DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Návrh zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom (ďalej len „návrh zákona“) vychádza z potreby nahradiť doterajšiu právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom vyplývajúcu zo smernice Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (Ú. v. ES L 210, 7. 8. 1985), ktorá bola v Slovenskej republike transponovaná zákonom č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom v znení zákona č. 451/2004 Z. z., ktorý sa týmto návrhom zákona zrušuje.

Návrhom zákona sa transponuje nová smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/2853 z 23. októbra 2024 o zodpovednosti za chybné výrobky a o zrušení smernice Rady 85/374/EHS (Ú. v. EÚ L, 2024/2583, 18. 11. 2024) (ďalej len „smernica (EÚ) 2024/2853“), ktorá reflektuje technologický a hospodársky vývoj a zohľadňuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Návrh zákona sa vzťahuje výlučne na škodu spôsobenú fyzickým osobám a predstavuje úplnú harmonizáciu pravidiel zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom, pričom členské štáty nemôžu zachovať ani prijímať pravidlá prísnejšie alebo miernejšie ako ustanovuje smernica (EÚ) 2024/2853.

Návrh zákona modernizuje právny rámec zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom v kontexte digitálneho veku a obehového hospodárstva. Jeho cieľom je zabezpečiť vysokú úroveň účinnej ochrany poškodených osôb a spotrebiteľov, právnu istotu a rovnaké podmienky pre všetky podniky. Osobitná pozornosť sa venuje rizikám vyplývajúcim z nových technológií a z komplexných vzťahov v dodávateľskom reťazci. Okrem toho návrh zákona smeruje k tomu, aby sa povaha a riziká súčasných výrobkov primerane premietli do pravidiel zodpovednosti, posilňuje právnu istotu lepším zosúladením vnútroštátnej právnej úpravy s legislatívnym rámcom Európskej únie a s pravidlami týkajúcimi sa bezpečnosti výrobkov, ako aj kodifikáciou judikatúry v oblasti zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

Dôležitým prvkom návrhu zákona je aj úprava pravidiel dokazovania, najmä v prípadoch zložitých technických alebo informačne asymetrických situácií, s cieľom zmierniť dôkazné bremeno poškodeného a zároveň zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami poškodených osôb, výrobcov a ostatných hospodárskych subjektov v dodávateľskom reťazci.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

Predkladaný návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočet verejnej správy, na služby verejnej správy pre občana, na informatizáciu spoločnosti, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

ani na životné prostredie. Návrh zákona bude mať pozitívne sociálne vplyvy a negatívne vplyvy na podnikateľské prostredie.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

B. Osobitná časť

K § 1

Úvodné ustanovenie v odseku 1 vymedzuje vecnú pôsobnosť návrhu zákona. Návrh zákona zavádza objektívnu zodpovednosť hospodárskych subjektov za škodu spôsobenú vadným výrobkom, teda zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, pretože len tak možno spravodlivo rozvrhnúť riziko následkov vadnosti výrobku vlastné modernej technologickej výrobe.

Odsek 2 vymedzuje okruh právnych vzťahov, na ktoré sa návrh zákona nevzťahuje. Ide o špecifické situácie, pri ktorých by uplatnenie pravidiel zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom nebolo odôvodnené alebo sú už dostatočne pokryté osobitnou právnou úpravou.

Písmeno a) vychádza zo skutočnosti, že slobodný softvér s otvoreným zdrojovým kódom vyvinutý alebo dodávaný mimo obchodnej činnosti sa podľa svojej povahy neuvádza na trh, a preto sa naň pôsobnosť návrhu zákona nevzťahuje. Ide o softvér, ktorého zdrojový kód sa šíri otvorene a používatelia k nemu majú voľný prístup. Používatelia môžu takýto softvér spúšťať, kopírovať, šíriť, upravovať a zdokonaľovať, pričom poskytovanie tohto softvéru v otvorených úložiskách sa nepovažuje za sprístupnenie na trhu. Ak je však takýto softvér poskytovaný výmenou za odplatu alebo za osobné údaje používané iným spôsobom než výlučne na zvýšenie bezpečnosti, kompatibility alebo interoperability softvéru, ide už o dodanie v rámci obchodnej činnosti a takýto softvér spadá pod pôsobnosť návrhu zákona.

Písmeno b) vylučuje z pôsobnosti návrhu zákona oblasť jadrových škôd. Táto problematika je komplexne a osobitne upravená vo Viedenskom dohovore o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 70/1996 Z. z.) a v zákone č. 54/2015 Z. z. o občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu a o jej finančnom krytí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2021 Z. z. Z tohto dôvodu nie je namieste duplicitná právna úprava a na tieto právne vzťahy sa návrh zákona nevzťahuje.

K § 2

Ustanovenie § 2 poskytuje legálne definície pojmov používaných na účely návrhu zákona.

Písmeno a) definuje pojem výrobok. Vymedzenie tohto pojmu vychádza z tradičného chápania výrobku ako hnuteľnej veci a zahŕňa aj hnuteľné veci, ktoré sú súčasťou inej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci alebo sú s nimi prepojené. Súčasne reflektuje technologický vývoj tým, že do pojmu výrobok zaraďuje aj elektrinu, digitálne výrobné súbory, suroviny (napríklad voda a plyn) a softvér.

V digitálnom veku môžu byť výrobky hmotné aj nehmotné. Softvér, ako napríklad operačné systémy, firmvér, počítačové programy, aplikácie alebo systémy umelej inteligencie, sa na trhu

vyskytuje čoraz častejšie a zohráva čoraz dôležitejšiu úlohu v bezpečnosti výrobkov. Softvér môže byť uvedený na trh ako samostatný výrobok alebo môže byť začlenený do iných výrobkov ako ich komponent a môže spôsobiť škodu svojím fungovaním. V záujme právnej istoty sa preto softvér považuje za výrobok bez ohľadu na spôsob jeho dodania alebo použitia, či je uložený na zariadení, prístupný prostredníctvom siete alebo cloudových technológií alebo poskytovaný prostredníctvom modelu softvér ako služba. Softvér nie je v návrhu zákona osobitne definovaný, pretože snaha o jeho presné vymedzenie by nebola nadčasová a mohla by obmedziť uplatňovanie úpravy na budúce typy softvéru. Na účely pôsobnosti návrhu zákona preto postačuje jeho výslovné zaradenie medzi výrobky, keďže konkrétne podoby softvéru sa môžu vyvíjať spolu s technologickým pokrokom.

Za výrobok sa však nepovažujú samotné informácie. Pravidlá zodpovednosti sa preto nevzťahujú na obsah digitálnych súborov, ako sú mediálne súbory, elektronické knihy alebo iba zdrojový kód softvéru.

Návrh zákona sa uplatňuje na výrobky uvádzané na trh alebo do prevádzky v rámci obchodnej činnosti, či už za odplatu alebo bezodplatne. Vzťahuje sa to napríklad aj na výrobky poskytované v súvislosti so sponzorskou kampaňou alebo na výrobky zhotovené na účely poskytovania služby financovanej z verejných prostriedkov, keďže aj tento spôsob dodávania má hospodársku alebo obchodnú povahu.

Definícia komponentu uvedená v písmene b) vychádza zo skutočnosti, že výrobok môže pozostávať z viacerých komponentov a môže sa ďalej dopĺňať aj po uvedení na trh. Výrobca výrobku zodpovedá za celý výrobok vrátane komponentov, ktoré boli doň začlenené alebo s ním prepojené ním samotným alebo treťou osobou pod jeho kontrolou. Ak je však k výrobku pridaný prvok mimo kontroly výrobcu, nejde o komponent v zmysle návrhu zákona, ale o samostatný výrobok. Typickým príkladom je náhradná pneumatika dodatočne namontovaná na vozidle alebo nová aplikácia stiahnutá používateľom do smartfónu. V takom prípade za škodu spôsobenú vadou tohto výrobku (komponentu) zodpovedá jeho výrobca.

Písmeno c) obsahuje definíciu súvisiacej služby. Hoci služby ako také nespadajú do pôsobnosti návrhu zákona, na súvisiace služby sa pravidlá zodpovednosti vzťahujú, pretože zohrávajú rovnakú úlohu ako fyzické alebo digitálne komponenty. Súvisiaca služba sa preto považuje za komponent výrobku, do ktorého je začlenená alebo s ktorým je prepojená, ak je pod kontrolou výrobcu. Medzi príklady súvisiacich služieb patrí nepretržité poskytovanie údajov o prevádzke v navigačnom systéme; služba monitorovania zdravia využívajúca snímače fyzického výrobku na sledovanie fyzickej aktivity používateľa alebo ukazovateľov zdravotného stavu; služba regulácie teploty, ktorou sa monitoruje a reguluje teplota inteligentnej chladničky; alebo služba hlasového asistenta umožňujúca ovládanie jedného alebo viacerých výrobkov hlasom. Za súvisiacu službu sa nepovažujú služby prístupu na internet, pretože nie sú začlenené do výrobku ani s ním prepojené pod kontrolou výrobcu. Výrobok, ktorý je závislý od internetového pripojenia a pri jeho výpadku nedokáže plniť svoje funkcie bezpečne, sa však môže považovať za vadný.

Definícia uvedená v písmene d) obsahuje vymedzenie pojmu digitálny výrobný súbor. Ide o digitálnu verziu alebo digitálny vzor hnuteľnej veci, ktorý obsahuje funkčné informácie potrebné na výrobu hmotnej veci tým, že umožňuje automatizované riadenie strojov alebo nástrojov, ako sú vrtáky, sústruhy, frézy alebo trojrozmerné tlačiarne. Digitálne súbory ako také sa za výrobky nepovažujú, avšak digitálne výrobné súbory sa na účely návrhu zákona považujú za výrobok. Digitálne výrobné súbory sa odlišujú od softvéru, preto boli výslovne zahrnuté do definície výrobku, aby sa zabezpečila právna istota pri ich používaní. Napríklad vadný súbor počítačom podporovaného navrhovania, použitý na vytvorenie hmotnej veci trojrozmernou tlačou, ktorý spôsobí škodu, zakladá zodpovednosť podľa návrhu zákona, ak bol takýto súbor vyvinutý alebo dodaný v rámci obchodnej činnosti.

Písmeno e) obsahuje definíciu uvedenia do prevádzky. Pojem uvedenie do prevádzky je relevantný najmä pre výrobky, ktoré sa neuvádzajú na trh pred svojím prvým použitím, ako sú výťahy, strojové zariadenia alebo zdravotnícke pomôcky. Účelom tejto definície je zabezpečiť, aby sa pravidlá zodpovednosti uplatnili aj na výrobky, ktoré sa používajú bez predchádzajúceho uvedenia na trh, a predísť pochybnostiam o ich právnom postavení.

Písmeno f) vymedzuje pojem výrobca. Cieľom tejto definície je obsiahnuť všetky subjekty, ktoré sa podieľajú na vývoji, výrobe alebo produkcii výrobku, vrátane tých, ktoré si dávajú výrobok navrhnúť alebo vyrobiť. Výrobcom je aj ten, kto sa prezentuje ako výrobca tým, že na výrobku uvedie svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišovací znak. Za výrobcu sa považuje aj vývojár softvéru alebo poskytovateľ systémov umelej inteligencie podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie a menia nariadenia (ES) č. 300/2008, (EÚ) č. 167/2013, (EÚ) č. 168/2013, (EÚ) 2018/858, (EÚ) 2018/1139 a (EÚ) 2019/2144 a smernice 2014/90/EÚ, (EÚ) 2016/797 a (EÚ) 2020/1828 (akt o umelej inteligencii) (Ú. v. EÚ L 2024/1689, 12. 7. 2024).

Definícia kontroly výrobcu uvedená v písmene g) je kľúčová, pretože na ňu nadväzujú viaceré ustanovenia návrhu zákona. Tento pojem určuje, v akých situáciách sa výrobca považuje za subjekt majúci kontrolu nad výrobkom, a to nielen v čase jeho uvedenia na trh, ale aj po ňom. Kontrola výrobcu je daná, ak výrobca sám vykonáva začlenenie, prepojenie alebo dodanie komponentu vrátane aktualizácie alebo modernizácie softvéru alebo zmenu výrobku vrátane podstatnej zmeny. Rovnako ide o kontrolu výrobcu, ak takéto úkony povoľuje alebo k nim dáva súhlas v súvislosti s činnosťou inej osoby. Kontrola výrobcu je daná aj vtedy, ak si ponecháva schopnosť poskytovať aktualizácie alebo modernizácie softvéru priamo alebo prostredníctvom iného subjektu.

Kontrola výrobcu je rozhodujúca pri určení, či sa určitý prvok považuje za komponent výrobku. Ak výrobca začlení, povolí alebo dá súhlas na začlenenie, prepojenie alebo dodanie napríklad aplikácie alebo súvisiacej služby do výrobku, takýto prvok sa považuje za komponent a výrobca výrobku nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho vadnosťou. Príkladom je inteligentný televízor, ktorý je prezentovaný ako výrobok obsahujúci určitú videoaplikáciu, ktorú si spotrebiteľ po kúpe stiahne z internetovej stránky tretej osoby. Keďže výrobca

televízora povolil alebo dal súhlas na začlenenie aplikácie, zostáva zodpovedný aj za škodu spôsobenú jej vadou. Naopak, ak by si spotrebiteľ nainštaloval do televízora aplikáciu, ktorej začlenenie, prepojenie alebo dodanie výrobca nepovolil ani naň nedal súhlas, výrobca televízora za škodu spôsobenú vadou takejto aplikácie nezodpovedá, pretože nejde o komponent pod jeho kontrolou, ale považuje sa za samostatný výrobok.

Kontrola výrobcu sa zohľadňuje aj pri určení času, ktorý je rozhodujúci pre posúdenie vadnosti výrobku. Pri tradičných výrobkoch je týmto časom okamih uvedenia na trh alebo do prevádzky, pretože týmto momentom výrobok opustil kontrolu výrobcu. Pri digitálnych výrobkoch to tak nemusí byť, keďže výrobca si môže ponechať kontrolu aj po uvedení výrobku na trh alebo do prevádzky, najmä prostredníctvom dodávania alebo povoľovania aktualizácií digitálnych komponentov. Ustanovenie § 5 ods. 2 písm. e) preto stanovuje, že ak je výrobok pod kontrolou výrobcu aj po jeho uvedení na trh alebo do prevádzky, prihliada sa na čas, keď výrobok opustil kontrolu výrobcu.

Kontrola výrobcu má význam aj pri posudzovaní, či sa hospodársky subjekt môže zbaviť zodpovednosti podľa § 7 ods. 1 písm. c) preukázaním, že vadnosť výrobku vznikla až po jeho uvedení na trh alebo do prevádzky. Takáto obrana je prípustná, pretože výrobca nemá niesť zodpovednosť za vady, ktoré vznikli nezávisle od jeho činnosti po tom, čo výrobok opustil jeho kontrolu. Podľa § 7 ods. 4 sa obrana založená na neskoršom vzniku vady neuplatní, ak vada vznikla v dôsledku prvkov, nad ktorými si výrobca ponechal kontrolu po uvedení výrobku (softvér a jeho aktualizácie alebo modernizácie, súvisiaca služba, nevyhnutné bezpečnostné aktualizácie alebo modernizácie, podstatná zmena). Ako príklad možno uviesť autonómne vozidlo, pri ktorom škodu spôsobila vadná navigačná služba poskytovaná ako súvisiaca služba pod kontrolou výrobcu. Ďalším príkladom je inteligentný televízor, pri ktorom škodu spôsobila vadná softvérová aktualizácia poskytnutá alebo schválená výrobcom. Tretím príkladom je strojné zariadenie, ktoré spôsobilo škodu v dôsledku absencie softvérovej aktualizácie potrebnej na zachovanie bezpečnosti, pričom výrobca sa v takom prípade nemôže zbaviť zodpovednosti, ak mal pod svojou kontrolou zabezpečenie tejto aktualizácie.

Rovnako je kontrola výrobcu významná pri výnimke zo zodpovednosti podľa § 7 ods. 1 písm. e). Ide o tzv. vývojové riziko, pri ktorom sa zohľadňuje, že od výrobcu nemožno požadovať zistenie vady, ktorú nebolo možné identifikovať ani podľa najvyššej úrovne vedecko-technických poznatkov v danom čase. Táto výnimka sa však neuplatní, ak mal výrobca možnosť zistiť vadnosť v období, keď bol výrobok pod jeho kontrolou. Platí to najmä v prípade digitálnych výrobkov, pri ktorých má výrobca schopnosť poskytovať alebo povoľovať aktualizácie, a tým zabezpečiť odstránenie zistenej vady. Ako príklad možno uviesť samoučiaceho sa robota, ktorý spôsobil škodu v dôsledku vadných algoritmov. Skutočnosť, že vadnosť algoritmov nebolo možné zistiť v čase uvedenia robota na trh, nezakladá oslobodenie výrobcu od zodpovednosti, ak bol robot pod jeho kontrolou a výrobca mal možnosť prostredníctvom aktualizácií zabezpečiť odstránenie vady.

Kontrola výrobcu je rozhodujúca aj pri určení zodpovednosti v prípade podstatnej zmeny výrobku. Ak výrobca vykoná podstatnú zmenu výrobku alebo ju povolí či s ňou súhlasí, zostáva výrobcom a nesie zodpovednosť za výrobok aj po tejto zmene. Ak napríklad pôvodný výrobca röntgenového prístroja zabezpečí jeho renováciu a opätovne ho uvedie na trh, naďalej sa považuje za výrobcu. Ak však podstatnú zmenu vykoná iný subjekt bez povolenia alebo súhlasu pôvodného výrobcu, zodpovednosť nesie tento subjekt.

Osobitný význam má pojem kontroly výrobcu aj pri softvérových aktualizáciách a modernizáciách. Softvér sa podľa § 2 považuje za výrobok a rovnako aj za komponent, ak je začlenený do výrobku alebo je s ním prepojený. Poskytovateľ softvérových aktualizácií alebo modernizácií zodpovedá za škodu spôsobenú ich vadnosťou. Ak sú však aktualizácie alebo modernizácie softvéru pod kontrolou výrobcu celkového výrobku, zodpovedá za škodu aj tento výrobca. Ide o situácie, keď výrobca poskytuje aktualizácie priamo alebo keď ich povolí či dá súhlas na ich poskytovanie treťou osobou.

Tento prístup zohľadňuje osobitosti softvéru, ktorý sa počas svojej životnosti pravidelne udržiava a vylepšuje prostredníctvom aktualizácií. Samotné poskytnutie aktualizácie sa preto nepovažuje za uvedenie samostatného výrobku na trh. Cieľom je zároveň uľahčiť postavenie poškodeného, ktorý nemusí skúmať, či bola vadná hardvérová časť, pôvodný softvér alebo samotná aktualizácia, pretože rozhodujúce je, že výrobok je vadný ako celok a zodpovednosť hospodárskeho subjektu zostáva nezmenená.

Ak však aktualizácia alebo modernizácia softvéru spôsobí podstatnú zmenu, považuje sa takto zmenený softvér za samostatný výrobok. To nastáva najmä vtedy, ak aktualizácia zásadne mení výkonové alebo bezpečnostné vlastnosti výrobku, napríklad ak softvér zmení rozsah pohybu robota alebo maximálnu rýchlosť motocykla. V takom prípade pôvodný výrobca alebo pôvodný poskytovateľ softvéru už za výrobok nezodpovedá, pretože zaň zodpovedá subjekt, ktorý podstatnú zmenu vykonal a takto zmenený výrobok sprístupnil na trh alebo uviedol do prevádzky.

Takto formulovaný pojem kontroly výrobcu zabezpečuje, že výrobca nesie zodpovednosť za bezpečnosť výrobku nielen v čase jeho uvedenia na trh, ale aj počas obdobia, keď má výrobok pod svojou kontrolou prostredníctvom komponentov vrátane súvisiacich služieb, ako aj prostredníctvom softvérových aktualizácií alebo modernizácií.

Pojem podstatnej zmeny uvedený v § 2 písm. h) návrhu zákona je dôležitý z hľadiska určenia, kto nesie zodpovednosť za výrobok, ktorý bol po jeho uvedení na trh alebo do prevádzky podstatne zmenený. Definícia podstatnej zmeny vychádza z osobitných predpisov o bezpečnosti výrobkov, ktoré upravujú, aké zásahy sa považujú za podstatné. Zároveň obsahuje doplňujúce kritériá pre prípady, keď osobitné predpisy takúto úpravu neobsahujú. Ide o zmeny, ktoré menia pôvodný výkon, účel alebo typ výrobku a ktoré výrobca nepredpokladal pri počiatočnom posúdení rizika, pričom zároveň menia povahu nebezpečenstva, vytvárajú nové nebezpečenstvo alebo zvyšujú úroveň rizika. Takto formulovaný pojem podstatnej zmeny zabezpečuje, že výrobca nesie zodpovednosť

iba za pôvodný výrobok, ktorý uviedol na trh alebo do prevádzky, zatiaľ čo za následky podstatnej zmeny vykonanej mimo jeho kontroly zodpovedá subjekt, ktorý túto zmenu vykonal. Súčasne sa tým zabezpečuje súlad s právom Európskej únie, ktoré vyžaduje, aby bola zodpovednosť viazaná aj na osoby vykonávajúce podstatnú zmenu výrobku. Ako príklad možno uviesť situáciu, keď tretia osoba vykoná podstatnú zmenu výrobného stroja mimo kontroly výrobcu tak, že sa zmení jeho pohon a stroj začne dosahovať vyšší výkon presahujúci pôvodné konštrukčné limity. Týmto zásahom sa zvyšuje riziko nehody a ide o podstatnú zmenu, ktorá zakladá zodpovednosť osoby, ktorá ju vykonala.

Pojmy splnomocnený zástupca uvedený v § 2 písm. i) a hospodársky subjekt uvedený v § 2 písm. j) sú zaužívanými pojmami prevzatými z práva Európskej únie a používajú sa aj v iných slovenských právnych predpisoch. Ich zaradenie do návrhu zákona zabezpečuje jednotné používanie týchto pojmov a ich konzistentný výklad. V nadväznosti na skutočnosť, že smernica (EÚ) 2024/2853 je textom s významom pre Európsky hospodársky priestor, legislatívna skratka „členský štát“ zahŕňa aj štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

K § 3

Odsek 1 vyjadruje základné pravidlo, že fyzická osoba, ktorej bola spôsobená škoda vadným výrobkom, t. j. poškodený, má právo na jej náhradu. Právo na náhradu vzniká priamo zo zákona, ak sú splnené podmienky zodpovednosti.

Odsekom 2 sa jednoznačne stanovuje, že právo na náhradu škody podľa tohto zákona nevylučuje možnosť poškodeného domáhať sa náhrady škody podľa iných zodpovednostných režimov upravených inými právnymi predpismi.

K § 4

Ustanovenie vymedzuje, pri akých druhoch škôd vzniká právo na náhradu škody. Ide o škodu spôsobenú usmrtením alebo poškodením zdravia, škodu na majetku a škodu spočívajúcu v zničení alebo poškodení údajov. Ustanovenie ďalej uvádza, že právo na náhradu škody sa vzťahuje na majetkovú škodu a na nemajetkovú škodu vzniknutú v dôsledku vyššie uvedených druhov škôd.

Odsek 1 písmeno a) upravuje škodu spočívajúcu v usmrtení alebo poškodení zdravia. Zahŕňa aj lekársky uznané poškodenie psychického zdravia, ktoré má vplyv na celkový zdravotný stav osoby a môže si vyžadovať liečbu alebo lekárske ošetrenie. Ustanovenie tak pokrýva nielen fyzické zranenia, ale aj ujmu na duševnom zdraví, ak je lekársky potvrdená.

Odsek 1 písmeno b) sa týka škody na majetku. Náhrada škody sa neposkytuje za samotný vadný výrobok ani za výrobok poškodený vadným komponentom. Náhrada škody sa ďalej neposkytuje za majetok, ktorý je používaný výlučne na účely výkonu podnikateľskej činnosti alebo povolania. Týmto sa odlišuje majetok používaný na súkromné účely od majetku

využívaného výlučne na podnikanie alebo výkon povolania. Ak sa majetok využíva na súkromné aj profesijné účely, právo na náhradu škody zostáva zachované.

Písmeno c) sa vzťahuje na škodu spočívajúcu v zničení alebo poškodení údajov. S cieľom predísť nadmernému nárastu súdnych sporov sa náhrada podľa návrhu zákona neposkytuje za zničenie alebo poškodenie údajov, ktoré sa používajú aj na účely výkonu podnikateľskej činnosti alebo povolania, hoci nie výlučne. Ustanovenie reaguje na rastúci význam a hodnotu údajov ako nehmotných aktív a umožňuje poskytnúť náhradu škody aj v prípade zničenia alebo poškodenia údajov. Náhrada škody zahŕňa aj náklady na obnovenie alebo opätovné vytvorenie údajov, pokiaľ sa údaje poškodenému bez ďalších nákladov neobnovia alebo nesprístupnia. Ak sú údaje dostupné zo zálohy alebo bezplatným opätovným stiahnutím, škoda nevzniká. Zničenie alebo poškodenie údajov sa zároveň odlišuje od úniku alebo porušenia pravidiel ochrany osobných údajov, ktoré sa posudzujú podľa osobitných právnych predpisov, napríklad podľa zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ustanovenie upravuje uplatnenie práva na náhradu škody vyplývajúcej zo zničenia alebo poškodenia údajov, nie uplatňovanie nárokov z porušenia ochrany osobných údajov podľa osobitných predpisov.

V odseku 2 sa spresňuje, že právo na náhradu sa vzťahuje nielen za škodu samotnú, ale aj na jej majetkové dôsledky a na nemajetkovú ujmu. Ako príklad možno uviesť poškodenie zdravia, pri ktorom Občiansky zákonník priznáva právo na odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

K § 5

Odsek 1 vymedzuje základné kritérium vadnosti výrobku na účely zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Rozhodujúcim hľadiskom nie je jeho vhodnosť na používanie, ale úroveň bezpečnosti, ktorú možno od výrobku dôvodne očakávať alebo ktorú vyžadujú osobitné právne predpisy. Ide o objektívne meradlo bezpečnosti, ktoré sa posudzuje podľa očakávaní širokej verejnosti, nie jednotlivca. Pri hodnotení bezpečnosti výrobku sa prihliada najmä na zamýšľaný účel, rozumne predvídateľné používanie výrobku, prezentáciu, objektívne vlastnosti a vlastnosti predmetného výrobku vrátane jeho predpokladanej životnosti, ako aj na osobitné potreby skupiny používateľov, pre ktorých je výrobok určený. Niektoré výrobky, napríklad zdravotnícke pomôcky určené na udržiavanie pri živote, predstavujú osobitne vysoké riziko ohrozenia zdravia alebo života, preto sa od nich vyžaduje aj primerane vysoká úroveň bezpečnosti. Pri posudzovaní vadnosti výrobku má súd možnosť posúdiť výrobok ako vadný aj bez osobitného skúmania jeho individuálnej vadnosti, ak patrí do rovnakej výrobnej série ako výrobok, pri ktorom už bola vadnosť preukázaná.

Podľa písmena a) sa pri posudzovaní vadnosti výrobku prihliada na jeho prezentáciu a vlastnosti, ako je jeho označenie, dizajn, technické vlastnosti, zloženie, obal a pokyny na montáž, inštaláciu, používanie a údržbu. Upozornenia alebo iné informácie poskytnuté spolu s výrobkom však nemožno považovať za dostatočné na zaistenie bezpečnosti inak vadného výrobku, keďže vadnosť sa má určovať na základe bezpečnosti, ktorú má široká verejnosť

právo očakávať. Zodpovednosti sa preto nemožno zbaviť jednoduchým uvedením všetkých možných vedľajších účinkov výrobku.

Podľa písmena b) sa pri posudzovaní vadnosti výrobku prihliada na jeho rozumne predvídateľné používanie. Tento pojem zahŕňa aj nesprávne používanie, ktoré za daných okolností nemožno považovať za nerozumné. Ide napríklad o predvídateľné správanie používateľa strojového zariadenia vyplývajúce z nedostatočnej koncentrácie alebo o správanie určitých skupín používateľov, ako sú deti.

V zmysle písmena c) sa pri posudzovaní vadnosti výrobku zohľadňuje aj vplyv akejkoľvek schopnosti výrobku učiť sa alebo nadobúdať nové vlastnosti. Tým sa reflektuje oprávnené očakávanie, že softvér a základné algoritmy výrobku musia byť navrhnuté tak, aby zamedzili prejavom výrobku, ktoré môžu ohroziť bezpečné používanie. Výrobca, ktorý skonštruuje výrobok so schopnosťou rozvinúť neočakávané správanie, zodpovedá aj za takéto správanie, ak spôsobí škodu.

Podľa písmena d) sa v záujme prihliadnutia na čoraz vyšší výskyt vzájomne prepojených výrobkov pri posudzovaní vadnosti výrobku vychádzajúcom z kritéria jeho bezpečnosti zohľadňujú rozumne predvídateľné účinky iných výrobkov na posudzovaný výrobok, napríklad v rámci systému inteligentnej domácnosti.

Pri posudzovaní vadnosti výrobku sa prihliada aj na čas jeho uvedenia na trh alebo do prevádzky, keďže úroveň bezpečnosti sa posudzuje v kontexte technického vývoja a poznatkov dostupných v danom období. Okrem toho sa zohľadňuje aj čas , keď výrobok po uvedení na trh alebo do prevádzky opúšťa kontrolu výrobcu. Toto kritérium je dôležité najmä pri digitálnych výrobkoch, ktoré môžu byť výrobcom ovplyvňované aj počas používania prostredníctvom softvéru alebo aktualizácií. Ak výrobok neobsahuje primerané zabezpečenie proti kybernetickým hrozbám, možno ho považovať za vadný práve z dôvodu jeho zraniteľnosti v čase, keď bol ešte pod kontrolou výrobcu.

Významným kritériom pri posudzovaní vadnosti sú aj povinné požiadavky stanovené právnymi predpismi o bezpečnosti výrobkov, vrátane požiadaviek na kybernetickú bezpečnosť. Ďalej sa prihliada aj na opatrenia prijaté príslušnými orgánmi alebo hospodárskymi subjektmi, ako je každé stiahnutie výrobku z trhu alebo prijatie iného nápravného opatrenia. Tieto opatrenia samy osebe neznamenajú, že výrobok je vadný, predstavujú však okolnosť, na ktorú sa pri posudzovaní prihliada.

Osobitné potreby skupiny používateľov, pre ktorú je výrobok určený, majú priamy vplyv na posúdenie jeho vadnosti. Ak ide o výrobky určené deťom, seniorom alebo osobám so zdravotným postihnutím, vyžaduje sa vyššia miera bezpečnosti ako pri bežných používateľoch. Úroveň bezpečnosti sa preto posudzuje prísnejšie, aby sa zohľadnila zvýšená zraniteľnosť týchto skupín.

Vadnosť výrobku sa posudzuje aj so zreteľom na jeho účel. Určený účel výrobku sa posudzuje podľa určenia výrobcom, najmä s ohľadom na vlastnosti výrobku, jeho prezentáciu a návod na použitie, v súlade s právnymi predpismi v oblasti bezpečnosti výrobkov. Ak ide o výrobok, ktorého samotným účelom je zabrániť vzniku škody, napríklad výstražný mechanizmus, ako je dymový hlásič, nesplnenie určeného účelu je rozhodujúce pri posúdení jeho vadnosti.

Odsek 3 ustanovuje, že vadnosť výrobku nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že bol na trh alebo do prevádzky uvedený novší či technicky vyspelejší výrobok. Rovnako samotné poskytnutie aktualizácie alebo modernizácie samo osebe neznamená, že predchádzajúca verzia bola vadná. Cieľom tohto ustanovenia je podporiť inováciu, výskum a prístup spotrebiteľov k novým technológiám bez toho, aby sa spätne spochybňovala bezpečnosť starších výrobkov.

K § 6

Odsek 1 a 2 ustanovuje základný okruh subjektov, ktoré nesú zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Zodpovedným subjektom je výrobca vadného výrobku. Zodpovednosť nesie aj výrobca komponentu, ak tento komponent spôsobil vadnosť výrobku a bol doň začlenený alebo s ním prepojený pod kontrolou výrobcu výrobku. Zodpovednosť výrobcu komponentu nevylučuje zodpovednosť výrobcu výrobku, z tohto dôvodu si poškodený môže uplatniť nárok voči výrobcovi výrobku aj výrobcovi komponentu. Výrobca výrobku teda zodpovedá nielen za výrobok ako celok, ale aj za bezpečnosť komponentov začlenených alebo prepojených pod jeho kontrolou. Ak bol komponent do výrobku začlenený mimo kontroly výrobcu výrobku, nárok na náhradu škody sa uplatňuje priamo voči výrobcovi komponentu, ak tento komponent spĺňa znaky výrobku. Ustanovenie tým zabezpečuje, aby sa zodpovednosť mohla vzťahovať na každého výrobcu zapojeného do výrobného procesu a aby nárok poškodeného nebol ohrozený prítomnosťou viacerých výrobcov v dodávateľskom reťazci.

Odsek 3 zabezpečuje, aby bol nárok poškodeného na náhradu škody vymožiteľný aj v prípadoch, keď výrobca vadného výrobku alebo výrobca vadného komponentu nie je usadený v členskom štáte. V takýchto situáciách zodpovedá za škodu dovozca výrobku alebo komponentu alebo splnomocnený zástupca výrobcu. Významnú úlohu v moderných dodávateľských reťazcoch zohrávajú aj poskytovatelia logistických služieb, ktorí vykonávajú mnohé činnosti typické pre dovozcov, ako je skladovanie, balenie alebo preprava výrobkov, hoci nemusia vždy spĺňať tradičné znaky dovozcu podľa práva Európskej únie. Keďže svojou činnosťou umožňujú a uľahčujú prístup výrobkov z tretích krajín na trh Európskej únie, návrh zákona priznáva ich zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Vzhľadom na subsidiárnu povahu ich postavenia však zodpovedajú len vtedy, ak v členskom štáte nepôsobí žiadny dovozca ani splnomocnený zástupca, voči ktorým by poškodený mohol uplatniť svoj nárok.

Odsek 4 vymedzuje podmienky zodpovednosti distribútora vadného výrobku. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby poškodený mal vždy možnosť domáhať sa náhrady škody, a zároveň obmedziť zodpovednosť distribútora len na prípady, keď nemožno urýchlene identifikovať iný zodpovedný hospodársky subjekt usadený v členskom štáte. Toto nastáva

najmä vtedy, ak distribútor do jedného mesiaca od prijatia žiadosti poškodeného neurčí takýto subjekt alebo iného distribútora, ktorý mu vadný výrobok dodal.

Odsek 5 upravuje zodpovednosť poskytovateľov online platforiem, ktoré sprostredkúvajú predaj výrobkov spotrebiteľom (online trhoviská). V prípade, že online platforma vystupuje v postavení výrobcu, dovozcu, splnomocneného zástupcu, poskytovateľa logistických služieb alebo distribútora, zodpovedá rovnako ako tento hospodársky subjekt (napr. ak predáva aj vlastné výrobky). Ak online platforma zohráva pri predaji výrobkov iba sprostredkovateľskú úlohu medzi obchodníkom a spotrebiteľom, vzťahuje sa na ňu výnimka zo zodpovednosti podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2065 z 19. októbra 2022 o jednotnom trhu s digitálnymi službami a o zmene smernice 2000/31/ES (akt o digitálnych službách) (Ú. v. EÚ L 277, 27.10.2022). Toto nariadenie zároveň ustanovuje, že na online platformy, ktoré umožňujú spotrebiteľom uzatvárať s obchodníkmi zmluvy na diaľku, sa nevzťahujú výnimky zo zodpovednosti podľa právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ak prezentujú výrobok alebo inak umožnia konkrétnu transakciu spôsobom, ktorý vedie priemerného spotrebiteľa k presvedčeniu, že výrobok dodáva samotná platforma alebo obchodník konajúci v rámci jej právomoci alebo pod jej kontrolou. V takom prípade sa na online platformu analogicky uplatnia ustanovenia týkajúce sa distribútorov. To znamená, že zodpovednosť nesie len vtedy, ak prezentuje výrobok alebo inak umožní konkrétnu transakciu spôsobom, ktorý vedie priemerného spotrebiteľa k presvedčeniu, že produkt dodáva samotná online platforma alebo obchodník konajúci pod jej vedením alebo kontrolou, a zároveň v lehote jedného mesiaca neidentifikuje hospodársky subjekt usadený v členskom štáte Európskej únie, voči ktorému by si poškodený mohol uplatniť nárok.

Odsek 6 upravuje právne následky podstatnej zmeny výrobku vykonanej mimo kontroly výrobcu. V takom prípade sa výrobok považuje za nový a zodpovednosť za jeho bezpečnosť nesie osoba, ktorá podstatnú zmenu vykonala a výrobok následne sprístupnila na trhu alebo uviedla do prevádzky. Ak bola podstatná zmena vykonaná samotným výrobcom alebo pod jeho kontrolou, jeho zodpovednosť tým nie je dotknutá. Ustanovenie vychádza z potreby spravodlivého rozdelenia rizika v podmienkach obehového hospodárstva, v ktorom sa bežne využíva repasovanie, renovácia a modernizácia výrobkov. Zodpovednosť sa však nevzťahuje na subjekty, ktoré vykonávajú iba opravy alebo iné činnosti, ktoré nepredstavujú podstatnú zmenu výrobku.

Rovnaké zásady sa uplatňujú aj v prípade, keď sa podstatná zmena uskutoční prostredníctvom softvéru. Výrobky môžu byť navrhnuté tak, aby umožňovali úpravy formou aktualizácií alebo modernizácií softvéru, ako aj prostredníctvom kontinuálneho učenia systémov umelej inteligencie. Ak takáto zmena vedie k podstatnej zmene výrobku, považuje sa za sprístupnený na trh alebo uvedený do prevádzky okamihom vykonania tejto zmeny.

K § 7

Ustanovenie uvádza dôvody, preukázaním ktorých sa môže osoba podľa § 6 zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Ide o výnimky z princípu objektívnej

zodpovednosti, ktoré bránia tomu, aby tieto osoby niesli zodpovednosť za situácie, ktoré objektívne nemohli ovplyvniť.

Výrobca alebo dovozca sa môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že výrobok neuviedol na trh ani ho neuviedol do prevádzky. Rovnako sa zodpovednosti zbaví distribútor, ak preukáže, že výrobok nesprístupnil na trhu. Ide napríklad o prípady, keď sa výrobok vyskytol na trhu prostredníctvom tretej osoby bez vedomia a súhlasu týchto subjektov.

Podľa písmena c) je ďalším dôvodom na vylúčenie zodpovednosti preukázanie, že vadnosť výrobku, ktorá spôsobila škodu, pravdepodobne neexistovala v čase jeho uvedenia na trh alebo do prevádzky, alebo že vznikla až po tomto čase. Pri distribútorovi sa obdobne posudzuje čas, keď výrobok sprístupnil na trhu. Účelom tejto úpravy je zabrániť tomu, aby sa zodpovednosť pripisovala výrobcovi alebo distribútorovi za okolnosti, ktoré nastali až po tom, čo výrobok opustil ich sféru kontroly. Vzhľadom na osobitosti digitálnych technológií sa však táto výnimka neuplatní, ak vadnosť vznikla v dôsledku softvéru alebo súvisiacich služieb pod kontrolou výrobcu vrátane aktualizácií, modernizácií alebo algoritmov strojového učenia. Softvér alebo súvisiace služby sú pod kontrolou výrobcu, ak ich sám dodáva, povoľuje alebo inak súhlasí s ich dodávaním treťou osobou. Návrh zákona zároveň neumožňuje zbaviť sa zodpovednosti, ak vadnosť vznikla v dôsledku nezabezpečenia aktualizácie alebo modernizácie softvéru potrebnej na odstránenie zraniteľností v oblasti kybernetickej bezpečnosti a na zachovanie bezpečnosti výrobku. Táto zodpovednosť sa neuplatní len vtedy, ak je dodanie alebo inštalácia aktualizácie mimo kontroly výrobcu, napríklad ak vlastník výrobku nenainštaluje bezpečnostnú aktualizáciu, ktorá mu bola riadne poskytnutá.

Ďalším liberačným dôvodom je preukázanie, že vadnosť výrobku bola spôsobená dodržaním povinnosti vyplývajúcej zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

Za dôvod na vylúčenie zodpovednosti sa považuje aj preukázanie, že v čase, keď bol výrobok uvedený na trh, uvedený do prevádzky alebo v období, keď bol pod kontrolou výrobcu, nebolo možné zistiť jeho vadnosť vzhľadom na úroveň vedecko-technických poznatkov. Táto úroveň sa posudzuje podľa najvyššej dostupnej objektívnej úrovne poznania, a nie podľa skutočných vedomostí konkrétneho subjektu.

Osobitný liberačný dôvod podľa odseku 2 sa vzťahuje na výrobcu komponentu. Tento sa môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že vadnosť výrobku, do ktorého bol komponent začlenený, vznikla v dôsledku koncepcie tohto výrobku, prípadne v dôsledku pokynov jeho výrobcu. V takýchto prípadoch vadnosť nespočíva v samotnom komponente, ale v riešení zvolenom výrobcom výrobku, preto zodpovednosť nesie tento výrobca, nie výrobca komponentu.

Osobitný liberačný dôvod podľa odseku 3 sa vzťahuje na osobu, ktorá vykonala podstatnú zmenu výrobku mimo kontroly výrobcu. Ak táto osoba preukáže, že vadnosť výrobku, ktorá spôsobila škodu, súvisela s časťou výrobku, na ktorú podstatná zmena nemala žiadny vplyv, môže sa zbaviť zodpovednosti. Cieľom je, aby osoba, ktorá vykonala podstatnú zmenu,

neniesla zodpovednosť za vady, ktoré nesúvisia s jej zásahom, ale iba za tie, ktoré sú výsledkom vykonanej zmeny.

Na osobu podľa odseku 3 sa popri tomto osobitnom dôvode môžu vzťahovať aj relevantné liberačné dôvody podľa odseku 1, obdobne to platí aj pre výrobcu komponentu podľa odseku 2.

K § 8

Ustanovenie zakotvuje zákaz vylúčenia alebo obmedzenia zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Ide o objektívnu zodpovednosť, ktorej sa osoby podľa § 6 nemôžu zbaviť jednostranným vyhlásením ani zmluvnou dohodou s poškodeným. Cieľom je zachovať plnú ochranu poškodených a zabrániť oslabeniu ich postavenia prostredníctvom zmluvných alebo iných obmedzení.

K § 9

Ustanovenie upravuje situácie, v ktorých za tú istú škodu podľa návrhu zákona zodpovedá viacero osôb podľa § 6. Zavádza pravidlo spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti, aby si poškodený mohol účinne uplatniť nárok voči ktorémukoľvek zo zodpovedných subjektov v plnom rozsahu bez potreby rozlišovať ich podiel na vzniku škody.

V smernici (EÚ) 2024/2853 je v článku 12 ods. 2 upravené obmedzenie regresnej náhrady v osobitnej situácii, keď výrobca začlení softvér ako komponent do výrobku. Ustanovenie stanovuje, že takýto výrobca nemá právo na regres voči výrobcovi chybného softvérového komponentu, ktorý spôsobil škodu, ak tento výrobca softvérového komponentu bol v čase uvedenia komponentu na trh mikropodnikom alebo malým podnikom a zároveň sa dotknuté strany zmluvne dohodli na vzdaní sa práva na regres. Táto úprava nebola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže slovenské právo umožňuje hospodárskym subjektom v obchodnoprávnych vzťahoch zmluvne upraviť vnútorné regresné vzťahy vrátane dohody o vylúčení alebo modifikácii regresu na základe zásady zmluvnej voľnosti podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vnútorné vyporiadanie medzi viacerými zaviazanými osobami upravuje § 383 Obchodného zákonníka. Tým je možné dosiahnuť výsledok predpokladaný článkom 12 ods. 2 smernice (EÚ) 2024/2853, t. j. neuplatnenie regresu, ak sa na tom dotknuté hospodárske subjekty výslovne zmluvne dohodnú.

K § 10

Odsek 1 rieši situácie, keď k vzniku škody okrem vadnosti výrobku prispelo aj konanie alebo opomenutie tretej osoby. Na ochranu poškodeného sa potvrdzuje plná zodpovednosť osoby podľa § 6. Poškodený nemusí preukazovať mieru účasti tretej osoby na vzniku škody. Zároveň sa zachováva právo zodpovedného hospodárskeho subjektu na následné vyporiadanie s treťou osobou podľa všeobecného ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody.

Ustanovenie odseku 2 určuje posúdenie zodpovednosti pri spoluúčasti poškodeného ako aj pri výlučnom zavinení poškodeného na vzniku škody. Ak popri vadnosti výrobku prispelo súčasne aj konanie alebo opomenutie poškodeného alebo osoby, za ktorú zodpovedá (napríklad dieťa, nad ktorým rodič zanedbal dohľad), výška náhrady sa určí podľa miery účasti na spôsobení škody. V prípade, ak škodu spôsobilo výlučne konanie alebo opomenutie poškodeného alebo konanie či opomenutie osoby, za ktorú zodpovedá, znáša túto škodu poškodený sám.

K § 11

Ustanovenie určuje okruh osôb oprávnených uplatniť nárok na náhradu škody podľa návrhu zákona a nadväzuje na hmotnoprávny základ ustanovený v § 3. Nárok môže uplatniť predovšetkým poškodený, ďalej osoba, na ktorú právo na náhradu škody prešlo alebo jej bolo postúpené (napríklad dedič pri dedení, postupník pri postúpení pohľadávky, poisťovateľ pri prechode práva na poisťovateľa), a napokon osoba oprávnená konať v mene poškodeného podľa osobitného predpisu (napríklad zákonný zástupca alebo oprávnený subjekt na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov). Úprava zabezpečuje efektívne uplatnenie nároku aj v situáciách, keď poškodený nemôže konať sám alebo nie je účelné, aby konal sám, a zachováva súlad s osobitnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi.

K § 12

Ustanovenie upravuje subjektívnu premlčaciu lehotu nároku na náhradu škody. Lehota je tri roky a začína plynúť dňom, keď sa poškodený dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o vzniku škody, o vadnosti výrobku a o totožnosti zodpovednej osoby za škodu podľa § 6. Vyžaduje sa kumulatívna znalosť všetkých troch skutočností.

K § 13

Ustanovenie odseku 1 zavádza objektívnu lehotu zániku práva na náhradu škody v trvaní desiatich rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že výrobky časom starnú a s vedecko-technickým pokrokom sa zlepšujú bezpečnostné normy, nebolo by primerané, aby hospodárske subjekty niesli za vadnosť svojich výrobkov zodpovednosť počas neobmedzeného obdobia. Lehota plynie odo dňa uvedenia vadného výrobku na trh alebo uvedenia do prevádzky. Pri výrobku, ktorý bol po podstatnej zmene opätovne sprístupnený na trhu alebo uvedený do prevádzky, začína plynúť nová desaťročná lehota, pretože podstatne zmenený výrobok sa považuje za nový výrobok. Aktualizácie alebo modernizácie, ktoré nepredstavujú podstatnú zmenu výrobku, nemajú vplyv na lehotu na uplatnenie nároku vzťahujúcu sa na pôvodný výrobok.

Návrh zákona v odseku 2 zavádza výnimku z desaťročnej objektívnej lehoty pre prípady oneskoreného prejavenia sa poškodenia zdravia. Ak si poškodený nemohol uplatniť nárok v lehote podľa odseku 1 kvôli oneskorenému prejavovaniu sa následkov, právo zanikne až uplynutím 25 rokov. Toto predĺženie lehoty zohľadňuje, že príznaky poškodenia zdravia sa môžu vyvíjať pomaly a musia byť podložené lekárskymi dôkazmi.

K § 14

Vzhľadom na skutočnosť, že zodpovednosť hospodárskych subjektov za škodu spôsobenú vadným výrobkom sa uplatňuje bez ohľadu na zavinenie, spravodlivé rozdelenie rizika spočíva v tom, že žalobca nesie dôkazné bremeno o vzniku škody, vadnosti výrobku a príčinnej súvislosti medzi vadnosťou výrobku a vznikom škody. Súčasne je potrebné zohľadniť informačnú nerovnováhu, pretože žalobca má často obmedzený prístup k technickým informáciám a dokumentácii, ktorými disponuje žalovaný. Odsek 1 preto ustanovuje, že ak žalobca predloží súdu dôkazy odôvodňujúce nárok na náhradu škody, súd na jeho návrh uloží žalovanému sprístupniť dôkazy podstatné na rozhodnutie veci, ktorými disponuje. K takýmto dôkazom patria aj dokumenty, ktoré musí žalovaný vytvoriť ex novo zostavením alebo označením dostupných dôkazov.

Odsek 2 umožňuje žalovanému účinne uplatňovať procesnú obranu. Ak žalovaný predloží súdu skutočnosti a dôkazy, z ktorých vyplýva, že na uplatňovanie prostriedkov procesnej obrany potrebuje prístup k dôkazom, ktorými disponuje žalobca, súd uloží žalobcovi tieto dôkazy sprístupniť. Účelom je odstrániť informačnú nerovnováhu v prípadoch, keď má žalobca vo svojej dispozícii relevantné podklady.

Návrh zákona súčasne vyžaduje, aby súd obmedzil rozsah sprístupnenia dôkazov na to, čo je nevyhnutné a primerané. Cieľom je zabrániť nešpecifickému vyhľadávaniu informácií, ktoré nesúvisia s prejednávanou vecou, chrániť dôverné informácie a obchodné tajomstvo. Pri rozhodovaní o návrhoch na sprístupnenie dôkazov súd prihliada okrem oprávnených záujmov sporových strán aj na oprávnené záujmy tretích osôb. Rovnaké kritériá sa uplatňujú pri návrhoch žalobcu aj žalovaného.

Ak sa od žalovaného vyžaduje sprístupnenie dôkazu, ktorý obsahuje informáciu, ktorá je predmetom obchodného tajomstva alebo ktorú žalovaný považuje za predmet obchodného tajomstva, môže súd prijať osobitné opatrenia na zachovanie dôvernosti tejto informácie počas konania aj po jeho skončení. Cieľom je dosiahnuť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi ochranou držiteľa obchodného tajomstva a záujmom žalobcu na prístupe k dôkazom. Medzi takéto opatrenia patria najmä obmedzenie prístupu k dokumentom obsahujúcim obchodné tajomstvo alebo označeným ako obchodné tajomstvo, obmedzenie prístupu na pojednávania pre vymedzený okruh osôb a umožnenie prístupu len k upraveným dokumentom alebo prepisom z pojednávania. Pri rozhodovaní o týchto opatreniach súd zohľadní právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, oprávnené záujmy sporových strán a tretích osôb, ako aj možnú ujmu vyplývajúcu zo schválenia alebo zamietnutia opatrení.

V odseku 5 sa ustanovuje možnosť, aby súd uložil povinnosť sprístupniť dôkazy ľahko dostupným a zrozumiteľným spôsobom, ak si to vyžaduje ich povaha alebo zložitosť, ako napríklad pri podkladoch týkajúcich sa digitálnych produktov či technických systémov. Takýto postup má uľahčiť prácu s dôkazmi a predísť neprimeranej dôkaznej neistote. Uloženie povinnosti sa posudzuje z hľadiska primeranosti so zreteľom na náklady a zaťaženie povinnej

strany, aby požiadavka na sprístupnenie nebola neprimeraná. Tento prístup korešponduje s § 17 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd koná hospodárne, bez zbytočných prieťahov a bez neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

K § 15

Odsek 1 upravuje základné pravidlo dôkazného bremena v zmysle, ktorého žalobca preukazuje vadnosť výrobku, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vadnosťou výrobku a škodou. Ide o východiskový rámec objektívnej zodpovednosti, ktorý jasne určuje predmet dokazovania na strane žalobcu. Súčasne platí, že prípadnú informačnú nerovnováhu vyvažujú procesné nástroje podľa § 14 a vyvrátiteľné domnienky uvedené v nasledujúcich odsekoch.

Spoločný mechanizmus na zmiernenie dôkazného bremena žalobcu predstavujú vyvrátiteľné domnienky, ktoré súdu umožňujú založiť existenciu vadnosti alebo príčinnej súvislosti na prítomnosti inej skutočnosti, ktorá bola preukázaná pri súčasnom zachovaní práva žalovaného tieto domnienky vyvrátiť.

Ak žalovaný napriek uloženej povinnosti nesprístupní podstatné dôkazy, ktorými disponuje, nastupuje domnienka, že výrobok je vadný. Účelom je motivovať k plneniu povinnosti sprístupniť informácie rozhodné pre posúdenie veci.

V záujme posilnenia úzkeho vzťahu medzi právnymi predpismi o bezpečnosti výrobkov a pravidlami zodpovednosti sa domnienka vadnosti uplatní aj vtedy, ak žalobca preukáže, že výrobok nespĺňa povinné bezpečnostné požiadavky, ktoré majú chrániť pred druhom škody, ktorú poškodený utrpel.

Domnienka vadnosti sa uplatní aj pri zjavnom nesprávnom fungovaní výrobku počas jeho rozumne predvídateľného používania alebo za bežných podmienok používania, pretože za týchto okolností by bolo neprimerane zaťažujúce vyžadovať od žalobcu ďalšie dokazovanie samotnej vadnosti. Typickým príkladom je situácia, keď sa pri rozumne predpokladanom používaní roztriešti sklenená fľaša, pričom za daných okolností je existencia vadnosti nespochybniteľná. Rozumne predvídateľné používanie zahŕňa použitie podľa informácií výrobcu alebo osoby uvádzajúcej výrobok na trh, bežné použitie vyplývajúce z návrhu a konštrukcie výrobku a tiež použitie, ktoré možno rozumne očakávať vzhľadom na zákonné a ľahko predvídateľné správanie používateľov.

Odsek 3 upravuje vyvrátiteľnú domnienku príčinnej súvislosti v prípadoch, keď je preukázané, že výrobok je vadný a vzniknutá škoda svojím druhom zvyčajne zodpovedá takejto vade aj s prihliadnutím na skúsenosti z obdobných prípadov. V takom prípade sa od žalobcu nevyžaduje, aby osobitne preukazoval príčinnú súvislosť, pretože jej existencia sa predpokladá. Účelom je zjednodušiť dokazovanie v prípadoch, kde je typová väzba medzi vadou a následkom obvyklá a predvídateľná.

Ustanovenie odseku 4 umožňuje súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu a bez ohľadu na sprístupnenie dôkazov podľa § 14, predpokladať vadnosť, príčinnú súvislosť medzi vadnosťou a škodou, alebo oboje, ak má žalobca z dôvodu technickej alebo vedeckej zložitosti mimoriadne ťažkosti s ich preukázaním a zároveň preukáže pravdepodobnosť vadnosti, pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, alebo oboje. Zavedenie tohto mechanizmu bráni tomu, aby požiadavka obvyklej úrovne dokazovania v technicky náročných sporoch ohrozila účinné uplatnenie práva na náhradu škody. Technickú alebo vedeckú zložitosť posudzuje súd individuálne podľa charakteru veci. Zohľadňuje sa napríklad zložitá povaha výrobku, akým môže byť inovatívna zdravotnícka pomôcka, zložitá povaha použitej technológie, ako je strojové učenie, zložitosť informácií a údajov, ktoré má žalobca analyzovať, a tiež zložitosť kauzálneho vzťahu, napríklad súvislosť medzi farmaceutickým alebo potravinárskym výrobkom a určitým zdravotným stavom, či situácie, v ktorých by bolo možné príčinnú súvislosť preukázať len vysvetlením vnútorného fungovania systému umelej inteligencie. Hoci by mal žalobca predložiť argumenty na vysvetlenie mimoriadnych ťažkostí, nemalo by sa vyžadovať ich podrobné dokazovanie. V spore o náhradu škody v súvislosti so systémom umelej inteligencie by na to, aby súd mohol rozhodnúť o existencii mimoriadnych ťažkostí, nemal byť žalobca povinný vysvetľovať osobitné vlastnosti konkrétneho systému umelej inteligencie ani to, ako tieto vlastnosti sťažujú preukázanie príčinnej súvislosti.

Žalovaný môže namietať všetky prvky nároku vrátane samotnej existencie mimoriadnych ťažkostí a môže predložiť dôkazy na vyvrátenie uplatnených domnienok.

K § 16

Ustanovenie stanovuje subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka a Civilného sporového poriadku v prípadoch, keď návrh zákona neustanovuje inak.

K § 17

Ustanovenie obsahuje prechodné ustanovenia, ktoré vymedzujú predovšetkým vzťah predchádzajúcej právnej úpravy s navrhovanou právnou úpravou.

K § 18

Transpozičné ustanovenie.

K § 19

Derogačné ustanovenie špecifikujúce právny predpis, ktorý sa ruší návrhom zákona.

K § 20