Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky
Programové rozpočtovanie malo priniesť prehľadnosť použitia zdrojov, vecné sledovanie výdavkov a informovanie
o výsledkoch ich použitia. Do slovenskej územnej samosprávy bolo zavedené od roku 2009 s cieľom:
zvýšiť transparentnosť a informačnú hodnotu rozpočtov,
mať možnosť merať, hodnotiť a porovnávať výkonnosť, efektivitu a účinnosť obcí, miest a samosprávnych
krajov medzi sebou,
zvýšiť účelnosť vynakladania verejných zdrojov,
zabezpečiť vyššiu verejnú kontrolu činnosti územnej samosprávy,
zabezpečiť a posilniť strategické plánovanie a riadenie rozvoja územia a potrieb obyvateľov na miestnej
a regionálnej úrovni minimálne v strednodobom časovom horizonte.
Štandardizácia systému programového rozpočtovania je nedostatočná
Súčasťou štandardizácie programového rozpočtovania je, podľa jeho metodiky, vypracovanie (1) pravidiel
rozpočtového procesu, ktoré detailne popíšu úlohy a zodpovednosť jeho jednotlivých účastníkov pri príprave,
schvaľovaní, zmene, monitorovaní a hodnotení programového rozpočtu, (2) štandardizovaných formulárov pre
rozpočtový proces vrátane prípravy, úpravy, monitorovania a hodnotenia programového rozpočtu a (3)
rozpočtového harmonogramu, ktorý definuje konkrétne termíny plnenia úloh účastníkov rozpočtového procesu.
Cieľom štandardizácie rozpočtového procesu je zvýšiť jeho kvalitu a transparentnosť.
Na rozdiel od zásad hospodárenia s majetkom platná legislatíva neurčovala územnej samospráve prijať a používať
zásady rozpočtového hospodárenia s vymedzením ich povinného obsahu, a to najmä vo vzťahu k programovému
rozpočtovaniu. Platné právne predpisy neurčujú, ako má systém programového rozpočtovania v územnej
samospráve vyzerať. Určujú len to, čo má byť jeho výsledkom – rozdelenie výdavkov územnej samosprávy
do programov so zámermi a cieľmi. MF SR síce v roku 2007 vypracovalo metodiku programového rozpočtovania
pre územnú samosprávu, avšak táto nebola – na rozdiel od metodiky programového rozpočtovania pre správcov
kapitol štátneho rozpočtu alebo postupov účtovania, či rozpočtovej klasifikácie – právne záväzná. Aj keď ponúkala
príklady dobrej praxe, mala len odporúčací charakter.
Mestá nemali vypracované osobitné vnútorné pravidlá svojho programového rozpočtovania, zodpovedajúce ich
podmienkam a metodike programového rozpočtovania. Vnútorné pravidlá rozpočtového hospodárenia sa prioritne
zaoberali zostavením klasického finančného rozpočtu. Programové rozpočtovanie riešili len okrajovo. Nebola tak
zabezpečená štandardizácia programového rozpočtovania a neboli vytvorené predpoklady na optimálne riadenie
systému rozpočtového procesu, no tým aj kvality a transparentnosti zostavenia, monitorovania a hodnotenia
programového rozpočtu. Chýbajúce pravidlá programového rozpočtovania viedli k jeho neúčinnosti. V prípade, že
mestá neprijmú pravidlá a postupy tvorby, monitorovania a hodnotenia programového rozpočtovania vychádzajúce
z jeho metodiky, nevytvoria základný predpoklad správneho a účinného uplatňovania programového rozpočtovania
vo svojich podmienkach.
Neželaným dôsledkom zavedenia programového rozpočtovania bol nárast administratívy, čo mestá odrádzalo
od jeho dôsledného uplatňovania. Zvlášť, keď popri programovom rozpočte mali tvoriť a sledovať rozpočet
zostavený podľa rozpočtovej klasifikácie (zloženej z druhovej, organizačnej, ekonomickej a funkčnej klasifikácie).
Vzdelávanie v oblasti programového rozpočtovania chýba
Bez poznania teórie, filozofie, zmyslu a metodiky programového rozpočtovania nemožno ho správne uplatňovať
a preto nemôže prinášať očakávané výsledky, benefity. Teoretická znalosť programového rozpočtovania je
pre jeho správne používanie kľúčová a nevyhnutná. MF SR pre územnú samosprávu k programovému
rozpočtovaniu vypracovalo metodiku a pre vybrané samosprávy zorganizovalo len pilotné školenie v rokoch 2007
– 2008. Keďže legislatíva sa v tejto oblasti nemenila a MF SR neevidovalo ani žiadne požiadavky zo strany
samosprávy, ďalšie školenia neorganizovalo. Z rovnakých dôvodov ani neplánuje meniť a aktualizovať svoje
metodické príručky. Považuje ich za dostačujúce. Vzdelávanie v oblasti programového rozpočtovania štát územnej
samospráve neponúkal. Na druhej strane nebol dopyt po takomto vzdelávaní. Okrem pár výnimiek (mestá Dunajská
Streda, Kežmarok, Petržalka, Rožňava a Senec) zamestnanci miest neabsolvovali školenie programového
rozpočtovania. Bez neho nepoznali jeho metodiku, ako sa má programový rozpočet tvoriť, monitorovať a hodnotiť,
aké sú jeho úlohy a k čomu má prispieť. Neorganizovaním a nezabezpečením vzdelávania v oblasti programového
rozpočtovania pre volených zástupcov miest, hlavných kontrolórov a príslušných zamestnancov miest nebol
zabezpečený základný predpoklad jeho správneho a účinného uplatňovania v praxi. Potvrdili sa tak riziká
4
