KANCELÁRIA NÁRODNEJ RADY  
SLOVENSKEJ REPUBLIKY  
AKO PRACUJE PARLAMENT  
IX. volebné obdobie  
Národnej rady  
Slovenskej republiky  
2023  
KANCELÁRIA NÁRODNEJ RADY  
SLOVENSKEJ REPUBLIKY  
AKO PRACUJE PARLAMENT  
IX. volebné obdobie  
Národnej rady Slovenskej republiky  
2023  
Spracoval: Parlamentný inštitút  
Kolektív autorov  
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD. (kap. 1)  
JUDr. Helena Latáková (kap. 2)  
Mgr. Martin Mališka (kap. 3)  
Ing. Martina Hogenová (kap. 4)  
RNDr. Katarína Kubišová (kap. 5)  
Mgr. Laura Leskovjanská (kap. 6)  
Peter Plenta, PhD. (kap. 7)  
Mgr. Dominika Pazderová (kap. 8)  
Redakčne pripravil: Peter Plenta, PhD.  
Spolupráca: PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.  
JUDr. Helena Latáková  
PhDr. Ivana Martinkovičová  
Tlač: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky  
VIII. aktualizované a doplnené vydanie;  
texty vychádzajú z predchádzajúcich vydaní  
Materiál bol vypracovaný najmä pre vnútorné potreby NR SR a neprešiel  
jazykovou úpravou.  
ISBN 978-80-99963-15-4  
EAN 9788099963154  
Bratislava október 2023  
Obsah  
  
Vážená pani poslankyňa, vážený pán poslanec,  
dovoľujeme si Vám predložiť prepracované a doplnené vydanie  
publikácie Ako pracuje parlament pre aktuálne IX. volebné  
obdobie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorú ako  
komplexného sprievodcu pôsobnosťou a základnými funkciami  
NR SR a postavením Kancelárie NR SR pripravil odbor  
Parlamentný inštitút.  
Cieľom publikácie je charakterizovať postavenie poslanca NR SR  
a zároveň priblížiť parlamentné procesy a prax súvisiace  
so zákonodarnou, kontrolnou, kreačnou a zahraničnopolitickou  
funkciou parlamentu, ako aj pôsobnosť NR SR v záležitostiach  
EÚ. Uvádzame tiež stručný prehľad náplne práce jednotlivých  
organizačných útvarov Kancelárie Národnej rady Slovenskej  
republiky, ktorá poskytuje odbornú a technickú podporu pre prácu  
parlamentu a jej funkcionárov, výborov a poslancov.  
1. HISTÓRIA SLOVENSKÉHO PARLAMENTARIZMU  
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.  
Slovenská republika sa stala 1. januárom 1993 suverénnym  
zvrchovaným štátom založeným na princípoch parlamentnej  
demokracie. Naplnili sa tak túžby slovenského národa, ktorý si  
napriek tomu, že žil dlhodobo v nerovnoprávnych podmienkach  
viacnárodných štátov, zachoval svoju identitu a dokázal svoj  
národno-emancipačný zápas dotiahnuť až do založenia vlastnej  
nezávislej štátnosti. Hoci je Slovenská republika pomerne mladým  
štátom a jej parlamentná tradícia sa v podmienkach samostatnosti  
vyvíja len od 20. storočia, realizácia idey demokratickej  
reprezentácie Slovákov má hlbšie korene.1  
Korene slovenského parlamentarizmu v Uhorsku  
Územie dnešného Slovenska bolo po niekoľko storočí súčasťou  
viacnárodného uhorského kráľovstva, v ktorom nikdy netvorilo  
autonómiu. Zachovávalo si však svoje významné postavenie.  
V bratislavskom Zelenom dome zasadal uhorský stavovský snem,  
ktorý v rokoch 1536 – 1848 (pred presťahovaním do Pešti)  
1 Zdroje k celej kapitole:  
Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., II. (1998).  
Bratislava: Národné literárne centrum.  
Hrnko, A. – Petranská Rolková, N. (2018). Slovenský parlament  
v premenách času. Bratislava: K NR SR.  
Pekník, M. (ed.). (2008). Slovenské národné rady a cesta k parlamentarizmu.  
Bratislava: Veda.  
Petranská Rolková N. (ed.). (2017). Jozef Miloslav Hurban – prvý predseda  
Slovenskej národnej rady. Bratislava: K NR SR.  
Rolková, N. (ed.) (2004). Desaťročie Slovenskej republiky. Martin: Matica  
slovenská.  
Žatkuliak, J. (ed.). (1999). Národná rada v kontexte slovenských dejín.  
Bratislava: NR SR a SHS pri SAV, 1999.  
9
 
Národná rada Slovenskej republiky  
v Bratislave dokonca sídlil. Miestom jeho rokovaní následne boli  
priestory Uhorskej kráľovskej komory na Michalskej a Ventúrskej  
ulici. Od polovice 20. storočia je v nich umiestnená Univerzitná  
knižnica.  
V roku 1847 sa riadnym poslancom uhorského stavovského  
snemu stal popredný predstaviteľ Slovákov Ľudovít Štúr zvolený  
za mesto Zvolen. V konzervatívnych podmienkach dožívajúceho  
feudálneho systému sa postavil na stranu pokroku a v duchu  
myšlienok francúzskej revolúcie obhajoval najmä občianske, ale  
aj politické a národné práva ľudu.  
V rokoch 1848 1849, v kontexte revolučných pohybov v Rakúskej  
monarchii a v celej Európe, získalo národnoemancipačné  
úsilie Slovákov prvýkrát organizovaný charakter. Základným  
politickým programom sa stali Žiadosti slovenského národa prijaté  
v Liptovskom Sv. Mikuláši-Ondrášovej 10. mája 1848. Ich  
podstatou bola najmä požiadavka rešpektovania práv nielen  
Slovákov, ale tiež iných národov a národností v Uhorsku, zrušenia  
poddanstva, ako aj všeobecné demokratizačné požiadavky  
(sloboda tlače, rovné hlasovacie právo a podobne). Prvýkrát sa  
oficiálne objavil návrh na založenie osobitných národných  
snemov.  
Prvá Slovenská národná rada (1848) a Slovenské povstanie  
Dlhodobé ignorovanie požiadaviek a neúspech rokovaní  
s uhorskou vládou priviedli Slovákov k organizovaniu  
dobrovoľníckeho vojska a do otvoreného boja s aktuálnou mocou.  
Ako najvyšší slovenský politický a vojenský reprezentatívny  
orgán sa na 200-člennom zhromaždení vo Viedni konštituovala  
16. septembra 1848 prvá Slovenská národná rada. Pôsobila pod  
vedením kňaza, spisovateľa, novinára Jozefa Miloslava Hurbana  
10  
a ďalších politických členov – Ľudovíta Štúra a Michala Miloslava  
Hodžu. Pochopili, že zápas Slovákov za národnopolitické  
požiadavky sa nezaobíde bez ústredného orgánu.  
Verejne bol akt založenia prvej SNR deklarovaný 19. septembra  
1848 na národnom zhromaždení v Myjave. Oficiálne tu jej  
predstavitelia  
vypovedali  
poslušnosť  
uhorskej  
vláde  
a proklamovali samostatnosť slovenského národa vyjadrenú  
formou autonómie v rámci monarchie. Úsilie o osamostatňovanie  
tak nadobudlo aj inštitucionálnu formu. Kľúčovou úlohou SNR  
bolo organizovanie dobrovoľníckych výprav. Slovenské povstanie  
v rokoch 1848/1849 sa uskutočňovalo pod slovenskou trikolórou  
s troma heslami: Bratstvo a svornosť; Za kráľa a národ slovenský;  
Sláva všetkým Slovákom! v zložitej domácej i zahranično-  
politickej situácii však nemalo nádej na úspech.  
Prvá SNR sídlila v dome Anny Kolényovej v Myjave. Prvého  
predsedu SNR J. M. Hurbana pripomína vo vestibule budovy NR  
SR busta, ozbrojené povstanie zase čestná stráž  
v „hurbanovských“ uniformách. Historické medzníky si NR SR  
neskôr uctila okrem iného vyhlásením roka 2007 za Rok Jozefa  
Miloslava Hurbana a roka 2008 za Rok prvej Slovenskej národnej  
rady. Práve na tradície tohto prvého reprezentatívneho politického  
orgánu Slovákov totiž náš súčasný parlament nadväzuje.  
Politické aktivity Slovákov do roku 1918  
Neoabsolutistické porevolučné pomery vrátili Slovákov v 50.  
rokoch 19. storočia viac-menej do situácie spred roka 1848.  
Neskoršie neúspechy monarchie v zahraničnej politike viedli  
k čiastočnej demokratizácii domácich spoločenských pomerov.  
Počnúc rokom 1861 sa začali opätovne aktivizovať aj Slováci.  
V duchu Memoranda národa slovenského prijatého v Turčianskom  
11  
Národná rada Slovenskej republiky  
Sv. Martine 7. júna 1861 bolo následne vypracované Viedenské  
memorandum.  
V oboch dominovala požiadavka zriadenia politickej samosprávy  
v podobe slovenského Okolia s národným zastupiteľstvom  
a vlastnou politickou a súdnou správou. Na základe týchto  
dokumentov vznikla v auguste 1863 prvá celonárodná kultúrna  
ustanovizeň Matica slovenská a následne aj tri slovenské  
gymnáziá. Stali sa však iba dočasným výdobytkom. Rakúsko-  
maďarské vyrovnanie z roku 1867 prinieslo novú vlnu  
maďarizácie. Nemožná bola nielen existencia vlastného  
zastupiteľského orgánu, ale uhorské úrady dokonca zrušili aj  
spomínané kultúrne a vzdelávacie inštitúcie.  
V rokoch 1869 – 1918 mali Slováci zastúpenie v dolnej komore  
uhorského snemu v osobách zvolených slovenských poslancov.  
Ustanovila sa aj prvá slovenská politická strana – Slovenská  
národná strana pod vedením Viliama Paulinyho-Tótha. Samotné  
voľby, ktoré neboli tajné, sprevádzalo množstvo násilností,  
vyhrážok, kupovanie hlasov, tak, aby sa zabránilo zvoleniu  
slovenských kandidátov. Aj preto bol počet poslancov  
zastupujúcich Slovákov veľmi nízky. Najviac – sedem ich bolo  
zvolených vo voľbách v roku 1906.  
Na líniu štátoprávnych úsilí štúrovskej a memorandovej generácie  
priamo nadväzoval politický program Slovenskej národnej strany  
z rokov 1913 1914. V napätej situácii roka 1914 ožila myšlienka  
potreby inštitucionálneho vyjadrenia svojbytnosti slovenského  
národa v podobe vlastného parlamentu. Pokus o založenie  
reprezentatívnej Slovenskej národnej rady však zmarilo  
vypuknutie 1. svetovej vojny.  
12  
Hlavnú iniciatívu v národnoemancipačnom hnutí prevzala počas  
vojnového vrenia emigrácia. V Paríži sa v roku 1916 vytvorila  
Česko-Slovenská národná rada. Stala sa ústredným orgánom  
česko-slovenského zahraničného odboja. Viedli ho – za Slovákov  
diplomat, generál Milan Rastislav Štefánik, za českú stranu budúci  
prezidenti Česko-Slovenska Tomáš Garrigue Masaryk a Edvard  
Beneš. Ich programovým cieľom bolo vytvorenie česko-  
slovenského štátu.  
Významným činiteľom daného procesu boli tiež slovenskí  
emigranti v USA, ktorí pod vplyvom demokratického prostredia  
občiansky  
vyzreli  
a čoraz  
intenzívnejšie  
nastoľovali  
národnopolitické požiadavky. V kontexte diania smerujúceho  
k naplneniu plánu založenia spoločného štátu Slovákov a Čechov  
– ako medzinárodne akceptovateľného stredoeurópskeho štátneho  
útvaru – upozorňovali na potrebu zasadenia sa za budúce  
rovnoprávne postavenie Slovákov. Ich myslenie sa odzrkadlilo  
v prijatí Clevelandskej dohody (1915) a Pittsburskej dohody  
(1918), ktoré obsahovali princíp štátneho dualizmu a zakotvovali  
požiadavku autonómie Slovenska v rámci ČSR.  
Slovenská reprezentácia v Česko-Slovensku (1918 1939)  
Rozhodujúci krok k založeniu druhej Slovenskej národnej rady sa  
uskutočnil na porade slovenských politikov v Budapešti  
12. septembra 1918, bezprostredne pred skončením 1. svetovej  
vojny a vznikom Česko-Slovenskej republiky. Oficiálne sa tento  
najvyšší zastupiteľský orgán slovenského národa konštituoval na  
pamätnom deklaračnom zhromaždení v budove Tatra banky  
v Turčianskom Svätom Martine 30. októbra 1918. Predsedom sa  
stal dlhoročný politik a čelný predstaviteľ Slovenskej národnej  
strany Matúš Dula.  
13  
Národná rada Slovenskej republiky  
Kľúčovým aktom novovzniknutej SNR bolo prijatie Deklarácie  
slovenského národa, ktorou na základe sebaurčovacieho práva  
vyjadrila politickú vôľu vystúpiť zo zväzku s maďarským  
národom a žiť v spoločnom štáte s českým národom. Zároveň sa  
vyjadrila, že v mene slovenského národa je oprávnená hovoriť  
jedine SNR. Tento akt mal veľký význam pre legitimitu vzniku  
ČSR a jej uznanie Parížskou mierovou konferenciou.  
Neprezieravosť málo skúsenej slovenskej politickej špičky,  
tragická smrť M. R. Štefánika a absencia presného vymedzenia  
podmienok koexistencie oboch štátotvorných národov mali však  
za následok opätovné okliešťovanie politických práv Slovákov  
napriek tomu, že vznik ČSR bol inšpirovaný Wilsonovou  
deklaráciou zakotvujúcou právo národov na sebaurčenie.  
Ani tentoraz sa Slovenskej národnej rade nepodarilo získať plnú  
moc na Slovensku a jej existencia mala len krátke trvanie –  
v januári 1919 ju centrálne orgány zrušili. Slováci mali síce počas  
existencie ČSR svojich poslancov v Národnom zhromaždení  
v Prahe, v rokoch 1918 – 1920 združených v Klube slovenských  
poslancov, tí však nedisponovali reálnou silou presadiť národné  
požiadavky. Ústavná listina ČSR z februára 1920, vychádzajúca  
z idey existencie tzv. „československého národa“, uzákonila  
jednotný československý štát ako demokratickú parlamentnú  
republiku, ale bez slovenských národných orgánov. Neschopnosť  
zachovať Slovenskú národnú radu a pretvoriť ju na  
zastupiteľský orgán bola na škodu ďalšiemu vývoju slovenskej  
otázky. Pokusy slovenskej politickej reprezentácie o presadenie  
rovnoprávnejšieho postavenia Slovenska v spoločnom štáte tým  
stratili inštitucionálne zázemie.  
Asimilačná tendencia oficiálnej politiky voči Slovákom,  
okliešťujúca ich národné práva v politickej, hospodárskej  
14  
i kultúrnej oblasti, vyvolávala protireakciu. Mala podobu  
silnejúceho autonomistického hnutia pod vedením predsedu  
(Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku a neskôr aj  
predsedu Slovenskej národnej strany Martina Rázusa. Toto hnutie  
sa zasadzovalo prioritne za program Pittsburskej dohody, ktorá sa  
20 rokov v praxi nerealizovala.  
Ochota vyjednávať so Slovákmi prišla prineskoro – v napätej  
medzinárodnej situácii spojenej s podpísaním Mníchovskej  
dohody, ako aj neskoršej Viedenskej arbitráže, ktoré znamenali  
značné oklieštenie územia ČSR. Predstavitelia slovenských  
politických strán vyhlásili 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu  
Slovenská krajina s vlastným snemom a vládou, ktorú ústavným  
zákonom legitimizovalo Národné zhromaždenie.  
Slovenská republika a slovenský snem (1939 – 1945)  
V decembri 1938 sa konali prvé voľby do Snemu Slovenskej  
krajiny. Na jeho čelo zvolili poslanci na ustanovujúcej schôdzi  
v januári 1939 Martina Sokola. Slávnostné zasadnutia snemu sa  
uskutočňovali v aule dnešnej Univerzity Komenského. Jeho  
sídelnou budovou sa stal tzv. Župný dom v Bratislave.  
V čase komplikovanej medzinárodnej situácie, keď v celom  
stredoeurópskom priestore dominoval vplyv nacistického  
Nemecka, odsúhlasilo 57 prítomných poslancov slovenského  
snemu 14. marca 1939 vznik samostatného Slovenského štátu;  
následne prijalo v tomto duchu zákon. Stalo sa tak pol roka pred  
vypuknutím 2. svetovej vojny. Na jeho vznik naliehalo Nemecko  
v zmysle svojich strategických plánov. Slovensku predložilo  
alternatívu vyhlásenia samostatnosti, alebo zámer ponechať ho  
vlastnému osudu. Vplyv Nemecka obmedzoval suverenitu štátu  
počas celej jeho ďalšej existencie, hoci sa vyskytovali pokusy  
15  
Národná rada Slovenskej republiky  
oslabiť ho. Do konca roka 1939 štát diplomaticky uznali Veľká  
Británia, Francúzsko, ZSSR a ďalšie štáty, spolu 27 krajín sveta.  
Snem prijal 21. júla 1939 ústavu, ktorá zakotvovala existenciu  
Slovenskej republiky a jej zákonodarného orgánu voleného na päť  
rokov. Voľby sa však vzhľadom na objektívne okolnosti nekonali  
ani raz a personálne zloženie bolo totožné so zložením snemu  
zvoleného v období ČSR. Za prezidenta štátu zvolili poslanci  
v októbri 1939 dovtedajšieho predsedu vlády Jozefa Tisu. Snem  
Slovenskej republiky mal obmedzené kompetencie v prospech  
výkonnej moci a v dôsledku vývoja na konci vojny navyše stratil  
možnosť zasiahnuť do povojnového štátoprávneho usporiadania.  
V rokoch 2. svetovej vojny pôsobili ako exilové orgány odboja  
s rozličným programovým zameraním SNR v Paríži a SNR  
v Londýne. SNR v Paríži sa pod vedením Milana Hodžu  
ustanovila v novembri 1939, po necelých dvoch mesiacoch sa  
však stala súčasťou Česko-slovenskej národnej rady. Na prelome  
rokov 1943/1944 vznikla SNR v Londýne na čele s Petrom  
Prídavkom, ktorej úsilím bolo zachovať slovenskú štátnosť vo  
federalizovanej strednej Európe aj po skončení vojny. V tomto  
duchu pôsobila po roku 1948 vedená Karolom Sidorom pod  
zmeneným názvom SNR v zahraničí. V roku 1960 sa stala  
súčasťou Slovenskej oslobodzovacej rady.  
Medzinárodná situácia, najmä postoj britsko-americko-sovietskej  
koalície, a z nej vyplývajúce domáce okolnosti, spochybňujúce  
možnosť zaručiť optimálne podmienky na národnú existenciu,  
nedávali Slovenskej republike v danej podobe nádej na úspech.  
Vianočná dohoda koncom roka 1943 deklarovala vznik ilegálnej  
inštitúcie – Slovenskej národnej rady ako najvyššieho orgánu  
domáceho odboja. Tá sa za podpory česko-slovenskej emigrácie  
16  
v Londýne a Moskve stala hybnou silou Slovenského národného  
povstania v roku 1944.  
Tento revolučný parlament začal zasadať v septembri 1944  
v secesnom paláci Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej  
Bystrici. Po príchode sovietskej armády na územie Slovenska naň  
nadviazala Slovenská národná rada sídliaca postupne v Trebišove,  
Košiciach a Bratislave. V Košiciach sa dotvorili jej štruktúry –  
predsedníctvo, plénum a Zbor povereníkov. Post spolupredsedov  
SNR zastávali za občiansky blok Vavro Šrobár a za komunistov  
Karol Šmidke, v ďalšom období Karol Šmidke a Jozef Lettrich.  
Na konci 2. svetovej vojny SNR formálne disponovala ako  
ústredný národný orgán širokými právomocami. V tomto čase sa  
definitívne usídlila v Župnom dome v Bratislave.  
Slovenská národná rada v systéme centralizmu (1945 – 1989)  
Obnovené Česko-Slovensko sa z rozhodnutia veľmocí (Teherán,  
Jalta) stalo súčasťou záujmovej sféry Sovietskeho zväzu. Prísľuby  
časti českej politickej reprezentácie o rovnoprávnejšom postavení  
Slovenska, zakotvené aj v Košickom vládnom programe z roku  
1945, sa však opäť nenaplnili. V roku 1946 sa konali nadlho  
posledné relatívne slobodné parlamentné voľby (a to len do  
Národného zhromaždenia), ktorých víťazom sa stala v Čechách  
Komunistická strana Československa (ďalej „KSČ“) a na  
Slovensku Demokratická strana. Jej predsedu – Jozefa Lettricha –  
zvolili na čelo 100-člennej Slovenskej národnej rady, vytvorenej  
na základe výsledkov týchto volieb. Jej právomoci však už  
predtým postupne oklieštili tri pražské dohody, pričom tretia  
z nich sa stala základom Ústavy z 9. mája 1948. Tá uzákonila  
asymetrický model štátoprávneho usporiadania, keď slovenské  
orgány s obmedzenou autonómiou nemali, pri absencii osobitných  
českých orgánov, svoj náprotivok.  
17  
Národná rada Slovenskej republiky  
Existujúci tzv. ľudovodemokratický režim bol predvojom nástupu  
komunistickej diktatúry po 25. februári 1948 pod vedením  
budúceho prezidenta Klementa Gottwalda, éry neslobody  
a tvrdých perzekúcií. Parlamentné voľby boli nedemokratické  
a mali čisto formálne potvrdiť legitimitu štátnych orgánov  
ovládaných komunistickou stranou. Postavenie Slovenska sa  
navyše výrazne zhoršilo po prijatí ústavy z roku 1960, ktorá rušila  
Zbor povereníkov ako výkonný orgán SNR. Zakotvovala  
existenciu  
unitaristickej  
„Československej  
socialistickej  
republiky“. Povojnové pôsobenie SNR možno teda rozdeliť na  
etapy rokov 1945 1947, 1948 1968, 1969 1989 a 1989 –  
1992, pričom sa jej právomoci a činnosť odvíjali od aktuálneho  
režimu a štátoprávneho usporiadania.  
Odpor Slovákov proti pražskému centralizmu bol jedným  
z dôležitých faktorov spoločenského vývinu, ktorý viedol v roku  
1968 k pokusu o reformu komunistického režimu v Česko-  
Slovensku a vošiel do histórie pod názvom Pražská jar. Na čele  
obrodného procesu stáli prvý tajomník Ústredného výboru KSČ  
Alexander Dubček a prezident, generál Ludvík Svoboda. Slováci  
opäť prejavili ambíciu skoncovať s nerovnoprávnym postavením  
v štáte a prebrať správu svojich vecí do vlastných rúk.  
Prvý iniciatívny krok na ceste k federalizácii unitárneho štátu  
urobila Slovenská národná rada, ktorá 15. marca 1968 prijala  
v tomto zmysle uznesenie. Ústavným zákonom č. 77/1968 Zb.  
z 24. júna 1968 sa vytvorila Česká národná rada, ktorá bola  
v spolupráci so SNR poverená plnením úloh spojených s prípravou  
zákona o federácii. Na pozadí pokusu o demokratizáciu pomerov  
prijalo Národné zhromaždenie ústavný zákon č. 143/1968 Zb.  
o česko-slovenskej federácii, ktorý v októbri podpísali najvyšší  
štátni predstavitelia. Zákon definoval Česko-Slovensko ako  
18  
federatívny socialistický štát s dvoma republikami Slovenskou  
a Českou (s plánovanými ústavami SSR a ČSR). Zároveň  
vymedzoval pôsobnosť federálneho parlamentu (Federálneho  
zhromaždenia) a národných parlamentov. Slovenskej národnej rade  
predsedal od júna 1968 Ondrej Klokoč.  
Tieto procesy násilne prerušil vstup okupačných vojsk Varšavskej  
zmluvy do Česko-Slovenska v noci z 20. na 21. augusta 1968.  
Okupácia zásadným spôsobom ovplyvnila aj ďalší ústavnoprávny  
vývin v štáte. Mnohé ustanovenia zákona č. 143/1968 Zb.  
o československej federácii, ktorý vstúpil do platnosti paradoxne  
až 1. januára 1969, ostali len na papieri. V politickej praxi sa opäť  
presadil model štátneho centralizmu.  
Obdobie tzv. normalizácie znemožnilo nastoľovanie akýchkoľvek  
ďalších národnoštátnych požiadaviek. Upevnilo sa byrokratické  
stranícke rozhodovanie z jedného centra (vedúcu úlohu v štáte  
mala unitaristicky organizovaná KSČ). V tomto prostredí sa  
posilnil aj pražský centralizmus, takže federácia už v zárodku  
stratila zmysel a postupne degenerovala. Stalo sa tak aj v dôsledku  
prijatia ústavného zákona č. 125/1970 Zb., ktorým sa menil  
a dopĺňal ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej  
federácii a ďalších, na základe ktorých erodoval ústavnoprávny  
podklad na širšiu autonómiu republík. Do funkcie prezidenta štátu  
poslanci Federálneho zhromaždenia zvolili v roku 1975 Slováka,  
niekdajšieho viacnásobného predsedu Zboru povereníkov,  
Gustáva Husáka. Napriek tomu sa už po štvrtý raz v histórii  
slovensko-českých vzťahov v tomto období opakoval podobný  
postup ignorujúci politickú vôľu Slovákov, ktorí tak postupne  
strácali vieru v zmysluplnosť spoločného štátneho zväzku  
s českým národom.  
19  
Národná rada Slovenskej republiky  
Demokratická revolúcia a vznik Slovenskej republiky  
(1989 1993)  
Naplno sa otázka opodstatnenosti existencie spoločného štátu  
ukázala po zmene režimu v novembri 1989, ktorý priniesol  
politickú demokratizáciu a spoločenskú transformáciu. Do 150-  
člennej jednokomorovej Slovenskej národnej rady, ktorá pôsobila  
v 8. volebnom období, boli kooptovaní noví (nekomunistickí)  
poslanci. V júni 1990 sa do národnej rady prvý raz konali slobodné  
parlamentné voľby. Predsedom sa stal katolícky disident,  
predstaviteľ masového politického hnutia Verejnosť proti násiliu  
František Mikloško. Slovenská národná rada z rokov 1990 1992  
bola historicky prvým skutočne demokraticky, všeľudovo  
zvoleným parlamentom v slovenských dejinách.  
Vývoj na Slovensku v tomto období smeroval v kontexte  
medzinárodno-politického diania a v znamení národnoštátnej  
emancipácie Slovákov k zásadnej zmene v postavení v česko-  
slovenskom štáte, resp. k dovŕšeniu vlastnej štátnosti. Už spory  
v roku 1990 o názov štátu, ktorý sa nakoniec prijal v podobe Česká  
a Slovenská Federatívna Republika, ako aj ďalšie necitlivé  
politické kroky a diskusie potvrdzovali problematickosť  
zachovania spoločného štátu. Víťazi ďalších parlamentných volieb  
v roku 1992 Hnutie za demokratické Slovensko v SR  
a Občianska demokratická strana v ČR dospeli v auguste 1992  
v Brne k definitívnemu rozhodnutiu o harmonograme zániku  
ČSFR a vzniku samostatných republík.  
Poslanci desiatej, „ústavodarnej“ Slovenskej národnej rady,  
vedenej Ivanom Gašparovičom, schválili 17. júla 1992 Deklaráciu  
SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej  
republiky bola prijatá 1. septembra 1992. Po nadobudnutí jej  
účinnosti 1. októbra 1992 sa nahradil názov Slovenská národná  
20  
rada názvom Národná rada Slovenskej republiky. Poslanci  
Federálneho zhromaždenia schválili 25. novembra 1992 vládny  
návrh ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej  
a Slovenskej Federatívnej Republiky k 31. decembru 1992.  
Slovenský parlament prijal na svojom mimoriadnom zasadnutí  
3. decembra 1992 Vyhlásenie NR SR k parlamentom a národom  
sveta, prezentujúce princípy domácej a zahraničnej politiky  
vznikajúceho štátu, ako aj Vyhlásenie NR SR o členstve SR  
v Rade Európy a o prevzatí záväzkov z medzinárodných zmlúv.  
Samostatná Slovenská republika vznikla 1. januára 1993, pričom  
ju ihneď uznali desiatky štátov. Dňa 19. januára 1993 ju prijali za  
180. člena OSN; 8. februára 1993 došlo k menovej odluke, keď  
následne začala platiť nová mena – Slovenská koruna. Poslanci  
NR SR zvolili 15. februára 1993 za prezidenta Slovenskej  
republiky Michala Kováča. Rozbehla sa bohatá legislatívna  
činnosť, ktorá stovkami zákonných úprav upevnila právne základy  
nezávislého štátu.  
Slovenská republika sa od svojho vzniku deklarovala a vyvíjala  
ako reprezentatívna parlamentná demokracia, charakterizovaná  
najmä systémom vzájomnej závislosti exekutívy a legislatívy.  
Národná rada SR ako priamo volený ústavný orgán má  
zastupiteľskú funkciu, a teda generuje a kontroluje výkonnú moc.  
Hoci sa ústavný vývoj Slovenskej republiky niesol v znamení  
kontinuity s obdobím pred vznikom samostatného štátu, predpisy  
dotýkajúce sa postavenia parlamentu, prezidenta a vlády sa  
v Ústave SR pomerne často a široko novelizovali. V procese  
budovania nového štátu vznikali aj rôzne problémy a politické  
napätia. S týmito javmi sa musel vyrovnať predovšetkým  
slovenský parlament.  
21  
Národná rada Slovenskej republiky  
Národná rada SR sídlila až do roku 1994 v Župnom dome a jeho  
priestory využíva aj v súčasnosti. Slúžia najmä ako konferenčné  
centrum. Provizórium v Župnom dome sa skončilo presťahovaním  
NR SR do jej súčasnej budovy na hradnom vrchu v Bratislave. Jej  
výstavba sa začala v júni 1986. Poslancom slávnostne odovzdali  
do užívania ich prvú skutočnú sídelnú budovu 25. mája 1994.  
Na jeseň v roku 1994 sa konali prvé slobodné voľby  
v samostatnom štáte a ustanovili tak NR SR v I. volebnom období.  
Od roku 2023 pôsobí NR SR už v jej IX. volebnom období.  
22  
2. POSTAVENIE A PRÁCA POSLANCA  
NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY  
JUDr. Helena Latáková  
2.1. Mandát poslanca národnej rady  
Poslanec národnej rady nadobúda svoje práva a povinnosti  
zvolením.2 Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania  
politických strán vydá zvoleným kandidátom osvedčenia  
o zvolení.3  
Overenie mandátu  
Platnosť voľby poslancov overuje národná rada. Mandátový  
a imunitný výbor NR SR (ďalej „mandátny a imunitný výbor“)  
preskúmava poslancami predložené osvedčenia o zvolení  
a predkladá národnej rade správu o ich preskúmaní spolu  
s návrhom na rozhodnutie o overení platnosti voľby poslancov.  
Národná rada rozhoduje o overení platnosti nadpolovičnou  
väčšinou prítomných poslancov. Mandát sa neoveruje  
u poslancov, ktorí svoj mandát získali v dôsledku uprázdnenia  
mandátu iného poslanca, t. j. u náhradníkov.4 Po overení platnosti  
voľby poslancovi vydajú poslanecký preukaz. Je to doklad,  
2
Pokiaľ nie je uvedené inak, informácie v tejto kapitole vychádzajú zo  
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom  
poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov  
a z Ústavy Slovenskej republiky.  
3
§ 70 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva  
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.  
4 K overovaniu dochádza len u poslancov, ktorí získali mandát na základe  
výsledkov volieb do národnej rady. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.  
I. ÚS 9/97 z 5. februára 1997.  
23  
 
 
Národná rada Slovenskej republiky  
ktorým môže poslanec na výzvu policajta preukázať svoju  
totožnosť.5  
Sťažnosť proti overeniu/neovereniu mandátu  
O sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu  
rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný  
súd“). Sťažnosť možno podať ústavnému súdu do 10 dní od  
prijatia uznesenia o overení alebo neoverení mandátu. O návrhu  
rozhodne senát ústavného súdu uznesením.6 Proti rozhodnutiu  
ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.  
Sľub poslanca  
Poslanec sa ujíma svojej funkcie a začína vykonávať svoj mandát  
zložením sľubu. Poslanec skladá sľub na ustanovujúcej schôdzi  
národnej rady do rúk doterajšieho predsedu Národnej rady  
Slovenskej republiky. Poslanec, ktorý sa nemôže zúčastniť na  
ustanovujúcej schôdzi, skladá sľub na schôdzi národnej rady, na  
ktorej sa zúčastňuje po prvý raz.  
Poslanec skladá sľub tak, že po verejnom prečítaní textu sľubu  
„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike.  
Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem  
dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa  
uvádzali do života.“ položí pravú ruku na ústavu, povie slovo  
„sľubujem“ a podá ruku doterajšiemu predsedovi národnej rady.  
Poslanec svojím podpisom potvrdí zloženie sľubu.  
5
§ 18 ods. 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky  
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.  
6 Viac v § 151 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z o Ústavnom súde Slovenskej  
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších  
predpisov.  
24  
Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu  
mandátu. Túto skutočnosť zisťuje mandátový a imunitný výbor,  
ktorý, keď zistí, že poslanec odmietol zložiť sľub alebo ho zložil  
s výhradou, navrhne národnej rade, aby schválila uznesenie  
o strate mandátu poslanca.  
Porušenie sľubu  
Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady.  
Disciplinárne konanie sa začína v mandátovom a imunitnom  
výbore. Návrh na začatie konania vo veci závažného porušenia  
poslaneckého sľubu môže podať:  
orgán národnej rady,  
poslanec.  
Mandátový a imunitný výbor môže začať konať aj na základe  
vlastného uznesenia. Disciplinárne konanie možno začať  
a disciplinárne opatrenie možno uložiť do jedného roka odo dňa,  
v ktorom došlo k disciplinárnemu previneniu.  
Slobodný mandát  
Poslanci sú zástupcovia občanov a nositeľmi slobodného alebo  
reprezentatívneho mandátu. Zvolením za poslanca národnej rady  
im vzniká nielen právo poslancom byť, ale aj právo vykonávať  
túto funkciu. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia  
a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (zákaz tzv. imperatívneho  
mandátu).  
Podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996  
Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky  
v znení neskorších predpisov (ďalej „rokovací poriadok“) je  
zastúpenie poslanca iným poslancom alebo osobou pri hlasovaní  
vylúčené. Proti poslancovi, ktorý hlasoval za iného poslanca, sa  
začne disciplinárne konanie. Návrh na začatie konania môže podať  
25  
Národná rada Slovenskej republiky  
ktorýkoľvek orgán národnej rady, predseda národnej rady, ak ide  
o narušenie poriadku na schôdzi Národnej rady Slovenskej  
republiky alebo poslanec. Mandátový a imunitný výbor môže  
začať disciplinárne konanie aj na základe vlastného uznesenia.  
Ak mandátový a imunitný výbor zistí, že poslanec hlasoval za  
iného poslanca, odporučí národnej rade, aby mu udelila  
pokarhanie a pokutu vo výške 1000 eur. Konanie možno začať  
a pokutu s pokarhaním možno uložiť do jedného roka odo dňa,  
v ktorom došlo k hlasovaniu poslanca za iného poslanca. Pokuta  
uložená v disciplinárnom konaní je príjmom štátneho rozpočtu.  
Ak poslanec neuhradí pokutu do 15 dní odo dňa jej uloženia,  
Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky vykoná jej úhradu  
zrážkou z platu poslanca.  
Inkompatibilita  
Funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie:  
sudcu,  
prokurátora,  
verejného ochrancu práv,  
príslušníka ozbrojených síl,  
príslušníka ozbrojeného zboru,  
poslanca Európskeho parlamentu.  
Dňom, keď sa poslanec ujal niektorej z vymenovaných funkcií,  
zaniká jeho mandát poslanca. Ak bol poslanec zvolený za  
prezidenta Slovenskej republiky, odo dňa zvolenia prestane  
vykonávať svoju doterajšiu funkciu.  
Neuplatňovanie mandátu  
O zániku mandátu poslanca rokuje mandátový a imunitný výbor,  
ktorý svoje návrhy podáva národnej rade. Národná rada berie zánik  
26  
mandátu poslanca na vedomie. Ak bol poslanec vymenovaný za  
člena vlády, do verejnej funkcie vedúceho ústredného orgánu  
štátnej správy, ktorý nie je členom vlády alebo do funkcie štátneho  
tajomníka jeho mandát počas výkonu tejto verejnej funkcie  
nezaniká, iba sa neuplatňuje (tzv. spočívajúci mandát).  
Ak je poslanec vo výkone väzby, jeho mandát nezaniká, iba sa  
neuplatňuje. Národná rada berie neuplatňovanie mandátu poslanca  
na vedomie na návrh mandátového a imunitného výboru. Návrhy,  
ktoré podal poslanec, ktorého mandát sa neuplatňuje, nemožno  
prerokovať. Na miesto poslanca, ktorého mandát sa neuplatňuje,  
nastupuje náhradník.  
Počas neuplatňovania mandátu poslanca zaniká jeho funkcia:  
predsedu národnej rady,  
podpredsedu národnej rady,  
predsedu výboru,  
podpredsedu výboru,  
člena výboru,  
predsedu alebo člena osobitného kontrolného výboru,  
predsedu alebo člena komisií, do ktorých bol zvolený, a to dňom  
vymenovania za člena vlády alebo dňom vymenovania do  
funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv príslušníka  
ozbrojených síl, príslušníka ozbrojeného zboru, poslanca  
Európskeho parlamentu, alebo do funkcie štátneho tajomníka.  
Zánik mandátu  
Ústava upravuje niekoľko spôsobov zániku mandátu poslanca  
národnej rady. Mandát poslanca zaniká:  
uplynutím volebného obdobia,  
vzdaním sa mandátu,  
27  
Národná rada Slovenskej republiky  
stratou voliteľnosti,  
rozpustením národnej rady,  
vznikom nezlučiteľnosti podľa čl. 77 ods. 1 ústavy,  
dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol  
poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol  
poslanec odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade  
o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.  
Poslanec sa môže svojho mandátu vzdať osobným vyhlásením na  
schôdzi národnej rady. Ak mu v tom bránia vážne okolnosti, môže  
tak urobiť písomne do rúk predsedu národnej rady; v takom prípade  
mandát poslanca zaniká dňom doručenia písomného rozhodnutia  
o vzdaní sa mandátu poslanca predsedovi národnej rady.  
K faktickému zániku mandátu poslanca dochádza v prípade jeho  
smrti. Hoci tento dôvod nie je taxatívne uvedený v čl. 81a ústavy,  
ustanovenie rokovacieho poriadku deklaruje nástup náhradníka  
v prípade, ak poslanec zomrel.  
Náhradník  
Ak sa uprázdni mandát poslanca pred skončením ustanovujúcej  
schôdze alebo počas volebného obdobia národnej rady, nastupuje  
náhradník tej istej politickej strany alebo koalície podľa poradia,  
v akom bol uvedený na kandidátnej listine. Ak však boli na  
kandidátnej listine uplatnené prednostné hlasy, nastupuje  
z kandidátov, ktorí získali aspoň tri percentá prednostných hlasov,  
ten kandidát, ktorý dostal najvyšší počet prednostných hlasov. Ak  
nie je náhradník tej istej politickej strany, zostane mandát  
uprázdnený do konca volebného obdobia.7  
7
§ 71 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva  
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.  
28  
Nastúpenie náhradníka vyhlási predseda národnej rady do 15 dní  
od uprázdnenia mandátu poslanca, prípadne od vymenovania do  
funkcie, počas ktorej sa mandát poslanca neuplatňuje. Náhradník,  
ktorý sa stal poslancom, skladá sľub na schôdzi národnej rady, na  
ktorej sa zúčastňuje po prvý raz.  
2.2. Poslanecká imunita  
Hlasovanie  
Za hlasovanie na schôdzi národnej rady alebo v jej výboroch  
nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Ide  
o absolútny a trvalý zákaz významný pre nezávislý výkon  
slobodného mandátu.  
Výroky  
Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v národnej  
rade alebo v jej orgáne poslanec podlieha len disciplinárnej  
právomoci národnej rady. Návrh na začatie disciplinárneho  
konania môže podať orgán národnej rady alebo poslanec, ktorý sa  
cíti urazený výrokom, ktorý predniesol poslanec pri výkone svojej  
funkcie v národnej rade alebo v jej orgáne. Mandátový a imunitný  
výbor môže začať konať aj na základe vlastného uznesenia.  
Ak mandátový a imunitný výbor zistí, že poslanec svojím  
výrokom pri výkone funkcie poslanca predneseným v národnej  
rade alebo v jej orgáne urazil orgán národnej rady alebo poslanca,  
alebo iného ústavného činiteľa, a ak samo prerokovanie veci  
nepostačuje, odporučí mu, aby sa na najbližšej schôdzi národnej  
rady ospravedlnil. Ak to poslanec neurobí, mandátový a imunitný  
výbor bezodkladne postúpi vec národnej rade s návrhom na  
uznesenie. Národná rada môže poslancovi uložiť pokutu až do  
29  
 
Národná rada Slovenskej republiky  
výšky 1000 eur. Pokuta je príjmom štátneho rozpočtu, a ak ju  
poslanec neuhradí do 15 dní odo dňa jej uloženia, Kancelária  
národnej rady vykoná jej úhradu zrážku z platu poslanca.  
Priestupková imunita a trestnoprávna imunita  
S účinnosťou od 1. marca 2012 v dôsledku novelizácie zákona  
o priestupkoch8 došlo k úplnému zrušeniu priestupkovej imunity  
poslancov národnej rady. V nadväznosti na zrušenie priestupkovej  
imunity poslancov koncom V. volebného obdobia národnej rady  
došlo v VI. volebnom období k zrušeniu trestnoprávnej imunity  
poslancov, a to ústavným zákonom č. 232/2012 Z. z. s účinnosťou  
od 1. septembra 2012. Na vzatie poslanca do väzby je nevyhnutný  
súhlas národnej rady.  
Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný  
orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi národnej rady  
a predsedovi mandátového a imunitného výboru. Ak mandátový  
a imunitný výbor následný súhlas na zadržanie nedá, poslanec  
musí byť ihneď prepustený.  
Generálny prokurátor oznamuje predsedovi národnej rady  
a predsedovi mandátového a imunitného výboru národnej rady, že  
poslanec národnej rady bol pristihnutý a zadržaný pri trestnom  
čine a žiada o vydanie súhlasu na jeho zadržanie. Ak generálny  
prokurátor oznámi predsedovi národnej rady a predsedovi  
mandátového a imunitného výboru, že poslanec bol pristihnutý  
8 Zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení  
neskorších predpisov.  
Pozn.: Do konca V. volebného obdobia národnej rady poskytovala právna  
úprava priestupkového zákona poslancom národnej rady špecifický druh  
priestupkovej imunity (netýkala sa len priestupkov, ktoré boli spáchané  
v súvislosti s porušením zákazu požívať alkoholické nápoje alebo iné  
návykové látky).  
30  
a zadržaný pri trestnom čine, predseda mandátového a imunitného  
výboru neodkladne zvolá mandátový a imunitný výbor.  
Mandátový a imunitný výbor rozhodne o žiadosti o vydanie  
súhlasu na zadržanie poslanca.  
Generálny prokurátor žiada národnú radu aj o vydanie súhlasu na  
vzatie poslanca národnej rady do väzby; podanie žiadosti  
o vydanie súhlasu na vzatie poslanca národnej rady do väzby  
oznámi predsedovi národnej rady.9 Ak generálny prokurátor  
oznámi predsedovi národnej rady, že žiada národnú radu o vydanie  
súhlasu na vzatie poslanca do väzby, predseda národnej rady  
požiada o zvolanie mandátového a imunitného výboru.  
Mandátový a imunitný výbor takúto žiadosť prerokuje  
a poslancovi, ktorého sa žiadosť týka, umožní zúčastniť sa na  
rokovaní výboru a vyjadriť sa o žiadosti. Mandátový a imunitný  
výbor predkladá správu o výsledku svojich zistení a návrh na  
uznesenie národnej rade.  
Národná rada po oboznámení sa so žiadosťou a na základe  
predloženej správy mandátového a imunitného výboru o výsledku  
jeho zistení rozhodne, či vydá súhlas na vzatie poslanca do  
väzby. Národná rada rozhodne o žiadosti na najbližšej schôdzi po  
predložení správy mandátového a imunitného výboru odo dňa,  
keď túto žiadosť predseda národnej rady dostal.  
Právoplatné odsúdenie  
Ak bol poslanec právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin  
alebo trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom  
odložení výkonu trestu odňatia slobody, jeho mandát zaniká. Vo  
veci zániku mandátu poslanca rokuje mandátový a imunitný  
9 § 13 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.  
31  
Národná rada Slovenskej republiky  
výbor, ktorý svoje návrhy podáva národnej rade. Národná rada  
berie zánik mandátu na vedomie. Ak došlo k zániku mandátu  
poslanca, nemožno prerokovať návrhy, ktoré podal. Na miesto  
poslanca, ktorého mandát zanikol, nastupuje náhradník.  
Svedectvo  
Poslanec môže odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa  
dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to aj keď prestal byť  
poslancom.  
Etický kódex  
Poslanec je povinný pri výkone svojej funkcie správať sa v súlade  
so zásadami slušného správania a dobrých mravov a dodržiavať  
ústavu, zákony a Etický kódex poslanca, ktorý môže schváliť  
národná rada uznesením.  
Parlamentná stráž  
Na ochranu poriadku a bezpečnosti v budove národnej rady,  
vrátane zabezpečenia poriadku v rokovacej sále, a tam, kde  
národná rada rokuje, sa zriaďuje Parlamentná stráž. Ak  
predsedajúci vyzve zachovať poriadok poslanca, ktorý svojimi  
prejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti  
alebo ktorý svojím konaním narúša priebeh rokovania, a táto  
výzva nevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže  
poslanca z rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom  
istom dni. Poslanec je následne povinný opustiť rokovaciu  
miestnosť.  
Ak vykázaný poslanec ani po opätovnej výzve predsedajúceho  
neopustí rokovaciu sálu, predsedajúci preruší schôdzu národnej  
rady na čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku  
a vykázaného poslanca môže dať vyviesť. Predseda národnej rady  
32  
bezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný alebo  
vyvedený poslanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný alebo  
vyvedený, zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem  
hlasovania o procedurálnych návrhoch. Vykázanie z rokovacej  
sály sa považuje za neospravedlnenú neúčasť na rokovacom dni  
schôdze národnej rady.  
2.3. Funkcionári a orgány národnej rady  
Predseda národnej rady  
Činnosť národnej rady riadi a organizuje predseda národnej rady  
spolu s jej podpredsedami. Predseda je zodpovedný len národnej  
rade, ktorá ho volí a odvoláva v tajnom hlasovaní nadpolovičnou  
väčšinou hlasov všetkých poslancov.  
Ústavné právomoci predsedu národnej rady  
Predseda národnej rady:  
zvoláva a riadi schôdze národnej rady,  
podpisuje ústavu, ústavné zákony a zákony,  
prijíma sľub poslancov národnej rady,  
vyhlasuje voľby do národnej rady, vyhlasuje voľbu prezidenta,  
vyhlasuje voľby do orgánov územnej samosprávy,  
vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta,  
vykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon.  
Ďalšia pôsobnosť  
Na výkon pôsobnosti podľa ústavy predseda národnej rady najmä:  
zastupuje národnú radu navonok,  
podpisuje uznesenia národnej rady,  
podáva národnej rade správy o opatreniach, ktoré vykonal,  
vyhlasuje voľby do orgánov samosprávy obcí,  
33