25. júni 2005 a skončili pred 12. májom 2011, obmedzila aktívnu legitimáciu združení na ochranu životného prostredia na právne predpisy, ktoré zakladajú práva pre jednotlivcov,
-podľa § 2 ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1 zákona zo 7. decembra 2006 o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia podľa smernice 2003/35/ES (Umwelt‑Rechtsbehelfsgesetz) v znení zákona z 21. januára 2013 v konaniach, ktoré sa začali po 25. júni 2005 a skončili pred 12. májom 2011, obmedzila rozsah súdneho preskúmania opravných prostriedkov združení na ochranu životného prostredia na právne predpisy, ktoré zakladajú práva pre jednotlivcov, a
-podľa § 5 ods. 1 a 4 zákona zo 7. decembra 2006 o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia podľa smernice 2003/35/ES (Umwelt‑Rechtsbehelfsgesetz) v znení zákona z 21. januára 2013 vylúčila z pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy správne konania, ktoré sa začali pred 25. júnom 2005,
nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EU z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie a článku 25 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia).
Case C-260/11 - The Queen, na žiadosť: David Edwards a i., proti Environment Agency a i. Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Supreme Court (Spojené kráľovstvo)]„Aarhuský dohovor — Smernica 2003/35/ES — Smernica 85/337/EHS — Posudzovanie vplyvov na životné prostredie — Smernica 96/61/ES — Integrované predchádzanie znečisťovaniu životného prostredia a jeho znižovanie — Prístup k spravodlivosti — Pojem ‚nedostupne drahé súdne konanie‘“
Výrok rozsudku:
Požiadavka, podľa ktorej trovy súdneho konania nesmú byť nedostupne drahé, upravená v článku 10a piatom odseku smernice Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie a v článku 15a piatom odseku smernice Rady 96/61/ES z 24. septembra 1996 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia, zmenených a doplnených smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26. mája 2003, si vyžaduje, aby osobám, na ktoré sa tieto ustanovenia vzťahujú, nebolo zabránené podať návrh na začatie súdneho konania patriaceho do pôsobnosti týchto článkov alebo pokračovať v účasti na takomto konaní z dôvodu finančnej záťaže, ktorá by z toho mohla vyplývať. Pokiaľ vnútroštátny súd rozhoduje o uložení povinnosti náhrady trov jednotlivcovi, ktorý ako navrhovateľ nemal úspech v spore v oblasti životného prostredia, alebo všeobecnejšie, pokiaľ tak, ako to môže byť v prípade súdov Spojeného kráľovstva, má v skoršom štádiu konania zaujať stanovisko k prípadnému obmedzeniu trov, na náhradu ktorých možno zaviazať navrhovateľa, ktorý nemal vo veci úspech, musí sa uistiť, že táto požiadavka bude dodržaná, pričom musí zohľadniť tak záujem osoby, ktorá chce brániť svoje práva, ako aj všeobecný záujem spojený s ochranou životného prostredia.
V rámci tohto posúdenia sa vnútroštátny súd nemôže oprieť len o ekonomickú situáciu dotknutej osoby, ale musí vykonať aj objektívnu analýzu výšky trov konania. Ďalej môže zohľadniť situáciu predmetných účastníkov konania, primeranú možnosť úspechu navrhovateľa, závažnosť konania pre navrhovateľa a pre ochranu životného prostredia, zložitosť uplatniteľného práva a konania, prípadnú nerozvážnu povahu návrhu v rôznych štádiách konania, ako aj existenciu vnútroštátneho systému pomoci súvisiacej s trovami konania alebo režimu ochrany v oblasti trov konania.
Naopak okolnosť, že dotknutá osoba nebola v praxi odradená od svojho postupu, sama osebe nestačí na usúdenie, že konanie nemá pre ňu nedostupne drahú povahu.
Napokon toto posúdenie nemožno vykonať podľa odlišných kritérií v závislosti od toho, či k nemu dochádza v závere prvostupňového konania, konania o odvolaní alebo konania o dovolaní.