Dátum zadania
26. 10. 2005
Zadávateľ
Dana Podracká
Otázka
Vo včerajšom SME, v článku "Duše detí trápi chudoba" sa konštatuje, že narastajú psychické poruchy v súvislosti s biedou. Podľa Mirona Zelinu "hrozí, že depresia sa stane na Slovensku pandémiou národa". Podpísali by ste sa pod takýto výrok?
Adresát
predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda
Dátum odpovede
27. 10. 2005
Zodpovedal
minister financií SR Ivan Mikloš
Odpoveď
Nie, pani poslankyňa, nepodpísal by som sa pod takýto výrok.
Doplňujúca otázka
Vážený pán podpredseda vlády, európsky filozof Miguel de Unamuno je autorom myšlienky, že tragický pocit života môžu mať nielen jednotlivci, ale aj národy. Pred rokom 1989 Vladimír Mináč bol autorom myšlienky, že sme chorý národ v chorej krajine a po roku 1989, teda 15 rokov po revolúcii hovorí Miron Zelina, ktorý je podľa mňa veľká osobnosť Univerzity Komenského, to, čo je obsiahnuté v otázke. Mám preto pre vás dve podotázky, jednu praktickú a jednu filozofickú, pretože vás považujem za veľmi múdreho človeka. Tá faktická, teda praktická je, že asi v akom časovom horizonte makroekonomika dostatočne posilní štruktúry zamestnanosti, pretože ony sú tou hlavnou príčinou tohto depresívneho stavu v spoločnosti.
A tá druhá je filozofická, či je pokrok choroba, choroba, bez ktorej sa nedajú robiť reformy.
Doplňujúca odpoveď
Ďakujem za doplňujúce otázky. Odpoviem najskôr na ne a potom odpoviem aj na tú, ktorá je obsiahnutá v tej samotnej otázke.
Najskôr tá druhá, či je pokrok choroba, bez ktorej sa nedajú robiť reformy. Dobre som si to zapamätal? Ak máte na mysli to, či reformy musia byť spojené aj s nepríjemnými nákladmi, tak potom áno, potom áno. Reformy sa bez istých nákladov, bez istých nákladov zmeny, bez nákladov minimálne v tom zmysle, že sa menia podmienky, že zmena podmienok vytvára nárast miery neistoty, že neistota určite neposilňuje optimizmus, ale vyvoláva skôr často pesimizmus alebo obavy zo zmeny, keďže ľudia sú zvyknutí fungovať v nejakých podmienkach, tie podmienky sa menia, tak je logické a prirodzené, že každá zmena a reforma zmenou je, vytvára isté náklady už len z toho psychologického hľadiska. Ani keby neprinášala náklady v zmysle, ja neviem, zvýšených životných nákladov dočasne, tak jednoducho tieto náklady tu vždy sú a budú. Aj preto sú reformy ťažké a politicky ťažké v každej krajine, aj v tých vyspelých krajinách často malé zmeny, kozmetické, vyženú do ulíc milión ľudí.
Nedávno sme toho mohli byť svedkami pri pokusoch o zavedenie dôchodkových reforiem v Nemecku alebo v Taliansku, ktoré boli v porovnaní s reformou, ktorú sme urobili my, len čiastočné. Čiže v tomto zmysle áno, tá zmena je vždy nepríjemná a niektoré zmeny často sú spojené aj s nákladmi, ktoré sú merateľné, lebo tie prvé nie sú až také veľmi merateľné s nákladmi typu deregulácia cien. Deregulácia cien je nevyhnutnosťou ekonomickou, pretože ak by sa neurobila, tak nakoniec skolabuje celá ekonomika a celá krajina, ale deregulácia cien znamená nevyhnutnosť zvýšenia cien napríklad plynu, energie a tak ďalej. Dôležité ale je, aby tie zmeny boli robené tak, aby tie náklady boli čo najmenšie a aby zároveň zmeny a reformy vytvárali predpoklad na vysoký a udržateľný ekonomický rast. Čiže my sme aj preto povedali, keď sme reformy začali robiť, že áno, nebude to ľahké a v prvej polovici volebného obdobia to prinesie aj pokles reálnych príjmov a teda životnej úrovne. Ukázalo sa, že v prvom roku to platilo. V prvom roku sme mali pokles reálnych miezd o 1,9 %, ale už v druhom roku volebného cyklu, v roku 2004 sme mali nárast reálnych miezd o 2,5 %. A teraz v tomto roku a v ďalších očakávame výraznejší nárast reálnych príjmov, teda očistených o infláciu, vo výške 4 - 5 % na udržateľnom základe.
Čiže v tomto zmysle si myslím, že náklady sú nevyhnutné, dôležité je, aby neboli nezmyselné, aby neboli príliš veľké, ale dôležité je tiež porovnávať ich s tým, čo získavame. Teda, ak hlbšie reformy, radikálnejšie reformy sú spojené s dočasne väčšími nákladmi, ale prinesú aj väčší efekt z hľadiska vyššieho a udržateľnejšieho ekonomického rastu, tak je to, myslím si, dobrá investícia a do toho rizika treba ísť. A poviem to na príklade Írska, ktoré robilo radikálnejšie reformy s väčšími nákladmi, alebo Grécka, ktoré robilo tiež reformy, ale s menšími nákladmi, menej radiálne. Výsledok tých zásadnejších radikálnejších je, že dnes Írsko je druhá ekonomicky najvyspelejšia krajina v Európskej únii. A Grécko je stále za priemerom Európskej únie.
Takže v tomto zmysle si myslím, že áno, je poctivé otvorene povedať, že tie náklady sú nevyhnutné, ale je logická aj poctivá diskusia o tom, či sa to nedá urobiť s menšími nákladmi, len vždy to treba pomerovať k tomu výsledku, ktorý chceme dosiahnuť.
Tá vaša praktická otázka, ako rýchlo sa posilní zamestnanosť. Naše prognózy predpokladajú - teraz nemám na mysli len vládne, ale aj nezávislé -, že zamestnanosť rastie udržateľným spôsobom v tempe najmenej 1 % ročne, možno aj s narastajúcim trendom. Takže ten nárast zamestnanosti aj vďaka reformám, aj vďaka prílevu investícií - verím, že aj včera schválené pravidlá poskytovania stimulov k tomu prispejú -, že to bude proces viditeľný a on už viditeľný je. Keď sa pozriete na štatistiku miery nezamestnanosti a je jedno ktorú, či tú z úradov práce alebo Štatistického úradu, tá tendencia poklesu tam jednoznačne je, tendencia ešte rýchlejšieho poklesu v okresoch s vysokou nezamestnanosťou, ako v okresoch s nízkou nezamestnanosťou.
A teraz mi dovoľte dotknúť sa - lebo ja som v prvej odpovedi odpovedal len na záver tej vami položenej celkovej otázky - aj pár slov, už veľa nestihnem, ale tak aspoň pár slov, lebo myslím si, že je to dôležité. Každá mediálna správa je v istom zmysle selektívna a musím povedať, že táto správa je príkladom toho, lebo ona, myslím článok v Sme, lebo vy sa naň odvolávate a ten článok hovorí to, čo hovoríte, čo aj citujete, ale zároveň tá správa, ktorá je citovaná, napríklad konštatuje aj toto, a tým skončím, len odcitujem ďalšiu vec: „V Slovenskej republike prevažná väčšina mladých ľudí vyjadruje spokojnosť so životom, až 75,3 % a optimisticky nazerá na život a budúcnosť. A navyše", citujem zase, „porovnávaním údajov za roky 2000 - 2004 sa potvrdila silná tendencia nárastu spokojnosti mladých ľudí s vlastným životom".