o nútenej alebo povinnej práci č. 29 z roku 1930 a Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105 z roku 1957. Novo zavádzaná mimoriadna udalosť bez ohľadu na faktory, ktoré ju vyvolali, resp. spôsobili jej bezprostrednú hrozbu, je definovaná ako narušenie poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti, pri ktorom poskytovatelia ústavnej zdravotnej starostlivosti objektívne nie sú schopní zabezpečiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rozsahu, kvalite alebo čase nevyhnutnom na ochranu života, zdravia a predchádzanie jeho závažnému poškodeniu. Zahŕňa nielen aktuálny stav narušenia poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti, ale aj situácie, pri ktorých existuje potenciálna hrozba, že taký stav nastane v budúcnosti, a to na základe konkrétnych indícií a predikcií (napr. epidemiologická situácia, nedostatok liekov a zdravotníckeho materiálu, odstávky v kritickej infraštruktúre, nedostatok personálu). Je primárne úlohou jednotlivých poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti citlivo vnímať signály, ktoré by mohli naznačovať predmetnú hrozbu. Kritickou nedostupnosťou ústavnej starostlivosti sa rozumie taká situácia, kedy poskytovatelia ústavnej zdravotnej starostlivosti nie sú schopní zabezpečiť dostupnosť adekvátnej zdravotnej starostlivosti, pričom táto situácia vznikne nezávisle od ich vôle. Táto definícia zahŕňa udalosti, ktoré nemožno pripísať systematickému konaniu poskytovateľov, ale výlučne okolnostiam, ktoré sú mimo ich kontrolu.
Predložený návrh zákona zavádza časové obmedzenie na vyhlásenie a predlžovanie mimoriadnej situácie. Obmedzenie na dobu 60 dní s možnosťou jednorazového predĺženia zabezpečuje, že mimoriadne opatrenia budú trvať len nevyhnutnú dobu, a zároveň budú podliehať kontrole verejnej moci.
Navrhovaný osobitný inštitút mimoriadnej situácie prispieva k adresnejšej a účinnejšej reakcii štátu v porovnaní s existujúcim inštitútom núdzového stavu. Dosah mimoriadnej situácie je možné územne limitovať (určením dotknutého územia, resp. určením konkrétneho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti), pričom je primerane časovo konštituovaný, čo umožňuje flexibilne reagovať na vzniknutý stav a efektívne využívať zdroje štátu.
Návrh zákona reaguje aj na niektoré ďalšie problémy napr. zavedením zákonnej fikcie neuplynutia výpovedných lehôt v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti nachádzajúcom sa na území, na ktorom je vyhlásená mimoriadna situácia skôr ako bude mimoriadna situácia odvolaná a povinnosť zdravotníckych pracovníkov naďalej poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Predkladateľ zákona sa vysporiadal aj s otázkou prípadnej retroaktivity vo vzťahu k už existujúcim právnym vzťahom, ktorých sa potenciálne dotýka (vzťah medzi poskytovateľom ústavnej zdravotnej starostlivosti v postavení zamestnávateľa a zdravotníckym pracovníkom v postavení zamestnanca počas plynutia výpovednej doby).
Predkladateľ zákona má za to, že navrhovaným zákonom nedochádza k tzv. priamej retroaktivite, ktorá je zakázaná. Naopak prípadný vplyv návrhu zákona na už existujúce vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom možno považovať za prípad tzv. nepriamej retroaktivity, ktorá je všeobecnou právnou teóriou akceptovaná, a to za účelom zabezpečenia kontinuity a stability spoločenských vzťahov v prípadoch novelizácii právnych predpisov (kedy počas existencie rôznorodých spoločenských vzťahov, dochádza k úprave/novelizácii právnych predpisov, ktoré sa ich dotýkajú).