1

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov predkladajú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Milan Majerský, František Mikloško, Marián Čaučík, Jozef Hajko, Ján Horecký, Igor Janckulík, František Majerský, Peter Stachura, Branislav Škripek, Martin Šmilňák a Andrea Turčanová.

Predkladaný návrh ústavného zákona reaguje na súčasné výzvy v oblasti štátnej suverenity, základných práv a slobôd, stability legislatívneho procesu, ochrany rodičovských práv, kultúrno-etických otázok a verejnej morálky. Cieľom novelizácie je posilniť ústavnú ochranu kľúčových hodnôt Slovenskej republiky a zabezpečiť, aby rozhodnutia v zásadných oblastiach verejného života vychádzali zo širokého demokratického konsenzu.

Navrhovaná ústavná zmena reflektuje aj medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky, rozhodovaciu prax ústavných súdov v Európe a zásady právneho štátu, pričom zároveň chráni národnú identitu a ústavnú suverenitu Slovenskej republiky.

Ústavne sa zakotvuje povinnosť rozhodovať o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie alebo organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (NATO) ústavným zákonom, ktorý musí byť potvrdený referendom.

Zavádza sa vyššia ústavná ochrana kultúrno-etických otázok (tzv. kultúrno-etické materiálne jadro Ústavy), pričom sa výslovne stanovuje, že v oblastiach ochrany života, rodinného práva, verejnej morálky a osobného statusu neboli na nadnárodné inštitúcie prenesené žiadne právomoci.

Zabezpečuje sa, aby rozhodnutia európskych a medzinárodných súdov nemohli ovplyvňovať základné etické a kultúrne otázky, ktoré patria do výlučnej národnej kompetencie.

Zakotvuje sa zákaz surogátneho materstva, eugenických praktík, klonovania ľudí a vytvárania embryí na výskumné a terapeutické účely.

Úprava zabezpečuje ochranu materstva a jasnú biologickú identitu rodičovstva, čím sa predchádza snahám o redefiníciu rodičovských vzťahov v rozpore s prírodnými zákonitosťami.

Novela ústavy reflektuje medzinárodné štandardy ochrany ľudských práv v oblasti biomedicíny a genetiky, predovšetkým princípy zakotvené v Dohovore o ľudských právach a biomedicíne a Dodatkovom protokole o zákaze klonovania ľudských bytostí.

2

Rodičia získavajú ústavnú garanciu, že môžu vychovávať a vzdelávať svoje deti v súlade so svojím morálnym a náboženským presvedčením, pričom štát musí toto právo rešpektovať.

Vzdelávanie v oblasti intímneho života a sexuálneho správania môže prebiehať iba so súhlasom zákonného zástupcu, čím sa predchádza vnášaniu hodnotovo sporného obsahu do vzdelávania detí bez vedomia a súhlasu rodičov.

Posilňuje sa právo na výhradu vo svedomí, pričom sa stanovujú jasné limity jeho uplatnenia.

Navrhovaná ústavná novela predstavuje zásadný krok k posilneniu suverenity, ochrane ľudských práv a hodnôt a k stabilizácii legislatívneho procesu. Je v súlade s medzinárodnými záväzkami SR, rešpektuje princípy demokratického rozhodovania a právneho štátu a poskytuje vyššiu ochranu základným právam občanov.

Jej prijatie zabezpečí, že Slovenská republika zostane verná svojim hodnotám a kultúrno-historickým tradíciám, pričom sa zaručí právna stabilita a ochrana ústavne garantovaných práv jej občanov.

Návrh ústavného zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Predkladaný materiál nebude mať vplyv na rozpočet verejnej správy, vplyv na limit verejných výdavkov, vplyv na podnikateľské prostredie, informatizáciu spoločnosti, vplyvy na životné prostredie a ani vplyvy na služby verejnej správy pre občana.

Predkladaný materiál bude mať pozitívny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, a na sociálne vplyvy.

3

B.Osobitná časť

K čl. I

K bodu 1 (čl. 7 ods. 1)

Podľa súčasnej dikcie článku 7 ods. 1 Ústavy Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom. Navrhuje sa doplnenie, podľa ktorého aj o vystúpení z Európskej únie alebo organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (NATO -Severoatlantickej aliancie) by bolo obligatórne potrebné prijatie ústavného zákona, ktoré sa následne potvrdí referendom. V nadväznosti na to sa novelizuje aj článok 93 ods. 1 Ústavy v otázke referenda.

Podľa súčasne platného stavu sa ústavným zákonom s následným referendom rozhoduje iba v prípade vystúpenia zo štátneho zväzku medzi Slovenskou republikou a iným štátom (štátmi). Takéto kritérium nespĺňa Európska únia, resp. predtým Európske spoločenstvá a ani organizácia vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.

Aj z rozhodnutia Ústavného súdu vyplýva, "že otázka právnej povahy Európskej únie v súčasnom stave, po eventuálnom nadobudnutí platnosti Zmluvy a v budúcnosti vôbec je z viacerých hľadísk otázkou mimoriadne zložitou so vzájomne sa prelínajúcimi medzinárodnými a vnútroštátnymi aspektmi. Ústavný súd konštatuje, že vývoj v Európskej únii nepochybne tenduje k štátnej forme, teda k štátnemu zväzku, ale serióznym spôsobom určiť moment, kedy sa tak stane, nie je podľa názoru Ústavného súdu nateraz možné.

"Z týchto ani zo žiadneho ďalšieho ustanovenia Zmluvy nevyplýva, že by sa Zmluvou zakladal spoločný štát členov Európskej únie alebo, že by Európska únia ako politické a ekonomické zoskupenie členských štátov mala po prijatí Zmluvy nadobudnúť povahu štátneho zväzku, a podľa ústavného súdu Slovenská republika nemôže sama priznať Európskej únii tento štatút.“

V súčasnosti podľa článku 84 ods. 3 Ústavy v prípade vyslovenia súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 3 (kam patrí aj medzinárodná zmluva o pristúpení SR do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti) si vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov, t. j. 76 poslancov, analogicky tak aj v prípade vystúpenia z takejto organizácie, by stačila len takáto väčšina bez nutnosti konať referendum. V prípade vyslovenia súhlasu podľa článku 84 ods. 4 (kam patrí aj medzinárodná zmluva podľa článku 7 ods. 2, t. j. prenesenie časti práv na Európske spoločenstvá a na Európsku úniu) sa síce vyžaduje trojpätinová väčšina všetkých poslancov, t. j. 90 poslancov, ale opäť v prípade eventuálneho vystúpenia bez nutnosti obligatórneho referenda.

4

Slovenská republika je členským štátom Európskej únie a Severoatlantickej aliancie (NATO), pričom jej členstvo v týchto organizáciách má zásadný vplyv na ekonomiku, bezpečnosť a geopolitické postavenie krajiny. Akékoľvek rozhodnutie o vystúpení by malo byť zodpovedné, premyslené a založené na širokom konsenze spoločnosti.

Doplnením povinnosti (v nadväznosti aj na novelizáciu článku 93 ods. 1 Ústavy) rozhodnúť o vystúpení referendom sa predchádza situáciám, keď by o takomto kroku mohla rozhodnúť iba parlamentná väčšina bez priameho súhlasu občanov. Tento mechanizmus zabezpečuje ochranu pred unáhlenými politickými rozhodnutiami, vyššiu mieru stability zahraničnopolitickej orientácie Slovenska, demokratickú kontrolu dôležitých rozhodnutí, ktoré ovplyvnia budúce generácie.

Navrhovanou novelizáciou sa tak zvýši ústavná ochrana a zároveň vôľa občanov rozhodovať o tak významnej otázke ako je eventuálne vystúpenie z Európskej únie alebo organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.

K bodu 2 (čl. 7 ods. 6)

Novelizácia čl. 7 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky predstavuje významné ústavnoprávne ustanovenie, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu suverenity Slovenskej republiky v kľúčových kultúrno-etických otázkach. Táto zmena reflektuje základné princípy demokracie, právneho štátu a ústavnej identity Slovenskej republiky.

Ústavné právo Slovenskej republiky vychádza z koncepcie štátnej suverenity, ktorá sa vzťahuje aj na otázky kultúrno-etického charakteru. Doplnenie ústavného textu interpretačne zdôrazňuje pri ústavnokonformnom výklade, že v oblastiach ochrany života, rodinného práva, verejnej morálky a osobného statusu nedošlo k prenosu právomocí na Európsku úniu ani iné nadnárodné organizácie.

Judikatúra ústavných súdov v členských krajinách EÚ (napr. Spolkový ústavný súd Nemecka – Maastrichtské a Lisabonské rozhodnutie) už stanovila limity pre prenos kompetencií. Tieto rozhodnutia jasne naznačujú, že otázky spojené s kultúrno-etickou identitou a základnými hodnotami patria do výlučnej kompetencie národného zákonodarcu.

Podľa článku 4 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ) je EÚ povinná rešpektovať národnú identitu členských štátov, ktorá zahŕňa aj ústavný poriadok a hodnoty každého štátu. Tento princíp podporil aj Súdny dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach (napr. Sayn-Wittgenstein, C-208/09), v ktorých zdôraznil, že otázky ústavnej identity sú výlučne v právomoci členských štátov.

5

Navrhované doplnenie článku 7 ods. 6 je dôležité aj z dôvodu narastajúceho aktivizmu nadnárodných súdov a inštitúcií, ktoré prijímajú rozhodnutia v oblastiach spadajúcich do výlučnej národnej právomoci. V posledných rokoch došlo k viacerým prípadom, kedy Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) alebo Súdny dvor EÚ v Luxemburgu rozhodovali v otázkach, ktoré majú výlučne etický a kultúrny charakter.

Riziko zásahu do kultúrno-etických otázok

•Interrupcie a eutanázia – Rozhodnutie vo veci A, B a C proti Írsku (ESĽP, 2010), v ktorom súd naznačil, že reštrikcie interrupcií môžu byť v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach.

•Definícia manželstva – Vo veci Coman a iní, C-673/16 Súdny dvor EÚ uznal manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inej krajine EÚ.

•Rodová politika – Čoraz častejšie rozhodnutia európskych inštitúcií podporujúce zavádzanie rodovej ideológie do školských osnov.

Cieľom doplnenia tzv. kultúrno-etického materiálneho jadra Ústavy (v nadväznosti aj na nižšie novelizované body 3, 4, 5, 6 a 7) je preto zabezpečiť, aby rozhodnutia európskych inštitúcií nemohli byť interpretované ako záväzné pre Slovenskú republiku vo vymenovaných základných kultúrno-etických oblastiach (týkajúce sa ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia po prirodzenú smrť, inštitúcie manželstva muža a ženy ako základu spoločnosti, verejnej morálky, rodinného práva, osobného statusu, kultúry, jazyka ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia).

Zásada subsidiarity je jedným zo základných princípov fungovania EÚ, zakotvená v článku 5 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Podľa tejto zásady môžu inštitúcie EÚ zasahovať len vtedy, ak daný problém nemožno efektívne riešiť na národnej úrovni.

V otázkach rodiny, vzdelávania, zdravotníctva a verejnej morálky je aplikácia subsidiarity kľúčová. Práve tieto oblasti sú pevne zakotvené v národných ústavách a právnych poriadkoch členských krajín, čo potvrdzujú viaceré rozhodnutia ústavných súdov (napr. rozhodnutia Poľského ústavného tribunálu v otázkach rodinného práva a ochrany nenarodeného života).

Doplnenie článku 7 ods. 6 má preto ústavnú funkciu pri ochrane pred nadmerným zasahovaním nadnárodných inštitúcií do právnych vzťahov Slovenskej republiky.

V rámci hierarchie právnych noriem v Slovenskej republike má ústava najvyššiu právnu silu. Článok 7 ods. 2 Ústavy SR stanovuje prednosť právnych aktov EÚ pred zákonmi, avšak s výnimkou ústavných zákonov.

Toto chápanie predmetného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky sa odráža aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Medzinárodné dohovory o ľudských právach majú osobitné postavenie v systéme prameňov práva Slovenskej republiky. Za podmienok ustanovených čl. 11 ústavy majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Aj keď majú prednosť pred zákonmi, nemajú prednosť pred ústavou.“ (II. ÚS 91/1999).

6

Podobne aj poľský, český a nemecký ústavný súd konštatovali, že ak by právo EÚ zasiahlo do ústavne chránených hodnôt, bolo by neaplikovateľné.

Doplnenie článku 7 ods. 6 preto zabezpečuje, že ak by európske právo alebo rozhodnutia medzinárodných súdov boli v rozpore s ústavnými hodnotami Slovenskej republiky, nebudú mať prednosť.

Novelizácia článku 7 ods. 6 má zásadný význam pre vnútroštátnu aplikáciu práva. Výrazne ovplyvní výklad a aplikáciu právnych aktov EÚ slovenskými súdmi a správnymi orgánmi. Jeho prijatie znamená:

•Záväznosť pre všetky orgány štátnej moci – štátne orgány budú povinné rozhodovať v súlade s týmto ustanovením.

•Ochrana kultúrno-etickej identity SR – zabráni neželanému presadzovaniu rozhodnutí nadnárodných inštitúcií v citlivých otázkach.

•Posilnenie suverenity SR – zabezpečí výlučnú právomoc Slovenska v oblasti ochrany života, rodinného práva, vzdelávania a verejnej morálky.

Doplnenie článku 7 ods. 6 Ústavy SR je nevyhnutným krokom na ochranu suverenity Slovenskej republiky v otázkach kultúrno-etického charakteru. Reaguje na aktuálne trendy v rozhodovacej praxi európskych inštitúcií, ktoré presadzujú hodnoty a normy, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenska.

Ustanovenie vychádza z judikatúry ústavných súdov členských krajín EÚ a zásady subsidiarity, ktoré potvrdzujú, že tieto otázky patria výlučne do vnútroštátnej právomoci. Prijatím tohto ustanovenia bude zaručené, že Slovenská republika si zachová svoju ústavnú identitu a právomoc rozhodovať o zásadných otázkach týkajúcich sa ochrany života, rodiny, vzdelania a kultúry v rámci svojho vlastného ústavného poriadku.

Uvedené znenie súčasne vychádza z Deklarácie o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky v roku 2002. Rozhodnutia o kultúrno-etických otázkach nepatria do kompetencie žiadnej medzinárodnej organizácie, ktorej je Slovenská republika členským štátom vrátane EÚ. Inštitúcie Rady Európy a EÚ čoraz častejšie prijímajú akty (normatívne akty, rozhodnutia alebo soft-law), ktoré úzko súvisia s týmito otázkami a nerešpektujú princíp subsidiarity ani národnej identity členských krajín.

Nehovoriac o tom, že rozhodovanie o týchto citlivých otázkach patrí do kompetencie národného zákonodarcu v zmysle sebaurčenia a demokracie. Nadnárodný orgán nemá demokratickú legitimitu na rozhodovanie o kultúrno-etických otázkach. Transformačné spoločenské zmeny v oblasti ochrany života, rodiny, kultúry a morálky sa musia diať formou vnútroštátneho vývoja (zdola) a nie vonkajším nanútením nadnárodnými inštitúciami (zhora), ktoré nemajú žiadny vzťah ku konkrétnej krajine.

7

Aj z tohto dôvodu považuje delegovaný ústavodarca za dôležité v ústave zdôrazniť, že v týchto oblastiach nikdy neprišlo k prenosu kompetencií ani na EÚ ani na iné medzinárodné organizácie. Slovenská ústava nielen predpokladá suverenitu, ale ju aj garantuje a to aj vo vzťahu k nadnárodnému právu. V prípade konfliktu medzi ústavou a nadnárodným právom má logicky prednosť slovenské ústavné právo, ktoré zostáva nadriadené akejkoľvek právnej norme alebo právu.

Cieľom navrhovaného znenia je zároveň predísť neželanému ignorovaniu našich medzinárodných záväzkov a rozhodnutí medzinárodných súdov, ktoré v absolútnej väčšine zvyšujú úroveň ochrany práv aj v Slovenskej republike. Naopak, cieľom tejto úpravy je vytvoriť presne definovaný interpretačný rámec, ktorý umožní ochrániť zvrchovanosť SR v základných kultúrno-etických otázkach v prípadoch, ak by medzinárodné súdy rozhodli v oblastiach, kde nedošlo k presunu kompetencii, resp. kde si tieto kompetencie uzurpujú a ide z ich strany o neželaný sudcovský aktivizmus, ohrozujúci demokratické pravidlá a súdržnosť EÚ.

Navrhované ustanovenie má význam aj z hľadiska judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý v doterajšej judikatúre chápe prednosť práva EÚ absolútne – teda tak, ako to robí sám Súdny dvor EÚ, čo je v rozpore so znením čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý normuje právo EÚ nad zákony ale pod ústavu. Z ústavy vyplýva, že ústava zostáva nadriadená aj nad právo EÚ nehovoriac o tom, že právo EÚ môže sa môže aplikovať len na základe ústavnej normy bez ktorej by nemalo pre Slovensko žiadnu záväznosť a nebolo by ho možné ani aplikovať. Pre Ústavný súd by malo byť interpretačným vodítkom, že nielen ignorancia nadnárodného práva, ale aj jeho bezreflexívne nasledovanie má potenciál porušiť základné ústavné hodnoty a ľudské práva.

Prednosť európskeho práva nie je zakotvená v zakladajúcich zmluvách, preto ju Súdny dvor vyvodil z integračného účelu celého systému Európskej únie a z princípu prednosti samotného medzinárodného práva. Urobil tak najmä preto, aby Európska únia mohla plniť úlohy v oblastiach, v ktorých sa svojich právomocí v prospech Európskej únie vzdali členské štáty.

Problematika prednosti európskeho práva je však zložitejšia a je kreovaná i neustále sa vyvíjajúcou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie napr. (Van Gend en Loos 1963, vec 26/62, Costa vs. ENEL 1964, vec 6/64, Internationale Handelsgesellschaft 1970, vec 11/70, Simmenthal 1978, vec 106/77).

Pravidlo prednosti európskeho práva nie je vo všetkých členských štátoch akceptované bez výhrad. Niektoré členské štáty upravili spôsob uplatňovania supranacionálneho komunitárneho práva vo svojom poriadku, ako keby ich Ústava predstavovala „nariadené právo“, ktoré je povolané usmerniť právo Spoločenstva, ako keby právny poriadok

8

podriadený, „pod ústavný“ (Portugalsko, Poľsko, Fínsko, Rumunsko). Niektoré Ústavy požadovali aby k prenosu došlo výlučne zákonom (Nemecko) iné štáty (Belgicko) v otázke prenosu zvolili ústavno liberálnejšiu kombináciu zákona a zmluvy, kdežto iné štáty trvali na zmluvne dohodnutej forme prenosu, teda výlučne na medzinárodnej zmluve (Taliansko, Poľsko, Česká republika), (viď aj Tomášek, M. Týč, V. Petrlík, D. a kol. Právo Evropské Unie, 4 vydanie, Leges. 2025, str. 86). Spor sa vedie o miesto a úlohu ústavného práva.

Slovenský ústavný súd sa zatiaľ neodhodlal k formuláciám, ktoré urobili iné ústavné súdy (nemecký – Solange I 1974 (BVerfGE 37, 271), Solange II, 1986 (BVerfGE 73, 339) Maastrichtský nález 1993 BVerfGE 89, 155, Honeywell 2010 BVerfGE 126, 286, Weiss a spol. 2BvR 859/15, český – Nález PL.ÚS. 50/04 Cukrové kvóty III, PL.ÚS. 5/12 Slovenské dôchodky XVII nález PL. ÚS. 5/12, taliansky, španielsky alebo poľský – nález z mája 2005 (K 18/04), rumunský – nález z júna 2021 (390/2021) kde súd pripomenul, že je povolaný chrániť vrcholné miesto Ústavy, maďarský – december 2021) v jednotlivých rozhodnutiach a rozličných kontextoch, v ktorých určili limity pôsobenia nadnárodného práva v národných právnych poriadkoch, resp. stanovili hranice, v ktorých môžu nadnárodné inštitúcie (vrátane EÚ) vykonávať svoje kompetencie. Nakoniec aj Ústavný súd Českej republiky vo vyššie cit. kauze Slovenské dôchodky (nález PL. ÚS. 5/12) prehlásil akt EÚ za ultra vires, keď neaplikoval rozhodnutie Súdneho dvora EU C-399/09 (Landtová), na základe ktorého predtým rozhodoval Najvyšší správny súd ČR. Aj z tohto dôvodu je potrebné stanoviť hranice pre záväzky, ktoré vyplývajú pre Slovensko z nadnárodného práva (medzinárodného alebo práva EÚ) a ktoré iné inštitúcie sú povinné rešpektovať

Ako analogicky poznamenáva J. Drgonec (DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 315.) : „Aj v tomto vzťahu treba zdôrazniť význam implikovaného materiálneho jadra Ústavy. Európska únia nemôže Slovenskej republike oktrojovať zmenu formy vlády z republikánskej na monarchistickú, aby sa forma vlády v Európe zjednotila podľa vzoru kráľovstva Dánskeho, Holandského, Španielskeho či na obraz Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Európska únia tiež nemôže prijať nariadenia odstraňujúce právny štát, pozastaviť demokratickú formu vlády ani akokoľvek inak zmeniť materiálne jadro Ústavy. Táto požiadavka vyplývajúca zo suverenity štátu má relevanciu, len dokiaľ sa Ústava nezaradí k prameňom práva s nižším stupňom právnej sily, akú má úniové právo“.

Zrejmé sú aj dôsledky v prípade rozporu národného a nadnárodného práva. Nadnárodné právo ako normatívny akt alebo akt aplikácie práva nebude aplikovateľné v individuálnych prípadoch. Súdy a správne orgány ho nemôžu použiť na prejednávané veci.

Jazyk ústavnej a národnej identity umožňuje uchopiť národné dimenzie medzinárodného práva nie ako konflikt pozitívneho práva, ale ako ochranu kultúrnej, spoločenskej a politickej identity. Ide o situácie, kedy národný štát preferuje svoju koncepciu práva na úkor presadzovanej koncepcie zo strany medzinárodného práva. Nejde o odmietanie

9

medzinárodnej normy, ale o spôsob vysvetlenia jej lokálneho významu, ktorý sa tejto norme pripisuje.

K bodu 3 (čl. 15 ods. 5)

Navrhuje sa doplnenie ustanovenia článku 15 ods. 5, ktorý zakotvuje výlučnú ochranu ľudskej dôstojnosti a neodňateľných práv človeka, najmä v oblasti biomedicíny, reprodukčných technológií a genetických zásahov. Právna úprava reflektuje na moderné výzvy v oblasti zdravotníctva a vedy, ktoré potenciálne ohrozujú človeka ako autonómnu bytosť.

Cieľom novelizácie je zabezpečiť ochranu materstva a jasné určenie matky dieťaťa ako ženy, ktorá ho porodila a súčasne explicitne v ústavnoprávnej rovine (v nadväznosti aj na medzinárodné dohovory)

•Zakázať surogátne materstvo ako formu komercializácie ľudskej reprodukcie,

•Zakázať eugenické praktiky a manipuláciu s genetickým materiálom s cieľom selekcie a zásadnej modifikácie genetických vlastností,

•Zakázať klonovanie ľudských bytostí ako porušenie jedinečnosti človeka,

•Zakázať vytváranie embryí na výskumné a terapeutické účely, čo je v súlade s medzinárodnými štandardmi ochrany ľudských práv.

Ustanovenie reflektuje hodnotové a právne princípy, ktoré sú zakotvené v Ústave a sú dôsledne chápané aj v judikatúre orgánov na ochranu ľudských práv.

Surogátne (surogačné, náhradné) materstvo vedie ku komodifikácii človeka, pretože umožňuje, aby sa dieťa stalo predmetom zmluvného vzťahu. Tento jav vyvoláva mnohé etické a právne otázky, napríklad:

•Neistotu vo vzťahu medzi biologickou a právnou matkou,

•Riziko vykorisťovania zraniteľných žien, ktoré sa v dôsledku chudoby rozhodnú podstúpiť tehotenstvo za finančnú odmenu,

•Psychologické a právne problémy dieťaťa, ktoré nemusí poznať svoju biologickú matku.

Tento zákaz je v súlade s (medzinárodným) Dohovorom o právach dieťaťa (u nás publikované pod č. 104/1991 Zb.), ktorý požaduje ochranu dieťaťa pred akoukoľvek formou vykorisťovania a nadväzuje na súčasnú zákonnú úpravu (§ 89 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov) podľa ktorej :

(1) Matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila.

(2) Dohody a zmluvy, ktoré sú v rozpore s odsekom 1, sú neplatné.

V súčasnom svete zosilňuje nežiadúci jav tzv. reprodukčnej turistiky. Napr. v medializovanom prípade „Gammy“ žiadatelia z Austrálie využili služby náhradnej matky

10

z Thajska. Išlo o ženu vo veku 21 rokov, ktorá túto činnosť vykonávala preto, že potrebovala zaplatiť dlhy a zabezpečiť vzdelanie pre svoje dve vlastné deti. Vo väzbe na náhradné materstvo očakávala dvojčatá. Pričom u jedného z nich bol v 4 mesiaci tehotenstva diagnostikovaný downov syndróm. Žiadatelia preto požadovali, aby podstúpila interrupciu, čo z náboženských dôvodov odmietla a obe deti predčasne porodila. Problém však nastal niekoľko mesiacov po pôrode, kde si žiadatelia vyzdvihli a odviezli so sebou len zdravé dieťa, pričom to druhú ponechali u náhradnej matky (viď aj Valc, J. Budoucnost náhradního mateřství v českém právu. Soukromé právo č. 7-8/2024 str. 24-40). Typickou ukážkou je India, kde bolo v minulosti umožnené komerčné náhradné materstvo, čo bolo hojne využívané zo strany zahraničných klientov. V pozícií náhradných matiek boli často ženy s nízkych sociálnych vrstiev, čo sa odrážalo nie len v odmene za donosenie a pôrod dieťaťa, ale takisto často v nedôstojných podmienkach a požiadavkách, ktoré na nich boli kladené.

Rovnako tak susedná Česká republika v dôsledku absenciu jasnej právnej úpravy náhradného materstva sa stáva vyhľadávaným miestom zo strany medzinárodného organizovaného zločinu (viď medializovanú policajnú operáciu „Španiel“). Náhradné materstvo je okrem Slovenska v súčasnosti zakázané aj v ďalších európskych krajinách napr. v Rakúsku, Bulharsku, Dánsku (s aktuálnou snahou o legalizáciu), Fínsku, Francúzku, Taliansku, Malte, Nemecku, Nórsku, Španielsku a Švédsku, v minulosti aj v Portugalsku (už legalizované). V rámci Rady Európy umožňujú komerčnú formu náhradného materstva len Ukrajina a Gruzínsko, napriek rozporu s článkom 21 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne.

Náročnosť a zložitosť problematiky vyplýva aj z rozhodovacej praxe ESĽP (napr. rozsudok z 26. 06. 2014, sťažnosť č. 65192/11, Mennesson v. Francúzsko, 26. 06. 2014 sťažnosť č. 65941/11, Labassee v. Francúzsko, 08. 07. 2014 č. 29176/13 D. a ďalší v. Belgicko, rozsudok Veľkého senátu z 24. 01. 2017, sťažnosť č. 25358/12, Paradiso a Campanelli v. Taliansko, 22. 11. 2022, sťažnosti č. 58817/15 a č. 58252/15, D. B. a ostatný v. Švajčiarsko, 08. 12. 2022 č. 14889/19, Pejřilová v. Česká republika).

Navrhované ustanovenie má za cieľ precizovať a potvrdiť základné biologické fakty o rodičoch dieťaťa. Zároveň sa navrhuje pozdvihnúť na ústavnú úroveň akýkoľvek zákaz dohôd v súvislosti s tehotenstvom či plodením detí. Takéto dohody, dojednania či úkony sú zakázané. Rovnako sa zakazujú eugenické praktiky, použitie ľudského tela za účelom akéhokoľvek prospechu (nefinančného alebo finančného) a klonovanie ľudskej bytosti.

Navrhovaná právna úprava poskytuje ochranu ľudskej dôstojnosti, ktorá zakazuje vnímať ľudské telo, jeho časti, ľudské bytosti ako tovar, ktorý je možné kúpiť, vymeniť alebo predať. Neprípustné je akékoľvek umelé vylepšovanie človeka bez ohľadu na fázu ľudského vývoja (plod, dieťa, dospelý) ako aj degradácia človeka akoukoľvek formou, ktorý nemá určité vlastnosti, časti tela, alebo trpí fyzickou či psychickou indispozíciou, vadou či chorobou. Dôstojnosť človeka znamená, že každá ľudská bytosť je nenahraditeľná a jedinečná. Následne

11

ani žiadne formy klonovania človeka sú neprípustné. Podobne nie je možné realizovať výskum na ešte živých embryách

Eugenické praktiky zahŕňajú selektívne potraty na základe genetických vlastností alebo cielene vytváranie "dokonalých" ľudí. Ústava SR chápe ľudskú bytosť ako nezameniteľnú a jedinečnú, a preto akékoľvek selektívne rozmnožovanie porušuje princíp rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí.

Tento princíp podporujú aj medzinárodné zmluvy, ako Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ktorý stanovuje, že genetická modifikácia je možná len na terapeutické alebo diagnostické účely.

Klonovanie predstavuje extrémne riziko zneužitia vedy a technológie na neetické účely. Dodatkový protokol k Dohovoru o biomedicíne v článku 1 stanovuje absolútny zákaz klonovania, čo potvrdzuje aj Trestný zákon – zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (najmä v § 161 ods. 2 - Neoprávnený experiment na človeku a klonovanie ľudskej bytosti), podľa ktorého: „ Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak vykoná akýkoľvek zásah s cieľom vytvoriť ľudskú bytosť v ktoromkoľvek štádiu jej vývoja geneticky identickú s inou ľudskou bytosťou, či živou, alebo mŕtvou.“

Slovenská republika sa ako člen Rady Európy a Európskej únie zaviazala dodržiavať najvyššie štandardy ochrany ľudských práv. Významnými medzinárodnými dokumentmi (v oblasti medicíny) sú:

Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny - Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (u nás publikované v Zbierke zákonov pod č. 40/2000 Z. z.) v Oviedo 1997 a v Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny o zákaze klonovania ľudských bytostí v Paríži 1998 (u nás publikované v Zbierke zákonov pod č. 143/2001 Z. z.).

Navrhovaná ústavná úprava je tak v súlade s vyššie citovanými medzinárodnými právnymi záväzkami Slovenskej republiky, a to najmä:

Článok 13 Dohovoru, ktorý upravuje zásady zásahu do ľudského genómu. Podľa tohto ustanovenia je genetická modifikácia človeka prípustná iba na preventívne, diagnostické alebo terapeutické účely a zároveň len do tej miery, aby sa neporušila zárodočná bunková línia. Týmto spôsobom sa zabezpečuje, že genetické zásahy nebudú zneužité na účely eugeniky alebo vytvárania umelo modifikovaných jedincov.

Článok 14 Dohovoru zakotvuje zákaz výberu pohlavia budúceho dieťaťa, a to s výnimkou prípadov, kde by takýto výber slúžil na predchádzanie vážnemu dedičnému ochoreniu viažucemu sa na pohlavie. Tento zákaz reflektuje snahu predísť zneužívaniu techník lekársky

12

asistovanej reprodukcie na účely selektívneho výberu pohlavia podľa osobných preferencií rodičov.

V článku 18 Dohovoru sa výslovne zakazuje vytváranie ľudských embryí na výskumné účely. Ak zákon umožňuje výskum na embryách in vitro, musí zároveň zabezpečiť primeranú ochranu embrya. Táto zásada chráni ľudský život od jeho počiatku a predchádza jeho zneužívaniu na vedecké experimenty.

Článok 21 Dohovoru obsahuje zákaz akéhokoľvek finančného prospechu z ľudského tela alebo jeho častí. Ľudské telo nesmie byť predmetom obchodovania, čím sa predchádza jeho komodifikácii a zneužívaniu na čisto komerčné účely.

Dodatkový protokol k Dohovoru o biomedicíne v článku 1 stanovuje absolútny zákaz klonovania ľudských bytostí. Akékoľvek zásahy, ktorých cieľom je vytvorenie ľudskej bytosti geneticky totožnej s inou, či už žijúcou alebo mŕtvou, sú neprípustné. Geneticky totožná bytosť sa v tomto kontexte rozumie ako jedinec, ktorý má rovnaký súbor jadrových génov ako iný človek. Tento zákaz reflektuje princíp ochrany individuality a genetickej identity každého človeka.

Navrhovaná úprava článku 15 ods. 5 Ústavy SR tak jednoznačne korešponduje s týmito princípmi a posilňuje ochranu ľudskej dôstojnosti v kontexte biomedicíny, reprodukčných technológií a genetických manipulácií.

Navrhovaná úprava tak zabezpečí presnejšiu ochranu materstva a biologickej identity,, zakázanie neetických experimentov na embryách, dôslednejšiu reguláciu neetických vedeckých postupov.

Doplnenie článku 15 ods. 5 Ústavy SR je tak logickým vyvrcholením existujúcej legislatívy a reflektuje na globálne a európske štandardy ochrany ľudských práv. Jeho prijatie zamedzí možným budúcim hrozbám v oblasti bioetiky a zdravotníctva, posilní ochranu ľudskej dôstojnosti a zabezpečí, že Slovenská republika ostane vernou svojim hodnotovým a morálnym princípom.

K bodu 4 (čl. 24 ods. 1)

Novelizácia článku 24 ods. 1 sa zaoberá zakotvením práva na výhradu vo svedomí do Ústavy SR s cieľom posilniť ochranu slobody jednotlivca konať v súlade so svojim svedomím. Zároveň však ustanovuje limity pre jej uplatnenie v situáciách, kde existuje bezprostredné ohrozenie života, bezpečnosti alebo verejného poriadku.

Výhrada vo svedomí je zabezpečená medzi Slovenskou republikou a jednotlivými cirkvami, ktoré v nej pôsobia. Najvýznamnejším dokumentom je Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, publikovaná v Zbierke zákonov SR pod číslom 326/2001 Z. z. Keďže Apoštolský stolec vystupuje ako osobitný subjekt medzinárodného práva s vlastným

13

ius conventionis, ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má v súlade s Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi.

V Čl. 7 Slovenská republika garantuje každému právo na uplatnenie výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi, pričom podrobnosti mala upraviť osobitná medzinárodná zmluva, ktorá napokon nebola prijatá. To znamená, že hoci čl. 7 Základnej zmluvy priamo zakladá právo fyzických osôb a týka sa ľudských práv, nie je na základe vôle strán samovykonateľný, čo nemožno stotožňovať s ústavnou úpravou „prednosti pred zákonom“, ktorá sa týka skôr hierarchie právnych predpisov.

Právna konštrukcia Základnej zmluvy bola prevzatá aj pre ostatné konfesie na základe Zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorá bola publikovaná pod č. 250/2002 Z. z. Čl. 7 ods. 1 tejto zmluvy priznáva každému právo na výhradu vo svedomí podľa vieroučných zásad svojej cirkvi, kým čl. 7 ods. 2 odkazuje na osobitné dohody medzi zmluvnými stranami, v ktorých by sa mala zakotviť podrobnejšia úprava. Ani v tomto prípade nedošlo k ich prijatiu.

Ústavná úprava v čl. 24 ods. 1 v spojitosti s odsekom 4 Ústavy SR zastrešuje vo viacerých prijatých zákonných ustanovení napr. § 12 ods. 2 písm. c) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov; Etický kódex, ktorý tvorí prílohu č. 4 k zákonu č.

578/2004 Z. z.

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch v znení neskorších predpisov; § 2 zákona č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov.

Svedomie človeka má psychologickú a morálnu funkciu. Psychologická funkcia spočíva v tom, že svedomie je akt poznania seba a sveta. Morálne svedomie je charakterizované snahou robiť dobre a odmietať zlo. Morálny úsudok definuje kým jednotlivec je, čo zastáva a čo je jeho centrálnym morálnym jadrom. Ak osoba nebude konať v súlade so svedomím, tak stratí integritu alebo úplnosť svojej osoby. Retrospektívne, ak osoba konala v rozpore so svedomím, tak má pocit viny alebo ľútosti.

Vo vzťahu k právu či sociálnej realite v spoločnosti to znamená, že prostredníctvom svedomia jednotlivec realizuje kritické uvažovanie o práve či realite, a táto schopnosť je zdrojom tak morálnej slobody jednotlivca ako aj jeho zodpovednosti. Verejná moc je povinná rešpektovať túto transcendentnosť, ktorá je základom pre spoločnosť, ktorá sa snaží dosahovať a pestovať spravodlivosť. Okrem toho verejná moc si je povinná priznať, že právo nie je stelesnením spravodlivosti. Teda štát, ktorý uznáva slobodu svedomia, vlastne uznáva, že existuje dimenzia človeka do ktorej nezasahuje, čo zabraňuje vzniku totalitného štátu (diktatúry).

Nakoniec výhrada vo svedomí nie je len časťou slobody svedomia samotného jednotlivca. Je to aj varovanie pre celú spoločnosť. Ak veľa osôb odmietne vykonať určitý akt, verejná moc

14

sa nemá snažiť prinútiť vykonať ho na týchto osobách, ale skôr sa snažiť spochybňovať dôvody pre odmietnutie. Ultimátne nie je to právo ale vlastné svedomie, ktoré je najvyšším sudcom.

Výhrada vo svedomí je úzko prepojená s morálnou subjektivitou jednotlivcov. Vo svedomí človek rozoznáva, čo je dobré a správne a to odlišuje od zlého a nesprávneho. Platí, že človek postupuje podľa toho, čo považuje za správne a dobré. V tomto smere tak výhrada vo svedomí pôsobí ako obranný mód slobody: prostredníctvom nej jednotlivec bráni svoju slobodu konať v súlade so svojim svedomím a presvedčením, ktoré mu hovorí o rozdiele medzi dobrým a zlým.

Navrhovaná právna úprava garantuje výhradu svedomia bez ohľadu na náboženskú afiliáciu osoby, ktorá si výhradu uplatňuje. Ústavodarca sa rozhodol povýšiť výhradu vo svedomí na ústavnú úroveň, pričom osobitne spomína osoby poskytujúce zdravotnícku starostlivosť a tie, ktoré pracujú v školstve. S dynamickým rozvojom liekov, terapeutických postupov, technológií či umelej inteligencie je potrebné, aby pracovníci v zdravotníctve mali garantovanú možnosť odmietnuť konať v prípade rozporu s ich svedomím. Limitom takéhoto konania je bezprostredné ohrozenie života druhej osoby. Rovnakým spôsobom sa ústavodarca rozhodol garantovať výhradu vo svedomí aj pracovníkom v školstve z dôvodu, že popri rodičoch poskytujú výchovu a vzdelávanie deťom či mladistvým. Decentralizácia škôl ako aj možnosť diverzifikácie programov vzdelávania zvyšujú riziko, že školské osnovy budú obsahovať morálne problematický obsah, s ktorým učiteľ nebude súhlasiť. Výhrada vo svedomí v školstve sa týka najmä výučby náboženstva, etiky a sexuálnej výchovy.

K bodu 5 (čl. 41 ods. 2)

V článku 41 sa navrhuje doplniť konštatácia, že otcom dieťaťa je muž a matkou dieťaťa je žena, ktorá vychádza z biologickej reality a právneho poriadku Slovenskej republiky. Pričom jeho cieľom je ústavne zakotviť tradičné chápanie rodičovstva a zabezpečiť stabilitu rodinnoprávnych vzťahov.

Tento návrh reflektuje prirodzený biologický fakt, že (biologickými) rodičmi dieťaťa sú muž a žena. Samozrejme tým nie je dotknuté náhradné rodičovstvo v zmysle inštitútov rodinného práva (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov) v prípade inštitútu osvojenia (adopcie) podľa § 97 a nasl. cit. zákona o rodine, podľa ktorého osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi.

Zavedenie tejto definície do ústavy má za cieľ zabrániť možným snahám o redefinovanie pojmu rodičovstvo v budúcnosti prostredníctvom bežnej legislatívy alebo judikatúry. Zároveň vychádza zo starej rímskej zásady v prípade matky Mater semper certa est, vzhľadom na snahy o tzv. náhradné (surogátne, surogačné) materstvo (podrobnejšie viď bod 3 novelizácie článku 15 Ústavy).

15

Ústavná ochrana poskytuje vyšší stupeň právnej istoty pre občanov aj orgány verejnej moci.

Druhá veta ustanovenia ponecháva otázku osvojenia na zákonnú úpravu. To znamená, že zákonodarca môže špecifikovať konkrétne podmienky osvojenia v súlade so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom musí rešpektovať základný princíp biologického rodičovstva.

Tým nie sú dotknuté aj ďalšie formy náhradnej starostlivosti aké pozná zákon o rodine v § 44 a nasl. (zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča tzv. náhradná osobná starostlivosť, pestúnska starostlivosť a ústavná starostlivosť) ako aj inštitúty poručníctva a opatrovníctva (§ 56 a nasl. zákona o rodine).

Navrhované ustanovenie je v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa, najmä čl. 8, ktorý zdôrazňuje právo dieťaťa poznať svojich rodičov a byť nimi vychovávané. Rovnako rešpektuje Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý ponecháva členským štátom priestor na reguláciu rodinnoprávnych vzťahov v súlade s ich kultúrnymi a právnymi tradíciami.

Navrhovaná novela ústavy tak jasne definuje biologickú podstatu rodičovstva a poskytuje ústavný rámec pre ďalšiu právnu úpravu osvojenia. Zároveň zabezpečuje právnu istotu a stabilitu rodinnoprávnych vzťahov na ústavnej úrovni.

Súčasne z legislatívno-technických dôvodov dôjde aj k prečíslovaniu doterajších odsekov.

K bodu 6 (čl. 41 ods. 4)

Navrhovaná novelizácia ústavy posilňuje práva rodičov pri výchove svojich detí a zároveň zaisťuje, aby morálna a náboženská výchova, ako aj vzdelávanie v oblasti intímneho života, rešpektovali ich hodnotové presvedčenie a zrelosť dieťaťa. Táto ústavná úprava vychádza z princípu, že rodičia sú primárnymi vychovávateľmi svojich detí a štát má ich rozhodnutia v tejto oblasti rešpektovať.

Hlavným cieľom novely je ústavne garantovať rodičom právo vychovávať svoje deti v súlade s ich morálnym a náboženským presvedčením. Rodičia sú tí, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za vývoj dieťaťa, a preto majú mať možnosť rozhodovať o tom, aké hodnoty budú výchove svojich detí predkladať.

Tento princíp je v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, najmä s:

•Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (čl. 26 ods. 3) – „Rodičia majú prednostné právo voliť druh výchovy a vzdelania pre svoje deti.“

16

•Dohovorom o právach dieťaťa OSN (čl. 14 ods. 2) – „Štáty rešpektujú práva a povinnosti rodičov (...) pri usmerňovaní dieťaťa pri výkone jeho práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.“

•(Európskym) Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dodatkový Protokol č. 1, čl. 2) – „Štát pri výkone svojich funkcií v oblasti vzdelávania a výučby rešpektuje právo rodičov zabezpečiť také vzdelanie a výučbu, ktoré je v súlade s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.“

Doplnením ustanovenia, že „výchova a vzdelávanie musí rešpektovať stupeň zrelosti dieťaťa“, sa zabezpečuje, že výchovné a vzdelávacie metódy budú primerané veku a vyspelosti dieťaťa. Tento princíp vychádza z vyššie cit. Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zdôrazňuje právo detí na ochranu pred nevhodnými vplyvmi a informáciami, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť ich vývoj.

Druhá veta novelizácie stanovuje, že „výchovu a vzdelávanie detí a mládeže v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno uskutočňovať len so súhlasom zákonného zástupcu.“

Toto ustanovenie reflektuje skutočnosť, že otázky intímneho a sexuálneho správania sú citlivou a hodnotovo podmienenou oblasťou, kde majú mať rodičia rozhodujúce slovo. Je to dôležité najmä v kontexte:

•Ochrany práv rodičov – Nie všetky rodiny vyznávajú rovnaké hodnoty v oblasti sexuality a vzťahov. Štát by preto nemal zasahovať do tejto oblasti bez výslovného súhlasu rodičov.

•Ochrany detí pred nevhodným obsahom – Zavedením povinného rodičovského súhlasu sa predchádza situáciám, keď sú deti vystavené obsahu, ktorý by nebol primeraný ich veku alebo psychickej zrelosti.

•Plurality názorov v spoločnosti – V rôznych kultúrnych a náboženských skupinách existujú rozdielne prístupy k výchove v oblasti sexuálneho správania. Táto novela umožňuje, aby rodičia mohli prispôsobiť vzdelávanie svojim hodnotám a presvedčeniu.

Tento princíp je bežný aj v iných demokratických krajinách, kde sa citlivé témy výchovy v oblasti intímneho života vyučujú s ohľadom na rozhodnutia rodičov a vekovú primeranosť dieťaťa.

Navrhovaná ústavná zmena posilňuje ochranu rodičovských práv, zohľadňuje vývojový stupeň dieťaťa a stanovuje jasné pravidlá pre vzdelávanie v oblasti intímneho života a sexuálneho správania. Je v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a zaručuje rodičom právo formovať morálne a hodnotové smerovanie svojich detí bez nadmerného zásahu štátu.

17

Navrhovaná novelizácia prispieva k stabilite právneho poriadku, posilňuje rodinné hodnoty a zabezpečuje, že výchova detí zostane primárnou zodpovednosťou ich rodičov.

K bodu 7 (čl. 42 ods. 1)

Koncepcia starostlivosti, výchovy a vzdelávania vychádza zo súčasného znenia ústavy. Nové znenie len špecifikuje a potvrdzuje prirodzené a neodvoditeľné právo rodičov na výchovu a vzdelávanie vlastných detí (v spojitosti aj s článkom 41 Ústavy, viď aj bod 6 odôvodnenia). Zodpovednosť a záväzok rodičov za výchovu a vzdelávanie detí je osobná – nezastupiteľná inými osobami, štátnymi inštitúciami alebo organizáciami. Deti sú (biologickými) potomkami svojich rodičov a deti patria (sú členmi) svojej rodiny. Súčasťou dobrého a naplneného života rodičov je predať svoje hodnoty vlastným deťom v procese výchovy a vzdelávania. Medzi rodičmi a deťmi existuje permanentná väzba založená na duševnej, emočnej a na telesnej (biologickej) identite a genetickej podobnosti. Rodičia sú najbližší ľudia svojmu dieťaťu a je len prirodzené, že tieto väzby sa premietajú aj do vzdelávania. Rodičom patrí široká diskrécia pri výkone rodičovských práv, ktorú štát rešpektuje.

Deti požívajú benefity lásky od svojich rodičov, ktorá je odlišná od iných kategórií lásky. Dieťa má právo poznať svojich rodičov, čo mu dáva pocit vlastnej identity. Je len logické, že najlepšiu výchovu a vzdelávanie deťom môžu poskytnúť rodičia.

Z tejto koncepcie následne vyplývajú dôsledky pre vzťah medzi rodičmi a štátom ohľadom výchovy a vzdelávania detí. Úloha štátu v tejto oblasti je len sekundárna a nepriama – štát len dopĺňa a pomáha rodičom v plnení ich rodičovských funkcií a úloh. Štát je povinný tolerovať aj nedokonalosti zo strany rodičov, pričom limitom tolerancie je zneužívanie a zanedbávanie detí.

Následne je logické, že citlivé a v živote dieťaťa dôležité veci akými sú morálka, sexuálna výchova a intimita patria rovnako do kompetencie rodičov. Preto sa navrhuje, že účasť detí na týchto predmetoch v školách sa podmieňuje výslovným a osobitným súhlasom rodičov dieťaťa. Štát v zmysle subsidiarity a širokej diskrécie rodičov umožňuje rodičom odmietnuť tento druh vzdelávania, pričom rodičia v tejto oblasti dieťa dovzdelajú sami alebo dieťa získa vzdelanie v iných inštitúciách (cirkvách, náboženských spoločnostiach alebo organizáciách).

Vychádza sa z toho, že štát nie je a nemôže byť neutrálny pri poskytovaní vzdelania v týchto veciach. Napr. ak rodičia si myslia, že rozhodnutia o sexe sú nevyhnutne morálne, učenie o sexe nemorálnym spôsobom, je v rozpore s pravdou.

Výlučne táto koncepcia vzťahov medzi rodičmi a štátom je zárukou pluralitnej a tolerantnej spoločnosti, ktorá bude slobodná od indoktrinácie zo strany štátu, jeho inštitúcií alebo vzdelávacích programov. Štátu nepatrí uzurpácia rodičovských práv ani poskytovanie výchovy a vzdelávania v rozpore s autoritou rodičov v týchto citlivých otázkach. Ešte v nedávnej minulosti mnohé európske štáty využívali vzdelávanie k indoktrinácií detí a mládeže a prakticky neumožňovali rodičom odovzdávať dôležité hodnoty a názory.

18

Súčasťou je aj základné právo rodičov, aby vychovávali a vzdelávali svoje deti doma mimo školského systému a to až do maturity, resp. dovŕšenia plnoletosti dieťaťa. Ide o rozšírenie súčasnej možnosti domáceho vzdelávania detí.

Navrhovaná úprava článku 42 ods. 1 ústavy tak dopĺňa do ústavného rámca výslovné uznanie práva rodičov na zabezpečenie výchovy a vzdelávania svojich detí v súlade s ich náboženským a filozofickým presvedčením. Cieľom tejto novelizácie je zdôrazniť zásadu subsidiarity vo vzdelávaní, podľa ktorej štát pri plnení svojich povinností v oblasti výchovy a vzdelávania rešpektuje primárne právo rodičov rozhodovať o hodnotovej orientácii vzdelávania svojich detí.

Táto novela potvrdzuje, že štát síce zabezpečuje všeobecne dostupné vzdelávanie, ale nemôže svojvoľne zasahovať do výchovy detí spôsobom, ktorý by odporoval presvedčeniu ich rodičov.

Navrhované doplnenie ústavy je v súlade s medzinárodnými právnymi normami, ktoré garantujú rodičom právo určovať smerovanie vzdelávania svojich detí, najmä:

•Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (čl. 26 ods. 3):„Rodičia majú prednostné právo voliť druh výchovy a vzdelania pre svoje deti.“

•(Európskym) Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dodatkový Protokol č. 1, čl. 2): „Štát pri výkone svojich funkcií v oblasti vzdelávania a výučby rešpektuje právo rodičov zabezpečiť také vzdelanie a výučbu, ktoré je v súlade s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.“

•Dohovor o právach dieťaťa OSN (čl. 14 ods. 2):„Štáty rešpektujú práva a povinnosti rodičov (...) pri usmerňovaní dieťaťa pri výkone jeho práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.“

Zavedením tohto ustanovenia sa Slovenská republika priamo prispôsobuje týmto medzinárodným normám a posilňuje ochranu rodičovských práv v oblasti vzdelávania.

Doplnenie tohto princípu do ústavy zabezpečí, že štát nebude presadzovať ideologicky jednostranné vzdelávacie programy, ktoré by boli v rozpore s presvedčením rodičov.

Pluralita vzdelávacieho systému znamená, že rodičia majú právo vybrať si, akú formu vzdelávania ich deti absolvujú, pričom štát má rešpektovať ich hodnotové preferencie. To zahŕňa:

•Možnosť využívať alternatívne formy vzdelávania (napr. súkromné a cirkevné školy, domáce vzdelávanie),

•Právo nesúhlasiť so záväzným obsahom niektorých výchovno-vzdelávacích programov, pokiaľ sú v rozpore s ich presvedčením,

•Právo požadovať transparentnosť a neutralitu vzdelávacieho obsahu, najmä v oblastiach morálnej, náboženskej a etickej výchovy.

19

Toto ustanovenie posilňuje demokratické princípy a predchádza prípadom, keď by sa školy mohli stať nástrojom presadzovania ideológie, ktorá nie je v súlade s presvedčením rodičov.

Výslovné zakotvenie tohto princípu do ústavy zvyšuje právnu istotu pre rodičov, školy aj vzdelávacie inštitúcie. Znamená to, že:

•Rodičia sa môžu opierať o ústavnú ochranu svojich práv v prípade, že by štát zaviedol výchovno-vzdelávacie opatrenia v rozpore s ich presvedčením,

•Školy majú jasnejší ústavný rámec pre konštrukciu vzdelávacích programov,

•Orgány verejnej moci musia dbať na vyváženosť a objektivitu vzdelávacieho obsahu.

Prijatím tejto ústavnej zmeny sa predchádza prípadom, keď by rodičia boli nútení akceptovať vzdelávacie programy, ktoré sú v priamom rozpore s ich náboženským alebo filozofickým presvedčením, bez možnosti ich ovplyvniť.

Navrhovaná ústavná novela posilňuje právo rodičov rozhodovať o hodnotovej orientácii vzdelávania svojich detí a zavádza do ústavného rámca ochranu plurality vo výchove. Táto zmena je v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky a zabezpečuje, že štát nebude jednostranne vnucovať obsah vzdelávania v rozpore s presvedčením rodičov.

Vďaka tejto ústavnej úprave bude vzdelávací systém na Slovensku vyváženejší, demokratickejší a bude lepšie reflektovať hodnotové zázemie rodín.

K bodu 8 (čl. 87 ods. 2, ods. 3)

Navrhujú sa dôvody pre skrátené legislatívne konanie z doterajšej zákonnej úpravy (§ 89 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR) povýšiť do ústavnoprávnej roviny, z dôvodu zneužívania toho inštitútu v parlamentnej praxi.

Skrátené legislatívne konanie tak bude možné len ak je to nevyhnutné na ochranu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti štátu, hrozia štátu značné hospodárske škody, alebo si to vyžaduje rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané podľa čl. 41 Charty Organizácie spojených národov.

V nadväznosti na novelizáciu článku 87 ods. 2 a 3 sa novelizujú súvisiace články 125 ods. 1 písm. d) a ods. 3 Ústavy v súvislosti výpočet kedy Ústavný súd rozhoduje o súlade s Ústavou a to preskúmaním postupu Národnej rady Slovenskej republiky s ústavou pri legislatívnom konaní o návrhu zákona.

Súčasne z legislatívno-technických dôvodov dôjde aj k prečíslovaniu doterajších odsekov.

20

K bodu 9 (čl. 93 ods. 1)

Úprava súvisí vzhľadom na vzájomne previazanú navrhovanú novelizáciu čl. 7 ods. 1 Ústavy, podľa ktorej aj o vystúpení z Európskej únie alebo organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (NATO -Severoatlantickej aliancie) sa bude vyžadovať okrem prijatia ústavného zákona aj jeho následné potvrdenie referendom. Referendum tak bude obligatórne a nie len fakultatívne.

Určité „komplikácie“ by však mohla vyvolať otázka, či sa vystúpenie SR z Európskej únie netýka základných práv a slobôd, ktoré, v zmysle čl. 93 ods. 3 Ústavy nemôžu byť predmetom referenda, keďže súčasťou práva EÚ je aj Charta základných práv EÚ.

Aj napriek uvedeným skutočnostiam však negatívne vymedzenie predmetu referenda, v podobe zákazu hlasovania o základných právach a slobodách, by nemalo extenzívnym výkladom brániť možnosti občanov rozhodovať o vystúpení SR z EÚ. O to viac, že tento krok by len nasledoval po prípadnom rozhodnutí Národnej rady SR. Aj podľa názoru Ústavného súdu, ... príliš široký výklad tejto ústavnej normy by mohol viesť k znefunkčneniu inštitútu fakultatívneho referenda, pretože je málo takých otázok, ktoré by sa aspoň čiastočne nedotýkali základných práv a slobôd.“

K bodu 10 (čl. 125 ods. 1)

Rozširuje sa taxatívny výpočet kedy Ústavný súd rozhoduje o súlade s Ústavou a to preskúmaním postupu Národnej rady Slovenskej republiky s ústavou pri legislatívnom konaní o návrhu zákona. Toto doplnenie si vyžaduje aplikačná prax, kedy Ústavný súd aj v odôvodení skonštatuje, že zákonodarca nedodržal formálny postup zákona (najmä zákon NR SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

V tejto súvislosti bude potrebné novelizovať aj zákon č. 314/2018 Z. z. Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v zakotvení nového typu konania pred Ústavným súdom SR. Systematicky vhodné zaradiť za § 93, pred § 94, s označením „ § 93a a nasl.“

K bodu 11 (čl. 125 ods. 4)

Ide o doplnenie v nadväznosti na novelizáciu vyššieho bodu (článku 125 ods. 1), t. j. postupu Národnej rady Slovenskej republiky s ústavou pri legislatívnom konaní o návrhu zákona. V súvislosti s tým je vhodné novelizovať aj zákon č. 314/2018 Z. z. Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

21

Zároveň ide o legislatívno-technickú úpravu. Vzhľadom na doplnenie nového odseku 4

K bodu 12 (čl. 131 ods. 1)

Ide o legislatívno-technickú úpravu. Vzhľadom na doplnenie nového ustanovenia v čl. 125 ods. 1 písm. e) v súvislosti s postupom Národnej rady SR pri legislatívnom konaní o návrhu zákona.

K bodu 13 (čl. 149 )

Navrhuje sa doplnenie článku 149 z ústavného generálneho vymedzenia prokuratúry Slovenskej republiky a konkretizovaného v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov o výslovné ústavné zakotvenie, že prokuratúra sa podieľa na boji proti korupcii a boji proti terorizmu. Práve za týmto účelom sa priamo zákonom normatívne ustanoví zriadenie osobitných odborov prokuratúry s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, t. j. takéto zakotvenie nebude stačiť len (interným) príkazom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky napr. ako por. č. 11/2024 z 18. marca 2024 o organizácii, riadení a kontrole práce na prokuratúre (organizačný poriadok).

Podobne ako to bolo urobené zákonnou novelou č. 353/2024 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti so zvýšením ochrany finančných záujmov Európskej únie (vrátane novely zákona o prokuratúre) v prípade zabezpečenia riadneho výkonu pôsobnosti prokuratúry najmä vo veciach ochrany finančných záujmov Európskej únie, a to najmä v oblasti riadenia, usmerňovania a kontroly činnosti podriadených prokuratúr pri vykonávaní dozoru nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom.

K čl. II

Účinnosť navrhovanej ústavnoprávnej úpravy sa z dôvodu dĺžky legislatívneho procesu a potreby primeranej legisvakancie a súčasne symbolicky na štátny sviatok – Deň Ústavy Slovenskej republiky navrhuje od 1. septembra 2025.

22

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

1.Predkladateľ návrhu zákona: poslanci Národnej rady Slovenskej republiky - Milan Majerský, František Mikloško, Marián Čaučík, Jozef Hajko, Ján Horecký, Igor Janckulík, František Majerský, Peter Stachura, Branislav Škripek, Martin Šmilňák a Andrea Turčanová

2.Názov návrhu právneho predpisu Návrh zákona o turistických trasách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3.Predmet návrhu zákona:

a)je upravený v primárnom práve Európskej únie,

Zmluva o Európskej únii (Ú. v. ES C 202, 7.6.2016),

Zmluva o fungovaní Európskej únie (Ú. v. ES C 202, 7.6.2016),

Charta základných práv Európskej únie (Ú. v. ES C 202, 7.6.2016)

b)nie je upravený v sekundárnom práve Európskej únie,

c)je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie napr.

23

Van Gend en Loos 1963, vec 26/62, Costa vs. ENEL 1964, vec 6/64, Internationale Handelsgesellschaft 1970, vec 11/70, Simmenthal 1978, vec 106/77

DOLOŽKA VYBRANÝCH VPLYVOV

1.Základné údaje

Názov návrhu ústavného zákona

Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky

č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

Navrhovateľ

poslanci Národnej rady Slovenskej republiky - Milan Majerský, František Mikloško, Marián Čaučík, Jozef Hajko, Ján Horecký, Igor Janckulík, František Majerský, Peter Stachura, Branislav Škripek, Martin Šmilňák a Andrea Turčanová

2.Definovanie problému

24

Predkladaný návrh ústavného zákona predstavuje novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Cieľom tejto novelizácie je zabezpečiť vyššiu ochranu suverenity Slovenskej republiky, garantovať základné hodnotové a právne princípy v oblasti kultúrno-etických otázok, zabezpečiť stabilitu legislatívneho procesu a posilniť práva rodičov, ochranu rodiny a ľudskej dôstojnosti v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

V súčasnej dobe čelí právny poriadok Slovenskej republiky viacerým výzvam, ktoré si vyžadujú výslovné ústavné zakotvenie dôležitých právnych princípov, a to najmä v oblasti:

•Štátnej suverenity a vzťahov Slovenskej republiky k medzinárodným organizáciám,

•Zabezpečenia vyššej miery demokratickej legitimity pri rozhodovaní o zásadných otázkach týkajúcich sa členstva SR v medzinárodných organizáciách,

•Ochrany základných práv a slobôd, najmä v súvislosti s biomedicínou a reprodukčnými technológiami,

•Zosúladenia ústavných pravidiel legislatívneho procesu,

•Posilnenia postavenia rodičov pri výchove a vzdelávaní detí.

3.Ciele a výsledný stav

Hlavné ciele návrhu sú nasledovné:

Posilnenie suverenity Slovenskej republiky

oDopĺňa sa výslovná ústavná požiadavka, aby o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie alebo organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti rozhodovalo referendum.

oPosilňuje sa ústavná ochrana kultúrno-etických otázok, ktoré zostávajú v právomoci Slovenskej republiky, čím sa predchádza zásahom nadnárodných inštitúcií do citlivých oblastí národného práva.

Ochrana ľudskej dôstojnosti, základných práv a slobôd

oÚstavne sa zakazuje náhradné materstvo, klonovanie ľudských bytostí, eugenické praktiky a vytváranie embryí na výskumné účely, čím sa zabezpečuje súlad so zásadami bioetiky a medzinárodnými normami na ochranu ľudských práv.

oZakotvuje sa ochrana materskej identity ženy a biologická definícia rodičovstva, čím sa predchádza budúcim pokusom o redefiníciu základných rodinnoprávnych vzťahov.

Posilnenie práv rodičov vo výchove a vzdelávaní detí

25

oRodičia získavajú ústavnú záruku, že môžu vychovávať svoje deti podľa vlastného presvedčenia, pričom štát nesmie zasahovať do tejto oblasti spôsobom, ktorý by bol v rozpore s ich hodnotami.

oZakotvuje sa požiadavka rodičovského súhlasu pri výchove a vzdelávaní detí v oblastiach formovania intímneho života a sexuálneho správania, čím sa zabezpečuje ochrana práva rodičov na výchovu v súlade s ich presvedčením.

Zvýšenie stability legislatívneho procesu

oNavrhuje sa ústavné obmedzenie skráteného legislatívneho konania len na prípady ochrany základných práv a slobôd, bezpečnosti štátu alebo významných hospodárskych dôsledkov.

oRozširujú sa kompetencie Ústavného súdu SR na preskúmanie súladu legislatívneho procesu s ústavou, čím sa predchádza zneužívaniu skráteného legislatívneho konania.

Výsledný stav po prijatí novelizácie

Po prijatí tejto ústavnej úpravy dôjde k viacerým zásadným zmenám v právnom poriadku Slovenskej republiky:

Vyššia ústavná ochrana suverenity SR – Rozhodnutie o vystúpení z EÚ alebo NATO bude podliehať ústavnému zákonu a následnému referendu, čím sa zabezpečí široký demokratický konsenzus pri tak zásadných rozhodnutiach.

Stabilnejší a transparentnejší legislatívny proces – Zavedením ústavných pravidiel pre skrátené legislatívne konanie sa zabráni jeho zneužívaniu na presadzovanie politických zmien bez riadnej diskusie.

Silnejšia ochrana základných hodnôt a etických princípov – Výslovným zákazom eugeniky, klonovania ľudí a náhradného materstva sa predchádza ich budúcej legalizácii v rozpore s hodnotovým nastavením Slovenskej republiky.

Posilnenie práv rodičov pri výchove detí – Zavedením ústavného práva rodičov rozhodovať o morálnej a náboženskej výchove svojich detí sa zabezpečí, že štát nebude môcť vnucovať výchovu alebo vzdelávanie v rozpore s presvedčením rodičov.

Vyššia ústavná ochrana biologickej identity rodičovstva – Zakotvením princípu, že otcom dieťaťa je muž a matkou žena, ktorá ho porodila, sa zabráni možným snahám o redefinovanie rodičovstva.

26

Systémovo posilnená ochrana právnej istoty a súladu legislatívnych procesov s ústavou – Ústavný súd SR získa kompetenciu posudzovať súladnosť legislatívneho procesu s ústavou, čím sa zvýši jeho kontrolná funkcia a posilní právny štát.

4.Dotknuté subjekty

Fyzické osoby, právnické osoby, štátne orgány, Ústavný súd Slovenskej republiky, Národná rada Slovenskej republiky, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

5.Alternatívne riešenia

Nepredkladajú sa

6.Vykonávacie predpisy

Navrhovaná právna úprava predpokladá prijatie alebo zmenu už existujúcich vykonávacích podústavných predpisov - zákonov.

Zákon č. 314/2018 Z. z. Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Zákon NR SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov

7.Transpozícia práva EÚ

Neaplikuje sa v tomto prípade.

8.Preskúmanie účelnosti

9.Vybrané vplyvy materiálu

Vplyvy na rozpočet verejnej správy

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☒

Negatívne

z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy,

v prípade identifikovaného negatívneho

vplyvu

☐

Áno

☒

Nie

☐

Čiastočne

v tom vplyvy na rozpočty obcí a vyšších územných celkov

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy,

v prípade identifikovaného negatívneho vplyvu

☐

Áno

☒

Nie

☐

Čiastočne

27

Vplyvy na podnikateľské prostredie

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

predpokladané vyčíslenie:

Sociálne vplyvy

☒

Pozitívne

☐

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na služby verejnej správy pre občana

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo, rodinu a deti

☒

Pozitívne

☐

Žiadne

☐

Negatívne

1.Poznámky

2.Kontakt na spracovateľa/súčinnosť

e-mail: milan.majersky@nrsr.sk; frantisek.miklosko@nrsr.sk; marian.caucik@nrsr.sk; jozef.hajko@nrsr.sk; jan.horecky@nrsr.sk; igor.janckulik@nrsr.sk; frantisek.majersky@nrsr.sk; peter.stachura@nrsr.sk; branislav.skripek@nrsr.sk; martin.smilnak@nrsr.sk; andrea.turcanova@nrsr.sk

3.Stanovisko gestorov

Stanovisko Ministerstva financií SR ☒ vyžiadané ☐ priložené

Stanovisko Ministerstva hospodárstva SR ☒ vyžiadané ☐ priložené