Odôvodnenie:

Problém súdneho aktivizmu je široko pozorovaný jav pri súdnej interpretácii ústavných textov či ľudskoprávnych dohovorov v ostatných niekoľkých desaťročiach. Rôzne súdy „objavujú“ v právnych dokumentoch interpretácie, ktoré ich pisatelia nezamýšľali a parlamenty či Vysoké zmluvné strany ich neodsúhlasili.

Príkladom takéhoto aktivizmu je čoraz viac aj Európsky súd pre ľudské práva. Vo veciach Fedotova a ostatní proti Rusku (sťažnosti č. 40792/10, 30538/14 a 43439/14), Buhuceanu a ostatní proti Rumunsku (sťažnosť č. 20081/19 a 20 ďalších), Maymulakhin a Markiv proti Ukrajine (sťažnosť č. 75135/14), Koilova a Babulkova proti Bulharsku (sťažnosť č. 40209/20) a Przybyszewska a ostatní proti Poľsku (sťažnosť č. 11454/17 a 9 ďalších) Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie Európskeho dohovoru o ľudských právach z dôvodu, že dotknuté Vysoké zmluvné strany neposkytujú právne uznanie a ochranu zväzkov osôb rovnakého pohlavia, pričom Európsky dohovor pre ľudské práva ani staršia rozhodovacia prax samotného Európskeho súdu pre ľudské práva nedáva právny základ pre konštatovania takejto povinnosti Vysokej zmluvnej strany.

Európsky súd pre ľudské práva bol ustanovený na ochranu práv a slobôd, ktoré sú zakotvené v Európskom dohovore pre ľudské práva, nie na vytváranie „nových“ práv, ktoré samotný Dohovor neobsahuje. Úlohou súdov je aplikovať právo, nie vytvárať všeobecne záväzné právne normy.

Ochrana základných práv a slobôd je dôležitou úlohou Európskeho súdu pre ľudské práva. Aktivistické používanie právomocí, ktoré mu boli zverené, môže byť zdrojom oslabovania právnej istoty ako aj postupnej erózie autority Európskeho súdu pre ľudské práva. Je kľúčové, aby sa Vysoké zmluvné strany postavili tomuto procesu a vrátili Európskemu súdu pre ľudské práva jeho predchádzajúce smerovanie, ktoré bolo zdrojom jeho autority a efektívnej ochrany ľudských práv a slobôd.