Vyhľadávanie v prepise rozpravy

Záznamy vystúpení sú evidované v rámci systému prepisu vystúpení do textovej podoby. Tieto texty sú k dispozícii až od 5. volebného obdobia a kvôli autorizácii sú k dispozícii vždy až nejaký čas po samotnom vystúpení.

Výsledok vyhľadávania v záznamoch rozpravy NR SR

 
28. 5. 2015 11:21:47 - 11:23:17 51. schôdza NR SR - 14.deň - A. dopoludnia Tlač 1502 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
81.
Pán minister, prepáčte, trošku politicky, zbledli ste a ani sa vám nečudujem. Closing, o ktorom ste hovorili, audit, keď to vychádzalo tak, že by sme my ešte mali niečo vracať, pochádza podľa mňa z januára 2008. Jak to, že ste prišli s nulovým variantom až v októbri 2009? Čo sa dialo medzitým? Pán minister, predstava, že ste prišli na rokovanie vlády s dokumentom, a potom vám niekto zatelefonoval, éj, hľa, tam je niečo zlé, stiahnem dokument, prepáčte, chcem byť čo najslušnejšie, je nedôstojná, nepravdivá.
A na záver, pán minister, ešte raz vystúpte, prosím vás, a povedzte mi, čo ste robili od toho októbra 2009. Ukážte mi jeden návrh voči Slovenským elektrárňam, aby doplatili. Čo robíte včera, dnes, po tieto týždne, mesiace, koľko pýtate peniaze od tých Slovenských elektrární? No však, keď sme to predali pod cenu, pán minister, je to vaša elementárna povinnosť. Jak je to s tým closingom dnes, keď sa nedohodneme, čo bolo 2008, 2009?
Nechcel by som byť vo vašej koži ani v Žigovej koži, ani vo Ficovej koži, ale máte šancu. Máte teraz vynikajúcu príležitosť nám povedať, koľko pýtate od Slovenských elektrární dnes. Doplňte, prosím vás veľmi pekne, to svoje vystúpenie.
28. 5. 2015 10:46:28 - 10:48:29 51. schôdza NR SR - 14.deň - A. dopoludnia Tlač 1502 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
50.
Chcem sa poďakovať za všetky príspevky, najmä za tie, ktoré boli slušné a konštruktívne, aj keď kritické. K štyrom konkrétnejšie.
Pán kolega Viskupič, ten model sme zvolili preto, lebo sme sledovali dva ciele. Získať silného hráča, strategického investora, tak ako som hovoril vo svojom vystúpení, ktorý by aj na tom trhu s energiou v širších hraniciach, ako je iba Slovenská republika, bol užitočný. A po druhé, čo najviac peňazí. Verili sme odborníkom. Tu každý z nás môže hádzať s číslami bez toho, že by aj tušil, o čom hovorí. My sme sa spoľahli na kvalitnú profesionálnu ponuku, z ktorej vyšlo, že aj jeden, aj druhý strategický cieľ, silný hráč a peniaze zabezpečíme práve v takomto modeli 66 %.
Druhá otázka, pán poslanec Viskupič, ja som sa opýtal verejne pána Fica, či podpísal písomný záväzok Enelu, že nebude žiadať doplatok. Asi som sa ho opýtal preto, že takú informáciu mám, chcem si ju potvrdiť.
Pán poslanec Jarjabek, rád by som sa opýtal, kto sa najviac na Slovensku zaslúžil, že Slovenské národné divadlo bolo dostavané.
Kolega Poliačik, oceňujem, že sa dobre orientujete v tej oblasti mantier, boli ste presný, preto som pomenoval jav Ficova mantra tak ako som ho pomenoval. Ale, samozrejme, aj v hinduizme, aj v iných náboženstvách ten význam je vysoko pozitívny.
Pán poslanec Kéry, ktože tu bol na Slovensku vo februári 2005 okrem Busha? Nebol tu aj náhodou Putin? Tak som prehliadal východ?
Pán poslanec Duchoň, samozrejme, že zlý demografický vývoj je veľkou hrozbou, ale to nič nemení na naliehavosti reforiem a na poznaní, že nič nerobíte. Nič nemeníte. Žiadnym reformám sa nevenujete.
Toto bola podstata môjho vystúpenia a za túto možnosť, že som vystúpiť mohol, ďakujem.
28. 5. 2015 9:03:30 - 10:04:17 51. schôdza NR SR - 14.deň - A. dopoludnia Tlač 1502 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
2.
Dobré ráno. Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, vážený pán minister, pani podpredsedníčka Národnej rady, pani poslankyne, páni poslanci, včera som v úvode svojho vystúpenia pripomenul, prečo som navrhol predloženie takejto písomnej informácie na májovú schôdzu Národnej rady.
Treba zopakovať, že som tak urobil preto, lebo Robert Fico pred mesiacom sa pokúsil hrubo, nedemokraticky zneužiť parlamentnú pôdu. Domnieval som sa, že tak ďaleko od novembra ’89 lepšie rozumieme zásadám demokracie. Ja rozumiem právu predsedu vlády vystúpiť, ale nikdy mi ani nenapadlo zneužiť takéto vystúpenie na to, aby som osočil opozíciu bez šance dať jej právo vyjadriť sa. Včera som sa nestačil čudovať, ako to Fico prekrúca, že my sme si vyžiadali informáciu. No vynútil, vynútili sme si, donútil nás si túto informáciu vyžiadať, aby sme prosto urobili zadosť elementárnym zásadám a princípom demokracie, a teda vyjadriť sa k tým špinavostiam, ktoré tu Fico pred mesiacom natáral.
Začal som dôkazom toho, v čom bolo vystúpenie Roberta Fica kombináciou špinavej demagógie a lží najhrubšieho zrna. Dôkazom toho, že 66 % podiel v Slovenských elektrárňach sme predali za dobrú cenu, nebudem to preháňať s pozitívnym adjektívami, preto to poviem skromne, elektrárne sme predali za dobrú cenu. Aby sme túto skutočnosť a pravdu pochopili, potrebujeme si uvedomiť elementárny fakt, ktorý ovláda každý normálny človek. Ja som to včera ilustroval na mojej chalupe v Hradišti pod Vrátnom. A ten elementárny fakt, ktorý chápe každý normálny človek, je, že nehnuteľnosti alebo transakcie takéhoto typu sa odohrávajú za trhovú cenu. Keď postavíme spolu s Robertom Ficom dva domy, jeden na tom napoleonskom vŕšku a druhý povedzme, nechcem sa nikoho dotýkať, ale v Sobranciach alebo v Rožňave za tú istú cenu cementu, za tú istú cenu tehál, ktorý bude mať vyššiu trhovú hodnotu, za ktorý budete ochotný zaplatiť viac? Toto predseda slovenskej vlády nechápe, dámy a páni, alebo je až taký zlý, že to otáča na špinavú veľmi, veľmi špinavú demagógiu a lží najhrubšieho zrna. Iste, účtovná cena môže slúžiť ako istý indikátor či orientačný bod, keď sme privatizovali, dobre si pamätám, však vždy sme mali k dispozícií účtovnú cenu, trhovú cenu. Ale pri rozhodovaní sa investora je v konečnom dôsledku nezaujímavá.
Pritom Robert Fico celú svoju demagógiu postavil na tom, že sa včera zahral na hovorcu Policajného zboru a účtovníka. Nebudem hodnotiť kvality jeho hovorcovstva a jeho účtovníctva. Ale ani jeden z týchto aspektov nemohol mať a ani nemal žiaden význam pri ponuke ceny záujemcov o privatizáciu. Robert Fico to veľmi, veľmi, veľmi dobre vie. Docent práva tuším. Preto tieto špinavosti do predloženej informácie vôbec nepredložil, buď on sa bál, hanbil, alebo ten, čo to písal, mal trošku zdravého rozumu a zodpovednosti.
Včera som uviedol aj to, že desať rokov mi nikto nevyčítal zlú kúpno-predajnú cenu slovenských elektrární. Bársčo ste mi vyčítali. Od tých schránkových firiem, ktoré mi včera pán premiér pripomenul až neviem čo všetko, ale že som, že sme zle predali Slovenské elektrárne, ja som sa dozvedel pred mesiacom. A tak som si potreboval osviežiť pamäť. Už včera som vám ukázal Pavlisov list, ja som tuším zabudol tie zložky... Mám tam, prosím ťa, modré zložky? (Rečník odchádza od rečníckeho pultu pre písomné podklady a následne sa vracia. Reakcia z pléna.) Pán Petrák hovorí, že červené ste nečakali, tak jedna nula preňho.
Včera teda som sa vám podelil o skúsenosť s listom, ktorý som obdržal od vtedajšieho ministra hospodárstva pána Pavlisa ako odpoveď na moju žiadosť o niektoré informácie. Znovu zopakujem, ten list bol veľmi korektný. Okrem toho, že vyvracia niektoré nezmysly, ktoré som tu počúval, že sme poschovávali nejaké boxy, krabice či čo s informáciami, zopakujem ešte raz, pán minister mi píše, že všetky informácie sú mi k dispozícií v archíve ministerstva hospodárstva, lenže by bolo veľa papierov kopírovať, tak skopíroval aspoň to kľúčové, o čo som žiadal vo svojej informácii, a to boli finančné návrhy a celkové vyhodnotenie privatizačných ponúk.
Takže, dámy a páni, celkom stručne. Celkové hodnotenie vychádzalo tak, že najviac núkal Enel, 840 mil. eur, potom ČEZ 690,7 a Inter RAO 622,8. Chcem povedať, že tieto výsledky do dnešného dňa nikto nespochybnil, nikdy nikde som nečítal, že by sa ČEZ alebo ten tretí v súťaži bol býval sťažoval. Poslednou časťou tohto dokumentu od ministra Pavlisa je odporúčanie PricewaterhouseCoopers, čo bol medzinárodný poradca pre celú transakciu. Medzinárodný poradca odporučil ako najvýhodnejšiu ponuku a ako prvého preferovaného strategického partnera práve Enel, ale zároveň on odporučil aj druhého a tretieho, ak by Enel v konečnom dôsledku cúvol, tak po slovensky povedené, medzinárodný poradca hovorí, že aj druhá cena je dobrá, medzinárodný poradca hovorí, že aj tretia cena je dobrá. Rozumiete? Keby nebola, tak by povedal len prvého alebo druhého. Alebo ani prvého. A to mám na papieri od ministra Pavlisa. Povedzte mi, čo má na papieri Robert Fico? Čo nám tu včera ukázal Robert Fico? Prečo sa hanbil napísať tieto špinavosti do písomnej informácie? To sme tak ďaleko, 25 rokov od Nežnej revolúcie? Opakujem ešte raz, ceny, ktoré som uviedol, ktoré mi napísal minister Pavlis, lebo také boli pravdivo, nikto nikdy nespochybnil. Nikto nikdy okrem Roberta Fica.
Pripomeniem, že v rámci toho, že teda som si snažil osviežiť pamäť, som sa začítal aj do vtedajších výrokov napríklad Martina Romana, vtedy riaditeľa podniku ČEZ, po rozhodnutí v prospech Enelu, keď sa ho českí novinári pýtali, či nemohol ponúknuť viac, generálny riaditeľ ČEZ-u hovorí nie, lebo pre ČEZ nemal 66 % podiel vyššiu hodnotu. Myslím si, že tomu rozumie každý človek.
Tak ako som včera ilustroval pri kúpe svojej chalupy, aj ja som vedel, ako ďaleko som ochotný ísť pri požiadavke toho, kto mi predáva svoj domček. A vôbec som nepýtal nijaké účty, koľko do čoho investoval. Urobil som si vlastný prieskum, urobil som si vlastné ohodnotenie a napokon som sa rozhodol pre vlastné limity.
Dámy a páni, takto sa rozhodovali aj účastníci o kúpu 66 % balíku akcií podniku Slovenské elektrárne. Vedel to aj riaditeľ Roman, vedeli to aj v Eneli a vedeli to preto, lebo ako som sa dočítal a znovu som si osviežil pamäť, urobili si vlastný nezávislý audit. Sami si zhodnotili predpokladané budúce výnosy podniku, existujúce záväzky, riziká, ako aj všetky ďalšie parametre. Teda sami si vygenerovali trhovú ponuku, s ktorou napokon do súťaže aj išli.
Takže ešte raz. Obviňovanie Roberta Fica, ak to vezmem vážnejšie, je neuveriteľnou špinavou demagógiou. Ak to vezme trošku z ľahšieho konca, tak to poviem tak zľahka, že Cirkus Humberto, čím nechcem svetoznámy cirkus nijako uraziť. No a opäť, dôkazom toho, že samotný Fico si je vedomý skutočnosti, že ide o cirkus, je fakt, že narozprávané špinavosti sa vôbec neodvážil dať do písomnej informácie, alebo ten, čo túto informáciu písal, sa za to hanbil.
A na záver k tomu bodu o výhodnosti či nevýhodnosti kúpnopredajnej ceny dovoľte dôkaz, panie poslankyne, páni poslanci, nie špinavosti, dôkaz podľa mňa najjasnejší a najdôležitejší. A o tom tu včera bola veľmi kratulinká reč. Veľmi kratulinká. Súčasťou procesov takých, ako bolo privatizácia Slovenských elektrární je aj tzv. closing, po slovenský povedané uzatvorenie transakcie. O čo ide. Pri transakciách podobného typu je tzv. signing a potom je closing. Najprv je signing. Je to skrátka akt, kedy dôjde k dohode, keby sme povedali áno, odporúčanie medzinárodného poradcu je dobré, dali sme teda zelenú Enelu a Enel zaplatil to, čo bolo v ponuke. Ak si dobre pamätám, v dvoch splátkach, ale zaplatil 840 mil. eur. To je obdobie ponuky, keď sa ponuka vyhodnotí, a keď záujemca súťaž vyhráva. Následne uchádzač preberá podnik a uplatní si alebo vykoná účtovnú uzávierku. Uzávierka trvá nejaké obdobie aj mesiace, ba ako uvidíme neskôr aj viac rok, ba aj roky. Na čo má slúžiť táto uzávierka? Nuž na to, aby bol pripravený záverečný dokument, uzatvorenie celej transakcie, ten už zmienený closing, kedy celá transakcia definitívne končí. Prečo je to tak? Nuž preto, lebo medzi obdobím, keď sa uzatvára ponuka, a uzatváraním účtovnej uzávierky tým zmieneným closingom ubieha spravidla dlhé obdobie. Je to štandardný postup pri takýchto transakciách na celom svete. Nuž a počas tohto dlhého obdobia sa prosto hodnota firmy môže zmeniť k lepšiemu alebo horšiemu, čo má v konečnom dôsledku pri uzatváraní, teda pri tom closingu úpravu kúpnopredajnej ceny.
Rozumiete mi, o čo ide a kam smerujem? Sme pri koreni veci. Ak Robert Fico v roku 2006 vedel, že sme predali pod cenu, pýtam sa ja jeho dnes, ako dohliadol na closing. Koľko vypýtal od toho Enelu, keď sme mu to dali pod cenu? Chápete tú hrôzu? Však on mal, a ako ukážem neskôr, aj má v rukách inštrument, ako na základe objektívnych argumentov, kritérií, čísel po niekoľkoročnom prevádzkovaní elektrární tie peniaze z Enelu vytriasť. Prečo tu fňuká? Prečo nás osočuje, keď on má v rukách inštrument – doteraz ho má, ja sa k tomu vrátim –, ako tie peniaze z toho Enelu prosto vydolovať? A ak sme predali naozaj pod cenu.
No a teraz si položme veľmi pokojne pravdivú otázku. Aký je výsledok celého toho procesu od ukončenia transakcie, od odovzdania elektrární, teda 66 % akcií Enelu až do dnešných dní. Včera som veľmi spozornel, keď kolega Miškov, bývalý kolega v Radičovej vláde, sa opýtal pána ministra Jahnátka, či je pravda, že v októbri 2009 predložil vláde Roberta Fica, počúvajte dobre, návrh closingu s nulovým koncom. Poviem to po slovensky? V roku 2009 minister Jahnátek oznámil Ficovi, že tá cena je úplne kóšer. Všimli ste si, ako včera minister Jahnátek utekal od tej otázky, ako namiesto odpovede exministrovi Miškovovi na konkrétnu otázku naňho zaútočil? (Reakcia z pléna.) No však čo vám iné zostáva?! (Reakcia z pléna.)
Pán minister, nemám najmenšie obavy, keď som počúval silu vašich argumentov, keď som včera počúval o tom, ako sme to ešte spackali, lebo sme zabránili vyplatiť Slovensku dividendy, a keď ste to nevyplatenie ešte spojili s kúpnopredajnou cenou, keď ste zamlčali, že ani Enel si nevyplatil za celé to obdobie cent dividend, keď ste zamlčali, že všetky peniaze z dividend išli do Mochoviec, tak byť Ficom vám zakážem čo len jedno slovo povedať. Ale to je jeho problém a váš problém. Takže včera pán minister Jahnátek neodpovedal. A viete veľmi dobre, že niektoré porekadlá nie sú klišé, ale výsledok naozaj ľudového poznania. Kto mlčí, ten svedčí.
Dámy a páni, ak pán minister Jahnátek v októbri 2009, teda tri a pol roka po predaji Slovenských elektrární, vediac alebo mysliac si, že sme predali pod cenu, akceptoval cenu Enelu v pôvodnej výške, nie je to priamym dôkazom toho, ako strašne Robert Fico klame a tára? Osviežoval som si pamäť aj som študoval, aj som sa pýtal. Preto sa opýtam teraz ja sám.
Pán premiér Fico, je pravda, že si v období svoje prvej vlády podpísal Enelu písomný záväzok, že slovenská vláda nebude žiadať žiaden doplatok? Nevidím, nevidím ho tu. (Rečník sa obrátil k predsedníckemu pultu.) Ale však bude vedieť.
Je pravda, že minister Jahnátek stiahol z rokovania vlády nulové vysporiadanie s Enelom až po odpore jedného z tvojich vtedajších koaličných partnerov?
Mám dve konkrétne otázky na pána predsedu vlády Fica. No ale to ešte nie je všetko. Hovoril som o roku 2009. Akýže sa to píše rok teraz? Nemáme už 2015 a obdobie konca druhej Ficovej vlády?
A tak mám tretiu otázku. Bol už closing uzavretý? Vysporiadal Fico svoje vzťahy s Enelom?
Robert Fico sa rozohňuje, že mu chýbajú z privatizácie Slovenských elektrární peniaze, ale, dámy a páni, podľa mojich informácií closing dodnes nielenže nie je uzavretý, ale vláda v tomto ani vôbec nekoná. Chápete tú hrôzu? Fico tu oblbuje národ z tohto miesta, ako strašne sme predali elektrárne pod cenu, a nepýta peniaze, hoci má na to inštrument? Však na to netreba univerzity, aby som mohol povedať, jaká špinavá, hnusná je to demagógia. To tak hlboko musí Fico klesnúť, tak hlboko asi on sa trasie o tú svoju stoličku?
Viem, že počas našej krátkej vlády Ivety Radičovej sa môj kolega Ivan Mikloš o closing usiloval. Včera som s ním znovu o tom hovoril, potvrdil mi, ale ja sa na to aj pamätám, aký bol trošku rozčúlený a rozrušený po svojom dlhom rozhovore s vtedajším prezidentom Enelu, lebo sme mali podklady o tom, že Enel by nám mal doplatiť, poviem to opatrne 100 až 200 mil. eur.
A tak sa teda pýtam Roberta Fica, má tieto podklady, že by mal Enel doplatiť 100 až 200 mil. eur? A keď má, prečo ich nepýta? Kto teda háji národnoštátne záujmy Slovenskej republiky? Jak si on dovoľuje ukazovať, že títo sú dobrí a títo sú zlí, keď sa pravda otáča na lož, keď sa z bieleho robí čierne. To je neakceptovateľné! Nikto nie sme dokonalý, nikto nie sme bez chýb. Ale takéto švindle? Aj politický zápas by mal mať svoju kvalitu. My môžeme mať rozličné názory, ale fakty sú len jedny.
Takže, milý pán premiér Fico, pýtam sa ťa, prečo nebojuješ za záujmy Slovenskej republiky, tvojimi slovami, prečo zrádzaš národnoštátne záujmy Slovenskej republiky? A na záver, kde berieš tú drzosť a bezočivosť osočovať mňa a moje vlády?
Druhá nehorázna lož po lžiach o kúpnopredajnej cene, druhá nehorázna lož a špinavosť Roberta Fica, ale aj vládneho materiálu je to, že zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo bola uzatvorená v roku 2006 nevýhodne pre štát, lebo 35 % z výnosov z predaja elektriny vyrobenej v Gabčíkove poberali Slovenské elektrárne. Fico vo svojich nezmyselných výrokoch išiel dokonca tak ďaleko, že tvrdil, že takýto zámer sme mali v roku 2006, že sme ho v roku 2006 vôbec nemali, ale že sme v roku 2006 zorganizovali niečo ako darček, dodatočný bonus pre Enel (reakcia z pléna) – čerešničku, ako hovorí pán minister, áno –, že sme naše rozhodnutie zmenili a že 35 % výnosov išlo bezdôvodne podľa Fica aj podľa pána ministra na účet Slovenských elektrární.
Nuž neviem, dámy a páni, či aj tu Fico len sprosto klame, či hovorí z neznalosti, alebo naozaj vďaka svojej neuveriteľne hrubej koži. Na pochopenie tohto hrubého klamstva je treba zájsť trochu do histórie. Iste viete, že sústava Vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros sa budovala za komplikovaných aj zahraničnopolitických, aj ekonomických okolností. Sedel som na rokovaní Čarnogurského vlády ako námestník ministra dopravy, nikdy na to nezabudnem, keď padlo rozhodnutie, že prehradíme Dunaj, a keď Ivan Čarnogurský so svojou firmou Hydrostav dal povel prvým Tatrovkám, aby začali hádzať kamene do Dunaja. Nikdy na to nezabudnem. Boli sme pod obrovským tlakom aj z Prahy, aj z Budapešti aj z kdekade. Konala vláda vtedy – podľa môjho názoru – neobyčajne statočne, a ako čas ukázal, aj pravdivo. Lenže problém bol v tom, že najmä po rozdelení Česko-Slovenska začali chýbať peniaze aj na dokončenie Gabčíkova, aj na jeho prevádzku. Nebudem hovoriť dlho, lebo aj tak hovorím dlho. Preto vzniklo tzv. Združenie Dunaj. Všetci, čo mali do toho čo hovoriť, ja tie všetky firmy vymenúvať nebudem, sa združili do občianskeho združenia s názvom Združenie Dunaj. Toto združenie malo to celé dofinancovať, zabezpečiť, že sa elektrina bude vyrábať a priehrada bude prevádzkovať. Veľmi stručne, ale takto to bolo.
Nuž ale čas ukázal od toho ’91. roku, že nie každý z tých členov združenia si plní svoje povinnosti. Gabčíkovo bolo nesmierne zadlžené v tom čase. Potom prišla komplikácia v podobe toho, že rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu tak, ako rozhodol. Vývoj ukázal, že iba dve firmy sú schopné ťahať tento balvan, a to boli vtedy Slovenské elektrárne a Vodohospodárska výstavba. A tak bolo treba s tým niečo prosto robiť, keď sme chceli Gabčíkovo dokončiť a elektrinu v ňom vyrábať a prevádzkovať. Kľúčový materiál, panie poslankyne, páni poslanci, ktorý sa danou témou zaoberal, sa volal Návrh na riešenie usporiadania majetkových vzťahov na Vodnom diele Gabčíkovo a moja prvá vláda ho prerokovala 3. júla v roku 2001. A tu je taký prvý milý, taká prvá milá perlička, taký prvý milý point. Viete, kto predkladal tento materiál na rokovanie vlády? Pavel Koncoš, minister pôdohospodárstva, veľmi dobrý priateľ nielen môj, ale najmä Roberta Fica, predstaviteľ Strany demokratickej ľavice, ktorú SMER integroval. V materiáli, o ktorom hovorím, sa doslova píše:
Zrušíme Združenie Dunaj zmluvnými dokumentmi a na toto združenie, na túto zrušenie, na túto dohodu nadviaže dohoda ďalšia a teraz doslovne, doslovne citujem: "o dvojstrannej obchodnej spolupráci medzi Vodohospodárskou výstavbou, štátny podnik, a Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť, o zabezpečení podmienok na výrobu elektrickej energie, ktorej návrh, tejto dohody parafovaný poverenými členmi pracovnej skupiny je v prílohe 1."
Citujem ďalej, počúvajte dobre: "Dohodnutá odplata za poskytnuté služby z titulu tejto zmluvy je závislá od množstva vyrobenej a odobratej elektrickej energie vo Vodných elektrárňach Gabčíkovo, pritom cena za jednu kilowatthodinu je vo výške 65 % platnej skutočnej priemernej odbytovej ceny, ktorú Slovenské elektrárne dosahujú voči svojim odberateľom." Koniec citátu.
Panie poslankyne, páni poslanci, rozumieme tomu? Potrebovali sme vyriešiť ťažký rébus, platiť dlhy, financovať, prevádzkovať. Rozmotať gordický uzol, vniesť poriadok do tohto chaosu. Koncoš urobil dobrý materiál, odvážny, dobrý materiál. Zriadil pracovnú skupinu, počúvajte, odborníkov z relevantných rezortov. Odborníci vypočítali, panie poslankyne a páni poslanci, že ten pomer má byť 65 ku 35. Rozumieme si? Nikto si z prsta nevycucal začiatkom 2006, že dáme darček Enelu 65 : 35. Rozumieme si? Jeden vyrába elektriku, stará sa o všetko, čo s ňou súvisí, druhý naháňa vodu. Jeden si zaslúži aj druhý si zaslúži. Jeden chcel viac aj druhý chcel viac. Aj Koncoš chcel viac, aj Harach chcel viac, odborníci navrhli, dohodli sa. Počúvajte, ten pomer 65 : 35 platí dodnes. Viete prečo? Asi, ja si myslím, že bol stanovený korektne. Nie politicky, ale z odborných čísel. Nadväzne na rokovanie vlády, a to 30. októbra 2001 bola táto zmluva aj podpísaná. Tu ju mám. (Rečník zobral do ruky zmluvu, ukazujúc ju plénu.) No a v článku 5.2 tejto zmluvy sa pekne píše: "Dohodnutá cena za 1 kilowatthodinu vyrobenej elektrickej energie vo vodných elektrárňach uvedených v článku 3 bod 3.1. tejto zmluvy je 65 % z platnej skutočnej priemernej odbytovej ceny za 1 kilowatthodinu, ktorú objednávateľ dosahuje voči svojim odberateľom." K termínu účinnosti tejto zmluvy pre fakturačné obdobie november 2001 je dohodnutá cena stanovená vo výške 0,99 a neviem slovenských korún za kilowatthodinu, 65 %.
K tejto zmluve, panie poslankyne, páni poslanci, boli časom schvaľované dodatky. Počúvajte dobre. Dodatok číslo 1 15. 4. 2003. Pomer 65 : 35 zachovaný. Dodatok číslo 2 27. 7. 2004 pomer 65 : 35 zachovaný. Dodatok číslo 3 20. 9. 2005 pomer 65 : 35 zachovaný. Čo sme mali roku 2006 robiť? Buď dodatok číslo 4 alebo novú zmluvu, keďže prišiel nový gazda, ale pomer je ten istý, dámy a páni. Nikto si nič z prsta nevycucával. Nikto nikomu nijaké darčeky nedával. A ešte si potom o ekonomike tých 65 : 35 na záver niečo povieme.
Teda záver ku klamstvu číslo dva. Záver číslo jeden, pomer 65 : 35 vznikol ako výsledok práce pracovnej skupiny pod vedením ministra Koncoša, alebo ktorú vymenoval vtedajší môj minister pôdohospodárstva, nominant, člen, podpredseda Strany demokratickej ľavice Pavel Koncoš. Tak ako som povedal, Robert Fico nás obvinil, že Vodnú elektráreň Gabčíkovo dostal Enel ako čosi navyše, ako akýsi bonus, ako akúsi čerešničku. A to je druhý segment toho popri pomere 65 : 35, ešte bude tretí, na ktorom chcem ilustrovať, aká bezrozmerná je to lož Roberta Fica.
Existuje aj druhý zaujímavý materiál, ktorým bol Návrh privatizácie Slovenských elektrární, ja to celé čítať nebudem, ale tento sme prerokovali 23. júna 2004, teda keď kulminovalo, keď vrcholilo obdobie privatizácie Slovenských elektrární. Počúvajte dobre, prečítam jeden odsek, bude to jedna minúta. Na strane deväť tohto dokumentu sa píše: "Začiatkom mája 2004 všetci záujemcovia, ktorí sa zaujímajú o privatizáciu Slovenských elektrární, ukončili svoj hĺbkový audit a obdržali transakčnú dokumentáciu na posúdenie. Záujemcovia boli informovaní, že dokumentácia sa bude ešte dopĺňať o všetky ustanovenia týkajúce sa vyčlenenia Vodnej elektrárne Gabčíkovo mimo Slovenské elektrárne, ako aj aké bude fungovanie Vodnej elektrárne Gabčíkovo po vyčlenení mimo Slovenských elektrární." A teraz počúvajte dobre dve vety. "Všetci investori bez výnimky prejavili záujem o to, aby Slovenské elektrárne aj po vyčlenení Vodnej elektrárne Gabčíkovo mimo Slovenské elektrárne mali možnosť Vodnú elektráreň Gabčíkovo prevádzkovať, pričom zároveň potvrdili, že Vodnej elektrárni Gabčíkovo priraďujú významnú hodnotu v rámci hodnoty Slovenských elektrární." Koniec citátu.
O čom to svedčí, panie poslankyne, páni poslanci? Nuž svedčí to o tom, že v celom privatizačnom procese Slovenských elektrární boli si všetci účastníci tohto procesu vedomí toho, že Vodná elektráreň Gabčíkovo je súčasťou Slovenských elektrární, že Slovenské elektrárne platia a platiť budú Vodohospodárskej výstavbe to, čo jej patrí v súvislosti s tým, že sa, ľudovo povedané, stará o vodu. Inými slovami, uchádzači o kúpu podielu Slovenských elektrární dávali ponuky s plným vedomím, že ide o majetok Slovenských elektrární, že sa po privatizácii usporiadajú vlastnícke vzťahy zainteresovaných subjektov aj preto, že Medzinárodný súdny dvor rozhodol tak, ako rozhodol, a že sme ten majetok nemohli privatizovať, bolo potrebné ho teda dať pod štátnu kuratelu. Teda bolo dohodnuté, že Slovenské elektrárne predajú aktíva súvisiace s Vodnou elektrárňou Gabčíkovo Vodohospodárskej výstavbe a zároveň Slovenské elektrárne budú Vodnú elektráreň Gabčíkovo aj naďalej prevádzkovať v režime platnom takpovediac od samého počiatku, od roku 2001 tak, ako to navrhol a vláda odobrila ministrovi Koncošovi. Teda ak niekto generuje predstavu, že tu sa nejako čachrovalo, manévrovalo s majetkom Vodnej elektrárne Gabčíkovo, buď netuší, o čo ide, nie je to celkom jednoduchý prípad, to treba povedať alebo prosto má zlý úmysel, špiniť, kydať, osočovať, obviňovať.
No a teraz si povedzme to, ten tretí aspekt, už som ho signalizoval, o tej strašnosti pomeru 65 : 35, čo tak trošku, samozrejme, spochybňuje aj kompetenciu a odbornosť Pavla Koncoša a jeho pracovnej skupiny. Aby sme pochopili, o čo ide, opäť sa vrátim k dokumentu, ktorý sme vo vláde prerokovali 23. júna 2004, teda pred uzavretím privatizácie, keď ona vlastne už naberala plné obrátky. Tento materiál už predkladá minister hospodárstva, no však išlo o privatizáciu podielu Slovenských elektrární. No a počúvajte, čo je tu napísané na strane 5, to bude len jedna veta, len jedna veta:
"Hoci neexistuje žiaden dôvod, prečo Vodná elektráreň Gabčíkovo prevádzkovaná samostatne od Slovenských elektrární by nedokázala obchodovať úspešne na trhu s elektrickou energiou, existuje ale závažne riziko, že jej zisky sa znížia, ak nebude prevádzkovaná ako súčasť portfólia Slovenských elektrární."
Predstavte si, že túto vizionársku vetu napísal Harach, tuším Harach nie, v 2004 už to bol niekto iný, ale skrátka v júni 2004. No a pozrime sa, ako vyzerá, ako... (Reakcia z pléna.) Nervozita trošku, pán minister? (Reakcia z pléna.) Pozrime si... (Reakcie z pléna.) Tak pravidelne má. Ale keď už som využil túto intervenciu na pauzu, trošku vody by som poprosil, pani podpredsedajúca. Bolo tu dobrým zvykom mať vodičku. Alebo niečo lepšie. (Povedané so smiechom, smiech v sále a reakcie z pléna.) Niečo čínske by som, by som privítal. (Rečník sa obrátil k predsedajúcej.) Čo pijú Číňania? (Reakcie z pléna.) Nedáte tú vodu? (Rečník sa obrátil k predsedajúcej. Smiech v sále.)
Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Som rád, že sa vrátil pán predseda. Potrebovali sme trošku refrešnúť, aby sme mohli pokračovať vážnejším tónom. Takže najprv bola vizionárska veta môjho ministra hospodárstva o tom, že áno, každý môže predávať elektriku, ale mal by ju predávať ten, čo je na to ustanovený. Ja by som možno tiež vedel predávať cukrovú vatu, len netuším, jak by šmakovala tým deťom. Tak ľudovo by som jak železničiar... (poslanec priniesol pohár s vodou na rečnícky pult) – ďakujem ti, Béla – tak ľudovo by som povedal, že každý by mal robiť to, na čo je usporiadaný. A ja ako železničiar si myslím, že elektriku by mal vyrábať a predávať ten, čo tomu najlepšie rozumie, teda Slovenské elektrárne. O tom bola tá veta. No ale dnes, panie poslankyne, páni poslanci, už môžeme verifikovať. Po slovensky povedané, máme prvú skúsenosť po tom, čo Robert Fico dosiahol to obrovské víťazstvo, keď sa zmocnil vlastným kľúčikom Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Viete, aký je výsledok? Počúvajte.
Ak by Vodná elektráreň Gabčíkovo fungovala v starom režime pod Slovenskými elektrárňami (čašník položil na rečnícky pult pohár s vodou) – ďakujem –, príjmy štátu za mesiac by boli 5,53 mil. eur. Môžete si poznačiť. Keby bolo po starom, bez Ficovho kľúčika, 5,53 mil. eur. V skutočnosti... (Reakcia z pléna.) Zase ma... hrozí mi pán minister, aby som dal pozor, čo poviem. Há, nervy tečú a ani sa nečudujem.
V skutočnosti, dámy a páni, tieto tržby boli 5,16 mil. eur, teda o 370-tis. eur menej. Chápem, že pán minister Žiga je nervózny, lebo to je príšerná skúsenosť. Príšerná skúsenosť! Zopakujem vám tie čísla. Za prvý mesiac od národno-štátneho víťazstva Roberta Fica, aby ste pochopili, akého máte hrdinu, bossa svojho, ja tie čísla ešte raz musím povedať. Keby nebolo Fica a jeho megalománie a neviem, čo má v tej hlave všetko poukladané, tak by sme boli utŕžili za minulý mesiac 5,53 mil. eur. Po jeho historickom víťazstve sme utŕžili 5,16 mil. eur, teda skoro o 400 mil. eur.
Čože to napísal, čože to napísal ten môj minister v tej dobrej informácii? No napísal to, že elektrinu by mal vyrábať a prevádzkovať ten, ktorý tomu najlepšie rozumie, ktorý má na to najlepšie predpoklady, ktorého obchodovanie na trhu nezávisí od toho, koľko bude pršať, koľko nebude pršať, ktorý prosto dokáže zjednať dlhodobo atraktívnu a konkurencieschopnú cenu. Toto napísal môj minister. Neverím, že niektorá z vás a niektorý z vás tomu nerozumie. Neverím. Lebo je to normálne, rozumiete? Lebo je to prirodzené. Tak sa teda pýtam, panie poslankyne, páni poslanci, akéže to víťazstvo dosiahol Robert Fico? Toto je teda ten skutočný národno-štátny záujem á la Robert Fico?
Zhrniem to, panie poslankyne, páni poslanci, prvá špinavosť a megalož je to, že sme predávali pod cenu. Druhá špinavosť a megalož je to, že pomer 65 : 35 sme si sami vymysleli, že sme zorganizovali nejaký dodatočný bonus alebo čerešničku pre Enel a tretia megalož a špinavosť zo strany vládnych predstaviteľov je obviňovanie, že celý proces bol netransparentný, neobjektívny a pre Slovensko nevýhodný. Na základe čísel a argumentov som preukázal, že sú to hrubé lži a že pravý opak je pravdou.
Stručne, veľmi stručne - horúce linky, no... (rečník sa obrátil na navrhovateľa) - stručne, veľmi stručne ku tretej lži, ktorá je taká okrajová - (reakcia z pléna) šéf mu volá, hej - taká okrajová, ale nemôžem ju nezmieniť. Že sme zmenili zo zvláštnych dôvodov pôvodné rozhodnutie privatizovať 49 na 66.
Ďalšia otázka na Roberta Fica. Pán premiér, prosím ťa, príď nám povedať, aké boli tie zvláštne dôvody alebo okolnosti? Pretože zmeniť názor je niečo nesmierne normálne, tak jak vy ste zmenili názor neprivatizovať, teraz predávate, len to tak fičí. Je niečo nenormálne, keď vo vláde s SDĽ sme boli radi, že sme ich získali na 49 a v druhej vláde, keď SDĽ nebola, keď bola tá hnusná pravicová vláda, sme sa zjednotili, že 66 je rozumnejšie? Napríklad preto, lebo získame viacej peňazí? Napríklad preto, že viacej oddlžíme to, čo sme podedili po pánovi Mečiarovi? To je niečo nenormálne? To, že z tých peňazí zorganizujeme dôchodkovú reformu a venujeme tie peniaze na II. dôchodkový pilier, ktorý teraz rozkladáte, toto je niečo nenormálne? To sú tie zvláštne okolnosti? To je úplne normálne, že sme sa rozhodli ísť na 66 zo 49. (Reakcia z pléna.) Vôbec mi o to nejde, pán poslanec, že sa nezhodneme. Chválapánubohu, že sa nezhodneme, len nehovorte o tom, že sú to zvláštne okolnosti, len nebudujte pavučiny, len nevykresľujte tú hnusnú pravicu ako niečo neľudské, pretože išlo o niečo, čomu sa slušne hovorí politické rozhodnutie, pán poslanec, politické rozhodnutie. Predať 49 akcií Telekomu, mám na to svoj názor. Ale je to naše politické rozhodnutie, nespochybniteľné. Čo to za nezmysly dokážete písať do vládnych materiálov? Však ja si to nevymýšľam, tam ste to napísali: "zo zvláštnych dôvodov". Očakávam, že vy alebo niekto iný mi tie zvláštne dôvody vysvetlí.
Dámy a páni, na základe argumentov a faktov som vyvrátil zásadné najväčšie tri lži a špinavosti, ktorými Robert Fico osočil moje predchádzajúce vlády. Iste sa mi nebudete čudovať, prečo sa na záver teda zamyslím, politicky sa zamyslím, prečo sa Robert Fico takto nedôstojne správa. Myslím si, že ten záver sa dá urobiť pomerne presne, že je tomu tak preto, lebo privatizácia sa stala najväčšou a najvýraznejšou - a tu treba uznať - aj pomerne dlho fungujúcou Ficovou mantrou. Vieme, čo je mantra. Ja vás nebudem podceňovať ani ja vás nechcem urážať, ale odporúčam vám, pozrite si na Googli, vygooglite si mantra. Viete, čo si prečítate? Napríklad, že "niektoré mantry nemusia dávať vôbec zmysel, hlavná je tu zvuková hodnota." (Smiech v sále.) "Dokonca existujú i názory, podľa ktorých je mantra účinná, i keď ten, kto ju opakuje, vôbec nevie, čo znamená." (Smiech v sále.) Včera tu bola fajná zvuková hodnota, čo poviete? (Smiech v sále.) Na tomto mieste. To bola paráda počúvať Fica, jak drísta, ale hlasno a opakovane a s vynucujúcim si potleskom, však idú voľby, nečudujem sa, že tlieskate. Mantra, rozumiete? Ešte docitujem tú peknú formuláciu z Wikipédie: "Mantry slúžia aj na odvrátenie nepriateľov. Podmienkou úspechu je len často zopakovať mantru, a to dostatočne často." Robert Fico má dobrého školiteľa. Opakuje pomerne často. A tých mantier má viac. Zlepenec, pravica, to je niečo hrozné, pravica, zlepenec, ale aj sociálny štát, istoty. Len tie mantry treba dostatočne nahlas a, samozrejme, veľmi často opakovať.
Podľa môjho názoru – a to mi hovoria aj ľudia, aj voliči SMER-u, aj voliči SMER-u –, že z týchto mantier privatizácia vedie bezkonkurenčne. Počúvajte, rozpredal som Slovensko, už ste to počuli niekde? (Smiech v sále.) Počúvajte, ja som rozpredával, len tak fičalo. Len sa hnevám na Prokopoviča, že tie vagóny zbabral (smiech v sále), že to letisko bolo neskoro. Včera bolo krásne, keď som tu počul Roberta Fica, keď hovoril, že bratislavské letisko si žije vlastným životom. Len nedodal B, že Slováci lietajú zo Schwechatu. (Povedané so smiechom a smiech v sále.) Počúvajte, však to, už sa mi to tam nepáči na tom Schwechate. Počúvajte, prídem na check in - Slovenka. Prídem s tou bagážou na security line - Slovák. Prídem na kávu, kričí na mňa chlap: "Ja som zo Ždiaru, pán Dzurinda! Poďte ku mne na kávu." Tak ste dobačovali so slovenským, bratislavským letiskom. Ale privatizácia - jak niečo hnusné, niečo odporné, niečo dzurindovské, táto mantra fungovala báječne. Iste vás nemusím presviedčať, ako často som bol, ja neviem, v Bánovciach nad Bebravou, v Zlatých Moravciach, kdekade. Ľudia mi to povedia aj dnes. Tak sa to pekne s tou mantrou dokáže na politika prilepiť.
To, že vďaka privatizácii, aj vďaka privatizácii je Slovensko tam, kde je, aj vďaka privatizácii, že sme vytvorili investične konkurenčné prostredie, a aj vďaka privatizácii mi mohol socialistický premiér z Poľska zavolať: "Čo si dal tým Kórejcom, že prišli na Slovensko?" No nič som im nedal viac, 15 % sme im mohli dať, tak jak Česi, Poliaci, hocikto. Viete, čo som im dal? Dobré podnikateľské prostredie, počúvajte, ale vrátane privatizácie. Prečo Fico dnes kýve, keď tlačíme Grékov do privatizácie? Správne, že kýve. Za jaké ceny budú Gréci dnes predávať? Povedzte mi. Viete, čo vám poviem? Chválapánubohu, že sme predávali vtedy. Mohli by sme zabudnúť na 840 mil. eur, chápete? Toto je Ficova mantra.
No a ešte celkom na záver k tej škaredej privatizácii Slovenských elektrární. Opäť si pomôžem mojím dobrým kamarátom a kolegom Miklošom, ktorý píše v Hospodárskych novinách celkom čerstvo: "Prečo sme privatizovali? Veľké štátne podniky, ako SPP, elektrárne, boli neefektívne, stratové, boli zdrojom korupcie, chýbali im investície, skúsený manažment aj etablovanie v svetovom energetickom biznise. Preto sme hľadali silného strategického investora, ktorý by tieto problémy riešil. Našli sme ho a tieto problémy vyriešené boli. V roku 2005, keď Enel ešte Slovenské elektrárne neriadil" - počúvajte dobre - "sa elektrina predávala za vyše 50 eur na MWh a Slovenské elektrárne zaznamenali stratu 361 mil. eur. V roku 2007 to už bolo pri rovnakej cene elektriny zisk 120 mil. eur a v roku 2013 pri cene okolo 40 eur, teda o 10 eur menej, nie 50, ale 40 eur na 1 MWh, bol už zisk 356 mil. eur. Dôležité tiež je" – píše Mikloš –, "že Slovenské elektrárne, a. s., po vstupe talianskeho investora vôbec nevyplácali dividendy a všetok zisk bol investovaný najmä na dostavbu Jadrovej elektrárne Mochovce. Takže štát získal veľa peňazí z privatizácie, podnik sa ozdravil, zo stratovosti sa dostal do zisku a všetok zisk ostal na Slovensku."
Takže, panie poslankyne, páni poslanci zo SMER-u, nevýhodná privatizácia?
Celý problém, panie poslankyne, páni poslanci, podľa môjho hlbokého presvedčenia, ale aj istých malých politických skúseností spočíva v tom, že Robert Fico zúfalo potrebuje, počúvajte ma, zúfalo potrebuje odpútať pozornosť nielen od svojich prúserov, ale predovšetkým od svojej neschopnosti riešiť aktuálne problémy Slovenska. Toto je popis, môj popis diagnózy, prečo Robert Fico sa takto znižuje. Potrebuje odpútať problémy. Ako sa to klasicky a najjednoduchšie dá dosiahnuť? No že sa vyrobí triedny nepriateľ. Že sa naňho ukáže a vymyslí sa mantra. A tak to fungovalo celé krásne roky. Dzurinda a zlá privatizácia. Celé roky toto Robertovi Ficovi vychádzalo a zdá sa, aj keď, chvalabohu, s istými tendenciami inými, že vychádza aj dodnes.
Preto bolo pomerne tragikomické, dámy a páni, si prečítať celkom čerstvý výrok, ktorý predniesol minister vlády Roberta Fica, myslím, podpredseda vlády a minister financií, zastupujúci minister hospodárstva pán Kažimír. Viete, čo povedal túto sobotu pán Kažimír? "Privatizácia je normálny jav, iba na Slovensku je nadávkou." (Smiech v sále.) Ešte je? Ešte je Kažimír členom vlády? (Reakcie z pléna a smiech v sále.) Je? A dokedy bude? (Reakcie z pléna.) Počúvajte, ja som neveril vlastným ušiam, tak som poprosil kolegyňu, aby mi to vytlačila. Neveril som vlastným ušiam. A znova to prečítam: "Privatizácia je normálny jav, žiaľ, v našej krajine sa z nej stalo neslušné slovo," myslí si to minister financií Peter Kažimír, SMER - SD. Dámy a páni, Kažimír má svätú pravdu, má moju úctu. Pozdravte ho. (Smiech v sále a potlesk.)
No ale kto má potom podiel, zároveň sa pýtajte sami seba, kto má na tom nie 99, ale 100 % podiel, že sa z privatizácie na Slovensku stalo neslušné slovo? Nie je to náhodou Robert Fico? (Reakcia z pléna.) Nervíčky, že? Nervíčky. Ja chápem. (Smiech v sále.)
Celý problém spočíva v tom, že vyvolávaním útokov Robert Fico odpútava pozornosť nielen od toho, ako zašpinil Slovenské elektrárne aj Gabčíkovo, ale predovšetkým od svojej neschopnosti riešiť skutočné problémy Slovenska. Pamätám si, ako Robert Fico vykrikoval na mňa celé roky, že som urobil zo Slovenska montážnu dielňu, keď som automobilky dotiahol. Nepamätáte si? Potom v bielych rukavičkách doklusal ako čerstvý premiér do Kie, počúvajte, ja som sedel v poslednom rade. Taký bol zúfalý z tej montážnej dielne. No ale ja sa pýtam dnes, za dve volebné obdobia ako pozdvihol kvalitu podnikania Robert Fico na Slovensku? Čo urobil za dve vlády, aby Slovensko nebolo iba montážnou dielňou? Chválapánubohu, že tie automobilky sú tu. Fico sa chváli, aký máme hospodársky rast. Nič pre to neurobil, len žne plody dôslednej reformy a obrovského úsilia, ktoré sme vyvinuli na to – aj na to –, aby na Slovensko prichádzali investori, aby vznikali nové pracovné miesta. Lenže, panie poslankyne, páni poslanci, on ten Fico v podstate mal aj pravdu, my s tou montážnou dielňou donekonečna nevystačíme. A najmä pre mladých ľudí by to chcelo investície s vyššou pridanou hodnotou. Môžete mi povedať jednu, ktorá za 8 rokov Ficových vlád na Slovensko trafila? Výrazná investícia s pridanou hodnotou? No a keďže Fico toto riešiť nevie, tak len špiní a klame.
Zdravotníctvo. Aký bol blahosklonný, keď to bolelo a lekári, zdravotné sestry hádzali na mňa biele plášte, lebo som im chcel dobre. Vtedy aký bol frajer Robert Fico! A aká je situácia v zdravotníctve dnes? Čo ste urobili pre to, aby sa lepšie cítil pacient, aby bol lepšie ohodnotený lekár alebo zdravotná sestra? Ste neschopní riešiť, vláda nie je schopná riešiť zásadné problémy Slovenska a nielen v oblasti podnikateľského prostredia, zdravotníctva, ale aj v školstve. Nerobíte nič pre to, aby nezanikala na Slovensku stredná vrstva. Nerobíte nič pre to, aby sa ľahšie dýchalo živnostníkom a tým, ktorí sa starajú o prácu vlastnými silami. Pre vás rómsky problém neexistuje. Nečerpáte peniaze z eurofondov, ako počúvam a čítam, nič pre to nerobíte, pre vás to nie je problém. Robert Fico Ukrajine nerozumie, migrácia, migrácia podľa Roberta Fica Slovensku nehrozí ani hroziť nebude, kvóty odmieta, nič nenavrhuje, a tak Slovensko pomaly, ale isto, žiaľ, upadá.
Domnievam sa, že najvýraznejšie svedectvo o tejto skutočnosti ponúka Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá fungovala za nás, tá funguje aj za vás. A ja som si zrazu prečítal 30. apríla, teda tiež celkom nedávno, že verejné financie v minulom roku nesmerovali k stavu dlhodobej udržateľnosti, ale najmä, že ak sa neprijmú nové opatrenia vo forme reforiem alebo zvýšenia daní, do 15 rokov môže čeliť Slovensko otázke bankrotu. Tu to máte čierne na bielom, nie od opozície. Nerobíte nič, len kydáte na moje vlády spred 10 rokov a dúfate, že to ešte stále medzi voličmi funguje. Toto je perspektívna politika pre Slovenskú republiku? Toto je konanie v národnoštátnom záujme našej vlasti? Nerobiť nič, len kydať na rozhodnutia staré 10-15 rokov?
Dámy a páni, iste ste si všimli, že nezvyknem rozprávať v Národnej rade Slovenskej republiky často. Tak ma naučil život, že treba hovoriť vtedy, keď máte čo, alebo cítite, že treba niečo povedať. Preto som dnes hovoril trošku dlhšie - aj včera - a rád by som zakončil toto svoje vystúpenie tým, čo považujem za kľúčové.
Robert Fico pred mesiacom prišiel bombasticky ohlásiť víťazstvo a pourážať opozíciu. Fakty, panie poslankyne, páni poslanci, ukazujú, že Robert Fico hrubo Slovensko poškodil. Ja nebudem meditovať nad tým, ako vypovedali alebo nevypovedali súčasní potentáti zmluvu o Vodnej elektrárni Gabčíkovo. To je váš problém. Dnes nemáte ani koaličného partnera. Jedno je ale do očí bijúce, že ste spôsobili neobyčajný právny chaos. Čítali ste tie dokumenty? Počúvajte. Vypovedali raz na základe toho, že si Enel či elektrárne neplnia podmienky. (Reakcia z pléna.) Najprv bez udania dôvodov, potom dôvody. Keď elektrárne tie dôvody namietali tak, ako o tom hovorí zmluva, tak znovu bez dôvodu. Do toho prišli súdne podania, dokonca štátne inštitúcie tak, aby štát potom možno aj platil. Keby na železnici, prepáčte mi za výraz, bol taký bordel, tak neprejde ani jeden vlak. Ani jeden vlak. Robert Fico plače, že Slovensko nie je právny štát. Čo ste porobili s tou Vodnou elektrárňou Gabčíkovo? To kto sa v tom dokáže za tie roky vyznať? No ale je tu ešte horší element a to je skutočnosť, že ste poslali svetu signál o nedôveryhodnosti Slovenska ako krajiny na investovanie.
Panie poslankyne, páni poslanci, vy si uvedomujete, že Slovenské elektrárne sú slovenská firma? Že platia dane v Slovenskej republike? Vy si uvedomujete, aké echo posielate do Európy a do sveta? Keď takto kopete do kredibilného partnera? No a na záver to opäť najdôležitejšie, lebo keď prídeme na koniec debaty, peniaze, že, sú rozhodujúce. A preto znovu pripomeniem, že tým pompézne ohlasujúcim tzv. víťazstvom, a to čísla preukazujú, Robert Fico spôsobil to, že máme po tomto jeho historickom víťazstve ako štát menšie príjmy, ako sme mali predtým.
Všetky tieto argumenty ma oprávňujú vyhlásiť, že Robert Fico škodí Slovensku, že Robert Fico nerozumie a poškodzuje národnoštátne záujmy Slovenska. A na záver trošku ľudovejšie, keď som tak rozmýšľal, tak som si spomenul, že Robertovi Ficovi sa stalo to, o čom sem-tam hovoril náš spoločný veľmi dobrý priateľ, žiaľ, už nežijúci, Ladislav Pittner. Mieril na líšku, trafil Marišku. (Smiech v sále.) On trafil dokonca do svojho vlastného kolena. Ale zase sa priznám celkom úprimne, že to by ma až tak nebolelo, že trafil do svojho vlastného kolena, čo ma ale bolí a mrzí, je to, že Robert Fico škodí Slovensku, že Robert Fico vážnym spôsobom poškodzuje národné, štátne záujmy Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne, že som po čase mohol prehovoriť. (Potlesk.)
27. 5. 2015 18:51:29 - 19:02:15 51. schôdza NR SR - 13.deň - B. popoludní Tlač 1502 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave  
136.
Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Páni ministri, panie poslankyne, páni poslanci, na úvod asi aj z mojej strany sa patrí a treba povedať alebo pripomenúť, prečo dnes sa zaoberáme transakciou, ktorá vlastne má počiatok, ak mi dobre pamäť slúži, v roku 1994, kedy vláda pána Mečiara urobila prvé kroky k reštrukturalizácii. Ak sa nemýlim, volalo sa to vtedy Slovenský energetický podnik, a vlastne spustila proces, ktorý vyvrcholil v roku 2006, ako dobre viete, potvrdením transakčných dokumentov a ukončením privatizácie podniku Slovenské elektrárne. Prečo?
Ja som už zo desať rokov odvtedy vlastne, nepamätám si, že by som bol nejakým spôsobom oslovený, nebodaj napádaný, aby som zdôvodňoval kúpno-predajnú cenu. Bársčo som musel vysvetľovať. Bol som napádaný privatizáciou ako takou. Najmä zo strany SMER-u bola privatizácia, a zdá sa mi, že ešte aj je, takou najstrašnejšou nadávkou. Ale že som predal elektrárne pod cenu, to som sa vlastne dozvedel až minulý týždeň.
Prečo som dal návrh, aby sme dostali takúto informáciu v písomnej forme? No preto, aby sme sa naozaj mohli o tom porozprávať, pre mňa za mňa aj emotívne, emocionálne, ale aby opozícia mala právo sa vyjadriť. Pretože to, čo predviedol pán premiér Fico pred mesiacom, keď tu prišiel ohlásiť obrovské víťazstvo a zároveň nabrýzgal na nás, s princípmi demokracie nemá nič spoločné. Ja som si vedomý práva najvyšších ústavných činiteľov, ja som si vedomý toho, že premiér tu môže prísť, kedy chce. A on to aj pekne sformuloval, keď prišiel, že nás prišiel informovať, no však sa patrí, Národnú radu. To je v princípe veľmi pekné gesto, keď nad rámec hodiny otázok pán premiér príde a chce nám poskytnúť vážnu informáciu. Nuž, ale že túto informáciu spojil s niečím, čo si dovolím nazvať bezbrehou, prepáčte mi za výraz, to nechcem povedať so zlosťou alebo emocionálne, ale chcem byť výstižný, so špinavou demagógiou a lžami najväčšieho formátu, to ma Robert Fico naozaj prekvapil, aj keď som s ním futbal hral možno aj pred 25-mi rokmi. Ale že sklzne až tak hlboko a ešte bez možnosti toho, aby sa opozícia mohla vyjadriť, to som nečakal. A preto som vyjadril želanie, aby sme sa mohli o tom porozprávať.
Prečo si myslím, že Robert Fico zneužil parlamentnú pôdu, som v stručnosti vysvetlil. Teraz je tu pokus o nápravu a ja tento pokus vítam.
Prečo som si dovolil povedať, že išlo o bezbrehú, ba až špinavú demagógiu? Dovolil som si to povedať preto, lebo Robert Fico sa tvári, že v národnoštátnom záujme, ktorému my na tejto strane vraj nerozumieme, vybojoval pre Slovensko obrovské víťazstvo. Zdá sa mi, a ja sa tomu budem venovať zajtra, lebo čas je pokročilý, že presný opak je pravdou. Robert Fico, to je môj výrok, ktorý zajtra podložím, poškodil národné a štátne záujmy Slovenskej republiky, pretože to, čo vláda urobila v súvislosti s vodným dielom Gabčíkovo, nevedie a nepovedie k ziskom pre Slovensko, ale už vedie, a ja to vydokladujem, a povedie ku stratám pre Slovensko.
Naviac tá špinavosť spočíva v tom, že buď nevie, alebo má dostatočne hrubú hrošiu kožu, že nie len túto stratu vydáva za víťazstvo, ale dovolí si ešte klamať nehoráznym spôsobom o faktoch, ktoré v skutočnosti vyzerajú úplne inak.
Aká je najhrubšia lož Roberta Fica, ktorú tu narozprával pred mesiacom, a narozprával to aj dnes? Prvou lžou je výrok, že sme predali 66 % akcií Slovenských elektrární hlboko pod cenu, čoho dôkazom má byť urýchlené následné precenenie majetku Slovenských elektrární. Z tohoto faktu Robert Fico vyvodzuje záver, že sme Slovensko obrali, a vy to mnohí hovoríte, že sme Slovensko okradli, o nejaké významné peniaze.
Prvým momentom, ktorý ma zarazil, keď som prečítal informáciu, na ktorú som bol veľmi zvedavý, je fakt, že v tejto informácii o privatizácii Slovenských elektrárni nenájdete o týchto kváziargumentoch Roberta Fica ani jednu vetu. Povedzte mi, jak je toto možné? Pisateľ vládneho dokumentu sa hanbil za takéto nezmysly, ktoré tu narozprával Robert Fico? Ešte raz to poviem: emotívne pred mesiacom, emotívne dnes, veľká voda, silné reči, ťažká propaganda. Jak to, že to nedal na papier? Ja vám poviem, prečo to nedal na papier ten, čo písal tento vládny dokument. No pretože to je obrovský nezmysel takáto konštrukcia.
Neviem, či Robert Fico niekedy kupoval nejakú nehnuteľnosť. Či kupoval nejaký pozemok alebo vinicu, alebo nejaký byt či kúpil v živote, neviem. Pretože keby tak normálne robil, tak by musel chápať to, čo chápeme všetci normálni ľudia na Slovensku. Že ten, čo predáva, chce utŕžiť čo najviac, a ten, čo kupuje, chce zaplatiť čo najmenej, a buď sa tieto dve tendencie stretnú a obchod prebehne, alebo sa nestretnú.
V Hradišti pod Vrátnom, kde som pred dvadsiatimi piatimi rokmi kupoval starý domek, som to pochopil úplne. Ľudia, chudobní ľudia chceli odo mňa veľa peňazí. Mne sa zdalo, že to je veľa peňazí, aj keď je to nádherný kraj. Ktorí poznáte okolie Dobrej vody v Brezovej pod Bradlom. Nádherný kraj. No tak som sa začal trošku aj pýtať, urobil som si, po slovensky povedané, due diligence, alebo hĺbkový audit. Dokonca som popýtal kľúče, išiel som sa pozrieť do toho domku. Má svoje výhody, dobrú polohu, dve minúty a som v lese a behám alebo bicyklujem. No ale keď som otvoril domek, vlhko. A keď som sa lepšie kukol na tie steny, boli porobené čerstvým vápnom, boli bielučké. No len som si všimol, že do metra tá biela bola nejaká tmavá. No vlhké. Viete, čo sa stalo? No začali sme sa zjednávať. On chcel, aj ja som chcel, on pýtal, ja som chcel dať menej. Dohodli sme sa.
Panie poslankyne, páni poslanci, to, že deň po transakcii, keď som ju zaplatil, že ja som si ten môj domek precenil, lebo som vedel, čo s ním urobím, mal som plán, mal som projekt, mal som víziu, to bola len a len moja cena. To bola len a len moja vec, na koľko som si deň po predaji alebo kúpe tú svoju nehnuteľnosť ocenil alebo precenil.
Milí priatelia, toto predseda vlády Slovenskej republiky, súčasný premiér nevie? On nevie, jak sa obstarávajú nehnuteľnosti v malom aj vo veľkom? On nečítal tieto privatizačné dokumenty? Počúvajte, ja som sa postavil zodpovedne k tomu, že budem mať takúto možnosť sa s vami porozprávať.
Viete, čo to znamenalo, že som sa postavil zodpovedne? No že som napísal pánovi ministrovi Pavlisovi a som ho úctivo poprosil, po desiatich, pätnástich rokoch, aby som si mohol osviežiť pamäť. Aby som pokukal na ponuky, aby som mohol prečítať posudky aj domácich odborníkov. Tu niečo narozprával minister hospodárstva, nič také som nenašiel, nikdy som v živote nepočul. No a pán minister Pavlis, musím vám povedať, mi odpísal jeden korektný, úctivý list, kde ma poučil, že už je to veľmi stará, bradatá, fúzatá vec, že všetko je v archívoch, ale hovorí, že kedykoľvek chcem, môžem do archívov vstúpiť.
Pán minister Jahnátek, tu nie je jediná veta, že niečo chýba z dokladov. Tu nie je jediná veta, že by mi bolo ministerstvo hospodárstva napísalo, že sa niečo stratilo, že niečo nemáme, alebo, ako tu hovorí mi za chrbtom pán minister, že sú prázdne krabice. Celkom naopak mi tu píše pán minister, že: "Na základe vašej požiadavky vám v prílohe posielam kópiu informácie o cenových ponukách účastníkov tendra a stanovisko privatizačného poradcu k uvedeným ponukám. Stanoviská a rozhodnutia privatizačných komisií, ako aj s tým spojená písomná dokumentácia predstavujú pomerne veľký rozsah dokumentov, v prípade, že budete mať záujem, ministerstvo hospodárstva vám umožní prístup do archívu k nahliadnutiu do týchto spisov."
No ale o tom asi už by som mal hovoriť, pani predsedajúca... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Bude všeobecný súhlas, aby pán poslanec dokončil svoje vystúpenie?

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
Zajtra. Zajtra. Zajtra. Zajtra.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Keď nie, nedávam ani hlasovať, lebo nás evidentne nie je väčšina, takže zajtra o deviatej.

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
Nie všetko vám vyjde, no. (Reakcie z pléna)
10. 3. 2015 13:56:47 - 13:57:04 48. schôdza NR SR - 1.deň - B. popoludní Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
45.
Pán predseda, všetkých poslaneckých klubov opozície.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
46.
Skúste ich vymenovať, lebo...

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
47.
OĽaNO, KDH, MOST - HÍD.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
48.
Áno?

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
49.
A OĽaNO.
10. 3. 2015 13:55:29 - 13:56:29 48. schôdza NR SR - 1.deň - B. popoludní Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
43.
Pán predseda, chcem vám ponúknuť dobrú možnosť, aby ste dokázali, ako to myslíte vážne, preto predkladám procedurálny návrh, aby predseda vlády Robert Fico predložil Národnej rade Slovenskej republiky písomnú správu o tom, ako vláda sa zmocnila, alebo prevzala kontrolu znova nad gabčíkovskou elektrárňou. Žiadame, aby túto písomnú správu predseda vlády predložil v riadnom termíne, tak ako hovorí legislatíva.
Odôvodnenie. Tento návrh predkladám preto, aby sa na základe serióznej diskusie ukázalo, že to, čo predviedol predseda vlády, nebol žiadny seriózny ekonomický rozbor, ktorý by svedčil o nevýhodnosti privatizácie Slovenských elektrární, ale dovoľte mi povedať úmerne situácii, že táto diskusia ukáže, že to, čo predviedol Robert Fico, bola obyčajná boľševická propaganda. (Reakcie a šum v pléne.)
10. 2. 2015 10:29:45 - 10:31:45 46. schôdza NR SR - 9.deň - A. dopoludnia Tlač 1338 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou  
38.
Mám potrebu, pani predsedajúca, sa vyjadriť k trom príspevkom.
Po prvé, pán predseda výboru Šebej, chcem sa ti poďakovať za upresnenie, toto mi ušlo, že vo svojej prapôvodnej koncepcii multikulturalizmus akcentoval kolektívne prístupy. Za to ti pekne ďakujem. Koniec koncov veď v reakcii som akcentoval práve individuálny prístup k multikulturalizmu. Čiže ale to mi ušlo, nemienim to skrývať a chcem sa za toto upresnenie ti aj pekne poďakovať.
Pán kolega Viskupič tu nie je, ale je vtipné, tá interpretácia je pravdivá a pritom vtipná, ktorá vlastne len dokresľuje to, o čom som sa vo svojom vystúpení usiloval. Našťastie, ten dokument nepísal Úrad vlády, ale ministerstvo zahraničných vecí, a pán premiér ho zrejme ani dobre nestihol prečítať, lebo tá veta by sa mu tam nepáčila.
Pán poslanec Kuffa, nemám veľa času, ale je obrovský rozdiel medzi tým, čo sa odohralo na Balkáne a na Ukrajine, obrovský. Formálnoprávne aspoň poviem jeden. Vojenská operácia na Balkáne, aj keď ex post, bola pokrytá rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN, za ktorú hlasovalo aj Rusko. Jedine Čína sa zdržala, Rusko hlasovalo za. Zrejme hral tam faktor času, zrejme tam išlo o genocídu, zrejme tam umierali deti a starci, zrejme nebolo veľa času. Ale ten konečný výsledok je rozhodujúci. Pozri si hlasovanie o rezolúcii 1244. Vieš si predstaviť, že dnes by za nejakú rezolúciu, ktorá pokryje anexiu Krymu, lifrovanie zbraní na juhovýchod Ukrajiny z Ruska, že by nejaký normálny štát dnes zodvihol ruku? Alebo o rok, alebo o dva, alebo o tri roky? Trošku premýšľajme a vychádzajme aj z faktov.
10. 2. 2015 9:41:39 - 10:10:34 46. schôdza NR SR - 9.deň - A. dopoludnia Tlač 1338 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (-) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave  
16.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, panie poslankyne, páni poslanci, zdá sa mi, že v spoločnosti je pomerne jednotne vnímaná dnešná doba ako doba, v ktorej sa veci nedarí riešiť ani upokojovať, ale toho napätia ako keby stále narastalo. Žijeme zahraničnou politikou už pomaly štvrtý rok tohto volebného obdobia, a keď sa tak pozriem na Európu a možno aj trošku za jej hranice, tak sa mi vidí, že možno s výnimkou západného Balkánu, kde vzťahy medzi krajinami alebo národmi bývalej Juhoslávie sa ako-tak upokojili, aspoň neumierajú ľudia, nikde inde sa nám nedarí dlhodobo zmrazené konflikty rozmraziť, vyriešiť, naopak, toho nešťastia, napätia a problémov pribúda. A koniec koncov je to cítiť aj z toho dokumentu, hlavne z úvodu, keď aj rezort diplomacie, vláda konštatujú, že tých výziev je veľmi mnoho a niektoré sú veľmi vážne.
Tá paleta konfliktov, problémov, výziev je tak bohatá, že by človek o tom mohol rozprávať aj celé dopoludnie. Ja som si vybral tri také ťažiskové témy, ktoré aspoň mne sa vidia byť kľúčové. Samozrejme, na prvom mieste je Ukrajina, na druhom mieste sú udalosti, ktoré sa odohrávajú dlhodobejšie na Blízkom Východe, ale celkom nedávno sa odohrali v Paríži, to znamená, vyčíňanie militantov, extrémistov, teroristov a konzekvencie, ktoré z toho vyplývajú aj pre Slovenskú republiky, a napokon by som sa chcel zmieniť aj o dôsledkoch ostatného vývoja, vývoja v Grécku. Zdá sa mi, že o tom ešte nebola reč, ale domnievam sa, že je to tiež téma, ktorá môže mať širšie konzekvencie, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Niet pochýb, že prioritou číslo jedna pre slovenskú zahraničnú politiku by malo byť, a možno aj je, to, čo sa odohráva na Ukrajine. Ja to poviem podobne ako kolega Bugár, tiež pokojne, ale možno tak hranatejšie, každopádne tak, ako to vnímam a cítim ja, možno aj preto, že sa na Ukrajine najmä v ostatnom období sám a pomerne často pohybujem. Tá veta bude znieť asi tak, že slovenská vláda v prístupe k Ukrajine zlyhala a podľa mňa aj stále zlyháva najmä kvôli bezzásadovým postojom predsedu vlády Slovenskej republiky pána Roberta Fica. Nechcem krátiť čas siahodlhými citátmi pána premiéra, len pripomínam, že podľa neho sa Ukrajina rozpadáva od samého začiatku už aspoň rok. Nemôžem nepripomenúť jeho výrok, že Ukrajine nerozumie. A nemôžem nepripomenúť aj rozpor medzi tým, že sankcie odobruje, aby ich vzápätí vehementne kritizoval a popieral.
Len tak medzi nami, aby som zostal verný svojej otvorenosti, veľmi na mňa dýcha podobný štýl pána Tsiprasa teraz v Grécku, keď ho Donald Tusk, prezident Európskej únie, informuje vopred o zamýšľanom balíčku a on to odmáva bez jedinej pripomienky, aby na druhý deň v Aténach podrobil takéto zamýšľané opatrenia šialenej kritike.
Ja to vidím celkom podobne ako kolega Bugár. Pán prezident, aj rezort diplomacie sa snažia, niet pochýb, a ja sa tomu aj veľmi teším, snažia, tie postoje sú konzistentné a súladné podľa môjho názoru a presvedčenia s bezpečnostnými potrebami a záujmami Slovenskej republiky. Ale schizofrénia slovenskej zahraničnej politiky voči Ukrajine bije do očí, a to predovšetkým kvôli správaniu sa predsedu vlády Slovenskej republiky. A všetci vieme, kde by sa mala tvoriť zahraničná politika, kde sa tvorí zahraničná politika, kto nesie zodpovednosť za zahraničnú politiku. Ešte sa potom k tomu vrátim.
Presvedčil som sa o tej ťažkej schizofrénii, aj keď som čítal samotný dokument. Prečítal som si v ňom vetu a tuším hneď na začiatku, niekde na strane 2, krátko zacitujem, že: "Reštriktívne opatrenia voči Ruskej federácii sú z pohľadu Slovenskej republiky nástrojom, nie cieľom politiky Európskej únie.". Tak trošku vážne, ale tak trošku možno aj priateľsky, by som sa rád opýtal pána vicepremiéra, lebo pán premiér tu nie je, že či naozaj existuje človek na zemeguli, ktorý by vnímal sankcie ako cieľ. Nie celkom rozumiem potrebe tézy, ktorej opakovanie v mediálnom a politickom priestore celkom pravidelne a pomerne husto zaznamenávam. A už celkom som bol prekvapený a som sa aj trošku pousmial, keď o niekoľko strán ďalej, tuším na strane 14, je táto veta zopakovaná znova raz, znova, teda opäť a s celkom rovnakou štylizáciou: "Reštriktívne opatrenia voči Ruskej federácii sú z pohľadu Slovenskej republiky nástrojom, nie cieľom politiky Európskej únie.".
No, na strane 14, 15 je aspoň táto veta trošku rozvitá, pretože je tam ďalšia veta, ktorá hovorí, že "nie sú", rozumej sankcie, "reálnym riešením situácie na Ukrajine, no vzhľadom na porušovanie medzinárodného práva boli nevyhnutným krokom medzinárodného spoločenstva", čo je podľa mňa fakt a čo je podľa môjho názoru pravdivá veta a azda aj potrebná v takomto dokumente. Ale pre uvažujúceho človeka, a nemusí byť akurát politikom a nemusí byť ani členom zahraničného výboru slovenského parlamentu, je celkom logicky, keď číta takéto vety a keď počúva najmä slovenského premiéra, je legitímna, logická otázka, čo je teda reálnym riešením tejto situácie? Je to ťažká matematika si takto sformulovať vetu? Neviem, ako vy, ale ja si ju kladiem pomerne často a stále častejšie. Z tohto dokumentu som sa to, samozrejme, nedozvedel. A tak som sledoval výroky pána premiéra pri jeho nedávnej návšteve Ukrajiny, tak ako to aj zmienil pán vicepremiér.
Krátko zacitujem výrok predsedu vlády: "Ak si Ukrajina chce vyriešiť problém, musí zabezpečiť ukončenie konfliktu a sústrediť sa na svoje ambície spojené s členstvom v Európskej únii.". Koniec citátu. Uf, aké jednoduché! No ale znova som tak rozmýšľal: musí zabezpečiť ukončenie konfliktu. No ako? No ako? Bol som už tak v koncoch, že potom mi napadla, podľa mňa celkom logická súvislosť, že som si pozrel, čo v rovnakom čase k rovnakej téme hovorí prezident Ruskej federácie pán Vladimír Putin. Pán Putin povedal v tom istom čase ako slovenský premiér: "Kríza na Ukrajine bude pokračovať dovtedy, kým sa medzi sebou nedohodnú samotní Ukrajinci.".
Teda to, čo vnímam ako pozoruhodné, je fakt, že pán Fico aj pán Putin hovoria jedným jazykom, ako zvykneme hovoriť v EÚ, spoločným jazykom. Akurát ruský prezident je zrozumiteľný a otvorený, keďže dodáva, a odcitujem ešte aj druhú vetu: "Podmienkou na riešenie krízy na Ukrajine je okamžité zastavenie trestnej operácie vládnych síl na juhovýchode krajiny.". Výrok ruského prezidenta. Čiže podľa pána prezidenta Putina je obrana Ukrajiny, ochrana jej teritoriálnej integrity, alebo, keď chcete, územnej celistvosti, trestnou výpravou.
Nesmierne rád by som sa opýtal predsedu vlády Slovenskej republiky, ako teda, akým spôsobom musí Ukrajina zabezpečiť ukončenie konfliktu podľa neho? Teda tak, ako požaduje ruský prezident? Tak, že sa Ukrajinci po Kryme vzdajú aj Luhanska a Donetska? Tak, že budeme podporovať neďaleko Slovenska vznik nového Osetska? Abcházska? Náhorného Karabachu alebo Podnesterska?
Podľa mňa je výsostne aktuálnou a absolútne legitímnou otázkou alebo požiadavkou, aby vláda Slovenskej republiky sformulovala svoju predstavu o spôsobe ukončenia konfliktu na juhovýchode Ukrajiny. Áno, pani kancelárka Merkelová a pán prezident Hollande zrejme svoju predstavu majú, keďže boli s ňou za pánom prezidentom Porošenkom a potom aj za pánom prezidentom Putinom. Samozrejme, aj my by sme sa mali pýtať predsedu slovenskej vlády, či on takúto predstavu má a čo je podstatou riešenia, alebo podstatou takejto konkrétnej predstavy o koncovke konfliktu, ktorý sa rozhorel na juhovýchode Ukrajiny s výraznou, budem diplomatický, podporou Ruskej federácie.
Chcel by som teda zopakovať to, čo povedal aj kolega Bugár, čo považujem za veľmi vážne a pravdivé, že ani ja nemám vážnejšie pochybnosti o tom, že rezort diplomacie profesionálne zvládne akékoľvek politické zadanie vlády. Nemám pochybnosti. Ale mám vážne obavy, že predseda vlády Slovenskej republiky takéto politické zadanie nevie sformulovať, že svoju predstavu nemá, alebo ju má veľmi podobnú, ak nie rovnakú, a ja to poviem natvrdo, ako ruský prezident. Ani jedno, ani druhé neveští pre nás nič dobrého.
Poviem to trošku expresívnejšie, ale pokojne, že si myslím, že iba slepý nevidí, aký vážny a ťažký zápas prebieha medzi Východom a Západom. A je nielen smutné, ale podľa môjho názoru aj vážne a podľa môjho názoru aj nebezpečné, že Slovensko nestojí pevne ako súčasť západného sveta. Som si vedomý toho, čo hovorím, ale takto to vnímam a takto to cítim. A aj preto, že postoje niektorých európskych lídrov sú také ako postoje Roberta Fica, sa situácia na Ukrajine nezlepšuje, ale sa zhoršuje, lebo ona sa zhoršuje.
A poviem to ešte aj inak. Je podľa mňa smutné a aj vážne, že keď predseda vlády príde do Kyjeva v týchto dňoch, nepovie jedinú politickú vetu. Keď počúvam vystúpenia Roberta Fica, tak mám pocit, že hovorí šéf Slovenského plynárenského podniku, ale nie politický líder.
Milí priatelia, medzinárodné spoločenstvo, a Slovensko ako jeho súčasť, by malo stáť pevne a jednotne na strane Ukrajiny, ktorá nechce dovoliť, aby z Donetska a z Luhanska, tak ako som už povedal, sa stalo druhé Osetsko, Abcházko, Podnestersko či Náhorný Karabach. Myslím, že kto žije zahraničnou politikou alebo politikou, vidí a cíti, že teraz sa láme chlieb, teraz sú potrebné pevné, áno, pokojné, zodpovedné, ale aj rozhodné postoje. Je mi ľúto, že musím zakončiť pomaly túto pasáž k Ukrajine konštatovaním, ktoré vychádza z podrobného pozorovania a čítania jednotlivých výrokov politických lídrov, že pán premiér Robert Fico hovorí spoločným jazykom s pánom prezidentom Vladimírom Putinom. Pritom práve v súvislosti s Ukrajinou, najmä v súvislosti s Ukrajinou by mal hovoriť spoločným jazykom s lídrami západných krajín.
Neviem ako vy, ale mne sa zdá, že naše vajatanie prispelo aj k tomu, že kvalita vzťahov a spolupráce vo vnútri Vyšehradskej štvorky, poviem to diplomaticky, sa mierne oslabili. Cítim, že sme premrhali šancu povyrásť a v regionálnej spolupráci prehovoriť spolu aj politicky. My hovoríme furt o rope, o plyne, o cestách, o mostoch, čo treba, čo je, samozrejme normálne a veľmi fajn, ale takáto kompozícia v samom srdci Európy má aj obrovskú politickú príležitosť a zodpovednosť. Nebáť sa prehovoriť politicky, keby sme spolu držali všetky štyri krajiny, povedzme spolu s Baltmi, bolo by to neobyčajne silné a prospešné pre celú komunitu, tak európsku, ako aj transatlantickú. A je mi ľúto, že sme Poliakov, poviem to tak, jak mi narástol jazyk, že sme Poliakov v tomto úsilí nechali úplne osamotených. A trošku aj hanba, poviem tak.
Tak ako, mierne povedané, vajatavý postoj Slovenska ku konfliktu na Ukrajine poškodzuje zahraničnopolitický kredit krajiny, som si naplno uvedomil a chcem to povedať práve tu, na sklonku vlaňajšieho roka, keď Slovensko navštívila nemecká kancelárka. Iste ste mnohí zachytili, zaznamenali, možno ste niektorí boli aj v aule, že jej bol udelený titul honoris causa, čestný doktorát na našej prvej univerzite, Univerzite Komenského. Ja si ju budem dlho pamätať, lebo som ju live už dlhšie nepočul hovoriť, nieto ešte v Bratislave, že jej slávnostná reč obsahovala jedinú tému, pre mňa dosť šokujúcu: podrobné argumentárium, podoprené najmä pevným, silným politickým postojom, prečo sú sankcie voči Rusku nevyhnutné. Ona nehovorila o ničom inom. V prvom rade sedel predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico. Ten prejav bol určený slovenskej verejnosti, ale ja som veľmi silno cítil, že najmä predsedovi vlády Slovenskej republiky. A nemal som z toho ani najmenej radosť. Toľko z mojej strany k téme, ktorá, obávam sa, bude pútať našu pozornosť dlhodobú, a cítim to, moje inštinkty, všetky, mi hovoria, ktorá ešte tento parlament zrejme vystaví aj veľmi vážnym skúškam.
Stručne k tej druhej a tretej téme, ktoré som predoslal. Paríž, militantní islamisti, terorizmus. To, čo sa odohráva na Blízkom východe, ale najmä to, čo sa nedávno odohralo v Paríži, otriaslo celým svetom. Okrem mnohých tragických dôsledkov vedie terorizmus ku zvýšenej emigrácii, to je jasné. Ľudia z krajov, regiónov, kde tečie krv, utekajú do krajín bezpečnejších. Je len otázkou času, kedy tomuto fenoménu, zvýšenej imigrácii, bude čeliť aj Slovensko. Hovoria mi to priatelia v Bulharsku, hovoria mi to priatelia v Rumunsku, hovoria mi to už aj priatelia v Maďarsku, ba aj v Čechách, že tieto krajiny začínajú byť konfrontované s týmto veľmi vážnym, zložitým fenoménom.
A preto sa natíska veľmi jednoduchá, ale samozrejme svojím obsahom nesmierne komplikovaná a vážna otázka: sme či budeme na toto pripravení aj my, Slováci, tu na Slovensku? Absenciu tejto témy v dokumente považujem za trošku vážnejšiu chybu. Imigrácia a problémy, ktoré zo zvýšenej imigrácie pod vplyvom toho, čo sa odohráva na Blízkom východe, toho, čoho sme boli svedkami nedávno v Paríži, viesť môže a nepochybne aj vedie teda ku zvýšenej emigrácii z týchto krajín, nielen z Afriky, ale aj z krajín, kde to napätie narastá, a zároveň teda k zvýšenej imigrácii do krajín bezpečnejších, chvalabohu, teda aj na Slovensko.
Riešením podľa môjho názoru nemôže byť konštatovanie, že multikulturalizmus zlyhal. Mne sa zdá, že nezlyhal multikulturalizmus, ale že zlyhávame my politicky, politici. Napríklad tým, že nie sme ochotní otvárať citlivé, nebodaj nepopulárne témy, nieto aby sme ešte takéto témy aj riešili. A opäť to poviem trošku britko, alebo politicky, aby som hovoril čo najstručnejšie a pritom aby ste mi porozumeli: vlaky zadarmo sa lepšie predávajú ako odpoveď na otázku, ako sa postavíme k rastúcemu tlaku imigrantov. Pritom ľudia sa ma pýtajú a dneska nie sme v exekutívnych funkciách. Neviem ako vás, ale mňa sa ľudia na to pýtajú. A neraz počúvam famózne návrhy na riešenie. Púšťajme, však aj nás sa rodí menej, púšťajme, ale povedzme len kresťanov. A mne to – nesmej sa – mne to hovoria celkom vážni ľudia. Chcem tým ilustrovať, že tá téma tu je, nebude slabnúť, bude silnieť, a my sa ňou nezaoberáme. To kedy sa začneme zaoberať? Až keď bude problém?
Domnievam sa, že hneď na začiatku by bolo fajn prijať potrebné opatrenia a rozumné riešenia. Napríklad, pán vicepremiér, stále častejšie aj pri tejto téme myslím na koncept individuálnych práv. My sme sa s týmto konceptom konfrontovali pri rôznych otázkach. Pri začleňovaní občanov rómskej komunity, pri naťahovaní sa s naším južným susedom, ako zabezpečiť práva občanov patriacich k národnostným menšinám. Vnútorne cítim, že koncept individuálnych práv by mohol byť veľmi solídnym východiskom aj pri príprave našej imigračnej politiky tak, aby sme tento problém zvládali. Keď hovorím o právach individuálnych, mám na mysli samozrejme aj individuálnu zodpovednosť za vlastné konanie. Mám na mysli práva, ale aj povinnosti, ktoré prijatým imigrantom umožnia z jednej strany kvalitnú, plnohodnotnú integráciu s našimi spoluobčanmi na jednej strane, ale ktoré budú zároveň brániť segregácii týchto ľudí a následné vymýšľanie kolektívnych práv so všetkými negatívnymi dôsledkami, ako to vidíme v niektorých krajinách Európskej únie. Pociťujem stále silnejšie, že Slovensko by sa malo vyvarovať chýb, ktorých sa dopúšťajú krajiny, ktoré čelili masívnej imigrácii ako prvé. A tiež cítim, že takúto novú perspektívnu imigračnú politiku potrebuje aj Európska únia ako celok. A znovu, celkom neskromne mám pocit, že Slovensko má k tejto téme čo ponúknuť. A preto zopakujem, že tézu o tom, že multikulturalizmus zlyhal, nielenže nemôžme prijať, ale tá téma ani takto nestojí. Multikulturalizmus tu prosto je. Je tým, že sa svet globalizuje, je a bude tu tým, že sa kultúry tohto globalizujúceho sa sveta prosto dotýkajú, vzájomne prekrývajú, a či sa nám to páči, alebo nepáči, my sme potrební s týmto konceptom žiť a hľadať riešenia také, aby ľudia rôznych kultúr, rôzneho náboženského presvedčenia, aby mohli spolu žiť.
Teda znova zopakujem, že nie projekt zlyhal, ale zlyhávame my, politici, kvôli populizmu, zo strachu, že nebudeme volení.
Grécko, oslabovanie eura, nákup dlhopisov jednotlivých krajín Európskeho centrálnou bankou, zápas s defláciou, presadzovanie potrebných štrukturálnych reforiem – toto je tretia kľúčová téma, ktorá mne sa zdá, že je objektívne na stole a ktorá v tomto dokumente pojednaná tiež nie je. Považujem za chybu, že vláda túto tému nekomunikuje s verejnosťou. Domnievam sa, že práve dnes je potrebné pokúsiť sa nastaviť si pravdivé zrkadlo, aby sme sa opýtali a potom občanom povedali, či sme urobili chybu, alebo či sme urobili dobre, keď sme schvaľovali ochranné mechanizmy. Koniec koncov diali sa tu veci, v Bratislave, na Slovensku, v súvislosti s prijímaním ochranných valov. Bolo by potrebné podľa môjho názoru a ľudia sa pýtajú, aký postoj zaujímame voči tézam, voči politike, ktorá dnes prichádza z Atén. A to sú veľmi vážne výroky, veľmi vážne požiadavky. Samozrejme, mali by sme hovoriť aj o tom, ako hodnotíme politiku Európskej centrálnej banky, ako vplýva na potrebu štrukturálnych reforiem, bez ktorých podľa môjho hlbokého presvedčenia sa nepohneme nielen v Grécku, ale budeme oslabovať aj v Európskej únii ako celok. Nemali by sme sa týmto témam vyhýbať, nehovoriac, že je to, samozrejme, keď budeme tú tému ignorovať, len a len živná pôda pre populistov, pre rôznych kaskadérov, ktorí budú tieto objektívne, možno aj subjektívne, ale aj objektívne existujúce ťažkosti zneužívať.
Kolegyne, kolegovia, pán vicepremiér, toto boli, alebo sú tri ťažiskové oblasti, o ktorých som potreboval vo svojom vystúpení hovoriť. A celkom na záver zmienim ešte tri-štyri drobnejšie, len preto, aby som povedal témy, ktoré povedať považujem za potrebné.
Ekonomická diplomacia. Pán vicepremiér, kedy konečne sa dozvieme, či sme urobili dobre, keď sme integrovali obchodných zástupcov? Už je to päť rokov, čo ten proces začal. Dodnes neviem, či sme urobili dobre. Dodnes nemáme odvahu posúdiť toto rozhodnutie analýze a vyhodnoteniu. Aké mali dopady tieto rozhodnutia? Aké nové investície sme získali? V akých tendroch sa presadili naše fabriky, naše firmy? Aké ďalšie pozitívne výsledky plynuli z tohto opatrenia? Namiesto prvých konkrétnych hodnotení, hovoril som o tom aj pred rokom, neviem, či sme neschválili vo výbore aj uznesenie, že by sme takúto analýzu chceli mať, znova sme konfrontovaní len so všeobecnými tézami a všeobecnými frázami.
Rozširovanie. Na jednej strane súhlasím s tézou, ktorú som si v materiáli prečítal, že ide o jeden z najúspešnejších európskych príbehov, na druhej strane o Srbsku som si prečítal jednu vetu. Či dve? Deje sa niečo v Srbsku? Prečo sa nedarí otvárať negociačný proces, kapitoly? Je tam nejaký problém? Vie Slovensko do toho problému vstúpiť? Sme aktívni v tejto relácii?
Branding. Podobná otázka ako v súvislosti s ekonomickou diplomaciou. Ak mi pamäť dobre siaha, prvý dokument o brandingu bol na stole, podobne ako začiatok procesu integrácie obchodných zástupcov, teda pred piatimi rokmi. Nechcem to ani dramatizovať, ani robiť z toho otázku priority zahraničnej politiky, len skromne poznamenám, že to trvá veľmi dlho.
Na záver len taká pikoška, čo sa od opozície patrí, a síce pripomeniem, že ani to nominovanie kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu povesti a kvalite Slovenskej republiky nijako nepomohlo. Neobyčajný príbeh, nie pekný, zdĺhavý, zle.
Dámy a páni, záverečná veta. Áno, vieme celkom dobre mapovať situáciu, vieme pomerne dobre analyzovať. Keď sa chcete o tom presvedčiť, o tom mapovaní, tak si pozrite stranu medzinárodné ekonomické inštitúcie, celá jedna strana z 20-stranového dokumentu, na Googlei si to vyberiem za pár sekúnd. Nemyslím si, že to je potrebné, ale myslím si, že to, čo je potrebné v takomto dokumente a v takejto rozprave a čo mi najmä v dokumente chýba, sú konkrétne, politické postoje ku konkrétnym ťažiskovým problémom, ktoré zaživa Slovensko a medzinárodné spoločenstvo, do ktorého Slovensko patrí.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)
19. 9. 2014 10:27:39 - 10:29:40 37. schôdza NR SR - 8.deň - A. dopoludnia Tlač 1181 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
50.
Pozrite sa, keď chýbajú argumenty, nastupujú urážky, nenávisť, vášne. Ja tomu rozumiem. Už som to niečo v parlamente odsedel, ale som si všimol, keď som vás počúval, poslancov SMER-u, že ste nijako nebránili ani Roberta Fica, ani ste nevyvracali niektoré moje tvrdenia o dvojtvárnosti jeho politiky, o tom, ako škodí Slovensku. To som si dobre všimol. A som absolútne si istý, že aj verejnosť bude stále viac rozlišovať, kde je prosto argument a nejaká vízia a kde je len túžba udržať si moc aj za cenu nenávisti, šírenia nenávisti, vyvolávania kadejakých tmavých scenárov.
Vyjadrím sa len k dvom veciam, ktoré považujem za nielen symbolické, ale aj obsahové.
Pani Mezenská. Nikdy som nepovedal, že Ukrajina bude patriť Západu. Ste mladučká, máte dobrý sluch, ja som hovoril, že bude patriť k Západu alebo na Západ. Pani Mezenská, keď si otvoríte Slovník cudzích slov, tak sa dozviete, že keď sa UA ide asociovať s Európskou úniou, že to znamená, že sa ide pridružiť alebo spojiť s Európskou úniou. Pozor, Ukrajina patrí Ukrajine. Čo ste nepočúvali, čo som hovoril? Že len ukrajinský ľud môže rozhodnúť o tom, či bude patriť Ukrajina na Západ, na Východ alebo bude sa snažiť o neutralitu, ako sa snažia niektoré krajiny. Úcta k faktom, kolegyne, kolegovia, by mala byť základom nášho pôsobenia. Môžme sa mýliť, ale fakty.
No a ku kolegovi Blahovi len jedno. Nebombardoval som Srbsko, otvoril som nebo pre prelety vzdušných lietadiel. Robert Fico zriaďuje logistický sklad NATO. Tam nebude ani cukrová vata, tam nebudú ani štrimpfle pre vojakov, čosi tam bude v tom logistickom sklade. Nebudem kritizovať toto rozhodnutie Roberta Fica, lebo verím, že vydáva súhlas nielen so sankciami, ale aj logistickým skladom preto, aby aj občania Ukrajiny boli slobodní. (Potlesk.)
19. 9. 2014 9:38:29 - 10:10:19 37. schôdza NR SR - 8.deň - A. dopoludnia Tlač 1181 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
30.
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, panie poslankyne, páni poslanci, dlhodobo je prioritou slovenskej zahraničnej politiky najmä západný Balkán a Východné partnerstvo. Preto téma, o ktorej dnes rokujeme, je nesmierne dôležitá nielen pre medzinárodné spoločenstvo, pre Európsku úniu, pre dotknuté krajiny, ale aj pre Slovensko, pre našu zahraničnú politiku. Lebo ratifikáciou asociačnej dohody, povedzme s tromi zo šiestich krajín Východného partnerstva, sa napĺňa aj naša ambícia prispievať, pomáhať týmto krajinám na ich ceste nielen k modernizácii, ale aj približovaniu sa k Európskej únii. Iná situácia je v Bielorusku, iná je v Arménsku, ktoré dalo prednosť Euroázijskej colnej únii s Ruskom, Bieloruskom, Kazachstanom, ale iná situácia je v Azerbajdžane. Ale fakt, že tri zo šiestich krajín Východného partnerstva sú na ceste do Európy, do Európskej únie, je podľa môjho názoru dôležité, významné a aj potešujúce. Preto je aj namieste, aby Národná rada Slovenskej republiky vyjadrila nielen radosť, ale aj zablahoželala občanom, politickým lídrom týchto troch krajín k tomuto vážnemu míľniku.
Vzhľadom ale na mnohé skutočnosti, ale najmä na fakt, že odmietnutie podpísať ratifikačnú dohodu administratívou prezidenta Janukovyča na Ukrajine došlo k tomu búrlivému vývoju, ktorému dnes čelí nielen Ukrajina, ale celé medzinárodné spoločenstvo, je, myslím, celkom prirodzené, že budeme dnes hovoriť najmä o Ukrajine, o všetkých súvislostiach, ktoré súvisia nielen s asociačnou dohodou, nielen s cestou Ukrajiny do Európskej únie, ale so všetkým, čo sa dnes na Ukrajine, v susedstve, odohráva.
Preto mi dovoľte, aby som aj ja ako výraz svojej zodpovednosti sa k tejto téme vyjadril, podobne ako som to urobil na spojenom rokovaní zahraničného výboru a výboru pre európske veci. Rád by som začal podobne ako na výboroch, lebo som sa takto nad celým týmto príbehom zamýšľal v poslednom období veľmi intenzívne, aby som si sám v sebe zadefinoval, čo sa to vlastne na Ukrajine odohráva, prečo sa to odohráva a, pochopiteľne, najviac treba dnes premýšľať, ako z toho von. Čo by sme mohli robiť ako medzinárodné spoločenstvo, Aliancia, Únia, V4, ale, samozrejme, aj my, Slovenská republika.
Poviem na úvod to, čo považujem za najdôležitejšie a o čom som vnútorne veľmi, veľmi silno presvedčený, a síce, že to, čo sa na Ukrajine dnes odohráva, je nesmierne významná zásadná civilizačná zmena. Zmena, ktorú by som pomenoval tak, že Ukrajina sa rozhodla patriť na Západ. Som o tom hlboko presvedčený, veľmi silno to cítim, pretože pre nás je to niečo ako déja vu. My sme si podobnou cestou na Slovensku prešli.
Pán minister, podpredseda vlády ma síce na výbore šarmantne sa snažil opraviť, keď povedal, že my sme ale mali v ´98. na Slovensku parlamentné voľby, čo ja si aj trošku pamätám, ale ja som nikdy netvrdil, že ten proces je rovnaký, že je identický. To som vo svojom vystúpení nepovedal, pozrel som sa aj potom do poznámok. Ja som doslova povedal, že podobne ako sme sa rozhodli my Slováci alebo na Slovensku v roku ´98, tak sa teraz rozhodla Ukrajina. Ja si tie rozdiely, pochopiteľne, veľmi silno uvedomujem, ale zároveň si uvedomujem nesmierne intenzívne aj paralely. U nás sa to podarilo na dvakrát, na Ukrajine sa to podarilo, dúfajme, na dvakrát. My sme mali svoj ´89., čo nebolo veľmi vzdialené Oranžovej revolúcii. Potom o 9 rokov sme si urobili taký menší reparát na Slovensku. Po rokoch, keď sme vajatali, nechcem to všetko rekriminovať, ale dostali sme sa vlastne do zahraničnopolitickej izolácie. Česi, Maďari, Poliaci vstúpili do NATO, boli pozvaní rokovať do EÚ. Slovensko bolo vylúčené. No, Ukrajinci si v roku 2004 organizovali Oranžovú revolúciu - Majdan 1, nie po 9, ale po 10 rokoch si to zopakovali ako my, majú Majdan 2 a ja len verím, že októbrové parlamentné voľby po úspešných prezidentských voľbách definitívne potvrdia to, o čom hovorím, že Ukrajina prijala zásadné strategické rozhodnutie - patriť na Západ.
Toto považujem za nesmierne dôležitú skutočnosť a myslím si, že je našou povinnosťou, bez ohľadu, či sme smeráci, alebo modrí, alebo akí, hovoriť s občanmi Slovenska veľmi poctivo a otvorene a povedať im, že nejde o nijaké spiknutie ani zlých Američanov, tobôž nie CIA proti Rusku, ale ide o slobodnú voľbu obyvateľov Ukrajiny, ktorú, tak ako som pred chvíľou povedal, vyjadrili nielen na Majdane, ale aj voľbou prezidenta Porošenka a ratifikovaním asociačnej dohody, čo sa dosiahlo obrovskou väčšinou. Ak sa nemýlim, Verchovna rada má 450 poslancov, za bolo 355, proti iba 26, ostatní neboli prítomní, čo je naozaj obrovská, obrovská väčšina.
Znova to zopakujem, a trošku je mi ľúto, že som to nezachytil vo vystúpení pána podpredsedu vlády, ale on mi pomôže, lebo keď som ho počúval pri Moldavsku, tak to povedal veľmi pekne, že asociačná dohoda je výrazom slobodnej voľby občanov. Pevne verím, pán podpredseda vlády, že toto platí aj pre Ukrajinu.
V tejto súvislosti ale som trošku znepokojený s vyhlásením Národnej rady, ktoré sme prijali na rokovaní spoločných výborov a kde predsa len vidím ešte šancu na istú korekciu robiť, a to je v tom odseku, ktorý hovorí, že "Národná rada Slovenskej republiky od začiatku podporuje diplomatické riešenie súčasnej situácie na Ukrajine dohodou medzi Ukrajinou, Ruskou federáciou, Európskou úniou a Spojeným štátmi americkými, rešpektujúcou zvrchovanosť a územnú celistvom Ukrajiny".
Kolegyne, kolegovia, toto je švindeľ. Spojené štáty tam nemajú čo robiť. Predseda zahraničného výboru pán Šebej sa pokúsil to vyargumentovať na spoločnom zasadaní výborov. Myslím si, že budeme miasť verejnosť a budeme klamať, keď sa budeme snažiť rozptýliť zodpovednosť aj na tých, ktorí s ňou nemajú nič spoločného na Ukrajine.
Pán podpredseda vláda Lajčák včera veľmi zaujímavým spôsobom, a chcem povedať, že aj férovým spôsobom, aj keď nie vždy som rozumel možno tej paralele s Kissingerom, ja podpíšem to, čo Henry Kissinger povedal. Rovnako som celkom nerozumel tomu fínskemu príkladu, pretože Fínsko patrí na Západ, aj keď nie je členom NATO, ale tak ako Slovensko je súčasťou Západu, ale v konečnom dôsledku obsah aj tón tej reakcie bol, by som povedal, nielen konštruktívny, ale aj pravdivý, a preto by som bol rád, keby pán podpredseda vlády v tom aj pokračoval a keby povedzme zodpovedal jednu z otázok, ja ich veľa dnes mať nebudem, možno toto bude jediná, či naozaj Spojené štáty patria do tohoto odseku. A ak si myslí, že áno, nesmierne by som ocenil, keby to vyargumentoval, prečo by tam táto zmienka mala zostať. Ja som presvedčený, že je škodlivá, že nás poškodí, pretože je krajne nepravdivá.
Ak dovolíte, dostanem sa teraz k tej druhej časti mojich myšlienkových pochodov týkajúcich sa toho, čo sa dnes na Ukrajine deje, a to je rad otázok, prečo vlastne napríklad bola reakcia Ruska taká ostrá na fakt, že Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu. Prečo bola taká ostrá, keď na Majdane sa odohrávalo to, čo sa odohrávalo. Vychádza mi to tak, a na úvod chcem povedať, a to nie je klišé, lebo viem to aj vyargumentovať, že moje postoje absolútne nemajú nič spoločného s nejakou animozitou voči Rusku. Viem sa dohovoriť po rusky. V Kyjeve minulý týždeň tiež som sa pretĺkal po rusky. Mal som trošku hemungy na kyjevskej Vysokej škole ekonomickej, keď som išiel diskutovať so študentmi, či môžem aj po rusky, či to nie je teraz veľmi nepopulárne. Oznamujem vám, že vôbec nie je nepopulárne sa prihovoriť aj vysokoškolským študentom na Ukrajine po rusky. Nemajú s tým žiaden problém. Hovoria trošku lepšie po rusky jak ja, hovoria perfektne po anglicky, ale perfektne aj po rusky. Ruština, samozrejme, za to nemôže, čo sa dnes na Ukrajine odohráva.
Chcem, aby sme si rozumeli, lebo poviem niektoré tézy, ktoré sa môžu aj zneužívať a možno aj dezinterpretovať. Jedna z týchto téz je téza, že si myslím, že tá reakcia Ruska bola taká ostrá, ako bola, najmä preto, lebo Rusko sa - a dovolím si povedať, že aj celkom prirodzene to chápem - udržať si pozíciu globálnej mocnosti. Komu by, súc globálnou mocnosťou, neprekážala strata vplyvu? Myslím si, že za tou ostrou reakciou je ale aj obava, aby západný vplyv neoslaboval pozíciu vládnucej elity v Rusku. A znovu si myslím, že to nie je nič animózne ani voči prezidentovi, premiérovi, ministrovi Lavrovovi, s ktorými som sa mal aj ja možnosť mnohokrát porozprávať. Prosto myslím si, že toto je problém. Tak ako bol problém, ja neviem, na Slovensku establishment pána Vladimíra Mečiara.
Myslím si, že tá reakcia Moskvy, Ruska bola taká ostrá a aj v prvých fázach veľmi úspešná, pretože Krym bol Moskve takpovediac trvalo k dispozícii. Krymská nomenklatúra, vládnuca politická elita mala vždy mentálne bližšie k Moskve a bola takpovediac dlhodobo politicko-správne vysoko nezávislá na Kyjeve. Na Jaltu som chodieval každý rok, teraz toto fórum, aj pán vicepremiér tam bol, európska stratégia sa konala každé leto na Kryme na Jalte, teraz, samozrejme, to tam nemohlo byť, boli sme v Kyjeve. A vždy som mal ten pocit, aj som videl, aj som počul, aj to na mňa dýchalo, že to, čo som povedal, že autonómna republika Krym bola vždy nesmierne nielen autonómnou, nezávislou, ale mentálne politicky bližšie k Moskve, a preto nebol veľký problém na Krym vojensky preniknúť a narýchlo zorganizovať referendum o želaní obyvateľov Krymu patriť k Rusku. Bolo to jednoduchšie o to viac, že v mysliach a srdciach mnohých Rusov bol Krym takpovediac odjakživa ruský a nehrozilo, že tam budú umierať ruskí vojaci.
Prečo je situácia na Ukrajine dnes taká dramatická? Prečo píšu niektorí ľudia, že už dnes musíme hovoriť o predvojnovej, nie povojnovej Európe? Prečo to niektorí možno zdanlivo aj preháňajú? Prečo to porovnávajú aj s anšlusom alebo zaberaním Sudet a podobnými historickými udalosťami? Nuž myslím, že predovšetkým preto, že po získaní Krymu sa Rusi pokúsili o podobný scenár ako na Kryme aj na Dombase. V časti Luhanskej oblasti, v časti Doneckej oblasti. V tomto prípade sa však Ukrajina rozhodla svoje územie brániť aj za cenu ozbrojených zrážok, aj za cenu toho najcennejšieho - straty ľudských životov. Rusi v Doneckej a Luhanskej oblasti boli prijatí podstatne, dovoľte mi povedať trošku sarkasticky, menej srdečne, ako tomu bolo na Kryme. Následne po rozhodnom postoji Ukrajiny Európska únia a Severoatlantická aliancia sa zjednotili na potrebe zadefinovania tzv. červenej čiary, ktorú prosto už nie je možné prekročiť. Dnes si myslím, že túto čiaru reprezentujú ekonomické sankcie uvalené na Rusko.
Veľmi frekventovanou otázkou aj na našom výbore - a vy to budete počuť od niektorých poslancov vládnej strany - je téza, že bude to iba súboj Ruska a Ukrajiny alebo že ide o geopolitický zápas Ruska a Spojených štátov o Ukrajinu. Nakoniec aj ten odsek, to vyhodenie Spojených štátov, čo by sme radi videli, vlastne dokumentuje to, že mnohí s takouto tézou narábajú, že ide o geopolitický zápas Spojených štátov a Ruska o Ukrajinu.
Absolútne som presvedčený, že tomu tak nie je, ale treba otvorene povedať, prečo sa takejto téze darí presadzovať. Myslím si, že sa jej darí presadzovať preto, lebo ide o širší problém ako iba rusko-ukrajinský, ide totiž o výzvu Ruska Západu. Západ ale nenútil a nenúti Ukrajinu vstúpiť ani do Európskej únie, ani do Severoatlantickej aliancie, a dovoľte mi povedať trošku neskromne, že viem, o čom hovorím, aj preto, že som sa rozprával, aj sa mám možnosť rozprávať s európskymi lídrami.
Západ hovorí presný opak, že bude plne rešpektovať voľbu Ukrajiny. Naopak, neskrývane Rusko ponúkalo, vábilo Ukrajinu, aby rozšírilo tzv. euroázijskú zónu colného obchodu, ktorú dnes reprezentuje Rusko, Bielorusko, Kazachstan a zdá sa, že aj Arménsko. Boli toho plné noviny. To neskrýval nikto, žiadna z týchto strán, ani prezident Janukovyč, ani predstavitelia ruskej vlády.
Chcem vyhlásiť, a znovu sa odvolám aj na moje rozhovory, aj poznanie, že Západ by aj takúto voľbu Ukrajiny akceptoval, patriť do Euroázijskej colnej únie, tak ako, samozrejme, akceptuje, a nehanbím sa povedať, že aj sa teší tomu, ja sa tomu teším, sme radi, že sa Ukrajina tak rozhodla, pre voľbu patriť do Európy a smerovať do Európskej únie. To, čo Západ dal jasne Ukrajine najavo, že sa nedá sedieť na dvoch stoličkách: byť členom Európskej únie a zároveň byť členom Euroázijskej colnej únie. Myslím si, že všetci tomu dobre rozumieme, že to prosto nejde. Nielen z politických, ale aj ekonomických a iných dôvodov.
No a kde vidím problém? Problém vidím v tom, že prezident Janukovyč zrejme s pravdepodobnosťou, ktorá nie je ďaleká od istoty, hral na obidve strany. Myslím si to aj preto, že žiadal Rusko o pôžičky alebo, ak chcete, o tzv. strategické investície. Plné boli toho noviny aj na Slovensku. My dnes nevieme, čím takpovediac garantoval prezident Janukovyč tieto úvery, ale čo sa môžeme domnievať s vysokou pravdepodobnosťou, je to, že vzbudil v Rusku vysoké a zrejme aj nereálne očakávania. Aj preto bola reakcia Ruska taká, aká bola, keď Majdan prezidenta Janukovyča vyhnal. To, že ide o výzvu Ruska Západu, nielen Ukrajine, dosvedčuje nakoniec dnes celý rad signálov. Najvýznamnejšie obmedzovanie dodávok plynu aj do Poľska, aj do Maďarska, aj do Slovenska, hrozba, že tomu tak bude voči Rumunsku a mnohým ďalším krajinám. Ide teda nielen o Ukrajinu, ide teda nielen o strednú Európu, ide o výzvu Ruska Západu. Ak smiem povedať, myslím si, že ide o test, kam až Rusi smú zájsť.
Myslím ale, že táto výzva Západu obsahuje aj veľmi silný odkaz pro domo - dovnútra ruskej spoločnosti, má demonštrovať silu vládnuceho režimu a jeho odhodlanie ubrániť Rusko pred tým, aby hodnoty či idey západného sveta prenikali do Ruska. Zjednodušene povedané, Moskva nechce svoj Majdan.
Druhou rovinou z týchto troch kľúčových je rovina, prečo je dnes teda medzi Ruskom a Západom opäť napätie. Prečo je také veľké napätie, že sa mnohí občania, a myslím, že celkom oprávnene, aj obávame. Základom politickej kultúry Západu je demokracia a jej základným vyjadrením sú slobodné voľby a pluralitná spoločnosť. Základným atribútom slobodných volieb je to, že ak prehrám voľby, tak odovzdám moc. Ale keď vyhrám voľby, tak som ochotný a schopný sa o túto moc podeliť. Umožním opozícii kontrolnú funkciu. Umožním mimovládnym organizáciám, aby mohli fungovať, mať z čoho žiť, nezávislo pôsobiť. Postarám sa o to, aby polícia, prokuratúra, súdy boli naozaj nezávislé. Toto je demokracia rule of law, vláda zákona, ľudské práva.
Problémom Ruska podľa môjho názoru je to, že mu bola takpovediac odjakživa bližšie ako demokracia, azda s výnimkou krátkeho obdobia perestrojky, autorita, vláda autoritatívneho režimu, nie pluralitná spoločnosť a skutočná demokracia. Veď to vieme aj z histórie, ako dlho vládol Rusom cár, potom boľševici, potom, ako som povedal, s istou prestávkou, a myslím, že sa to deje aj dodnes, nomenklatúra, nazývaná za Jeľcina Rodina. Vieme, ako Vladimír Putin sa stal prezidentom, vieme, ako si vymieňa stoličky s pánom Medvedevom, je to vlastne tá istá nomenklatúra.
Táto nomenklatúra bráni demokratizácii s odôvodnením, že popustenie uzdy demokratizácii, liberalizácii, pluralite by viedlo k rozpadu štátu. Je to nesmierne populárna téza aj pre tých, ktorí si ruský autoritatívny režim uvedomujú, ale nechcú ho kritizovať. Nesmierne rozšírená téma, s ktorou ste boli iste konfrontovaní všetci, čo tu sedíte. V skutočnosti ale si treba pokojne povedať, že ide o udržanie si moci, a teda o politiku, ktorá si neraz hľadá vonkajšieho nepriateľa, aby si ľudia nevšímali problémy doma.
Treba objektívne vidieť aj to, že nielen Ukrajina, ale aj Rusko čelí vážnym výzvam, tak vnútorným, ako aj vonkajším. Z tých vnútorných by som zmienil zlý demografický vývoj, zmienil by som ekonomiku, ktorá je závislá na ťažbe a exporte surovín, od pohybu cien energií na svetových trhoch. Je tu ale aj rastúci tlak občianskej spoločnosti na presadzovanie plurality.
Rusko čelí aj vonkajším výzvam. Na konferencii, ktorú som už zmienil, v Kyjeve hovorili niektorí odborníci alebo poukazovali na fakt, že Rusko vníma aj svoje okolie, svoje susedstvo ako nie práve najprijateľnejšie. Z jednej strany z východu je obrovská Čína, z juhu rastúci militantný islam, zo západu rozkladajúce sa liberálne spoločenstvo a zo severu chladné moria, alebo ako jeden účastník konferencie povedal, ľad. A preto z uvedených dôvodov, sú nepochybne aj mnohé ďalšie vážne, udržateľná dohoda s Ruskom bola a zostane pre Západ problémom. Rusko, jeho vládnuca elita sa bude cítiť stále ohrozenejšou, a preto bude aj stále menej vypočítateľnou. Najviac sa bude báť, prirodzene, toho, kto bude najviac ohrozovať jej politický monolit, teda Západu. Poviem to zjednodušene, že rozumiem tomu, že vládnuca nomenklatúra urobí všetko, aby iskra Majdanu neprekročila na Červené námestie.
A teda na záver - čo sa dá robiť? Ako by mal sa správať Západ, ako by sa malo správať Slovensko ako jeho integrálnou súčasťou? Myslím, že máme dve možnosti. Tou prvou je rezignovať na podporu demokratizácie vo svete, rezignovať na podporu Ukrajiny a potom strácať a ustupovať pred autoritatívnymi režimami aj v ďalších častiach sveta, pripúšťajúc si tieto režimy takpovediac stále viacej k telu. Alebo máme druhú možnosť, a to je prijať výzvu Ruska a vybojovať s ním ťažký zápas.
Základom politického zápasu Západu s Ruskom by malo byť presvedčenie občanov Západu a postupne i tých druhých, že Západ nie je pre Rusko hrozbou. Že ak je Západ hrozbou, tak iba ideovou pre politický monolit alebo, keď chcete, pre establishment, alebo, keď chcete, pre nomenklatúru tejto krajiny.
Viem, že paralely sú riskantné, aj pán podpredseda vlády včera mi pripomenul túto známu pravdu, ale nemôžem to neurobiť, hoci každý príbeh je iný a ja nechcem ani nič evokovať, ani žiadne predstavy provokovať, ale chcem povedať veľmi slobodne, lebo to tak cítim, že vždy som bol presvedčený, že ani Spojené štáty, ani Západ ako taký nie je hrozbou pre Afganistan, ale pre Taliban. Že nie je hrozbou pre Irak, ale pre zverstvá, ktorá páchal Saddám Husajn. Tak ako dnes som presvedčený, že Západ nie je hrozbou pre Egypt, ale pre Moslimské bratstvo. Nie je hrozbou pre Líbyu, ale bol pre Saddáma Husajna. (Reakcia z pléna.) Á, pardon, pardon, pre Kaddáfího.
Trošku ma vyrušil kolega Kuffa, ktorý rozhorčene hovorí kolegyniam, že je tam rozvrat. Áno, niekedy sa to tam vidí, že to je rozvrat. Len, pán kolega, treba niekedy hovoriť aj s tamojšími ľuďmi, treba hovoriť s ľuďmi, ktorí chápu, že niekedy aj za cenu bolesti sa rodí niečo, čo má perspektívu, čo smeruje k tomu, že nebude jeden diktátor vládnuť na 100 rokov, zabíjať svojich vlastných ľudí len preto, že on je sunnita, niekto je šiita. Len preto, že je onaký a ten druhý je iný.
Mali by sme mať silu nevidieť veci sploštene a demagogicky, ale načúvať týmto ľuďom. Ja som sa stretol aj s ľuďmi z Iraku aj v Bratislave, aj v zahraničí, treba načúvať týmto ľuďom a nesnažiť sa o sväté vojny, lebo sväté vojny prosto k ničomu nevedú. Preto som si pomýlil Kaddáfího už neviem s kým, s Muammarom, Kaddáfího so Saddámom Husajnom.
Výrazom odhodlania Západu... Máš strašne stiahnuté ústa, nebuď taký zúrivý, máš stiahnuté ústa. (Reakcia z pléna.)
Výrazom odhodlania Západu prijať výzvu Ruska a reagovať na ňu bolo uvalenie ekonomických sankcií na Rusko. A tu treba ľuďom povedať pokojne, ale jasne celú pravdu. A prosím, aby sme sa nad tým zamysleli čo najpokojnejšie, lebo myslím si, že ide o vec.
Ekonomické sankcie na Rusko uvalila Európska únia. Slovensko je jedným z 28 štátov Európskej únie. Ekonomické sankcie na Rusko uvalila aj Slovenská republika. A teda, čo sa týka Slovenska, ekonomické sankcie na Rusko uvalila vláda Roberta Fica. Keď bude treba to povedať stokrát, tak to povieme stojedenkrát. Z dôvodov, o ktorých budem hovoriť o chvíľu.
Nekritizujem rozhodnutie vlády Slovenskej republiky. Nekritizujem toto rozhodnutie, pretože ho vnímam ako zásadnú, principiálnu odpoveď Západu na ruskú výzvu a verím, že nebola k dispozícii odpoveď lepšia. Kritizujem však výroky predsedu vlády na adresu uvalenia aj ním odsúhlasených sankcií. Je vysoko nemorálne a Slovensko poškodzujúce, ak predseda vlády v pondelok v Bruseli odsúhlasí sankcie, ale v utorok ich doma na Slovensku podrobí ostrej kritike. Takéto správanie vedie k prekrúcaniu pravdy, k stavaniu veci z nôh na hlavu, k zamieňaniu si príčiny a následku. To všetko vedie k nárastu primitívneho antiamerikanizmu, k odporu proti Európskej únii a následnej polarizácii, nárastu vášní, ale hlavne k strate dobrej povesti Slovenska.
Nepamätám si, a pohybujem sa vo vrcholovej politike od jari 1991, nepamätám si, možno mi pripomeniete, podobne som sa vyjadril aj na výboroch, ale nepamätám si, kedy veľvyslanec susednej krajiny povedal na adresu predsedu slovenskej vlády to, čo povedal veľvyslanec Ukrajiny na adresu Roberta Fica. Citujem: "Robert Fico hovorí ako zlý sused." Veľmi zlé pre Slovensko.
Ukrajina čelí vážnym výzvam. Najvýraznejšou je ubrániť svoju zvrchovanosť a územnú celistvosť. Ale je jasné, že sa Ukrajina rozhodla, bráni svoje práva aj za cenu najvyššiu - za cenu ľudských životov. Má na to právo. Som rád, že aj podpredseda vlády už pred mesiacmi sa vyjadril: "Ukrajina má právo brániť svoju územnú celistvosť." Aj preto, že umierajú ukrajinskí vojaci za slobodu svojej vlasti, zato, aby si ubránili svoju zvrchovanosť a územnú celistvosť, aj preto treba dnes Ukrajine pomôcť, predovšetkým morálne.
Viem, že s tým HDP na obranu je problém, veľmi dobre si to uvedomujem, ale myslím si, že morálne to tak veľa nestojí. A preto aj z tohoto miesta prosím predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica, aby už nikdy viac nevyslovil lož o tom, že Ukrajina je v rozklade, že Ukrajina sa rozpadáva. Takéto výroky sú lživé a cynické, nemiestne. Poškodzujú Slovensko a nepomáhajú Ukrajine. Pomáhajú tak akurát agresorom, ktorí, oni, ju chcú rozložiť.
Kolegyne, kolegovia, okrem tejto kľúčovej, doslova životnej výzvy ubrániť sa Ukrajina čelí a bude čeliť aj trom podľa môjho názoru monumentálnym výzvam a viacerým výzvam veľkým. Za doslova monumentálne výzvy považujem tri.
Po prvé modernizovať svoje hospodárstvo, reštrukturalizovať priemysel, stabilizovať menu a finančný sektor tak, aby Ukrajina bola schopná produkovať, exportovať, zapojiť sa do medzinárodného trhu.
Tou druhou je diverzifikovať energetické zdroje.
A tou treťou je vyriešiť svoju obranyschopnosť a bezpečnosť.
Tieto výzvy sú však výzvami aj pre Západ. Ja viem, že nikto neurobí za Ukrajincov to, čo musia urobiť sami. A treba im to pripomínať. Aj my sme trpeli, aj preto sme odmietli pôžičku Grécku, pretože nebolo možné pomáhať iným, kde životná úroveň bola násobne vyššia, bez toho, že by bola tá krajina ochotná siahnuť k takým dramatickým, ťažkým, bolestným reformám, k akým sme siahli na Slovensku my. Treba to Ukrajincom hovoriť. Treba ich hamovať, keď rozprávajú o Marshallových plánoch a o tom, že bude to rýchle, krátke, bezbolestné.
Západ však Ukrajine pomôcť podľa môjho názoru musí v každej z uvedených oblastí. Aj tu chcem povedať, že je chvályhodné a potešilo ma, lebo som mal aj isté obavy, že Slovensko prispelo a zabezpečilo reverzný chod plynu na Ukrajinu. A nerozpakujem sa povedať, že vláda si za to aj zasluhuje pochvalu najmä preto, že tento proces zvládla omnoho skôr, rýchlejšie a hladšie, ako bolo sprvu indikované, kde som od ministra Malatinského počúval, že to bude trvať, neviem, dva či tri roky. Samozrejme, vyhraté zďaleka nie je, o čom nás presviedčajú práve obmedzované dodávky ruského plynu do našich krajín po tieto dni.
No a celkom na záver chcem ešte zmieniť aj niektoré výzvy, ktoré možno nie sú tak monumentálne, ale sú vážne, veľmi vážne. Výzvy, ako skrotiť korupciu, decentralizovať a zefektívniť verejnú správu, skvalitniť školstvo, zdravotníctvo, modernizovať dôchodkový systém a mnohé ďalšie.
Som ale presvedčený, že nielen Západ, ale aj Slovensko ako jeho súčasť má Ukrajine čo ponúknuť. Tak ako som povedal, svoju morálnu a politickú podporu, ale aj to, čo nemajú iní, Nemci, Francúzi, Taliani, Briti, a to sú naše skúsenosti z reforiem, naše skúsenosti z tranzície. Je to aj vo výsostnom záujme Slovenskej republiky, nielen našich východoslovenských regiónov. Som presvedčený, že Ukrajina bude úspešná, teším sa z toho, že urobila prvý významný, evidentne merateľný krok na svojej ceste do Európskej únie, a to je podpis asociačnej dohody a hlbokej komplexnej dohody o voľnom obchode, a som presvedčený, že bude aj s pomocou takých krajín, ako je Slovensko, sa úspešne transformovať, modernizovať a že nakoniec aj svoju ambíciu stať sa členským štátom Európskej únie naplní.
Veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma vypočuli. (Potlesk.)
6. 2. 2014 9:58:00 - 9:59:57 29. schôdza NR SR - 7.deň - A. dopoludnia Tlač 764 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
Začnem od pána kolegu Daniša, aby som nezabudol. Ďakujem za príspevok. Viete, politika má svoje nuansy a vy to určite vycítite. No povedzte mi, kto iný dnes dokáže poraziť pána Janukovyča v prezidentských voľbách ako Vitalij Kličko. Však to musíte aspoň cítiť, keď nie rozumieť tomu. Ja rozumiem možno lepšie výhybkám ako niektorým iným veciam, ale to, že to ide proti Kličkovi, počúvajte, však to malé decko musí vidieť. Rukopis politiky súčasnej elity na Ukrajine, však to malé dieťa musí vidieť. A buď sa smelo na to pozrieme a budeme mať čisté svedomie najmä sami pred sebou, alebo to proste budeme zahmlievať. O nič iné nejde. Nemám Ukrajincov menej rád ako vy. V Čope, v Užhorode na železničných staniciach, na oblastných riaditeľstvách mám kopu kamarátov. Ale to neznamená, že budeme prehliadať veci. Aj my sme demokraticky vyhodili Gauliedera z parlamentu a aj váš líder dnešný bol rozhorčený a veľmi bol rád, že na to reagujú demokratické parlamenty Európskej únie. Aj pánovi Ficovi sa to vtedy páčilo, že protestovali iní. Ukrajina je členom Rady Európy, iných medzinárodných inštitúcií a chce ísť do EÚ, je našou psou povinnosťou otvorene hovoriť.
A k pánovi Blahovi len jedna poznámka. Pán poslanec, ja som opozičný politik a som členom zahraničného výboru, ostatné sa komentovalo samo. To, čo si ale všímam v ostatnom období, je arogancia, nervozita, agresivita z radov niektorých poslancov a predstaviteľov súčasnej vlády. Toto nie je dobrá tendencia. Nám nezatvorili ústa iní, iní mudrci a majstri sveta ťažkej váhy, pán Blaha, takže s tým asi treba žiť.
6. 2. 2014 9:20:33 - 9:49:14 29. schôdza NR SR - 7.deň - A. dopoludnia Tlač 764 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
Ďakujem veľmi pekne. Pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády pán minister zahraničných vecí, kolegyne, kolegovia, pre nás, čo máme radi zahraničnú politiku, je to dnes sviatočný deň. Len ma zaráža, že tak rýchlo beží čas. Sa mi zdá, že celkom nedávno sme o zahraničnej politike tu diskutovali.
Keď raz za rok máme možnosť sa zamýšľať nad zahraničnopolitickým smerovaním Slovenska, nad našimi prioritami, nad tým, čo bude, nie je možné to dosť dobré robiť bez toho, že by sme sa tak trošku neobzreli a nereflektovali tú minulosť, ktorá je celkom čerstvá. Takýto pohľad bude, myslím, charakterizovať aj moje vystúpenie. Budem sa zamýšľať nad budúcnosťou, ale čo najpozornejšie reflektovať aj uplynulú minulosť a to, čo sa odohráva okolo nás a vo svete v týchto mesiacoch, týždňoch, chvíľach.
Je mi ľúto, že na úvod nemôžem byť originálnejší, ako som bol pred rokom, keď som v súvislosti s našou zahraničnou politikou a dokumentom, ktorý bol podkladom pre naše rokovanie, hovoril o tom, že ide o dokument veľmi všeobecný, veľmi nekonkrétny, o dokument z ktorého je pomerne ťažké, ak nie nemožné odčítať skutočné priority našej zahraničnej politiky, odčítať to, kde Slovensko chce v zahraničnej politike priniesť svoju pridanú hodnotu. Už nestačí povedať, že Slovensko je desať rokov v prvej línii Európskej únie, to nestačí. To nie je aktuálna novinka. To je vec, ktorá platí desať rokov a práve preto, že už desať rokov by sme mali byť smelší, aktívnejší a prínosnejší. Žiaľ, opäť keď som si viacnásobne tento dokument prečítal a keď sme o ňom diskutovali pomerne obsiahle aj na zahraničnom výbore, som si túto skutočnosť uvedomoval.
Keď pán podpredseda vlády povedal, ako nás vyrušuje extrémizmus, nielen na strednom Slovensku, nielen na Slovensku, ak vyjadrujeme obavy, ako extrémizmus poznačí nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu, tak sa domnievam, že neraz máme na tom svoj podiel viny aj my, a to tým, že chceme byť príliš pekní, príliš hladkí. A preto sme nekonkrétni, vyhýbame sa ťažkostiam, bolestiam, chybám a nedostatkom. Toto považujem za veľmi vážne. A k tomu sa budem vo svojom vystúpení aj niekoľkokrát vracať.
Povedal som, že taká základná charakteristika videná mojimi očami je veľká všeobecnosť, nekonkrétnosť tohto dokumentu. Aj teraz keď som veľmi pozorne počúval pána podpredsedu vlády, dovolím si povedať možno trošku príkro, ale pokojne, že takéto vystúpenie pán vicepremiér by mohol povedať aj v českom parlamente, aj v poľskom, aj v maďarskom, aj v estónskom, aj v nemeckom, natoľko je nekonkrétny, natoľko bol všeobecný.
Ale znovu, keď som hľadal odpoveď na otázku, kde by malo Slovensko priniesť svoju pridanú hodnotu, tak som našiel jedinú pasáž, ktorá o tomto hovorí na strane 5. Na strane 5 sa píše, že záujmom Slovenskej republiky je, aby Európska únia proaktívne reagovala na krízy vo svete, a ďalšia veta hovorí, že v Európskej únii bude Slovenská republika pôsobiť tak, aby sa využíval komplexný prístup EÚ pri riešení medzinárodných kríz. Ja to prečítam ešte raz: „V EÚ bude Slovenská republika pôsobiť tak, aby sa využíval komplexný prístup Európskej únie pri riešení medzinárodných kríz." Pri najlepšej vôli tomu sa porozumieť nedá. Pri najvyššej miere slušnosti a pokoja môžem povedať to, že ide o neobyčajnú frázu. Nie som si istý, či jej rozumie aj samotný autor. Myslím si, že písať takéto dokumenty prosto nemá žiaden význam, ak toto je naozaj pôsobenie Slovenskej republiky alebo by malo byť pôsobenie Slovenskej republiky v Európskej únii.
Nebudem sa dnes pýtať, ako mieni Slovensko pôsobiť v krajinách Maghrebu alebo v Stredoafrickej republike, alebo v subsaharskej Afrike. Nebudem sa pýtať, ako by malo Slovensko vplývať na Irán, aby bol kooperatívnejší, alebo na Severnú Kóreu, aby, prepytujem, neblbla. Ale budem sa pýtať na to, čo v skutočnosti malo by byť prioritami slovenskej zahraničnej politiky. A iste nikoho z vás neprekvapím, keď budem hovoriť najmä o dvoch vektoroch, o západnom Balkáne a Východnom partnerstve. Koniec koncov za tie kľúčové priority to označil aj podpredseda vlády.
Stručnejší budem k západnému Balkánu z dôvodov, ktoré iste všetci chápeme, lebo chcem hovoriť viac o Ukrajine, o Východnom partnerstve.
Myslím, že bolo príznačné pre súčasnú vládnu politiku, keď hovoriac o západnom Balkáne pán podpredseda vlády Lajčák spomenul jedinú krajinu, Srbsko, chvála Pánu Bohu, saxes story, hovoríme my východniari. Úspešný príbeh napísalo Srbsko. Veľmi som sa tešil celému tomu vývoju, ktorý viedol a vedie k tomu, že Srbsko, ak sa dobre pamätám, od 21. januára už konkrétne rokuje o svojom vstupe. Pán premiér Dačič hovorí o tom, že to je najväčšia udalosť v histórii Srbska po 2. svetovej vojne. Tak dôležité to je pre srbský národ, pre Srbsko. A myslím si, že tomu sa rozumieť dá.
To, čomu sa ale už rozumieť dá menej, je, že pán vicepremiér prešiel veľmi hladko, a dokument o tom nepojednáva vôbec, že máme aj veľké starosti na západnom Balkáne. Nechcem hovoriť o starostiach Albánska, alebo možno Kosova, možno preto, že sa im menej venujem. Možno by som nemal hovoriť ani o starostiach, ktoré máme v súvislosti s Macedónskom, že nevie rozťať ten gordický uzol, aby aj ono mohlo rokovať. Mám na mysli názov krajiny, že, a blokáciu zo strany Grécka.
Chcem ale hovoriť o krajine, kde by sme mali niečo urobiť, kde náš rukopis by mal byť viditeľný. Prečo nehovoríme o Bosne a Hercegovine? Ja som sa domnieval, aj vzhľadom na históriu, aj vzhľadom na angažovanosť našich diplomatov vrátane pána podpredsedu vlády, že tej krajine dobre rozumieme, že nám na nej nesmierne záleží. Viete, kedy padlo rozhodnutie v Štrasburgu v prípade Sejdič – Finči? V roku 2009. Vieme, že sa v Bosne nevieme pohnúť ani o milimeter pri riešení týchto problémov, že tam narastá chaos, že tam situácia nejde k lepšiemu, dokonca ani nestagnuje, ale k horšiemu? Kto iný ako slovenská zahraničná politika by mal mať trošku ambíciu, podobne ako sme prispeli Chorvátom, ako sme prispeli, prispievame Srbom, prispieť aj Bosne a Hercegovine, aby sa tá situácia pohla a aj táto krajina sa ubrala perspektívnou cestou.
Na tomto príklade chcem veľmi konkrétne ilustrovať, že dnešná politická elita sa vyhýba diskusii o týchto ťažiskových problémoch a snaží sa skôr prezentovať buď pozitíva, alebo hovoriť o téme všeobecne.
Poďme teraz k Východnému partnerstvu a k Ukrajine.
Nechcem veľmi tratiť čas, aby som vyjadril isté znepokojenie nad zmrazeným konfliktom, ktorý sa týka Podnesterska. Nechcem veľmi strácať čas, aby som dlho hovoril o Gruzínsku, lebo sa mu až tak intenzívne nevenujem. Možnože by som nemal ani hovoriť príliš o Azerbajdžane a Arménsku, hoci aj tam sú znepokojivé tendencie, my investujeme do Východného partnerstva tieto krajinky akosi sa viac vidia v colnej únii s Ruskom, Kazachstanom, Bieloruskom.
Ale nepochybne treba hovoriť o Ukrajine. Ten vývoj je veľmi znepokojivý.
Skoro by som povedal, ak si dnes nezainteresovaný poslucháč, povedzme, študent medzinárodných vzťahov pozrie Zameranie zahraničnej politiky, tento dokument, a zamyslí sa nad tým, čo sleduje v médiách, bude veľmi prekvapený. Ja chápem, že ten dokument sa pripravoval v čase, keď ešte demonštrácie nebežali. Ale to sme naozaj nič nepredvídali? To naozaj nič nebolo v lufte? To sa pred tým novembrom v ukrajinskej spoločnosti naozaj nič nedialo? O chvíľu budem konkrétnejší, ale hneď na úvod chcem povedať to podstatné, na čo by som nerád zabudol, a síce že text dokumentu Zameranie zahraničnej politiky na budúci rok usvedčuje našu zahraničnú politiku z toho, že sa téme nenáležite venovala alebo ju podceňovala, možnože málo chápala.
Ak teraz dovolíte, uvediem niekoľko konkrétnych ilustrácií.
Nerád by som sa tváril múdrejší ako som, ale to, že sa niečo zlé v Ukrajine deje a že sa veľmi zle niečo zasieva, mi bolo jasné, keď došlo k uväzneniu Julie Tymošenkovej. Dopredu chcem povedať, že nejde o konkrétnu osobu, ide o podstatu, ide o princíp. Ide o to, že politické strany, politické elity, by sa nemali snažiť paralyzovať alebo likvidovať iné politické elity alebo svojich oponentov inak ako politickými prostriedkami. Pán vicepremiér hovoril, že komunikuje s ukrajinskými partnermi. Ja som o tejto téme diskutoval, hneď po tom, čo sa to udialo, v Kyjeve s pánom prezidentom Janukovyčom, spomínal som príbeh Slovenska, keď aj nás tlačili, aby sme zatvárali politikov minulosti. Politická strana SMER si myslí, že sme lacno privatizovali, ekonomicky neefektívne. My si myslíme, že SMER predal neefektívne emisie. Ale kriminalizovať alebo zatvárať z politických pohnútok, sa domnievam, je začiatok konca. To, čo sa žiada od politických elít, je to, aby vytvárali prostredie na to, aby polícia, prokuratúra a súdy boli naozaj nezávislé a nestranné, čo, samozrejme, o Ukrajine sa povedať nedá, tam začali tie problémy. Pán prezident si to jasne uvedomoval. Jasne si uvedomoval, aký boľševický, gumový, neseriózny paragraf použila aj polícia už pre samotné vznesenie obvinenia. Neviem, ako je to s medzinárodným tajomstvom v tejto slovutnej spoločnosti slovenského parlamentu, ale politické špičky na Ukrajine veľmi dobre vedia, že to preexponovali. Veľakrát som bol pri tom, naposledy napríklad na Jalte, keď si pani prezidentka Litvy vymieňala argumenty s pánom prezidentom Janukovyčom. Tam, samozrejme, začali problémy. Slovenská zahraničná politika si ich ale nevšímala.
Keď pán prezident Gašparovič dostal pozvanie zúčastniť sa samitu prezidentov stredo- a východoeurópskych krajín, tuším na Kryme sa to malo odohrávať, tak bol veľmi prekvapený, keď zaznievali zo Slovenska hlasy, vrátane môjho, že by tak urobiť nemal. Argumenty, že treba s Ukrajinou komunikovať, neobstáli v konfrontácii s tým, že zámer vysielať rodinnú fotografiu zo stretnutia prezidentov krajín strednej, východnej Európy z Krymu s pánom prezidentom Janukovyčom v strede, ako keby sa nechumelilo, ako keby neboli kľúčové. Na rozdiel od prezidentov Česka, samozrejme, Nemecka, Rakúska, niektorých iných slovenský pán prezident ešte ukazoval ústretovosť, že sa zúčastní aj zúženého samitu prezidentov, ak nevyjde ten pôvodne plánovaný.
Slovensko nerobilo v tom čase správnu zahraničnú politiku. Slovensko nevyužívalo tú výhodu, ktorú ako sused má vzhľadom na tradičné kultúrne, historické a iné vzťahy s ukrajinským národom a s ukrajinskou politikou. Slovensko prosto mlčalo a podporovalo tie tendencie, ktoré naplno sa prejavili potom v novembri minulého roku.
Ale ešte skôr, ako k tomu došlo, Verchovna rada Ukrajiny prijala ďalší veľmi kontroverzný zákon, veľmi nedemokratický zákon, veľmi účelový zákon, a síce keď sa prerokovával daňový kódex, tak tam vpašovali dodatok, doplnok, pozmeňujúci návrh, ktorý vlastne bráni účasti Vitalija Klička v prezidentských voľbách v roku 2015. A Slovensko je ticho. No tak súčasná politická elita najprv eliminuje najväčšiu konkurentku a potom ide eliminovať politika, ktorý už dnes v prieskumoch verejnej mienky je v lídrovskej pozícii. A, opakujem ešte raz, slovenská zahraničná politika, najvyšší ústavní činitelia mlčia.
Vrcholom, domnievam sa, ktorý, žiaľ, neobyčajne, neobyčajne výstižne charakterizuje súčasnú slovenskú zahraničnú politiku boli výroky pána premiéra po tom, čo sa na uliciach v Kyjeve začali zhromažďovať státisíce občanov. Doslova 3. decembra pán premiér Fico povedal: „EÚ je do seba tak zamilovaná, že je presvedčená, že nič lepšie neexistuje. Členstvo v Únii nie je predpísané náboženstvo a Ukrajina si vybrala.“ Nemusíme byť ani vo vláde, ani v opozícii, stačí, keď sa naozaj so záujmom pozrieme na Ukrajinu, stačí, keď sa zo záujmom zamyslíme nad našimi záujmami, tak si musíme podľa mňa povedať, že toto nie je dobrá politika. EÚ nie je žiadne náboženstvo. Pripomína mi to isté bilbordy.
Všimnime si ale dve veci.
Po prvé. Predseda vlády stále hovorí o Európskej únii ako o nich, to sú oni a to sme my. Pán vicepremiér hovorí, že už sme desať rokov v čele európskeho diania. Niekde bude chyba. Čo je teda pravda? V tomto prípade pán vicepremiér je podstatne bližšie k pravde. Nemôžeme takto sa správať k zahraničnej politike.
No a potom chcem do vašej pozornosti dať pasáž, jednu vetu, v dokumente, o ktorom diskutujeme, ktorá pojednáva o strategickom postoji Slovenskej republiky k Ukrajine. Na strane štyri si túto vetu môžete prečítať a overiť ma, čo citujem: „Vo vzťahu k najväčšiemu susedovi Ukrajine zostáva hlavným strategickým zámerom Slovenskej republiky približovanie Ukrajiny k Európskej únii.“ Dámy a páni, niekde je chyba. Dokument hovorí, že naším strategickým záujmom je približovanie Ukrajiny k Európskej únii, a pán vicepremiér povie, že Európska únia nie je predpísaným náboženstvom. (Hlas z pléna.) Kôň má štyri nohy a sa potkne. Toto mi ušlo. Ospravedlňujem sa. Ide o pán premiéra, samozrejme. Pán vicepremiér to napísal správne v tom dokumente. Pán predseda vlády veľmi nezodpovedným spôsobom zasahuje do týchto tém. Samozrejme, človek si položí otázku, že kde je teda pravda, či to je to, čo je napísané v texte, alebo to, čo deklaruje predseda vlády Slovenskej republiky.
Myslím, že v tejto nejednoznačnosti zahraničnopolitických postojov najvyšších ústavných predstaviteľov, a treba byť veľmi konkrétny, pána prezidenta Gašparoviča a pána predsedu vlády Fica, treba hľadať príčiny toho, prečo je Slovenská republika dnes v zahraničnej politike málo výrazná, málo aktívna a nejednoznačná. Nedokážeme prispievať podľa môjho názoru tam, kde sa to nielen od nás objektívne očakáva, ale kde máme na to aj objektívne najlepšie predpoklady.
No a aký je výsledok? (Najdôležitejší vždy je výsledok.) Výsledok je ten, že sa doslova v týchto hodinách dozvedáme, že novým momentom alebo, ak chcete, elementom v analýzach a v diskusiách vnútri Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, ktoré sa týkajú Ukrajiny, je téza o nastupujúcom policajnom štáte. Dámy a páni, toto nie je môj výrok, toto nie je moja originálna charakteristika, oznamujem vám, že dnes vládne mierne zdesenie v kruhoch Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, pretože potrebovali na to Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu, potrebovali na to, aby pani šéfka Európskej služby pre vonkajšiu činnosť Baroness Ashton vycestovala na Ukrajinu a sama sa presvedčila, že ide naozaj o vážne tendencie. Toto je výsledok, na ktorom svojou nečinnosťou, prehliadaním, relativizovaním, žiaľ, má podiel aj slovenská zahraničná politika. Nečítalo sa mi to dobre, ale takto stojí problém dnes. Sú tu tendencie k policajnému štátu na Ukrajine? Naozaj sa niečo zlé odohrá po olympijských hrách v Soči? Nemali by sme sa vyhýbať takýmto témam, lebo tak ako iní sa nevyhýbali Slovensku, keď nám bolo ťažko, keď sme koketovali s nedemokratickými režimami, za čo sme im dodnes vďační, vďaka čomu dnes môže vicepremiér povedať, že 10 rokov sme v čele európskeho diania, tak rovnako statoční a principiálni by sme voči iným mali byť dnes aj my.
Toľko asi k tomu podstatnému, čo sa mi žiadalo v súvislosti so zameraním zahraničnej politiky na nadchádzajúci alebo na už bežiaci politický rok povedať.
Zhrnutie tohto politického pohľadu je také, že mali by sme byť menej všeobecní, viacej konkrétni, mali by sme byť menej odtrhnutí od politickej reality, nemali by sme sa jej vyhýbať, naopak, mali by sme byť smelí a smelší ju konkrétne a čo najpravdivejšie pomenúvať, malo by byť menej alibizmu a viacej zodpovednosti.
A teraz, ak dovolíte, v druhej, záverečnej časti okrem toho politického zásadného pohľadu mi dovoľte dve konkrétne praktické poznámky povedať, aj vzhľadom na to, o čom sme diskutovali v pléne, ale aj na rokovaniach zahraničného výboru v minulosti.
Po prvé, ekonomická diplomacia. Aj som očakával, aj som bol rád, keď pán vicepremiér to nedvojzmyselne, zreteľne, jednoznačne vo svojom vystúpení znova zopakoval, koniec koncov aj v dokumente je tomu položený náležitý dôraz. Opäť ale keď som premýšľal, ako pekne je to napísané a aká je realita v praxi, tak som videl, žiaľ, pohľady dva, napríklad aj preto, že v dokumente sa píše o tom a celkom pekne, zahraničná politika ako chce prispieť k novým exportným príležitostiam, ako chce podporovať inovácie, informačné technológie, nové priemyslové odvetvia priemyslu, ako je elektrotechnika, chvalabohu, Považie, od kanónov ku elektrotechnike. No ale na strane druhej už rok čítam, minimálne si spomeniem, a dokážem uviesť tri veľmi kvalifikované kritické príspevky, o našej chabej účasti na medzinárodných veľtrhoch. My sme o tom diskutovali na zahraničnom výbore. Možno sa budem nútený ospravedlniť druhýkrát, nevidím predsedu zahraničného výboru. Ale tá diskusia sa týkala napríklad medzinárodného veľtrhu elektrotechniky v Mníchove, kde Maďari mali 17 či 19 firiem, podobne ako Česi, my sme ich mali 2. Takéto príspevky čítam v kvalitných komentároch celkom pravidelne. Tak sme sa o tom na výbore delili s pánom štátnym tajomníkom Burianom. Prihlásil sa k spoluzodpovednosti aj za fungovanie alebo nefungovanie SARIO. Sľúbil nám, že nám dodá konkrétnu analýzu, pretože vždy je najlepšie rozobrať konkrétny príklad, prečo takto sme podcenili tento zmienený veľtrh Productronica v Mníchove, ale, žiaľ, doposiaľ som stanovisko alebo sľúbenú správu nedostal. Bolo by dobré, keby, už si nepamätám, tri či štyri roky po integrácii obchodných zástupcov po starom, ekonomických diplomatov po novom malo ministerstvo zahraničných vecí ambíciu vyhodnotiť tento krok, do akej miery sme boli úspešní, do akej miery sme neboli úspešní, a podľa možností na meraných ukazovateľoch dať odpoveď na otázku, či môžeme byť s daným stavom spokojní alebo potrebujeme ho zlepšovať. Toto bola prvá technická poznámka.
A dovolím si povedať ešte jednu technickú poznámku. A tá sa týka siete našich zastupiteľstiev. Uvediem ju možno aj preto, že to znovu pán vicepremiér spomenul, a aj preto, že sme o tom diskutovali či už v pléne alebo vo výboroch. Možnože v súvislosti so štátnym rozpočtom som sa zmienil o tom, že ma vyrušuje realita otvárania nových zastupiteľstiev. Opäť ma trošku pán štátny tajomník poučil, že v Skopje neotvárame, len povyšujeme úrad, že to nebude až také drahé. Rovnako, samozrejme, som si vedomý toho, že v Tbilisi budeme sídliť v budove Európskej únie. Nie som si istý, či to bude zadarmo. No ale som si istý, že odstúpiť od zmluvy s Maďarskom a zriaďovať kamennú budovu v Moldavsku nie je celkom asi perspektívna cesta.
Hovoril som vo svojom vystúpení o tom, že život sa nedá zastaviť, veľmi dynamicky sa mení. A aj my by sme mali mať silu pozerať sa na veci novými očami, bez toho, že by sme chceli sekírovať veľvyslancov alebo im komplikovať život, ale sú tu nové skutočnosti, napríklad nevídané informačné technológie, dobré komunikácie, ale hlavne začala fungovať naplno Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Niežeby som chcel niekoho uraziť alebo nemal rád niektorého veľvyslanca, ale ilustrácia je vždy najlepšia, tak niekedy položartom, polovážne hovorím, že predstava, že v Podgorici je 28 excelencií a ešte aj dvadsiata deviata z Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, je trošku taká na zamyslenie. Dokedy sa budeme tváriť, že toto neexistuje? Dokedy sa budeme brániť tomu, že zahraničná politika je jedna z oblastí, kde by sme sa nemali báť hlbšie spolupracovať? Mne sa nepáči harmonizácia daní, nepáči sa mi, keď nám Európa frfle do etických, kultúrnych otázok. Ale v obrane, v zahraničnej politike, v základnom výskume, však tam môžeme ušetriť kopu peňazí.
No a prečo o tom hovorím znovu dnes bez toho, že by som chcel pridať nejakú hodnotu novú. Je to aj preto, že ma zaujal jeden telegram, ktorý nedávno som dostal z Dánska ako člen zahraničného výboru a v ktorom som sa dozvedel, že Ministerstvo zahraničných vecí Dánska prezentovalo 16. januára reformu modernizáciu zahraničnej služby. Ja to skrátim, nebudem to celé čítať. Dáni zatvárajú veľvyslanectvá na Slovensku, v Slovinsku, na Cypre, v Luxembursku, Švajčiarsku, obchodné zastupiteľstvá v Miláne a zastupiteľské úrady v Líbyi a v Nigérii. Otvárajú aj niektoré nové, v krajinách, kde v novom svete to začína fičať, čo je celkom logické a legitímne. No verím, že ani pána vicepremiéra a mňa to ani nenapadne, aby som tento krok dánskej vlády vnímal ako nejaké nepriateľstvo.
Skôr to hovorím preto, že celkom nedávno v súvislosti so zriaďovaním veľvyslanectva v Macedónsku som si prečítal v dokumente ministerstva zahraničných vecí, že otvárať ambasádu v Skopje ideme preto, aby hlavnou úlohou veľvyslanca bolo efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad Macedónska v Bratislave. Povie sa tomu slušne anachronizmus, menej slušne taká stagnácia, taký skostnatený pohľad na veci. Pán vicepremiér veľmi dobre vie, že na tomto nestojí zahraničná politika. Ani z toho nechcem robiť otázku života a smrti. To som spomenul vyslovene ako technickú záležitosť, ktorá ale, samozrejme, má svoje ekonomické dopady, finančné dopady. Zmienil som sa o tom preto, lebo sa domnievam, že život prináša nevyhnutnosť zmien. Život sa zastaviť nedá. Vyvíja sa niekedy brutálnejšie a rýchlejšie, ako by sa nám mohlo páčiť. Tá globalizácia niekedy nás robí veľmi nervóznymi, ale týmto trendom sa buď dokážeme prispôsobiť, nebodaj ich aj pozitívne využiť, alebo budeme zotrvávať v skostnatených prístupoch, ktoré jednak nebudú prinášať osoh a v horšom prípade, samozrejme, budú znamenať zbytočne viac nákladov. Takže nebojme sa meniť veci, podľa možností, samozrejme, k lepšiemu. Ďakujem pekne.
6. 12. 2013 11:55:55 - 11:57:55 27. schôdza NR SR - 8.deň - A. dopoludnia Tlač 640, 763 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
Ďakujem pekne, pán predseda, aj za blahoželania od vás, od kolegov, aj za to, že ste mi pomohli s Mandelom, bol by som povedal niečo podobné, ako ste povedali, myslím si, že niet o tom pochýb, len to chce iné miesto, iný čas a dôstojnejšiu atmosféru.
No k tomu, čo odznelo dve-tri poznámky.
Kolega Jarjabek, áno, športová diplomacia, kultúrna diplomacia by mali mať omnoho výraznejšie aj miesto, aj podporu. Tri milióny eur ležia na stole, je to tak šikovne urobené s tou novou budovou, že to nenájdete v štátnom rozpočte na budúci rok, ale je to viazané v rozpočte tohto roku. Ale sa to ide preinvestovať v roku budúcom. Tri milióny eur ležia na stole. Pokojne budem hlasovať za to, aby 1,5 mil. z toho išlo na kultúrnu diplomaciu. A, povedzme, 1,5 mil. nech sa ušetrí do štátneho rozpočtu. Do kultúrnej, ale aj športovej diplomacie investície nestoja veľa a prinášajú veľmi silné a multiplikatívne efekty. Takže v tomto slova zmysle som za to.
No a čo sa týka pána poslanca Blahu, najprv k Balkánu, prioritám a potom k tým omrvinkám.
Pozrite sa, rok som pôsobil v Srbsku a dokázal som to robiť z Bratislavy, z Belehradu sa dá pokojne pokrývať aj Skopje a pokojne, samozrejme, sa dá pokrývať aj Podgorica. Hovoril som o tom, že dnes by sme mali premýšľať, ako využívať tieto nové informačné technológie, ale aj to, že Európska komisia má v každom hlavnom meste svoju administratívu. A, samozrejme, politicky zlaďujeme zahraničnú politiku v Európskej únii.
No a skončil by som tými vašimi omrvinkami. Viete, pripomenulo mi to klasický vtip, pán kolega, keď príde chlap na benzínku a sa spýta, že koľko stojí kvapka benzínu, a odpovedia mu, že no nič, tak on povie: „Tak mi nakvapkajte plnú nádrž.“ To bolí, pán kolega, keď sa konkrétne ilustruje vaša neschopnosť a neochota ísť po konkrétnych veciach.
6. 12. 2013 11:25:33 - 11:43:14 27. schôdza NR SR - 8.deň - A. dopoludnia Tlač 640, 763 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, štátny rozpočet, to je všeobecne známa fráza, je vážna vec, zákon roka, ale myslím si, že nielen formálne, aj svojou podstatou púta pozornosť, a teda dianie okolo jeho prijímania si všímajú aj poslanci Zahraničného výboru Národnej rady a, som si istý, aj iných výborov. Samozrejme, som si všímal nielen to, čo je napísané, ale aj diskusiu, ktorá bola pomerne obsiahla, široká, ktorá predchádzala dnešnému rokovaniu, v médiách, na stránkach novín.
Prvé, čo ma zaujalo, a poviem hneď na úvod, a trošku aj prekvapilo a čo bolo aj napísané, bolo konštatovanie, a to odcitujem, zo stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: „Návrh rozpočtu na rok 2014 zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Je postavený najmä na jednorazových a dočasných opatreniach, ktorých vplyv v strednodobom horizonte pominie. A bude potrebné ich nahradiť štrukturálnymi opatreniami." Toto bol prvý moment, ktorý ma tak trošku aj zaskočil, aj prekvapil. Vychádzal som z toho, že sme vlastne druhý rok po parlamentných voľbách. Vychádzal som zo všeobecného poznania, že keď treba konsolidovať alebo prijímať vážnejšie opatrenia, tak je nielen zvykom, ale, myslím si, aj politickou skoro nevyhnutnosťou ich prijímať po parlamentných voľbách, nie pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Ale, samozrejme, to znepokojuje už zo svojej podstaty, keď si človek prečíta takúto konštatáciu.
Druhým momentom, ktorý ma veľmi zaujal a, rovnako poviem, aj znepokojil, bolo to, čo som si prečítal od kolegu Mikloša v Hospodárskych novinách svojho času, a síce vývoj takzvaného konsolidačného úsilia. Všetci veľmi dobre viete, o čo ide. Ja len pripomeniem tie čísla, ktoré som si prečítal. Tie hovoria, že to konsolidačné úsilie hrubého domáceho produktu predstavovalo 3 % v roku 2011, 0,3 % v nasledujúcom roku, a to v roku 2012, toho roku že sa očakáva 1 %, ale na budúci rok že je plánovaný už jeho pokles na 0,7 %. Tak som využil, samozrejme, diskusiu aj v zahraničnom výbore, kde prišiel váš štátny tajomník, pán Pellegrini, a kde som sa na to začal pýtať. A musím ale otvorene povedať, že tá diskusia bola nielen korektná, ale aj veľmi taká kvalifikovaná z môjho pohľadu. Celkom milo som bol prekvapený, že pán štátny tajomník sa zhodol s nami alebo teda s tými, ktorých tieto čísla znepokojujú na tom, že tá situácia je, nech to nepreháňam, vážna, je napätá, je vážna, aj keď trošku polemizoval, najmä s tým číslom mínus 0,7 % na budúci rok. Hovoril, že komisia to vidí trošku pesimisticky. Inak to vidí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ministerstvo financií trošku optimisticky, ale priznal, pripustil aj on, že najlepšie číslo je mínus 0,2 %, čo prosto nie je dobré a čo je naozaj aj vzhľadom na čas politického cyklu veľmi, veľmi nezvyčajné. No ale ešte stále mi nenapadlo, že sa zapojím do rozpravy ku štátnemu rozpočtu až do okamihu, keď pán štátny tajomník Pellegrini predniesol vetu, že nič sa s tým nedá robiť, lebo všetky rezervy sú už vyčerpané. A toto ma trošku zaskočilo, prekvapilo, až tak, že vlastne som sa mu zdôveril s tým, čo som chcel predniesť potom pri kapitole ministerstva zahraničných vecí. Ale keďže povedal takúto vetu, tak mi nedalo a v prítomnosti aj štátneho tajomníka Buriana a mojich bývalých kolegov, spolupracovníkov z MZV som to predsa len povedal, s tým, že som to chcel predniesť v rodine, už sa to patrí hovoriť v rodine, a nie tak širšie, no ale svedomie mi nedalo. A, pán minister, rád by som sa podelil o tieto moje myšlienky aj s vami, lebo téza, že nieto kde šetriť, je podľa môjho názoru, poznajúc rezort zahraničných vecí, možno lepšia ako iné, prosto nepravdivá, veľmi nepravdivá. No a teraz sa to pokúsim podoprieť celkom konkrétnymi argumentmi. Uvediem z nich také dva zásadnejšie, ale, myslím, konkrétnejšie.
Pán minister, prvá téma je otváranie nových ambasád. Doslova v týchto dňoch, ak nie rovno v týchto hodinách otvárame tri nové ambasády, v Macedónsku, v Gruzínsku a v Moldavsku. Chcel by som v tejto súvislosti povedať, že sa tak deje v období, ktoré je charakteristické búrlivým rozvojom informačných technológií, keď sa dnes komunikuje krížom-krážom, rýchlym spôsobom po celom svete, ale aj v období, keď je už nielen zavedená, ale aj stabilizovaná tzv. vonkajšia služba pre zahraničnú činnosť, ľudovo by sme mohli tomu povedať európska diplomatická alebo zahraničná služba, EEAS.
No a v tomto období týchto, by som povedal, aj systémových zmien som sa dočítal, že napríklad v Macedónsku, ktoré bolo doposiaľ pokrývané z Belehradu, je hlavným účelom alebo hlavnou úlohou nového veľvyslanca, a teraz odcitujem z dokumentu, ktorý sme v zahraničnom výbore prerokovali dva-tri mesiace dozadu a ktorým sa každý budúci veľvyslanec prichádza na zahraničný výbor predstaviť a kde teda som sa dočítal, že hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenie a zriadila rezidentný zahraničný úrad v Bratislave. No veľmi som sa čudoval, pretože macedónsky veľvyslanec sedí vo Viedni a z Viedne fungujú nielen telefóny, nielen internet, e-maily, ale máme už aj diaľnicu. A ja som sa s veľvyslancom Macedónska zhodou okolností teraz stretol vo Viedni pri jednej príležitosti predvčerom večer. No, pán minister, Macedónsko trápia úplne iné veci, ako otvárať kamennú budovu v Bratislave, Macedónsko čaká od Slovenska niečo úplne iné. A on mi to rovno povedal, čo čaká od Slovenska. Je to väčšia podpora, aby sa pohli z miesta. Viete, že Macedónsko stojí, že ho Grécko blokuje. Nevedia si s tým rady už niekoľko rokov. Sú kandidátskou krajinou a nie a nie začať rokovania. A veľmi sa spoliehajú na také krajiny, ako je Slovensko, že trošku nájdeme modus vivendi, aj keď, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, že toto sú nie jednoduché politické témy. Ale aby sme si absurditu ešte raz tohto kroku uvedomili, tak ja to prečítam, lebo to napísal samotný rezort: „Hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad.“ Chcem vám oznámiť, že macedónsky veľvyslanec, dnes je piatok, je dnes v Bratislave. Je dnes v Bratislave, sadol do auta, ide riešiť problémy a nemá najmenší problém, aby z Viedne sa pohol a prišiel do Bratislavy, nehovoriac o tom, že ambasáda v Skopje bude pozostávať z jedného diplomata a jednej pracovnej sily, ktorá bude mať ja neviem koľko pracovných úväzkov. Mám veľmi vážne pochybnosti, čo pán veľvyslanec bude v Skopje vybavovať.
Gruzínsko. Pán minister zahraničných vecí si pomáha argumentom, že ideme do budovy európskej delegatúry. No, zaplať pánboh, ale aj tam budeme platiť. Aj tam budeme platiť nájomné, budeme platiť personálne výdavky pre konkrétneho diplomata, pre jeho rodinu, rodinných príbuzných.
No ale najabsurdnejšou situáciou sa mi javí byť Moldavsko. Pán minister, Moldavsko bol problém, pretože Moldavsko sme pokrývali z Bukurešti. A keď Moldavci sa chceli dostať na Slovensko a chceli získať víza, museli ísť šesťsto kilometrov autom, povedzme, z Kišiňova do Bukurešti a šesťsto kilometrov naspäť. No ale pred niekoľkými rokmi sme zistili, že Maďari majú veľké materiálne zabezpečenie v Kišiňove a že začali uzatvárať bilaterálne dohody s rôznymi krajinami dovtedy, dokonca ich už bolo 13, kde podstatou tých dohôd bolo to, že konzulárne služby budú poskytovať Maďari, za to budú vyberať príslušné poplatky, a potom už Moldavci nebudú cestovať, povedzme, za slovenskými vízami do Bukurešti alebo to bude oveľa pohodlnejšie aj pre samotných Moldavcov. Teda bol to biznis win-win-win. Spokojní boli Moldavci, spokojní boli Maďari, lebo s tými istými ľuďmi v tej istej budove, ktorú tam už mali, mali vyššie príjmy. No a, samozrejme, spokojní sme boli aj my, lebo sme nemuseli platiť našich úradníkov, prenajímať alebo stavať budovu. Uzavrel som teda takúto bilaterálnu dohodu s maďarským kolegom. Bol som pri tom, keď sa odovzdávali prvé víza moldavské pre Slovensko priamo v prostredí tohto maďarského zastúpenia. No nerozumiem, úprimne nerozumiem, prečo dnes potrebujeme novú budovu, nových diplomatov v Moldavsku, keď to takto dobre fungovalo. Keď niekto povie, že chceme byť aktívnejší, tak vám pripomeniem, že Slovensko bolo pri zriadení inštitútu, ktorý sme poznali aj u nás pred vstupom do Európskej únie, keď vznikol tzv. Národný konvent. My sme boli toho sponzorom. Aj sme to finančne sponzorovali. Moldavsko je už dlhé roky súčasťou našej rozvojovej pomoci. Moldavskí úradníci už boli aj v minulosti niekoľkokrát v Centre pre zdieľanie skúseností Slovenska z tranzície. Čiže tých aktivít bolo veľmi veľa a naozaj považujem za luxus dnes v Kišiňove kupovať budovu, prenajímať budovu a platiť nových úradníkov. A aby bol ten obraz čo najplastickejší, tak znovu vám pripomínam, že rokujeme v období, keď fungujú naozaj špičkovým spôsobom informačné technológie, ale hlavne Európska komisia má v každej metropole Európskej únie svoje zastúpenie. Nechcem nikoho urážať ani dehonestovať. Slovensko tiež nie je obrovská krajina. Ale viete si predstaviť ja neviem Podgoricu alebo aj to Skopje, alebo aj ten Kišiňov? Však máme tam 28 veľvyslancov a ešte máme tam 29. veľvyslanca Európskej únie. Zdá sa mi to v dnešnej dobe naozaj ako luxus, ako prepych, a teda ako prvý vážny argument v prospech tézy, je kde šetriť.
No a to je vlastne taký kľúčový point, ku ktorému som sa chcel dostať, ako nájsť odpoveď, povedzme, v rezorte zahraničných vecí na otázky, o ktorých hovorím.
Trošku odbehnem a zdanlivo odskočím od témy, keď pripomeniem príspevok kolegu Drobu na zahraničnom výbore, ktorý pána štátneho tajomníka Pellegriniho sa pýtal, kedy sa znovu vrátime k 2 % hrubého domáceho produktu na obranu. Pán kolega Droba, to bola úplne legitímna otázka. A myslím si, že to ani nevezmete v zlom, keď vtedy som si uvedomil súvislosť medzi potrebou peňazí v rezorte obrany a tým, o čom hovorím, v rezorte zahraničných vecí. Nikto dnes už neverí v Európe, že dokážu krajiny také ako Slovensko prispievať v objeme 2 % hrubého domáceho produktu. Rasmussen na to prišiel už dávno. A vy, pán kolega, viete to, čo viem aj ja, že Rasmussen prišiel prvý, myslím, že bol prvý s riešením „smart defence a pooling a sharing“. Čo to znamená. To znamená to, že aj v obrane sa prejavuje rozvoj technológií, že nie sú potrebné také kvantitatívne opatrenia ako kedysi, že armáda sa musí meniť, že od kvantity treba ísť ku kvalite, treba ísť ku pružnosti, k novým technológiám. Výrazom toho pooling a sharing je, že napríklad krajiny V-4 našli odvahu zriadiť spoločnú bojovú jednotku krajín Vyšehradskej štvorky. V Levoči došlo k tej dohode, tuším počas prvej vlády pána Fica. Je to vynikajúci nápad. Neviem, päťtisíc, šesťtisíc, sedemtisíc vojakov štyroch krajín má takto fungovať. No ale keď v armáde dokážeme presadzovať smart defence, prečo v zahraničnej politike nedokážeme presadiť smart foreign policy. Keď pooling a sharing dokážeme presadiť medzi vojakmi, tak pooling a sharing nedokážeme presadiť v takom intelektuálnom prostredí, ako sú diplomati? Znovu opakujem, predstavu, že v každej jednej krajine otrocky zriaďujeme 28 ambasád, lebo je nás 28 v Európskej únii, k tomu ešte ambasádu v Európskej komisii, považujem naozaj za anachronizmus, za čosi, čo si nevšimlo ani technologický vývoj ani vývoj politický.
To bol, pán minister, prvý argument alebo prvá oblasť, kde ja rezervy vidím, kto nedokáže šetriť takpovediac v malom, tak potom, samozrejme, nedokáže šetriť ani vo väčšom, no a v úvode som spomenul, že vidím ešte druhú oblasť, kde sú peniaze už takpovediac na stole. A to je stavba novej administratívnej budovy pre rezort zahraničných vecí, pán minister, krajný luxus. Ja som nejaký ten týždeň na Hlbokej pôsobil. Poviem to najjemnejšie, ako to viem, lebo mám rád tento rezort, len nechcem sa nikoho dotknúť, ale priestoru je tam habadej, pán minister. A znovu sa vrátim k tým informačným technológiám a znovu sa vrátim k tomu, že dnes máme k dispozícii omnoho iné technické možnosti, aké sme mali. Dnes už nie sme krajinou, ktorá sa musí Európe nejako predstavovať, dokazovať si, že množstvom úradníkov bude zvládať úlohu predsedníckej krajiny EÚ. Na budúci rok bude už desať rokov, čo sme jej členom. A myslím si, že tomu treba prispôsobiť aj správanie. Teda, po prvé, mám vážnu pochybnosť, pán minister, že rezort má málo administratívnych kapacít alebo priestoru. Ale keby som sa tak trošku aj mýlil, lebo každý sa môže aj pomýliť, kladiem rečnícku otázku: To naozaj máme v Bratislave málo administratívnych budov? Zle sa mi počúvalo aj mojich kolegov, spolupracovníkov z MZV, že nemáme peniaze na rekonštrukcie ambasád, ktoré sú dôležité, kde tečie, zateká (v týchto ambasádach). A ja to poznám. Naozaj sú také. Ale máme peniaze na novú budovu? Čosi počúvam, že ideme robiť nejaké šachy so Správou účelových zariadení a inými budovami. No ale myslím si, že rezort by nemal byť realitnou kanceláriou a, po druhé, som presvedčený, že na začiatku volebného obdobia projekt ESO sľuboval, že nebude potrebné investovať do nových administratívnych kapacít, ale, naopak, budeme schopní budovy získavať a lepšie využívať jestvujúce kapacity.
Takže ak dovolíte, ja by som to teda zakončil tým, čo som včera počul, najmä vo vystúpení kolegu Mikloša, ktorý niekoľkokrát povedal vetu, ktorá je istým posolstvom, podľa mňa veľmi pravdivým, že vláda nešetrí alebo vláda šetrí málo. Toto vedeli aj naši dedovia, toto vedeli naši otcovia, že keď je zle, tak prosto začneme šetriť. Na základe týchto konkrétnych argumentov som chcel ukázať, že vláda nešetrí, ale vláda míňa. Čiže, pán minister, chcem vás poprosiť, aby ste to vzali v dobrom, lebo ak je toľko vaty aj v iných rezortoch, ako je jej v rezorte, o ktorom som rozprával, tak tých rezerv, kde sa šetriť dá, je veľa. A myslím si, že všetci by sme mali mať aj zodpovednosť a aj odvahu po týchto rezervách siahnuť. Pekne vám ďakujem, že ste ma vypočuli.
3. 9. 2013 14:18:15 - 14:24:12 23. schôdza NR SR - 1.deň - B. popoludní Tlač 694 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
101.
Vážený pán minister, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, na prvý pohľad alebo aj počutie by sa mohlo zdať, že rokujeme o dokumente, ktorý je skôr technický, ako politický, aj úvodné slovo pána ministra by tomu mohlo nasvedčovať. Nemienim to teda nijako kriticky, skôr stručné úvodné slovo treba oceniť.
Ja ale by som chcel využiť príležitosť a doplniť aj politický rozmer témy, pán minister, o ktorej rokujeme, lebo domnievam sa, že je nesmierne významná, alebo významný tento politický rozmer.
Názory na misiu spojencov v Afganistane možno sa stále líšia aj na Slovensku medzi ľuďmi. Ja ale patrím medzi tých, ktorí sú presvedčení, že misia, pre ktorú sme sa rozhodovali v roku 2003 spolu s ďalšími krajinami Severoatlantickej aliancie, mala, má a bude mať, bude znamenať veľký význam pre samotný Afganistan, pre jeho susedov, pre región. Možno trošku vzletnejšie by som povedal, pre ľudstvo a našu civilizáciu ako takú.
Vychádzam z toho, čo som aj videl v Afganistane, čo som počul od mnohých politikov, čo si dokážem prečítať. Afganistan sa mení, možno pomalšie, ako sme dúfali alebo verili, ale sa mení a ja to vidím tak, že pomaly, ale k lepšiemu.
Na výbore som povedal, že veľa argumentov by som dokázal použiť na konštatovanie toho, že dnes je na tom trošku Afganistan lepšie, ako bol pred desiatimi rokmi, a vyjadril som nádej, že o ďalších desať rokov bude na tom ešte lepšie, ako je dnes.
Je zreteľa hodné, že pre misiu našich vojakov sme sa rozhodovali v roku 2003, teda je to už desať rokov. Myslím si, že je zreteľa hodné si uvedomiť, že tá línia zahraničnopolitická, bezpečnostná pretrváva po celých tých desať rokov, čo je veľmi dobrý znak, že Slovensko má svoju zahraničnopolitickú orientáciu, líniu, ale aj to, že je pevným spojencom ostatným v spoločenstve, do ktorého sme sa veľmi usilovali dostať, dobiehajúc už niekoľko rokov členské štáty, v tom čase našich susedov Česko, Poľsko a Maďarsko, čo napokon sa nám v roku 2004 aj podarilo.
Politický význam tejto misie je teda predovšetkým v tom, že Slovensko sa prejavilo ako vypočítateľný, predvídavý, a pritom aj veľmi pevný spojenec. A tak ako hovorím, o slovenských vojakoch, ktorí pôsobili, pôsobia v Afganistane, počuť iba samé dobré chýry. A to je, myslím, vec, ktorú si treba nielen uvedomiť, ale možno pri takejto príležitosti, ako je prerokúvaný dokument, aj nahlas povedať.
Druhý rozmer témy, o ktorej rokujeme, ktorý som si veľmi silno uvedomoval, keď som dokument čítal, je fakt, že misia má veľký význam aj pre samotnú Armádu Slovenskej republiky. Nie som si tým celkom istý, ale som si temer istý, že na takej ťažkej misii naši vojaci ešte neboli. Že v Afganistane nadobudli nové spôsobilosti, nové skúsenosti, ktoré nepochybne budú zužitkované aj v budúcnosti v podmienkach Armády Slovenskej republiky, ale aj širšieho medzinárodného spoločenstva. Bola to najťažšia skúška pre našich profesionálnych vojakov a myslím si, že pokojne môžme dnes nahlas povedať, že aj v tejto skúške obstáli.
Ja by som teda chcel toto svoje stručné vystúpenie využiť predovšetkým na to, aby okrem tých zahraničnopolitických súvislostí, o ktorých som hovoril, som vyjadril aj veľkú vďaku našim vojakom, Armáde Slovenskej republiky ako takej, pretože zvýšili nielen reputáciu Slovenskej republiky, ale myslím si, že dali aj veľa dobrých dôvodov občanom Slovenskej republiky na to, aby boli na našich vojakov hrdí. Je to dobrý pocit, je to pocit, na ktorom sa dá stavať aj perspektíva.
Preto ešte raz, pán minister, by som chcel vyjadriť vďaku všetkým veliteľom, ale aj príslušníkom ozbrojených síl, Armády Slovenskej republiky, ktorí v Afganistane pôsobili a pôsobia.
No a samozrejme, že nemôžem nezvýrazniť aj to, že pri tejto službe svojej vlasti, ale aj medzinárodnému spoločenstvu boli ochotní riskovať. Vykonávali ťažkú službu, čoho dôkazom je aj to, že 9. júla tohto roku zahynul jeden z nich, čatár Daniel Kavuliak, a spolu s ním boli ohrození a veľmi ťažko zranení aj dvaja ďalší slovenskí vojaci.
Takže aj s touto vďakou, alebo odkryjúc tento rozmer našej misie v Afganistane, by som chcel povedal, že, samozrejme, ten čas priniesol celkom logicky tranzíciu, odovzdávanie správy Afganistanu, domácim lídrom, a celkom logicky teda vedie aj k sťahovaniu našich vojakov, tak ako to robia iné krajiny, spojenci v Aliancii, k predefinovaniu ich pôsobenia vlastne k tomu, čo je obsiahnuté v samotnom materiáli.
Pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
29. 5. 2013 9:59:22 - 10:01:22 19. schôdza NR SR - 10.deň - A. dopoludnia Tlač 434 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
Pán poslanec Blaha, niekedy tým trouble makerom aj treba byť. Keby sme sa neboli vzopreli na začiatku pri pôžičke Grécku, dovolím si neskromne povedať, že ten proces precitnutia medzi mnohými európskymi krajinami, lídrami by trval dlhšie a by to stálo omnoho viac peňazí. Keby sme sa neboli vzopreli pri Kosove, nebola by taká grandiózna, dovolím si povedať, zmena v Srbsku, čo je absolútne v našom výsostnom záujme a, dovolím si povedať, aj v európskom a v širšom kontexte. Viete, pán kolega, nevystačíme s frázami, ani doma, ani v Európe. Zatiaľ som počul dve myšlienky z pozície slovenskej najvyššej reprezentácie, a síce, že nechceme iba šetrenie, chceme rast (To je aká fráza?), a druhú, že odpoveďou na všetky problémy je prehĺbenie európskej integrácie. No aké je to jednoduché, nevystačíme iba s frázami.
Pán poslanec Blanár, skúste sa zamyslieť nad tým, že nie vždy musí ísť o to, či sme to my alebo vy, o tomto to moje vystúpenie nechcelo byť a podľa môjho názoru ani nebolo. Skúste porozumieť, že na tú istú vec sa môžete pozrieť očami vladára, ale aj očami opozičníka. Keď sa zbavíme pohľadu z pozície opozície, ktorej elementárnou povinnosťou je premýšľať kriticky, dopustíme sa fatálnej chyby. Čiže pokúste sa porozumieť možno aj tomu, prečo som vytiahol ten príklad českej mimovládnej organizácie. To sa iste pánovi ministrovi Schwarzenbergovi nečítalo dobre. Ale v jeho reakciách som nikde nezaznamenal, že by mal s tým väčší problém, pretože tak je to v demokracii prosto prirodzené. Vôbec nejde o to, kto, kedy, ako s eurofondmi naloží, ale ide o to, aby sme menili veci k lepšiemu, aby sme si plnili svoje povinnosti všetci, čo sme na tom procese zainteresovaní, nielen vláda, ale aj opozícia.
29. 5. 2013 9:18:21 - 9:49:21 19. schôdza NR SR - 10.deň - A. dopoludnia Tlač 434 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, tak ako pán vicepremiér hneď v úvode svojho vystúpenia uviedol alebo pripomenul, chcel by som urobiť podobne, a síce odraziť sa od skutočnosti, že predloženie dokumentu, o ktorom rokujeme, vyplýva z ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky o spolupráci medzi Národnou radou a vládou. Ja by som len pripomenul, že tento ústavný zákon platí od 1. augusta 2004. Teda nadobudol účinnosť len niekoľko mesiacov po našom vstupe do Európskej únie. Je teda evidentné, že zmyslom predkladateľov tohoto zákona a jeho aplikácie je to, aby sme sa raz za rok pristavili a aby sme si povedali, ako sa Európa vyvíja, aké je miesto Slovenska v Európskej únii, čo sa nám podarilo, čo sme chceli dosiahnuť. A prípadne a hlavne by som chcel doplniť to, čo uviedol pán podpredseda vlády. Ten citovaný odsek hovorí aj o tom, že Národná rada by mala vláde predkladať odporúčania pre ďalšie obdobie.
Myslím si, že je veľmi správne, a potešilo ma to aj pri čítaní správy, aj pri tom, ako ju uvádzal pán podpredseda vlády, že deväť rokov po našom vstupe pripravujúc sa na prvé také väčšie významné jubileum, desaťročie fungovania Slovenskej republiky v Európskej únii sa vláda zamýšľa nad významom dokumentov predkladaných do Národnej rady, lebo zrejme niečo bolo v úmysle urobiť v roku 2004. Ale po deviatich rokoch je naozaj akurátny čas, aby sme premýšľali, či to funguje tak, ako má a prípadne ako je potrebné veci meniť. Považujem teda vyslovene za racionálne, a teda správne, že vláda prijala úlohu, ktorú pán vicepremiér uviedol v marci tohoto roku, na základe ktorej už nebudú predkladané tie tri rôzne separátne materiály, ale bude predkladaný jeden kompaktný, komplexný, ucelený materiál. Toto jednoznačne vítam.
Vítam aj to, čo v správe uvedené nie je, ale čo uviedol pán vicepremiér, a síce, že vláda chce meniť prístup k tvorbe stanovísk Slovenskej republiky k jednotlivým legislatívnym iniciatívam Európskej únie. Aj to je nepochybne správne. Neraz sa človek pousmeje, keď čítame, k akým aktivitám na pôde Európskej únie dochádza. A, samozrejme, uvedomujeme si aj nebezpečenstvo byrokracie, ktorá s tým súvisí. A preto aj tento zámer je potrebné jednoznačne privítať. Áno, veci treba meniť. Samozrejme, treba ich meniť v čase vychádzajúc zo získaných skúseností a, samozrejme, s úmyslom meniť ich k lepšiemu. Ja by som rád v tejto línii pokračoval.
Odrazím sa od tézy, že deväť rokov po vstupe do Európskej únie sa treba zamýšľať nielen nad formou, ale zároveň aj nad obsahom správy. A tu vidím istý problém. Áno, pán vicepremiér sa zmienil, a nakoniec aj predkladaná správa je sčasti toho dokumentom, dôkazom alebo dokladom, ako chceme meniť svoj prístup, ako chceme meniť formu, povedzme, predkladaných materiálov do Národnej rady Slovenskej republiky. Ja sa však domnievam, a poviem to ešte raz, že je potrebné sa vážne zamyslieť aj nad samotným obsahom toho, o čom chceme a mali by sme v Národnej rade rokovať. Prečo? Nuž preto, lebo tu vidím, že v priebehu tých deviatich rokov pretrváva istý stereotyp. Ja to nazvem stereotypom. Vo forme sa vláda pokúša teda tomu stereotypu vyhnúť, ale sa obávam, že v obsahu predsa len pretrváva. Presne ako povedal pán vicepremiér, správa je prierezom európskeho diania, európskej agendy v roku 2012. Ja by som to možno povedal trošku aj inak, že je to glosovanie európskych aktivít podľa jednotlivých formátov zasadnutí Rady ministrov Európskej únie a postojov Slovenska k jednotlivým témam.
Čo mi ale v správe chýba a čím chcem prispieť do diskusie v zmysle toho, že treba veci meniť, a to nielen z pozície formy, ale aj z pozície obsahu, je hodnotenie nášho účinkovania, hodnotenie, teda porovnanie toho, čo sme v roku 2012 chceli dosiahnuť, aké sme mali konkrétne ciele, čo sme chceli presadiť a čo sme napokon aj dosiahli a presadili. Ak som dobre počítal, správa má desať kapitol a tridsaťosem tematických podkapitol. Ak som nič neprehliadol, tak si dovolím konštatovať, že neobsahuje nič o tom, v ktorej z týchto 38 tematických kapitol bol príspevok Slovenska do tvorby politík Únie buď výrazný, buď úspešný, alebo mimoriadne dôležitý pre našu krajinu.
Jedno z mála miest, na ktorom sa píše, že sme sa o niečo zasadili, je na strane 23 správy. Pán vicepremiér sa o tom aj zmienil. Ja to krátko odcitujem: „Slovenská republika sa aktívne zasadzovala za zrušenie opatrení, ktoré sú nevýhodné a znižujú konkurencieschopnosť slovenských poľnohospodárov na spoločnom trhu, najmä v súvislosti s návrhom výpočtu priamych platieb.“ To je, prosím, pravda a táto aktivita, ako aj vôbec celkový postoj a prístup slovenskej vlády ku kohéznej politike je nepochybne správny a chvályhodný. Podľa mňa však ale chýba koncovka, vyhodnotenie, s akým výsledkom skončilo naše úsilie. Nedá sa dosiahnutý výsledok kvantifikovať? Zaujímalo by to nielen mňa, ale aj nepochybne stovky, tisícky našich farmárov. Do akej miery ešte stále sú naši poľnohospodári diskriminovaní? Ja viem, že to je dedičstvo. Veľmi dobre si uvedomujem všetky súvislosti, ale rovnako dobre si uvedomujem, že táto diskriminácia znižuje konkurencieschopnosť našich farmárov ešte stále. Nepochybne sa budú pýtať, či, povedzme, finančná perspektíva v rokoch 2014 – 2020 je posledným obdobím tejto diskriminácie, či potom sa podmienky vyrovnajú a naši poľnohospodári budú rovnako konkurencieschopní alebo ešte konkurencieschopnejšími.
Čo je potrebné urobiť alebo čo mienime urobiť, aby sa tieto podmienky vyrovnali. Myslím si, že je to téma nesmierne dôležitá prakticky, ale aj politicky, pretože znamená dopad nielen na tisíce poľnohospodárov, ale, povedzme, aj na takú tému, ako je vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Aby som ilustroval, o čo mi ide, aby možno sme si aj lepšie porozumeli, dovolím si použiť príklad z Českej republiky. Nikdy nezaškodí, keď človek sa porovná alebo hľadá inšpiráciu aj inde. Dostal sa mi do ruky dokument z marca tohoto roku, keď popredný český think tank, ktorý sa volá Asociácia pre medzinárodné otázky, publikoval dokument Agenda pre Českú zahraničnú politiku 2013, v ktorej hodnotí českú zahraničnú politiku v roku 2012. Ale zároveň aj predkladá svoje odporúčania pre tento rok a pre budúcnosť. Apropo, slovenský ústavný zákon, opakujem ešte raz, ukladá presne to isté, prerokovať správu o členstve za predchádzajúci rok a schvaľovať odporúčania pre vládu v nasledujúcom období. Ja sa preto k téme odporúčaní ešte vrátim. V dokumente som si okrem iného prečítal aj toto, dovoľte mi krátko za minútu to odcitovať: „Česká zahraničná politika je v dôležitých otázkach nekonzistentná, reaktívna a postráda strategický rozmer. Navzdory spektru prijímaných dokumentov nemožno identifikovať nič, čo by pripomínalo českú Grand Strategy. Priority zahraničnej politiky nie sú zreteľné, pretože schopnosť oddeliť podstatné od menej dôležitého vyžaduje dlhodobú strategickú rozvahu i politickú odvahu. A obom sa v súčasnej českej zahraničnej politike nedostáva. Dôsledkom sú opatrnícke postoje, ktoré okrem občasného trucovania v európskych otázkach nevedú k jasnej viditeľnej medzinárodnej iniciatíve.“ Jednotlivé tematické okruhy českej zahraničnej politiky sú hodnotené prostredníctvom troch ukazovateľov, aktivity, odhodlania a dopadov, teda výsledkov tohoto odhodlania a aktivít. Hovorím o tom preto, lebo sa domnievam, že presne takto je potrebné premýšľať aj v súvislosti so slovenskou zahraničnou politikou. Nakoniec, som si dobre všimol v úvodnom vystúpení pána podpredsedu vlády, že zrejme si niektoré z týchto súvislostí uvedomuje aj súčasná vláda. Pán vicepremiér povedal a mňa to potešilo, že predsa len v tej budúcej správe už to nebude také glosovanie podľa jednotlivých kapitol, podkapitol alebo európskych politík, ale že sa pokúsime diskutovať štruktúrovane z pohľadu priority tém, ktoré považujeme za najdôležitejšie, a, povedzme, tém, ktoré taký dôležitý dopad pre Slovensko nemusia mať. Nepochybne takto sa treba uberať, ale zároveň teda keďže rokujeme o správe za rok 2012, chce sa mi, žiada sa mi povedať, že pri čítaní tejto našej správy som mal veľmi často pocit, že čítam aj o Slovensku, s jednou, ale, samozrejme, veľmi jasnou výnimkou. Nedá sa povedať, že by slovenská politika v európskych otázkach nebola konzistentná. Aspoň vo verbálnej rovine určite konzistentná bola.
Povedal by som so snahou o maximálnu objektivitu aj ďalšie tri oblasti alebo dve oblasti, ktoré treba zvýrazniť popri tej prvej, ktorá sa dá pomenovať asi tak, že Slovensko vystupovalo v kľúčových otázkach naozaj jednotne. Tou druhou nepochybne pozitívnou skutočnou je, že Slovensko sa udržalo a udržiava v hlavnom prúde európskeho diania. No a napokon, dá sa povedať aj, po tretie, to, že sme neurobili v európskej agende žiadnu viditeľnú alebo nenapraviteľnú či nebodaj fatálnu chybu, aj keď v niektorých oblastiach doma podľa môjho názoru aj podľa diskusie, ktorá prebieha v tejto miestnosti, nepostupujeme asi celkom dobre. Zmienim sa tu o dvoch veciach, fiškálnej konsolidácii, o ktorej bola veľmi zaujímavá rozprava celkom nedávno, kde sa veci veľmi ťažko menia, ale sa ľahšie zakrývajú alebo bagatelizujú, a aj o oblasti, o ktorej pán vicepremiér, pokiaľ som pozorne počúval a pozorne čítal, nehovoril vôbec. A to je čerpanie či nečerpanie európskych fondov. Tu je to naopak, ako je to vo fiškálnej konsolidácii. Tu sa to ľahšie meria a omnoho ťažšie zakrýva alebo bagatelizuje.
Chcem sa teda vrátiť k tomu dokumentu. O Českej republike sa domnievam, že mnoho, mnoho z toho, čo som čítal ako kritický pohľad na českú zahraničnú politiku, sa týka aj Slovenska. Ja to poviem tak, ako to vidím, ako to cítim, ako to sledujem aj z pohľadu Národnej rady Slovenskej republiky, aj z pohľadu, povedzme, viacročných skúseností, aj z pohľadu možno vysedávania v Rade Európy, že Slovensko sa na európskom ihrisku akoby strácalo, toto je, prosím, výsledok môjho vnímania, môjho cítenia, môjho pozorovania, pokúsim sa to vyargumentovať v ďalšej časti môjho vystúpenia, napríklad tak, že Slovensku v uplynulom roku nebolo dostatočne jasné, kde a v ktorých oblastiach chce byť aktívne, veľmi aktívne, v ktorých oblastiach chce byť vyslovene ako krajina Európskej únie alebo eurozóny takpovediac primášom. Nie je jasné zo správy, ani z toho, ako pozorujem našu zahraničnú politiku, v ktorej oblasti chcelo Slovensko priniesť naozaj mimoriadnu, osobitnú, špecifickú pridanú hodnotu a potom, samozrejme, tiež porovnanie toho, či sa nám takúto pridanú hodnotu priniesť podarilo.
V dokumente sa hneď na prvej strane píše o kľúčových prioritách našej zahraničnej politiky v minulom roku. Pán vicepremiér koniec koncov presne takto štruktúrovane aj vystúpil v úvodnom slove. Na tej prvej strane sa teda píše v začiatku, že v Európskej únii sa začala diskusia o posilnení hospodárskej a menovej únie a prehĺbení jej štyroch pilierov. Nebudem to opakovať, len dodám, že podľa môjho názoru je pravda taká, že v Európskej únii sa začala podstatne hlbšia diskusia, diskusia o politickej integrácii, diskusia o európskej federalizácii, ba dokonca aj o eventuálnej rekonfigurácii Európskej únie. Zdá sa mi, že sa vyjadrujú všetci, mnohí veľmi hlasno, mnohí veľmi často. Mne sa zdá, že Slovensko v tejto diskusii mlčí.
Veľmi vážne veci sa odohrávajú v mnohých krajinách Európskej únie. Nebudem vás zabávať nejakým mapovaním toho, čo sa všetko odohráva na Cypre alebo v Španielsku, v Portugalsku, v iných krajinách, ale myslím si, že tí, ktorí sa zaujímajú o zahraničnú politiku, veľmi dobre vedia, akým vážnym problémom čelia mnohé krajiny, napríklad ako sú dôsledky finančnej krízy, ale sú tu aj iné fenomény. Napríklad britská vláda rozhodla, že sa po voľbách v roku 2015 do dvoch rokov plo týchto voľbách opýta občanov v referende, či si želajú zostať v Európskej únii. Zároveň Škótsko na budúcu jeseň bude v referende rozhodovať o tom, či si želá zostať v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie. To sú nepochybne dopady na Európsku úniu. Všimol som si mnoho veľmi vážnych reakcií na tieto trendy, napríklad Poľsko reagovalo veľmi intenzívne a podľa môjho názoru aj veľmi kompetentne. Najnovšie, aby som zase vás nezabával všetkými vyhláseniami, nepochybne veľmi zaujal francúzsky prezident Hollande, ktorý chce ekonomickú vládu krajín eurozóny, ktorá by sa stretávala každý mesiac a mala svojho prezidenta, ako hovorí pán prezident, takpovediac na plný úväzok. Chce navrhnúť krajinám eurozóny harmonizovať dane a zosúladiť sociálne politiky zhora. Ja som si dobre všimol, že pán vicepremiér povedal medziiným, ale jasne, že v daných podmienkach sme proti harmonizácii daní. Netreba sa báť, samozrejme, to takto do takéhoto dokumentu zapísať.
No predsa len, aby som vás dlhšie nepozabával, vytiahnem aspoň jeden najnovší poznatok. A je to správa z Talianska, ktorá hovorí, že federálna Európa je podľa vlády Talianska optimálnou cestou z krízy. Vláda trvala niekoľko mesiacov či, lepšie povedané, týždňov a už pani ministerka Bonino označená za principiálnu presadzovateľku spojených štátov európskych plne podporila volanie pána prezidenta Hollanda, tak ako som ho parafrázoval. Prečítal som si v kvalifikovanom vyjadrení, že pani ministerka ako presvedčená federalistka nepripúšťa iné inštitucionálne usporiadanie, ktoré by mohlo efektívnejšie udržať demokraciu, právny štát a diverzitu 500 miliónov obyvateľov hovoriacich rozličnými jazykmi a majúc rozličné videnie histórie. Ako príklad sama uvádza práve funkčný federalizmus v Nemecku. Nepochybne je to zreteľa hodné vyjadrenie. Žiada sa mi teda zopakovať to, čo som už povedal, že v tejto diskusii mi slovenský hlas chýba. Obávam sa, že budeme diskutovať na konvente, že budeme diskutovať až do mája budúceho roku, ale sa obávam trošku aj toho, že kým sformulujeme našu pozíciu, tak ten vlak sa už bude nielen hýbať, ale môže sa dostať aj do cieľovej stanice.
O tom, že podobný problém trápi alebo že sa ním zaoberajú aj iné krajiny, s ktorými sa nám treba porovnávať, svedčí najnovší príklad z Českej republiky. Dozvedel som sa, že vláda Českej republiky schválila 15. mája dokument Stratégia pôsobenia Českej republiky v Európskej únii – aktívna politika pre rast a konkurencieschopnú Európu. 15. mája, to znamená len pred niekoľkými dňami. Ako som si prečítal v tom dokumente, cieľom dokumentu je definovať podobu a nástroje na realizáciu aktívnej európskej politiky Českej republiky, zámerom dokumentu je prispieť do diskusie na tému pôsobenia Českej republiky v Európskej únii a načrtnúť základné línie toho, akým spôsobom hodlá vláda Českej republiky byť zapojená do aktuálnych rokovaní o prehĺbení spolupráce členských štátov v rámci európskeho integračného projektu. Myslím si, že presne o to ide. Zhodou okolností som si všimol, že v Českej republike približne v rovnakom čase začal pôsobiť aj ich konvent, ale vláda svoju predstavu sformulovala doslova v minulých týždňoch, v minulých mesiacoch a predstavila verejnosti dňa 15. mája. Toto považujem za nesmierne dôležité, za nesmierne vážne, aby vláda mala svoju víziu a potom, samozrejme, aby pre túto víziu hľadala čo najširší konsenzus, zhodu, veľmi súhlasím, nielen s politickou opozíciou, ale aj so všetkými segmentmi spoločnosti, a z tejto diskusie, samozrejme, potom tie kľúčové dôležité alebo obohacujúce prvky, možno aj trošku korigujúce prvky bola schopná preberať. Ono vlastne ani tak o to nejde, že kto kde kedy čo povie. Nechcem takéto partikulárne vyhlásenia preháňať. Ale ide jednoznačne o to, že Európska únia je v pohybe. O tom, myslím, niet najmenších pochýb. A mne sa zdá, akoby Slovensko tento pohyb dostatočne nezachytávalo.
Uvediem ešte ďalší príklad, ktorý bude možno trošku veľmi subjektívny, ale možno z pozície opozície si ho môžem dovoliť, ale ktorý považujem za vážny, aspoň preto za vážny, lebo ho tak vidím. Podľa mňa tradičný európsky nemecko-francúzsky dvojmotor nešliape tak, ako šliapal doposiaľ. Niekedy nás to iritovalo, provokovalo, vyrušovalo, zlostilo. Ale keď šliapal nemecko-francúzsky motor vždy to svoj význam pre Európu malo. V čom je problém? Problém je podľa môjho názoru v tom, že jeden z týchto dvoch motorov začína vynechávať. A veľmi dobre vieme, že to nie je ten nemecký. Poviem to otvorene videné z pozície opozície a iste subjektívnymi očami, vidím to tak, že Francúzsko stráca na svojej konkurencieschopnosti, a vidím to tak, že Nemecko nebude vládať ťahať v nezmenených podmienkach donekonečna Európu samo. Prečo o tom hovorím? Pretože vidím veľkú výzvu, príležitosť, ale cítim aj veľkú povinnosť pre krajiny Vyšehradskej štvorky. Je to povinnosť, ale aj príležitosť sa stať vážnym partnerom Nemecku v jeho úsilí formovať Európsku úniu tak, aby si udržala a zvýšila svoju vnútornú, ale aj vonkajšiu konkurencieschopnosť. Samozrejme, niekto to vo V-4 musí nastoliť a presadzovať. Myslím si, že Slovensko má na to. Myslím si, že je to práve Slovensko preto, lebo má najreformnejšiu skúsenosť. Samozrejme, musíme najprv chcieť urobiť doma všetko to, čo je potrebné urobiť, musíme vedieť to, čo chceme, tak ako to, povedzme, sformulovali Česi v tej stratégii, o ktorej som pred chvíľočkou hovoril, a potom získavať pre túto myšlienku našich susedov. Tak, ako bolo povedané na začiatku, musíme mať odvahu meniť zabehané stereotypy, ale aj vo formáte V štvorky. Je fajn, že už to nie je vo V štvorke iba o mostoch, o diaľniciach, o plyne, o energetike, o infraštruktúre, je fajn, že vytvárame už aj spoločnú bojovú skupinu, ale som presvedčený, že pomaly 10 rokov po tom, čo naše krajiny vstúpili do EÚ, je potrebné ísť ďalej. Netreba sa báť ísť do politických stanovísk a do politických dialógov.
Možno rozšíriť tvorbu a používanie napríklad vyšehradského fondu na iné účely. Nedávno mi jeden z veľvyslancov krajín V štvorky povedal, že je čas, aby napríklad sme sa odhodlali tie prostriedky navýšiť a podporovať malých a stredných podnikateľov, že ho trápi, prečo naše krajiny strácajú ekonomický rast. Veľmi ma tá myšlienka oslovila. Osobne veľmi dôverujem tomu, že investície do malého a stredného podnikania, do živnostníkov v našich krajinách, možno v prihraničných oblastiach najviac, by mali obrovský význam. Ale, samozrejme, tak ako som uviedol je potrebná hlbšia a zásadnejšia politická diskusia. Sme nielen regiónom územne kompaktným, ale aj zoskupením krajín, ktoré majú identickú historickú skúsenosť so vzájomným súžitím v spoločnom štátnom útvare, ale aj s komunizmom a fašizmom, s prekonávaním ich dôsledkov, ale aj s implementáciou demokratizačných a modernizačných reforiem.
Kolegyne, kolegovia, celkom stručne v záverečnej časti by som sa ešte chcel krátko povenovať dvom témam, ktoré sú rovnako na prvej strane v úvode správy ako kľúčové témy v roku 2012.
Je to politika súdržnosti, proste z rozširovania. Áno, Slovensko je promotérom kohéznej politiky, preto logickou otázkou je, ako sme v roku 2012 využívali jej kľúčový nástroj, a to európske fondy. Mýlim sa, že európske fondy sú tým kľúčovým nástrojom na využívanie kohéznej politiky? Aj na verejnosť prenikli informácie, že čerpanie eurofondov je na Slovensku veľkým problémom. Objem potenciálne nedočerpaných prostriedkov dosahuje v tomto roku až 600 miliónov eur. Považujem za chybu, že materiál o tom nepojednáva. Pojednáva o kohéznej politike, vyhýba sa tejto slabine. Pritom ide o tak vážny problém, že o ňom rokoval aj predseda vlády s predsedom Európskej komisie začiatkom apríla tohoto roku. Dohodli sa obaja predstavitelia, že pristúpime k jednému z dvoch variantov, k jednej z dvoch alternatív, a síce buď k zmene nariadenia legislatívy, alebo k povoleniu čerpať kohézne fondy z tejto finančnej perspektívy aj na iné účely, ako to bolo dohodnuté. Zdá sa v posledných dňoch, že sa nám presadzuje prvý variant. Len tak na okraj poviem, že spolu s Rumunskom zrejme Slovensku bude dovolené čerpať európske fondy súčasnej európskej perspektívy o rok viac, ako je to povolené ostatným krajinám, teda bude to vo formáte nie n + 2 roky, ale n + 3 roky. To, prečo o tom hovorím, však spočíva v presvedčení, že by sme tieto témy mali prediskutovať nielen na eurovýbore, kde, viem o tom, sa o tom živo diskutuje, ale aj v pléne, keďže to spolu veľmi, veľmi súvisí.
Na rokovaní predsedu vlády a predsedu Komisie ma zaujala ešte aj iná vec, snaha vlády položiť dôraz pri čerpaní prostriedkov budúcej finančnej perspektívy nie na projekty udržateľného rozvoja a zvyšovania konkurencieschopnosti našej ekonomiky, ale na veľké infraštruktúrne projekty či, ako som sa dočítal, na rekonštrukciu administratívnych budov. Všimol som si, že predseda vlády v tom ale veľké pochopenie u predsedu Komisie nenašiel. Tak subjektívne sa mi zdá, že sa tomu dá porozumieť. Keďže Portugalsko išlo práve cestou preferovania infraštruktúry a budovania rôznych administratívnych budov, zaostalo v konkurencieschopnosti svojho priemyslu. A dnes čelí veľkým problémom. Chcem teda navrhnúť, aby budúce správy obsahovali štandardne aj prehľad o čerpaní eurofondov, ako aj prehľad o čistej pozícii štátu v danom roku, to znamená rozdiel medzi tým, čo Slovensko do Európskej únie platilo a čo Slovensko z Európskej únie získalo. Pán vicepremiér povedal, že konvent je dôležitý, aby občania viac rozumeli tomu, čo sa v Európe deje, prečo je Európska únia pre nich prínosná. Myslím si, že keby sme uvádzali vývoj od vstupu Slovenska do EÚ, ako sa vyvíjala čistá pozícia, poviem to vulgárne, ako sme za deväť rokov profitovali z nášho členstva v Európskej únii, myslím si, že by to nepochybne k tomu lepšiemu porozumeniu aj prispelo.
No a posledná poznámka sa bude týkať rozširovania. Prekvapilo ma, že správa je v tejto oblasti nezvyčajne skúpa. Chýba naozaj základné pojednanie o kľúčovom vývoji na Západnom Balkáne a, domnievam sa, aj o našej priorite. Tomuto vývoju podľa mňa jasne dominoval vývoj v Srbsku. S týmito zmenami nekorešponduje postoj Európskej únie, ktorý sa mi vidí byť veľmi opatrný, môže viesť aj k frustrácii, ale aj ku strate reformného úsilia na srbskej strane. Ja rozumiem veľmi dobre tomu, že Európska únia je unavená z rozširovania, ale zároveň musím si položiť otázku, ktoré krajiny môžu k prelomeniu tejto únavy prispieť. Ono sa to samo neurobí.
Rovnako chcem uviesť, že ma znepokojuje aj stagnácia Bosny a Hercegoviny a Macedónska, pričom správa neuvádza ako sa voči obom týmto krajinám angažovalo Slovensko. Myslím si, že to je vážna vec, že v Bosne a Hercegovine opakujeme už roky, už celé roky jedno a to isté: Aplikujte rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v kauze Sejdič a Finci, zmeňte ústavu a potom sa môžeme spolu rozprávať. Myslím si, že angažovanosť Slovenska či v Bosne alebo aj v Macedónsku je nielen legitímna, ale aj neobyčajne prirodzená vzhľadom na genézu, na históriu, ktorú veľmi dobre poznáme.
Posledná poznámka k rozširovaniu sa bude týkať Čiernej Hory. Spomína sa transfer slovenských skúseností z prístupového procesu. Toto je presne to miesto, kde by som uvítal, keby táto snemovňa aj verejnosť dostali viac informácií, ako sme sa konkrétne angažovali, ktoré programy našej rozvojovej pomoci boli úspešné, ako nielen Čierna Hora, ale aj celý región z tejto angažovanosti Slovenskej republiky profituje.
Dámy a páni, keďže ústavný zákon o spolupráci Národnej rady a vlády vo svojom čl. 2 ods. 6 hovorí, že Národná rada nielen rokuje o záležitostiach súvisiacich s členstvom Slovenska v EÚ, ale tiež schvaľuje odporúčania pre vládu v nasledujúcom období, a keďže chcem byť nielen konštruktívny, ale aj sám sa pokúsiť prispieť k zmene toho stereotypu, o ktorom som hovoril na začiatku, si dovolím predložiť návrh na doplnenie uznesenia. To uznesenie je navrhované ako stručné, ja by som rád v ňom doplnil druhý bod: „Národná rada odporúča vláde, aby,“ sú to tri body, „1. pri čerpaní finančných prostriedkov z európskych fondov vo viacročnom finančnom rámci pre roky 2014 – 2020 sa prioritne orientovala na oblasti znamenajúce trvalo udržateľný rast a zvyšovanie konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, teda najmä na oblasti vedúce k budovaniu znalostnej ekonomiky a poznatkovej spoločnosti (školstvo a vzdelávanie, veda, výskum a inovácie, skvalitňovanie podnikateľského prostredia, podpora malých a stredných podnikateľov), 2. každoročne predkladala Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o stave čerpania eurofondov a o čistej pozícii Slovenskej republiky voči Európskej únii za príslušný rok ako súčasť správy o členstve Slovenska v EÚ, 3. na zasadnutí Európskej rady v júni 2013 navrhnúť a aktívne presadzovať v spolupráci s podobne zmýšľajúcimi krajinami, aby Európska únia a Srbsko začali prístupové rokovania čo najskôr, najneskôr však do konca roku 2013.“ Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
21. 3. 2013 10:11:54 - 10:13:54 16. schôdza NR SR - 6.deň - A. dopoludnia Tlač 431 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
20.
Ďakujem veľmi pekne. Pánovi odchádzajúcemu kolegovi chcem povedať, že nahnevaný vyzerám úplne inak. (Povedané so smiechom.)
A k pánovi kolegovi Blanárovi by som chcel povedať, že ak vás vyrušili tieto veci, ktoré ste zmienili, tak si myslím, že sa mi podarilo podnietiť uvažovanie v tom smere, o ktorom mi išlo.
Kolega Štefanec mi tu pred sekundou vtipne povedal, že v zásade sa môžeme správať tak, že budeme inšpirovať Úniu, aby preberala naše skúsenosti, aby premýšľala nad našimi návrhmi, alebo budeme svedkami toho, že sa budeme vyhovárať a len pasívne preberať to, čo nám bude prichádzať z vonku. Myslím si, že to bola dobrá glosa.
No, ale najviac sa chcem poďakovať kolegovi Viskupičovi, lebo položil otázky a nesmierne aktuálne a konkrétne. Ja som sa skupinou 11 kosovských poslancov stretol. Odšoféroval som si do Prištiny, do Mitrovice vlani v lete tri dni. Pobehal som krajinu. Chcel som jej aj trošku čuchnúť, nielen o nej čítať. Stretol som sa aj vlani v lete s ministrom Hodžajom, teda hovoria, že minister zahraničných vecí alebo teda je zodpovedný za túto oblasť.
Po druhé - neuznanie. Myslím si, že bolo vynikajúcim rozhodnutím, že sme doposiaľ Kosovo neuznali, pretože vieme sa rozprávať aj v Prištine, ale aj v Belehrade. A o to viac môžeme vplývať na našich partnerov. Mám za sebou stovky rozhovorov aj s Američanmi, aj s Nemcami. Rozumejú tomuto postoju.
A napokon ste sa pýtali, ako by sa táto téma dala riešiť. Priznám sa, že mám veľmi konkrétnu predstavu. A je postavená v dvoch princípoch. Po prvé na zásadnej decentralizácii verejnej správy a na zásadnom rešpekte k individuálnym právam, keď budete mať záujem, môžeme sa o tom porozprávať. Pozrite sa, koľko kompetencií sme zverili našim miestnym samosprávam. Ako sme vytvorili regionálne samosprávy. Majú kompetencie. Ľudia budú v kosovskej Mitrovici úplne inak vnímať vývoj, keď budú môcť takéto kompetencie užívať. Na tom je to postavené. Ďakujem.
21. 3. 2013 9:26:41 - 10:00:55 16. schôdza NR SR - 6.deň - A. dopoludnia Tlač 431 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
6.
Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, panie kolegyne, páni kolegovia, keď sa zamýšľame nad tým, aký výsledok dosiahla slovenská zahraničná politika v uplynulom roku a čo chceme dosiahnuť, ako chceme orientovať slovenskú zahraničnú politiku v tomto roku, tak sa domnievam, že si kladieme celý rad otázok.
Myslím, že takou základnou otázkou celkom prirodzenou je, v prvom rade to, aký to bol rok 2012 z pohľadu zahraničnej politiky, najmä aký to bol rok v Európe a pre Európu? Myslím si, že odpovedí je viacero. Aj pán podpredseda vlády niektoré ponúkol. Nepochybne bol to rok, kedy sme sa usilovali uchrániť, zachrániť jednotnú menu s výsledkami, ktoré pán podpredseda vlády opísal a ktoré sa dajú takto aj prijať. Bol to rok zápasu o... alebo úsilia o fiškálnu konsolidáciu. V každej krajine sa prijímali opatrenia, niekde rozdielne, niekde sa zvyšovali dane, niekde sa zavádzali milionárske, niekde sa Zákonník práce tak trošku zoskrutkovával, niekde sa uvoľňoval, ale to úsilie, myslím, plniť dohodnuté kritériá sme zaznamenali v Európe naprieč všetkými krajinami. Bol to aj rok úsilia o sprísňovanie pravidiel. Ukázalo sa, že nestačia tie pravidlá tak, aby sme nečelili nepríjemným prekvapeniam, že je potrebné ich sprísniť, že je potrebné sprísniť aj vymožiteľnosť dodržiavania týchto pravidiel. Bol to aj rok úsilia o koordináciu hospodárskych politík. Vieme, v ktorých oblastiach, myslím, že najviac sa hovorilo a najkonkrétnejšie predstavy Európa zaznamenala v oblasti fungovania budúcej bankovej únie.
Ale bol to aj rok angažovanosti sa Európy a jednotlivých štátov pri riešení globálnych, niekde zmrazených a niekde aj celkom nových konfliktov. No a bol to aj rok mierneho napredovania procesu, ktorý nás zaujíma, na ktorom máme aj my Slovensko veľký záujem, a to je proces rozširovania. Myslím, že veľmi dôležitou otázkou, nad ktorou sa minulého roku zamýšľali lídri európskych krajín, bolo aj to, ako zabezpečiť v období neľahkej hospodárskej situácie konkurencieschopnosť našich ekonomík. Súvisí to s tým, čo som povedal aj pred chvíľou, že krajiny a aj Slovensko prijímali rôzne opatrenia v ekonomicko-sociálnej oblasti, ale aj iných, aby sme boli konkurencieschopní aj ako jednotlivé krajiny, aj Európska únia ako celok.
No myslím si ale, že dá sa zamýšľať nad zahraničnou politikou aj vlani, aj s výhľadom do budúcnosti, aj cez otázku, že aký ten rok mal byť, mohol byť a možno nebol. Ja si myslím, že minulý rok mal byť rokom, v ktorom bolo potrebné nastoliť otázku, ktorej sa v Európe veľmi, veľmi starostlivo, až by som povedal, urputne vyhýbame, a síce ako riešiť rozpor alebo veľmi vážne a narastajúce protirečenie medzi starnúcou európskou populáciou a udržateľnosťou našich dôchodkovo-sociálnych systémov. Zriedkavo sa o tom píše povedzme v zahraničnej tlači, ale politickí lídri sa veľmi, veľmi starostlivo tejto kľúčovej otázke - podľa môjho názoru kľúčovej z pohľadu najbližších 10-15 rokov - vyhýbajú. Všetci sa pozeráme dozadu a skúmame, prečo sme sa dostali tam, kde sme sa dostali. No a najväčším úspechom je to, keď dokážeme alebo nájdeme odvahu kritizovať, skritizovať predchádzajúce vlády za to, že málo šetrili, že rozhadzovali, že zadlžovali, a nakoniec ich obviníme z morálneho hazardu, ale myslím si, že to nestačí.
Myslím si, že nemáme v Európe odvahu, aby sme sa pokúsili vidieť, naozaj ako budeme platiť dôchodcov o 10 až 15 rokov. Mali by sme mať odvahu sa pozrieť a pokúsiť sa uvidieť túto budúcnosť, ktorá nie je tak vzdialená, ako sa možno pri počutí horizontu desiatich-pätnástich rokov môže zdať, a potom sa pustiť k tomu, čo vidíme alebo čo zbadáme, je potrebné sa pustiť v ústrety, samozrejme, najmä reformami, štrukturálnymi reformami. Niet pochýb o tom, že rok 2012 bol aj rokom bailoutov, alebo ak chcete, pomoci viacerým krajinám, ktoré boli v obrovských ťažkostiach. Ale myslím si, že to nebol rok, v ktorom by sme sa týmto bailoutom trošku postavili, vzopreli alebo im postavili limity, ohraničenia či obmedzenia. Vidíte teraz, čo sa deje na Cypre, vidíte alebo počujeme, že sú aj iné krajiny, nechcem ani preháňať, ani predháňať, ktoré naznačujú, že zďaleka sme s týmito bailoutami neskončili. A tak sa obávam, že stále pred nami visia otázky a nad nami výkričníky, aby sme sa nestali spoločenstvom, v ktorom sa neoplatí tvrdo pracovať a presadzovať reformy, ale omnoho viac sa oplatí špekulovať a spoliehať sa na pomoc iných. Iste by sa dalo charakterizovať, glosovať, popisovať, zamýšľať sa nad uplynulým politickým, zahraničnopolitickým rokom a zámermi na tento rok aj z iných uhlov pohľadu, ale aj myslím, že na základe toho, čo som povedal, sa dá postaviť logicky sformulovanú otázku: Akým hráčom na tomto zahraničnopolitickom poli bolo a je Slovensko? Aký je, aký bol, aký chce byť náš príspevok pri hľadaní tých otázok, o ktoré som sa pokúsil a ktoré nepochybne sa dajú ešte aj sformulovať. Ja si uvedomujem, že na zahraničnopolitickom poli sme nejakú výraznejšiu chybu v uplynulom období neurobili. Ak, samozrejme, si odmyslím "drobnosti" v úvodzovkách, ako boli výroky pána premiéra na adresu menšín alebo pokus pána prezidenta hľadať paralelu medzi súžitím Čechov a Slovákov a spolužitím Srbov a Bosniakov v Bosne a Hercegovine, o ktorú sa pokúsil nedávno Banja Luke. Ale myslím si, že dá sa stotožniť s formuláciou, že výraznejšiu zahraničnopolitickú chybu sme neurobili a boli sme viac-menej dostredivým hráčom, tak ako o tom hovoril pán podpredseda vlády. Zároveň, ale keď som tak premýšľal a počúval som, aj diskutoval som na obidvoch rokovaniach zahraničného výboru a aj aktívne sme sa porozprávali s pánom ministrom či pri hodnotení, alebo zameraní zahraničnej politiky, tak som si uvedomil a uvedomujem si a chcem sa s vami o tento poznatok podeliť, že v hodnotenom období sme boli hráčom skôr statickým a pasívnym ako tvorivým a aktívnym. Ja si dovolím k charakteristikám, ktoré sme tu počuli, ku glosovaniu, s ktorým sa dá súhlasiť, pridať aj toto moje videnie. Naša zahraničná politika a vôbec Slovensko, tak ako sme počuli, ako je faktom, dospela, má 20 rokov. Myslím si ale, že máme omnoho bohatšie skúsenosti, ako je iba tých 20 rokov. A teraz nemyslím iba na prechod od totality k demokracii so všetkým, čo k tomu súvisí, ale mám na mysli aj vskutku fundamentálne, štrukturálne, ekonomicko-sociálne, spoločenské, politické reformy, reformy verejnej správy, ktoré alebo vďaka ktorým, vykonaným na prelome tisícročí, sa Slovensko stalo naozaj modernou krajinou.
Mám na mysli aj aktívnu službu mnohých slovenských diplomatov, ktorí pôsobili možno najvýraznejšie a najviditeľnejšie na Balkáne, ktorí zohrali významnú úlohu napríklad pri vzniku Čiernej Hory, ale aj pri otvorení alebo presadení Chorvátska ako krajiny, s ktorou sa oplatí začať rokovať. Až tak, že napokon práve v tomto roku bude Chorvátsko 28. členskou krajinou Európskej únie. Už to tak vyzerá. Samozrejme, tých aktivít bolo viac aj v Bosne a Hercegovine, aj v niektorých iných krajinách, ale myslím si, že práve tieto aktivity a tieto výsledky nás nielen oprávňujú, ale aj prikazujú, aby sme boli v zahraničnej politike aktívnejší, konštruktívnejší a prínosnejší, lebo - a zopakujem to ešte raz - aj keď s mnohým, čo som tu počul od pána podpredsedu vlády, čo som si prečítal v obidvoch dokumentoch, o čom sme sa rozprávali na výboroch, sa dá súhlasiť, stále keď sa pokúšam na to pozrieť takými kritickejšími očami, tak si dovolím povedať, že je to stále viacej o glosovaní zahraničnej politiky ako o jej formovaní a hľadaní slovenskej pridanej hodnoty v tejto zahraničnej politike. Rád by som to podoprel, aby to nebol len dojem, že je to moje také subjektívne alebo len opozičnícke videnie. Pokúsim sa to podoprieť dvoma konkrétnymi príkladmi.
V septembri minulého roku sa zišli vo Varšave jedenásti ministri zahraničných vecí, ktorí vytvorili tzv. skupinu Budúcnosť Európy. Schádzali sa viackrát v rôznych krajinách a premýšľali, čo to má byť o 5, o 10 rokov. Či chceme federalizáciu, či chceme väčšiu centralizáciu, či chceme viacej harmonizácie, skrátka dali na papier svoju predstavu, a tento papier predložili najvyšším predstaviteľom Európskej únie ako ich konštruktívny príspevok, náhľad, možno návrh na opatrenia, ktoré sa potom budú rozmieňať na drobné povedzme formou zmienenej bankovej únie, ale aj v koordinácii, prehlbovaní ďalších politík.
Slovensko sa práce tejto skupiny nezúčastnilo. No a druhý príklad je celkom čerstvý, pochádza z 15. januára tohoto roku. Štyri krajiny, boli to Nemecko, Švédsko, ale aj Česko a Poľsko, vypracovali charakterovo podobný dokument, svoju predstavu o tom, ako by po novom mal fungovať vzťah Európskej únie a krajín Východného partnerstva. Niet pochýb a máme to zapísané aj vo vládnom programe, všetci si to uvedomujeme, je to veľmi, veľmi prirodzené, že Slovensko má dva zásadné hlavné vektory, priority svojej zahraničnej politiky a geopolitického pôsobenia. A to je práve Východné partnerstvo a zmienený západný Balkán. Východné partnerstvo, známych 6 krajín: Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan. Prekvapilo ma, že Slovensko nefiguruje ani v tejto štvorčlennej skupine. Chcem pripomenúť, že pritom v marci v roku 2011 sa v Bratislave uskutočnil, domnievam sa, celkom významný samit na ministerskej úrovni, ministrov zahraničných vecí V4 a Východného partnerstva. Mali sme veľmi vážnu debatu aj s námestníkom ministra zahraničných vecí Bieloruska. Tohoto stretnutia sa zúčastnil aj minister zahraničných vecí Nemecka a aj šéfka takpovediac európskej diplomacie pani baronesa Ashton. Myslím si, že v podobných aktivitách a vo formovaní našej predstavy, našich návrhov, ako vplývať na dianie voči Východnému partnerstvu, sme mali a mali by sme pokračovať.
Chcem pripomenúť, že Bratislava povedzme v roku 2011 bola stretnutím alebo stretávaním sa bieloruskej opozície a nielen za zavretými dvermi na ministerstve zahraničných vecí, ale aj na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, kde sme povzbudzovali bieloruskú opozíciu, aby sa nechala inšpirovať povedzme sviečkovou manifestáciou, aby sa nevzdávala. Najmladšia väzenkyňa bieloruského režimu Nasťa Palaženko, mladé dievča 25-ročné, ktorá nemôže študovať, sedela dlho vo väzení, jej snúbenec je tam dodnes, diskutovala veľmi odvážne so svojimi rovesníkmi na Univerzite Komenského v Bratislave a mohol by som dlho hovoriť o podobných aktivitách nielen z úrovne ministerstva zahraničných vecí, ale aj našich mimovládnych organizácií. Pripomeniem to, čo pán podpredseda veľmi dobre vie, že sme pomáhali pripraviť a otvárali sme národné konventy. Ja si pamätám na Moldavsko, na Ukrajinu. O to viac ma teda prekvapuje nielen to, že svoju predstavu formulujú povedzme aj Nemci, aj Švédi, Poliaci a je celkom prirodzené, pridali sa Česi - a Slovensko tam nefiguruje. Ale prekvapuje ma aj to, že v zameraní zahraničnej politiky na rok 2013 nenájdete o Ukrajine ani Bielorusku ani zmienku. Nájdete dva odseky, pomerne všeobecné venované Východnému partnerstvu ako takému. A pritom sa v týchto krajinách dejú a budú diať nesmierne významné veci. V Bielorusku režim priťahuje a v Moldavsku padá demokratická proeurópska vláda, Ukrajinu čaká nesmierne vážne rozhodovanie, ako sa zaspráva, má na to niekoľko mesiacov, aby v novembri za samite Východného partnerstva mohla podpísať s Úniou asociačnú dohodu, dohodu o, a dohodu o voľnom obchode. Preto ma to prekvapilo, že som si nemohol prečítať, ako konkrétne chce slovenská zahraničná politika konštruktívne nielen glosovať, ale vecne prispieť, aby sa dosahovali ciele ktoré sú v záujme Slovenskej republiky.
Vrátim sa, vrátim sa k Bielorusku. Naozaj ma zarazilo, keď som v dokumente o plnení úloh zahraničnej politiky v roku 2012 hľadaľ prehľad aktivít, ktoré sme vyvíjali voči tejto krajine. V správe o plnení úloh sa takéto aktivity neuvádzajú, uvedená je takáto veta, citujem: "Vo vzťahu k Bielorusku vychádzala Slovenská republika predovšetkým z politiky Európskej únie voči tejto krajine." Koniec citátu. Podelím sa s vami o moje prekvapenie, že v období, o ktorom pán minister hovorí a pravdivo hovorí, že je už obdobie našej dospelosti, som si v súvislosti s Bieloruskom prečítal, že sme vychádzali predovšetkým z politiky Európskej únie voči tejto krajine. To ešte stále aj po 20 rokoch nášho členstva, po 20 rokoch našej suverénnej zvrchovanej zahraničnej politiky a po 10 rokoch od podpisu dohody o našom vstupe do Európskej únie, ešte stále dokážeme premýšľať v súvislosti s Európskou úniou v garde, že my a oni? Aká je politika Európskej únie voči Bielorusku? Ja si myslím, že politika Európskej únie voči Bielorusku je aj slovenská politika alebo slovenská pozícia. Skrátka takéto kategórie nejestvujú. My a oni. Myslím, že je úplne jasné, že je už iba jedna kategória a to sme my.
A teda vrátim sa k tomu kľúčovému, lebo na tomto sa dá ilustrovať, kde sú naše rezervy, kde je náš potenciál, kde sú naše možnosti, ale podľa môjho názoru aj povinnosti.
Nečakať len to, čo napíšu úradníci v kanceláriách Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Nespoliehať sa na to, iba čo vymyslia Nemci, Švédi, Česi, Poliaci, ale premietnuť našu veľmi aktívnu individuálnu skúsenosť do našich konkrétnych individuálnych návrhov. Pretože naozaj sa otázka sa dá postaviť veľmi jednoducho. Kde chceme prispieť viac, ako pri formovaní európskej politiky voči krajinách Východného partnerstva a západného Balkánu?
Spomenul som, že sme mali pomerne dobrú a kvalitnú diskusiu aj na zahraničnom výbore. Verím, že mi to pán podpredseda vlády nebude zazlievať alebo že to nevezme v zlom, že skôr ocení, že som pozorne počúval, lebo som si zapísal do hlavy to, keď s istým pohoršením nám oznámil, že téma Bieloruska nebola na rokovania Európskej rady už jeden rok. Nuž to je naozaj zlé, že nebola jeden rok. Títo štyria ministri, ktorých som, ktorých krajiny som spomínal, navrhujú, aby každý mesiac sa Európska rada touto tému zaoberala. No ale ak sa zhodneme na tom, že to bola chyba, myslím si, že sme sa s pánom podpredsedom vlády zhodli, že to bola chyba, veľmi logická otázka je, že koho to bola chyba, že sme nenaliehali, že sme nenastoľovali, aby táto téma nedriemala alebo nezaspávala?
V zahraničnej tlači minulého týždňa som sa dočítal z pera veľmi kvalitných ľudí, že sa tvorí nová, odcitujem: "nová os európskej politiky voči východu Nemecko - Poľsko - Švédsko", to bol krátky citát. Zdá sa mi, že sa pridávajú Česi. Trošku mi je ľúto, že sme si, zdá sa, tohoto procesu doposiaľ nevšimli. Rovnako som si všimol výrok pána podpredsedu vlády na výbore, že v téme Bieloruska sme sa dostali do slepej uličky, že európska politika v Bielorusku zlyháva, parafrázujem to, čo nám pán podpredseda vlády na výbore povedal. Nuž ale potom treba povedať veľmi čestne, že naša politika, naša pozícia voči Bielorusku zlyháva. A čestne dodať, že nie všetky krajiny sa chcú s tým zmieriť, tak ako o tom svedčí príklad spomínaných štyroch štátov Nemecko, Švédsko, Poľsko a Česko.
Podobne pozitívny, pardon, podobne pasívny prístup pozorujem aj v druhej prioritnej súradnici našej zahraničnej politiky. Venoval sa tomu obšírnejšie, ako o tom pojednávajú dokumenty, pán podpredseda vlády vo svojom expozé, a síce v našej politike voči Balkánu. Všetci vieme, že svojim špecifickým problémom čelí Albánsko, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, ale aj Srbsko a aj iné krajine. Nechcem naťahovať čas, ale chcem povedať celkom zrozumiteľne, že ja osobne nezaznamenávam žiadnu aktivitu slovenskej zahraničnej politiky v tomto priestore. Ak, samozrejme, za takúto aktivitu nepovažujem zdvorilostné návštevy, účasti na konferenciách alebo rôznych slávnostiach. Nezaznamenávam ale konkrétny aktívny príspevok slovenskej zahraničnej politiky napríklad k riešeniu kľúčového regionálneho problému, a to je usporiadanie vzťahov medzi Srbskom a Kosovom tak, aby boli pravdivé, a teda dlhodobo udržateľné.
Iste sa môžem uchádzať o vašu dôveru a porozumenie, keď poviem, že rovnako ako pán podpredseda vlády sa teším z pokroku, ktorý na svojej európskej ceste dosiahlo Srbsko. Tie dva uplynulé roky sa mi zdajú až pozitívne neuveriteľné a je to dobré. Ale už sa menej teším z pretrvávajúcich snáh presadzovať vo vzťahu k občanom hlásiacim sa k národnostným menšinám kolektívne práva. Chcem o tom veľmi slobodne a otvorene hovoriť aj tu. Ja som sa vrátil v noci z Belehradu, včera sa opäť bol celý deň v Belehrade.
Myslím, že presadzovanie kolektívnych práv - a nielen na Balkáne, nielen medzi, vo vzťahu medzi Slovenskom a Maďarskou republikou - je cesta do slepej uličky v lepšom prípade a cesta k budúcim konfliktom v prípade horšom. Je tomu tak preto, lebo koncept kolektívnych práv vedie k požiadavkám na autonómie rôzneho druhu. A autonómie vedú ku etnickým konfliktom. Najlepšie vždy príklad. Tí, ktorí len trošku sledujete dianie v zahraničnej politike, iste pozorujete a možno vás vyrušilo - tak ako aj mňa - to, čo sa deje okolo Sikulskej samosprávy v Rumunsku. Veľmi to zhoršilo vzťahy medzi Rumunskou republikou a Maďarskom. Pýtal som sa pána vicepremiéra na výbore, ako hodnotí platformu srbského parlamentu. Srbský parlament prijal rezolúciu, ktorá definuje, aké usporiadanie vzťahov medzi Srbskom a Kosovom si predstavujú Srbi. Nenašiel som v jeho odpovedi postoj k tejto z môjho pohľadu a podľa môjho hlbokého presvedčenia kľúčovej otázke, odpoveď.
Dovolím si povedať, že všetci, ktorí sme v tejto sále, dokonca si dovolím povedať, že všetci, ktorí sme získali aktuálny mandát, chceme Srbsku len to najlepšie. O to nemám najmenšie pochybnosti a chceme najlepšie nielen Srbom v Srbsku, ale, samozrejme, aj Srbom v Kosove. Slovenská zahraničná politika by však vo vzťahu k tejto otázke nemala byť tak nevšímavá a natoľko pasívna, ako sa o tom presviedčam takpovediac každodenne. Naopak, naša zahraničná politika by mala rokovania medzi Prištinou a Beogradom nie iba mapovať a sledovať, ale dovoľte mi to povedať na plnú pusu a celkom konkrétne, mala by na nich konštruktívne vplývať.
Pred niekoľkými dňami sme sa stretli s poslancami zahraničného výboru maďarského parlamentu. Pán Šebej viedol delegáciu nášho zahraničného výboru. Jeden z poslancov zahraničného výboru Maďarskej republiky, podpredseda výboru a člen strany Jobbik - všetci vieme, čo je to za stranu Jobbik - sa ma opýtal, prečo má Slovensko problémy so zákonom o dvojitom občianstve, keď Rumunsko takéto problémy nemá? No tak som mu odpovedal pánovi poslancovi, že Rumunsko prijalo podobný koncept a nakoniec ho premenilo do podobného zákona s podobným princípom kolektívnych práv, a to vo vzťahu Rumunsko - Moldavsko. Rumuni sa rozhodli ponúknuť dvojaké občianstvo za podobných podmienok občanom Moldavskej republiky, ktorí sa hlásia k rumunskej národnosti, ale že Slovensko aj vo svojej ústave, aj vo svojej politike koncept kolektívnych práv odmieta, tak ako odmieta koncept kolektívnej viny, ale na strane druhej veľmi výrazne presadzuje koncept individuálnych práv občanov. My sa za občiansku spoločnosť, kde máme všetci občania rovnaké práva bez ohľadu na to, akej sme národnosti. Preto odmietame zákon Maďarskej republiky. A preto sme presvedčení, že aj v európskej politike je potrebné upustiť od toho, čo vedie do slepej uličky alebo k etnickým napätiam, a presadzovať to, čo vedie k perspektíve, k pokoju a k udržateľným riešeniam. Ja si nedovolím hodnotiť súčasné maďarsko-rumunské vzťahy celkom detailne a najmä ich perspektívu, ale dovolím si povedať a tu sa zhodujem s pánom podpredsedom vlády, že vzťahy Slovenskej republiky a Maďarskej republiky sú podstatne lepšie, ale aj preto, že dôsledne trváme na koncepte individuálnych práv. Preto, preto by sme aj do vzťahu medzi Belehradom a Kosovom mali aktívne zasahovať, usilujúc sa o tú najlepšiu budúcnosť. Opakujem: aj pre Srbov v Srbsku, aj pre Srbov v Mitrovici, aj pre Srbov v severnom Kosove, aj pre Srbov v celom Kosove. O tom som hlboko presvedčený.
No a napokon myslím si, že celkom takou prirodzenou výhybkou som sa na záver dostal k najcitlivejšej susedskej relácii. Pán vicepremiér tým končil, myslím si, že celkom logicky v mojom zamýšľaní som sa k tejto téme dostal aj ja na samý záver. Hoci to neznamená, že by sme túto tému dávali na druhé alebo tretie miesto, alebo nižšiu prioritu. Chcem privítať kontinuitu v konštruktívnom prístupe súčasnej vlády k nášmu južnému susedovi. Je to nový prvok, keď porovnávam prvé obdobie vlády SMER-u a dnes, ale myslím si, že to je dobrý a správny prvok. Chcem otvorene povedať, že sa teším intenzite vzťahov medzi ústavnými činiteľmi. Treba sa rozprávať. Oceňujem aj viaceré dosiahnuté výsledky, najmä v oblasti budovania infraštruktúry a tie mosty tu nebudem vypočítavať, ani ktoré sme otvorili, ani ktoré chceme vybudovať. Nebudem pripomínať to, čo jemne naznačil pán vicepremiér, a síce že sme urobili významné zmluvy aj v oblasti energetiky, plynového pripojenia a neviem kde všade inde.
Čo je však mojou úlohou, myslím si, ako aj opozičného politika, pripomenúť, že máme aj otvorené viaceré citlivé vzťahy. Spomeniem celkom konkrétne tri. Občania Slovenskej republiky, ktorí bývajú v Rajke, a myslím si, že majú tak podobné problémy aj iní Slováci, chcú dať svoje deti, sú to vo veľkej časti aj mladí ľudia, do predškolských zariadení v Rajke. Už asi tri roky sa nedarí s týmto problémom pohnúť. Pán podpredseda vlády nás informoval, že sa nedarí posunúť ani riešenie druhého problému, a to je príspevok maďarskej vlády na financovanie potrieb v oblasti kultúry, školstva občanov Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k maďarskej národnostnej menšine. Je to zjavné porušenie dvojstrannej medzivládnej zmluvy medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou. No a napokon a hlavne je to udeľovanie maďarského občianstva občanom Slovenska bez toho, žeby medzi občanom Slovenska a Maďarskom jestvovala skutočná väzba.
Chcem pripomenúť, že Slovensko navrhlo Maďarsku riešiť túto tému. Ja viem, že treba nájsť rozumný kompromis, my sme ho ponúkli vyriešiť cestou dvojstrannej medzištátnej zmluvy. Chcem pripomenúť pánovi vicepremiérovi, ale on to iste vie, že už vyše dva roky táto zmluva leží v Budapešti na stole ústavných vládnych činiteľov - od februára 2011. Zdá sa mi a prijmite mi to, tento môj postreh alebo pozorovanie ako postreh videný dobrým úmyslom, že výsledkom našej pasivity je rastúca aktivita maďarskej strany na viacerých európskych fórach. Vždy je najlepšie opäť príklad. Mohol by som hovoriť o rôznych príkladoch, ale rád uvediem hmatateľný, nevyvrátiteľný, a to je fakt, že europoslanci predložili v nedávnej minulosti petičnému výboru Európskeho parlamentu dva návrhy. Jeden na tzv. zrušenie tzv. Benešových dekrétov a potom dokonca aj návrh na zrušenie, ak sa nepomýlim, slovenského zákona o štátnom občianstve, ktorý bol reakciou na zákon prijatý v Budapešti. Práve včera mali koordinátori politických frakcií v Európskom parlamente prijať rozhodnutie, či odporučia petičnému výboru prijať tento návrh maďarských európskych poslancov na prerokovanie. Bol by som veľmi rád, ak pán vicepremiér má aktuálnu informáciu, lebo včera mali o tom rozhodovať, keby sa o túto informáciu s nami podelil, či petičný výbor prijíma túto petíciu na prerokovanie, alebo ju odmietol.
Dámy a páni, toto je môj pohľad na dokumenty, ktoré považujem za nesmierne významné, o to významnejšie, že Slovensko je aktívnym hráčom v regionálnom priestore, že je členom Európskej únie, je členom jeho tvrdého jadra, tak chcem i povedať eurozóny, sme členom euroatlantického spojenectva, sme povinní hovoriť aj do konfliktov, ktoré sú vzdialenejšie, globálnejšie. A zakončil by som teda toto svoje videnie a otvorene poviem, samozrejme, že opozičného politika, ktorý ale, samozrejme, má záujem na tom nielen, aby Slovensko chránilo svoje záujmy a presadzovalo svoje priority, ale zároveň, aby sa tešilo kredibilite a čo najvyššej reputácii vo svete. Lebo o čo bude naša reputácia vyššia, o to bude vyšší záujem aj na Slovensko cestovať, so Slovenskom obchodovať, na Slovensku investovať.
A tak by som teda chcel zakončiť toto svoje vystúpenie vyjadrením hlbokého presvedčenia, že nestačí len to, čo pán podpredseda vlády povedal a čo teda podpíšem aj ja, robiť salónnu politiku, tuším tak to povedal pán podpredseda vlády, ja k tomu dodám, nestačí už iba dnes glosovať alebo trošku vulgárne poviem, nestačí iba pekne písať o tom, čo urobili iní. Ale myslím si, že je našou nielen dispozíciou, ale vzhľadom na to, čo som povedal, možno aj nepovedal, je našou povinnosťou začať omnoho viacej tvoriť a prispievať, pretože sa domnievam, že to sa od nás aj očakáva a že sa nám to potom, samozrejme, aj v dobrom vráti ako krajine, ako obyvateľom tejto krajiny.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
11. 12. 2012 12:06:46 - 12:08:42 11. schôdza NR SR - 9.deň - A. dopoludnia Tlač 176, 284 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Dzurinda, Mikuláš (SDKÚ – DS) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
Ďakujem. Pán poslanec, k U. S. Steel štyri poznámky.
Po prvé, stotožnili ste sa s výrokom pána premiéra, že šlo o zbesilú privatizáciu. Pripájam sa, len to dopovedzme spolu, šlo o zbesilú privatizáciu pána Mečiara, ktorý nepredal, ale dal Rezešovcom, ktorí doviedli VSŽ do cross defaultu.
Po druhé, veľmi ma prekvapila vaša dezinformácia, že Ispat dal štyrikrát lepšiu ponuku. Vyzývam vás pán poslanec, aby ste zverejnili zdroj tejto dezinformácie. Popri tejto výzve len pripomínam, keďže som tu viedol finálne rokovania, že to je totálna dezinformácia. A pripomínam, že vtedy štát vlastnil niečo vyše štvrtiny akcií a veľké a významné slovo malo konzorcium 28 európskych bánk. Pán poslanec, viete si predstaviť, že by sme nechceli najvyššiu cenu? Štyrikrát lepšia ponuka a ste boli dvanásť rokov ticho všetci, aj pán Fico, ktorý už vtedy sedel v parlamente, veľmi pekne vás prosím, pán poslanec, nemám s vami skúsenosti, zverejnite pôvod tejto šialenej dezinformácie.
Tretia poznámka, pán Fico že teda nemôže s tými železiarňami nič robiť, zákony ekologické. Pán poslanec, rokoval pán premiér s vrcholovým vedením U. S. Steel v Pittsburghu? Odpovedzte, prosím vás, na túto otázku.
A napokon, po štvrté, my sme chceli serióznu rozpravu tu v Národnej rade. Veď ide o desaťtisíce pracovníkov, pán poslanec, ako ste hlasovali? A ako budete hlasovať, keď budeme žiadať takúto pokojnú rozpravu opäť tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky?