázať, ten rozdiel voči druhému kvartálu 2012 v roku 2015 tvorí až -9,9 %, mínus. Mínus 9 900 osôb, pardon.
Počet pracujúcich rástol vďaka zvýšenej migrácii za prácou do zahraničia. Počet zamestnancov rástol z dôvodu dočasného prechodného zamestnania a z dôvodu zahrnutia aktivačných prác ako formy zamestnanosti. Samozamestnané osoby ovplyvnili vývoj počtu pracujúcich veľmi málo, iba o 5 900 pracovných miest za tri roky. Pri klesajúcej miere nezamestnanosti, ktorú vykazuje štatistický úrad aj úrad práce, v skutočnosti na Slovensku klesol počet stálych pracovných miest voči druhému kvartálu 2012 o 9 900 osôb. Klesol počet stálych pracovných miest za štyri roky vlády Roberta Fica. Čiže čo máme povedať o takejto politike zamestnanosti vlády Roberta Fica, ktorej hnacím motorom sú nezamestnaní, ktorí vykonávajú aktivačné práce, krátkodobé zamestnania a to, že zúfalí Slováci musia odchádzať za prácou do zahraničia?
Na toto máme byť hrdí? Týmto sa chceme chváliť? To je tá dokézia rastu zamestnanosti, v ktorej na jednej strane vláda tvrdí, že miera nezamestnanosti klesá a na druhej strane počet pracovných miest, počet pracujúcich na Slovensku sa znižuje. To je to, že Ježiš na kríži zomrel, aj nezomrel. To je debakel ministra hospodárstva, ktorý bol tak neschopný za Ficovej vlády, že ho trikrát museli meniť. To je debakel ministra práce, pretože ako inak sa má hodnotiť kvalita práce ministra práce, ak nie v stabilite zamestnania, ak nie v tom, že na Slovensku majú ľudia istú, dobrú aj dobre platenú a stabilnú prácu? Veď stabilita bolo to čarovné slovíčko, ktorého sme sa napočúvali do aleluja za posledné štyri roky. Tak, vážení, stabilita sa znížila, nestabilita rastie aspoň v oblasti zamestnanosti.
Je teda možné, aby som zhrnul túto prvú časť, prvý bod témy nezamestnanosti, že na Slovensku vzniklo 60-tisíc nových pracovných miest podľa vlády Roberta Fica, avšak časť týchto pracovných miest vznikla v zahraničí, keď zúfalí Slováci museli odísť za prácou. Najväčšia časť nie sú skutočné pracovné miesta, len dočasná príležitostná práca, keď si Slováci nevedia nájsť dobrú robotu a preto si musia len privyrábať a zvyšok, veľká časť sú aktivačné práce, ktoré nie sú skutočnou robotou, sú len verejnými prácami prideľovanými nezamestnaným.
Dovoľte mi teraz pozrieť sa bližšie na zúbok ďalšiemu z cieľov programového vyhlásenia vlády Roberta Fica, a to je cieľ znižovať dlhodobú nezamestnanosť. Konkrétne bod 4 preambuly, systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti. Je známym faktom, že bolestivým miestom v slovenskej politike zamestnanosti je dlhodobá nezamestnanosť, ktorú sa zatiaľ nedarí zvládať. Trh práce na Slovensku potrebuje nový impulz na absorbovanie tej ťažko zamestnateľnej pracovnej sily. Ja mám na toto jeden taký možno alternatívny pohľad, s ktorým sa možno veľa ľudí so mnou nebude zhodovať. Ale vždy som tvrdil, že dnes sa na dlhodobo nezamestnaných, aj na tých Rómov pozeráme hlavne ako na náklad, na mínusovú položku, ktorá nás stojí peniaze a stále ich tam musíme tlačiť. Pre mňa je práve toto oblasť, ktorá skrýva najväčší potenciál Slovenska. Predstavte si, že by sme dokázali tých 200-tisíc nezamestnaných využiť, že by sme im dokázali dať prácu, dokázali by sme ich integrovať do spoločnosti, dokázali by sme im vrátiť pracovné návyky. To je najväčšia zásobáreň rastu HDP, výberu daní, všetkého, kde sa Slovensku môže dariť.
Z tabuliek štatistického úradu a úradu práce je zrejmé, že miera dlhodobej nezamestnanosti narastala aj v roku 2013, narastala aj v roku 2014 a náznak drobučkého poklesu dlhodobej miery nezamestnanosti nastal až v druhom kvartáli 2015. Podľa výberového zisťovania pracovných síl je dokonca situácia v miere dlhodobej nezamestnanosti odlišná. Podľa VZPS je miera evidovanej nezamestnanosti vyššia ako podľa merania ústredia práce a výrazne klesá v roku 2015.
Opäť sa ale škriatok, problém skrýva v zmene metodiky. Túto zmenu ale vieme kvantifikovať. Ide opäť o započítanie osôb vykonávajúcich aktivačné práce medzi pracujúcich. Ak eliminujeme metodickú zmenu, potom je situácia odlišná. Bez započítania tejto metodickej zmeny je fakt taký, že dlhodobých nezamestnaných, oproti koncu vlády Ivety Radičovej, je po štyroch rokoch na Slovensku o 1 200 viac. Priemerná ročná dĺžka evidencie navyše stúpla. Čiže aj pri miere dlhodobej nezamestnanosti, kde si vláda strany SMER dala za cieľ jej znižovanie, sa bez podvodov, bez účtovníckych trikov a bez zmeny metodiky tento cieľ naplniť nepodarilo. Naopak, dlhodobo nezamestnaných je na Slovensku o 1 200 viac na konci obdobia vlády Roberta Fica.
Miera evidovanej nezamestnanosti. Doteraz som ukázal, že sa nevytvorili reálne pracovné miesta, že dlhodobá nezamestnanosť vzrástla. Pozrime sa na mieru celkovej evidovanej nezamestnanosti. Takto, že ak ste ekonómovia a trošku sa v tom vyznáte, tak tie nekonečné debaty o tom, ako zisťuje mieru nezamestnanosti štatistický úrad a ako úrad práce, sociálnych vecí rodiny, majú svoje čaro. To spočíva v tom, že hoci to obidvaja merajú úplne inými spôsobmi, úplne inými nástrojmi, tak vo svojich hodnotách sa za posledné roky priblížili tak blízko, že je to až čudné. Len niekoľko rozdielov v metodike zisťovania a dajme bokom, že v jednom prípade ide o nezamestnaných, ktorí sa zaradia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, čiže tých, čo sa prihlásia na úrade práce a v druhom prípade sa to robí výberovým zisťovaním. Čiže anketári štatistického úradu chodia za ľuďmi a na uliciach sa ich pýtajú, že či pracujú, alebo či nepracujú. Do štatistického zisťovania sa za nepracujúce osoby považujú:
- osoby na rodičovskej dovolenke, čo je zhruba 80-tisíc osôb, títo nie sú zaradení do evidencie nezamestnaných na úradoch práce,
- osoby, ktoré v referenčnom týždni vykonávali aspoň jednu hodinu platenú prácu,
- osoby, ktoré v mesiaci majú príjem zo zárobkovej činnosti vo výške 75 % životného minima ostávajú v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Čiže aj keď pracujú, ale zarábajú príliš málo, zostávajú v evidencii uchádzačov.
Osoby vykonávajúce aktivačné práce sú považované za pracujúce osoby v štatistickom systéme a len časť z nich je považovaná za nedisponibilné osoby v systéme ústredia práce. Napríklad v druhom kvartáli 2015 bolo v štatistickom systéme za pracujúcich považovaných 63,6-tisíc osôb vykonávajúcich aktivačné práce a len 14,3-tisíc z nich bolo považovaných za nedisponibilných. Teda rozdiel je na hranici 50-tisíc ľudí medzi štatistickým úradom a úradmi práce. Už len z týchto rozdielov v metodike možno usúdiť, že je zázrak, že vykazované hodnoty nezamestnanosti sú takmer totožné, aj podľa štatistického úradu aj podľa úradu práce.
Druhý problém pri vykazovaní miery nezamestnanosti je zase určenie ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Ten rozdiel medzi ÚPSVaR-om a štatistickým úradom sa ešte v roku 2004 pohyboval na úrovni 40-tisíc ľudí a znížil sa do roku 2014 na 24-tisíc. Tým, že nastavíme, keďže miera nezamestnanosti sa meria podielom ľudí, ktorí sú bez práce alebo tvrdia, že sú bez práce, na celkovom množstve ekonomicky aktívneho obyvateľstva, keď upravíme počet ekonomicky aktívneho obyvateľstva, môžeme opticky, metodicky upravovať aj mieru nezamestnanosti, tváriť sa, že je nižšia.
Odhady ekonomicky aktívneho obyvateľstva ÚPSVaR alebo teda toho človeka, ktorý na ÚPSVaR-e robí, sú pritom konzervatívne oproti štatistickému úradu a paradoxne z toho dôvodu je miera vykazovanej evidovanej nezamestnanosti z dôvodu počtu ekonomicky aktívnych osôb ešte možno o trošku vyššia, než by v skutočnosti mala byť na úrade práce.
Čo sa ale stalo za posledné štyri roky? Najprv, pokiaľ sa týka samotnej metodiky zisťovania miery evidovanej nezamestnanosti, došlo v priebehu vlády Roberta Fica k zásahom do spôsobu zaraďovania do evidencie, ktorých dopad je len veľmi ťažké kvantifikovať. V skratke možno povedať, že sa zaviedla akási čakacia doba, kým sa žiadateľ o zaradenie v skutočnosti aj zaradí do evidencie a vznikol preto posun pri vykazovaní prítoku nezamestnaných. To má za následok napríklad takýto jav: ak sa pred rokom 2013 niekto prihlásil do evidencie nezamestnaných do siedmich dní od vzniku nezamestnanosti, tak sa tam zaradil ku dňu skončeniu pracovného pomeru. Teraz platí, že sa čaká 7 dní a ak žiadateľ počas týchto 7 dní napríklad ochorie, tak ho medzi nezamestnaných už nezaradia, čím si opticky pomáhajú.
Druhá vec je zaradenie časti aktivovaných nezamestnaných medzi nedisponibilných nezamestnaných. Tým, že zhruba 15-tisíc ľudí, ktorí chodia na aktivačné práce, zaradili medzi ekonomicky neaktívnych, došlo k metodickej zmene, ktorú ak eliminujeme, tak sa zvýši miera evidovanej nezamestnanosti na úradoch práce v roku 2014 a 2015 zhruba o pol percentuálneho bodu. Ak sa zbavíme tejto metodickej zmeny, tak nezamestnanosť podľa úradu práce je o pol percenta vyššia, než vykazuje vláda Roberta Fica.
Keď si zoberieme čísla zo štatistického úradu podľa výberového zisťovania pracovných síl, tak ten pokles nezamestnanosti v druhom kvartáli roku 2015, ktorým sa vláda hrdí, je tiež len zdanlivý. Opäť ide o nezapočítanie osôb, ktoré vykonávajú aktivačné práce medzi nezamestnaných. Ak by sme započítali osoby, ktoré vykonávajú aktivačné práce, medzi nezamestnaných, tak rozdiel spôsobený zmenou metodiky je až 2,3 %. Miera nezamestnanosti je podstatne vyššia, než hovorí vláda Roberta Fica.
No a posledný štvrtý bod v oblasti zlyhania vlády Roberta Fica v politike zamestnanosti, o ktorom chcem hovoriť, je taký prenesený a týka sa miery pôrodnosti, natality. Aj s vedomím, že tie pronatalitné štátne iniciatívy majú vždy obmedzený efekt, nie je možné pri stave pôrodnosti na Slovensku rezignovať na odstraňovanie ekonomických bariér k rodičovstvu. Ľudia na Slovensku nechcú mať deti, pretože mať deti sa stalo luxusom a pokračovalo to za vlády Roberta Fica. Zhoršovalo sa to za štyri roky vlády Roberta Fica.
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky sa na Slovensku narodilo stále menej detí. Rozdiel v roku 2013 oproti roku 2012 bolo -2 709 detí. V roku 2014 sa narodilo o 2 869 detí menej, než na konci vlády Ivety Radičovej. Ľudia na Slovensku nechcú rodiť deti, pretože je to pre nich stále ťažšie a ťažšie. Z tabuľky, z čísiel, ktoré som prezentoval, je jasné, že vláda rezignovala v rodinnej politike, a to aj napriek niektorej zrade, aj napriek tomu, že KDH sa dohodlo so SMER-om na zmene ústavy, kde presadili vo svojej SMER - KDH koalícii úplne nezmyselné ustanovenia, ktoré rodičovstvu a rodine nijako nepomôžu. Ukazuje sa, že počet detí na Slovensku klesá a že sa rodí stále menej detí, že aj táto politika, aj napriek kolaborácii zo strany opozície alebo časti opozície, konzervatívnej, absolútne zlyhala. Až teraz tesne pred voľbami vláda zvyšuje niektoré rodinné dávky, pričom rodičovský príspevok a prídavky na deti zostali nezmenené počas celého obdobia vládnutia.
Čiže, dámy a páni, dovoľte mi zhrnúť. Vo svojom prejave, kde som sa snažil vyhodnotiť plnenie cieľov programového vyhlásenia vlády tak, ako by to vyhodnocovanie malo prebehnúť, keby platil zákon, ktorý sme spolu s pánom Kadúcom a ďalšími kolegami predložili, som dokázal dve veci. Po prvé, jednoznačne som dokázal, že politika hlavne v oblasti daní a odvodov, politika vlády Roberta Fica zvýšila nerovnosti v slovenskej spoločnosti za posledné štyri roky. A po druhé, dokázal som, že zamestnanosť sa počas štyroch rokov vlády Roberta Fica zlepšuje len opticky a len vďaka účtovným trikom a podvodom, vďaka zmene metodiky a že v skutočnosti sa zamestnanosť na Slovensku zhoršila. Miera zamestnanosti rástla len vďaka migrácii Slovákov za prácou, len vďaka rastu dočasnej a príležitostnej práce a kvôli účinku metodických zmien vo vykazovaní počtu aktivovaných nezamestnaných medzi pracujúce osoby.
Na trhu práce sa ale v skutočnosti za štyri roky stratilo takmer desaťtisíc stálych pracovných miest. O desaťtisíc stálych a udržateľných pracovných miest máme na Slovensku menej. Miera nezamestnanosti vykazovaná ÚPSVAR-om klesala pod vplyvom metodických zmien, ktoré znižujú mieru evidovanej nezamestnanosti o zhruba pol percentuálneho bodu oproti realite. Miera nezamestnanosti vykazovaná štatistickým úradom klesala síce tiež, ale k výraznejšiemu poklesu voči druhému kvartálu 2012 došlo len pod vplyvom metodických zmien.
Dlhodobá nezamestnanosť podľa čísiel ÚPSVAR-u stagnovala, mierne zníženie miery dlhodobej evidovanej nezamestnanosti je prítomné až na konci roku 2015. Podľa štatistického úradu je ale v skutočnosti tendencia opačná a bez zmeny metodiky posudzovania aktivovaných nezamestnaných v skutočnosti narástol počet dlhodobo nezamestnaných o 33,5-tisíc oproti druhému kvartálu 2012. To v skutočnosti aj koreluje s uvádzaným zvýšením priemernej dlhodobej evidencie o zhruba tri mesiace od roku 2012.
No a natalita, pôrodnosť na Slovensku sa zhoršila. Počet narodených detí klesol oproti roku 2012 o 2 869. To všetko preukazuje fatálne zlyhanie ministra hospodárstva a ministra práce strany SMER vo vláde strany SMER, fatálne zlyhanie v oblasti práce, pracovných miest, zamestnanosti. Slováci majú menej práce, Slováci majú menej pracovných miest a Slováci sú stále rovnako zle platení, ako boli na začiatku vlády Roberta Fica, pričom tým chudobnejším vláda podľa dát Rady pre rozpočtovú zodpovednosť berie viac, ako tým bohatším. To je fatálne zlyhanie v napĺňaní programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
|
93.
Pani predsedajúca, ďakujem za tú výzvu, ale napriek tomu vás musím požiadať, aby jednoducho ústavnoprávny výbor zasadol a vyložil tú situáciu, ktorá tu teraz vznikla. Pretože na jednej strane máme zákon o rokovacom poriadku, na druhej strane vaši kolegovia odhlasovali, že ho nebudú dodržiavať. Čím sa teraz máme teda riadiť?
Prosím vás o výklad ústavnoprávnym výborom, pretože práve sme tu úplne, úplne pošliapali všetky pravidlá.
|
73.
Ďakujem veľmi pekne. No, je to do veľkej miery pravda, pán kolega, čo ste povedali. Vládnej strane a poslancom sa podarila jedna taká veľká vec. Tá taktika sa volá, že hromozvod. To je, že dáme do zákona niečo, na čo sa všetci vrhnú, čo budú kritizovať, potom to na poslednú chvíľu stiahneme preč a prejdú v zákone úplne iné veci, ktoré sú oveľa zásadnejšie, ale o nich sa nedebatuje. V tomto prípade to boli dôchodky sudcov a prokurátorov a sú tu skryté v tomto zákone oveľa zásadnejšie a oveľa nebezpečnejšie veci. A mne je ľúto, že aj mnohí kolegovia, aj z opozície, možno nie úplne dostatočne na ne upozorňovali. Jedna je tá, o ktorej hovoríte vy.
Ďalšia vec alebo ďalšie dve veci, ja mám tiež pozmeňujúci návrh na samostatné hlasovanie vyčlenené body 3 a 7. Jeden sa týka toho, že generálny prokurátor je absolútne nepostihnuteľný, pretože návrh na začatie disciplinárneho stíhania môže podať len sám na seba, inak ho nikto nemôže disciplinárne stíhať. To znamená, je to nedotknuteľný feudál podľa tohto návrhu zákona. A druhý návrh sa týka toho, že generálny prokurátor môže svojvoľne preradiť ktoréhokoľvek iného prokurátora na nižšiu prokuratúru, čo Benátska komisia, ku ktorej sa odvoláva aj SMER vo svojom programovom vyhlásení vlády, hovorí, že to je spôsob nátlaku a teroru na prokurátorov. Ak tieto dva body prejdú, spolu s tým, o ktorom ste hovorili vy, pán kolega, tak sa taktika hromozvodu absolútne podarila. Pretože sme nastúpili cestu k harabinizácii Generálnej prokuratúry, urobili sme z generálneho prokurátora, bez ohľadu na to, kto tam sedí, absolútneho feudála, ktorý môže robiť úplne čokoľvek a je nepostihnuteľný. A to celé sa podarilo vďaka tomu, najmä vďaka tomu, že to prekryla debata o 170-eurovom zvyšovaní dôchodkov prokurátorov. Čiže potvrdzujem vaše slová.
Ďakujem.
|
46.
Ďakujem veľmi pekne. Tento zákon nie je žiadna novinka, nie je tajomstvom, že taká hlavná iniciatíva teraz prišla práve od bratislavského primátora Iva Nesrovnala, aby sa zaviedla táto nová developerská daň, a že to je výsledkom nejakej jeho dohody aj s vládnou stranou, že tento zákon teraz prišiel. A nie je tajomstvom ani to, že už tím Viktora Nižňanského pri príprave reformy verejnej správy pripravoval tento zákon, čiže naozaj to nie je novinka.
To, čo treba povedať, že on by sa dal ešte vylepšiť. Sú niektoré otázky, ktoré zostávajú, ako napríklad tento zákon doslova, tak ako je pripravený, je len novou daňou pre devepolerov, ale nezabráni tomu, aby mestá ďalej vydierali tými vynútenými investíciami, ktoré ani nemajú oporu v zákone. Ono by to malo byť jedno alebo druhé, alebo to, čo je vyššie, ale nie aj to výpalné, ktoré bolo doteraz, aj nejaká nová daň.
My sme pripravili aj pozmeňujúci návrh. Včera sme mali veľmi intenzívne rokovanie aj s pánom Chomom, aj s pánom Rašim, bolo to veľmi konštruktívne a dohodli sme mnohé vylepšenia v zákone. Žiaľ, legislatívne sme to nestihli pripraviť, aby sme ho teraz predložili, napriek tomu, že sme štyria boli podpísaní. A ja by som možno aj touto cestou skúsil predkladateľov vyzvať, či by predsa len nemohli požiadať o odloženie hlasovania na budúci týždeň, kde by sa ešte dala nejakým ministrom otvoriť rozprava a ten pozmeňovák, na ktorom sme sa spolu dohodli, KDH, my, predkladatelia zo strany SMER, predsa len ho ešte predložiť. Pretože sú tam určité technické vylepšenia aj smerom k transparentnosti, aj čo sa týka sadzby, aj presnejšieho zadefinovania, že sa týka len nových stavieb a nie napríklad rekonštrukcií stavieb, aby sa tie mestá, obce nemohli úplne hýbať, aj toho, že kde sa majú peniaze použiť, aby bolo jasné, že sa majú použiť tam, kde sa vyberú v prvom rade. Je to veľmi zaujímavý zákon, je to dobrá myšlienka, diabol tkvie v detailoch, ako to často býva. Dúfam, že to tentokrát dobre dopadne.
|
100.
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, ctené kolegyne, ctení kolegovia, začnem trošku tak zo širšia, lebo musím, ale pomerne rýchlo sa vrátim k pointe, pretože sú to veci, ktoré spolu súvisia.
Približne pred týždňom bola zverejnená výpoveď, nahrávka, exmanželky bývalého poslanca strany SMER pána Vladimíra Jánoša o tom, ako jej bývalý manžel nosil domov veľké zväzky peňazí, ktoré až 15 minút počítal na čítačke peňazí, ktoré mali pochádzať z peňazí pôvodne určených baníkom. Zrejme na základe vážneho nátlaku táto pani sa neskôr dištancovala od tejto nahrávky, ale to nič nemení na jej obsahu a na tom, že obsah tejto nahrávky nepoprela.
Zároveň sa stala druhá vec, 2. septembra tohto roku minister hospodárstva pán Vazil Hudák podpísal absolútne bezprecedentné rozhodnutie, údajne vo všeobecnom hospodárskom záujme, ktorým garantoval dotácie pre Hornonitrianske bane a pre bane vo výške až 2 mld. eur na 15 rokov dopredu, do roku 2030. Takéto rozhodnutie nikdy predtým nebolo na Slovensku podpísané. Rozhodnutia vo všeobecnom hospodárskom záujme sa vždy podpisovali na jeden, maximálne na dva roky. A čo je dôležité, už dlho sa hovorí o pláne, ktorému sa nebráni žiadna vláda, že tieto neefektívne dotácie, ktoré, keď bol ministrom Juraj Miškov, tak boli polovičné oproti dnešku, hoci baníci dostávali rovnako peňazí, že tieto dotácie sa zrušia a že miesto nich sa nájde udržateľné a lepšie riešenie pre baníkov a ich rodiny vo forme vytvorenia alternatívnych pracovných príležitostí v prievidzskom regióne. Stačilo by dva roky investovať tú istú sumu peňazí, ktorá dnes ide uhľobarónom na dotáciách do prievidzského regiónu, a všetci baníci by mohli mať zabezpečenú prácu za rovnaký plat a bez takého riziká, aké dnes musia dnes každý deň podstupovať vo svojom ťažkom a náročnom povolaní.
Prečo o tom hovorím? Slovensko zaplavili bilbordy a slogany rôznych politikov, ktorí tvrdia, že idú bojovať proti korupcii. Jedni na svojich bilbordoch hovoria, že sa na Slovensku ročne rozkradnú až 3 mld. eur. Ďalší hovoria, že ak chceme bojovať proti korupcii, majú jednoduché riešenie, že na ministerstve spravodlivosti by musel sedieť iný "borec", aby s tým zatočil. To asi hovoria o vás, pán minister.
Žiaden z nich ale neponúka riešenie, nikto z nich dokáže účinne povedať to B, ako naozaj zatočiť s korupciou, s rozkrádaním Slovenska a klientelizmom. To riešenie sa nachádza pravdepodobne práve v tom zákone, ktorý dnes prerokúvame.
Približne pred štyrmi týždňami navštívila na pozvanie SKOK-u a na moje pozvanie Slovensko pani Laura Stefan, autorka najúspešnejších protikorupčných reforiem v Európe, z Rumunska. Možno si poviete, v čom môže byť také Rumunsko príkladom? No v tom, že za ostatné roky tam pozatvárali niekoľko ministrov, niekoľko poslancov, niekoľko sudcov, niekoľko prokurátorov a trestne stíhali dokonca aj úradujúceho premiéra, pretože dokázali implementovať účinné reformy v boji proti korupcii.
A keď sme sa s pani Stefan rozprávali, pomáhala mi aj pri tvorbe nášho volebného programu, tak základná vec, ktorú povedala, a povedala to aj verejne na verejnej prednáške, bola, že ak chceme účinne bojovať proti korupcii, musíme začať od hlavy. Ak chceme účinne bojovať proti korupcii, musíme odpolitizovať funkciu a voľbu generálneho prokurátora, musíme prokuratúru vymaniť spod vplyvu politikov. Prečo? Pretože myši si nikdy samé a dobrovoľne kocúra nezvolia. Myši si nikdy nezvolia niekoho, kto ich bude naháňať, kto ich bude vyšetrovať a kto ich bude trestne stíhať. Bez toho, aby sa nezmenil systém nominácie generálneho prokurátora, nikdy systém u nás nevyčistíme. Tak ako sa aj schody čistia vždy zhora, musí sa aj boj proti korupcii na Slovensku začať od hlavy.
Bohužiaľ, nepredkladám pozmeňujúci návrh, ktorý by zmenil spôsob voľby prokuratúra, pretože tento spôsob nie je upravený v tomto zákone, na to by sme museli zmeniť ústavu. A takto pred voľbami, sa obávam, že dostatočná politická vôľa by sa na Slovensku nenašla.
Avšak aj tento zákon o prokuratúre, alebo aj napriek tomu, je tento zákon o prokuratúre pravdepodobne najdôležitejším zo všetkých zákonov, ktoré prerokúvame na tejto schôdzi Národnej rady. Pretože sa v ňom dá upraviť veľa dobrých vecí, ktoré by prácu prokuratúry mohli odpolitizovať, otvoriť verejnej kontrole. Nakoniec tak, ako si aj samotná vládna strana SMER píše vo svojom programovom vyhlásení.
Bohužiaľ, nestalo sa tak, a preto som presvedčený, a aj to zdôvodním, že predložený návrh zákona o prokuratúre je v príkrom rozpore so samotným programovým vyhlásením vlády Roberta Fica, a presne ukážem v čom.
Hlavným cieľom tejto novely je posilnenie postavenia generálneho prokurátora, a to je aj jej hlavnou náplňou. Úlohou tohto zákona je doslova zabezpečiť, aby podriadení generálneho prokurátora tancovali tak, ako on píska. Jej predkladateľom chýba čo i len za mak chuti otvoriť prokuratúru verejnosti. Obsah tejto doslova tajomnej inštitúcie, tejto čiernej skrinky, nechcú nikomu ukázať, pretože to by znemožnilo jej ľahké ovládanie.
Bohužiaľ, predkladateľov tohto návrhu nezaujímajú ani medzinárodné dokumenty, ktoré hovoria, akým spôsobom má prokuratúra fungovať. Ani tá správa Benátskej komisie, ku ktorej sa vládna strana hlási vo svojom programe. A Benátska komisia vo svojej správe z roku 2011 považuje za najdôležitejšiu úlohu prokuratúry práve jej otvorenie voči spoločnosti.
A čo vidíme, ani len do Rady prokurátorov nevpustí novela nikoho iného ako prokurátora. Takisto aj do disciplinárnej, výberovej a etickej komisie zostali dvere neprokurátorom zavreté. Zdá sa, že nikto nemá záujem o odborníkov právnikov z praxe, ktorí by vo všetkých týchto komisiách mohli mať zastúpenie a mohli by zabezpečiť aspoň akú-takú kontrolu verejnosti nad tým, čo sa v tej čiernej skrinke, v tej tajomnej inštitúcii, Generálnej prokuratúry deje. Nebude sa im môcť pozerať na prsty.
Generálny prokurátor, nech je ním ktokoľvek, pretože toto vôbec nie je osobné vystúpenie voči niekomu, si bude môcť sám so svojimi ľuďmi vyberať prokurátorov a vedúcich pracovníkov tak, ako mu to vyhovuje. Jednoducho povedané, bude si na prokuratúru dosadzovať svojich ľudí. Reči o posilnení právomoci Rady prokurátorov zívajú prázdnotou. Na druhej strane však napríklad do komisie pre stanoviská generálny prokurátor s ľahkosťou navrhuje zástupcov vlády, parlamentu a Súdnej rady. To sa mení z pozmeňováku prijatom na ústavnoprávnom výbore.
Prečo do tejto komisie je ochotná prokuratúra vpustiť iných ľudí a do ostatných komisií nie? No preto, lebo táto komisia na prokuratúre v skutočnosti nefunguje a ani fungovať nebude. A keby aj náhodou fungovala, nemôže zasiahnuť do práce prokurátorov a ani do personálnej zostavy prokuratúry.
Korunou všetkého je absolútne nebezpečný návrh, že keď sa generálny prokurátor rozhodne, môže po dvoch upozorneniach na akýkoľvek nedostatok preložiť prokurátora svojvoľne na nižšiu prokuratúru. Na takýto závažný zásah nepotrebuje získať ani súhlas Rady prokurátorov, ani žiadneho iného orgánu. Načo potom existujú disciplinárne komisie, keď môže generálny prokurátor takto svojvoľne prekladať prokurátorov na nižšie prokuratúry? Je jasné, že si týmto oprávnením zabezpečí, aby všetky komisie a rada prokurátorov pracovali, ako on potrebuje.
Benátska komisia vo svojej správe, k implementácii ktorej sa hlási súčasná vláda premiéra Roberta Fica, tak Benátska komisia jasne odmieta takýto nátlak na podriadených prokurátorov. Podľa správy Benátskej komisie z roku 2011 je "preloženie prokurátora na inú prokuratúru bez jeho súhlasu mimo disciplinárneho konania prostriedkom na jeho ovplyvňovanie. Hrozba preložením sa môže využívať ako nástoj nátlaku na prokurátora, ktorý nie je poslušný." A toto som, prosím pekne, citoval, môžete si to nájsť v časti F bodu 60 Správy Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti v justičnom systéme, časť II Prokuratúra, zo 17. a 18. decembra 2010.
Čo píše vláda Roberta Fica vo svojom Programovom vyhlásení? V zmysle odporúčaní a záverov prijatých Európskou komisiou na presadzovanie demokracie pomocou práva Benátskou komisiou v Správe o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného systému odvoláva sa na túto správu, ktorú sama v tomto návrhu popiera a ide priamo proti nej. Tento návrh je v rozpore s Programovým vyhlásením vlády Roberta Fica.
Takéto široké oprávnenia, aké táto novela zavádza generálnemu prokurátorovi, nemá žiaden iný generálny prokurátor široko-ďaleko. Dokonca ani v Rusku nemá generálny prokurátor takéto silné postavenie. Generálny prokurátor sa na základe tejto novely stáva doslova feudálnym panovníkom. Je to neobmedzený vládca, ktorého dokonca nie je možné bez jeho vlastného súhlasu ani potrestať. Predkladatelia totiž v novele zabudli na to, ako disciplinárne potrestať generálneho prokurátora, ak sa náhodou niečoho dopustil. S jedinou výnimkou, ak dá návrh na začatie disciplinárneho konania on sám proti sebe. V minulosti sme boli toho svedkom, keď predchádzajúci generálny prokurátor pán Trnka tak raz spravil. Ale dá sa veriť, že ktokoľvek, kedykoľvek v budúcnosti, keď príde na Generálnu prokuratúru, že bude dostatočne osvieteným feudálom na to, aby začal disciplinárne stíhať sám seba? Aká je toto poistka? Aká je toto brzda v systéme?
Mám pocit, že táto novela zákona o prokuratúre prinesie len ďalšie problémy. Mám pocit a mám vážnu obavu, že takto napísaná novela zákona o prokuratúre spôsobí harabinizáciu prokuratúry na Slovensku.
Aj Najvyšší súd dospel k problémom, k terajším stálym problémom novelami ústavy a sudcovských zákonov, na základe ktorých tam začal vládnuť jeden silný predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady v jednej osobe. Toto isté sa zavádza dnes v tejto novele zákona na prokuratúre.
Preto predkladám a predložím návrh novely, teda pozmeňujúci návrh k novele zákona, v ktorom sa zameriavam na tri základné veci:
1. Navrhujem oslabiť niektoré navrhované právomoci generálneho prokurátora do vnútra systému, ktoré nemajú opodstatnenie. Nemajú obdobu široko-ďaleko a vytvárajú priestor pre prípadné zneužívanie týchto právomocí.
2. Navrhujem zaviesť reálnu možnosť disciplinárneho konania aj proti samotnému generálnemu prokurátorovi, čo v navrhovanom zákone absentuje, ak generálny prokurátor nepodá návrh na začatie disciplinárneho konania sám proti sebe, čo nie je dostatočná brzda.
3. V zmysle schváleného Programového vyhlásenia vlády Roberta Fica, ktoré sa k tomu explicitne hlási, navrhujem čiastočne otvoriť prokuratúru verejnosti a umožniť jej cez funkciu prezidenta nominovať do výberových, etických a ďalších komisií aj právnikov iných než prokurátorov a umožniť tak do určitej miery verejnú kontrolu pri niektorých vnútorných procesoch v systéme prokuratúry.
Predložený návrh odo mňa opozičného poslanca SKOK-u teda paradoxne napĺňa Programové vyhlásenie vlády Roberta Fica, ktoré by som v tejto časti bez problémov podpísal. Napĺňa odporúčania Benátskej komisie, ku ktorým sa vláda Roberta Fica, vláda, v ktorej je ministrom spravodlivosti pán predkladateľ Borec, prihlásila.
Dovoľte mi odôvodniť ešte o trošku podrobnejšie jednotlivé tri zásadné zmeny, ktoré vo svojich pozmeňujúcich návrhoch prekladám.
V bode 3 pozmeňujúceho návrhu, nie je tu pán spravodajca, ale o tomto bode 3 prosím hlasovať samostatne. Ide najmä o zrušenie navrhovaného oprávnenia generálneho prokurátora preložiť prokurátora na prokuratúru nižšieho stupňa v prípade dvoch akýchkoľvek upozornení. Faktom je, že toto oprávnenie je ľahko zneužiteľné. Pričom spätné skúmania a náprava v zásade nie sú možné. Toto možné zneužitie nie je vyvážené ani súhlasom prokurátorskej rady. Upozornenie generálneho prokurátora nemá nijaké zvláštne náležitosti. Navrhované ustanovenie nehovorí nič o tom, kedy je možné tento inštitút použiť, za akých podmienok. Či vždy, alebo kedykoľvek. V praxi sa môže stať, že generálny prokurátor príde 8.01 do práce, príde do kancelárie ktoréhokoľvek prokurátora, ktorý sa mu znepáči, a povie mu: "Máš neporiadok na stole, upozorňujem ťa." O dve minúty sa tam vráti, povie: "Stále máš neporiadok na stole, upozorňujem ťa druhýkrát a prekladám ťa na Okresnú prokuratúru v Dolnom Kubíne." Nepotrebuje na to súhlas nikoho a takto úplne svojvoľne sa môže zbaviť akéhokoľvek nepohodlného vedúceho prokurátora. Toto neexistuje ani v Rusku. Toto je explicitne Benátskou komisiou označované ako spôsob nátlaku na vymáhanie poslušnosti od prokurátorov.
Prosím, aby sme tento bod vyhodili z novely. Jednoduchým hlasovaním a bude to v súlade s Programovým vyhlásením vlády Roberta Fica.
Ja, hoci nie som právnik, prišiel som na posledné rokovanie ústavnoprávneho výboru a tam padli argumenty o tom, že ale takýto nástroj generálny prokurátor potrebuje, pretože čo ak má nejakého prokurátora, ktorý je jednoducho lenivý, neurobí dobre svoju prácu, ale nedopustí sa disciplinárnych previnení, nevie sa ho iným spôsobom zbaviť. Ak by ste mysleli úprimne takúto snahu, tak by ste si dali s týmto návrhom zákona lepšiu prácu a upravili by ste tieto možnosti tak, aby neboli zneužiteľné. V celom zákone nie je definovaný pojem "služobné povinnosti", ktorého porušenie je dôvodom na svojvoľné preloženie prokurátora na nižšiu prokuratúru. Toto slovné ustanovenie sa iba v niektorých ustanoveniach zákona používa napríklad v § 8, ale nie je nijako definované. Problém však nie je v tom, či tu ide o nedostatočné plnenie služobných povinností, ale problém je v tom, že v § 189 navrhovanej novely je možné preložiť prokurátora na prokuratúru nižšieho stupňa iba za závažné disciplinárne previnenie a na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárnej komisie. Pojem "závažné disciplinárne previnenie" pritom je upravený v § 188 ods. 2 ako závažné vzhľadom na povahu nesplnenej alebo porušenej povinnosti, spôsob vykonania, mieru zavinenia, prípadne iné priťažujúce okolnosti skutku.
Tu je vidieť kvalitatívny rozdiel medzi nedostatočným plnením služobných povinností, za ktoré môže generálny prokurátor preložiť ktoréhokoľvek prokurátora na nižšiu prokuratúru úplne svojvoľne, nie je nikde definované, a medzi závažným disciplinárnym previnením, za ktoré sa vedie disciplinárne konanie a preloženie prokurátora môže byť prijaté ako trest. Po normálnom transparentnom procese.
Opäť, rozdiel kvalitatívny je v tom, že pri disciplinárnom konaní ide o to, že ak nejaký prokurátor nevykonáva kvalitne svoju prácu a dôjde napríklad k premlčaniu trestného stíhania z dôvodu jeho nečinnosti, môže ho disciplinárna komisia preložiť na prokuratúru nižšieho stupňa. Disciplinárna komisia. Generálny prokurátor ho však bude môcť preložiť na prokuratúru nižšieho stupňa, aj ak príde dva dni po sebe o 15 minút neskôr do práce. Absolútny kvalitatívny rozdiel a musí to zo zákona vypadnúť.
Toto opatrenie, tak ako je navrhnuté, môže napomôcť iba k zavedeniu teroru, strachu a hrôzy medzi prokurátormi s cieľom ich zastrašiť a pôsobiť na nich, aby boli poslušní a ochotní rozhodovať "žiaducim" spôsobom. Žiaducim v úvodzovkách.
K druhej časti môjho pozmeňujúceho návrhu, ktorá je upravená v bode 7, aj o bode 7 prosím hlasovať samostatne a vyčleniť ho na samostatné hlasovanie.
Podľa predloženého návrhu zákona je na generálneho prokurátora oprávnený podať podnet na návrh na začatie disciplinárneho konania len generálny prokurátor samotný. Ak generálny prokurátor poruší zákon, nikto iný ho nemôže stíhať, iba on sám seba. Tým pádom v zákone absentuje akákoľvek forma kontroly nad konaním generálneho prokurátora s výnimkou spoliehania sa na jeho osvietenosť. Že ak poruší zákon, sám to prizná a nechá sám seba disciplinárne trestať. Pritom stále platí, že všetci prokurátori v disciplinárnej komisii sú mu de facto podriadení. Čiže ešte aj tí, ktorí majú rozhodnúť o jeho treste, sú tí, ktorých on môže svojvoľne preradiť na nižšiu prokuratúru, a teda ich úplne ovláda.
Počas rokovania ústavnoprávneho výboru sa opäť objavil právny názor, že návrh na začatie disciplinárneho konania môže podať v podstate ktokoľvek, kto je oprávnený obracať sa na Ústavný súd. Tento názor je však nesprávny, dá sa považovať za humorný, ale je úplne bez opory v aktuálnej právnej úprave. Tvrdiť, že návrh na začatie disciplinárneho konania voči generálnemu prokurátorovi môžu podať všetky subjekty, ktoré sú uvedené v článku 130 ods. 1 ústavy, prinajmenšom teda pätina poslancov Národnej rady, prezident, vláda, súd, generálny prokurátor, to je scestné. Pretože touto logikou môžu podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu tie isté subjekty, z článku 130 ods. 1 ústavy. Ústavný súd však toto dávno vyriešil vo svojej judikatúre, a to najmä v kauzách Harabin, týkajúcich sa vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu. Z nich v súlade s § 74e zákona č. 38/93 o organizácii Ústavného súdu a konanie pred ním rozhodoval o návrhoch ministerky spravodlivosti ako osoby oprávnenej na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Čiže keď nemôžu na predsedu Najvyššieho súdu podať návrh na začatie disciplinárneho konania všetky subjekty, ktoré sú oprávnené podávať návrh na konanie pred Ústavným súdom, tak sa to nedá jednoducho ani v prípade generálneho prokurátora. Pri generálnom prokurátorovi je situácia ešte trochu iná v tom, že v zákone č. 154/2001 o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry sa ani neuvádza iná osoba oprávnená podať návrh na disciplinárne konania, ako sú vedúci prokurátori, pričom najvyššie postaveným z vedúcich prokurátorov je generálny prokurátor. A preto aj sa už stalo v minulosti, že bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka musel vzhľadom na citované znenie § 74e podať návrh na disciplinárne konanie voči sebe samému, PL. ÚS 8105, keby ste si chceli nájsť spisové číslo.
Tento problém nebol do dnešného dňa odstránený a v ostatnej novele zákona č. 154/2001 Z. z. v § 197 ods. 1 písm. f) bol schválený len odkaz, že návrh na začatie disciplinárneho konaní voči generálnemu prokurátorovi je oprávnený podať subjekt ustanovený osobitným predpisom. No, toto ustanovenie je kolosálna hlúposť, pretože nevyriešilo nič vzhľadom na to, že ten oprávnený subjekt mal byť ustanovený práve v zákone č. 154/2001 a týmto nedošlo ku konkretizovaniu § 74e ods. 1 zákona č. 38/1993, keďže nebola ustanovená konkrétna osoba, ktorej by zákon priznal právo na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči generálnemu prokurátorovi.
To znamená, že za súčasnej právnej úpravy, za tejto novely je stále oprávnený podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi len on sám a nikto iný.
V akom štáte to žijeme, keď je niekto tak všemocný, že rozhodnúť o svojom vlastnom potrestaní môže len on sám? A ešte zároveň drží v rukách vyšetrovacie orgány, drží v rukách celý proces prípadnej nejakej sankcie v trestnom práve ako prokurátor, ktorý je feudálnym panovníkom nad všetkými ostatnými prokurátormi, ktorí rozhodujú o postupe vyšetrovania a o tom, či sa nejaký čin dostane pred súd, alebo nie.
Pritom toto sa dá napraviť veľmi jednoduchým spôsobom. Preto v tom bode 7, ktorý teda tiež žiadam vyňať na samostatne hlasovanie, navrhujem znenie § 197 ods. 1 písm. f) zmeniť tak, že "návrh na začatie disciplinárneho konania voči generálnemu prokurátorovi je oprávnený podať prezident republiky".
Pán kolega Lipšic ponúkol podobný pozmeňujúci návrh, kde navrhuje, aby táto kompetencia patrila ministrovi spravodlivosti. Musím povedať, že aj po debate na ústavnoprávnom výbore som dospel s mojimi kolegami, odborníkmi v tejto oblasti, k záveru, že možno predsa len prezident republiky by bol lepšou a vhodnejšou osobou v tomto prípade, nakoľko aj sám menuje generálneho prokurátora do funkcie.
Posledná časť. Všetky ostatné body toho môjho pozmeňovacieho návrhu navrhujú, aby sa stal systém prokuratúry otvorenejší verejnosti v prípade niektorých vnútorných procesov a aby sa tým stal prehľadnejším a kontrolovateľnejším. V zmysle vyhlásenia, Programového vyhlásenia vlády Roberta Fica, ktoré sa k tomuto záväzku jednoznačne hlási. Ide o disciplinárnu komisiu, o odvolaciu disciplinárnu komisiu, o výberovú komisiu, o etickú komisiu a Radu prokurátorov. Do všetkých týchto orgánov navrhujem, aby jej členov nemenovali, resp. nevolili len prokurátori samotní, resp. aby ich členmi neboli len prokurátori, ale aby nominačné právo mal aj prezident republiky, ktorý môže kandidátov hľadať aj medzi inými právnikmi, než sú len prokurátori. Navyše prezidenta republiky navrhujem preto, aby došlo k určitému vyváženiu Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá volí generálneho prokurátora, a teda v zásade rozhoduje o tom, kto bude na čele prokuratúry stáť.
Týmito návrhmi sa snažím docieliť stav, kedy budú pomery v prokuratúre, ako v časti justičného systému, otvorenejšie, verejnejšie, prehľadnejšie a do budúcnosti aj lepšie a kvalitnejšie.
Dovoľte mi preto prečítať a predniesť v súlade s pravidlami tvorby legislatívy pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Chrena k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1728).
Bod 1. V čl. III v bode 6 v § 7a odseky 1 a 2 znejú nasledovne:
"(1) Výberové konanie uskutočňuje výberová komisia, ktorá má päť členov. Členom výberovej komisie môže byť len osoba, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Databázu kandidátov na členov výberovej komisie vytvára rada prokurátorov a prezident Slovenskej republiky (ďalej len "prezident"). Troch členov výberovej komisie určí žrebom ad hoc pred výberovým konaním rada prokurátorov z kandidátov zvolených radou prokurátorov. Dvoch členov výberovej komisie určí žrebom ad hoc pred výberovým konaním rada prokurátorov z kandidátov vymenovaných prezidentom.
(2) Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie prezident menuje a rada prokurátorov volí na obdobie piatich rokov po desať kandidátov na členov výberovej komisie. Databáza kandidátov sa zverejňuje na webovom sídle prezidenta a generálnej prokuratúry."
Bod 2. V čl. III v bode 6 v § 7a sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie:
"(3) Vysokoškolské právnické vzdelanie člena výberovej komisie sa na účely tohto zákona preukazuje
a) diplomom vydaným vysokou školou podľa osobitného zákona po skončení magisterského štúdia na Právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike,
b) dokladom o vysokoškolskom štúdiu vydanom zahraničnou vysokou školou, ktorý je nostrifikovaný Právnickou fakultou vysokej školy v Slovenskej republike alebo
c) dokladom o štúdiu vydanom zahraničnou vysokou školou štátu, s ktorým Slovenská republika uzavrela medzinárodnú zmluvu o vzájomnom uznávaní rovnocennosti dokladov o vzdelaní."
Doterajšie odseky 3 až 8 sa označujú ako 4 až 9.
Bod 3, ktorý teda prosím vyňať na samostatné hlasovanie. V čl. III sa vypúšťa bod 14. Ostatné body sa primerane prečíslujú.
Bod 4. V čl. III v bode 26 § 19 ods. 1 znie nasledovne:
"(1) Vedúceho prokurátora (§ 4 ods. 3) vymenúva do funkcie generálny prokurátor na základe výberového konania a po predchádzajúcom vyjadrení Rady prokurátorov."
Bod 5. V čl. III v bode 29 § 21a znejú odseky 1a 2 nasledovne:
"(1) Výberové konanie uskutočňuje výberová komisia, ktorá má päť členov. Členom výberovej komisie môže byť len osoba, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Databázu kandidátov na členov výberovej komisie vytvára rada prokurátorov a prezident. Troch členov výberovej komisie určí žrebom ad hoc pred výberovým konaním rada prokurátorov z kandidátov zvolených radou prokurátorov. Dvoch členov výberovej komisie určí žrebom ad hoc pred výberovým konaním rada prokurátorov z kandidátov vymenovaných prezidentom.
(2) Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie prezident menuje a rada prokurátorov volí na obdobie piatich rokov po desať kandidátov na členov výberovej komisie. Databáza kandidátov sa zverejňuje na webovom sídle prezidenta a generálnej prokuratúry. Na posúdenie vzdelania člena výberovej komisie sa primerane použije § 7a ods. 3."
Bod 6. V čl. III v bode 84 § 197 odseky 2 až 7 znejú nasledovne:
"(2) Disciplinárna komisia je zložená z predsedu a dvoch členov. Predsedu a ostatných členov disciplinárnej komisie, ako aj primeraný počet náhradníkov vymenúva na tri roky generálny prokurátor z kandidátov navrhnutých radou prokurátorov a prezidentom z prokurátorov alebo iných osôb, ktoré spĺňajú podmienky podľa tohto zákona. Dvaja členovia disciplinárnej komisie sú vymenúvaní z kandidátov navrhnutých radou prokurátorov a jeden člen z kandidátov navrhnutých prezidentom; pri vymenúvaní náhradníkov sa postupuje rovnako.
(3) V žiadosti na predloženie návrhov na kandidátov generálny prokurátor určí počet členov disciplinárnej komisie, ktorých bude vymenúvať na základe návrhu jednotlivých navrhovateľov, a lehotu na predloženie návrhov na kandidátov, ktorá nesmie byť kratšia ako 45 dní od doručenia žiadosti. Rada prokurátorov a prezident predložia dvojnásobný počet kandidátov na členov disciplinárnej komisie a náhradníkov, ktorých bude generálny prokurátor vymenúvať. Ak bol ten istý kandidát navrhnutý viacerými navrhovateľmi, generálny prokurátor si od navrhovateľa, ktorého návrh bol doručený neskôr, vyžiada bez zbytočného odkladu nový návrh kandidáta.
(4) Za člena disciplinárnej komisie alebo náhradníka môže byť vymenovaný len prokurátor,
a) ktorý vo funkcii pôsobí najmenej 10 rokov,
b) proti ktorému sa nevedie disciplinárne konanie,
c) ktorému nebolo uložené disciplinárne opatrenie,
d) ktorý nie je generálnym prokurátorom, námestníkom generálneho prokurátora, špeciálnym prokurátorom, zástupcom špeciálneho prokurátora, krajským prokurátorom, námestníkom krajského prokurátora, okresným prokurátorom, námestníkom okresného prokurátora alebo členom rady prokurátorov.
(5) Prokurátor môže byť vymenovaný za člena disciplinárnej komisie najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Prokurátor sa tejto funkcie môže vzdať písomným oznámením generálnemu prokurátorovi. Funkcia predsedu alebo člena disciplinárnej komisie mu zanikne uplynutím kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené generálnemu prokurátorovi, ak nedôjde k dohode o skoršom zániku funkcie.
(6) Za predsedu a člena disciplinárnej komisie môže byť vymenovaná aj iná osoba ako prokurátor, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 10 rokov odbornej praxe. Na posúdenie vzdelania člena disciplinárnej komisie sa primerane použije § 7a ods. 3.
(7) Predsedovi a členovi disciplinárnej komisie zanikne funkcia
a) zánikom služobného pomeru prokurátora,
b) vymenovaním prokurátora za generálneho prokurátora alebo vymenovaním prokurátora za námestníka generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, zástupcu špeciálneho prokurátora, krajského prokurátora, námestníka krajského prokurátora, okresného prokurátora alebo námestníka okresného prokurátora,
c) vznikom členstva v rade prokurátorov,
d) dňom právoplatnosti rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia,
e) u inej osoby ako prokurátor, ak prestane spĺňať podmienky podľa odseku 6 alebo
f) smrťou."
Ostatné odseky sa primerane prečíslujú.
Bod 7, ktorý poprosím vyňať na samostatné hlasovanie. V čl. III bod 87 znie: 87. V § 197 ods. 1 písmeno f) znie: "f) prezident Slovenskej republiky, pokiaľ ide o generálneho prokurátora.".
Ostatné body sa primerane prečíslujú.
Bod 8. V čl. III sa vypúšťa bod 92. Ostatné body sa primerane prečíslujú.
Bod 9. V čl. III v bode 105 § 212 odsek 1 znie:
"(1) Odvolacia disciplinárna komisia je zložená z predsedu a štyroch členov. Predsedu a ostatných členov disciplinárnej komisie, ako aj primeraný počet náhradníkov vymenúva na tri roky generálny prokurátor z kandidátov navrhnutých Radou prokurátorov a prezidentom z prokurátorov alebo iných osôb, ktoré spĺňajú podmienky podľa tohto zákona. Traja členovia disciplinárnej komisie sú vymenúvaní z kandidátov navrhnutých radou prokurátorov a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých prezidentom; pri vymenúvaní náhradníkov sa postupuje rovnako."
Bod 10. V čl. III v bode 106 v § 212 sa za odsek 2 vkladajú odseky 3 až 7, ktoré znejú:
"(3) V žiadosti na predloženie návrhov na kandidátov generálny prokurátor určí počet členov disciplinárnej komisie, ktorých bude vymenúvať na základe návrhu jednotlivých navrhovateľov, a lehotu na predloženie návrhov na kandidátov, ktorá nesmie byť kratšia ako 45 dní od doručenia žiadosti. Rada prokurátorov a prezident predložia dvojnásobný počet kandidátov na členov odvolacej disciplinárnej komisie a náhradníkov, ktorých bude generálny prokurátor vymenúvať. Ak bol ten istý kandidát navrhnutý viacerými navrhovateľmi, generálny prokurátor si od navrhovateľa, ktorého návrh bol doručený neskôr, vyžiada bez zbytočného odkladu nový návrh kandidáta.
(4) Za člena odvolacej disciplinárnej komisie alebo náhradníka môže byť vymenovaný len prokurátor,
a) ktorý vo funkcii pôsobí najmenej 15 rokov,
b) proti ktorému sa nevedie disciplinárne konanie,
c) ktorému nebolo uložené disciplinárne opatrenie,
d) ktorý nie je generálnym prokurátorom, námestníkom generálneho prokurátora, špeciálnym prokurátorom, námestníkom špeciálneho prokurátora, krajským prokurátorom, námestníkom krajského prokurátora, okresným prokurátorom, námestníkom okresného prokurátora alebo členom rady prokurátorov.
(5) Prokurátor môže byť vymenovaný za člena odvolacej disciplinárnej komisie najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Prokurátor sa tejto funkcie môže vzdať písomným oznámením generálnemu prokurátorovi. Predsedovi alebo členovi disciplinárnej komisie zanikne funkcia uplynutím kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené generálnemu prokurátorovi, ak nedôjde k dohode o skoršom zániku funkcie.
(6) Za predsedu a člena disciplinárnej komisie môže byť vymenovaná aj iná osoba ako prokurátor, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Na posúdenie vzdelania člena disciplinárnej komisie sa primerane použije § 7a ods. 3. Iná osoba ako prokurátor môže byť vymenovaná za predsedu alebo člena odvolacej disciplinárnej komisie najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia.
(7) Funkcia predsedu alebo člena odvolacej disciplinárnej komisie zanikne
a) zánikom služobného pomeru prokurátora,
b) vymenovaním prokurátora za generálneho prokurátora alebo vymenovaním prokurátora za námestníka generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, zástupcu špeciálneho prokurátora, krajského prokurátora, námestníka krajského prokurátora, okresného prokurátora alebo námestníka okresného prokurátora,
c) vznikom členstva v rade prokurátorov,
d) dňom právoplatnosti rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia,
e) u inej osoby ako prokurátor, ak prestane spĺňať podmienky podľa odseku 6,
f) smrťou."
Doterajšie odseky sa takisto primerane prečíslujú.
Bod 11. V čl. III sa v bode 107 v § 212 "odsek 7" označuje ako "odsek 8".
Bod 12. V čl. III sa v bode 108 v § 212 "odsek 8" označuje ako "odsek 9".
Bod 13. V čl. III v bode 114 znie § 217c nasledovne:
"(1) Etická komisia má trinásť členov. Deväť členov etickej komisie je volených v priamych voľbách tajným hlasovaním jednotlivými zhromaždeniami prokurátorov. Štyroch členov etickej komisie menuje prezident. Členom etickej komisie môže byť prokurátor alebo iná osoba, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Členovia etickej komisie si zvolia spomedzi seba predsedu etickej komisie a podpredsedu etickej komisie. Predseda etickej komisie zvoláva a vedie zasadnutia etickej komisie a zastupuje etickú komisiu navonok. Podpredseda etickej komisie zastupuje predsedu tejto komisie v čase jeho neprítomnosti alebo ak ho svojím zastupovaním poverí predseda etickej komisie.
(2) Každé zo zhromaždení prokurátorov má právo zvoliť jedného člena etickej komisie; tohto člena môže aj odvolať a nahradiť iným členom. Člen etickej komisie má právo vzdať sa svojho členstva v etickej komisii. Oprávnenie plniť úlohy spojené s členstvom v etickej komisii zaniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k odvolaniu člena etickej komisie alebo k vzdaniu sa členstva v etickej komisii.
(3) Podrobnosti o voľbách a odvolaní deviatich členov etickej komisie volených zhromaždeniami prokurátorov upravuje volebný poriadok schválený radou prokurátorov.
(4) Zoznam členov etickej komisie zverejní generálna prokuratúra na svojom webovom sídle."
Bod 14. V čl. III v bode 120 znie § 223 ods. 1 nasledovne:
"(1) Radu prokurátorov tvoria predsedovia prokurátorských rád a štyria ďalší členovia menovaní prezidentom. Členovia prokurátorskej rady menovaní prezidentom musia byť bezúhonní, mať vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Na posúdenie vzdelania členov sa primerane použije § 7a ods. 3. Predsedu prokurátorskej rady v prípade jeho neprítomnosti zastupuje príslušný podpredseda prokurátorskej rady."
Bod 15. V čl. III sa v bode 124 v § 224 ods. 2 písm. f) na konci vety bodka nahrádza čiarkou a dopĺňa sa nové písmeno g), ktoré znie: "g) podáva písomne predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky návrhy na kandidátov na generálneho prokurátora, a to odôvodnené a v termíne, ktorý určí predseda Národnej rady Slovenskej republiky.".
Bod 16. V čl. III v bode 130 v § 238 znie odsek 1 a 2 nasledovne:
"(1) Výberové konanie uskutočňuje výberová komisia, ktorá má päť členov. Členom výberovej komisie môže byť len osoba, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Databázu kandidátov na členov výberovej komisie vytvára rada prokurátorov a prezident. Troch členov výberovej komisie určí žrebom ad hoc pred výberovým konaním rada prokurátorov z kandidátov zvolených radou prokurátorov. Dvoch členov výberovej komisie určí žrebom ad hoc pred výberovým konaním rada prokurátorov z kandidátov vymenovaných prezidentom.
(2) Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie prezident menuje a rada prokurátorov volí na obdobie piatich rokov po desať kandidátov na členov výberovej komisie. Databáza kandidátov sa zverejňuje na webovom sídle prezidenta a generálnej prokuratúry. Na posúdenie vzdelania člena výberovej komisie sa primerane použije § 7a ods. 3."
Vážené dámy a páni, tým som skončil prednes svojho pozmeňujúceho návrhu. Odôvodnenie všetkých bodov som uviedol už vo svojom predchádzajúcom prejave. Viem, že nie všetko je zrejme politicky priechodné, ale pri tých dvoch bodoch, ktoré som dal vyňať na samostatné hlasovanie, bod 3, ktorý hovorí o zrušení kompetencie generálneho prokurátora svojvoľne prekladať prokurátorov na nižšiu prokuratúru, a v bode 7, ktorý hovorí o tom, že návrh na začatie disciplinárneho konania voči generálnemu prokurátorovi môže podať aj niekto iný ako generálny prokurátor sám, a to prezident, tak verím a dovoľujem si vás všetkých požiadať aspoň pri týchto dvoch bodoch o všeobecnú podporu, keďže ide o body, ktoré napĺňajú programové vyhlásenie samotnej vlády strany SMER.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
|
184.
Ďakujem veľmi pekne. Ja mám veľmi rád tieto vaše emotívne a sugestívne vystúpenia, pán minister. Normálne si ich užívam. Keď sa pozriem na také výsledky reformy ESO, tak ste podľa mňa lepší herec než minister, dokonca. (Smiech v sále a potlesk.)
Chcem ale povedať jedno. Vy ste na úvod toho svojho vystúpenia začali tým, že väčšinu všetci navzájom vyhadzujú otcov rodín. Príde nová garnitúra, povyhadzuje zamestnancov. No nehádžte nás do jedného vreca. Keď sa Juraj Miškov stal ministrom hospodárstva, garantujem vám, že to neurobil, môžte si to overiť. Ja viem, že aj ľavica, aj pravica sú v tomto rovnaké, že vy ste vlastne úplne rovnakí ako tí na druhej strane a správate sa úplne rovnako, že keď sa dostanete k moci. Ale nie každý je taký ako vy.
Páčilo sa mi to prirovnanie, ktoré ste použili vo svojom vystúpení. Aj ja mám pre vás jedno prirovnanie. Neviem, či ste ho už počuli, je to také staré slovenské porekadlo a hovorí sa, že "javorové koryto, dubové bahry, keď ma nechceš pomilovať, tak ma nerozbabri". A podľa mňa toto je najväčšia chyba, keď ste vyčítali nám, ktorú robí vaša vláda. Máte tu za krátky čas už tretieho ministra školstva a každý z tých ministrov tých učiteľov, tých žiakov len "rozbabre", nasľubuje im istoty, nasľubuje im veľké veci, a nikdy pre nich nič poriadne nespraví. V tom zase ja vidím hlavný dôvod frustrácie ľudí, ktorí v školstve pracujú, a veľký dôvod frustrácie všetkých voličov na Slovensku a stratu dôvery v politiku u nás.
Ďakujem veľmi pekne.
|
150.
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, vy ste vo svojom vystúpení hovorili veľa o školstve na Slovensku, ale musím povedať, že ja mám pocit, že vy žijete v úplne inej krajine, než žijeme my všetci ostatní, po tom vašom príhovore. Mám pocit, že vy žijete v krajine spokojných a dobre zaplatených učiteľov, šťastných rodičov a dobre vzdelávaných detí, v krajine, kde začínajúcim učiteľom nemusí štát doplácať aspoň do minimálnej mzdy, pretože ani len také platy nemajú v krajine, kde príjem učiteľa nie je menej než polovica priemeru iných vysokoškolsky vzdelaných ľudí, v krajine, kde ľudia chcú robiť učiteľov, pretože na Slovensku len 10 % z učiteľov má menej ako 30 rokov a naozaj absolútne sa zanedbáva generačná obmena.
Dovoľte mi pripomenúť vám, hovorili ste o duálnom vzdelávaní, že je tam zapojených minimum študentov a že je ušité na mieru len pre veľké firmy. Malé firmy sa doňho nemajú ako zapojiť. Že ste zlikvidovali centrá voľného času, nie vy, ale váš predchodca. Byrokracia, to snorenie u rodičov, to je síce pekné, že ste sa ospravedlnili, ale, viete, vy dokážete dávať skrátené legislatívne konania k omnoho menej dôležitým veciam. Prečo aj neodstránite ten problém?
Chválim vás za to, že prvýkrát sa podarilo takmer všetky učebnice dodať načas, ale nie je to hanba, že je to prvýkrát a takmer?! To, koľko peňazí sa stráca po ceste do škôl a nechávajú si ich mestá a obce, že školy dostávajú o desiatky percent peňazí menej, než by mali, to sa neriešilo.
No a, viete, tie platy v školstve, investujete do automobiliek, len nie do ľudí a do vedomostí a slovenskí učitelia sú úplne na chvoste vášho záujmu.
No, jednoducho nie, nemôžem vás pochváliť ani za to, že by ste mali pravdivý svoj dnešný príhovor, ani za to, čo ste zatiaľ urobili a ako ste aspoň dokázali pomenovať problémy, ktoré školstvo trápia. Čo ste nedokázali.
|
56.
Ďakujem veľmi pekne.
Len veľmi stručne. Chcel som sa ešte raz poďakovať pánu Brockovi, ja som si neuvedomil, že v podstate keby sa neprihlásil, tak takmer by ani nemohli zaznieť tie ostatné veľmi príjemné slová, ktoré sa dobre počúvali od ostatných, pretože sám som sa do rozpravy nehlásil. Čiže to je druhýkrát vďaka.
A chcem aj poďakovať naozaj, aj bolo dobré, že aj na minulej schôdzi sme o tomto rokovali. My sme, ja som nestiahol ten návrh zákona len kvôli tomu, aby sa tu opakovane šesť-, sedemkrát každú schôdzu mohlo o ňom rozprávať. Stiahol som ho preto, lebo sme reálne rokovali. Rokovali sme aj s poslancami vládnej strany, aj s predstaviteľmi vládnej strany, viacerí ministri vyslovili podporu. Ja viem, že tak ako pán kolega Martvoň, tak je možno 10 – 15 takých poslancov aj zo strany SMER, ktorí by chceli podporiť tento návrh zákona, pretože si uvedomujú, že je dobrý.
A tiež by som si, tak ako zaznelo vo faktických poznámkach, dovolil zaapelovať na Tóna Martvoňa, keby ste sa nebáli a zahlasovali podľa svojho presvedčenia, tak možno by aj tie hlasy stačili na to, tých 10 – 15, o ktorých viem, že určite sa v SMER-e nachádzajú medzi poslancami, aby sa tento zákon dostal do druhého čítania. A nemyslím si, že je na tom niečo zlé a určite vám sľubujem, cieľom tohto zákona nie je politikárčiť, je dobré, že sa tu dokážeme spojiť nad dobrým riešením, a že vám to nikto nebude zazlievať, ak to spravíte.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
|
54.
Ďakujem veľmi pekne.
No, tak nám to tu pekne znela tá spolupráca. (Povedané so smiechom.) Musím ťa opraviť, Zsolti, napriek tomu, že ty si odborník v tejto oblasti, pretože sa tu naozaj pomiešali hrušky s jablkami.
Po prvé. Náš zákon hovorí len o potravinách, ktorých sa týka doba minimálnej trvanlivosti. Netýka sa potravín, na ktorých je tu označenie "spotrebujte do". Samotná Štátna potravinová a veterinárna správa jednoznačne hovorí, že v prípade, že boli dodržané podmienky skladovania, tak potraviny s dátumom minimálnej trvanlivosti sú stále bezpečné, dobré a konzumovateľné aj po uplynutí tohto dátumu. "Spotrebujte do" sa musia vyhodiť, pretože sú zdraviu škodlivé, pretože sa kazia.
Trvanlivé výrobky s dátumom minimálnej trvanlivosti sú úplne iná skupina. Okrem dvoch krajín sa všade po uplynutí doby minimálnej trvanlivosti môžu darovať. My ich neuvádzame do predaja, hoci to tiež vo väčšine krajín EÚ je dovolené. My hovoríme len o darovaní na charitu. Áno, existuje spôsob, Potravinová banka, ktorá má monopol na túto oblasť, ale jej sa môžu darovať len potraviny, ktoré sú ešte pred uplynutím doby minimálnej trvanlivosti. Obchody sú, samozrejme, motivované do poslednej chvíle držať tieto potraviny na svojich pultoch, predávať ich aj so zľavou, pretože je to pre nich výhodnejšie, a potom, keď táto doba uplynie, tak ich často buď vracajú výrobcom a tí ešte znášajú náklady, čo je nevýhodne pre nich, resp. musia ich povinne likvidovať, hoci sú stále dobré.
Čiže my hovoríme naozaj len o trvanlivých výrobkoch, ktoré majú dátum minimálnej trvanlivosti a len po uplynutí tohto dátumu, tak ako to platí takmer vo všetkých krajinách EÚ a vo Francúzsku je to dokonca povinné, pretože si uvedomujú tento problém. A... a uplynul mi čas.
Ďakujem.
|
34.
Ďakujem veľmi pekne, vážený pán kolega.
Medzi SKOK-om a KDH to občas iskrí. Sú témy, v ktorých sa nezhodneme. O to viacej si vážim toto vaše gesto a toto vaše vystúpenie, ktoré presne ukazuje, že sú témy, kde nemá zmysel sa rozdeľovať, sú témy, kde sa treba spájať v prospech občanov. A naozaj, skladám poklonu a ďakujem za tieto slová podpory.
Možno len jedna faktická pripomienka. V tom Francúzsku dnes sú už ďalej. Dokonca tento rok vo Francúzsku prijali zákon, kedy stanovili, že obchody majú povinné dať potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti na dobročinné účely. Čiže to, kde my riešime, aby Slovensko nebolo jednou z dvoch posledných krajín, ktorá to nemá ako dobrovoľnú možnosť, tak v tom Francúzsku sú už tak ďaleko, že to je dokonca povinnosť.
Ďakujem veľmi pekne.
|
28.
Príjemný dobrý deň. Vážené dámy, vážení páni, toto je posledný z trojice našich zákonov, ktoré predkladáme na rokovanie Národnej rady na tejto schôdzi.
Ja budem veľmi stručný, pretože o tomto návrhu zákona, novely zákona o potravinách, som hovoril už na predchádzajúcej schôdzi. Stiahli sme ho pred hlasovaním nie kvôli tomu, aby sme sa opakovane mohli počúvať, ale pretože sme sa reálne snažili rokovať s vedením ministerstva pôdohospodárstva aj s mnohými jednotlivými poslancami za stranu SMER - sociálna demokracia, aby tento zákon mal šancu prejsť. A, bohužiaľ, musím s ľútosťou skonštatovať, že on dnes zrejme neprejde napriek tomu, že nám podporu a súhlas s ním vyjadrili v podstate všetci. Dokonca aj viacerí ministri súčasnej vlády. Proti úplne nezmyselne a len z dôvodu čistého politikárčenia sa postavil ten jeden konkrétny minister, ktorý to má vo svojich rukách, rezortný minister ministerstva pôdohospodárstva pán Ľubomír Jahnátek.
Ministerstvo pôdohospodárstva pritom svojimi činmi samo preukázalo, že tento návrh zákona má zmysel. Na konci septembra sa uskutočnila veľká pracovná skupina na ministerstve pôdohospodárstva so zástupcami rôznych sektorov, ktoré diskutovali o tom, aby potraviny po dni minimálnej trvanlivosti mohli byť venované na charitu, pretože je to sociálne a ekologické opatrenie a funguje to tak v podstate v celej Európskej únii s výnimkou Slovenska a Cypru. A v zásade dospeli k záveru, že je to dobrý návrh a budeme sa k nemu, budeme sa mu venovať v budúcom volebnom období.
To je dôkaz čistého politikárčenia, ktorého dôsledkom bude, že až 50-tisíc ton stále dobrých, kvalitných a zdravých potravín ročne v hodnote vyše 30 miliónov eur skončí v kafilériách a na smetiskách namiesto toho, aby pomohli ľuďom v núdzi, namiesto toho, aby pomohli tým, ktorí to potrebujú. Namiesto toho, aby ich obchody mohli venovať na charitatívne a dobročinné účely, budú ich ďalej musieť povinne likvidovať, vyhadzovať, hoci sú stále dobré a zdraviu neškodné. A mňa to úprimne mrzí.
Dnes sme tu počuli taký krátky prejav o úprimných očiach politika, že kto robí, a kto myslí vážne veci, ktoré robia. Ja tento návrh zákona naozaj myslím vážne a myslím ho úplne úprimne, bojujem zaň. Snáď si pamätáte aj z minulej schôdze, ak si nepamätáte, že bol prednesený, pamätáte si kinderko po dobe minimálnej trvanlivosti, ktoré som každému z vás rozdal do lavice, aby som preukázal, že tieto tovary naozaj je nezmyselné likvidovať a ničiť. A naopak, neúprimné je uvedomovať si, že tento návrh zákona je dobrý, že tento návrh zákona je správny, že tak funguje v podstate v celej Európskej únii, Slovensko je výnimkou, a napriek tomu ho nepodporiť.
Oproti minulej schôdzi, na ktorej zazneli z úst viacerých kolegov poslancov aj niektoré naozaj vecné a rozumné pripomienky, ktoré sa dali odstrániť v druhom čítaní, ale naozaj boli rozumné, týkali sa hlavne niektorých ďalších ustanovení zákona o potravinách a súladu predloženého návrhu, týkali sa oblasti daňového nakladania s takýmito darovanými potravinami. Toto sme do nášho zákona, všetky návrhy a pripomienky, ktoré zazneli aj zo strany - a boli kvalifikované - poslancov, vlády, sme dopracovali a sú zahrnuté a už naozaj nie sú nejaké vecné výhrady.
Vec, o ktorej môžeme debatovať, je ako keby len tá všeobecná diskusia o tom, či potraviny, ktoré sú po dobe minimálnej trvanlivosti, nehovoríme o potravinách "spotrebujte do", ktoré sa naozaj musia likvidovať po uplynutí doby spotreby. Ale hovoríme o potravinách, ako sú konzervy, ryža, cestoviny, čokoláda, ktoré majú dátum minimálnej trvanlivosti práve preto, lebo z definície zákona, z definície, ktorú pripúšťa a hovorí o nej aj Štátna veterinárna potravinárska správa, po uplynutí minimálnej trvanlivosti ešte nie sú pokazené. Doslova definícia hovorí, ak boli dodržané podmienky skladovania, sú stále zdraviu neškodné, sú stále dobré a vhodné na konzumáciu. Prečo by Slovensko malo byť výnimkou v Európskej únii a tieto potraviny sa mali likvidovať povinne? Na to neexistuje, neexistuje naozaj žiaden dôvod.
Na Slovensku sa ročne vyplytvá toľko potravín, že keby ste z Banskej Bystrice cez Donovaly až do Spišskej Novej Vsi postavili rad obrovských kamiónov, tých veľkých tirákov, a naplnili ich celé potravinami, tak by akurát v sebe viezli toľko potravín, ktoré sa na Slovensku vyplytvajú. Je to vážny problém. Určite aj pán kolega, bývalý minister mi prisvedčí. Je to problém, na ktorý poukazuje Európska komisia vo svojej iniciatíve Stop food waste. Práve presadzuje a rokuje s jednotlivými členskými štátmi a snaží sa presadiť aj návrh novej smernice, v ktorej by upravila, ako keby znížila množstvo potravín, s ktorými sa na Slovensku plytvá.
Náš návrh je sociálny a je ekologický. Ekologický je preto, lebo keď na Slovensku vyhodíme o 50-tisíc potravín menej, tak ušetríme jednu veľkú skládku ročne. Sociálny je preto, lebo hovoríme, že takéto potraviny, ktoré sú stále dobré a kvalitné, majú mať obchody právo venovať na charitu a na sociálne účely.
Mnohé krajiny sú ďalej. V mnohých krajinách dokonca takéto potraviny sa smú aj ďalej so zľavou a oddelene predávať. To my nenavrhujeme. V prvom kroku, aby sme si to otestovali, vyslovene navrhujeme len použitie na charitu. A ako keby jedinou tou vecnou debatou môže byť, že teda potraviny po minimálnej trvanlivosti nepoškodia niekoho?
Dámy a páni, pýtal som sa, pýtal som sa kompetentných. Za celú históriu Slovenska novodobú, či existuje jeden jediný príklad nejakého zdravotného poškodenia z titulu toho, že niekto zjedol potravinu po dátume minimálnej trvanlivosti a otrávil sa. Neexistuje. Tento argument je doslova vymyslený. Existujú štyri úrovne ochrany.
Prvou úrovňou je výrobca. Výrobca sám udáva dátum minimálnej trvanlivosti a v súlade so zákonom ho musí udávať tak, aby po jeho uplynutí, ak bola potravina správne skladovaná, bola stále dobrá a zdraviu neškodná.
Druhou úrovňou je obchodník. Obchodník musí dodržiavať podmienky skladovania a podľa nášho návrhu zákona môže takéto potraviny na charitu darovať len vo forme písomnej darovacej zmluvy, kde sa zaviaže, že v deň darovania je tá potravina stále dobrá a zdraviu neškodná. Nesie zodpovednosť a nesie dokonca aj trestnoprávnu zodpovednosť, pretože uvádzanie na trh zdravotne škodlivých potravín je trestným činom.
Treťou úrovňou je samotná charita, ktorá dokáže fungovať tak, ako dnes funguje Potravinová banka. Tá ale dostáva len potraviny, ktoré sú pred uplynutím dátumu minimálnej trvanlivosti, hoci často len deň pred takýmto uplynutím, a dokáže s takýmito potravinami nakladať tak, aby sa neznehodnotili.
A štvrtou úrovňou ochrany je sám spotrebiteľ. Preboha, koľko poznáte ľudí, ktorí si otvoria konzervu alebo čokoládu a ak vidia, že už nie je požívateľná, že ju napriek tomu zjedia? Veď nerobme z ľudí hlupákov, zvlášť ak ide o potravinu, ktorú dostali zadarmo.
Túto istú otázku riešila celá Európska únia, s výnimkou Slovenska a Cypru všade hovoria, že tieto úrovne ochrany stačia. Všade to funguje. Slovensko je výnimkou.
Dámy a páni, ja viem, že rezortný minister nám nevyjadruje podporu, napriek tomu poslednýkrát sa pokúšam, apelujem na vás a prosím vás, podporte tento návrh zákona jednoducho preto, že urobíte úprimne dobrú a správnu vec.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
|
24.
Ďakujem veľmi pekne, pán kolega. Fundované vystúpenie, ktoré v zásade sa rozchádza ani nie tak v tej vecnej, skôr naozaj v tom ideologickom pohľade na vec. Nedovolím si, teda dovolím si nesúhlasiť s jedným výrokom. Zdravotné poistenie nefunguje ako poistenie. Všetci z nás, ktorí sme tu ekonómovia, vedia, že zdravotné poistenie je daň. Navyše funguje absolútne solidárne. Platí tu systém 80 na 20, čiže 20 % ľudí spotrebúva 80 % zdrojov, preto je práve zdravotné poistenie tak veľmi citlivé na starnutie obyvateľstva a na demografický vývoj, v podstate úplne rovnako ako náš dôchodkový systém.
Ja v zásade súhlasím so všetkým, čo presahuje rámec tejto diskusie a týka sa reformy zdravotníctva a reformy financovania zdravotníctva, ktorú na Slovensku potrebujeme ako soľ. Je to jeden z tých balvanov, ktoré všetky vlády – ľavicové aj pravicové – tlačia pred sebou už 20 rokov a nikto doteraz – ani jedni, ani druhí – neboli schopní prijať nejaké skutočné reformy, ktoré by vyriešili tento problém.
Na druhej strane ty sám si povedal, že sloboda voľby je na žene a že ju absolútne rešpektuješ. Lenže pokiaľ je antikoncepcia nedostupná pre široké vrstvy obyvateľstva a je to liek, je to liečivo, ktoré sa dáva na predpis, nedá sa len tak kúpiť v lekárni, tak tá sloboda je len fiktívna. Tá sloboda sa nedá naplniť.
V zdravotnom poistení existuje obrovské množstvo priestoru, kde sa dajú ušetriť peniaze, nielen predražené cétečká a predražené nákupy v nemocniciach. Tam treba začať. Aj z medicínskeho hľadiska. Pred pár rokmi som čítal štúdiu, že vyše pol miliardy korún ročne ide na lieky na cholesterol pacientom, ktorí necvičia a nedodržujú životosprávu, a sú to vyhodené peniaze, pretože tie lieky sú neúčinné. Tu je priestor na šetrenie, ale reálne naplnenie slobôd, aby sa stali skutočnými, v tomto prípade slobôd žien, pre mňa nie je takýmto naplnením. Navyše to má horšie medicínske dopady. Spomínal som tabletku deň po, interrupcie a podobne.
|
20.
Ďakujem, Juraj. Dovoľ mi doplniť jednu takú aktualitu. Pred dvoma hodinami sa objavila v médiách správa, že hlava slovenskej katolíckej cirkvi pán arcibiskup Zvolenský vyzval parlament, aby prijal zákon o zákaze interrupcií. Nedávno sme tu mali aj pochod za zákaz interrupcií, ktorého sa zúčastnili desiatky tisíc ľudí.
Okrem toho, že zakázať interrupcie by bolo určite nesprávne a viedlo by to k oveľa horším dôsledkom, podobne ako prohibícia kedysi, navyše by to bolo zrejme aj v rozpore s ústavou a k ničomu dobrému by to neviedlo, to sme si už vyskúšali, tak práve tento návrh zákona dáva odpoveď aj na problematiku interrupcií. Najviac dokážeme zabojovať proti interrupciám, ak sprístupníme antikoncepciu pre čo najširšie skupiny obyvateľov, keď sa tie nechcené tehotenstvá nebudú jednoducho stávať.
Na Slovensku dnes sledujeme jeden trend. Počet interrupcií síce výrazne klesá za posledné roky, avšak pomerne prudko vzrástol predaj takzvaných tabletiek deň po, tých najhorších foriem antikoncepcie, ktoré majú najdevastujúcejšie účinky na ľudské zdravie. A ich predaj vzrástol práve preto, lebo bežné formy hormonálnej antikoncepcie sa stali ťažko dostupnými.
Preplácanie antikoncepcie zo zdravotného poistenia bolo súčasťou slovenskej legislatívy, kým pán minister zdravotníctva Uhliarik to nezmenil. A som presvedčený, že sa musíme vrátiť do toho pôvodného stavu a jednoducho preto, že je to dobré a že je to správne riešenie, bez ohľadu na ideológiu, bez ohľadu na farbu straníckeho trička.
|
6.
Ďakujem veľmi pekne.
No, vodu kázať, víno piť, to ma napadlo, ale nechcem ísť úplne osobne, pretože ma teší, že v podstate, Lojzo, nemáš žiadne vecné pripomienky, len osobné útoky, čo je dôkazom, že tento návrh nie je pripravený zle. A teda ale vyprosím si, aby človek, ktorý najviac marketingových a vyslovene hlúpych návrhov a zbytočností prináša do parlamentu, útočil na nás, ktorí to naozaj nerobíme a na akej téme sa venujeme celé roky.
Čo sa týka toho takého argumentu, že nesedeli ste tu počas spotrebiteľských zákonov, no my teda hlasujeme a vyjadrujeme sa hlasovaním a nemyslím si, že kvalita práce poslanca sa meria tým, koľko narozpráva, ale že sa meria činmi. A to by si možno mali uvedomiť viacerí.
Dovoľ mi takú základnú školu odluky cirkvi od štátu, ktorú stihnem v jednej minúte, aby si pochopil, v čom sa všetkom mýliš, čo si povedal. Po prvé nie je pravda, že cirkvi budú mať menej peňazí, náš návrh je napísaný tak, že ak len 50 % ľudí sa rozhodne asignovať, ktorí dnes asignujú mimovládnym organizáciám, polovica ľudí asignuje, čiže je tu aj tá kontinuita a kultúra tej daňovej asignácie, tak cirkvi dostanú rovnako peňazí na svoje fungovanie ako dnes. Neberieme cirkvi všetky peniaze, všetky verejnoprospešné služby, o ktorých si ty hovoril, že cirkev poskytuje, a uznávame jej miesto, budú financované rovnako ako doteraz, dokonca hovoríme na rozdiel od súčasnej vlády, že mali by byť úplne rovnocenné bez ohľadu na to, kto tieto služby poskytuje.
Netvárme sa, že si múdrejší ako všetci Nemci, Taliani, Rakúšania či Poliaci, ktorí už takýto model prijali a všetky tie pripomienky, ktoré si mal a ktoré naozaj považujem len za vyslovene účelové, si vydebatovali, fungujú a nespôsobujú tam žiadne problémy. Jednoducho neobjavujeme teplú vodu, neobjavujeme koleso, inšpirujeme sa tým, čo dávno dobre a správne funguje v celej Európe.
|
2.
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, aj keď takmer do prázdnej sály, dovoľte mi pozdraviť aspoň na balkón, kde návštevníci prečíslili členov tohto zákonodarného zboru. Debatujeme o odluke cirkvi od štátu, čo je, ako už spomenuli moji predrečníci, naozaj posledná nenaplnená požiadavka z požiadaviek študentov počas Nežnej revolúcie v novembri 1989. Povedané už bolo veľa, takže chcem byť stručný a chcel by som doplniť len niekoľko bodov k tomu, čo už povedané bolo, alebo čo doteraz nezaznelo.
Azda takým najzásadnejším bodom, ktorý zaznel v diskusii, bolo, že taký závažný krok ako odluka cirkvi od štátu by mal byť prijatý po dohode a po širokej diskusii. Dovolím si ale doplniť, že toto všetko sa už stalo. O odluke cirkvi od štátu debatujeme na Slovensku už 26 rokov. Návrh na zavedenie odluky po vzore Nemecka je na stole už takmer šesť rokov. Existovala pracovná skupina na ministerstve kultúry, existovala dokonca pracovná skupina na pôde Národnej rady Slovenskej republiky.
Súhlasím s tým, že sa musí debatovať, a preto som veľmi rád, že vyslovene proti nášmu návrhu sa nepostavila žiadna z osemnástich registrovaných cirkví na Slovensku. Na druhej strane si dovolím upozorniť, že debata nemôže byť len zámienkou na to, aby sa po dvadsiatich šiestich rokoch riešenie vzťahu medzi štátom a cirkvami donekonečna odsúvalo. Niekedy mám naozaj ten pocit, že mnohí kolegovia a mnohí ľudia, ktorí sa aj deklaratívne hlásia k odluke cirkvi od štátu, ako keby tú celú diskusiu a debatu používali len ako výhovorku nato, aby odluku nemuseli nikdy prijať. Preto je dôležité, že tento zákon prvýkrát v novodobej histórii Slovenska, prvýkrát po tých takmer dvadsiatich šiestich rokoch prišiel do parlamentu, že sme ho s kolegami predložili a že máme pripravený konkrétny model, s ktorým súhlasí väčšina zainteresovaných alebo aspoň nie sú vyslovene proti nemu.
Viete, že nejde o žiaden predvolebný populizmus, že túto tému presadzujeme už šesť rokov, od momentu, keď sme prvýkrát vstúpili do politiky, že sme sa snažili nájsť naozaj taký konsenzus, dokonca viacerým kolegom sme ponúkli možnosť, aby sa stali spolupredkladateľmi tohto zákona. A ja som naozaj rád, že prinajmenšom hlasovanie dnes poobede alebo zajtra dopoludnia prinúti všetkých zaujať postoj k tejto téme a takpovediac sa vyfarbiť. Hlavne tých, ktorí mali odluku cirkvi od štátu vo svojich volebných programoch, hlavne tých, ktorí na to získavali hlasy voličov, a pritom v skutočnosti nemajú záujem k takémuto kroku pristúpiť.
V Európe existuje niekoľko modelov odluky štátu od cirkvi. Dokonca aj modely prostredníctvom tej daňovej asignácie majú prinajmenšom dve základné formy. Netvárme sa, že sme múdrejší ako polovica Európy. Argumenty, ktoré dnes padli v tejto debate, odmietajú asignačný model ako taký. Ale to naozaj funguje a veľmi dobre funguje v mnohých krajinách. Funguje v Nemecku, funguje v Rakúsku. Pred dvomi rokmi ho prijali v Poľsku, funguje v Taliansku, funguje v ďalších štátoch. Všetko, čo je treba povedať k asignačnému modelu, už bolo dávno povedané a bolo prediskutované vo všetkých týchto ostatných vyspelých krajinách Európy.
V zásade existujú dva základné asignačné modely: taliansky a nemecký. V tom talianskom modeli to funguje tak, že ľudia, ktorí sú veriaci, musia navyše platiť daň. Veriaci ľudia platia viac než neveriaci, pretože platia špeciálnu daň na cirkev. V nemeckom modeli to funguje tak, že každý platí daň presne tak ako doteraz, ale veriaci sa môžu rozhodnúť, že časť tej svojej dane, ktorú tak či tak platia, poukážu cirkvám na ich financovanie.
My sme v našom návrhu naozaj ústretovejší aj voči cirkvám a presadzujeme nemecký model. Nikto na Slovensku by podľa nášho návrhu neplatil vyššie dane, akurát ľudia, ktorí by chceli, by mohli časť svojej dane poslať priamo cirkvi podľa svojho uváženia. Čiže presadzujeme ústretovejší model, ktorý prináša viac slobody, viac slobody rozhodovať o svojich vlastných peniazoch, viac slobody vo forme participatívneho rozpočtovania, kedy sa každý človek sám priamo môže rozhodnúť, či chce cirkvi podporiť alebo nie.
V debate padlo mnoho argumentov na tú tému, že keď takto máme financovať cirkev, prečo rovnako nefinancujeme napríklad šport alebo kultúru. No jednoducho preto, lebo podľa našej ústavy je Slovensko sekulárny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. A ja osobne som presvedčený, že práve súčasný model fungovania a financovania cirkví narúša tento princíp, ktorý je priamo v našej ústave.
Spolupracoval som na návrhu tohto zákona a hlavne v oblasti vypočítania jeho dopadov na rozpočet. Ako už tu zaznelo, náš návrh je založený na tom, že každý človek sa môže rozhodnúť, či 2 % zo svojej dane pošle vybranej registrovanej cirkvi podľa svojho uváženia alebo nie. Pôvodný návrh, ktorý sme vypracovali pred šiestimi rokmi, rátal s tým, že existujúca daňová asignácia pre mimovládne organizácie by sa zdvojnásobila a každý by sa mohol rozhodnúť, či pošle časť podielu zaplatenej dane buď mimovládnej organizácii, športovému klubu alebo cirkvi, podľa svojho uváženia. Práve na základe dialógu s cirkvami a s tretím sektorom, s mimovládnymi organizáciami sme pristúpili k zmene tohto modelu. Aj cirkvi, aj mimovládne neziskové organizácie nás upozornili, že ony si nechcú konkurovať. Nechcú, aby sa ľudia museli rozhodovať, či podporia športový klub, verejnoprospešnú aktivitu, sociálne služby alebo cirkev.
Preto sme sa rozhodli a predkladáme to v našom návrhu zákona takýmto spôsobom pripravené, že sa nebudete musieť rozhodovať, asignácia pre mimovládne organizácie bude zachovaná, tak ako je dnes, 2 % z dane, a pribudne nová asignácia pre cirkvi, tiež v rovnakej výške dvoch percent z dane. Podľa nášho návrhu každý človek sa môže rozhodnúť, či teda pošle 2 % z dane vybranej cirkvi, a tí, ktorí sa rozhodnú neposlať tieto peniaze, tak ich peniaze budú prevedené do fondu na obnovu kultúrneho dedičstva, kde budú použité na rekonštrukcie, obnovu hradov, národných kultúrnych pamiatok a mnohých podfinancovaných vecí, na ktoré sa dnes na Slovensku nedostáva dosť peňazí.
To vyvoláva, samozrejme, náklady pre štátny rozpočet. Tieto náklady sú pre rok 2016 odhadované zhruba vo výške 54 miliónov eur.
Na druhej strane ale zároveň štát ušetrí. Štát ušetrí výdavky, ktoré dnes používa na platby cirkvám. Viete, že kňazi a duchovní sú dnes doslova zamestnancami štátu. Na túto, na tento účel ide približne 38 miliónov eur každý rok. Táto suma sa zruší, pretože cirkvi budú dostávať peniaze z daňovej asignácie. Čiže tu sa ušetrí.
Zároveň sa ušetria aj ďalšie výdavky, ktoré dnes smerujú na obnovu kultúrnych pamiatok, pretože vznikne nový fond na obnovu kultúrneho dedičstva. Čiže výdavky hlavne z kapitoly ministerstva kultúry, ale aj z kapitoly všeobecnej pokladničnej správy, kde sa každý rok rozpočtuje napríklad milión na opravu kaštieľa v Rusovciach, sa na druhej strane znížia.
Celkové dopady nášho návrhu zákona sú preto síce negatívne, ale sú len veľmi mierne negatívne. V roku 2016 sú prognózované na 4 milióny 778-tisíc eur. To je z pohľadu celkového štátneho rozpočtu takmer nula. Napriek tomu my hovoríme, odkiaľ zobrať peniaze aj na vykrytie tohto 4,7-miliónového výpadku.
Súčasťou, alebo jedným z návrhov, ktorý predkladáme, je aj odluka financovania politických strán od štátu. Politické strany dnes dostávajú takmer 50 miliónov eur na svoje fungovanie zo štátneho rozpočtu a my hovoríme, nech žijú politické strany, ale tiež zo svojho. Prečo by sa ľudia mali skladať na bilbordové kampane politických strán a hnutí, ktorými pred voľbami vždycky obliepajú celé Slovensko a kupujú si doslova hlasy svojich voličov takýmto spôsobom. Za štátne peniaze.
Zároveň v rámci iného zákona, ktorý bol už na tejto schôdzi prerokúvaný, zákona o dani z pridanej hodnoty, sme spolu s kolegom Jozefom Kollárom – viete, že naozaj ide o kompetentného človeka, ktorý by podľa môjho názoru bol najlepším ministrom financií na Slovensku – predložili celkový návrh úspor v štátnom rozpočte vo výške takmer 1,1 miliardy eur odstránením neefektívnych a zbytočných výdavkov zo štátneho rozpočtu, vďaka ktorým by sme mohli znížiť dane a ktoré by veľmi pohodlne pokryli aj tento drobný výpadok vyplývajúci z tohto návrhu zákona o odluke cirkví od štátu.
Ďalším bodom, ku ktorému by som sa chcel vyjadriť, tiež to tu už zaznelo, ale je dôležité to zdôrazniť, pretože kolega Jožko Mikloško to možno tak trošku nešťastne ako keby spochybnil vo svojom vystúpení, je téma cirkevných reštitúcií. Naozaj chcem zdôrazniť, že cirkevné reštitúcie už na Slovensku prebehli. Cirkev dostala podľa rôznych odhadov naspäť približne 80 % svojho majetku. A táto Národná rada práve návrhom uznesenia z dielne KDH v roku 2005 prijala uznesenie, v ktorom sa explicitne hovorí, že týmto je proces cirkevných reštitúcií na Slovensku ukončený. Samotní predstavitelia cirkvi sa vyjadrili, že súhlasia s takýmto uznesením, že sa s ním stotožňujú a že nebudú žiadať naspäť žiadne majetky.
Preto taký mýtus, ktorý sa šíri, že ak by sme urobili odluku cirkvi od štátu, tak to štát bude stáť obrovskú kopu peňazí, pretože by cirkvám musel vracať veľmi drahé majetky, je jednoducho absolútne neplatný. Všetky majetky, ktoré cirkvám mali byť na Slovensku vrátené, im už vrátené boli. A existuje platné uznesenie z roku 2005, schválené takmer ústavnou väčšinou – 85 poslancami, ktoré hovorí, že proces cirkevných reštitúcií je týmto na Slovensku ukončený.
Veľmi často sa spomína ako argument aj Vatikánska zmluva, zmluva so Svätou stolicou. A hovorí sa o tom, že kvôli tomu, že Slovensko má uzavretú Vatikánsku zmluvu, nie je možné prijať odluku cirkvi od štátu. Toto je pravda v niektorých oblastiach. Vatikánska zmluva hovorí, že cirkev musí mať napríklad rovnoprávne postavenie v prístupe k financovaniu svojich verejnoprospešných aktivít, ako sú napríklad cirkevné školy alebo cirkevné sociálne služby. Ale neplatí to v oblasti financovania. Vatikánska zmluva, tak ako je uzavretá, neupravuje pravidlá, ako má štát financovať cirkev a či ju vôbec financovať musí. Vatikánska zmluva predpokladá, že sa uzavrie čiastková zmluva, ktorej znenie nie je známe a neexistuje, ktoré upraví financovanie cirkvi. Avšak neexistuje žiaden konkrétny dátum a tak ako v mnohých iných prípadoch, slovenská legislatíva je kvôli tomu nadradená akémukoľvek rokovaniu o ďalšej zmluve so Svätou stolicou. Preto Vatikánska zmluva nekladie žiadnu prekážku tomu, aby sa urobila finančná odluka cirkvi od štátu a, naopak, priamo predpokladá, že sa uskutoční dohoda a prijme nejaký návrh o odluke financovania cirkvi od štátu. Takýmto návrhom, voči ktorému neprebehla opozícia medzi registrovanými cirkvami, to stále to zdôrazňujem, je náš návrh, ktorý sme predložili na rokovanie parlamentu.
Náš návrh je zameraný hlavne na rozšírenie slobody, tak slobody cirkví, ako aj slobody občanov. O slobodách občanov som už hovoril. Tí, ktorí nechcú financovať cirkev, nebudú povinní financovať cirkev, a tí, ktorí ju financovať chcú, ju financovať budú môcť. To je základný prvok rešpektovania slobody rozhodovania každého z nás, každého jednotlivca.
Na druhej strane som presvedčený, že náš návrh rozširuje aj slobodu cirkví. Cirkvi dnes na Slovensku fungujú podľa zákona, ktorý bol prijatý ešte v roku 1949, komunistického zákona o financovaní cirkví. Kolega Martvoň tu hovoril, že veď ten zákon podpísal aj Vavro Šrobár a ten neskôr založil Stranu slobody. No to je síce pekné, ale ten zákon z roku 1949 má práve za cieľ štátom ovládnuť cirkev. Práve vtedy štát ovládol cirkev. Podľa toho zákona sa zaviedlo, že štát rozhoduje o tom, koľko bude na Slovensku duchovných. Práve tým zákonom sa zaviedlo, že štát mohol rozhodovať, kto sa stane kňazom a kto nie, a odstraňovať nepohodlných ľudí. Nemali by sme fungovať na základe takéhoto starého komunistického zákona. Nastal čas ho zmeniť.
Samozrejme, čo je dôležité zdôrazniť, náš návrh sa týka priameho financovania cirkví na prevádzku cirkví. Nezasahuje do financovania ostatných služieb, ktoré cirkev poskytuje, hlavne čo sa týka verejnoprospešných služieb, cirkevné školy, cirkevné domovy sociálnych služieb, cirkevné domovy dôchodcov nebudú ovplyvnené týmto zákonom, pretože ich financovanie je upravené na základe iných zákonov.
A my presadzujeme taký jeden základný princíp a ten sa volá princíp slobodnej voľby poskytovateľa služieb vo všetkých oblastiach, kde hovoríme, že nech ktokoľvek poskytuje verejnoprospešné služby za určitého štandardu, má mať rovnaký prístup k financovaniu, že peniaze by mali ísť za ľuďmi a nie za zriaďovateľmi. To znamená, ak existuje domov dôchodcov a niekto sa rozhodne, že chce ísť do toho domova dôchodcov a má na to zo zákona nárok, štát by mal poslať rovnakú sumu peňazí za týmto človekom bez ohľadu na to, či ten domov dôchodcov je štátny, obecný, súkromný alebo cirkevný. A to platí pre všetky ostatné služby. Je to, mimochodom, pravidlo, že ktoré už nejaký čas na Slovensku aj fungovalo, ale práve súčasná vláda ho zmenila.
Na záver mi dovoľte povedať len jednu vec. I kolega Lojzo Hlina hovorí, že ani ľavica, ani pravica, keď vám to vyhovuje, vy o tom hovoríte. Ja som o tom presvedčený, že to tak je. Som presvedčený, že tá skutočná deliaca čiara v slovenskej politike nie je medzi ľavicou a pravicou, a to z dvoch dôvodov:
Po prvé, na Slovensku neexistuje skutočná ľavica ani skutočná pravica, ako to povedal pred pár dňami v rozhovore pre SME aj pán Milan Lasica. Mnohí politici zneužívajú túto ideológiu, aby polarizovali voličov pred voľbami, ale v skutočnosti sami nevedia, čo tie slová znamenajú. A keď sa pozriete na výsledok doterajšej dvadsaťročnej politiky, nad tým, že všetky najväčšie problémy, ktoré Slovensko má, zdravotníctvo, školstvo, korupcia, že všetky tieto problémy tlačíme a valíme pred sebou, namiesto aby sme ich riešili, tak naozaj nie je rozdiel medzi tým, kto práve sedí vo vláde. A určite nie v nadväznosti na farbu trička, či je červené alebo modré. To platí aj o odluke cirkvi od štátu.
To, čo potrebujeme, je zahodiť túto ideologickú politiku a Slovensko to naozaj potrebuje a ja som o tom úprimne presvedčený, a sústrediť sa na politiku prijímania skutočných riešení namiesto neustáleho prekárania sa, hašterenia a handrkovania. Ja nie som zástancom marketingu v politike. Výsledkom marketingu v politike je niekedy aj to, že keď idem za tento rečnícky pultík, tak sa bojím, aby ma tu niekto náhodou nezamuroval. Ale tento zákon, ktorý predkladáme, nie je marketingový zákon a nie je na základe prieskumu verejnej mienky. Konštantne šesť rokov od prvého dňa, keď sme v politike, presadzujeme tento zákon. Šesť rokov sme o ňom diskutovali, šesť rokov sme o ňom debatovali a dnes je načase, aby sme ho aj prijali. A keď ho neprijmeme, tak sa aspoň ukáže, kto to s odlukou cirkvi od štátu myslí vážne a kto nie.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.
|
94.
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán kolega, musím povedať, že naozaj to bolo konštruktívne vystúpenie. A ja si ťa aj vážim, pretože ty si spolupracoval s nami aj na pôde tej pracovnej skupiny, ktorú Dano Krajcer založil na pôde Národnej rady, kde sme veľmi dlho diskutovali o tomto návrhu a o spôsobe riešenia odluky štátu od cirkvi. Preto ma trošku mrzí ten tvoj postoj, keď si povedal na konci, že sa zdržíš hlasovania za tento návrh zákona, pretože mi tak pripomína postoj ako keby mnohých, ktorí, mnohých politikov, tak z ľavice, ako aj z pravice, ktorí sa k odluke štátu od cirkvi vyjadrujú. A deklaratívne sú za a hovoria, poďme rokovať, poďme diskutovať.
Tu prebehlo šesť rokov rokovaní, šesť rokov diskusie so všetkými zástupcami registrovaných cirkví, čakáme už 26 rokov od Nežnej revolúcie, ktorá v novembri ´89, študenti to mali ako jednu zo svojich základných požiadaviek a ako keby sa stále podsúva, že ešte sa diskutovalo málo, ešte sa nediskutovalo dosť, všetci to chceme, ale keď príde na lámanie chleba, tak zrazu za to nikto nechce zahlasovať, pretože 26 rokov diskusií a debát a návrhov sa zdá byť málo. Ja s tým nesúhlasím.
Dokonca KDH malo v roku 2006 vo svojom volebnom programe presadenie odluky cirkvi od štátu. Budem ešte o tom hovoriť aj vo svojom vystúpení. Viaceré strany majú vo svojom programe odluku cirkvi od štátu a napriek tomu, že dnes vieme, že kvôli rozhodnutiu strany SMER – sociálna demokracia tento návrh zákona neprejde, o to viac si myslím, že všetci, ktorí sa k téme odluky cirkvi od štátu hlásia, by mali aspoň tým svojím deklaratórnym hlasovaním tento návrh zákona podporiť. On sa môže zmeniť, on sa môže vylepšiť, môže sem prísť pozmenený niekedy v budúcnosti, ale ide naozaj o signál a symbol, že to, čo hovoríme, myslíme vážne.
|
48.
Ďakujem.
Igor, ja si myslím, že tvoj návrh je návrh, ktorý ide správnym smerom, ale extrémne zle a nebezpečne zrealizovaný. Ja sám som zástancom toho, aby sa zaviedlo oveľa viac prvkov priamej demokracie do nášho systému zastupiteľskej demokracie, ale to sa nedá robiť len tak, že širinou, marinou, halabala, proste znížime, zrušíme kvórum a všetko bude vyriešené. Nie je možné znížiť kvórum, pokiaľ zároveň jasne nezadefinujeme materiálne jadro našej ústavy, nezadefinujeme ľudské práva, o ktorých sa nemôže robiť referendum, veď sme si to zažili v tomto februári. Aj holokaust bol v súlade so zákonmi a určite by vtedy prešiel aj v referende, ale to by sa už nikdy nemalo opakovať.
Ďalšie príklady. Ja som naozaj zástancom priamej demokracie. Veľmi rád ti poradím, my toho máme veľa v našom volebnom programe SKOK-u. Napríklad zaveďme zákonodarnú iniciatívu občanov. Ak sa 100-tisíc ľudí podpíše pod nejaký návrh zákona, nech je povinne prerokovaný v Národnej rade. Zaveďme možnosť odvolávať nevolených úradníkov, napríklad ministrov, prednostov úradov, vedúcich služobných úradov, ak majú nejaké kauzy, priamo, cez referendum, aby sme im vedeli spočítať, keď robia niečo zle. Na to nemusíme rušiť kvórum v referende. A ak chceme robiť niečo s referendom, inšpirujme sa tam, kde funguje. V takom Švajčiarsku.
Vieš o tom, že vo Švajčiarsku napríklad medzi vyhlásením a konaním referenda spravidla prejdú až dva-tri roky? Práve preto, aby nemohlo byť zneužívané na politické účely? Vieš o tom, že jeho súčasťou je napríklad vzdelávacia osvetová kampaň, kde sa vysvetľujú argumenty pre aj proti, aby boli občania dostatočne informovaní?
To všetko sú veci, ktoré, ak chceme posilniť a sfunkčniť inštitút referenda aj na Slovensku a povedzme ho urobiť aj záväzným, nielen rušiť kvórum, tak musíme spoluzaviesť, zrušiť kvórum jednoducho absolútne nestačí. Dokonca by to bolo oveľa nebezpečnejšie.
|
97.
Ďakujem veľmi pekne, no téma tejto chodníkovej novely sa do parlamentu vracia opakovane, veď aj my sme s kolegom Kadúcom pripravovali veľmi podobný, obdobný zákon, ktorý by mal túto tému riešiť, nie tak dávno, myslím, že to bolo pred rokom, a stotožňujem sa s tým, čo povedal pán kolega predrečník.
Je to dobrý krok správny smerom aj ja za ne aj zahlasujem, ale nerieši to tú situáciu, ktorá objektívne existuje. Jednoducho nútiť ľudí vykonávať doslova nútenú prácu na majetku, ktorý nie je ich majetkom, je jednoznačne v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Bez ohľadu na to, či sa to obciam páči alebo či sa im to nepáči. Máte chodník pred svojím domom, zaparkujete na tom chodníku svojím autom, mesto vám dá papuču, chcete si na tom chodníku postaviť lešenie, musíte mestu zaplatiť poplatok za zabratie toho verejného priestranstva. A zrazu napadne sneh a to sa netýka len snehu, stačí, aby padol strom a nejaký konár, niekto sa na ňom potkol a zrazu obec hovorí ja s tým chodníkom nemám nič spoločné, to ten, pred koho domom ten chodník je, on za to môže.
Argument pracujúcich ľudí je ten najsilenejší argument. Ústava Slovenskej republiky jednoznačne zakazuje dávať ľuďom povinnosti, zakazuje im dávať nútenú prácu bez toho, aby to nebolo upravené nejakým zákonom a bez adekvátnej protihodnoty. Človek, ktorý chodí do práce, nemá žiadnu šancu nejakým spôsobom vôbec zabezpečiť veci, ktoré od neho v súčasnom znení cestný zákon vyžaduje.
Čiže tento zákon potrebuje zmenu, nielen takú zmenu pre vybrané skupiny osôb, ale pre všetky osoby. A ak si to bude vyžadovať zvýšené výdavky obcí, poďme sa o tom baviť, aj keď ja som presvedčený zo skúseností, že obci by tie peniaze v rozpočtoch vedeli nájsť. Stačí menej kradnúť a úspornejšie hospodáriť.
|
18.
Ďakujem veľmi pekne, pán minister, vy sám ste včera rozdelili svoj prejav na tú včerajšiu slušnú časť a na tú dnešnú druhú časť. Ja teraz svoju reakciu tiež rozdelím na dve časti.
Ten dnešok ma trošku tak rozosmutnel, lebo je podľa mňa dôkazom toho, že pravica a ľavica si naozaj na Slovensku nemá čo vyčítať. Vy ste kritizovali zvyšovanie daní za predchádzajúcich vlád, no ale za posledné štyri roky, ako som ukázal vo svojom diskusnom príspevku, ste zase brutálne zvyšovali dane aj vy. A takto to na Slovensku chodí. Jednoducho niekto zháňa peniaze vlastnou hlavou, druhý ich zháňajú pol na pol bez bločku, jedni majú platinové sitká, druhí majú tetu Anku a emisný tender a výsledkom je to, čo hovorí aj pán Milan Lasica nedávno v rozhovore pre Sme, na Slovensku neexistuje ani autentická ľavica, ani autentická pravica, sú to len ľudia, ktorí sa v podstate správajú rovnako a striedajú sa pri koryte. Čo je dôležité v tomto závere pre mňa, je jeden jediný fakt, po tom brutálnom zvyšovaní daní, tak ako vy hovoríte, minulosť, čo sme si, to sme si, to už je dávno zabudnuté, dnes po tom brutálnom zvyšovaní daní za posledné roky je na čase ľuďom vrátiť niečo naspäť, preto ja vítam aj tento váš návrh, a som presvedčený, že sa mala DPH znížiť na všetky potraviny, aby to ľudia naozaj pocítili, dnes na to máme. Pred dvoma, pred troma rokmi by sme na to nemali.
K tej včerajšej časti musím ešte zareagovať na jednu vec, vy ste upozornili veľmi správne na to, že Slovensko nemôže jednostranne znížiť DPH na energie, to je pravda, preto sme tento náš návrh nedali doteraz do parlamentu, na druhej strane sám ste povedali riešenie. To riešenie ste povedali, že je to cesta cez rokovania s Európskou komisiou, cesta cez notifikácie, cez dôkaz toho, že to nenaruší konkurenčné prostredie, a tak ako ste ochotní vytvoriť nejakú spoluprácu aj s ďalšími krajinami a presadzovať zavedenie zmien v smernici o DPH v prípade niektorých iných oblastí, dá sa takým istým spôsobom vybojovať toto pre Slovensko a pre našich ľudí.
|