52.
Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, niet pochýb, že máme pred sebou pokus regulovať, obmedziť, dať, vytvoriť nejaké bariéry v oblasti spolčovania občanov, ktorých spája spoločná viera. Ja by som chcem pripomenúť úplne iný kontext, ktorý obchádzame, pretože sme už tak dávno od toho, sme už tak ďaleko od toho konštitučného okamihu, kedy sme si kládli svoje vízie, ako chceme v slobodnej republike žiť, že sme na ne zabudli.
Áno, chcem pripomenúť, že v dobe, keď sme cítili odvahu, sebavedomie, mali sme otvorené mysle, tak sme nerozmýšľali nad tým, ako koho zakážeme. Naopak, v 12-bodovom programe revolučných hnutí, ktoré, ktoré demonštrovali na námestiach, bol aj bod o zrušení spojenia štátu a cirkvi. Po novembri sa podarilo odstrániť iba politický dohľad, ekonomicky zostali cirkvi takpovediac závislé na štátnom rozpočte. Nerád som sa ako veriaci človek na to díval, pretože celé roky bolo celkom očividné, že istým politickým zoskupeniam vyhovovalo, že cirkev jedna, druhá, tretia stojí s otrčenou dlaňou rok čo rok, či dostane tie peniažky. A tak sa nám viera prepletala do rodiaceho sa straníckeho systému, zmotávali sa vzťahy, z ktorých nebolo, ktoré neprospievali ani slobode, ale neprospievali ani cirkvám. Žiadnej cirkvi na svete nesvedčí, keď stojí alebo kolenačky prosí o peniaze štátnu moc alebo politikov. Áno, potom sa stáva, že sa z kancľu prikazuje, koho voliť, a očakáva sa od tých zvolených, že nasypú zrná do korýtok, z ktorých sa žije. Takto ja som si slobodnú cirkev nikdy nepredstavoval.
Preto aj dnes, keď sa poslanci tak zaujímajú o to, ktorej cirkvi sa ako prispeje, máme celkom jednoduché, poctivé a čestné riešenie. Navrhnime konečne po toľkých rokoch oddelenie štátu od cirkvi aj v ekonomickej oblasti. Uvoľnime možnosť financovania cirkví tak, ako je prevažne v iných civilizovaných kútoch sveta, hoci rovno v Taliansku, kde je, ako vieme, aj štát Vatikán a pápež u nás najsilnejšej katolíckej cirkvi. Nikdy a nikde to nebolo považované za nič zlé, ak by bola, ak by bola, ak by bolo možné upisovať daň a dávať, dávať svoje peniaze priamo veriacimi priamo cirkvi. Tento model som potom neskôr ako poslanec presadzoval a musím povedať, že skôr narážal na nepochopenie u menších cirkví, ktoré si takpovediac neverili, než u tej u nás najväčšej. Ale nechcem sa k tomu vracať, ani nepredkladám žiaden návrh v tejto chvíli, chcem len upozorniť, že táto, táto cesta bariér a možno aj nerovnovážneho, pokusu o nerovnovážny prístup nie je tá najšťastnejšia cesta, nie je to prejavom ani sebavedomia veriacich, ani sebavedomia národného. Je to len prejav strachu alebo, alebo obyčajné žmýkanie zase trošku popularity z antiislamských alebo islamofóbnych nálad, ktoré tu niektorí poslanci tak radi šíria. Ja sa rád prihlasujem k tomu, že v novembri ’89 sme takéto komplexy nemali, verili sme na to, že kto je veriaci, tak sa svojej viery drží a dokáže sa postarať, ak mu štát dá tú možnosť, aby, aby prispieval na cirkev aj priamo, dokáže sa o to sám rozhodnúť a postarať.
Apelujem preto znovu na to, či sa v tejto parlamentnej sále nájdu ľudia, ktorí okrem toho, že nenávidia tú či onú cirkev, okrem toho, že chcú ťažiť z tej nenávisti a strašenia ľudí, či sa tu nájde dosť dobrých veriacich, sebavedomých veriacich, ktorí sa zasadia za to, aby sa konečne cirkev stala autonómnou, nezávislou a aby sa medzi ňu a veriacich nestaval štát.