32.
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, vážení prítomní, v našej kultúre má žena rovnocenné postavenie voči mužovi. Ak v niektorých prípadoch dochádza k násiliu na žene či k domácemu násiliu na žene, je to na Slovensku protiprávny čin riešený v zmysle Trestného zákona. Mám za to, že náš právny poriadok neakceptuje násilie všeobecne, a to bez rozdielu pohlaví. Na Slovensku to máme vyriešené v zákonoch na národnej úrovni a naozaj nepotrebujeme k tomu medzinárodnú zmluvu s jej kľukatými článkami, o ktorých netušíme, kam sa môžu v aplikačnej praxi dostať. Sú totiž vo väčšine prípadov veľmi široko koncipované. Umožňujú rôzne výklady, a preto dnes ešte plne ani netušíme, aké všetky možné nástrahy v sebe skrývajú. Dobre to vystihol už spomínaný otec Marián Kuffa v jednej svoje kázni, kde Istanbulský dohovor prirovnal k sanitke, ktorá navonok má označenie pomoci blížnym, ale osádku sanitky tvoria teroristi vezúci bombu. Tou bombou, obrazne, mal na mysli gender ideológiu.
V súčasnosti ako štát akceptujeme medzinárodné súdy a tak si musíme obzvlášť dať pozor na to, čo sa v mene Slovenskej republiky podpíše, lebo potom nám už žiadne výhovorky typu "my sme si mysleli" alebo "nevedeli sme" nikto neuzná. Sú krajiny, kde by Istanbulský dohovor mohol byť aj užitočný, ako je napríklad Saudská Arábia či iné monarchie na Blízkom východe s ich tradične známym vzťahom k ženám. Tie sa k zmluve iste nepridajú a nik z predstaviteľov Únie nenájde ani len štipku odvahy pomenovať tragické postavenie žien v tamojšom regióne, nie to žeby ich ešte tlačil do nejakej Istanbulskej zmluvy.
Ja ako veriaci kresťan mám s Istanbulským dohovorom rovnaký problém, ako ho má takmer každý tejto problematiky znalý a úprimne veriaci kresťan. Prijatím dohovoru by sme boli tlačení do prehodnotenia definície manželstva, ktoré by stratilo postavenie jedinečného zväzku medzi mužom a ženou. V konečnom dôsledku môže Istanbulský dohovor ženám viac ublížiť ako pomôcť. V niektorých štátov v Spojených štátoch amerických prijali podobnú definíciu rodu, ako prináša Istanbulský dohovor. A výsledok? Športové súťaže v kategórii žien začali vyhrávať biologickí muži, ktorí sa cítia ako ženy, a ženy, ktoré tvrdo trénovali roky, aby dosiahli na medaily, nemajú proti biologickým mužom žiadnu šancu. Alebo napríklad vo Veľkej Británii sa mladé dievčatá hanbia ísť na spoločné tzv. neutrálne toalety oboch pohlaví. Celé to potom stráca logiku, pretože aké násilie muža na žene, ak si násilnícky muž pred súdom, keď sa pred súdom začne cítiť ako žena? Pokiaľ autori Istanbulského dohovoru nechceli deklarovať, že pojem muž a pojem žena vychádza len a len z ich biologickej podstaty, tak o čom je, prosím vás, takýto dohovor? O čom?
Celý dohovor pôsobí v tom duchu, že tu viac ako o ženy išlo o pretláčanie genderovej ideológie. Istanbulský dohovor je nedokonalo pripravený a asi aj zlomyseľný od samého začiatku. Vo veci Istanbulského dohovoru prebieha momentálne komunikácia medzi Európskym parlamentom a Súdnym dvorom. Proste sa opäť hľadá spôsob, ako nám niečo nanútiť v štýle o nás bez nás. To znamená, že do budúcna je potrebné sa vyhýbať tomu, aby vláda, ministri, prezident či ktokoľvek iný podpísali takéto veci bez predrokovania v Národnej rade a my sme tu potom riešili ako z toho von.
Aký zmysel má zmluva, kde sa Slovensko len k niečomu zaväzuje a dáva do cudziny nástroj kontrolovať, ba až určovať rôzne deje slovenskej spoločnosti? Ako je možné, že vláda a ministerstvo spravodlivosti žiadnym spôsobom nenapĺňa uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1697 zo dňa 29. marca 2019? Je to neschopnosť či úmysel? Prečo musí vo veci opäť, prečo musí do veci vstúpiť Národná rada a veľmi dôrazne a extraktne pripomenúť vláde Slovenskej republiky, ako má v tejto veci konať.
Návrh uznesenia nežiada nič zložité. Vláda má len oznámiť orgánom Európskej únie, Súdnemu dvoru Európskej únie a Rade Európy, že Slovenská republika k Istanbulskému dohovoru nepristúpi a zároveň vyjadrí nesúhlas Slovenska s tým, že by Istanbulský dohovor sa stal záväzný pre celú Európu bez predchádzajúceho jednomyseľného súhlasu každého členského štátu Európskej únie. Na Slovensku taký medzinárodný záväzok, ktorý nám chcú silou-mocou nanútiť aj napriek platnému uzneseniu Národnej rady, naozaj nepotrebujeme a hlavne ani nechceme.
Ďakujem za pozornosť.