Národná rada Slovenskej republiky
Kľúčovým aktom novovzniknutej SNR bolo prijatie Deklarácie
slovenského národa, ktorou na základe sebaurčovacieho práva
vyjadrila politickú vôľu vystúpiť zo zväzku s maďarským
národom a žiť v spoločnom štáte s českým národom. Zároveň sa
vyjadrila, že v mene slovenského národa je oprávnená hovoriť
jedine SNR. Tento akt mal veľký význam pre legitimitu vzniku
ČSR a jej uznanie Parížskou mierovou konferenciou.
Neprezieravosť málo skúsenej slovenskej politickej špičky,
tragická smrť M. R. Štefánika a absencia presného vymedzenia
podmienok koexistencie oboch štátotvorných národov mali však
za následok opätovné okliešťovanie politických práv Slovákov
napriek tomu, že vznik ČSR bol inšpirovaný Wilsonovou
deklaráciou zakotvujúcou právo národov na sebaurčenie.
Ani tentoraz sa Slovenskej národnej rade nepodarilo získať plnú
moc na Slovensku a jej existencia mala len krátke trvanie –
v januári 1919 ju centrálne orgány zrušili. Slováci mali síce počas
existencie ČSR svojich poslancov v Národnom zhromaždení
v Prahe, v rokoch 1918 – 1920 združených v Klube slovenských
poslancov, tí však nedisponovali reálnou silou presadiť národné
požiadavky. Ústavná listina ČSR z februára 1920, vychádzajúca
z idey existencie tzv. „československého národa“, uzákonila
jednotný československý štát ako demokratickú parlamentnú
republiku, ale bez slovenských národných orgánov. Neschopnosť
zachovať Slovenskú národnú radu a pretvoriť ju na
zastupiteľský orgán bola na škodu ďalšiemu vývoju slovenskej
otázky. Pokusy slovenskej politickej reprezentácie o presadenie
rovnoprávnejšieho postavenia Slovenska v spoločnom štáte tým
stratili inštitucionálne zázemie.
Asimilačná tendencia oficiálnej politiky voči Slovákom,
okliešťujúca ich národné práva v politickej, hospodárskej
14