b) v sekundárnom práve
- smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 4) – gestor: Ministerstvo vnútra SR;
- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (Ú. V. EÚ L180, 29.06.2013) v platnom znení, gestor: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, spolugestor: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;
- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013 , ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L180, 29.06.2013), gestor: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, spolugestori: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
c)v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie – v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. septembra 2021 vo veci C-18/20 XY (ECLI:EU:C:2021:710), ktorom Súdny dvor rozhodol, že:
1. Článok 40 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „nové skutočnosti alebo zistenia“, ktoré „sa objavili alebo boli žiadateľom predložené“, v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa skutočnosti alebo zistenia, ktoré vyšli najavo po právoplatnom ukončení konania týkajúceho sa predchádzajúcej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj skutočnosti alebo zistenia, ktoré existovali už pred ukončením konania, ale žiadateľ ich neuviedol.
2. Článok 40 ods. 3 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že vecné preskúmanie následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu možno uskutočniť v rámci opätovného začatia konania, ktorého predmetom bola prvá žiadosť, pokiaľ pravidlá uplatňujúce sa na toto opätovné začatie konania sú v súlade s kapitolou II smernice 2013/32 a podanie tejto žiadosti nepodlieha dodržaniu prekluzívnych lehôt.
3. Článok 40 ods. 4 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje členskému štátu, ktorý neprijal osobitné akty preberajúce toto ustanovenie, odmietnuť na základe všeobecných pravidiel vnútroštátneho správneho konania vecne preskúmať následnú žiadosť, pokiaľ nové skutočnosti alebo zistenia uvádzané na podporu tejto žiadosti existovali v konaní, ktorého predmetom bola predchádzajúca žiadosť, a neboli v rámci tohto konania predložené z dôvodu zavinenia pripísateľného žiadateľovi.
4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:
a)lehota na prebratie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení – lehota na prebratie smernice 2001/55/ES bola do 31. decembra 2002, v prípade Slovenskej republiky do 1. mája 2004, smernice 2013/32/EÚ do 20. júla 2015 (články 31 ods. 3, 4 a 5 do 20. júla 2018), smernice 2013/33/EÚ do 20. júla 2015;
b)informácia o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a