DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný s ohľadom na Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2023 až 2027 (ďalej len „programové vyhlásenie vlády“), časť Posilnenie úlohy demokratického štátu – trestná politika štátu, v ktorom sa vláda zaviazala k priblíženiu slovenského trestného práva k európskym štandardom a aktuálnym trendom v trestnoprávnej politike najvyspelejších krajín Európskej únie, ako aj Európskej únie ako takej.

Z programového vyhlásenia vlády vyplýva v tomto smere potreba najmä humanizácie trestov s ohľadom na princípy právneho štátu (spravodlivé a primerané trestanie trestných činov), priklonenia sa k filozofii restoratívnej justície vrátane uprednostnenia alternatívnych trestov pred potrestaním páchateľa nepodmienečným trestom odňatia slobody, celkového presadzovania alternatívnych trestov a podpory probačnej služby. S tým je nevyhnutne spojené aj riešenie kritickej situácie s preplnenými väznicami, v ktorých sa často ocitajú osoby, pri ktorých by sa účel trestu zabezpečil lepšie inak ako prostredníctvom výkonu trestu odňatia slobody.

Cieľom návrhu zákona je zaviesť dotknuté východiská zadefinované v programovom vyhlásení vlády do praxe, posilniť garancie dodržiavania základných práv, priblížiť sa európskym štandardom trestného práva, a to všetko pri zefektívnení chodu štátu v oblasti trestného práva a optimalizácii nákladov štátu vynakladaných v súvislosti s trestnou politikou štátu.

V nadväznosti na tieto východiská návrh zákona rozširuje možnosti individualizácie trestu a tým zlepšuje podmienky pre ukladanie primeraných trestov súdmi v jednotlivých prípadoch, najmä s prihliadnutím na okolnosti spáchaného trestného činu, osobu a pomery páchateľa, a to najmä zavedením dostatočného rozsahu dolnej a hornej hranice sadzieb trestu odňatia slobody a posilnením možnosti ukladania alternatívnych trestov.

Osobitný dôraz sa tak v návrhu zákona kladie práve na posilnenie podmienok pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 k primeranosti trestu uviedol, že „Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom

napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest.“ Tieto závery už predstavujú ustálenú judikatúru Ústavného súdu (naposledy napr. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021). Pritom prostriedkom dosiahnutia primeraného trestu je práve individualizácia trestu (pozri napr. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011), pričom dostatočnú individualizáciu trestu musí z povahy veci v prvom rade umožňovať kvalitná právna úprava.

Pri riešení tejto otázky vychádzala vláda Slovenskej republiky z komparatistiky s trestnými zákonmi iných členských štátov Európskej únie so zameraním na identifikáciu európskych štandardov trestného práva a na porovnanie prísnosti Trestného zákona s trestnými zákonmi iných štátov a z posúdenia primeranosti trestov odňatia slobody za jednotlivé trestné činy s ohľadom na ich spoločenskú závažnosť v aktuálnych podmienkach a potreby zosúladenia trestných sadzieb najmä za majetkové a hospodárske trestné činy.

V nadväznosti na túto komparatistiku návrh zákona prichádza s viacerými zmenami, ktoré vychádzajú z chápania trestného práva a v rámci neho osobitne trestu odňatia slobody ako prostriedkov ultima ratio. S ohľadom na to sa napríklad rozširuje používanie alternatívnych druhov trestov (najmä peňažného trestu a trestu domáceho väzenia) pred trestom odňatia slobody a podmienok pre ukladanie podmienečných trestov odňatia slobody. To všetko za súčasného rešpektovania medzinárodných, európskych a ústavných požiadaviek, ako aj záverov judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (najmä nálezy vo veciach so sp. zn. PL. ÚS 106/2011 a PL. ÚS 1/2021), trestnoprávnej teórie k primeranosti trestu a osobitne aj s ohľadom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP, Chartu základných práv Európskej únie a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

Tiež sa zmierňujú neprimerane prísne sankcie pri niektorých druhoch trestných činov a približujú sa európskemu štandardu trestania rovnakých alebo obdobných trestných činov s ohľadom na spoločenskú nebezpečnosť jednotlivých trestných činov, konkrétny chránený záujem a jeho význam. Zosúlaďujú sa trestné sadzby pri niektorých trestných činoch a odstraňujú sa neodôvodnené rozdiely a nesystémové nastavenie niektorých trestných sadzieb.

Upravujú sa hranice škody tak, aby to zodpovedalo aktuálnej spoločensko-ekonomickej situácii a jej predpokladanému vývoju v najbližšej dobe, a to najmä s prihliadnutím na historickú, súčasnú a očakávanú infláciu.

Návrh zákona ponúka efektívne riešenia pre resocializáciu páchateľov trestných činov za súčasného splnenia účelu sankcií a optimalizáciu aktuálne nevyhovujúceho stavu väzenského systému Slovenskej republiky. S ohľadom na závery odborných štúdií o vplyve väzenského prostredia na odsúdené osoby reaguje na systémové nedostatky súčasného väzenského systému ako sú preplnenosť, investičný dlh, zaostávanie v resocializačných programoch oproti štandardu Európskej únie, nedostatočné plnenie medzinárodných záväzkov štátu v tejto oblasti a deficity v zabezpečení zodpovedajúcej úrovne ochrany ľudských práv a základných slobôd. Uvedené nedostatky sú dlhodobo kritizované zo strany Výboru Rady Európy na zabránenie

mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT), ale aj zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP.

Návrh zákona v súlade so zásadou, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby (§ 34 ods. 3 Trestného zákona), vytvára na jednej strane podmienky pre zachovanie kontaktu páchateľa s rodinou a jeho blízkymi osobami, a to najmä s maloletými deťmi, a na druhej strane zlepšením podmienok pre ukladanie spravodlivých trestov umožňuje ukladanie trestov, ktoré budú dopadať na rodinu a blízke osoby páchateľa iba v nevyhnutnej miere.

Nástrojmi na dosiahnutie uvedených cieľov sú najmä uprednostnenie alternatívnych trestov pred trestom odňatia slobody, zvýšenie príjmov štátu z peňažných trestov, umožnenie zárobkovej činnosti páchateľov a vytváranie hodnôt pre spoločnosť a samotný štát (teda na jednej strane by sa mali znížiť náklady na väzňov a zároveň zvýšiť príjmy štátu cez dane a odvody pracujúceho človeka) a tiež umožnenie kontaktu a udržania sociálnych väzieb páchateľa s rodinou a blízkymi vrátane osobnej starostlivosti a výchovy maloletých detí.

Slovenská republika dlhodobo patrí medzi štáty Európskej únie s najvyšším počtom osôb vo výkone trestu odňatia slobody na počet obyvateľov. Počet väzňov na počet obyvateľov v Slovenskej republiky výrazne prevyšuje počet väzňov na počet obyvateľov krajín ako sú napríklad Nemecko, Rakúsko, krajiny Beneluxu alebo severské krajiny. Podľa oficiálnych štatistík Eurostatu (dostupné na:

https://ec.europa.eu/eurostat/statistics-

explained/index.php?title=Prison_statistics

) bol počet väzňov na 100 000 obyvateľov v Slovenskej republike tretí najvyšší z celej Európskej únie, pričom priemerný počet väzňov na 100 000 obyvateľov v Európskej únii prekračoval takmer dvojnásobne. Napr. počet väzňov na 100 000 obyvateľov vo Fínsku bol oproti Slovenskej republike nižší trojnásobne. Naviac, klesajúci počet registrovaných trestných činov (napr. z cca 92 000 v r. 2011 na cca 58 000 v r. 2019), ako aj páchateľov (napr. z cca 54 000 v r. 2011 na cca 40 000 v r. 2019) sa v Slovenskej republike vôbec neprejavil v poklese počtu osôb vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody.

Dôvodom sú najmä príliš vysoké trestné sadzby v kombinácii s obmedzenými možnosťami ukladania alternatívnych trestov. Výsledkom sú preplnené ústavy na výkon trestu odňatia slobody, nevyhovujúce materiálne podmienky v nich a enormné finančné nároky väzenského systému na štátny rozpočet.

Je teda zrejmé, že v dôsledku súčasnej právnej úpravy sa Slovensko vzďaľuje od trendu zastávaného v ekonomicky vyspelejších krajinách EU.

Súčasné znenie § 34 ods. 1 Trestného zákona za hlavný účel trestnoprávneho postihu považuje v prvom rade ochranu spoločnosti pred páchateľom, v druhom rade nápravu páchateľov a nakoniec preventívnu funkciu trestného práva, teda odradenie iných od páchania trestnej činnosti.

Zhodnotenie koncepcie trestnoprávnych postihov v súčasnom znení Trestného zákona vo svetle týchto účelov vedie k záveru, že sa v praxi ukazuje ako nedostatočná a nezodpovedajúca uvedeným účelom. Vychádza totiž z praxou nepotvrdeného predpokladu, že ochranu spoločnosti možno dosiahnuť predovšetkým prostredníctvom odčlenenia páchateľa od zvyšku spoločnosti. Vyplýva to z jasnej dominancie trestu odňatia slobody v systéme trestnoprávnych postihov v Slovenskej republike. Náprava páchateľov trestných činov a odstraňovanie následkov trestných činov v dôsledku toho ustupuje do úzadia.

Ako sa ukazuje, zážitok z väzenia neodradí páchateľa od ďalšieho páchania trestnej činnosti, dokonca mieru následnej recidívy mierne zvyšuje (Nagin et al. 2009; Villettaz et al. 2015). Ani hrozba trestov páchateľa príliš neodradzuje, pretože páchatelia pri páchaní trestnej činnosti predpokladajú, že nebudú chytení, a preto, že zisky z trestnej činnosti sa dostavia ihneď, ale prípadný trest nasleduje až s dlhším časovým odstupom. Pritom páchatelia často ani nevedia, aké tresty im hrozia a ako efektívne polícia postupuje pri odhaľovaní páchateľov konkrétnej trestnej činnosti (Paternoster 2010).

Aj z hľadiska dopadov na štátny rozpočet sa trest odňatia slobody ukazuje ako najmenej efektívne riešenie. Samotný výkon trestu odňatia slobody jedného odsúdeného stál štát v r. 2021 ročne vyše 22 000 eur (náklady na jednu väznenú osobu za jeden deň výkonu trestu odňatia slobody alebo výkonu väzby predstavovali v r. 2021 v priemerne 62 eur). Zároveň pri priemernej mzde cca 1 200 eur sú dane a povinné odvody zamestnanca a zamestnávateľa spolu v sume cca 700 eur, t. j. ročný priemerný výpadok príjmu štátu z jedného odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody je cca 8 400 eur ročne. Je preto mimoriadne neefektívne, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody nachádzali osoby, ktoré nie sú nebezpečné pre spoločnosť, ktorých náprava by sa aj pri dosiahnutí ostatných účelov trestu dala lepšie zabezpečiť prostredníctvom alternatívnych trestov a ktoré môže byť zároveň ekonomicky aktívne a tým generovať aj ďalšie príjmy štátu.

Ponímanie trestu odňatia slobody ako prvotného a prioritného trestu v rámci trestnej politiky spôsobilo, že štát musí neustále zvyšovať kapacity zariadení ústavov na výkon trestu odňatia slobody a budovať nové zariadenia. Pritom na páchateľov týchto trestných činov má väčší prevýchovný efekt postih cez financie a majetok (spravidla zároveň s pozitívnym účinkom na verejné rozpočty), ako neprimeraný trest odňatia slobody, ktorý pociťujú ako príkorie. Slovami Ústavného súdu (PL. ÚS 106/2011) „U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.“

Zdá sa, že okolité krajiny Európskej únie tento trend už dávnejšie pochopili, čoho výsledkom je výrazný ústup od ukladania nepodmienečných trestov odňatia slobody a obrat k alternatívnym spôsobom trestania a k zvýšenému úsiliu o nápravu a resocializáciu páchateľov namiesto ich vyčleňovania od zvyšku spoločnosti. Príkladom krajín, v ktorých boli v posledných desaťročiach realizované v tomto smere rozsiahle reformy sú napríklad Nemecko a Švajčiarsko. Prax v týchto krajinách potvrdila, že výrazný ústup od používania trestu odňatia slobody a jeho zmiernenie alebo úplné nahradenie inými formami trestov v týchto krajinách neviedol k zvýšeniu miery páchania opakovanej trestnej činnosti. Inými slovami, ukladanie miernejších sankcií sa z hľadiska preventívneho účelu trestného práva ukazuje ako rovnako efektívne ako ukladanie prísnejších sankcií (Fink, D., Jehle, M., Pilgram, A.: Strafrechtliche Sanktionen im internationalen Vergleich Deutschland – Österreich – Schweiz, JOURNAL FÜR STRAFRECHT 3/2015, s. 81). Diskusie o ďalšom posilnení možností ukladať alternatívne tresty (najmä peňažných trestov) a o ďalšom znižovaní trestných sadzieb pri niektorých trestných činoch sa aktuálne vedú aj v Českej republike. Podnetom na tieto diskusie je okrem iného aj nelichotivý stav českých väzníc. Trestné sadzby sú pritom najmä pri majetkových a hospodárskych trestných činov v Českej republiky už v súčasnosti výrazne nižšie ako v Slovenskej republike a index väzenskej populácie majú oproti Slovenskej republike nižší.

Návrh zákona preto pri nastavení celkovej koncepcie trestnoprávnych postihov venuje zvýšenú pozornosť dopadom odsúdenia a konkrétnych sankcií na páchateľa, jeho okolie, spoločnosť, ale aj na štátny rozpočet a vychádza z premisy, že „len nevyhnutný trest je spravodlivý“, formulovanej už nemeckým právnikom F. von Lisztom, ktorého myšlienky predznamenali celkový odklon nemeckého trestného práva od „klasického“ na odplatu orientovaného trestného práva smerom k efektívnemu nástroju ochrany právom chránených záujmov.

Podpora využívania alternatívnych trestov je v súlade so zásadami restoratívnej justície vyjadrených v programovom vyhlásení vlády.

Znovuzačlenenie do spoločnosti je dôležitým cieľom trestov nespojených s odňatím slobody, pričom platí, že uložené alternatívne tresty alebo opatrenia musia mať pre páchateľa čo najväčší zmysel, a mali by prispievať k osobnému a sociálnemu rozvoju páchateľa. Tresty nespojené s odňatím slobody sa ukladajú a vykonávajú so snahou rozvíjať páchateľov zmysel pre zodpovednosť voči spoločnosti a osobitne voči obeti.

Navrhovaná právna úprava zároveň nebráni ani zabezpečeniu efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti. Práve naopak, navrhovaná právna úprava posilňuje podmienky pre efektívne odčerpanie výnosov pochádzajúcich z trestnej činnosti pri zlepšení predpokladov pre zabezpečenie spravodlivého trestnoprávneho postihu páchateľov trestnej činnosti, ďalej pre ich resocializáciu a minimalizácii dopadu trestu na iné osoby. A to všetko bez toho, aby vytvárala prekážky pre vedenie efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti vedúceho k spravodlivému postihu páchateľov.

Návrh zákona okrem toho reaguje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021, ktorým bol vyslovený nesúlad § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona s Ústavou, ako aj na niektoré zásadné dlhoročné aplikačné problémy pri postihovaní drogovej trestnej činnosti vrátane neprimeraných trestných sadzieb dopadajúcich na páchateľov, ktorý omamné alebo psychotropné látky prechovávajú výlučne na účely osobnej spotreby. V tejto súvislosti sa nanovo upravuje mechanizmus určovania rozsahu spáchania drogových trestných činov a zavádza sa objektívnejší a exaktnejší spôsob založený na množstve materiálu alebo množstve účinnej látky v tomto materiáli alebo na počte pestovaných rastlín.

Návrh zákona zavádza právnu úpravu, ktorej cieľom je riešenie nedostatočnej aktuálnej právnej úpravy v otázkach ochranného liečenia, ochranného dohľadu a detencie, ktorá spôsobuje dlhoročné aplikačné problémy. Cieľom návrhu zákona spolu s novelou Trestného poriadku je tak zaviesť novú právnu úpravu dotknutých ochranných opatrení, ktorá zabezpečí jednak dostatočnú ochranu spoločnosti pred páchateľmi primárne s duševnými poruchami a zároveň zabezpečiť účinné liečenie takýchto páchateľov v miere, ktorá je na tento účel nevyhnutná.

Návrhom zákona sa prijímajú nevyhnutné legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva v nadväznosti na konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie. Návrh zákona preto obsahuje konkrétne riešenia niektorých výhrad Európskej komisie vo vzťahu k spôsobu implementácie, resp. nedostatočnej implementácie príslušného sekundárneho práve Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky.

S cieľom rozšírenia a posilnenia záruk zákonnosti trestného konania sa navrhuje vykonať zmeny v rámci trestného konania, ktoré môže štát viesť len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom (čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 2 Trestného poriadku). Zásada stíhania len zo zákonných dôvodov je jednou zo základných zásad trestného konania a jej porušenie môže viesť k podstatných procesným chybám a zmariť tak účel trestného konania. Týmto účelom pritom je nie akékoľvek, ale náležité zistenie trestných činov, nie akékoľvek, ale spravodlivé potrestanie ich páchateľov a to nie aj za cenu porušenia iných ústavou a zákonmi chránených hodnôt, ale naopak pri zachovaní rešpektu k základným právam a slobodám osôb trestným konaním dotknutých.

Z uvedených dôvodov, v súlade so skúsenosťami z príbuznej jurisdikcie (Česká republika), podnetmi z domácej aplikačnej praxe, ako aj právnej doktríny navrhuje sa niekoľko zmien, a to predovšetkým za účelom posilnenia náležitého dohľadu nad dodržiavaním ústavnej zásady viesť trestné stíhanie vždy len zákonným spôsobom:

•rozšírenie oprávnenia procesných subjektov žiadať podľa § 210 Trestného poriadku o preskúmanie postupu nielen policajta, ale aj prokurátora,

•rozšírenie úlohy súdu pri zásahoch do základných práv počas prípravného konania, a to aj s poukazom na doteraz riadne neimplementované normy európskeho trestného práva procesného,

•spresnenie úpravy nakladania s nezákonne získanými dôkazmi (explicitná úprava možnosti použitia nezákonne získaného dôkazu v prospech obžalovaného),

•v záujme kontroly zákonnosti podmienok spolupráce tzv. spolupracujúcich osôb (kajúcnikov) s orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) spresniť tieto podmienky a vytvoriť právny rámec ich účinnej kontroly v konaniach, v ktorých sa spolupracujúca osoba podieľa na objasňovaní trestnej činnosti, a to tak zo strany prokuratúry, ako aj sudcu pre prípravné konanie (súdu), pri zachovaní podstaty a zmyslu tohto inštitútu,

•v záujme posilnenia zákonnosti pri poskytovaní legálnych benefitov kajúcnikom spresniť a sprísniť podmienky inštitútov ako odloženie obvinenia, zastavenie, resp. prerušenie trestného stíhania (z dôvodu spolupráce s kajúcnikom) a podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,

•úprava možnosti preskúmania nezákonne uzavretej dohody o vine a treste na základe dovolania vo verejnom záujme,

•obmedzenie možnosti prokurátora podať obžalobu len na prípady, ak je prokurátor schopný v konaní pred súdom uniesť dôkazné bremeno; v ostatných prípadoch (ak trvajú pochybnosti o tom, či sa skutok stal, ktoré však nemožno vyvrátiť dostupnými dôkazmi) ustanoviť povinnosť prokurátora stíhanie obvineného zastaviť,

•zaistenie obhajobných práv podozrivých osôb v prípravnom konaní.

Zároveň sa navrhuje úprava pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu v oblasti „subvenčných“ trestných činov tak, aby pokrývala skutky podobnej (vyššej) typovej spoločenskej závažnosti.

Ďalej sa navrhuje zavedenie nového procesného inštitútu preskúmavania rozhodnutia v dôsledku zániku trestnosti činu zmenou zákona (s poukazom na § 84 Trestného zákona).

Návrh zákona bude mať významný pozitívny vplyv na zabezpečenie vysokého stupňa ochrany základných práv občana a človeka v súvislosti s vykonávaním trestnej spravodlivosti postupom podľa Trestného poriadku. Dosahovanie s tým súvisiacich čiastkových cieľov návrhu zákona ako napr. zvýšená ochrana súkromia (prehliadky priestorov), posilnenie materiálnej spravodlivosti v dôkazovom práve, či vyvážená ochrana práv procesných subjektov pri uplatňovaní inštitútu tzv. spolupracujúcej osoby budú mať nesporne pozitívne vplyvy na sociálny aj rodinný život osôb, dotknutých úkonmi trestného stíhania. Zúžia totiž priestor pre uplatňovanie arbitrárnych, nezákonných, či materiálne nespravodlivých úradných postupov.

Návrh zákona reaguje aj na potrebu prijatia legislatívnych opatrení v súvislosti s konaniami o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie, ktoré Európska komisia vedie voči Slovenskej republike

•pre neúplnú a nesprávnu transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (INFR(2021)2240),

•pre nesprávnu transpozíciu niektorých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva a súvisiace porušenie čl. 325 ods. 2 ZFEÚ (INFR(2021)2268),

•pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (INFR(2023)2008),

•pre neúplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (INFR(2023)2108).

V súlade so zámermi programového vyhlásenia vlády v časti týkajúcej sa súdnictva a prokuratúry, podľa ktorej faktická autonómia Úradu špeciálnej prokuratúry sa stala väčšou ako tá, ktorá bola upravená zákonom, čo vo výsledku narušilo tak hierarchiu, ako aj jednotnosť postupov prokuratúry pri uplatňovaní viacerých procesných inštitútov trestného konania, sa navrhuje aj zmena zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Ide o prvý naliehavý krok z pripravovanej širokej reformy trestnej politiky vlády Slovenskej republiky smerujúci k posilneniu právneho štátu v Slovenskej republike. Vo vzťahu k prokuratúre sa návrhom zákona sleduje obnovenie dôvery verejnosti v prokuratúru a naplnenie „jednotnosti“ sústavy prokuratúry s cieľom priblížiť pravidlá jej fungovania obvyklému usporiadaniu vnútorného členenia prokuratúry vo väčšine európskych krajín.

Názory občianskej spoločnosti na doterajšie takmer dvadsaťročné fungovanie Úradu špeciálnej prokuratúry sa významne líšia. Činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry v posledných rokoch vzbudila vo verejnosti nebývalý ohlas a neraz je časťou odbornej verejnosti vnímaná ako politická a nesúca prvky svojvôle. Viacerými postupmi a rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľov (napr. I. ÚS 122/2018, I. ÚS 106/2021, III. ÚS 415/2021, IV. ÚS 219/2022, III. ÚS 454/2022, IV. ÚS 608/2022) či k porušeniu práv garantovaných medzinárodnými dohovormi (napr. Mucha proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 25. novembra 2021; Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 15. decembra 2022). Na neprofesionálne a nezákonné rozhodnutia prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry poukazovala nielen akademická či advokátska obec, ale aj samotná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Legislatívne snahy Národnej rady Slovenskej republiky počas jej 8. volebného obdobia o obmedzenie zásahov generálneho prokurátora Slovenskej republiky do prípravného konania pod dozorom Úradu špeciálnej prokuratúry zlyhali (napr. parlamentná tlač 786, 1093, 1697). Ani Ústavný súd Slovenskej republiky nepodľahol politickým tlakom na vyslovenie neústavnosti jedného zo základných právnych mechanizmov umožňujúceho generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky nápravu nedostatkov v činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry (PL. ÚS 1/2022). Nestrannosť prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry bola spochybnená aj samotným Špecializovaným trestným súdom, ktorý v tejto súvislosti požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky o preskúmanie ústavnosti niektorých ustanovení zákona o prokuratúre (PL. ÚS 15/2023). Jedným z dôvodov je nedostatok platnej právnej úpravy, ktorý nedovoľuje odňať vec Úradu

špeciálnej prokuratúry i napriek zjavnému nedostatku jej objektivity. Ide i o dôsledok toho, že Špecializovaný trestný súd má v sústave súdov postavenie krajského súdu, kým Úrad špeciálnej prokuratúry je osobitnou súčasťou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jeho prokurátori sú prokurátormi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

V záujme parity hlavných subjektov trestného procesu sa tak navrhuje zveriť právomoc nad vyšetrovaním trestnej činnosti patriacej do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu krajským prokuratúram a dohľad nad ich činnosťou Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Krajské prokuratúry disponujú dostatočným, nestranným a odborne zdatným prokurátorským stavom.

Rozhodnutia zriadiť úrady špeciálnej prokuratúry (alebo ich zrušiť) sú spravidla považované za politické (napr. bod 13. konečného stanoviska Benátskej komisie k zmenenému návrhu zákona o Úrade špeciálnej prokuratúry Čiernej Hory z 19. - 20. marca 2015). Bez ohľadu na toto konštatovanie nemožno prehliadnuť, že vyššie uvedené odborné poznatky z doterajšej činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry nasvedčujú tomu, že súčasné usporiadanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s osobitnou súčasťou, ktorou je Úrad špeciálnej prokuratúry, nie je ideálne a nevyhnutne si vyžaduje štrukturálne zmeny.

Cieľom tohto návrhu zákona je nájdenie kompromisu medzi rozporuplnými názormi na existenciu Úradu špeciálnej prokuratúry a prijatie takej právnej úpravy, ktorá povedie nielen k zvýšeniu efektivity konania prokuratúry ako celku, nezávislosti prokuratúry na politických vplyvoch a k rešpektovaniu princípov právneho štátu, ale obstojí aj pri zmene vládnej garnitúry. Nemožno pripustiť, aby systém trestného stíhania ovládala akákoľvek parlamentná väčšina. Práve vstup krajských prokuratúr do trestného procesu pred Špecializovaným trestným súdom je jedným z garantov nezávislosti a nestrannosti rozhodovacieho procesu každého jedného prokurátora vybaveného legálnymi zárukami pred nezákonnými pokynmi nadriadených prokurátorov (§ 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov).

Na tento účel sa navrhuje novelizácia

-zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,

-zákona Národnej rady Slovenskej republiky ,č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 383/2011 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste v znení zákona č. 316/2016 Z. z.,

-zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a

-zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok).

Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry nemá vplyv na postavenie jeho prokurátorov, ktorí naďalej ostávajú prokurátormi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a budú na výkon funkcie prokurátora pridelení na jej jednotlivé organizačné zložky. To platí aj pre asistentov prokurátorov, štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme.

Návrh zákona nemá vplyvy na životné prostredie a vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona zakladá negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy v súvislosti so zmenami v oblasti ochranných opatrení. Pozitívne vplyvy budú mať navrhované zmeny na služby verejnej správy (konkrétne policajných zložiek), pre občana a na podnikateľské prostredie, ako aj pozitívne sociálne vplyvy a pozitívne vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.

Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

Návrh zákona vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila dňa 6. decembra 2023.

B.Osobitná časť

K Čl. I

(Trestný zákon)

K bodu 1 (§ 5a)

Ide o nevyhnutné úpravy vyvolané zmenou právnej úpravy drogových trestných činov v § 171 až 173 a zavedeným nového drogového trestného činu § 173a.

K bodu 2 (§ 21 ods. 1)

Navrhovaná úprava má za cieľ posilnenie práva na právnu pomoc vrátane práva na obhajobu v trestnom konaní a zároveň aj chrániť nezávislý výkon advokácie. Konanie v súlade so zákonom nikdy nemôže byť trestné, a to ani ako účastníctvo na trestnom čine. Platí to aj o poskytovaní právnych služieb v súlade so zákonom o advokácii. Z uvedených dôvodov sa to navrhuje premietnuť priamo do textu zákona.

K bodu 3 (§ 29 ods. 1 a 2)

Po vzore Českej republiky sa navrhuje rozšírenie podmienok súhlasu poškodeného ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť aj na súhlas daný súčasne s konaním osoby páchajúcej dotknutý čin. V súlade s filozofiou restoratívnej justície sa navrhovanou úpravou do popredia dáva postoj poškodeného k činu. V prípade existencie súhlasu poškodeného spoločenská nebezpečnosť činu zásadne klesá a v modernom trestnom práve ako prostriedku ultima ratio nie je priestor na trestnoprávny postih takýchto činov.

K bodom 4 a 5 (§ 33a)

Do Trestného zákona sa popri zásadách ukladania trestov a ochranných opatrení zavádza explicitná úprava všeobecných zásad ukladania sankcií. Obdobne ako v Českej republike, ide o zákaz ukladania krutých a neprimeraných sankcií a o explicitné vyjadrenie princípu proporcionality, t. j. tam, kde postačí uloženie menej postihujúcej trestnej sankcie, nesmie byť uložená pre páchateľa citeľnejšia sankcia.

K bodom 6 a 7 (§ 34 ods. 4 a 6)

Vychádzajúc zo súčasnej právnej úpravy v § 34 ods. 4 sa navrhuje rozšírenie kritérií, ktoré by mal súd zohľadniť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Ide najmä o správanie páchateľa po spáchaní trestného činu, osobitne vo vzťahu k poškodenému, dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu, ako aj výslovné zakotvenie povinnosti súdu pri trestných činoch, ktorými sa ich páchateľ snažil získať alebo získal majetkový prospech, zvážiť najmä uloženie peňažného trestu, a to buď samostatne alebo popri inom treste.

Zároveň navrhuje sa vypustenie obligatórneho uloženia trestu odňatia slobody pri trestnom čine s hornou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody prevyšujúcej päť rokov. Tento návrh je súčasťou opatrení vedúcich k posilneniu podmienok pre ukladanie alternatívnych trestov a zároveň aj pre dôslednú individualizáciu trestu zo strany súdu.

K bodom 8 až 14 (§ 36 až § 38)

Na základe inšpirácie z právnej úpravy Českej republiky a v záujme posilnenia podmienok pre individualizáciu trestu súdu vzhľadom na okolnosti každého prípadu a tým aj v záujme zlepšenia podmienok pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov sa navrhuje koncepčná úprava zoznamov poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností tak, aby ich zoznam v Trestnom zákone nebol taxatívny ale demonštratívny. Taxatívne vymedzenie týchto okolností, na ktoré súd musí v každom prípade prihliadať pri určovaní druhu a výmere trestu, absolútne nezodpovedá reálnemu životu. Takáto právna úprava nevyhnutne bránila v dostatočnej individualizácii trestov, resp. zohľadneniu všetkých relevantných okolností, ktoré mali vplyv na konanie páchateľa alebo ktoré ho sprevádzali.

S navrhovanou úpravou súvisí aj odstránenie povinnej úpravy hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Táto právna úprava súdy často stavala až do pozície „počtárov“ (osobitne v spojitosti s taxatívnym zoznamom poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností) a vytvárala významnú prekážku pre dostatočnú individualizáciu trestov. Mechanizmus zvýšenia dolnej hranice trestnej sadzby v prípade recidívy sa v návrhu síce ponecháva, no navrhuje sa zníženie miery zvyšovania dolnej hranice trestnej sadzby.

Taktiež sa rozširuje zoznam poľahčujúcich okolností o poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v neprimerane dlhom vedení trestného stíhania bez zavinenia obvineného a jeho obhajcu.

Tiež sa navrhuje spresniť priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v spáchaní trestného činu za živelnej pohromy alebo za mimoriadnej situácie tak, aby bola naplnená, len ak bol trestný čin spáchaný s využitím negatívnych dôsledkov takejto živelnej pohromy alebo inej mimoriadnej udalosti.

K bodom 15 až 17 (§ 39)

Navrhuje sa odstránenie duplicitnej úpravy v prípade zníženia trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu. V odsekoch 4 a 5 sa precizujú, resp. zavádzajú presné hranice pre mimoriadne zníženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu a pri vyhlásení o vine na hlavnom pojednávaní, ktoré je svojou povahou blízke práve dohode o uznaní viny a prijatí trestu. V oboch prípadoch sa pri splnení podmienok na mimoriadne zníženie trestu podľa odseku 1 alebo odseku 2 umožňuje aj uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú sadzbu podľa odseku 3.

K bodu 18 (§ 40a ods. 1)

Ide o nevyhnutné úpravy vyvolané zmenou právnej úpravy drogových trestných činov podľa § 171, pričom sa navrhuje umožniť podmienečné upustenie od potrestania aj pri trestných činoch podľa § 172 ods. 1, 2 a 3.

K bodom 19 a 20 (§ 45)

Navrhuje sa doplnenie spoločného trestu, keďže v dotknutých ustanoveniach popri úhrnnom treste a súhrnnom treste doposiaľ chýbal.

K bodu 21 (§ 47 ods. 2)

V rámci právnej úpravy zásady „trikrát a dosť“ sa v nadväznosti na novú právnu úpravu drogových trestných činov menia odkazy, resp. pomenovania týchto drogových trestných činov a zároveň sa prehodnocuje zoznam trestných činov, najmä s ohľadom na ich spoločenskú závažnosť. Zároveň sa precizuje právna úprava a odstraňuje sa nezrovnalosť v aplikačnej praxi v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody znamená dvakrát uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, teda nie podmienečne odložený trest odňatia slobody, ktorého výkon bol dodatočne nariadený.

K bodom 22 a 23 (§ 49 ods. 1 a § 51 ods. 1)

V súlade s jedným zo zámerov novely zlepšiť podmienky pre resocializáciu odsúdených a odbremeniť väzenský systém sa navrhuje rozšírenie možností uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom pre trest neprevyšujúci dva roky, resp. tri roky pri podmienečnom odklade s probačným dohľadom na tri roky, resp. štyri roky pri podmienečnom odklade s probačným dohľadom.

K bodom 24 a 25 (§ 53)

V súlade so základnými východiskami novely sa rozširujú podmienky možnosti uloženia trestu domáceho väzenia znížením minimálnej výmery tohto trestu na polovicu dolnej hranice sadzby trestu odňatia slobody, ak je dolná hranica sadzby trestu odňatia slobody Trestným zákonom ustanovená, a zvýšením maximálnej výmery tohto trestu zo štyroch na päť rokov.

K bodom 26 až 29 (§ 56)

Zvyšuje sa horná hranica tohto trestu zo súčasných 331 930 eur na 3 000 000 eur a rozširuje sa možnosť súdu aj pri nesplnení podmienok podľa odseku 1 uložiť peňažný trest aj pri zločinoch s výnimkou obzvlášť závažných zločinov, a to aj samostatne, ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnosť nápravy páchateľa uloženie trestu odňatia slobody, resp. (aj) iného trestu nie je potrebné.

V odseku 5 sa slovo úhrnný nahrádza slovom spoločný, keďže pri ukladaní úhrnného trestu sa na rozdiel od súhrnného a spoločného trestu neruší skorší rozsudok. V prípade zrušenia úhrnného peňažného trestu a následne jeho opätovného uloženia tak pôjde o nový peňažný trest.

K bodom 30 až 33 (§ 58 a § 59)

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2021 vyslovil, že § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy.

Ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry k primeranosti trestu (najmä nález so sp. zn. PL. ÚS 106/2011) a nesúlad ustanovení o obligatórnom treste prepadnutia majetku videl predovšetkým v tom, že táto právna úprava absolútne vylučovala aplikáciu princípu primeranosti pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Takáto právna úprava fakticky odňala súdu právomoc uložiť primeraný individualizovaný trest, keďže bránila súdu prispôsobiť druh a výmeru trestu konkrétnym okolnostiam prípadu. Samotná povaha obligatórneho trestu

prepadnutia majetku teda pojmovo vylučovala akékoľvek skúmanie primeranosti a požiadavku uloženia primeraného a spravodlivého trestu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu nahrádzala nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne určených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba trest prepadnutia majetku. Takouto právnou úpravou sa zároveň vytvoril priestor na také zásahy do vlastníckeho práva dotknutých osôb, ktoré sú, resp. môžu byť v konkrétnom prípade neprimerané a odporujúce zásade ochrany legálne nadobudnutého majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy.

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2021 správne poukázal na to, že obligatórne ukladanie trestu prepadnutia majetku je aj v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Markus v. Lotyšsko, sťažnosť č. 17483/10), Chartou základných práv Európskej únie, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (napr. C-77/20, C-430/05, C-210/10 alebo C-255/14).

Nad rámec uvedeného je potrebné zdôrazniť, že požiadavka primeraného trestu nevyhnutne predpokladá, že tam, kde s ohľadom na účel trestu postačí uloženie miernejšieho trestu, nemožno páchateľovi uložiť prísnejší trest, resp. trest, ktorý by bol pre neho citeľnejší. Uvedené sa vzťahuje nielen na ukladanie trestu súdom v konkrétnom prípade, ale aj na samotnú právnu úpravu. Zákonodarca by mal dbať na to, aby právna úprava tieto požiadavky zohľadňovala a vytvárala dostatočný rámec pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov súdmi.

Trest prepadnutia majetku predstavuje závažný zásah do základných majetkových práv páchateľa. Uloženie tohto trestu je jednou z výnimiek z ústavnej ochrany nedotknuteľnosti majetku (čl. 20 Ústavy). Preto by uloženie tohto trestu okrem vyššie uvedených východísk malo byť možné len vo výnimočných prípadoch a za splnenia (úzko vymedzených) osobitných podmienok.

V nadväznosti na predmetný nález Ústavného súdu a uvedené východiská sa pôvodná právna úprava obligatórneho trestu prepadnutia majetku nahrádza právnou úpravou založenou na fakultatívnom ukladaní trestu prepadnutia majetku s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Osobitne sa priamo v zákone zdôrazňuje, že súd môže trest prepadnutia majetku uložiť, len ak ho v danom prípade považuje za primeraný.

Zároveň sa za účelom vytvorenia podmienok pre individualizáciu trestu prepadnutia majetku zavádza možnosť súdu z trestu prepadnutia majetku vylúčiť časť majetku alebo individuálne určené veci. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 107aa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov konkurzu podlieha aj majetok v tzv. fiduciárnej správe, súd môže z trestu prepadnutia majetku vylúčiť aj časť majetku alebo individuálne veci, ktoré formálne nepatria páchateľovi, ale sú v takejto fiduciárnej správe.

Navrhovaná úprava s ohľadom na § 34 ods. 3 Trestného zákona dbá na to, aby trest bol nielen primeraný a individualizovaný, ale tiež aby postihoval iba páchateľa s minimalizáciou dopadu trestu na iné osoby (vrátane najbližšej rodiny páchateľa, najmä manžel/deti). Uloženie neprimeraného trestu prepadnutia majetku zásadne sťažuje potenciálnu resocializáciu páchateľa. Práve zásadné zhoršenie majetkových pomerov môže viesť k zvýšeniu rizika páchania ďalšej trestnej činnosti a tiež k pocitu krivdy z nespravodlivého trestu.

Za týmto účelom je potrebné o. i. doplniť aj podmienky, na ktoré má súd pri ukladaní trestu prepadnutia majetku, resp. pri rozhodovaní o vylúčení vecí z tohto trestu prihliadať, a podrobnejšie upraviť následky prípadného vylúčenia časti majetku alebo veci z trestu prepadnutia majetku (t. j. určenie rozsahu tohto trestu).

V zmysle filozofie restoratívnej justície sa dbá aj na postavenie poškodeného a navrhuje sa v rámci jednotlivých kritérií pre posudzovanie primeranosti tohto trestu ustanoviť aj to, že trest prepadnutia majetku súd neuloží najmä vtedy, ak páchateľ nahradí škodu v celom rozsahu alebo vydá v celom rozsahu trestným činom získaný prospech a úžitky z neho.

Tiež sa navrhuje spresniť rozsah majetku, ktorý patrí do konkurznej podstaty a ktorý (resp. výťažok z ktorého) môže byť v konečnom dôsledku po ukončení konkurzu postihnutý trestom prepadnutia majetku.

Navrhovanými zmenami a doplneniami sa sleduje aj posilnenie právnej istoty a predvídateľnosti ukladania tohto trestu a jeho rozsahu.

K bodu 34 (§ 61 ods. 2)

V záujme rozšírenia podmienok pre ukladanie a preferenciu alternatívnych trestov sa rozširujú podmienky pre ukladanie samostatného trestu zákazu činnosti, ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnosť nápravy páchateľa uloženie trestu odňatia slobody, resp. aj iného trestu nie je potrebné.

K bodu 35 (§ 61 ods. 9)

Ide o úpravu z obdobných dôvodov ako v prípade § 56 ods. 6.

K bodu 36 (§ 65a ods. 1)

Pre zlepšenie podmienok pre návrat odsúdeného do spoločnosti a odbremenenie väzenského systému sa navrhuje rozšíriť podmienky pre premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia. Za týmto účelom sa premena navrhuje umožniť nielen pri prečine. Zároveň sa navrhuje upraviť, aby premena bola možná, ak zvyšok nevykonaného trestu odňatia slobody nepresahuje päť rokov, keďže aktuálna hranica troch rokov je v rozpore so základnými cieľmi novely a nedôvodne odďaľuje pozitívne efekty na páchateľa a spoločnosť spojené s trestom domáceho väzenia. Napokon by premena trestu odňatia slobody mala byť umožnená za sprísnených podmienok aj pri recidivistoch, keďže aj pri takýchto páchateľoch má štát záujem o ich začlenenie do spoločnosti. Preto sa pri recidivistoch navrhuje umožniť premenu trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia až po vykonaní dvoch tretín trestu odňatia slobody.

K bodu 37 (§ 68a ods. 2)

V súvislosti s navrhovanými zmenami v právnej úprave trestu domáceho väzenia sa s ohľadom na predĺženie maximálnej výmery trestu domáceho väzenia na päť rokov primerane predlžuje aj dĺžka skúšobnej doby pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku tohto trestu.

K bodu 38 (§ 73 a 74)

Vychádzajúc z odborných poznatkov a požiadaviek aplikačnej praxe, lekárov a psychiatrov, ktorí sa sťažovali na formálne ukladanie ochranných liečení osobám, ktorým by ukladané nemalo byť, sa navrhuje nastaviť zákonné podmienky tak, aby ochranné liečenie bolo ukladané tým osobám, ktorým sa ukladať má, t. j. trpia duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, a u ktorých má liečenie zmysel.

V aplikačnej praxi sa často vyskytovali prípady, kedy súdy zbytočne ukladali ochranné liečenia pri závislostiach, hoci zo záverov znaleckých posudkov boli indície, že nariadenie ochranného liečenia nesplní svoju funkciu, keďže osoba, ktorej bolo ochranné liečenie uložené, sa mu nebude podrobovať.

Dopĺňa sa doposiaľ absentujúca možnosť dodatočne uložiť ochranné liečenie, ak sa zistí, že odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody trpí duševnou poruchou.

Vzhľadom na poznatky z aplikačnej praxe a značnú mieru zásahu do osobnej slobody odsúdeného, akou je ústavná forma výkonu ochranného liečenia, sa navrhuje, aby súd ukladal túto formu liečenia výlučne v prípade, ak je pobyt páchateľa na slobode nebezpečný z dôvodu jeho duševnej poruchy alebo ak nemožno očakávať, že by účel splnila aj ambulantná forma ochranného liečenia.

Zároveň sa upravujú pravidlá pre ochranné liečenia PAL, PTX, PGam, v zmysle medicínskych poznatkov a európskych štandardov. Upravuje sa dĺžka týchto troch druhov liečení priamo v zákone na dvanásť mesiacov v prípade ambulantnej formy a tri mesiace v prípade ústavnej formy s následným dvanásť mesačným ambulantným doliečovaním. Samozrejme, ponecháva sa aj možnosť skoršieho alebo neskoršieho ukončenia takéhoto ochranného liečenia, o čom však musí rozhodnúť súd.

Ďalej sa upravuje, že ak súd uloží niektorý z týchto druhov ochranného liečenia popri nepodmienečnom treste odňatia slobody, uloží ho vždy ústavnou formou, pretože v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody, ambulantná forma protialkoholického liečenia, protitoxikomanického liečenia alebo liečenia závislostí na hazardných hrách nemá zmysel.

K bodom 39 až 41 (§ 76)

Súčasný odsek 1 nútil súd ukladať ochranný dohľad aj v prípadoch, v ktorých vôbec nebol potrebný a naopak neumožňoval uložiť ochranný dohľad páchateľovi, ktorý spáchal násilný zločin, napr. znásilnenie, a vzhľadom na jeho osobu, doterajší spôsob života a prostredie, v ktorom žije, by bol ochranný dohľad potrebný.

K bodu 42 (§ 76a)

Dopĺňa sa obligatórne uloženie ochranného dohľadu páchateľovi činu inak trestného, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a súd mu ukladá ochranné liečenie ambulantnou formou. Druhy duševných porúch, pre ktoré môže byť páchateľ uznaný za nepríčetného, môžu byť rôzne a nie všetky musia automaticky znamenať jeho nebezpečnosť na takej úrovni, že je potrebné jeho izolovanie a ústavné liečenie. Nakoľko však ide o páchateľa činu inak trestného je žiadúce, aby aspoň istý čas bol pod dohľadom represívnych zložiek. Naviac sa môžu vyskytnúť prípady, kedy by bolo vhodné mu napr. uložiť aj niektoré vyššie

spomenuté obmedzenia, avšak z dôvodu zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť páchateľa to nie je možné. Navrhovanou úpravou by sa táto systémová medzera odstránila, čím by sa zvýšila ochrana obetí napr. nebezpečného prenasledovania, kedy by bolo možné uložiť zákaz priblížiť sa k poškodenej osobe na určitú vzdialenosť a jeho dodržiavanie by bolo kontrolované elektronickým monitoringom.

Ochranný dohľad uloží súd obligatórne aj vtedy, ak mení ústavnú formu ochranného liečenia psychiatrického alebo sexuologického na ambulantnú formu. Ako bolo vyššie uvedené, aj v týchto prípadoch, kedy už ústavné liečenie nie je potrebné a postačí ambulantné liečenie, je žiadúca zvýšená kontrola a dohľad nad liečenou osobou. Pri zmene ústavnej formy iného druhu ochranného liečenia na ambulantnú formu, je ochranný dohľad fakultatívny, teda súd ho môže uložiť, ak to považuje vzhľadom na osobu páchateľa a dosiahnutie účelu ochranného liečenia za potrebné.

Fakultatívne môže ochranný dohľad súd uložiť aj páchateľovi, ktorý nedodržiava liečebný režim uloženého ambulantného ochranného liečenia. V tomto prípade tak rozhodne na návrh zdravotníckeho zariadenia alebo ošetrujúceho lekára. Ide teda o vytvorenie možnosti ako pôsobiť na páchateľa, aby liečebný režim dodržiaval. V súčasnosti je následkom nedodržiavania ambulantného liečenia jeho premena na ústavné liečenie, čo však vytvára vysoké kapacitné nároky na zdravotnícke zariadenia poskytujúce ústavnú starostlivosť a je aj finančne omnoho nákladnejšie. Ďalší následok, ešte nákladnejší, je v podobe trestného stíhania za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, ktorý však vyžaduje závažnejšie konanie zo strany páchateľa smerujúce k zmareniu účelu ochranného liečenia, čiže nie len ojedinelé nedostavenie sa k lekárovi a pod. Uložením ochranného dohľadu sa bude dať lepšie pôsobiť na páchateľa a lepšie ho kontrolovať. Už samotná možnosť, že lekár takýto návrh bude môcť podať, môže napomôcť k dodržiavaniu ambulantného ochranného liečenia zo strany pacienta.

K bodu 43 (§ 77 ods. 1 a § 79)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a.

K bodom 44 až 46 (§ 77 ods. 2 až 5)

Vzhľadom na zavedenie ochranného dohľadu podľa § 76a sa dopĺňajú povinnosti odsúdeného alebo páchateľa, ktorému bol takýto ochranný dohľad popri ochrannom liečení uložený.

Odsúdený alebo páchateľ je povinný sa do piatich pracovných dní od uloženia ochranného dohľadu dostaviť k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode má odsúdený alebo páchateľ bydlisko. Lehota piatich pracovných dní (teda iná, ako pri klasickom ochrannom dohľade) sa zavádza z dôvodu, že ochranný dohľad podľa § 76a sa ukladá popri ambulantnom ochrannom liečení, ktoré súd musí nariadiť a to konkrétnemu zdravotníckemu zariadeniu (môže nastať zdržanie pri hľadaní voľného zariadenia a pod.), zároveň je tiež potrebné, aby sa ochranný dohľad začal vykonávať čo najskôr.

V rámci ochranného dohľadu je odsúdený alebo páchateľ povinný sa osobne hlásiť v určených lehotách u probačného a mediačného úradníka a vopred oznamovať vzdialenie sa z

miesta bydliska. Táto povinnosť však neplatí, ak ide o pravidelne opakujúce sa vzdialenia, o ktorých bol probačný a mediačný úradník vopred informovaný.

V porovnaní s klasickým ochranným dohľadom uloženým podľa § 76, v prípade ochranného dohľadu podľa § 76a odsúdený resp. páchateľ nemá zo zákona obligatórnu povinnosť hlásiť a preukazovať zdroje svojej obživy. Zavádza sa mu však povinnosť podrobiť sa kontrole dodržiavania liečebného režimu.

Novo zavedený odsek 3 reaguje na situáciu, kedy páchateľ nedodržiava liečebný režim alebo nedodržiava povinnosti vyplývajúce z ochranného dohľadu alebo uložené v rámci ochranného dohľadu.

V prípade, ak páchateľ nedodržiava liečebný režim, túto skutočnosť oznámi zdravotnícke zariadenie probačnému a mediačnému úradníkovi. Probačný a mediačný úradník bezodkladne podá návrh na súd na zmenu ambulantného ochranného liečenia na ústavné alebo návrh na uloženie obmedzení a povinností podľa § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona. Treba však rozlišovať, čo zdravotnícke zariadenie probačnému a mediačnému úradníkovi nahlási. Pretože zdravotnícke zariadenie bude oznamovať probačnému a mediačnému úradníkovi napr. aj to, že sa pacient (odsúdený/páchateľ) nedostavil na naplánované liečenie resp. kontrolu. Toto samo o sebe nemusí hneď znamenať, že nedodržiava liečebný režim, pretože probačný a mediačný úradník po preverení môže zistiť, že sa odsúdený/páchateľ nemohol pre náhlu prekážku dostaviť (čo by mal samozrejme ošetrujúcemu lekárovi oznámiť, ale situácie môžu byť rôzne). Avšak v súhrne aj takéto menšie pochybenia môžu znamenať nedodržiavanie liečebného režimu. To však musí vyhodnotiť zdravotnícke zariadenie, resp. ošetrujúci lekár, a túto skutočnosť následne oznámiť probačnému a mediačnému úradníkovi. Súčasťou oznámenia zdravotníckeho zariadenia by mal byť aj konkrétny návrh, či má byť odsúdenému/pacientovi hneď premenené ambulantné liečenie na ústavné, alebo postačí, resp. bude vhodnejšie mu uložiť niektoré obmedzenie alebo povinnosť. Porušenia ochranného dohľadu, ktoré nespočívajú v nedodržiavaní liečebného režimu, môže probačný a mediačný úradník vyhodnotiť aj sám, avšak aj v týchto prípadoch v záujme dosiahnutia účelu ochranného liečenia a aj ochranného dohľadu môže vec konzultovať s ošetrujúcim lekárom.

Ak je pobyt páchateľa na slobode nebezpečný z dôvodu nedodržiavania liečebného režimu alebo z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu, návrh na súd na zmenu ambulantného ochranného liečenia na ústavné môže podať priamo aj zdravotnícke zariadenie. V tomto prípade môže zdravotnícke zariadenie navrhnúť aj vydanie predbežného príkazu na umiestnenie páchateľa v zdravotníckom zariadení.

V odsekoch 4 a 5 ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a.

K bodu 47 (§ 78 ods. 3)

Vzhľadom na novozavedené špeciálne ustanovenie § 76a so zachovaním jeho účelnosti a cieľa nemožno odseky 1 a 2 upravujúce minimálnu a maximálnu časovú hranicu možného uloženia ochranného dohľadu a podmienky jeho opätovného uloženia vzťahovať na toto ustanovenie. V tomto prípade musí ochranný dohľad trvať, dokým to vyžaduje jeho účel, rovnako ako ochranné liečenie. Ochranný dohľad podľa § 76a nemusí nevyhnutne trvať počas celej doby ochranného liečenia. Ak už nebude potrebný, môže sa skončiť aj skôr ale o tom musí rozhodnúť súd.

K bodom 48 a 49 (§ 81 a § 82 ods. 3)

Vzhľadom na zriadenie Detenčného ústavu v Hronovciach ako rozpočtovej organizácie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky k 1. januáru 2022 vyvstáva potreba prehodnotiť právnu úpravu vo vzťahu k osobám, pre ktoré má byť detencia ako taká vlastne určená. Preto sa navrhuje zákonný rámec upravujúci zaradenie páchateľa do detenčného ústavu.

Do detencie nie je možné umiestniť osobu priamo „z ulice“. Umiestneniu do detenčného ústavu musí predchádzať výkon ochranného liečenia ústavnou formou alebo výkon trestu odňatia slobody, v rámci ktorého odsúdený trpí tak závažnou duševnou poruchou, pre ktorú nemôže vykonávať trest odňatia slobody a zároveň je jeho pobyt na slobode tak nebezpečný, že je potrebné ho izolovať od spoločnosti a liečiť v rámci detenčného ústavu.

Ide o odstupňovanie „závažnosti“ nebezpečnosti. U človeka, ktorý je nebezpečný pre svoje okolie pre duševnú poruchu vyplýva táto jeho nebezpečnosť obvykle z toho, že sa nelieči. Veľmi veľa takýchto ľudí je nebezpečných len dovtedy, kým im nie je nasadená adekvátna liečba. V rámci ochranných liečení je hospitalizovaných veľa páchateľov, ktorí po nasadení liečby bez problémov spolupracujú. Ak by sa do detencie mohol dostať človek „z ulice“, napríklad so schizofréniou, ktorý napr. spácha závažný zločin po vysadení liekov, bude mu navrhnutá detencia, no v rámci liečby (pri schizofrénii obvykle už po niekoľkých týždňoch alebo málo mesiacoch) môže byť prakticky bez príznakov už v čase rozhodnutia súdu.

Toto je ale možné zistiť len tým, že sa liečba vyskúša. Až vtedy, ak ústavné ochranné liečenie zlyháva a aj napriek jeho realizácii páchateľ svojím správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb, je to z medicínskeho hľadiska indikácia na detenciu. Ak je toto ústavné liečenie „bezproblémové“, tak ochranu spoločnosti je možné zabezpečiť miernejšími prostriedkami ako je detencia.

K bodu 50 (§ 83a ods. 3)

Navrhuje sa posilniť právnu istotu tretích osôb, ktoré od páchateľa nadobudli majetok v dobrej viere. Zodpovedá to požiadavke na minimalizácie dopadu trestných sankcií na tretie osoby. Právnu ochranu konania tretích osôb v dobrej viere tiež osobitne zdôrazňuje aj čl. 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014) v platnom znení.

K bodom 51 a 52 (§ 86)

V § 86 ods. 1 písm. d) sa z podmienok vylučujúcich uplatnenie účinnej ľútosti navrhuje vypustiť negatívna podmienka, že páchateľ nespáchal trestný čin ako člen organizovanej skupiny, a to vzhľadom na účel sledovaný právnou úpravou účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch a na preferencii štátu na riadnom zaplatení dane a poistného pred trestnoprávnym postihom prvopáchateľa. Vypustením predmetnej podmienky sa tak možnosti uplatnenia účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch čiastočne posilňujú (rozširujú).

Do § 86 ods. 2 sa dopĺňa trestnoprávna recidíva, keďže súčasné znenie predmetného ustanovenia nekoncepčne nebránilo uplatneniu účinnej ľútosti v prípade trestnoprávnej recidívy, kým pri napr. správnom delikte ju vylučovalo.

K bodom 53 až 59 (§ 87, § 90 a § 96 ods. 1)

Záujem spoločnosti na potrestaní trestného činu plynutím času nevyhnutne klesá. Preto pri zločine, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, tak z hľadiska generálnej, ako aj individuálnej prevencie tento záujem zanikne podstatne skôr ako po uplynutí dvadsiatich rokov. Zákonodarca v Českej republike túto skutočnosť náležite zohľadnil, a preto je potrebné sa ním inšpirovať a skrátiť túto lehotu premlčania na pätnásť rokov. Dvadsať ročná lehota sa javí ako neprimerane dlhá aj pri porovnaní s rakúskou a nemeckou právnou úpravou premlčania, kde je pre trestné činy s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov a najviac desať rokov (čo sú v podstate všetky neživotné trestné činy) ustanovená premlčacia lehota desať rokov. Ustanovenia o premlčaní teda v týchto krajinách tiež reflektujú rozdielny význam chránených spoločenských záujmov, v dôsledku čoho sa trestné činy proti najdôležitejším spoločenským záujmom (život a zdravie) premlčujú v dlhších premlčacích lehotách, než trestné činy smerujúce proti menej dôležitým spoločenským záujmom (majetok). Plynutím času taktiež spravidla dochádza k sťažovaniu efektívneho vyšetrovania (dokazovania) trestnej veci.

Oproti aktuálnej právnej úprave sa priamo v zákone zohľadňujú závery judikatúry vo vzťahu k (ne)prerušeniu premlčania nezákonnými úkonmi trestného stíhania, keď sa v § 87 ods. 3 písm. a) zdôrazňuje, že prerušenie premlčania spôsobujú iba riadne, t. j. zákonné úkony trestného stíhania. V § 87 ods. 3 písm. b) sa za účelom odstránenia prípadných aplikačných problémov a pochybností o správnom výklade tohto ustanovenia v súlade predovšetkým s právnym názorom Ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. PL. ÚS 9/2013, ale aj s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 18/2003 (ZSP 25/2004) precizuje súčasná právna úprava tak, že dôvodom prerušenia premlčania podľa tohto ustanovenia je až právoplatné odsúdenie páchateľa v premlčacej dobe za nový úmyselný trestný čin spáchaný v premlčacej dobe, ktorý je trestný rovnako alebo prísnejšie ako trestný čin, vo vzťahu ku ktorému premlčacia doba plynie.

Obdobné úpravy ako v § 87 ods. 1 a 3 sa v záujme koncepčnej jednotnosti právnej úpravy inštitútu premlčania navrhujú premietnuť aj do právnej úpravy premlčania trestného stíhania u mladistvých a tiež do právnej úpravy premlčania výkonu trestu.

K bodu 60 (§ 116 ods. 2)

Ide o úpravu z obdobných dôvodov ako v prípade § 56 ods. 6.

K bodom 61, 98, 100 a 102 (§ 122 ods. 12, § 233 ods. 2, § 233a ods. 2 a § 233b)

Po vzore Českej republiky sa ustanovuje, že súd bude pri určovaní druhu trestu a jeho výmery na trestné činy podľa § 233 alebo podľa § 233a Trestného zákona povinný prihliadať tiež k trestnej sadzbe ustanovenej na predikatívny trestný čin, ak Trestný zákon na tento trestný čin ustanovuje miernejší trest. Táto úprava má za cieľ zvýrazniť vzťah medzi závažnosťou predikatívneho trestného činu a závažnosťou samotného trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti ako tzv. následného trestného činu a zohľadniť tento vzťah pri ukladaní trestu za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Zároveň sa ustanovuje, že trestné činy podľa § 233 a podľa § 233a sa nepovažujú za trváce trestné činy.

Pri skutkových podstatách trestných činov podľa § 233 ods. 2 a § 233a ods. 2 Trestného zákona sa aj legislatívnou úpravou zvýrazňuje, že tieto trestné činy nemôžu byť spáchané

v jednočinnom súbehu s predikatívnym trestným činom. Cieľom navrhovaných úprav je teda aj priamo v zákone zdôrazniť skutočnosť, že objektívna stránka týchto trestných činov už v súčasnosti predpokladá, že legalizačné konanie je vždy ďalším skutkom, ktorý je odlišný od skutku, ktorým bol spáchaný predikatívny trestný čin.

K bodu 62 (§ 124 ods. 3)

Navrhuje sa, aby za škodu na účely Trestného zákona bola považovaná aj skrátená, neodvedená alebo nezaplatená daň alebo poistné, neoprávnene vrátená daň z pridanej hodnoty alebo spotrebná daň, neoprávnene získaný alebo použitý nenávratný finančný príspevok, subvencia, dotácia, alebo iné plnenia zo štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, rozpočtu spravovaného Európskou úniou, rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce. Dôvodom pre túto úpravu je najmä umožniť štátu (príslušným štátnym orgánom), obciam, vyšším územným celkom a pod. si v trestnom konaní uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá vznikla na príslušnom verejnom rozpočte napr. daňovým trestným činom a pod. Návrhom sa reaguje najmä na skutočnosť, že v zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu z 29. novembra 2017, sp. zn. Tpj 39 - 60/2017 je pri súčasnom znení Trestného zákona vylúčené, aby tieto nároky boli uplatnené v trestnom konaní ako nároky a náhradu škody.

K bodu 63 (§ 125 ods. 1)

S ohľadom na aktuálnu spoločensko-ekonomickú situáciu (najmä inflácia) a jej porovnanie so stavom v r. 2005, ako aj s prihliadnutím na odhadovaný spoločensko-ekonomický vývoj v najbližšom období sa navrhuje určenie nových hraníc škody. Suma 266 eur má v súčasnosti podstatne nižší význam ako v roku 2006 a znižovaním jej významu fakticky každoročne dochádza k automatickému zvyšovaniu trestnosti (menej závažné konanie je trestané rovnako prísne). Iba minimálna mzda od r. 2005 narástla o cca 240%. Inflácia sa aktuálne pohybuje okolo 10 %. Preto sa navrhuje na jednej strane zvýšiť sumu malej škody na sumu prevyšujúcu 700 eur. Následne sa primerane upravujú aj hranice väčšej škody (suma prevyšujúca 35 000 eur), značnej škody (suma prevyšujúca 350 000 eur) a škody veľkého rozsahu (suma prevyšujúca 700 000 eur) tak, aby aj pomocou jednotlivých hraníc škody bola v jednotlivých skutkových podstatách trestných činov vyjadrená spoločenská nebezpečnosť týchto trestných činov v súčasnej sociálno-ekonomickej situácii.

K bodu 64 (§ 126 ods. 3)

Precizuje sa aktuálne znenie § 126 ods. 3 tak, aby sa výslovne netýkalo iba určenia výšky škody alebo ujmy, ale aj určenia prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.

K bodu 65 (§ 128 ods. 2)

Cieľom navrhovaných úprav je uvedenie ustanovenia do súladu s čl. 4 ods. 4 písm. a) bodu i) prvého pododseku druhej zarážky smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva, ktorý za úradníkov Európskej únie považuje aj osobu, ktorú do Európskej únie vyslal členský štát alebo akýkoľvek verejný či súkromný subjekt a ktorá vykonáva funkcie rovnocenné s funkciami, ktoré vykonávajú úradníci Európskej únie alebo iní zamestnanci.

V záujme jednoznačnosti a odstránenia akýchkoľvek pochybností sa tak § 128 ods. 2 písm. b) dopĺňa o slovo „vyslaná“. Podľa navrhovateľa bude týmto doplnením bez akýchkoľvek pochybností zaručená správna transpozícia čl. 4 ods. 4 písm. a) bodu i) prvého pododseku druhej zarážky predmetnej smernice. V uvedenom ustanovení nie je potrebné navyše uvádzať, či ide o osobu vyslanú verejným alebo súkromným subjektom alebo či vykonáva rovnocenné funkcie s úradníkmi Európskej únie alebo inými zamestnancami, keďže navrhované znenie sa bude vzťahovať na všetky vyslané osoby – teda bez ohľadu na subjekt, ktorý ich vyslal, alebo funkcie, ktoré takéto osoby vykonávajú.

K bodom 66, 67 a 164 (§ 135, § 135b až § 135f a prílohy č. 1 a 2)

V dôsledku zmien skutkových podstát drogových trestných činov sa z Trestného zákona vypúšťa § 135, ktorý upravuje zákonné definície prechovávania drog pre vlastnú potrebu, z dôvodu, že tento pojem už nepatrí medzi jednotlivé znaky skutkových podstát nových drogových trestných činov. V § 135b sa ustanovuje definícia prechovávania a obchodovania s omamnou látkou, psychotropnou látkou, drogovým prekurzorom alebo predmetom určeným na ich výrobu. Podľa doterajšej právnej úpravy bolo v praxi spravidla obtiažne preukázať, že páchateľ trestného činu podľa § 171 prechováva omamné alebo psychotropné látky v množstve zodpovedajúcom maximálne desiatim jednorazovým dávkam pre inú osobu než pre seba, nakoľko priznaním tejto skutočnosti by sa páchateľ vystavil podstatne prísnejšiemu postihu podľa platného § 172 ods. 1 písm. d).

V odseku 1 sa vymedzuje pojem prechovávanie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu, pod ktoré patrí ich držba najviac vo väčšom množstve, ak nie sú určené na ďalšiu distribúciu alebo na účel dosiahnutia majetkového prospechu v súvislosti s ich prechovávaním. Ďalej sa ich prechovávaním rozumie aj dovoz, vývoz, prevoz, preprava, kúpa, výmena alebo iné zadováženie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu pre seba alebo iného najviac vo väčšom množstve, a to za účelom osobnej spotreby a tiež bez toho, aby boli čo i len sčasti určené na ďalšiu distribúciu alebo na účel dosiahnutia majetkového prospechu. Z uvedeného vyplýva, že pojem prechovávania sa navrhuje kvantitatívne obmedziť na najviac väčšie množstvo. Pri prechovávaní značného, veľkého a mimoriadne veľkého množstva je z pohľadu predkladateľa možné odôvodnene predpokladať, že minimálne časť z tohto množstva nebude určená na osobnú spotrebu, resp. bude určená na ďalšiu distribúciu alebo na účely získania majetkového prospechu. Takéto konanie teda pojmovo patrí už pod pojem obchodovanie podľa odseku 2.

Navrhovaný odsek 2 naopak vymedzuje pojem obchodovania s omamnými látkami, psychotropnými látkami, drogovými prekurzormi a predmetmi určenými na ich výrobu. Za obchodovanie s nimi sa považuje dovoz, vývoz, prevoz, preprava, prechovávanie, ponuka, predaj, kúpa, výmena alebo iné zadováženie, sprostredkovanie alebo financovanie týchto činností. Keďže niektoré činnosťami odhliadnuc od osobitných znakov zahrnutých v definícii prechovávania (osobná spotreba, absencia zámeru ďalšej distribúcie alebo dosiahnutia majetkového prospechu) spadajú pod pojmy obchodovanie, navrhuje sa v záujme právnej istoty a vylúčenia prípadnej duplicity v praxi explicitne ustanoviť, že obchodovaním nie sú činnosti, ktoré sú prechovávaním podľa odseku 1.

Nové skutkové podstaty drogových trestných činov pracujú s týmito definíciami, pričom obsahujú aj ďalší znak, a to že vždy musí ísť o neoprávnené konanie, resp. činnosti.

Účelom tejto úpravy je odlíšiť užívateľov omamných a psychotropných látok od dílerov (obchodníkov s drogami). Súčasná právna úprava medzi týmito osobami dostatočne nerozlišovala, a preto v praxi často dochádzalo k neadekvátnemu postihu užívateľov na rovnakej úrovni ako dílerov.

Navrhovaná právna úprava reflektuje požiadavky vyplývajúce z Rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami.

Ustanovenie § 135c zavádza mechanizmus ustanovovania nepatrného množstva omamných a psychotropných látok pre účely Trestného zákona.

V odseku 1 sa určuje nepatrné množstvo omamnej látky alebo psychotropnej látky, ktoré je vymedzené najviac maximálnym množstvom zaisteného materiálu, t. j. zaistenej omamnej látky alebo psychotropnej látky, podľa hodnôt uvedených v treťom stĺpci v prílohe č. 1 návrhu zákona. Mechanizmus určovania nepatrného množstva omamnej látky alebo psychotropnej látky vychádza primárne zo stanovenia jej hmotnosti alebo počtu kusov hmotného substrátu (tablety, papieriky), ak je držba a užívanie tejto látky bežná v takejto forme. Štvrtý stĺpec v Prílohe č. 1 predstavuje také množstvo účinnej látky, ktoré spravidla býva obsiahnuté v nepatrnom množstve omamnej alebo psychotropnej látky uvedenej v treťom stĺpci. Ak množstvo zaistenej omamnej látky alebo psychotropnej látky neprekračuje hmotnostný limit alebo limit stanovený počtom uvedeným v treťom stĺpci, množstvo účinnej látky obsiahnutej v tomto materiáli nie je potrebné ďalej skúmať. Ak zaistená omamná látka alebo psychotropná látka tento limit presiahne, Kriminalistický a expertízny ústav PZ (ďalej len „KEÚ PZ“) alebo iná odborne spôsobilá osoba bude v takom prípade pre určenie či ide o nepatrné alebo malé množstvo drogy vždy skúmať, či množstvo účinnej látky zároveň presiahlo hodnotu uvedenú v štvrtom stĺpci v Prílohe č. 1.

Navrhovaný postup vychádza z tej skutočnosti, že užívatelia omamných alebo psychotropných látok pri ich zadovažovaní nemajú možnosť poznať koncentráciu účinných látok v danom materiáli, ale orientujú sa výhradne na základne hmotnosti alebo počtu kusov takej látky. Hodnoty nepatrného množstva omamných alebo psychotropných látok uvedené v tabuľke v prílohe č. 1 zodpovedajú približne trom jednorazovým dávkam podľa štatistík KEÚ PZ. Ak v prípade držby omamnej látky alebo psychotropnej látky nedôjde k prekročeniu hmotnostného limitu alebo limitu daného počtom pre určenie nepatrného množstva, KEÚ PZ nebude vykonávať dodatočné skúmanie, pretože pri danom množstve zaistenej drogy sa nedá dôvodne predpokladať, že by množstvo účinnej látky v zaistenej omamnej alebo psychotropnej látke bolo takého rozsahu, že by zodpovedalo viac než trom jednorazovým dávkam. Na druhej strane, ak množstvo zaistenej omamnej alebo psychotropnej látky presiahne hodnotu nepatrného množstva v treťom stĺpci prílohy č. 1, KEÚ PZ vykoná detailnejšie skúmanie, aby dokázal určiť konkrétne množstvo zaisteného materiálu vyplývajúce z kvalifikovaných skutkových podstát navrhovaných trestných činov podľa § 171 až § 173 Trestného zákona. Ak by pri dodatočnom skúmaní bolo zistené, že zaistená omamná alebo psychotropná látka síce presahuje hodnotu nepatrného množstva, ale s prihliadnutím na nižší obsah účinnej látky než je hodnota uvedená v štvrtom stĺpci z tohto množstva nie je možné pripraviť viac než tri jednorazové dávky (t. j. množstvo drogy je síce väčšie ako nepatrné, ale táto droga je nižšej kvality), KEÚ PZ určí, že takéto množstvo zaisteného materiálu je na účely relevantných ustanovení Trestného zákona stále nepatrným množstvom.

V ustanovení § 135c ods. 2 návrhu zákona sa vymedzuje nepatrné množstvo omamných látok alebo psychotropných látok, ktoré nie sú explicitne uvedené v prílohe č. 1 a pre ktoré sa horný hmotnostný limit paušálne stanovuje na množstvo do jedného gramu. V tomto prípade sa jedná o rozsiahlu skupinu omamných alebo psychotropných látok uvedených v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, ktoré sa na čiernom trhu bežne nevyskytujú, a preto nie je možné jednoznačne ustanoviť, koľko účinnej látky vo forme voľnej bázy zodpovedá približne trom jednorazovým dávkam. Množstvo do jedného gramu materiálu je spravidla najmenšie možné množstvo, ktoré je možné na čiernom trhu zaobstarať a zároveň je to množstvo, na základe ktorého sa užívateľ dokáže ľahko a spoľahlivo orientovať. Ak v budúcnosti nastane situácia, že by sa niektorá z tejto bližšie nešpecifikovanej skupiny látok začala medzi užívateľmi zneužívať vo vyššej miere a bolo by z praxe preukázané, že množstvo do jedného gramu tejto látky výrazne presahuje množstvo zodpovedajúce trom jednorazovým dávkam, doplnením zákona by bolo možné rozšíriť tabuľku uvedenú v prílohe č. 1 aj o takúto omamnú alebo psychotropnú látku a zároveň ustanoviť limit pre jej nepatrné množstvo ako pre množstvo účinnej látky vo forme voľnej bázy, ktoré by mohla daná omamná alebo psychotropná látka obsahovať.

Ustanovenie § 135c ods. 3 návrhu zákona definuje základné pravidlo v prípade zaistenia rôznych omamných alebo psychotropných látok v nepatrných množstvách u jednej osoby. V prípade, že osoba disponuje viac ako jedným (t. j. dvoma a viac) druhom omamných a psychotropných látok v nepatrnom množstve, bude sa to považovať za prechovávanie malého množstva.

Ustanovenie § 135d návrhu zákona vymedzuje spôsob ustanovovania množstiev omamných a psychotropných látok na účely kvalifikovaných skutkových podstát navrhovaných trestných činov podľa § 171 až 173 Trestného zákona. Jednotlivé množstvá omamných alebo psychotropných látok podľa § 135d písm. a) až e) sa určujú násobkami nepatrného množstva.

Ustanovenie § 135e návrhu zákona vymedzuje spôsob ustanovovania množstiev rastlín a húb obsahujúcich omamné látky alebo psychotropné látky. Nepatrné množstvá uvedených rastlín a húb sú uvedené v prílohe č. 2 návrhu zákona, pričom ďalšie množstvá zodpovedajúce kvalifikovaným skutkovým podstatám drogových trestných činov sa určujú relevantnými násobkami nepatrného množstva týchto rastlín a húb v zmysle § 135e ods. 2 písm. a) až e) návrhu zákona. Uvedený mechanizmus zavádza objektívne stanovovanie množstiev rastlín a húb obsahujúcich omamné látky alebo psychotropné látky bez ohľadu na vývojové štádium týchto rastlín alebo húb a množstvo účinnej látky v nich obsiahnutých.

Ustanovuje sa mechanizmus pre výpočet množstva omamných látok alebo psychotropných látok v prípade neoprávneného nakladania s viacerými druhmi omamných látok alebo psychotropných látok. Rovnaký postup sa zavádza aj pre určenie celkového množstva rastlín a húb obsahujúcich omamné látky alebo psychotropné látky.

V odseku 3 sa vylučuje súbeh trestného činu neoprávneného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky obsahujúcej THC podľa § 171 a trestného činu neoprávneného pestovania rastlín a húb obsahujúcich omamnú látku a psychotropnú látku podľa § 172, čím sa má zamedziť potrestaniu za dva trestné činy v prípadoch, keď páchateľ má časť „úrody“ ešte ako rastliny v zemi, ale časť už má zrezanú, a napr. ju suší, prípadne ju má inak spracovanú. Súčasne sa zavádza aj pravidlo, podľa ktorého sa takýto skutok kvalifikuje podľa príslušného § 171 alebo 172 podľa toho, či bol spáchaný vo väčšom množstve vo vzťahu k rastlinám a

hubám obsahujúcim omamné látky alebo psychotropné látky alebo vo vzťahu k omamným látkam alebo psychotropným látkam.

K bodom 68 až 70 (§ 171 až § 173a)

Platná úprava drogových trestných činov (§ 171 až 173) vytvára celý rad aplikačných problémov či už na úrovni znaleckého dokazovania nevyhnutného ku kvalifikácií skutkov založenom na množstve zaistenej drogy, rovnako ako aj neželanému postihovaniu samotných užívateľov drog, vrátane ich pestovateľov, ktoré je vo viacero identifikovaných prípadov v rozpore so zásadou primeranosti ukladaných trestov vo vzťahu k závažnosti spáchaného trestného činu.

Uvedené nedostatky okrem iného spôsobuje aj nežiaduce zlúčenie rôznych foriem drogovej trestnej činnosti v platnom § 172, nakoľko v tomto ustanovení sú subsumované rozličné protiprávne činnosti, ktoré sa dotýkali odlišných kategórií páchateľov (užívatelia, díleri drog, výrobcovia a distribútori drog). To následne vedie k ukladaniu neprimeraných trestných sankcií vzhľadom na okolnosti konkrétnych prípadov.

Predkladaným návrhom zákona sa odstraňujú vyššie uvedené nedostatky s cieľom zavedenia zrozumiteľného a transparentného právneho rámca pre spravodlivejšie postihovanie drogovej trestnej činnosti. Navrhované znenia § 171 až 173 upravujú skutkové podstaty rôznych foriem drogovej trestnej činnosti, pričom s ohľadom na špecifický charakter, ako aj závažnosť týchto foriem, dochádza k ich rozdeleniu do štyroch osobitných skutkových podstát – neoprávnené prechovávanie omamnej látky a psychotropnej látky (§ 171), neoprávnené pestovanie rastlín a húb obsahujúcich omamnú látku a psychotropnú látku (§ 172), neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou (§ 173) a neoprávnené prechovávanie a výroba drogového prekurzora a predmetu určeného na výrobu omamnej látky a psychotropnej látky alebo drogového prekurzora (§ 173a).

Naviac v navrhovaných ustanoveniach § 172 a 173 sa zavádza aj nový kvalifikačný pojem „mimoriadne veľké množstvo“ omamných alebo psychotropných látok, ktorého zavedenie odôvodňujú skúsenosti z aplikačnej praxe, kde sa objavujú aj takéto zachytené množstvá omamných a psychotropných látok, a ustanovuje sa primeranejší rozsah trestných sadzieb pri menej závažných drogových trestných činoch pri nižších množstvách týchto látok (nepatrné až väčšie množstvo).

V § 172 sa po vzore Českej republiky navrhuje osobitná skrutková podstata trestného činu v súvislosti s pestovaním rastlín a húb obsahujúcich omamné alebo psychotropné látky za účelom osobnej spotreby a bez toho, aby boli čo i len sčasti určené na ďalšiu distribúciu alebo na účel dosiahnutia majetkového prospechu. Iné pestovanie rastlín a húb obsahujúcich omamné alebo psychotropné látky je pojmovo zahrnuté v znakoch trestného činu podľa § 173 (podľa okolností veci ako napr. príprava na výrobu, iné zadováženie). Akékoľvek obchodovanie s rastlinami alebo hubami obsahujúcimi omamné látky alebo psychotropné látky je z povahy veci zároveň aj obchodovaním so samotnými omamnými látkami alebo psychotropnými látkami.

Návrh § 173 upravuje závažnejšie formy drogovej trestnej činnosti spojené s dílerstvom drog spočívajúce v neoprávnenej výrobe a obchodovaní s omamnými a psychotropnými látkami. Všetky uvedené formy trestnej činnosti smerujú k distribúcii omamných alebo psychotropných látok a sú postihované prísnymi trestnoprávnymi sankciami.

Navrhované ustanovenie § 173a upravuje neoprávnené nakladanie s drogovými prekurzormi a predmetmi určenými na výrobu omamných látok, psychotropných látok alebo drogových prekurzorov. Aj v tomto prípade má predkladateľ záujem zlúčiť v ustanovení jedného trestného činu spoločné prvky tejto špecifickej trestnej činnosti podľa jej charakteru, závažnosti, ako aj druhovo identickej skupiny predmetov, ktorých sa tento trestný čin týka, t. j. chemických látok, prostredníctvom ktorých možno technologickými procesmi získať omamné alebo psychotropné látky a technických zariadení na výrobu omamných a psychotropných látok. Vymedzenie drogových prekurzorov je obsiahnuté v Nariadení Rady (ES) č. 111/2005 z 22. decembra 2004, ktorým sa stanovujú pravidlá sledovania obchodu s drogovými prekurzormi medzi Spoločenstvom a tretími krajinami (Ú. v. EÚ L 22, 26.1.2005). Pôsobnosť orgánov štátnej správy vo veciach drogových prekurzorov, opatrenia na kontrolu a monitorovanie pohybu a zaobchádzania s drogovými prekurzormi sú na vnútroštátnej úrovni vymedzené zákonom č. 331/2005 Z. z. o orgánoch štátnej správy vo veciach drogových prekurzorov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ustanovenie § 173a berie do úvahy tú skutočnosť, že drogové prekurzory, ako aj predmety určené na výrobu omamných a psychotropných látok alebo drogového prekurzora sú len medzistupňom na získanie finálneho produktu, čo je zohľadnené v trestných sadzbách relevantných skutkových podstatách tohto trestného činu, ktoré sú nižšie ako je to pri navrhovanom trestnom čine podľa § 173. Predkladateľ rozdielne vníma aj závažnosť skutkov upravených v základných skutkových podstatách týchto trestných činov (§ 173 ods. 1 a 173a ods. 1), nakoľko riziko nezákonnej držby drogového prekurzora alebo predmetu určeného na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo drogového prekurzora je pre spoločnosť nižšie ako pri výrobe alebo obchodovaní s týmito predmetmi. § 173a zároveň v nadväznosti na § 135b dôsledne rozlišuje medzi prechovávaním drogového prekurzora alebo predmetu určeného na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo drogového prekurzora (odsek 1) a ich výrobou a obchodovaním s nimi (odseky 2 až 5).

Na rozdiel od navrhovaných trestných činov podľa § 171 až 173 sa vzhľadom na osobitnú povahu drogových prekurzorov a predmetov určených na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo drogového prekurzora závažnosť navrhovaného trestného činu podľa § 173a ods. 3 až 5 neurčuje primárne množstvom drogových prekurzorov a predmetov určených na výrobu omamných a psychotropných látok, ale vyvodzuje sa zo získaného prospechu pre seba alebo iného ako doposiaľ.

Navrhovaná právna úprava všetkých vyššie uvedených skutkových podstát reflektuje požiadavky vyplývajúce z Rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami.

K bodom 71 až 90, 96, 97, 99, 101, 103 až 137, 141 až 150, 152 až 155, 157 až 161

V nadväznosti na východiská uvedené vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa navrhuje upraviť sadzby trestu odňatia slobody niektorých trestných činov tak, aby zodpovedali spoločenskej nebezpečnosti (s ohľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu) jednotlivých trestných činov a rozšíriť rozsah týchto trestných sadzieb, aby to umožňovalo dostatočnú individualizáciu trestu v jednotlivých prípadoch.

Zo zahraničných kriminologických a penologických výskumov navyše vyplýva, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré je nezriedka dôsledkom populistickej trestnej

politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality. Naopak, jeho jediným preukázateľným efektom sú podľa týchto výskumov preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie (porovnaj nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011).

Zníženie sadzieb je inšpirované skúsenosťami so znížením trestných sadzieb, resp. s nižšími trestnými sadzbami v okolitých členských štátoch Európskej únie, v ktorých trestné sadzby reflektujú rozdielnu dôležitosť rôznych právom chránených záujmov. Trestné sadzby totiž v súčasnosti nedostatočne reflektujú rozdielny spoločenský význam chránených záujmov. Napríklad spoločenská závažnosť trestného činu zabitia podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona (sedem až desať rokov) je určite rádovo vyššia ako pri trestnom čine krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona (t. j. vo veľkom rozsahu – aktuálne nad 133 000 eur - desať až pätnásť rokov). T. j. ľudský život vs. 133 000 eur.

Pre majetkové trestné činy je v ich najprísnejších skutkových podstatách možné uložiť napríklad v Českej republike, v Nemecku, vo Švajčiarsku alebo v Rakúsku trest odňatia slobody maximálne na desať rokov. Pri niektorých trestných činoch je horná hranica trestnej sadzby dokonca dvojnásobkom sadzieb ustanovených za podobné trestné činy v susedných krajinách.

Zásadné rozdiely vo výške sadzieb v slovenskom Trestnom zákone oproti trestnému právu v spomenutých krajinách pritom nemajú žiadne racionálne opodstatnenie. Okrem toho, že preventívny účinok má na páchateľov spravidla skôr neodvrátiteľnosť trestu ako hrozba prísnym trestom, v Slovenskej republike nie je miera dotknutej kriminality, ktorej sa navrhované zníženie sadzieb týka, zásadne vyššia ako v iných krajinách. Vyplýva to napr. aj z oficiálnych štatistík Eurostatu o kriminalite, ktoré sa týkali aj ekonomických trestných činov (krádež, podvod) a korupčných trestných činov (dostupné na:

https://ec.europa.eu/eurostat/statistics-explained/index.php?title=Crime_statistics

). Podľa týchto štatistík sa Slovenská republika v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie dokonca umiestňuje na nižších priečkach. Iný záver nevyplýva ani z rôznych indexov kriminality (porovnaj napr.

https://www.numbeo.com/crime/rankings_by_country.jsp?title=2022&region=150

alebo

https://ourworldindata.org/corruption?fbclid=IwAR1rRhQq9oAftBjQI6nA74j7T-5KI

). Miera kriminality v Slovenskej republike tak zásadne nevybočuje oproti mieram kriminality v iných členských štátoch Európskej únie.

Navrhovanou úpravou sadzieb dôjde aj k dôslednému premietnutiu princípu primeranosti trestu do Trestného zákona (humanizácia trestov) a posilneniu individualizácie trestu. Dôjde tiež k zvýrazneniu významu ochrany najdôležitejších hodnôt ako ľudský život a zdravie.

Navrhované úpravy sú v súlade aj s právom Európskej únie (najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva), ktorá pri niektorých trestných činoch vyžaduje, aby členské štáty umožnili za tieto trestné činy uložiť sankciu trestu odňatia slobody najmenej štyri roky. Navrhované úpravy zároveň rešpektujú aj požiadavku práva Európskej únie, aby postih trestných činov proti rozpočtom Európskej únie nebol miernejší ako postih trestných činov proti vnútroštátnym rozpočtom.

K bodom 91 až 95 (§ 225)

Pri navrhovanej úprave sadzieb trestného činu subvenčného podvodu sa zohľadňuje vymedzenie pôsobnosti Európskej prokuratúry s poukazom na čl. 25 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Trestný čin subvenčného podvodu je skutkovo obdobný trestnému činu poškodzovanie finančných záujmov Európskej únie s tým rozdielom, že nechráni finančné záujmy Európskej únie, ale finančné záujmy Slovenskej republiky.

V praxi často dochádza k súbehu týchto trestných činov pri projektoch, ktoré sú spolufinancované z rozpočtu Európskej únie a z rozpočtu Slovenskej republiky. Časť financovaná z rozpočtu Slovenskej republiky je často výrazne menšia ako časť financovaná z rozpočtu Európskej únie. Oproti tomu skutkové podstaty subvenčného podvodu umožňujú prísnejšie trestanie ako skutkové podstaty trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie.

Ak ale horná hranica trestnej sadzby súvisiaceho trestného činu je rovnaká alebo vyššia ako horná hranica trestnej sadzby trestného činu patriaceho do pôsobnosti Európskej prokuratúry, Európska prokuratúra podľa čl. 25 ods. 3 písm. a) nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, nesmie vo veci vykonávať ďalšie úkony a vec musí postúpiť príslušným národným orgánom, a to bez ohľadu na hodnotu prípadne spôsobenej škody.

Preto sa v rámci systematickej úpravy sadzieb navrhuje, aby trestný čin subvenčného podvodu mohol byť trestaný menej prísne ako skutkovo obdobný trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie. Vzhľadom na obdobnú spoločenskú nebezpečnosť oboch trestných činoch sa navrhuje rozdiel v sadzbách vyjadrený v mesiacoch a nie rokoch.

K bodom 138 až 140 (§ 298 a § 299)

Navrhuje sa do názvu dotknutých trestných činov a ich skutkových podstát doplniť pojem ,,jed", ktorý sa vypúšťa z drogových trestných činov. V prípade jedov v zmysle doterajšej praxe nedochádza k neoprávnenému nakladaniu ich užívateľmi, a teda neoprávnené nakladanie s jedmi spravidla nenapĺňa všetky znaky skutkových podstát drogových trestných činov. Neoprávnená výroba, nakladanie a držba jedov však môže svojou povahou ohroziť objekt chránený skutkovými podstatami trestných činov nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov, ktorým je záujem na ochrane bezpečnosti ľudí a spoločnosti pred možným ohrozením, ktoré vyplýva z nekontrolovateľnej výroby, dovozu, vývozu, prevozu, prechovávania alebo zadovažovania jedov. Zároveň je jed toxická látka, ktorú môžeme zaradiť medzi chemické látky, rizikové biologické agensy alebo toxíny.

Z uvedených dôvodov sa javí ako logickejšie zaradenie nedovolenej výroby a držania jedov do skutkových podstát trestných činov podľa § 298 a § 299.

K bodom 151 a 156 (§ 330 a § 334)

Trestný čin sa dopĺňa o verejného činiteľa, aby bolo možné postihnúť aj korupčné správanie verejného činiteľa, pri ktorom páchateľ neporuší svoje povinnosti vyplývajúce zo

zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, ale naopak zoberie úplatok, aby konal v súlade s týmito povinnosťami.

V § 334 ide o tzv. zrkadlové vymedzenie skutkovej podstaty podplácania ku skutkovej podstate prijímania úplatku podľa § 330.

K bodu 162 (§ 360a ods. 1)

Z dôvodu spoločenskej závažnosti sa navrhuje zosúladenie trestnej sadzby s trestným činom nebezpečného elektronického obťažovania podľa § 360b.

Zároveň sa v § 360a navrhuje vypustiť slovo „dlhodobo“ ako reakcia na zvyšujúce sa počty a nebezpečnosť stalkingu a opakujúce sa problémy obetí pri nahlasovaní tejto trestnej činnosti, ktoré vyplývajú z tohto slova. Aplikačná prax si ustálila výklad vychádzajúc zo judikovaného pojmu „po dlhší čas“ (aspoň šesť mesiacov), že sa musí jednať o intenzívne prenasledovanie presahujúce mesiace. Pritom už ostatné znaky skutkovej podstaty podmieňujú, že pri tomto trestnom čine nejde o ojedinelý kontakt, ale prenasledovanie takej intenzity, že môže vzbudiť dôvodnú obavu o život alebo zdravie alebo podstatne zhoršiť kvalitu života.

K bodu 163 (§ 438k)

Odsekom 1 sa v nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy trestu prepadnutia majetku zavádza mechanizmus na prehodnotenie doteraz nevykonaných trestov prepadnutia majetku a zohľadnenia (dôsledky) prípadného prehodnotenia trestu prepadnutia majetku v praxi.

V záujme právnej istoty a zamedzenia rozdielnym výkladom sa v odseku 2 upravuje ustanovenie jasne navrhujúce, aby sa časový rámec nového § 74 ods. 5 ochranných liečení PAL, PTX, PGamb. vzťahoval aj na liečenia uložené podľa doterajších predpisov.

Rovnako v záujme právnej istoty a zamedzenia rozdielnym výkladom sa v odseku 3 upravuje aj ustanovenie k ochrannému dohľadu, aby bolo zrejmé, že súd môže uložiť ochranný dohľad podľa § 76a aj vtedy, ak ochranné liečenie ambulantnou formou bolo už uložené podľa doterajších predpisov alebo ak bolo už rozhodnuté o zmene ústavného ochranného liečenia psychiatrického alebo sexuologického na ambulantné podľa doterajších predpisov.

Nakoľko sa nanovo definujú hmotnoprávne aj procesné aspekty umiestnenia do detencie, v odseku 4 sa upravuje prechodné ustanovenie aj k detencii. Páchateľ umiestnený v detenčnom ústave podľa doterajších predpisov zostáva umiestnený v detenčnom ústave.

Odseky 5 a 6 obsahujú prechodnú úpravu vo vzťahu k zmene dĺžky premlčacích dôb v dôsledku zmien právnej úpravy premlčania trestného stíhania a premlčania výkonu trestu, ako aj nepriamo v dôsledku úpravy sadzieb trestu odňatia slobody pri niektorých trestných činoch. V súlade s čl. 50 ods. 6 Ústavy a § 2 ods. 1 Trestného zákona a s ich výkladom v judikatúre najvyšších súdnych autorít (najmä nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 9/2013) sa najmä plne rešpektuje základná zásada časovej pôsobnosti Trestného zákona aj vo vzťahu k plynutiu premlčacích dôb.

V odseku 7 sa upravuje pravidlo, podľa ktorého sa tresty uložené pred 1. januárom 2024, ktoré neboli ešte celkom vykonané, nevykonajú, ak čin, za ktorý boli uložené, už nie je v dôsledku ostatných navrhovaných zmien trestným činom.

K Čl. II

(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 2 ods. 3)

Navrhuje sa výslovne upraviť, že prípady, kedy súd (prostredníctvom sudcu pre prípravné konanie) rozhoduje o rôznych otázkach prípravného konania, môžu vyplynúť nielen z Trestného poriadku, ale aj iného (trestnoprocesného) zákona, medzinárodnej zmluvy (napr. Charta základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii), ktorá má prednosť pred zákonom alebo právne záväzného aktu Európskej únie (rozumie sa takého aktu, ktorý disponuje priamym účinkom). Uvedenou všeobecnou úpravou sa odstraňuje defektný stav, ktorý neumožňoval sudcom pre prípravné konanie rozhodovať vo viacerých prípadoch, kedy subjekty trestného konania mali mať podľa noriem európskeho trestného práva procesného zaručené právo na prístup súdu už v predsúdnom konaní (prípad Gavonozov II, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. novembra 2021, vo veci C-852/19, prípad V.S., rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26. januára 2023, vo veci C-205/21).

K bodu 2 (§ 2 ods. 6)

Cieľom rozšírenia vecí, v ktorých sú OČTK povinné postupovať prednostne a urýchlene, z väzobných vecí aj na trestné veci, v ktorých bol zaistený majetok, je obmedziť zásah do vlastníckeho práva na najnižšiu možnú mieru.

K bodu 3 (§ 2 ods. 9)

Normy európskeho trestného práva procesného upravujú v trestnom konaní práva, vrátane práva na obhajobu, nielen obvinených, ale aj podozrivých osôb (viď napr. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody; podľa bodu 21 recitálu tejto smernice „[a]k sa v priebehu takéhoto výsluchu osoba, ktorá nie je podozrivou ani obvinenou osobou, stane podozrivou alebo obvinenou osobou, výsluch by sa mal okamžite prerušiť. Vo výsluchu sa však môže pokračovať, ak bola dotknutá osoba informovaná o tom, že je podozrivou alebo obvinenou osobou a má možnosť v plnej miere vykonávať práva ustanovené v tejto smernici.“, t.j. právo na obhajobu.).

Trestný poriadok by aj preto mal obsahovať ustanovenie, ktoré výslovne umožňuje podozrivým osobám vykonávať právo na obhajobu prinajmenšom v rozsahu upravenom v európskom práve a zároveň – čo bolo až doteraz „kameňom úrazu“ - upraviť v Trestnom poriadku explicitne aj status podozrivej osoby ako subjektu trestného konania.

K bodom 4, 29 a 30 (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 5 a 6)

Navrhuje sa v záujme spravodlivosti umožniť použiť v prospech obvineného aj nezákonne získaný dôkaz.

Dikciu aj dôvody navrhovanej zmeny (§ 119 ods. 6) v podstatnej časti prevzal navrhovateľ z odbornej literatúry, na ktorú zároveň čo do podrobnejších vývodov, prečo je takáto procesná úprava vhodná a potrebná, aj odkazuje. Ide o článok doc. JUDr. Eduarda Burdu PhD. „Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného“; vyšiel v zborníku zostavovateľa J. Záhoru (eds.) „Teoretické a praktické problémy dokazovania, pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. K 80. narodeninám“ vo vydavateľstve Eurokodex, Bratislava 2008.

V článku sa výstižne uvádza: „Ako sa teda majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať, najskôr právne a následne morálne so situáciou, keď všetky zákonne získané dôkazy jasne svedčia v neprospech obvineného, avšak akurát ospravedlňujúci dôkaz či dôkazy (ktoré by prípadne mohli usvedčujúce dôkazy vyvrátiť) sú získané nezákonne? ... Majú snáď orgány činné v trestnom konaní obviniť a následne odsúdiť človeka, aj keď fakticky vedia, že je nevinný (...)?“

Navyše v prípade navrhovanej legislatívnej zmeny ide aj o to, ako reagovať na dôkazy, ktorých dôkazné použitie za účelom usvedčenia obvineného je problematické, ak nie vylúčené (súkromné nahrávky vyhotovené bez súhlasu odpočúvanej osoby), avšak takáto nahrávka by mohla poslúžiť ako ospravedlňujúci dôkaz v prospech obvineného.

Pokiaľ ide o takéto nahrávky, pripomíname uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 3.5.2007, sp. zn. 5 Tdo 459/2007, ktorý nevylúčil použitie zvukového záznamu súkromnou osobou bez súhlasu osôb, ktorých hlas je zaznamenaný. Podľa Najvyššieho súdu ČR je ale prípustnosť takéhoto dôkazu nevyhnutné vždy posudzovať s ohľadom na rešpektovanie práva na súkromie zaručené v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na nedotknuteľnosť súkromia v zmysle článku 7 ods. 1 a článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

V novom znení odseku 5 sa reflektuje novo navrhovaná úprava „kajúcnických“ benefitov, keď nedodržanie pravidiel môže viesť k nezákonnosti príslušného dôkazu, ktorý bol získaný v príčinnej súvislosti s porušením pravidiel poskytovania alebo sľubovania benefitov.

K bodu 5 (§ 10 ods. 7 písm. b))

Úrad inšpekčnej služby je podľa § 4a ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) osobitnou súčasťou Policajného zboru s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky na odhaľovanie, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov (príslušníkov Policajného zboru a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže) a taktiež aj na vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov colníkov (ozbrojených a neozbrojených príslušníkov Finančnej správy).

Podľa aktuálnej právnej úpravy v prípadoch, keď je jedným z účastníkov alebo páchateľov trestného činu príslušník ozbrojených bezpečnostných zborov alebo colník, vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby nemôže viesť jedno trestné konanie proti všetkým páchateľom a ich spolupáchateľom alebo účastníkom trestného činu, vrátane ostatných členov organizovanej skupiny, extrémistickej skupiny alebo nebezpečného zoskupenia, ktorých členom bol aj príslušník ozbrojeného bezpečnostného zboru alebo colník.

V tejto súvislosti sa navrhuje, aby zákonodarca jednoznačným spôsobom vymedzil vecnú príslušnosť vyšetrovateľa PZ služobne zaradeného na Úrade inšpekčnej služby, aby tento bol vecne príslušný nielen na trestné činy príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov a colníkov, ale aj ich spolupáchateľov alebo účastníkov trestného činu, ostatných členov organizovanej skupiny, extrémistickej skupiny alebo nebezpečného zoskupenia.

K bodu 6 (§ 10 ods. 13)

Dopĺňa sa definícia odsúdeného pre druhú hlavu štvrtej časti, kde sa ním rozumie aj páchateľ činu inak trestného, ktorému bolo v trestnom konaní uložené ochranné liečenie alebo detencia.

K bodom 7, 16, 17, 20 a 42 (§ 10 ods. 23 až 25, § 33a, § 33b, § 34 ods. 5, § 47 ods. 1 a § 191)

Navrhuje sa výslovne upraviť postavenie podozrivej osoby, resp. podozrivého (Trestný poriadok používa oba pojmy rovnocenne). Ide o rozšírenie obsahu aj rozsahu doterajšieho pojmu podozrivá osoba (podozrivý) aj na prípady, ak ešte neobvinená osoba, ktorá je však podozrivým, má ako podozrivý priznané procesné práva, či už podľa ustanovení Trestného poriadku, alebo podľa noriem európskeho trestného práva procesného v spojení s Chartou základných práv Európskej únie. V tejto súvislosti odkazujeme na Uznesenie Rady Európskej únie o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009), ako aj na nadväzujúce smernice Európskej únie, upravujúce procesné práva tak obvinených ako aj podozrivých osôb.

Za podozrivého sa podľa návrhu považuje osoba, ktorá nie je obvineným, je však pristihnutá pri trestnom čine, zadržaná pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom alebo zastihnutá na úteku alebo je podľa trestného oznámenia, iného podnetu alebo zistených skutočností podozrivá z trestného činu. Takýmto osobám by zároveň malo byť automaticky priznané právo na obhajobu (čo ostatne vyplýva z príslušnej smernice EÚ). Podozrivý nebude disponovať len tými právami a nebude mať tie povinnosti, ktoré sú výslovne alebo implicitne viazané na status (formálne) obvineného. Práva a povinnosti podľa tohto zákona sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu OČTK voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s podozreniami, ktorej sa ho týkajú. V prípade pochybností o statuse podozrivého rozhodne prokurátor; o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu bude rozhodovať sudca pre prípravné konanie.

Nakoľko podozrivý bude v určitom rozsahu uplatňovať práva obvineného, je potrebné vyriešiť otázku, či môže v trestnom konaní súčasne uplatňovať postavenie poškodeného; o odňatí práv poškodeného podozrivému rozhodne policajt.

Tiež sa v záujme kontroly zákonnosti podmienok spolupráce tzv. spolupracujúcich osôb s OČTK, ale aj s prokurátorom v súdnom konaní navrhuje zadefinovať beztak už používané pojmy ako „spolupracujúci obvinený / podozrivý / spolupracujúca osoba“ a „výhody spolupracujúcej osoby, resp. benefity“.

Zároveň sa navrhuje – v novom § 33a - spresniť podmienky spolupráce polície a prokuratúry so spolupracujúcimi osobami, s cieľom umožniť previerku zákonnosti takejto spolupráce v priebehu trestného stíhania, a to aj z podnetu strán, vrátane samotnej spolupracujúcej osoby.

Zároveň podmienky tejto spolupráce musia byť nielen riadne zaznamenané, ale napokon aj v trestnom konaní odkryté, a to najneskôr v štádiu súdneho konania, ak sa navrhuje na hlavnom pojednávaní vypočuť, či čítať výpovede tých svedkov či obžalovaných, ktorí mali poskytnuté alebo sľúbené benefity.

Uvedená úprava vyžaduje zavedenie prechodného ustanovenia, ktoré upraví postup v trestných stíhaniach, začatých a právoplatne neskončených do dňa účinnosti tejto novely Trestného poriadku.

K bodu 8 (§ 14)

Navrhuje sa upraviť pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu tak, aby v záujme vyváženia nápadu vecí a odbremenenia tohto súdu od riešenia menej závažných trestných vecí do pôsobnosti tohto súdu z trestných činov podľa § 261 až 263 patrili rovnako ako pri § 266 Trestného zákona len trestné činy v najvyšších odsekoch (t. j. najprísnejšie skutkové podstaty týchto trestných činov).

Vzhľadom na podobný predmet týchto trestných činov s trestným činom podľa § 225 Trestného zákona rozšíriť pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu aj vo vzťahu k trestnému činu podľa § 225 ods. 6 Trestného zákona.

K bodu 9 (§ 22a)

Spory o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou v trestnom konaní môžu vzniknúť len, ak si Európska prokuratúra neuplatní právo odňať vec postupom podľa čl. 27 nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Preto sa navrhuje zohľadniť túto skutočnosť prostredníctvom doplnenia § 22a.

K bodom 10 a 40 (§ 30a a § 152)

Navrhovaná úprava reflektuje na aplikačné nedostatky, kedy je psychológ alebo odborný konzultant pribratý do trestného konania, aby poskytol odbornú pomoc pri výsluchu detí alebo obzvlášť zraniteľných obetí alebo poskytol svoje odborné stanovisko, avšak za svoju prácu nie je odmenený. Platná právna úprava upravuje len nárok na náhradu preukázateľných výdavkov a preukázateľnej ušlej mzdy, čo nie je možné považovať za dostatočné, nakoľko nezohľadňuje ani samotnú odmenu za vykonanú prácu a odbornosť týchto osôb.

K bodom 11 až 15 (§ 31 a § 32)

Vypustením § 31 ods. 3 sa navrhuje zohľadniť závery judikatúry ESĽP (osobitne rozhodnutie vo veci Mucha v. SR zo dňa 25.11.2021, sťažnosť číslo 63703/19).

V prípade Mucha v. Slovensko sa sťažovateľ pred ESĽP sťažoval, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci pred nestranným súdom a prezumpcia neviny. ESĽP v rozsudku z 25.11.2021 rozhodol, že Slovenská republika porušila právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Sťažovateľ bol súdený a odsúdený tým istým prvostupňovým súdom, ktorý v minulosti odsú-dil jeho spolupáchateľov za trestné činy spáchané spoločne s ním a pri vymedzení týchto činov prvostupňový súd poukázal aj na spoluúčasť sťažovateľa na nich. ESĽP poznamenal, že pokiaľ prvostupňový súd považoval usvedčenie spolupáchateľov sťažovateľa za súčasť konania vede-

ného proti nemu, prinajmenšom na prvý pohľad mal zjavný podnet na to, aby zachoval súlad so svojimi predchádzajúcimi rozsudkami, pretože akékoľvek protichodné zistenia v konaní pro-ti sťažovateľovi by mohli podkopať dôveryhodnosť rozsudkov proti jeho spolupáchateľom. Po-dobne – vzhľadom na to, že odsúdenie samotného sťažovateľa bolo do značnej miery založené na dôkazoch poskytnutých spolupáchateľmi, ktorí ho už obvinili vo svojich priznaniach, ktoré poskytli v procese vyjednávania o vine a treste – mali tiež zjavný podnet, aby neodporovali svojim skorším vyjadreniam. Znenia rozsudkov vyhlásených proti spolupáchateľom sťažova-teľa porušili právo sťažovateľa na prezumpciu neviny. Vzhľadom na úlohu, ktorú zohrali v súd-nom konaní proti sťažovateľovi samotnému, o ktorom sa následne konalo pred tým istým sú-dom, boli pochybnosti sťažovateľa o nestrannosti tohto súdu podľa ESĽP objektívne opodstat-nené. ESĽP pripomenul, že vyšší alebo najvyšší súd môže za určitých okolností napraviť vady, ktoré vznikli v prvostupňovom konaní. Hoci vyššie súdy v prípade sťažovateľa mali právomoc zrušiť rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu, že nebol nestranný a že došlo k iným zásad-ným procesným pochybeniam, neurobili tak. Preto ESĽP dospel k záveru o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň sa rozhodovanie o oznámení o zaujatosti policajta, ako aj o sťažnosti proti uzneseniu policajta o nevylúčení navrhuje zveriť prokurátorovi, keďže dozor nad zákonnosťou v trestnom konaní by materiálne mal zahŕňať aj posudzovanie a vyhodnocovanie otázky, či vo veci nekoná vylúčený policajt.

K bodu 17 (§ 34 ods. 5)

V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2108 zo dňa 18.10.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia transponuje čl. 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, ktorý požaduje poučovať o právach dieťaťa, voči ktorému je vedené trestné konania, aj nositeľa rodičovských práv. Súčasná úprava výslovne žiadnu takúto povinnosť neobsahuje, v praxi sa však pri poučovaní mladistvého obvineného vychádza z generálneho ustanovenia § 35 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý umožňuje zákonnému zástupcovi zastupovať v trestnom konaní osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená.

K bodu 18 (§ 34 ods. 7)

Návrh zákona precizuje poučovaciu povinnosť OČTK voči obvinenému v súvislosti s uvedením adresy na doručovanie písomností s poukazom na dôsledky s tým súvisiace. Rovnako obvineného poučí v konaní pred súdom súd.

Zmena právnej úpravy je reakciou na výhradu Európskej komisie vo veci porušenia č. 2021/2240 ohľadom nesplnenia povinnosti Slovenskej republiky pri transpozícii článku 4a ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní.

Podľa čl. 8 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní majú obvinené osoby právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci. Súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine obvinenej osoby, sa môže konať

v jej neprítomnosti, ak obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti na ňom. V zmysle uvedeného je vhodné, aby bol obvinený o dôsledkoch neúčasti na súdnom konaní informovaný už v skoršom štádiu trestného konania.

K bodu 19 (§ 35 ods. 3)

V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2108 zo dňa 18.10.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia po vzore českej právnej úpravy riadne transponuje čl. 5 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní.

Súčasná právna úprava neumožňuje mladistvému obvinenému určiť si osobu, ktorá bude poučená o jeho právach v prípadoch, v ktorých zákonný zástupca zo zákonom stanovených dôvodov nemôže vykonávať svoje práva stanovené v § 35 ods. 1 Trestného poriadku. V takýchto prípadoch sa mladistvému rovno súdom ustanovuje opatrovník, a to bez zákonom stanovenej možnosti mladistvého navrhnúť vhodnú osobu za opatrovníka, čo je v rozpore s uvedeným článkom smernice.

V odseku 3 sa zároveň ustanovuje, že zákonný zástupca mladistvého obvineného má tie isté procesné práva ako zákonný zástupca obvineného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená. Maloletí síce nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu (§ 8 ods. 1 a § 9 Občianskeho zákonníka), no nemožno to stotožňovať s pozbavením spôsobilosti na právne úkony alebo jej obmedzením rozhodnutím súdu (§ 10 Občianskeho zákonníka). V odseku sa preto explicitne rieši aj samotné procesné postavenie zákonného zástupcu mladistvého obvineného.

K bodu 21 (§ 55 ods. 1)

V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2108 zo dňa 18.10.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia riadne transponuje čl. 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, ktorý prikazuje v prípade mladistvých zohľadňovať výsledky lekárskej prehliadky pri rozhodovaní o tom, či je dieťa schopné podrobiť sa výsluchu, iným vyšetrovacím úkonom alebo úkonom obstarávania dôkazov alebo akýmkoľvek opatreniam prijatým alebo plánovaným vo vzťahu k dieťaťu.

Už v súčasnosti sú OČTK pri vykonávaní úkonov povinné zohľadňovať zdravotný stav osoby zúčastnenej na úkone (bez ohľadu na to, či ide o mladistvého) v rámci jeho dôstojnosti a práva na zdravie a telesnú integritu garantované Ústavou Slovenskej republiky ako ustanovuje § 55 ods. 1. Ide však o všeobecné ustanovenie, ktoré sa v aplikačnej praxi môže interpretovať rôznym spôsobom, a preto si táto otázka vyžaduje presnejšiu úpravu, aby bolo nepochybné, že je potrebné zohľadňovať aj zdravotný stav osôb zúčastnených na úkonoch trestného konania.

K bodu 22 (§ 76 ods. 8)

V záujme minimalizácie závažného zásahu do základného práva na osobnú slobodu obvinených sa po vzore Českej republiky navrhuje ďalšie skrátenie základnej lehoty kolúznej väzby z piatich na tri mesiace. Aj táto lehota by mala postačovať na vykonanie všetkých potrebných úkonov trestného konania tak, aby nebol zmarený jeho účel.

K bodu 23 (§ 85 ods. 6)

V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2008 zo dňa 1.6.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia transponuje čl. 3 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody.

Súčasná úprava umožňovala vypočuť zadržanú (podozrivú) osobu aj bez prítomnosti obhajcu v prípadoch, v ktorých bol zvolený obhajca podozrivého nedostupný, a to aj napriek tomu, že zadržaný (podozrivý) trval na prítomnosti obhajcu, čo je v rozpore s uvedeným článkom smernice, podľa ktorého môže byť podozrivý vypočutý bez obhajcu iba ak existuje naliehavá potreba odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby alebo ak je nevyhnutné, aby OČTK urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania.

K bodom 24, 50, 56 a 59 (§ 85 ods. 7, § 215 ods. 8, § 231, § 236 ods. 1)

Navrhované znenie upravuje doposiaľ právnou úpravou neriešenú situáciu, kedy je zastavené trestné stíhanie, avšak pobyt obvineného na slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy.

Zároveň sa navrhuje riešenie vo vzťahu k časovému intervalu medzi zastavením trestného konania a nariadením ochranného liečenia. Ide o čas od momentu, kedy prokurátor zastaví trestné stíhanie pre nepríčetnosť až do rozhodnutia súdu o uložení ochranného liečenia.

V rámci súčasnej aplikačnej praxe je osoba držaná v zdravotníckom zariadení resp. je do neho prevzatá „len z dobrej vôle“ lekárov, resp. riaditeľov týchto zdravotníckych zariadení. V súčasnosti prokurátor najprv zastaví trestné stíhanie a potom podáva návrh na súd, resp. to urobí súčasne. Ak bol takýto obvinený dovtedy vo väzbe, musí byť z nej zastavením trestného stíhania prepustený, preto ho „po dohode s lekárom“ až do rozhodnutia súdu o uložení ochranného liečenia umiestnia hneď do zdravotníckeho zariadenia. Civilnoprávne kritéria takéhoto držania v ústavnom zdravotníckom zariadení bez súhlasu pacienta sú však omnoho prísnejšie, vyžadujú, aby táto osoba ohrozovala seba alebo svoje okolie, alebo by muselo hroziť vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. Vážne zhoršenie jej zdravotného stavu spravidla nehrozí, a tieto osoby ani obvykle už neohrozujú seba ani svoje okolie, pretože im už medzitým bola poskytnutá liečba a lieky. Takáto osoba by tak už nemala byť obmedzovaná na osobnej slobode v zmysle civilnoprávnych kritérií a je ponechávaná v ústavnej starostlivosti „len z dobrej vôle“ lekárov až dokým rozhodne trestný súd o uložení ochranného liečenia, čo môže byť aj niekoľko mesiacov, v lepšom prípade týždňov. S cieľom zamedziť vzniku takejto situácie sa navrhuje jednak zaviesť do Trestného poriadku predbežný príkaz na umiestnenie do zdravotníckeho zariadenia a naviazať právoplatnosť uznesenia o zastavení trestného stíhania na rozhodnutie o predbežnom príkaze.

K bodom 25 až 28 (§ 101 a § 105 ods. 2)

Navrhuje sa obdobne ako v českom Trestnom řáde (§ 83a) viazať prehliadku iných priestorov a pozemkov z ústavnoprávnych dôvodov aj v prípravnom konaní vždy na príkaz súdu (sudcu pre prípravné konanie).

S tým súvisí aj zrovnoprávnenie ďalších podmienok vykonávania tejto prehliadky s domovou prehliadkou.

V Českej republike bol dôvodom podobnej zmeny pred viac ako 10 rokmi nález Ústavného súdu Pl. ÚS 3/09 z 8. júna 2010, ktorý v princípe konštatoval, že kvalitatívny rozdiel medzi domovou prehliadkou a prehliadkou iných priestorov a pozemkov neodôvodňuje rozdielny postup pri povoľovaní týchto prehliadok, t. j. že neodôvodňuje taký postup, kedy by iné ako domové prehliadky (prehliadky iných priestorov a pozemkov) mohol povoľovať napr. aj iný orgán ako súd (štátny zástupca, u nás prokurátor). Uviedol: „Maximy plynoucí z ústavního pořádku České republiky vyžadují, aby o vydání příkazu k prohlídce jiných prostor a pozemků rozhodoval nezávislý a nestranný orgán. Za takový, ve shora naznačeném smyslu, nelze považovat státního zástupce, a tím méně policejní orgán.“ Ústavnoprávne dôvody, platné v Českej republike sa pritom vzhľadom na podobnosť našich ústavných poriadkov nelíšia od dôvodov, ktoré treba zohľadňovať v našich právnych podmienkach.

K bodom 31 a 32 (§ 128)

Z dôvodu vyššej ochrany svedkov sa upravuje možnosť uvádzať na účely doručovania inú adresu ako adresu bydliska. Osobitne u zamestnancov orgánov verejnej moci, ktorí sú na úkony trestného konania predvolávaní z dôvodu svojho zamestnania alebo funkcie (napr. zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately), nie je opodstatnené, aby uvádzali adresu svojho bydliska.

K bodu 33 (§ 132)

S ohľadom na zamedzenie sekundárnej viktimizácie obete trestného činu a zachovanie dôstojnosti svedka v trestnom konaní sa dopĺňa výslovný zákaz výsluchu o otázkach zasahujúcich do súkromia vypočúvaného, ak sa takéto otázky netýkajú okolností spáchania trestného činu alebo osoby obvineného.

K bodu 34 (§ 134 ods. 2)

Dopĺňa sa odkaz na zastupiteľský úrad pri vykonávaní výsluchu svedka prostredníctvom videokonferenčného zariadenia, ktorý sa pre svoj pobyt v cudzine nemôže alebo nechce dostaviť na výsluch.

K bodom 35 a 36 (§ 134 ods. 4 až 6 a § 135)

Z dôvodu neprehľadnosti právnej úpravy týkajúcej sa výsluchu svedka, ktorý je dieťaťom, sa precizuje právna úprava s cieľom jej lepšej prehľadnosti a jednoznačnosti.

K bodom 37 až 39 (§ 136 a § 137)

Z dôvodu ochrany svedka, poškodeného a oznamovateľa sa upravuje rozsah údajov k ich identifikácií v rámci zápisnice o danom úkone. Súčasne sa odstraňuje potreba udelenia povolenia zo strany OČTK pre takýto postup a skúmania existencie dôvodnej obavy ohrozenia, ktorá je často na subjektívnej úrovni.

K bodu 41

Spresňujú sa podmienky podania sťažnosti.

K bodu 43 (§ 196 ods. 1)

Ide len o legislatívno-technickú úpravu § 196 ods. 1 Trestného poriadku súvisiacu s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona.

K bodu 44 (§ 196 ods. 2)

Navrhované doplnenie súvisí so zmenami v § 85 ods. 6.

K bodu 45 (§ 205)

Dočasné odloženie vznesenia obvinenia predstavuje výnimku zo zásady legality a aj preto musia byť podmienky pre takéto opatrenie stanovené presnejšie ako v doterajšej úprave. Na rozdiel od iných benefitov by sa malo toto opatrenie v zásade viazať na odhaľovanie skupinových trestných vecí osobou, ktorá sa na tejto trestnej činnosti aj podieľa, odhaľujúc spolupáchateľov, resp. ďalších participantov na skupinovej kriminalite. Odloženie vznesenia obvinenia by zároveň malo byť terminované a jeho dôvody pravidelne vyhodnocované. Z opatrenia, ktorým dôjde k odloženiu obvinenia, musí byť zároveň zrejmé, pre aký skutok malo byť vznesené obvinenie, ako aj aké dôvody OČTK viedli k odloženiu obvinenia. Zavádza sa možnosť, aby o odložení vznesenia obvinenia mohol kedykoľvek rozhodnúť vo svojej pôsobnosti prokurátor.

Zmenená úprava povedie k vytvoreniu predpokladov lepšej a účinnejšej kontroly zákonnosti a dôvodnosti poskytovania tohto „kajúcnického“ benefitu.

K bodu 46 (§ 210)

Navrhuje sa rozšíriť oprávnenie procesných subjektov (obvinený / podozrivý, poškodený, zúčastnená osoba) žiadať podľa § 210 Trestného poriadku o preskúmanie postupu nielen policajta, ale aj dozorového prokurátora, a to v súlade s podobnou úpravou uvedenou v § 157a českého Trestního řádu. Aktuálna úprava týchto otázok v internom predpise Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa z hľadiska princípu právnej istoty totiž javí ako nedostatočná.

K bodu 47 (§ 215 ods. 1)

V súlade s princípom kontradiktórnosti súdneho konania (hlavného pojednávania) platí, že „povinnosť prokurátora dokazovať na hlavnom pojednávaní vinu obžalovanému by sa mala prejaviť aj náležitou úpravou v prípravnom konaní, v ktorom by mal mať prokurátor jednoznačné oprávnenie nepodať obžalobu v prípadoch, v ktorých podľa názoru prokuratúry sa nepodarilo zhromaždiť dostatočné množstvo dôkazov na podanie obžaloby (či priamo na usvedčenie obžalovaného). Ak má mať prokurátor dôkazné bremeno v konaní pred súdom, tak právna úprava musí dať prokurátorovi možnosť podať obžalobu len v prípadoch, v ktorých je

aj reálne možné preukázať vinu obžalovanému a tým dosiahnuť jeho odsúdenie.“ (JUDr. Peter

Šamko: Kontradiktórnosť hlavného pojednávania (teoretické a praktické problémy konania pred súdom), text prednášky zverejnený na webe Justičnej akadémie Slovenskej republiky).

Zdá sa, že pokusy vyložiť ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku v súlade so zásadou kontradiktórnosti tak, že trestné stíhanie možno zastaviť vždy vtedy, ak sa možnosti dokazovania v prípravnom konaní vyčerpali a prokurátor napriek tomu podľa vlastného úsudku nebude môcť uniesť dôkazné bremeno čo do preukázania viny, narážajú na pretrvávajúce názory v judikatúre, ktoré odkazujú na judikát R 3/2000 a vychádzajú z tézy, že „ak po vykonaní všetkých dostupných dôkazov trvajú o týchto otázkach pochybnosti a do úvahy prichádza viacero verzií skutkových zistení a treba rozhodnúť o tom, ktorá z týchto verzií je pravdivá, je nevyhnutné aby takéto rozhodnutie vydal súd“ (cit. Šamko, viď vyššie).

Z uvedeného dôvodu je potrebné zmeniť podmienky pre zastavenie stíhania v prípadoch podľa § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku a nevyžadovať nepochybné zistenie, že sa skutok nestal, nie je trestným činom, či že ho nepochybne nespáchal obvinený.

K bodom 48 a 55 [§ 215 ods. 3 a § 231 písm. e)]

Extrémnou formou „kajúcnického“ benefitu bolo a je zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, o ktorom doteraz rozhodovala prokuratúra na základe vágnych kritérií, pričom išlo o rozhodnutie, ktorým bola výmenou za spoluprácu poskytovaná úplná beztrestnosť, a to bez možnosti podrobiť takéto rozhodnutie vo verejnom záujme súdnemu prieskumu (v dovolacom konaní). Kam až môže takáto bezbrehá úprava nasmerovať aplikačnú prax, ukázal prípad Adamčo proti Slovenskej republike (ESĽP, 2019).

V prípade Branislava Adamča, ESĽP už v rozsudku z 12.11.2018 skonštatoval porušenie práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že jeho odsúdenie v trestnom konaní bolo v rozhodujúcej miere založené na výpovedi svedka, tzv. kajúcnika, pričom ostatné dôkazy proti sťažovateľovi boli iba nepriame a preukazovali spáchanie trestného činu iba vo väzbe na priamy dôkaz výpovede tohto svedka. Výpoveď tohto svedka nebola podľa názoru ESĽP dostatočne preskúmaná, a to ako vo vzťahu ku všetkým skutkovým okolnostiam, tak aj vo vzťahu k výhodám ním získaným v iných trestných konaniach. ESĽP poznamenal, že svedok za takúto usvedčujúcu výpoveď získal praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy. V prípade Erik Adamčo v. Slovensko z 1.6.2023 ESĽP rozhodol, že slovenské súdy nevenovali žiadnu jasnú individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod získaných výmenou za usvedčujúce dôkazy, a to napriek konkrétnym argumentom sťažovateľa Adamča v tomto bode. Tieto výhody boli významné, vrátane toho, že orgány odďaľovali stíhanie svedkov za viaceré vraždy. ESĽP poznamenal, že sa nezdá, že by slovenské právo obsahovalo ustanovenia týkajúce sa udeľovania imunity a že takéto dohody boli uzavreté mimo súdnej kontroly. Sťažovateľ Adamčo na svoje argumenty v tejto súvislosti dostal iba abstraktné odpovede. Keďže použitie dôkazov v procese týkajúcom sa sťažovateľa Adamča s dôkazmi od spolupracujúcich svedkov nemalo primerané záruky na zabezpečenie jeho spravodlivosti, nespĺňalo záruky podľa článku 6, a preto došlo k porušeniu Dohovoru. Už po vyhlásení rozsudku Adamčo v roku 2019 GP SR zverejnila stanovisko, v ktorom uviedla, že „samotný procesný inštitút tzv. korunného svedka ustanovený v Trestnom poriadku nie je v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale praktické využívanie tohto inštitútu by nemalo poskytovať absolútnu beztrestnosť tzv. korunného svedka v tých trestných veciach, v ktorých by jeho výpoveď mala byť len jedným priamym usvedčujúcim dôkazom páchateľa zo spáchania trestnej činnosti.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v kontexte formulácie, aby odsúdení páchatelia závažnej organizovanej trestnej činnosti nemohli získať budúci zákonný profit vo forme obnovy trestného konania (v tomto prípade súdneho konania), zovšeobecní závery rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2019 v konkrétnej trestnej veci vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní a zváži uplatnenie legislatívnej iniciatívy vo vzťahu k inštitútu tzv. korunného svedka.“ Následne však nedošlo k potrebnej zmene v legislatíve, či v aplikačnej praxi. Spôsob využívania inštitútu spolupracujúceho obvineného kritizovala aj časť slovenskej právnickej obce a sudcovského stavu. Táto výzva bola adresovaná v januári 2021 predstaviteľom zákonodarnej a výkonnej moci a bolo v nej okrem iného uvedené (dostupné v plnom znení na: https://pravnystat.eu/): „10. Obavy vzbudzuje aj používanie výpovede spolupracujúceho svedka ako kľúčového dôkazu v trestných konaniach proti sudcom alebo policajným funkcionárom, ktorým je umožnené užívať si slobodu výmenou za svedectvo proti konkrétnym osobám. Poukazujeme na nadužívanie uvedeného inštitútu bez dôsledného preverenia výpovedí takýchto osôb, umožňujúc im využívanie neprimeraných výhod (napr. absencia zadržania a vznesenie obvinenia, dokonca nezaistenie majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti). Takéto neprimerané výhody pre spolupracujúcich svedkov v prípade, ak je ich výpoveď jediným priamym dôkazom voči obvinenému, označil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Adamčo proti Slovensku ako nesúladné s právom na spravodlivé súdne konanie.“ Výzvu podpísalo viac ako 430 právnikov, z tohto vyše 120 sudcov alebo emeritných sudcov a viac ako 230 advokátov. Výzvu podporila aj Únia obhajcov ČR.

Podľa judikatúry ESĽP použitie výpovedí, ktoré uskutočnili svedkovia výmenou za svoju beztrestnosť, príp. za iné výhody, môže kompromitovať spravodlivosť konania proti obvinenému a tiež vyvolať chúlostivé otázky v tom zmysle, že takéto výpovede už svojou povahou môžu byť predmetom manipulácie a môžu byť urobené len s cieľom získať na výmenu ponúkané výhody alebo kvôli osobnej pomste. Preto riziko, že niekto môže byť obvinený či súdený na základe neoverených tvrdení, ktoré nie sú úplne nezaujaté, nesmie byť podceňované.

Ponechať možnosť poskytnutia úplnej beztrestnosti kajúcnikom je možné iba za situácie, že výkon tejto právomoci bude plne pod kontrolou súdov. Preto sa navrhuje odňať túto pôsobnosť prokuratúre a zveriť ju sudcom pre prípravné konanie, čo umožní ďalší sťažnostný, resp. dovolací prieskum takýchto rozhodnutí, a to aj vo verejnom záujme (dovolanie ministra spravodlivosti).

Zároveň bude obligatórne hodnotená prevalencia záujmu spoločnosti na stíhaní skutku, ktorý odhaľuje spolupracujúci obvinený, nielen nad záujmom nielen spoločnosti, ale aj poškodeného na trestnom stíhaní „kajúcnika“ pre skutok, vo vzťahu ku ktorému mu má byť poskytnutá beztrestnosť. Takáto prevalencia bude musieť byť zároveň celkom zjavná, jednoznačná a konkrétne preukázaná.

K bodom 50 až 53 a 55 [§ 218 ods. 1, 3, § 219 ods. 1 a 3 a § 231 písm. e)]

Aj v prípade podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného sa navrhuje preniesť pôsobnosť rozhodovať o beztrestnosti kajúcnikov z prokurátora, ktorý je účastníkom „procesného obchodu“, na nezávislú inštitúciu, ktorou je jedine súd. Konkrétne podmienky rozhodovania o podmienečnom zastavení stíhania kajúcnika sa navrhujú identické ako pri rozhodovaní podľa § 215 ods. 3.

K bodom 54 a 55 [§ 228 ods. 3 a § 231 písm. d)]

Uznesenie o prerušení trestného stíhania v prípade spolupracujúceho obvineného je vecne podobným rozhodnutím, ako odloženie vznesenia obvinenia; doterajšia úprava však napriek tomu nezvýrazňovala aspekt dočasnosti dôvodov takéhoto rozhodnutia. Dôvodmi prerušenia trestného stíhania sú totiž v tomto prípade výlučne dôvody súvisiace so vzájomnou výhodnosťou spolupráce medzi OČTK a obvineným ako kajúcnikom. Zákon však nestanovoval požiadavky na presné uvedenie podmienok tejto spolupráce a ich vyhodnocovania tak, aby po ukončení spolupráce alebo v prípade porušenia podmienok bolo rozhodnuté o pokračovaní v stíhaní a podľa priebehu spolupráce bol alebo nebol kajúcnikovi poskytnutý výsledný benefit (zastavenie / podmienečné zastavenie trestného stíhania / mimoriadne zníženie trestu).

Význam uvedeného rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa zároveň vyžaduje, aby o prerušení trestného stíhania v tomto prípade rozhodoval prokurátor a nie policajt.

K bodu 57 (§ 234 ods. 1)

Navrhuje sa doplnenie zákonných podmienok podania obžaloby tak, že podanie obžaloby bude s ohľadom na právo na obhajobu, resp. právo na súdnu a inú právnu ochranu možné až po právoplatnom rozhodnutí o všetkých opravných prostriedkoch uplatnených v prípravnom konaní obvineným alebo poškodeným alebo po ich inom vybavení v súlade s Trestným poriadkom.

K bodom 58, 61 až 67, 70 až 72, 80 a 81 (§ 235, § 241, § 244, § 283, § 290 a § 355)

V súvislosti so zavedením pravidiel o poskytovaní benefitov tzv. „kajúcnikom“ a o vplyve porušenia týchto pravidiel na zákonnosť dokazovania a dodržanie práva na obhajobu je potrebné premietnuť zásady novej právnej úpravy aj do ustanovení regulujúcich náležitosti, preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby súdom. V súvislosti s tým sa navrhujú upraviť aj ustanovenia o rozhodnutiach pri preskúmaní obžaloby a pri predbežnom prejednaní obžaloby vrátane vyvolaných zmien v právnej úprave trestného rozkazu.

Taktiež sa priamo v texte zákona zohľadňuje právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v odôvodnení uznesenia sp. zn. PL. ÚS 15/2023, podľa ktorého proti uzneseniam o prerušení trestného stíhania z dôvodu, že sa súd domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, sťažnosť nie je prípustná. Ústavný súd Slovenskej republiky popri vyslovení tohto právneho názoru skritizoval aj formulačné nedostatky dotknutej právnej úpravy. Ustanovenia § 241, § 244, § 283 a § 290 sa preto v súlade s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky upravujú tak, aby aj priamo z právnej úpravy bolo jednoznačné, že proti takýmto uzneseniam o prerušení trestného stíhania sťažnosť prípustná nie je.

K bodu 60 (§ 240 ods. 1)

Precizovanie právnej úpravy reflektuje požiadavky Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, v zmysle ktorej má obvinená osoba právo byť informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch jej neúčasti na súdnom konaní. Upozornenie

obžalovaného na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti predstavuje tiež jednu z požiadaviek na samotného vykonanie hlavného pojednávania v zmysle § 252 ods. 2 písm. c).

K bodu 68 (§ 252 ods. 2)

V zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine obžalovanej osoby, môže konať v jej neprítomnosti, ak obžalovaná osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď obžalovaná osoba alebo štát.

Na základe uvedeného sa precizuje predmetné ustanovenie, v zmysle ktorého ak bolo obžalovanému v súlade so zákonom doručené predvolanie na hlavné pojednávanie, tak hlavné pojednávanie možno vykonať bez jeho prítomnosti aj keď sa o ňom nedozvedel, ak z toho dôvodu jemu ustanovený obhajca bol o hlavnom pojednávaní riadne upovedomený.

K bodu 69 (§ 257 ods. 7)

Za účelom posilnenia podmienok pre zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, sa zavádza povinnosť súdu neprijať vyhlásenie o vine obžalovaného, ak toto vyhlásenie nezodpovedá postoju obžalovaného ku skutkom v prípravnom konaní, ak zmenu tohto postoja dostatočne neodôvodní.

K bodu 73 až 75 (§ 299)

V odseku 2 sa vykonáva zmena súvisiaca s komplexnou úpravou detencie. V odseku 3 v prípadoch, ak súd vydá predbežný príkaz umiestnenia do zdravotníckeho zariadenia a potom rozhodne o uložení ochranného liečenia, sťažnosť nebude mať odkladný účinok. Nakoľko ide o vážny zásah do osobnej slobody odsúdeného, stanovuje sa lehota pre rozhodnutie súdu, ktorej nedodržanie bude mať za následok stratu platnosti predbežného príkazu. Súd bude musieť v tejto trojmesačnej lehote buď rozhodnúť o uložení ochrannom liečení alebo o predĺžení predbežného príkazu vždy najviac o dva mesiace. Tu pôjde o prípady, kedy nebude môcť rozhodnúť o uložení ochranného liečenia, pretože napr. nebude hotový znalecký posudok, alebo dôjde k iným časovým sklzom (odsek 4).

K bodu 76 (§ 299a)

Keďže Trestný poriadok nepozná inštitút podobný predbežnému príkazu, navrhuje sa úprava procesného postupu súdu pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného príkazu. Vzhľadom na to, že ide o vec, ktorá neznesie odklad, sudca pre prípravné konanie musí rozhodnúť čím skôr. Vypočutie je formálny proces, preto je nutné dať výnimku pre prípad, že sa obvinený takémuto formálnemu úkonu nie je pre svoj zdravotný stav schopný podrobiť alebo ho absolvovať. Skutočnosť, že zdravotný stav vypočutie neumožňuje, musí mať sudca preukázanú a zaznamenanú v zápisnici.

K bodom 77 a 84 (§ 334 ods. 4 a § 371 ods. 2)

Navrhovaná úprava reaguje na aktuálnu legislatívnu situáciu, znemožňujúcu dovolací prieskum rozsudkov, ktorými súd schválil dohodu o vine a treste, napriek tomu, že takéto rozsudky môžu byť celkom zjavne v rozpore s ustanoveniami trestného práva hmotného, napr. ak bola použitá očividne nesprávna právna kvalifikácia skutku a tým sa docielil významne nižší trest, aký by inak bolo možné udeliť a podobne.

Neslobodno totiž zabúdať, že v prípade dohody o vine a treste ide síce o procesnú dohodu strán trestného konania, ktorá je postavená na určitých formálnych vyhláseniach obvineného, ktorý sa tak môže priznať z rôznych dôvodov aj ku skutku s právnou kvalifikáciou, ktorý nespáchal, na druhej strane by však bolo neprimerané a nespravodlivé, ak by bol takýto „procesný obchod“ dojednaný na úkor verejnej spravodlivosti, t.j. ak by bol postavený nielen na nesprávne zistenom skutkovom stave, ale na dôvažok aj na celkom zjavnom porušovaní trestného práva hmotného pri právnej kvalifikácii skutku a určení druhu a výmery trestu.

Pre úplnosť, uvedený problém v právnej praxi identifikoval a reflektoval článok Petra Šamka „Pochybnosti o správnosti využívania trestného činu ohýbania práva v aplikačnej praxi (kauza Búrka)“ (

http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1192-pochybnosti-o-spravnosti-

vyuzivania-trestneho-cinu-ohybania-prava-v-aplikacnej-praxi-kauza-burka

K bodu 78 (§ 337)

V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2108 zo dňa 18.10.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia riadne transponuje čl. 7 ods. 5 a 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní.

Súčasná právna úprava síce obsahuje v § 337 úpravu, ktorá zaručuje, že sa v konaní proti mladistvému robí individuálne posúdenie, avšak absentuje v nej dôraz na to, aby sa takéto individuálne posúdenie robilo v čo najskoršej vhodnej fáze trestného konania, k čomu smeruje odsek 5 príslušného článku smernice. Z odseku 8 zase vyplýva povinnosť členských štátov aktualizovať individuálne posúdenie mladistvého, ak sa výrazne zmenia prvky tohto posúdenia.

V súčasnej právnej úprave výslovne neexistovala povinnosť aktualizovať individuálne posúdenie mladistvého; v praxi sa vychádzalo iba zo všeobecného ustanovenia § 119 ods. 1 písm. d), ktorý prikazuje dokazovať „osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,“. Preto sa to navrhuje riešiť osobitnou úpravou špecificky vo vzťahu k mladistvým.

K bodu 79 (§ 338)

V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2108 zo dňa 18.10.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia transponuje čl. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, podľa ktorého „Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov: „dieťa“ je osoba mladšia ako 18 rokov;...ak nie je isté, či osoba dosiahla vek 18 rokov, považuje sa táto osoba za dieťa.“. V doterajšej právnej úprave bola takáto vyvrátiteľná právna domnienka upravená iba pri výsluchu svedka podľa § 135 Trestného poriadku, smernica však požaduje jej uplatnenie pri všetkých úkonoch trestného konania.

K bodu 82 (§ 361 ods. 2)

S ohľadom na výhrady Európskej komisie vo veci porušenia č. 2021/2240 v spojení rozsudkom SDEÚ vo veci C-569/20, z ktorého vyplýva, že aj v prípade konania proti ušlému by sa predvolanie malo ušlému doručovať, resp. súd by sa mal o to pokúsiť, sa ako reakcia na uvedené dopĺňa odsek 2.

K bodu 83 (§ 362)

Navrhovaná zmena reaguje na avizované výhrady Európskej komisie ohľadom nastavenia možnosti „obnovy konania“ u odsúdených v konaní v neprítomnosti. Súčasné nastavenie neumožňuje odsúdenému in absencia účinne dosiahnuť preskúmanie veci a uplatnenie jeho práva na obhajobu. V konaní proti ušlému sa odsúdenému podľa súčasnej úpravy rozsudok nedoručuje, čo nekorešponduje s právom byť informovaný o svojom odsúdení. Navrhuje sa preto túto prax zmeniť a súčasne sa navrhuje, aby odsúdený v konaní proti ušlému mohol podať návrh na opätovné prejednanie jeho veci do 15 dní od tohto doručenia. Súčasné znenie „do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej v Trestnom zákone.“ je vágne, čo spolu so skutočnosťou, že sa rozsudok odsúdenému nedoručuje, spôsobuje praktické problémy pri určení lehoty. Zároveň sa rozširujú aj dôvody povolenia opätovného prejednania veci, čo by malo prispieť k odstráneniu neistoty v rámci vydávacieho konania.

Ak odsúdený vykonáva alebo má vykonať trest odňatia slobody uložený mu rozhodnutím vydaným v konaní proti ušlému a podá v lehote návrh podľa odseku 1, súd do piatich pracovných dní rozhodne o prerušení alebo odložení výkonu tohto trestu odňatia slobody a súčasne rozhodne o väzbe až do právoplatnosti rozhodnutia o návrhu podľa odseku 1. Uvedené je reakcia na požiadavky Európskej komisie, aby odsúdený nevykonával trest a nenahliadalo sa na neho už ako na vinného a zároveň aby súd rozhodol o existencii dôvodov väzby, ktorej dôvodnosť bude až do právoplatnosti rozhodnutia o návrhu na opätovné prejednanie veci pravidelne preskúmavať.

Nový odsek 3 vymedzuje procesný postup súdu vo vzťahu k už vydaným rozhodnutiam v prípade, ak nebol splnené podmienky na konanie proti ušlému.

Vzhľadom na rozšírenie dôvodov opätovného prejednania veci sa nový odsek 4 dopĺňa aj o procesné vymedzenie, podľa ktorého ak je dôvodom vyhovenia návrhu na opätovné prejednanie podľa odseku 1 skutočnosť, že obhajca nevyužil riadny opravný prostriedok, skoršie rozhodnutie sa nezruší a v konaní sa pokračuje ako po podaní tohto opravného prostriedku.

K bodu 85 (§ 405a až § 405d)

Zavádza sa nový procesný postup preskúmania rozhodnutia súdu (najmä rozsudkov, ktorými bola vyslovená vina) pre prípad zániku trestnosti činu v dôsledku zmeny zákona podľa § 84 Trestného zákona, ako aj postup pri zániku trestnosti činu v niektorých procesných situáciách v prípravnom konaní.

K bodom 86 a 87 (§ 412 ods. 3 a 4)

Z dôvodu doterajšej absencie sa navrhuje doplnenie ustanovenia, na základe ktorého by bolo možné, aby súd na návrh riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav“) rozhodol o prerušení výkonu trestu odňatia slobody a uložení ochranného liečenia odsúdenému, ktorý vo výkone trestu odňatia slobody trpí duševnou poruchou, ktorá podľa odborného lekárskeho posudku nie je len prechodná a pre ktorú výkon trestu odňatia slobody neplní svoj účel. Proti takémuto rozhodnutiu je možné podať sťažnosť.

K bodom 88 až 90 (§ 413 ods. 2 až 4)

Na základe pripomienok vyplývajúcich z odbornej aplikačnej praxe psychiatrov sa navrhuje vypustiť nesprávny pojem „nevyliečiteľná duševná choroba“. Z aktuálneho stavu poznania v rámci predmetného medicínskeho odboru vyplýva, že väčšina duševných chorôb je nevyliečiteľná avšak liečiteľná, resp. liekmi môže byť pacient zaliečený a fungovať bez ďalších ťažkostí. Z uvedeného dôvodu sa precizujú podmienky pre upustenie od výkonu trestu pri duševnej poruche a presúvajú sa do samostatného odseku.

K bodu 91 (§ 415 ods. 4)

Uvedeným ustanovením sa má odstrániť neželaná aplikačná prax a to v situáciách, keď má odsúdený uložené ochranné liečenie, ktoré doposiaľ nevykonal vo výkone trestu odňatia slobody, napr. z dôvodu nedostatočných kapacít v ústave, a z dôvodu nevykonania ochranného liečenia ho súd podmienečne neprepustí, hoci odsúdený spĺňa všetky ostatné podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

K bodu 92 (§ 445 až 446a)

K § 445

Navrhované znenie mení doterajšiu terminológiu právnej úpravy týkajúcej sa ukladania ochranných liečení vychádzajúcu zo zastaraného konceptu, že ochranné liečenie sa prioritne ukladalo a vykonávalo ústavnou formou a len výnimočne sa ukladalo jeho vykonávanie ambulantnou formou.

Ak však bolo ochranné liečenie uložené popri nepodmienečnom treste odňatia slobody je potrebné, aby sa s výkonom ochranného liečenia začalo čo najskôr. Nie je účelné, aby odsúdený, ktorý je tri roky vo výkone trestu odňatia slobody, najskôr vykonal trest a až potom by mal nastúpiť na napr. protialkoholické či protitoxikomanické liečenie. Rovnako pri sexuologických alebo psychiatrických indikáciách je s ochranným liečením potrebné začať čo najskôr, pretože neliečený odsúdený môže byť nebezpečný aj pre ostatných odsúdených.

V súvislosti s novou úpravou ochranných liečení PAL, PTX, PGam v Trestnom zákone, kedy má po ústavnej forme liečenia automaticky nasledovať ambulantné doliečovanie, sa v záujme efektívnosti upravuje, aby súd nariadil obe formy hneď naraz. V prípade týchto troch typov liečení súd nebude rozhodovať o pokračovaní v ochrannom liečení po výkone trestu podľa § 446a, pretože výkon ich ambulantnej formy vyplýva priamo zo zákona.

V odseku 3 sa upravuje, že zoznam zdravotníckych zariadení vykonávajúcich ochranné liečenie vedie ministerstvo zdravotníctva. Táto skutočnosť by mala odstrániť doterajšie praktické problémy súdov pri nariaďovaní ochranných liečení.

K § 446

V nadväznosti na problémy vyplývajúce z aplikačnej praxe sa navrhuje podrobnejšie upraviť zmenu spôsobu výkonu ochranného liečenia alebo zmenu druhu ochranného liečenia.

Upravuje sa aj lehota, ktorá je desať pracovných dní od doručenia návrhu súdu, v rámci ktorej súd rozhodne na návrh prokurátora, zdravotníckeho zariadenia, probačného a mediačného úradníka alebo riaditeľa ústavu alebo nemocnice pre obvinených a odsúdených, o zmene spôsobu výkonu ochranného liečenia alebo zmene druhu ochranného liečenia.

Ak súd potrebuje pre rozhodnutie znalecký posudok, rozhodne do desiatich pracovných dní od doručenia znaleckého posudku.

Ak predseda senátu rozhoduje o zmene ambulantnej formy ochranného liečenia na ústavnú formu, rozhodne na verejnom zasadnutí; predtým musí byť odsúdený vyslúchnutý, ak to jeho zdravotný stav umožňuje. V opačnom prípade, ak rozhoduje o zmene ústavného liečenia na ambulantné, môže rozhodnúť na neverejnom zasadnutí. Ak zdravotný stav odsúdeného neumožňuje jeho výsluch, odborná psychiatrická obec navrhuje, aby sudca takúto osobu aspoň vzhliadol. Zo skúseností z aplikačnej praxe z civilných vecí pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony vzhliadnutie osoby súdom prináša pozitíva pre rozhodovaciu prax a všetky zainteresované osoby.

Návrh taktiež reaguje na situácie, kedy je pobyt odsúdeného na slobode nebezpečný pre duševnú poruchu. V takomto prípade predseda senátu môže na návrh prokurátora alebo zdravotníckeho zariadenia vydať predbežný príkaz na umiestnenie odsúdeného do zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho ústavnú starostlivosť. Zavádza sa lehota 48 hodín, v rámci ktorej predseda senátu rozhodne o vydaní predbežného príkazu.

Ak predseda senátu vydá predbežný príkaz na umiestnenie odsúdeného v zdravotníckom zariadení, zabezpečí jeho bezodkladný výkon, ak odsúdený nebol už do zdravotníckeho zariadenia umiestnený, pretože z dôvodu nedodržiavania liečebného režimu alebo zhoršenia zdravotného stavu bol jeho pobyt na slobode nebezpečný.

Aj v tomto prípade, ak súd nerozhodne o zmene spôsobu výkonu ambulantného ochranného liečenia na ústavnú formu do troch mesiacov, rozhodne o jeho predĺžení vždy najviac o ďalšie dva mesiace, inak predbežný príkaz stráca platnosť.

K § 446a

Navrhované znenie týkajúce sa pokračovania v ochrannom liečení reflektuje na prípady, kedy sa s výkonom ochranného liečenia začne prakticky až po výkone trestu odňatia slobody, čím dochádza k predlžovaniu obmedzenia osobnej slobody a de facto k dvojitému potrestaniu.

Z uvedeného dôvodu sa precizujú podmienky a lehoty, kedy je možné pokračovať vo výkone ochranného liečenia ústavnou formou a malo by sa tak diať, len ak je to naozaj nevyhnutné, teda len ak by pobyt odsúdeného na slobode mohol byť nebezpečný, najmä ak má

uložené psychiatrické alebo sexuologické liečenie alebo je dôvodný predpoklad, že ochranné liečenie ambulantnou formou nedosiahne účel ochranného opatrenia. Navrhuje sa tiež upraviť formálnu stránku rozhodovania o pokračovaní v ochrannom liečení tak, aby do skončenia výkonu trestu odňatia slobody v prípade pokračovania ústavného ochranného liečenia bolo právoplatne rozhodnuté a neobmedzovala sa osobná sloboda odsúdeného nad rámec výkonu trestu odňatia slobody bez rozhodnutia súdu tak, ako to umožňovalo doterajšie znenie odsekov 3 a 4. Zároveň sa zosúlaďuje rozhodovanie o ústavnom ochrannom liečení s rozhodovaním o detencii. Ústav zasiela súdu oznámenie, že v ochrannom liečení je potrebné pokračovať aj po výkone trestu, v dostatočnom predstihu výrazne presahujúcom 60 dní pred skončením trestu. Lehota 30 dní má zabezpečiť, aby aj nadriadený súd mal dostatok času pre rozhodnutie.

K bodu 93 (§ 446b a 446c)

K § 446b

Navrhované znenie reflektuje na problémy z aplikačnej praxe z dôvodu absentujúcej právnej úpravy vzťahujúcej sa na prípady, kedy odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody trpí duševnou poruchou, ktorá podľa odborného lekárskeho posudku nie je len prechodná a pre ktorú je pobyt odsúdeného na slobode nebezpečný. V takomto prípade, keď odsúdený nemá uložené ochranné liečenie alebo nemá uložený potrebný druh ochranného liečenia, môže súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva, na verejnom zasadnutí na návrh riaditeľa ústavu rozhodnúť o uložení ochranného liečenia. Proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

K § 446c

Navrhované znenie súvisí so zmenou ochranných liečení PAL, PTX, PGam v Trestnom zákone, kde sa upravuje ich dĺžka ex lege, nakoľko v individuálnych prípadoch môže byť potrebné liečenie predĺžiť.

K bodu 94 (§ 447)

Rozširuje sa okruh osôb oprávnených podať návrh na upustenie od výkonu ochranného liečenia aj na riaditeľa ústavu.

Z pohľadu aplikačnej praxe s cieľom naplnenia samotného účelu ochranného liečenia na to, aby sa upustilo od výkonu ochranného liečenia nepostačuje len nastúpiť na uloženú odvykaciu alebo inú liečbu. Naopak, je nutná adekvátna spolupráca a zlepšenie stavu obvineného do tej miery, aby dobrovoľná psychiatrická liečba či sexuologická liečba postačovala a táto osoba nebola z dôvodu duševnej poruchy nebezpečná pre spoločnosť.

K bodom 95 až 98 (§ 448)

Nový odsek 1 súvisí s novonavrhovaným ponímaním a stanovenou dobou ochranných liečení PAL, PTX, PGam v Trestnom zákone, kde sa upravuje ich dĺžka ex lege.

Navrhované znenie odseku 2 precizuje doterajšiu terminológiu a upravuje lehotu na rozhodnutie tak, aby sa predchádzalo situáciám, keď už je obvinený vyliečený a je podaný návrh na jeho prepustenie z ochranného liečenia, obmedzovanie jeho osobnej slobody sa de facto predlžuje o čas, pokým súd rozhodne, a zvyšujú sa tým aj náklady pre zdravotnícke

zariadenia ústavnej starostlivosti, resp. štát, aj keď už dôvod ďalšieho výkonu ochranného liečenia pominul. Ochranné liečenie trvá až do rozhodnutia súdu, preto je potrebné, aby takéto rozhodnutie bolo urobené čo najskôr.

K bodu 99 (§ 448b)

Navrhuje sa upraviť nárok na náhradu nevyhnutných výdavkov spojených s podaním návrhu na zmenu ochranného liečenia, prepustenie z ochranného liečenia alebo jeho ukončenie alebo spojených s vypracovaním súdom alebo OČTK vyžiadanej správy. Tieto správy a návrhy nie je možné považovať za výkon zdravotnej starostlivosti, preto nie sú hradené zdravotnou poisťovňou a nemožno spravodlivo požadovať ich bezodplatné poskytovanie štátu na vlastné náklady zariadeniami zdravotnej starostlivosti či ošetrujúcim lekárom bez náhrady nákladov spojených s ich poskytnutím.

K bodom 100 až 102 (§ 454)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a.

V novom odseku 4 sa dopĺňa osobitná úprava výkonu rozhodnutia o uložení tejto formy ochranného dohľadu. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia sa bezodkladne zašle nariadenie probačnému a mediačnému úradníkovi. S výkonom ochranného dohľadu začne probačný a mediačný úradník ihneď, ak je odsúdený na slobode alebo hneď po prepustení z ústavného ochranného liečenia alebo z výkonu trestu odňatia slobody, a to z dôvodu stáleho zabezpečenia dostatočnej kontroly nad osobou a ochrany spoločnosti v rozhodujúcom období.

K bodu 103 (§ 456)

Precizuje sa úprava prerušenia výkonu ochranného dohľadu vzhľadom na zmenu terminológie ochranného liečenia a rozširuje sa o detenciu.

K bodom 104 a 105 (§ 457)

Ide o legislatívno-technickú úpravu ustanovení súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a a precizovanie ustanovenia vzhľadom na predpoklad, že práve sudca v obvode ktorého odsúdený naposledy vykonával trest odňatia slobody a ktorý bude následne rozhodovať o upustení od výkonu ochranného liečenia, t. j. právach a povinnostiach tejto osoby, je najviac oboznámený so spisovým materiálom.

K bodom 106 a 107 (§ 458)

Z dôvodu procesnej ekonómie sa dopĺňa rozhodovanie súdu o prepustení z výkonu ochranného dohľadu na neverejnom zasadnutí vo vybraných prípadoch.

V novom odseku 3 sa upravujú osobitné podmienky na podanie návrhu na prepustenie osoby z výkonu ochranného dohľadu podľa § 76a. Platí, že takýto návrh môže probačný a mediačný úradník podať len po dohode s ošetrujúcim lekárom alebo so zdravotníckym zariadením, v ktorom sa ochranné liečenie vykonáva.

K bodu 108 (§ 459)

Dopĺňajú sa dôvody zániku ochranného dohľadu podľa § 76a nadväzujúce na niektoré rozhodnutia súdu.

K bodom 109 až 111 (§ 460)

Ide o legislatívno-technickú úpravu ustanovení súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a.

V novom odseku 4 sa upravuje postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na uloženie ochranného dohľadu podľa § 76a, kedy súd súčasne uloží osobe buď ochranné liečenie ambulantnou formou alebo rozhodne o zmene ústavnej formy ochranného liečenia na ambulantnú formu. Na návrh zdravotníckeho zariadenia rozhodne súd, ktorý odsúdenému uložil ochranné liečenie, o uložení ochranného dohľadu, ak odsúdený nedodržiava režim uloženého ambulantného ochranného liečenia.

K bodom 112 až 115 (§ 462 a 463)

K § 462

Vzhľadom na povahu detencie a osôb, ktoré sa majú v zmysle navrhovaných zmien Trestného zákona do detencie umiestňovať, je nevyhnutné, aby výkon detencie bezprostredne nadväzoval na výkon trestu odňatia slobody. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje nastaviť celé rozhodovanie tak, aby aj nadriadený súd rozhodol do skončenia výkonu trestu odňatia slobody. O návrhu na umiestnenie odsúdeného v detenčnom ústave rozhoduje súd, v ktorého obvode sa vykonáva trest odňatia slobody alebo ochranné liečenie, na verejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím musí byť odsúdený vypočutý; to neplatí, ak odsúdený požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti alebo ak to jeho zdravotný stav neumožňuje a súd mu z toho dôvodu ustanoví obhajcu. Opäť aj v tomto prípade platí odporúčanie odborníkov – psychiatrov, aby súd osobu aspoň vzhliadol. Ak návrh podáva zdravotnícke zariadenie, je potrebné rozhodnúť do desiatich pracovných dní z dôvodu, že plynulé fungovanie a manažment liečených osôb v zariadeniach zdravotnej starostlivosti je priamo závislý od rozhodovania súdov. Nie vo všetkých prípadoch bude súd potrebovať nový znalecký posudok. Môžu sa vyskytovať situácie, kedy napr. páchateľovi bolo v pôvodnom trestnom konaní uložené ústavné ochranné liečenie psychiatrické alebo sexuologické, avšak sa ukáže, že napriek poskytnutej liečbe, ochranné liečenie nie je postačujúce a je potrebné umiestnenie do detencie. Ak však súd potrebuje pre rozhodnutie znalecký posudok, rozhodne do desiatich pracovných dní od doručenia znaleckého posudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Zavádza sa možnosť predsedu senátu vydať v zákonnom stanovenej lehote predbežný príkaz na umiestnenie odsúdeného do detencie vo výnimočných prípadoch, najmä ak súd potrebuje na rozhodnutie znalecký posudok a nerozhodol by do skončenia výkonu trestu odňatia slobody alebo v prípade kedy odsúdený svojim správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb.

Upravuje sa bezodkladný výkon príkazu na umiestnenie do detencie odsúdených, ktorí sú vo výkone trestu odňatia slobody, ale aj tých ktorí nie sú vo výkone trestu odňatia slobody.

Aj v prípade predbežného príkazu na umiestnenie do detencie sa upravujú lehoty na rozhodnutie o samotnej detencii alebo o jeho predĺžení, inak stráca platnosť.

Ak sa rozhodlo o umiestnení do detencie odsúdeného, ktorý vykonáva trest odňatia slobody, súd zároveň rozhodne o prerušení výkonu trestu.

Upravuje sa tiež dodanie odsúdeného do detenčného ústavu príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže v prípade príkazu na dodanie odsúdeného, ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody a príslušníkmi Policajného zboru v ostatných prípadoch po právoplatnosti uznesenia o umiestnení odsúdeného do detencie.

K § 463

Navrhuje sa upraviť prípady, kedy dôvody detencie pominuli, ale zdravotný stav odsúdeného si vyžaduje pokračovanie v jeho liečení. Súd vtedy odsúdeného z výkonu detencie uznesením prepustí a zároveň rozhodne o uložení ochranného liečenia. Proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá má v prípade, ak ju podal prokurátor proti uzneseniu o prepustení z detencie, odkladný účinok.

K bodu 116 (§ 567t)

Navrhujú sa prechodné ustanovenia ohľadne postupu v prebiehajúcich trestných konaniach, ktorých sa dotkne nová úprava „kajúcnických“ benefitov, ako aj zmena v povinných náležitostiach obžaloby. Zároveň sa navrhuje prechodné ustanovenie stanovujúce, že vyšetrovania alebo skrátené vyšetrovania začaté a právoplatne neskončené do účinnosti tohto zákona, budú vedené a dokončené vyšetrovateľom Policajného zboru zaradeným na Úrade inšpekčnej služby proti okruhu osôb špecifikovaných v doterajšom znení § 10 ods. 7 písm. b).

K Čl. III

(Správny súdny poriadok)

K bodu 1 (§ 439 ods. 2)

S ohľadom na podstatu právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného vo veci so sp. zn. PL. ÚS 15/2023 sa aj v Správnom súdnom poriadku oproti súčasnej právnej úprave vylučuje prípustnosť kasačnej sťažnosti voči uzneseniu o prerušení konania z dôvodu, že podľa súdu sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. V režime Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku takéto uznesenia o prerušení konania napádať odvolaním nemožno. Z uvedených dôvodov sa obdobná právna úprava aj v Správnom súdnom poriadku.

K Čl. IV

(zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky)

K bodom 1 až 13

Navrhované zmeny zákona sú výlučne legislatívno-technickej povahy a súvisia s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona, ktorá sa vzťahuje aj na zánik funkcie špeciálneho

prokurátora. Navrhované zmeny sa týkajú tých ustanovení zákona, ktoré upravujú voľbu, vymenovanie a odvolanie špeciálneho prokurátora.

K čl. V

(zákon o sudcoch a prísediacich)

K bodom 1 a 2 (§ 24 ods. 1 písm. d) a § 24 ods. 7)

Ide o legislatívno-technickú úpravu. Navrhované zmeny sa týkajú tých ustanovení zákona, ktoré upravujú prerušenie výkonu funkcie sudcu, ktorý sa stal špeciálnym prokurátorom. V súvislosti s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona sa navrhuje vypustenie slov „špeciálny prokurátor“ vo všetkých gramatických tvaroch.

K čl. VI

(zákon o prokuratúre)

K bodu 1 (§ 6 ods. 11)

Navrhovaná právna úprava súvisí so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Európsky delegovaný prokurátor zostane prokurátorom generálnej prokuratúry aj po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) ho zaradí do niektorej z organizačných zložiek generálnej prokuratúry (čl. V bod 24 navrhovanej právnej úpravy).

Právna úprava ustanovená v § 6 upravuje inštitút hierarchického odovzdávania pokynov na prokuratúre - v § 6 ods. 11 ukladanie pokynov európskemu delegovanému prokurátorovi. Podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31.10.2017) (ďalej len „nariadenie o zriadení Európskej prokuratúry“) európskemu delegovanému prokurátorovi nemožno uložiť pokyn vo veciach, ktoré sa týkajú plnenia úloh Európskej prokuratúry. Navrhovaná právna úprava toto obmedzenie v plnom rozsahu rešpektuje. Inštitút hierarchického odovzdávania pokynov na prokuratúre sa bude vzťahovať na európskeho delegovaného prokurátora len vo veciach, v ktorých bude plniť úlohy generálnej prokuratúry.

K bodu 2 (§38 ods. 1 písm. a))

Úrad špeciálnej prokuratúry nepatrí do sústavy štátnych orgánov tvoriacich prokuratúru, ale s účinnosťou od 1. septembra 2004 je zákonom ustanovenou osobitnou súčasťou generálnej prokuratúry s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

Z dôvodov uvedených vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa navrhuje zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry ako osobitnú súčasť generálnej prokuratúry s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky s tým, že na konanie pred Špecializovaným trestným súdom budú príslušné krajské prokuratúry (čl. I bod 7 navrhovanej právnej úpravy).

K bodu 3 (§ 44 ods. 1)

Právna úprava ustanovená v § 44 obsahuje osobitné ustanovenia o organizácii prokuratúry v čase vojny alebo vojnového stavu.

Navrhovaná právna úprava § 44 ods. 1 je len legislatívno-technickou úpravou nadväzujúcou na navrhovanú právnu úpravu uvedenú v § 46 ods. 9, ktorá ustanovuje príslušnosť prokurátora na konanie pred súdom v prvom stupni podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. súdov na konanie v prvom stupni o trestných činoch vojakov podľa § 128 ods. 3 písm. a), b) a d) Trestného zákona a trestných činov vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách (v platnom znení ide o právnu úpravu uvedenú v § 46 ods. 6). Z navrhovanej právnej úpravy uvedenej v § 44 ods. 1 v spojení s právnou úpravou uvedenou v § 46 ods. 9 vyplýva, že v čase vojny a vojnového stavu sa doplnia počty prokurátorov Okresnej prokuratúry Bratislava I, Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a Okresnej prokuratúry Prešov prokurátormi ostatných okresných prokuratúr.

K bodu 4 (§ 44)

Podľa právnej úpravy ustanovenej v § 16 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do prijatia zákona č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov (ďalej len „zákon č. 150/2022 Z. z.“) boli príslušné na konanie o trestných činoch vojakov podľa § 128 ods. 3 písm. a), b) a d) Trestného zákona a vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách v prvom stupni okresné súdy uvedené v osobitnom zákone a v druhom stupni krajský súd uvedený v osobitnom zákone. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 371/2004 Z. z.“). Zákon č. 371/2004 Z. z. v § 7 ods. 2 písm. i) až j) ustanovil za príslušné na konanie podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Banská Bystrica a Okresný súd Prešov. Súčasne v § 7 ods. 3 písm. i) ustanovil za príslušný na rozhodovanie o riadnych opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých rozhodovali tieto okresné súdy, Krajský súd v Trenčíne. Právna úprava ustanovená v § 7 zákona č. 371/2004 Z. z. bola bez náhrady zrušená zákonom č. 150/2022 Z. z. a tým istým zákonom bol zmenený aj § 16 ods. 2 Trestného poriadku, zo znenia ktorého bol vypustený v podstate Krajský súd v Trenčíne ako jediný súd na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam teraz už Mestského súdu Bratislava I, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Prešov o trestných činoch vojakov podľa § 128 ods. 3 písm. a), b) a d) Trestného zákona a trestných činov vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách. Platné znenie § 46 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre na túto skutočnosť nereaguje. Dokonca, odkaz na poznámku pod čiarou je nielenže vecne nesprávny, ale aj neaktuálny, pretože odkazuje na už zrušený § 14a zákona č. 371/2004 Z. z., ktorý ustanovoval príslušnosť Okresného súdu Bratislava I na konanie vo veciach vrátenia maloletého neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa.

Tieto legislatívne nedostatky odstraňuje navrhovaná právna úprava vypustením odseku 2 z ustanovenia § 44. Vypustením odseku 2 z ustanovenia § 44 v spojení s navrhovanou právnou úpravou uvedenou v § 46 ods. 4 a 9 sa dosiahne súlad s právnou úpravou uvedenou v Trestnom poriadku.

K bodu 5 (§ 44 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu – zjednotenie s terminológiou použitou v navrhovanej právnej úprave uvedenej v bode 3.

K bodu 6 (§ 44 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu nadväzujúcu na právnu úpravu uvedenú v bodoch 3 až 5.

K bodu 7 (§ 46)

Právna úprava uvedená v § 46 ustanovuje príslušnosť prokurátorov na konanie pred súdmi.

V odseku 1 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby na konanie pred týmto súdom boli príslušní

-generálny prokurátor a prokurátori generálnej prokuratúry,

-vo veciach patriacich do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu (§ 14 Trestného poriadku) aj krajský prokurátor a prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý vo veci konal v prvom stupni (podľa § 46 ods. 3 navrhovanej právnej úpravy).

V odseku 2 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby na konanie pred týmto súdom boli príslušní

-generálny prokurátor a prokurátori generálnej prokuratúry,

-v konaní o kasačnej sťažnosti, aj prokurátor ktorý vo veci konal v prvom stupni alebo z činnosti ktorého vyplynul dôvod na vstup do tohto konania.

V odseku 3 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred Špecializovaným trestným súdom. Špecializovaný trestný súd sa na účely Trestného poriadku považuje za krajský súd (§ 10 ods. 5 Trestného poriadku). So zreteľom na zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky z dôvodov uvedených vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa navrhuje, aby na konanie pred Špecializovaným trestným súdom bol príslušný krajský prokurátor a prokurátori krajskej prokuratúry. Miestna príslušnosť krajského prokurátora a prokurátora krajskej prokuratúry v trestnom konaní je určená subsidiárne, a to podľa miesta spáchania trestného činu alebo podľa miesta, kde čin vyšiel najavo alebo ktorý prokurátor začal konať podľa Trestného poriadku ako prvý.

V odseku 4 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred krajským súdom (§ 3 zákona č. 371/2004 Z. z.). Navrhuje sa, aby na konanie pred krajským súdom boli príslušní

-krajský prokurátor a prokurátor krajskej prokuratúry,

-ak tak určí krajský prokurátor aj okresný prokurátor a prokurátori okresnej prokuratúry, ktorí konali vo veci v prvom stupni.

V odseku 5 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred správnym súdom. Pred Správnym súdom v Banskej Bystrici, Správnym súdom v Bratislave a Správnym súdom v Košiciach (§ 31a zákona č. 371/2004 Z. z.) je príslušný ten prokurátor, ktorý podal protest alebo upozornenie orgánu verejnej správy pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy pri výkone

verejnej správy alebo ktorý vykonal právny prostriedok dozoru (§ 20 až 30 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre). Príslušnosť prokurátorov na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy je ustanovená v § 48 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

V odseku 6 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred okresným súdom (mestským súdom) (§ 2 zákona č. 371/2004 Z. z.). Navrhuje sa, aby na konanie pred okresným súdom (mestským súdom) boli príslušní okresný prokurátor a prokurátori okresnej prokuratúry s výnimkami uvedenými v odsekoch 7 až 9 tohto ustanovenia, t. j. konania

-o trestných činoch príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov a colníkov, proti ktorým vedie trestné konanie vyšetrovateľ Policajného zboru zaradený na Úrade inšpekčnej služby (odsek 7),

-podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku (odsek 8),

-podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku (odsek 9).

V odseku 7 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie pred okresným súdom (mestským súdom) o trestných činoch príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov a colníkov, proti ktorým vedie trestné konanie vyšetrovateľ Policajného zboru zaradený na Úrade inšpekčnej služby. V týchto konaniach pred okresným súdom (mestským súdom) sú na konanie príslušní krajský prokurátor a prokurátori krajskej prokuratúry; ich miestna príslušnosť sa určuje podľa príslušnosti okresného súdu (mestského súdu). Ide o právnu úpravu, ktorá už bola zavedená do zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre zákonom NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení zákona č. 6/2019 Z. z. (v platnom znení § 46 ods. 7). Odkaz 30 na poznámku pod čiarou odkazuje na § 10 ods. 7 písm. b) Trestného poriadku, ktorý vymedzuje na účely tohto zákona pojem vyšetrovateľa Policajného zboru zaradeného na Úrade inšpekčnej služby.

V odseku 8 je ustanovená príslušnosť prokurátorov na konanie v prvom stupni o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou pred súdom príslušným podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku, t. j.

a)Mestským súdom Bratislava I pre obvod Krajského súdu v Bratislave,

b)Mestským súdom Košice pre obvod Krajského súdu v Košiciach,

c)Okresným súdom Banská Bystrica pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici,

d)Okresným súdom Nitra pre obvod Krajského súdu Nitra,

e)Okresným súdom Prešov pre obvod Krajského súdu v Prešove,

f)Okresným súdom Trenčín pre obvod Krajského súdu v Trenčíne,

g)Okresným súdom Trnava pre obvod Krajského súdu v Trnave,

h)Okresným súdom Žilina pre obvod Krajského súdu v Žiline.

Navrhuje sa, aby na konanie v týchto veciach boli príslušní okresný prokurátor a prokurátori tej okresnej prokuratúry, ktorá má rovnaké sídlo ako súd.

V odsekoch 9 až 12 sa preberá aktuálna právna úprava v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

K bodu 8 (§ 46b)

Zrušené ustanovenie je upravené v navrhovanom znení § 46 ods. 2 a 5.

K bodu 9 (§ 49a)

Ide o legislatívno-technickú úpravu.

K bodu 10 (§ 50)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. O sporoch o príslušnosť medzi prokurátormi rozhoduje tak ako doposiaľ ich najbližšie spoločne nadriadený prokurátor určený podľa § 54 ods. 2 zákona. Navrhovaná zmena sa týka len tej časti ustanovenia § 50, ktorá upravuje kompetenčné spory v rámci prokuratúry, ak jedným z dotknutých prokurátorov je prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry.

K bodu 11 (§ 51 ods. 1)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. Oprávnenie generálneho prokurátora a v rozsahu svojej pôsobnosti aj krajského prokurátora na určenie výnimky z ustanovení § 46 až 50 sa ponecháva v pôvodnom znení. Navrhuje sa len vypustenie druhej vety aktuálnej právnej úpravy, ktorá sa týka oprávnenia špeciálneho prokurátora.

K bodom 12 až 14 (§ 53 ods. 1 písm. a), § 54 ods. 2 písm. a) a § 54 ods. 2)

Ide o legislatívno-technické úpravy súvisiace so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry.

K bodom 15 a 16 (§ 55b, § 55d a §551)

Vzhľadom na to, že sa navrhuje zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry, navrhuje sa vypustenie osobitných ustanovení o Úrade špeciálnej prokuratúry v § 55b a § 55d až 55l vrátane nadpisu nad § 55b a tých odkazov k poznámkam pod čiarou, ktoré sa týkajú len osobitných ustanovení o Úrade špeciálnej prokuratúry.

K bodom 17 a 18 (§ 55lb ods. 2 a 3)

Po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry zaradí generálny prokurátor európskeho delegovaného prokurátora do niektorej z organizačných zložiek generálnej prokuratúry (čl. V bod 24 navrhovanej právnej úpravy), kde bude plniť počas dočasného pridelenia aj úlohy prokurátora generálnej prokuratúry namiesto plnenia úloh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Miestom výkonu funkcie európskeho delegovaného prokurátora bude generálna prokuratúra.

K bodu 19 (§ 56ag)

Navrhované prechodné ustanovenie upravuje účinnosť zákona tak, aby sa vytvorili podmienky na postupné odovzdanie agendy Úradu špeciálnej prokuratúry príslušným krajským prokuratúram a generálnej prokuratúre.

Postup pri odovzdaní agendy Úradu špeciálnej prokuratúry sa upravuje tak, že spisy a ostatné písomnosti zapísané v registroch a evidenčných pomôckach vedených na Úrade špeciálnej prokuratúry sa odovzdajú generálnej prokuratúre, ak sú právoplatne skončené.

V neprávoplatne skočených veciach sa odovzdajú príslušnej krajskej prokuratúre. Ak v neskončených veciach začne plynúť zákonná lehota pred prechodom pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry, ukladá sa povinnosť prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry konať tak, aby nedošlo k zmeškaniu zákonnej lehoty. Ostatné veci, ktoré sa týkajú napríklad organizácie práce, riadenia, vzdelávania a podobne sa odovzdajú generálnej prokuratúre. Vo veciach, v ktorých sú na konanie príslušné dve alebo viaceré krajské prokuratúry, rozhodne generálny prokurátor o tom, ktorá krajská prokuratúra bude príslušná na konanie.

K bodu 20 (§ 56ah)

Navrhované ustanovenie upravuje, ktorým dňom prechádza pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry.

K čl. VII

(zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry)

K bodu 1 (§ 4 ods. 3)

V súvislosti s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona sa vypúšťajú špeciálny prokurátor a zástupca špeciálneho prokurátora ako vedúci prokurátori.

K bodu 2 (§ 6 ods. 3)

Navrhovaná právna úprava má legislatívno-technickú povahu. Definovanie podmienok na odbornú justičnú skúšku v poslednej vete § 6 odsek 3 súvisí s podmienkami na vymenovanie do funkcie v Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorého zrušenie sa navrhuje.

K bodu 3 (§ 9)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. Navrhuje sa vypustenie odseku 3 vrátane poznámky pod čiarou, ktorý upravuje podmienky na dočasné pridelenie prokurátora na výkon funkcie v Úrade špeciálnej prokuratúry.

K bodu 4 ( § 9 ods. 4)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s novelizačným bodom 3.

K bodu 5 (§ 9b ods. 3)

V súvislosti so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry sa navrhuje, aby sa na účely tohto zákona európsky delegovaný prokurátor považoval za prokurátora generálnej prokuratúry. Ide o legislatívno-technickú úpravu.

K bodu 6 (§ 10 ods. 6)

Navrhovaná zmena má legislatívno-technickú povahu, ktorá súvisí so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. Z podmienok na preloženie prokurátora na výkon funkcie v Úrade špeciálnej prokuratúry sa vypúšťa tretia veta § 10 ods. 3 aktuálneho znenia zákona.

K bodu 7 (§ 19)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. Vymenovanie prokurátora do funkcie vedúceho prokurátora v Úrade špeciálnej prokuratúry sa z § 19 vypúšťa.

K bodu 8 (§ 20 ods. 2)

Navrhovaná právna úprava pri funkčnom postupe prokurátora na prokuratúru vyššieho stupňa má výlučne legislatívno-technickú povahu, ktorá súvisí so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry.

K bodu 9

V súvislosti so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry sa z tohto zákona navrhuje vypustiť v druhej časti v druhej hlave siedmy diel spolu s poznámkami pod čiarou 14b a 14c.

K bodu 10 (§ 92a ods. 2)

V súvislosti so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry sa navrhuje, aby európskemu delegovanému prokurátorovi, ktorý plní aj úlohy prokurátora generálnej prokuratúry, patrí pomerná časť platu podľa tohto zákona, ktorá zodpovedá určenému rozsahu plnenia úloh.

K bodom 11 a 12 ( § 91 ods. 1 písm. b) a c))

Navrhovaná právna úprava má výlučne legislatívno-technickú povahu. Zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry zanikajú funkcie špeciálneho prokurátora a zástupcu špeciálneho prokurátora, ktorým patria podľa tohto zákona funkčné príplatky.

K bodu 13 (§ 98a)

V súvislosti so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry sa navrhuje zrušenie funkčného príplatku prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry za výkon funkcie prokurátora na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorý mu patrí v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

K bodom 14 a 15 (§ 103 ods. 3 a 4)

Navrhovaná právna úprava má legislatívno-technickú povahu. S navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry súvisí aj navrhovaná zmena právnej úpravy v § 103, ktorá upravuje osobitne platové pomery prokurátora počas dočasného pridelenia na Úrad špeciálnej prokuratúry.

K bodu 16 (162 ods. 5)

Navrhovaná úprava legislatívno-technickej povahy súvisí so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. Na škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím európskeho delegovaného prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vzťahuje tento zákon v prípadoch, ak plní úlohy generálnej prokuratúry.

K bodom 17 a 18 (§ 221 ods. 1 a § 224 ods. 2 písm. f))

Ide výlučne o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry.

K bodu 19 ( § 229)

Predpoklady na vymenovanie do funkcie prokurátora upravuje § 6 tohto zákona, v ktorom je bezúhonnosť upravená v odseku 5 a nie v odseku 6. Navrhovaná právna úprava opravuje nesprávny odkaz v § 229.

K bodom 20 a 21 ( § 231 ods. 1 a § 251 ods. 1)

Navrhovaná právna úprava má výlučne legislatívno-technickú povahu. V § 231 ods. 1 a § 251 ods. 1 má byť správne uvedený odkaz na zákon č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je v poznámke pod čiarou 11b.

K bodu 22 (§ 265 zf)

Navrhované prechodné ustanovenie rieši prechod práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry, štátnych zamestnancov vykonávajúcich štátnu službu a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry nemá vplyv na postavenie jeho prokurátorov, ktorí naďalej ostávajú prokurátormi generálnej prokuratúry a budú na výkon funkcie prokurátora pridelení na jej jednotlivé organizačné zložky. To platí aj pre asistentov prokurátorov, štátnych zamestnancov a zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme. Služobný pomer, štátnozamestnanecký pomer a výkon práce vo verejnom záujme zaniká 14. januára 2024. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 môžu zaniknúť v časovom období od 1. januára do 14. januára 2024 na základe iných dôvodov ustanovených v tomto zákone. Generálny prokurátor sa môže s týmito osobami dohodnúť na inom obsahu služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru a výkonu práce vo verejnom záujme.

K Čl. VIII

(o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti)

K bodom 1 až 3 (§ 6 ods. 9)

Rozširujú sa dôvody, kedy zdravotnícke zariadenie nepotrebuje informovaný súhlas od osoby, ktorú prevezme do liečenia o prípady ústavnej starostlivosti osôb – páchateľov až do rozhodnutia o vydaní predbežného príkazu podľa Trestného poriadku.

K čl. IX

(zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu)

K bodu 1 (§ 6 ods. 2 písm. h))

Ide o legislatívno-technickú úpravu. V súvislosti s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona sa v § 6 ods. 2 písm. h) vypúšťajú zo zoznamu politicky exponovaných osôb špeciálny prokurátor a zástupca špeciálneho prokurátora v súvislosti s navrhovaným.

K Čl. X

(zákon o európskom zatýkacom rozkaze)

K bodu 1 (§ 9 ods. 4 až 6)

Dôvodom vypustenia odsekov 4 až 6 v § 9 je, že sú obsolentné. Ide o ustanovenia, ktorými bol transponovaný pôvodný čl. 5 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení, ktorý bol však zrušený rámcovým rozhodnutím 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 81, 27.3.2009) v platnom znení. Vydanie osoby, ktorá bola odsúdená v konaní proti ušlému, upravuje nový článok 9a.

K bodu 2 (§ 9a)

Návrh reaguje v prvom rade na výhrady Európskej komisie v odôvodnenom stanovisku v konaní o porušení povinnosti INFR(2021)2240 ohľadom transpozície rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV v platnom znení, konkrétne jeho článku 4a ods. 3 do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. Toto ustanovenie smernice stanovuje záruku pre osoby vo väzbe, ktoré boli odovzdané na základe rozsudku vydaného v neprítomnosti a ktorým rozhodnutie nebolo osobne doručené. Smernica konkrétne ustanovuje, že odovzdaná osoba, ktorá podala návrh na obnovu konania alebo odvolanie, by mala mať možnosť buď požiadať o preskúmanie svojej väzby alebo by jej malo byť zaručené pravidelné preskúmanie väzby.

Navrhované ustanovenie preto odovzdanej osobe, ktorá bola odsúdená v neprítomnosti, priznáva právo byť výslovne poučená o možnosti požiadať o opätovné prejednanie jej veci a pokiaľ návrh v tejto súvislosti podá, súd rozhodne o prerušení alebo odložení výkonu trestu odňatia slobody a súčasne tiež o väzbe, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o takomto návrhu (§ 362 Trestného poriadku). Aspekt procesných záruk osôb nachádzajúcich sa vo väzbe návrh pokrýva prepojením so všeobecnou právnou úpravou inštitútu väzby, ktorá je zakotvená v § 71 a nasl. Trestného poriadku. Návrh preto neobsahuje paralelný koncept procesných práv osôb v režime vykonaných EZR, ale vníma ho ako súčasť komplexnej právnej úpravy problematiky v tomto zákone a v Trestnom poriadku.

K bodom 3 a 4 (§ 19 ods. 6)

Doplnenie písmena d) a zároveň vypustenie písmen b) a c) v § 19 ods. 6 je reakciou na výhradu Európskej komisie vo veci porušenia č. 2021/2240 ohľadom nesplnenia povinnosti Slovenskej republiky pri transpozícii rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze. Doplnením písmena d) dochádza k zosúladeniu textu s rámcovým rozhodnutím formou vyjasnenia, že v prípade neexistencie súhlasu vykonávajúceho štátu s ďalším vydaním osoby má mať justičný orgán možnosť rozhodnúť o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu v

niektorých prípadoch (ide najmä o prípady uvedené v § 31 zákona o európskom zatýkacom rozkaze).

K bodom 5 až 7 (§ 23)

Ustanovenie sa upravilo s cieľom zosúladenia s rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV v platnom znení, a to z hľadiska obmedzenia obligatórnych dôvodov odmietnutia vykonať európsky zatýkací rozkaz len na tie dôvody, ktoré upravuje uvedený predpis, a to v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Pôvodne obligatórne dôvody odmietnutia v písmenách d) a e) sú presunuté medzi fakultatívne dôvody nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu.

K bodu 8 (§ 24)

Doplnenie ustanovenia odseku 2 je reakciou na výhradu Európskej komisie vo veci porušenia č. 2021/2240 ohľadom nesplnenia povinnosti Slovenskej republiky pri transpozícii rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze. Ide o jednoznačnejšie vyjadrenie povinnosti dodržania lehôt na rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu aj pri podaní sťažnosti s odkladným účinkom.

K bodom 9 a 10 (§ 38 ods. 5)

Upravený proces udeľovania súhlasu so žiadosťou iného členského štátu s prevozom osoby územím Slovenskej republiky reaguje na potrebu pružnejšieho procesu schvaľovania týchto žiadostí. Zároveň prijatím tejto zmeny bude zabezpečený súlad s článkom 25 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení, teda povinnosť povoliť prevoz v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho schválenie.

K Čl. XI

(zákon o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste)

K bodu 1 (§ 8 ods. 1 písm. b))

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona. Za národného spravodajcu pre Eurojust pre záležitosti terorizmu sa namiesto prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry navrhuje prokurátor generálnej prokuratúry.

K Čl. XII

(zákon o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím.)

K bodu 1 (§ 15 ods. 3)

Ide o nevyhnutné úpravy vyvolané zmenou právnej úpravy drogových trestných činov v Trestnom zákona.

K čl. XIII

(zákon o verejnom obstarávaní)

K bodu 1 (§ 11 ods. 1 šiesty bod)

Ide o legislatívno-technickú úpravu. V zákone č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa navrhuje v šiestom bode § 11 ods. 1 písm. c) z definície konečného užívateľa výhod vypustenie špeciálneho prokurátora.

K Čl. XIV

(zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb)

K bodu 1 (§ 3)

Ide o legislatívno-technické úpravy, ktoré zohľadňujú navrhované zmeny názvov a skutkových podstát dotknutých trestných činov v Trestnom zákone.

K bodu 2 (§ 4 ods. 7)

Do § 4 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb sa vkladá nové ustanovenie po vzore českej právnej úpravy, v zmysle ktorého sa konanie páchateľa nebude môcť pričítať právnickej osobe, ak vynaložila všetko úsilie, ktoré od nej možno spravodlivo požadovať, a to s ohľadom na najnovšie poznatky v oblasti kontroly riadiacich, rozhodovacích či kontrolných procesov prebiehajúcich v rámci právnických osôb, aby predchádzala alebo zabránila páchaniu trestných činov. Navrhovaná úprava ale predpokladá preukázanie, že účinné kontrolné a preventívne mechanizmy sú ako štandard materiálne zavedené do každodennej činnosti právnickej osoby.

Prijatie obdobnej právnej úpravy v Českej republike posilnilo využiteľnosť a dôležitosť tzv. compliance programov. Zavedenie tejto právnej úpravy by malo prispieť k nastaveniu fungujúcich, silných a stabilných compliance programov, na základe ktorých nebude možné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť voči právnickým osobám, ak bude preukázané, že vynaložili snahu predchádzať protiprávnemu konaniu v rámci svojej podnikateľskej činnosti v takom rozsahu, ktorý je možné od nej spravodlivo očakávať a vyžadovať.

K bodom 3 a 4 (§ 13)

V nadväznosti na zmenu právnej úpravy trestu prepadnutia majetku v Trestnom zákone sa navrhovaná právna úprava vrátane možnosti súdu obmedziť rozsah postihnutého majetku z rovnakých dôvodov premieta aj vo vzťahu k trestaniu právnických osôb. Zároveň sa explicitným vymedzením kritérií pre uloženie trestu prepadnutia majetku pri právnických osobách posilňujú podmienky pre ukladanie tohto trestu len v prípadoch, ak je to primerané.

K bodu 5 (§ 15)

S ohľadom na navrhované zvýšenie sumy peňažného trestu v Trestnom zákone na 3 000 000 eur sa navrhuje aj primerané zvýšenie peňažného trestu pri právnických osobách.

K bodu 6 (§ 20a)

Ochranné opatrenie zhabania majetku podľa § 83a Trestného zákona je fakultatívne. Z tohto dôvodu sa pre odstránenie prípadných výkladových rozporov v § 20a navrhuje slovo uloží nahradiť slovami môže uložiť, ktoré vyjadrujú fakultatívnu povahu ochranného opatrenia.

K bodu 7 (§ 37a)

Rovnako ako v Trestnom zákone sa v nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy trestu prepadnutia majetku zavádza mechanizmus na prehodnotenie doteraz nevykonaných trestov prepadnutia majetku a zohľadnenia (dôsledky) prípadného prehodnotenia trestu prepadnutia majetku v praxi.

K čl. XV

(zákon o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky)

K bodu 1 (§ 16 písm. e))

Ide o legislatívno-technickú úpravu. Vypúšťa sa návrhová legitimácia špeciálneho prokurátora, a to v súvislosti s navrhovaným zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry ako osobitnej súčasti generálnej prokuratúry uvedeným v čl. I návrhu zákona.

K bodu 2

Navrhovaná zmena poznámky pod čiarou k odkazu 3 je legislatívno-technickou úpravou.

K bodu 3 (§ 47a)

Navrhované prechodné ustanovenie rieši procesnú legitimáciu generálneho prokurátora v disciplinárnom konaní vo veciach iniciovaných špeciálnym prokurátorom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

K Čl. XVI

Navrhuje sa delená účinnosť zákona tak, že zákon nadobudne účinnosť 1. januára 2024 okrem právnej úpravy týkajúcej sa prechodu agendy z Úradu špeciálnej prokuratúry na príslušné prokuratúry a zabezpečenia s tým súvisiacich personálnych zmien, ktorej účinnosť sa navrhuje 15. februára 2024.

V Bratislave, 6. decembra 2023

Robert Fico, v.r.

predseda vlády Slovenskej republiky