DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“), predkladá do legislatívneho procesu poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Tomáš Taraba.

Návrhom predkladaného zákona sa sleduje cieľ posilnenia záruk zákonnosti prípravného konania v trestnom procese prostredníctvom podrobnejšej úpravy mimoriadneho opravného prostriedku „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“, upraveného v § 363 až 367 Trestného poriadku.

Trestné konanie môže štát viesť len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom (čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 2 Tr. por.). Zásada stíhania len zo zákonných dôvodov je jednou zo základných zásad trestného konania a jej porušenie môže viesť k podstatných procesným chybám a zmariť tak účel trestného konania. Týmto účelom pritom je nie akékoľvek, ale náležité zistenie trestných činov, nie akékoľvek, ale spravodlivé potrestanie ich páchateľov a to

nie aj za cenu porušenia iných ústavou a zákonmi chránených hodnôt, ale naopak pri zachovaní

rešpektu k základným právam a slobodám osôb trestným konaním dotknutých.

Úloha bdieť nad zachovávaním ústavnosti a zákonnosti trestného procesu vo fáze prípravného konania, vrátane spomínanej zásady stíhania len zo zákonných dôvodov, je v súlade s ústavnou garanciou práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) zverená predovšetkým prokuratúre, ktorá je v podmienkach Slovenskej republiky jednotnou sústavou orgánov na čele s generálnym prokurátorom (čl. 150 Ústavy SR).

Poslaním prokuratúry nie je teda iba vystupovať v role verejného žalobcu a byť už v prípravnom konaní v antagonistickom postavení voči obvineným, hoci sa to z mediálnej prezentácie najmä jej špeciálnej zložky v poslednej dobe práve takto javí. Rovnako nie je poslaním prokuratúry čo najrýchlejšie pripraviť a podať obžalobu, a to bez riadneho skúmania skutkového stavu veci, keďže – práve naopak – je jej zákonnou povinnosťou s rovnakou starostlivosťou objasňovať „okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech“ a skutkový stav objasniť tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti (§ 2 ods. 10 Tr. por.).

Aj bez vypätej spoločensko-politickej situácie spojenej s verbálnymi zásahmi politikov do živých trestných vecí a vypätým konfliktom medzi orgánmi polície a iných bezpečnostných zložiek, nevynímajúc žiaľ aj samotnú prokuratúru, bude vždy existovať vo vnútri prokuratúry prirodzené napätie medzi jej výkonnými zložkami realizujúcimi dozor v konkrétnych veciach a nadriadenými zložkami, vykonávajúcimi aktívnu tzv. dohľadovú činnosť. Žiaľ, skúsenosti posledných rokov ukazujú, že práve špeciálna prokuratúra, ktorá by mala byť elitným pracoviskom prokuratúry s najmenším výskytom procesných pochybení, opakovane ako orgán dozoru svojim postupom sťažuje výkon dohľadu zo strany generálnej prokuratúry, vrátane uplatnenia špecifického právneho prostriedku podľa § 363 až 367 Tr. por., pričom zjavne nejde o náhodu, ale o systémový nedostatok spojený s istou formou „vypovedania poslušnosti“ nadriadeným.

Nech už vznikli z akýchkoľvek dôvodov, konflikty medzi generálnou a špeciálnou prokuratúrou znižujú dôveru verejnosti v inštitúcie a v ich schopnosť riešiť konflikty právnou cestou. Porušovanie subordinácie na prokuratúre ide ruka v ruke s porušovaním práv procesných subjektov, ktorí sa tak stávajú rukojemníkmi týchto sporov, ktoré vo vyspelom právnom štáte jednoducho nemajú mať miesto.

Je nepredstaviteľné, aby vysoký predstaviteľ podriadenej prokuratúry odôvodňoval nepredloženie spisovej dokumentácie potrebnej k vykonaniu zákonnej právomoci generálnej prokuratúry tým, že potrebujú čas na spracovanie stanoviska k návrhu obvineného, keď nakoniec podriadená prokuratúra aj tak podá obžalobu bez toho, aby vôbec predložila spisy aj s uvedeným návrhom obvineného a stanoviskom generálnej prokuratúre, hoci to bolo jej povinnosťou. Okrem praktiky zadržiavania spisov v konaní podľa § 363 a nasl. Tr. por. uplatňuje špeciálna prokuratúra aj praktiku odďaľovania rozhodovania o sťažnostiach obvinených voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré rozhodnutie v známom prípade prokurátor špeciálnej prokuratúry expedoval až po podaní obžaloby, čím zmaril procesné práva obvineného podľa § 363 a nasl. Tr. por. a navyše postavil obvineného pred súd bez toho, aby bolo riadne skončené vyšetrovanie. V ďalšom prípade generálna prokuratúra opakovane zrušila obvinenie vo veci patriacej do pôsobnosti špeciálnej prokuratúry podľa § 51 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v platnom znení („zákon o prokuratúre“), až kým špeciálna prokuratúra nenašla cestu, ako sa vyhnúť uplatneniu pôsobnosti nadriadenej prokuratúry podľa § 363 a nasl. Tr. por. a podať obžalobu bez ohľadu na opätovne vznášané výhrady nadriadenej prokuratúry k samotnému obvineniu. Následne jej generálna prokuratúra zjavne aj preto odňala túto vec zrušením delegácie podľa § 51 zákona o prokuratúre a podľa predkladateľových informácií následne zabezpečila vzatie obžaloby späť.

Spoločným znakom všetkých opísaných praktík je evidentný zámer špeciálnej prokuratúry obísť vo svojej snahe „dostať“ určité kauzy na súd viaceré ustanovenia trestného poriadku, ktoré zrejme konkrétni prokurátori, ktorí takto konali, nepokladajú za dôležité. Predkladateľ opätovne poukazuje na to, že účelom trestného konania je nie postaviť určité osoby pred súd za každú cenu, ale len za dodržania platných pravidiel procesu. Účel, akokoľvek chvályhodný, nesvätí prostriedky a aj prípadné potrestanie zločincov, ak by o nich v daných prípadoch naozaj išlo, nevyváži škody napáchané šírením inštitucionálnej nedôvery, ktorá sa aj vďaka takýmto praktikám rozmohla a je ich pokračovaním ďalej výdatne živená.

II.

Z vyššie opísaných dôvodov pokladá predkladateľ za navýsosť potrebné, aby bolo konanie podľa § 363 a nasl. upravené jasne a prehľadne a aby táto úprava nevyvolávala pri aplikácii pochybnosti, do akej miery chráni (a či vôbec) procesné práva strán trestného procesu a tiež do akej miery v prípade jej ex offo použitia umožňuje reálny výkon dohľadu generálnou prokuratúrou nad orgánmi dozoru a vyšetrovania v trestnom konaní.

Cieľom navrhovanej novely Trestného poriadku (a súvisiacej novely Trestného zákona) aj preto je:

•zamedziť opakovaniu obštrukčných praktík, ktoré z inštitútu „363“ urobili právny nástroj, ktorého reálny význam závisí od ochoty podriadených zložiek prokuratúry takúto formu dohľadu nad svojou činnosťou vôbec akceptovať (čo je nonsens), a to aj definovaním sankčných dôsledkov za porušenie povinností súčinnosti, vrátane trestnej zodpovednosti,

•upraviť postup podľa § 363 a nasl. Tr. por., okrem prípadov návrhov neoprávnených osôb alebo návrhov oneskorene podaných, ako konanie so „začiatkom a koncom“, s jasnými pravidlami a rozdelením zodpovednosti medzi nadriadené a podriadené zložky prokuratúry a iné orgány, ktorých rozhodnutia sú predmetom tohto prieskumu,

•rozšíriť pôsobnosť tohto inštitútu aj na uznesenia o začatí trestného stíhania (a odstrániť tým známy aplikačný problém a verejný spor, ktorý v tej súvislosti ohľadom možnosti takéhoto prieskumu vznikol),

•urobiť z inštitútu podľa § 363 a nasl. Tr. por., pokiaľ ho využíva procesný subjekt, mimoriadny opravný prostriedok „plného práva“; t.j. umožniť aj prieskum rozhodnutí prokuratúry vydaných menom generálneho prokurátora, či vylúčiť možnosť generálneho prokurátora, aby „vybavil“ návrh podľa § 363 a nasl. Tr. por. márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty,

•znemožniť počas konania podľa § 363 a nasl. Tr. por. podávanie obžalôb a vydávanie tzv. meritórnych rozhodnutí v prípravnom konaní; takáto obžaloba v prípade jej podania napriek tomuto zákazu musí byť odmietnutá a počas súdneho konania 6-mesačná lehota na vybavenie návrhu, či ex offo podnetu na prieskum napadnutého rozhodnutia neplynie,

•riešiť problém tzv. systémovej zaujatosti v podmienkach Úradu špeciálnej prokuratúry, a to v súlade s právom strán trestného procesu na nestranného, nezaujatého prokurátora v prípravnom konaní.

Cieľom je, ak to máme krátko zhrnúť, vrátiť návrhu podľa § 363 a nasl. Tr. por. (resp. v súvislosti s ním potvrdiť) jeho relevanciu ako účinného prostriedku nápravy, ktorým sa uplatňuje ústavné právo na inú právnu ochranu a garantuje naplnenie ústavnej zásady stíhania len zo zákonných dôvodov, keďže sa do rúk prokurátorského „dohľadu“ dáva nástroj na kontrolu, či dominus litis prípravného konania – dozorový prokurátor vedie stíhanie naozaj zákonným spôsobom.

III.

Predkladateľ sa vo všeobecnej časti dôvodovej správy považuje za potrebné aspoň všeobecnejšie vymedziť voči opakovane zaznievajúcim názorom a postojom až nekriticky odmietavým voči „tri-šesť-trojke“, ktoré zahlcujú verejný priestor a aj vďaka ich jednostrannej mediálnej komunikácii a najmä opakovaným polopravdám, či nepravdám o tomto inštitúte sťažujú normálnu rozumnú diskusiu o jeho úprave a aplikácii v budúcnosti.

V rámci tejto diskusie napr. zaznieva, že inštitút § 363 a nasl. Tr. por. bol pôvodne zamýšľaný len na preskúmavanie tzv. meritórnych rozhodnutí v prípravnom konaní, čo rovnako pôvodne vylučovalo napr. prieskum uznesení o vznesení obvinenia, ktoré meritórnymi rozhodnutiami nie sú.

Pritom sa zároveň argumentuje dôvodovou správou k Tr. por., ako aj dikciou § 363 ods. 1 Tr. por. v znení do 31.12.2015 (formulácia „vo veci“), a to aj vo svetle názoru vysloveného v uznesení Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 494/2014 z 22.8.2014, podľa ktorého „(...) využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. (...) Z poslednej vety § 363 ods. 1 (...)vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo "vo veci", a teda ide o rozhodnutia konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad vyplýva aj z dôvodovej správy (...): "... treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor." Uznesenie o vznesení obvinenia je rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti určitej osobe, nie je to rozhodnutie vo veci samej.“

K tomu treba uviesť, že

•dôvodová správa, ktorej znenie nezodpovedá dikcii zákonného ustanovenia, ktorého sa má týkať, je pre jeho výklad irelevantná;

•už pôvodné ustanovenie § 363 ods. 1 Tr. por. umožňovalo aj prieskum rozhodnutí policajtov, pričom tie v dôvodovej správe spomínané „meritórne“ rozhodnutia v štádiu, kedy bolo možné § 363 a nasl. Tr. por. uplatniť (postúpenie veci, zastavenie, podmienečné zastavenie konania), t.j. po vznesení obvinenia, smel vydávať len prokurátor;

•t.j. už pôvodná dikcia § 363 a nasl. Tr. por. počítala s prieskumom tzv. nemeritórnych rozhodnutí, nakoľko policajti ani iné rozhodnutia vydávať nemohli; tomu zodpovedal aj príkaz generálneho prokurátora 4/2006, ktorý v čl. 7 ods. 2 demonštratívne vypočítaval rozhodnutia, ktoré generálny prokurátor pokladal za spôsobilé prieskumu, vrátane množstva nemeritórnych rozhodnutí, o ktorých sa dôvodová správa nezmieňovala. Nebolo síce medzi nimi uznesenie o vznesení obvinenia - to pribudlo až novelou príkazu GP č. 3/2012 - išlo však len o demonštratívny výpočet a čl. 7 ods. 3 príkazu 4/2006 počítal aj s prieskumom iných uznesení OČTK.

•Navyše vyššie citovaný názor senátu ústavného súdu (II. ÚS 494/2014) bol pri retrospektívnom pohľade na úpravu „tri-šesť-trojky“ účinnú do r. 2015 prekonaný názorom pléna ústavného súdu v uznesení o zjednotení právnych názorov práve ohľadne výkladu § 363 a nasl. Tr. por. v praxi. Ústavný súd v uznesení sp.zn. PLz. ÚS 2/2022 z 15.6.2022 totiž uviedol, že „že formulácia „vo veci“ nie je úplným synonymom formulácie „vo veci samej“ a má širší rozsah (napr. § 32 ods. 4 Trestného poriadku). Navyše, bez ohľadu na uvedenú terminológiu má vznesenie obvinenia minimálne kvázimeritórnu povahu, nakoľko bez neho trestné stíhanie konkrétnej osoby nie je možné.“

•Inak povedané, plénum ÚS SR negovalo vyššie cit. sporný názor II. senátu z r. 2014, že pôvodné znenie § 363 ods. 1 Tr. por. formuláciou „vo veci“ obmedzuje pôvodný dosah tohto inštitútu len na meritórne rozhodnutia poukazom na to, že potom by ale muselo byť v zákone uvedené, že ide o „vec samú“. Navyše plénum poukázalo na to, že uznesenie o vznesení obvinenia je kvázi meritórne rozhodnutie a naznačilo v súvislosti s tým aj efekt „prvého zle zapnutého gombíka“ (bez obvinenia nie je stíhanie možné, pričom chyby pri vymedzení skutku v obvinení môžu poznamenať zákonnosť stíhania spôsobom, ktorý už nie je neskôr možné napraviť).

V argumentačnom zmätku okolo uplatňovania úpravy § 363 a nasl. Tr. por. sa tak zjavne používajú nevhodné, dokonca nepravdivé paralely, ktoré majú zdôrazniť to, že ide o úpravu, ktorá sa v rôznych obdobiach rôznym spôsobom nadužívala. Chybou lávky je však nesprávnosť takýchto paralel.

Nakoľko aktuálne prebieha konanie o vyslovenie nesúladu vyššie uvedenej úpravy § 363 – 367 Tr. por. s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, predkladateľ uvádza, že ho argumentácia oboch navrhovateľov, či už skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo prezidentky Slovenskej republiky nepresvedčila o tom, že by malo ísť o zákonnú úpravu protiústavnú či už z namietaných dôvodov alebo vôbec. V prvom rade, argument navrhovateľov, že len súdy rozhodujú o vine, s podsúvaním tézy, že práve toto exkluzívne oprávnenie si fakticky osobuje generálna prokuratúra pomocou ust. § 363 až 367 nasl. Tr. por., je nepravdivý. Len súdy rozhodujú o uznaní viny, orgány prípravného konania, osobitne prokuratúra, však rozhodujú – a to aj meritórne – o nevine. Takým príkladom je napr. aj uznesenie o zastavení trestného stíhania vydané po vznesení obvinenia.

Problémom, ktorý spája rozhodnutie prokurátora o zastavení stíhania obvineného, kasáciu obvinenia generálnym prokurátorom podľa § 363 – 367 Tr. por. z dôvodov, ktoré fakticky a právne môžu v danej veci ďalšie obvinenie znemožniť a „rozhodnutie“ prokuratúry, že konkrétnu vec stíhať nebude, či že obžalobu voči obvinenému nepodá (pričom takéto konanie nemusí zastaviť, ale môže ho aj prerušiť, prípadne vec postúpiť), je absencia externých kontrolných mechanizmov, t.j. mechanizmov uplatnených „zvonku“ vo vzťahu k prokuratúre. Ide tu stále o ten istý problém, ktorý presahuje rámec § 363 a nasl. Tr. por. a súvisí s diskusiou

o prípadnom zavedení súkromných obžalôb. Nik skrátka nedohliada na prokuratúru „zvonka“, aby stíhala skutky, ktoré stíhať má (Ak teda dáme bokom možnosť rozšírenia a ustálenia praxe ústavnoprávnej ochrany poškodených, ktorí sa môžu domáhať ochrany pred nečinnosťou štátu pri stíhaní kriminálnych skutkov, ktorými mali byť poškodené ich ústavné práva, ústavnou sťažnosťou).

V skutočnosti je teda „celý problém“ tzv. „tri-šesť-trojky“ len riešením vnútroorganizačného konfliktu v rámci prokuratúry medzi čiastočne autonómnou špeciálnou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou a vedie sa o spôsob výkladu a uplatnenia medzi nimi spornej úpravy § 363 až 367 Tr. por. Avšak na vynucovanie plnenia povinnosti generálnej prokuratúry uplatňovať uvedený mimoriadny opravný prostriedok ústavno-konformne (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR), ak by mali byť o tom nejaké pochybnosti, slúžia iné právne nástroje (napr. disciplinárne stíhanie) a navyše, ak je možné vykladať určitú podústavnú úpravu ústavno-konformne, nemožno vysloviť jej rozpor s ústavou.

IV.

Okrem novely Trestného poriadku vo vyššie uvedenom rozsahu predkladáme aj súvisiacu novelu Trestného zákona (zakotvenie trestnej zodpovednosti za marenie alebo podstatné sťaženie práva procesných subjektov trestného konania napr. aj v konaní podľa § 363 – 367 Tr. por. jeho nezákonnými obštrukciami).

Novela zároveň stanovuje nové pravidlá riešenia námietky zaujatosti v prípade, ak smeruje voči všetkým doposiaľ nevylúčeným prokurátorom na Úrade špeciálnej prokuratúry (spravidla ide o tzv. resp. námietku systémovej zaujatosti).

Doposiaľ panoval v aplikačnej praxi názor, že takúto námietku je potrebné posúdiť ako návrh na vydanie rozhodnutia o odňatí a prikázaní veci inej zložke prokuratúry, ktoré návrhy potom pokladala generálna prokuratúra za neopodstatnené, nakoľko odňatiu a prikázaniu veci mala brániť výlučná pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry. Výsledkom bola nemožnosť účinne uplatniť podozrenie z nestrannosti a zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP, t.j. za takýchto okolností sa uprednostnilo dodržanie kompetenčných pravidiel určujúcich výlučnú pôsobnosť špeciálnej prokuratúry pred uplatnením práva na nestranného a nezaujatého prokurátora.

Nejde o ústavne konformný stav a nakoľko súvisí aj s úpravou inštitútu opravného prostriedku podľa § 363 a nasl. Tr. por. (práve pri zistení dôležitých dôvodov, pre ktoré nemôže po kasačnom rozhodnutí generálneho prokurátora podľa § 366 Tr. por. vybavovať ďalej vec prokurátor ÚŠP, by mal mať generálny prokurátor oprávnenie prikázať vec na ďalšie konanie a rozhodovanie o nej inej zložke prokuratúry), predkladateľ navrhuje s tým súvisiacu úpravu dotknutých procesných inštitútov v Trestnom poriadku a organizačných otázok, príslušnosti prokurátorov a pôsobnosti ÚŠP v zákone o prokuratúre.

Predkladateľ napokon navrhuje aj súvisiacu novelu zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov („zákon o ústavnom súde“).

Ako už bolo uvedené, jednou z najvýznamnejších zásad trestného konania je zásada stíhania len zo zákonných dôvodov, ktorá úzko súvisí s ústavným právom na stíhanie len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 17 ods. 2 Ústavy SR), na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a na obhajobu (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).

A ako už predkladateľ uviedol, práve nejasnosti pri uplatňovaní ustanovení § 363 – 367 Tr. por. a nadväzujúce spory medzi generálnou a špeciálnou prokuratúrou pravdepodobne viedli k zmareniu reálneho naplnenia procesných práv podľa cit. ustanovení Tr. por. a tým aj k nenaplneniu uvedenej zásady trestného konania vo viacerých trestných procesoch.

Už popisované postupy špeciálnej prokuratúry, najmä tie, ktorými reálnemu uplatneniu ustanovení § 363 – 367 Tr. por. v konkrétnych situáciách bránila, môžu byť pritom ovplyvnené aj skutočnosťou, že pre kompetenčné prekážky nie je možné vylúčiť celý ÚŠP, aj keby to inak bolo dôvodné. Pritom podľa tzv. teórie zdania nestačí, že prokurátor je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach procesných subjektov prípravného konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť (že je) vykonávaná (Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970).

Ak však strany aj procesný orgán vedia, že určité námietky nebudú vybavené z dôvodu kompetenčných prekážok, neprispieva takýto stav k tomu, aby sa Úrad špeciálnej prokuratúry javil ako nestranný a nezaujatý, ba práve naopak, javí sa, že spravodlivosť môže byť vykonávaná zaujato, čiže „nespravodlivo“.

Aj preto dňa 21. 10. 2022 napadol na ústavnom súde návrh samosudcu Špecializovaného trestného súdu (Rvp 2405/2022), ktorý prerušil uznesením práve súdne konanie vo veci „Očistec“. Následne samosudca podal návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu tých kompetenčných ustanovení zákona o prokuratúre, ktoré podľa jeho mienky majú brániť vybaveniu námietky systémovej zaujatosti, ktorú v prípravnom konaní nemohli riadne obvinení uplatniť práve pre zákonné prekážky.

Nakoľko naozaj nie je želateľné, aby obžaloby „stáli“ na súde, čakajúc na takýto verdikt ústavného súdu, o to skôr je potrebné prijať už vyššie prezentované zmeny Trestného poriadku a zákona o prokuratúre, umožňujúce delegovať pôsobnosť ÚŠP na inú zložku prokuratúry pri vylúčení všetkých jej prokurátorov.

Konkrétne okolnosti tohto „sudcovského“ návrhu na vyslovenie nesúladu právnych predpisov však navyše ukazujú na viacero systémových nedostatkov právnej úpravy, tentoraz sa týkajúcich konania pred ústavným súdom o takýchto návrhoch trestného súdu. A tiež aj postupu pri prerušení trestného stíhania v súvislosti s podávaním takéhoto návrhu.

V prvom rade, javí sa ako nelogické, že ak pri preskúmaní alebo predbežnom prejednaní obžaloby mieni súd podať návrh na vyslovenie nesúladu právnych predpisov, tak uznesenie, ktorým z uvedeného dôvodu trestné stíhanie preruší, možno napadnúť sťažnosťou, ktorá nemá odkladný účinok. To znamená, že aj neprávoplatným uznesením súdu dôjde účinne, hoci nie definitívne k prerušeniu súdneho konania a je teda splnená podmienka na podanie návrhu prvoinštančného súdu na ústavný súd. Avšak kým sťažnostný súd nerozhodne o prípadnej sťažnosti voči tomuto uzneseniu, nebude isté, či si prvoinštančný súd na konanie pred ústavným súdom zachová aktívnu legitimáciu. To ale spôsobuje zbytočné prieťahy tak v súdnom konaní, ako aj v konaní pred ústavným súdom.

Pritom pri obdobnom prerušení trestného stíhania na hlavnom pojednávaní už voči uzneseniu prvoinštančného súdu (podľa § 283 ods. 5 Tr. por.) sťažnosť prípustná nie je. Rovnako ak sa prvoinštančný súd obráti na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, sťažnosť voči prerušeniu trestného stíhania z tohto dôvodu nie je možná. Obdobne aj v civilnom a správnom súdnom konaní voči uzneseniu o prerušení súdneho konania z dôvodu podania návrhu podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR odvolanie prípustné nie je. Aj preto túto anomáliu

(možnosť napadnúť sťažnosťou uvedené uznesenie o prerušení trestného stíhania) je potrebné zrušiť.

Ďalej sa javí zvláštne, že zhruba od roku 2021 tesná väčšina sudcov ústavného súdu zásadne zmenila rozhodovaciu prax o návrhoch všeobecných súdov, ktoré žiadali posúdenie ústavnosti nimi aplikovaných právnych predpisov (judikatúrny odklon viď PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021; zhrnutie problematiky judikatúrneho odklonu:

https://www.lexforum.cz/731

Výsledkom je prakticky vyprázdnenie oprávnenia všeobecných súdov obracať sa na ústavný súd, keďže ústavný súd odmieta priznať nálezom vo veciach návrhov všeobecných súdov, t.j. vo veciach, kde ide o tzv. konkrétny (nie abstraktný) prieskum ústavnosti, spätné účinky.

Inak povedané, ak všeobecný súd nežiada o preskúmanie ústavnosti právnych predpisov v konaní, kde má vydať konštitutívne rozhodnutie, ak nejde ani o neústavnosť procesných ustanovení, kde súdu postačí ich zrušenie pro futuro, a ak tiež nejde ani o prípad z oblasti trestného práva hmotného, kde je využitie retroaktivity v prospech páchateľa umožnené Trestným zákonom, potom výlučná povaha účinkov nálezu ústavného súdu o nesúlade predpisov ex nunc (do budúcna) podľa momentálnej väčšiny ústavných sudcov vylučuje prakticky všetky ďalšie prípady návrhov všeobecných súdov pre absenciu podmienky prejudiciality. Súdy by totiž v týchto prípadoch potrebovali ústavný nález s účinkami ex tunc, t.j. spätne k okamihu, kedy sa kauza, ktorú riešia, stala.

Spomenutý problém sa týka aj návrhov, ako je ten, ktorý predložil v kauze Očistec ústavnému súdu Špecializovaný trestný súd. Lebo i to je návrh, ktorým sudca žiada ústavný súd o „podanie pomocnej ruky“ vo vzťahu k procesnoprávnej situácii, ktorá nastala v minulosti (údajne nesprávne posúdenie námietky systémovej zaujatosti ÚŠP ako návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý pre výlučnú pôsobnosť ÚŠP v danej veci mal byť neopodstatnený). T.j. nález s účinkami ex nunc jeho problém nerieši.

Pritom historicky prvé plenárne uznesenie ústavného súdu o zjednotení právnych názorov senátov ústavného súdu (PLz. 1/2006) práve s poukazom na prevalenciu princípu právnej ochrany nad princípom právnej istoty umožnilo v neskončených právnych veciach aplikovať nález ústavného súdu, obnovujúci účinky novelizovanej úpravy (následkov omeškania s platbami v zdravotníctve), a to vrátane spätných účinkov. A ústavné pravidlá o právomoci ústavného súdu a konaní pred ním sa za 15 rokov nezmenili.

Aktuálny rozhodovací obrat na ústavnom súde, ktorý je mimochodom odôvodňovaný aj absenciou zákonnej úpravy retroaktívnych (ex tunc) účinkov nálezov, tieto možnosti všeobecných súdov podstatne zužuje, čím reálne oberá strany civilného, správneho súdneho ako aj trestného procesu o právny nástroj ochrany svojich práv, ktorý ešte prednedávnom judikatúra ústavného súdu chránila.

Pritom nápravu je, ako sme už naznačili, podľa názoru predkladateľa možné zjednať práve jasnejšou a podrobnejšou úpravou zákona o ústavnom súde, ktorá na jednej strane v zhode s pôvodnou judikatúrou ústavného súdu definuje špecifiká rozhodovania o návrhoch všeobecných súdov a na strane druhej upraví možnosť retroaktívneho uplatnenia nálezov ústavného súdu v živých, neskončených súdnych veciach. Vrátime sa tak z pohľadu právnej kultúry na trajektóriu českej aj pôvodnej slovenskej ústavnej judikatúry, čo bude mať nesporne veľký význam aj pre posilnenie a dekoncentráciu ochrany ústavnosti v trestných stíhaniach prostredníctvom trestných súdov.

VI.

Detailné odôvodnenie všetkých navrhovaných zmien je uvedené v osobitnej časti dôvodovej správy.

Návrh zákona nebude mať osobitný vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti, ani rozpočet verejnej správy.

Návrh zákona zakladá pozitívne vplyvy na služby verejnej správy (konkrétne policajných zložiek) pre občana a na podnikateľské prostredie, ako aj pozitívne sociálne vplyvy a pozitívne vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.

Návrh zákona bude mať totiž významný pozitívny vplyv na zabezpečenie vysokého stupňa ochrany základných práv občana a človeka v súvislosti s vykonávaním trestnej spravodlivosti postupom podľa Trestného poriadku.

Dosahovanie s tým súvisiacich čiastkových cieľov návrhu zákona ako napr. reálne záruky uplatnenie zásady stíhania len zo zákonných dôvodov, posilnenie práva na obhajobu, a detailnejšia zákonná úprava práva na inú právnu ochranu prostredníctvom inštitútu preskúmania právoplatných rozhodnutí v prípravnom budú mať nesporne pozitívne vplyvy na sociálny aj rodinný život osôb, dotknutých úkonmi trestného stíhania. Zúžia totiž priestor pre uplatňovanie arbitrárnych, nezákonných, či materiálne nespravodlivých úradných postupov.

Posilnenie procesných záruk fungovania právneho štátu v trestnej oblasti prostredníctvom naplnenia jednotlivých cieľov tohto návrhu zákona bude mať zároveň pozitívny vplyv – v súvislosti s postulátom vymožiteľnosti a predvídateľnosti presadzovania práva – aj na podnikateľské prostredie.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (údajnej neústavnosti ustanovení § 363 až 367 Tr. por. sa predkladateľ venoval vyššie), ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskej únie.

B.Osobitná časť

K čl. I

K bodu 1 (§ 32 ods. 7)

Jedným z cieľov novely je riešiť problematiku tzv. námietky systémovej zaujatosti špeciálnej prokuratúry. Systémová zaujatosť úzko súvisí s vylúčením nadriadeného viacerých osôb, ktoré sú vzhľadom na formálnu ako aj obsahovú stránku svojho vzťahu podriadenosti k uvedenej nadriadenej osobe rovnako vylúčené z tej istej procesnej veci. Osobitným problémom sa v podmienkach slovenskej prokuratúry možná systémová zaujatosť stáva v súvislosti s úpravou výlučnej pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b ods. 1 zákona o prokuratúre), nakoľko vyvstáva otázka, či je možné vylúčiť všetkých prokurátorov ÚŠP, ak potom niet procesného orgánu, ktorý by sa konania a rozhodovania o veci v ich výlučnej pôsobnosti ujal.

Navrhovaná novela Trestného poriadku a zákona o prokuratúre tento problém rieši možnosťou delegovať (prikázať) vec v takomto prípade do pôsobnosti inej zložky prokuratúry (do vecnej príslušnosti iného prokurátora). O prikázaní veci sa však rozhoduje príkazom, voči ktorému niet opravného prostriedku (ak odhliadneme od novo navrhovanej možnosti umožniť preskúmanie príkazov v konaní podľa § 363 a nasl. Tr. por.).

To ale znamená, že je potrebné osobitne upraviť aj rozhodovanie o námietke systémovej zaujatosti, nakoľko štandardný model rozhodovania o takejto námietke (ako námietke strany) počíta s rozhodnutím dotknutej osoby o svojom (ne)vylúčení a možnosťou strany podaním sťažnosti sa domáhať preskúmania tohto rozhodnutia. Je však prakticky nemožné, aby o takejto námietke rozhodoval každý prokurátor sám, navyše u niektorých z nich by vyvstala otázka, či ide vôbec o zaujatosť podľa Trestného poriadku a nie o zaujatosť podľa zákona o prokuratúre aj vzhľadom na to, že ich účasť na konaní je len hypotetická.

Pre úplnosť dodávame, že ak by pre hierarchický vzťah medzi generálnym prokurátorom a jeho podriadenými v prípade jeho vylúčenia mala vzniknúť výnimočne, vo veciach upravených trestným poriadkom a nie zákonom o prokuratúre otázka systémovej zaujatosti, najskôr by sa uplatnila doktrína nevyhnutnosti a teória tzv. hraničného orgánu (A. Verdross, cit. PL. ÚS 99/2011). Úrad špeciálnej prokuratúry však rozhodne nie je „hraničným orgánom“, je len viac alebo menej autonómnou súčasťou generálnej prokuratúry.

K bodu 2 (§ 181 ods. 3)

Podľa aktuálneho znenia § 181 ods. 3 „Proti príkazu opravný prostriedok nie je prípustný.“. Túto úpravu prax generálnej prokuratúry podľa poznatkov predkladateľa vykladá tak, že príkaz ako forma rozhodnutia nie je a priori preskúmateľný v konaní podľa § 363 a nasl. Tr. por. Príkazy sú však často významné rozhodnutia, na ktorých podklade sa zásadným spôsobom zasahuje aj do základných práv obvineného a iných osôb a možnosť ich preskúmať by bola inak veľmi obmedzená. Aj preto je vhodné umožniť prieskum príkazov aj v konaní podľa § 363 – 367 Tr. por.

K bodu 3 (§ 185 ods. 5)

Okrem uznesenia o zaistení majetku (§ 191) bude možné podať sťažnosť aj voči uzneseniam, ktorých vydanie zákon explicitne zveruje do pôsobnosti generálneho prokurátora a súčasne pripúšťa voči nim podanie sťažnosti (pôjde o rozhodnutia podľa § 32 ods. 7 § 364

ods. 7). O sťažnostiach proti uzneseniam generálneho prokurátora bude rozhodovať najvyšší súd.

K bodu 4 (§ 201 ods. 6)

Potom, ako bude rozhodnuté o vylúčení všetkých prokurátorov ÚŠP vykonávania úkonov v konkrétnej trestnej veci, napr. postupom podľa § 32 ods. 7, bude povinnosťou prokurátora rozhodnúť príkazom o prikázaní veci inej zložke prokuratúry. Generálny prokurátor prikáže buď vec niektorej krajskej prokuratúre (t.j. jej krajskému prokurátorovi alebo ním určenému prokurátorovi krajskej prokuratúry) alebo ponechá vec v pôsobnosti generálnej prokuratúry, avšak ju prikáže do príslušnosti prokurátorovi generálnej prokuratúry, ktorý nepôsobí na Úrade špeciálnej prokuratúry.

K bodu 5 (§ 208 ods. 3)

Navrhovaná úprava explicitne zakotvuje, že (skrátené) vyšetrovanie nemožno skončiť skôr, ako sa rozhodne o sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ak bola podaná. V tejto súvislosti treba poznamenať, že bolo praxou špeciálnej prokuratúry rozhodovať (prinajmenšom v niekoľkých prípadoch) o takejto sťažnosti prakticky súčasne s vybavením návrhu vyšetrovateľa na podanie obžaloby. Je pritom zrejmé, že prokurátorovi, ktorý už rozhoduje o podaní obžaloby, nemohla brániť žiadna relevantná prekážka vo včasnom vybavení takejto sťažnosti a aj preto je takýto postup prokuratúry neprípustný. Samozrejme, to neplatí v tzv. superrýchlom konaní.

K bodom 6 a 7 (§ 241 ods. 4, § 244 ods. 3)

Ako už bolo uvedené v článku V. všeobecnej časti tejto dôvodovej správy, je anomáliou, ak v štádiu preskúmania, či predbežného prejednania obžaloby je možné voči uzneseniu o prerušení trestného stíhania z dôvodu podania návrhu súdu na vyslovenie nesúladu právnych predpisov podať sťažnosť (s vylúčením odkladného účinku) a v prípade rovnakého uznesenia v štádiu hlavného pojednávania už sťažnosť voči nemu podať nemožno. Aj vzhľadom na trend v aktuálnej slovenskej právnej úprave posilňovať autonómiu prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o podaní návrhu na ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR by táto úprava v úvodných fázach súdneho konania trestného mala byť obdobná ako podľa § 283 ods. 5 Tr. por., t.j. sťažnosť voči takémuto uzneseniu by prípustná byť nemala.

K bodu 8 (§ 363 ods. 1)

Oproti pôvodnému okruhu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní majú byť predmetom prieskumu generálneho prokurátora aj príkazy (viď § 185 ods. 5), rozhodnutia bezprostredne nadriadeného policajta o sťažnosti proti jeho (ne)vylúčeniu ako aj vlastné rozhodnutia, okrem rozhodnutí vydaných v konaní podľa § 363 ods. 1 a rozhodnutí, voči ktorým je prípustná sťažnosť na najvyšší súd.

Rozšírenie oprávnenia generálneho prokurátora preskúmavať vlastné právoplatné rozhodnutia (v konkrétnych okolnostiach prípadov pôjde najskôr rôzne rozhodnutia vydávané prokurátormi generálnej prokuratúry v jeho mene na základe poverenia alebo splnomocnenia na vydanie takéhoto rozhodnutia) odráža diskusiu vedenú už roky, či je takéto niečo možné aj bez výslovnej úpravy. Z rozhodnutí ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 494/2014 a sp.zn. PLz ÚS 2/2022 vyplýva, že to možné nie je, takže túto možnosť je potrebné výslovne upraviť, ak má mať právny prostriedok nápravy podľa § 363 a nasl. Tr. por. univerzálny charakter bez ohľadu na to, kto určité preskúmavané rozhodnutie vydal.

K bodu 9 (§ 364 ods. 1)

Odstránenie terminologickej nepresnosti, nakoľko návrhom podľa § 364 ods. 1 začína nie postup (ktorým sa mieni samotná rozhodovacia činnosť generálneho prokurátora v užšom slova zmysle), ale konanie ohľadom takéhoto postupu. Ide o osobitné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 363 – 367 Tr. por., či už je týmto prostriedkom návrh oprávnenej osoby podľa § 364 ods. 1 alebo je na roveň tohto prostriedku postavený poznatok generálneho prokurátora zaobstaraný ex offo, ktorého zadováženie generálny prokurátor kvalifikovaným spôsobom oznámi dotknutým orgánom a osobám bez meškania potom, ako toto konanie začne.

K bodu 10 (§ 364 ods. 2)

Navrhuje sa spresniť procesná úprava konania o postupe generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1. Toto konanie môže začať na návrh (§ 364 ods. 1), alebo bez návrhu; o oboch formách začatia konania generálny prokurátor upovedomí príslušného dozorového prokurátora konajúceho v danej veci v prvom stupni a príslušného krajského prokurátora. V tomto konaní bude možné preskúmať aj rozhodnutia vydané v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia, napr. uznesenie o začatí trestného stíhania (a contrario to vyplýva z vety: „Ak je vznesené

obvinenie, generálny prokurátor môže rozhodnúť tak v prospech, ako aj neprospech

obvineného.“).

Generálny prokurátor nie je viazaný návrhom, ale napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádza, musí preskúmať minimálne v rozsahu dôvodov a argumentácie, ktoré návrh prináša.

K bodu 11 (§ 364 ods. 4 až 7)

Pri vybavovaní úloh súvisiacich s konaním podľa § 363 ods. 1 bude významnú úlohu zohrávať príslušná krajská prokuratúra (obdobne ako v súčasnosti upravujú interné predpisy generálnej prokuratúry – príkaz GP č. 14/2022). Postavenie krajského prokurátora bude mať na tento účel aj špeciálny prokurátor.

Príslušný krajský prokurátor upovedomí o začatí konania orgány, ktoré vydali preskúmavané rozhodnutia a procesné subjekty trestného konania.

Príslušný krajský prokurátor tiež zhromaždí potrebné spisy orgánov, ktoré vydali preskúmavané rozhodnutia, ako aj dozorové spisy, prípadne zaistí ďalšiu potrebnú súčinnosť (napr. predloží aj vlastné dohľadové spisy). Zároveň v súčinnosti s príslušnými orgánmi a dozorovou prokuratúrou pripraví stanovisko k návrhu podľa § 364 ods. 1 alebo k poznatkom GP ex offo, ktoré odôvodnili začatie konania podľa § 363 ods. 1.

Generálny prokurátor rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý zistili orgány vydané preskúmavané rozhodnutia, nie je ním však viazaný a môže teda dokazovanie aj doplniť. Ak skutkový stav nezodpovedá spisom alebo sú spisy neúplné, či nie sú, môže rozhodnúť kasačným rozhodnutím podľa § 367 ods. 1 písm. b) alebo c).

Nesúčinnosť pri predkladaní spisov, či inú nesúčinnosť môže generálny prokurátor sankcionovať nielen vydaním kasačného rozhodnutia, ale aj ukladaním pokút fyzickým osobám, ktoré sa pričinili o nesplnenie súčinnostných povinností. Podobne ako v súdnom správnom poriadku za takúto nesúčinnosť sa ukladá pokuta do výšky 2000 eur, a to aj opakovane, avšak priamo policajtom alebo príslušníkom policajného zboru, nie súčasti prokuratúry, či polície, na ktorej pôsobia. O ich sťažnostiach proti uloženiu pokút rozhoduje

najvyšší súd až po ukončení konania podľa § 363 ods. 1, ak generálny prokurátor uložené pokuty dovtedy neodpustí.

K bodu 11 (§ 364 ods. 8)

Podľa čl. 7 ods. 4 príkazu generálneho prokurátora č. 14/2022 „(4) V čase konania podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nie je možné skončiť prípravné konanie niektorým z rozhodnutí uvedených v piatom diele druhej hlavy 2. časti Trestného poriadku.“ Uvedenú úpravu je vhodnejšie priamo prevziať do zákona, nakoľko meritórne rozhodnutie príslušného dozorového prokurátora v prípravnom konaní by zmarilo účel a zmysel konania podľa § 363 ods. 1 Tr. por.

Zároveň sa predkladateľ vracia k pôvodnej internej úprave čl. 7 ods. 4 príkazu GP č. 4/2006 v znení príkazu GP č. 3/2012, ktorá počas konania podľa § 363 ods. 1 Tr. por. zakazovala aj podanie samotnej obžaloby.

Je všeobecne známe, že koncom roku 2020 najvyšší súd a neskôr ústavný súd aproboval aj taký postup dozorového prokurátora, ktorý podal obžalobu počas konania podľa § 363 ods. 1 Tr. por., čím toto osobitné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku ipso facto skončilo. Urobili tak okrem iného s odôvodnením, že „podanie obžaloby samé o sebe nezahŕňa potenciál zásahu do subjektívno-právnej pozície obvinenej (a vzápätí obžalovanej) osoby“ (cit. podľa III. ÚS 467/2022).

Predkladateľ je toho názoru, že posilnením právneho významu právneho prostriedku podľa § 364 ods. 1 Tr. por. sa „subjektívno-právna“ pozícia obvineného významným spôsobom mení, najmä ak zákon explicitne stanoví, že s obžalobou je potrebné počkať na rozhodnutie v konaní podľa § 363 ods. 1 Tr. por. a predčasne podanú obžalobu je pre závažné procesné pochybenie potrebné odmietnuť. Zvýraznenie subjektívno-právnej pozície obvineného v danom kontexte je zvýraznené ešte aj tým, že počas prípadného súdneho konania o predčasne podanej obžalobe až do jej odmietnutia sa 6-mesačná lehota na preskúmanie napadnutého rozhodnutia od jeho právoplatnosti prerušuje.

K bodu 12 (§ 365)

Ak už konanie podľa § 363 ods. 1 začalo, je jedno, či na návrh alebo bez návrhu osoby podľa § 364 ods. 1 Tr. por., je potrebné ho ukončiť uznesením, aj keď generálny prokurátor nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Iba v prípade, ak návrh podľa § 364 ods. 1 Tr. por. bol podaný oneskorene alebo neoprávnenou osobou, generálny prokurátor o návrhu vôbec nekoná (konanie podľa § 363 ods. 1 Tr. por. vôbec nezačne), o čom generálny prokurátor upovedomí navrhovateľa.

Doteraz upravený spôsob „vybavenia“ návrhu podľa § 364 ods. 1 márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty podľa § 364 ods. 3 Tr. por. sa bez náhrady vypúšťa, a to aj v záujme posilnenia právneho významu tohto mimoriadneho opravného prostriedku. O včas podanom návrhu oprávnenej osoby, treba vždy rozhodnúť, či už pozitívnym alebo negatívnym uznesením GP.

K bodom 13 a 14 (§ 366 ods. 1 a 2)

Modifikácia ustanovenia odseku 1 odráža, že v prípade zistenia, že napadnutým rozhodnutím (resp. predošlým konaním) bol porušený zákon, nemusí ísť o porušenie prospech alebo neprospech obvineného, keďže konanie podľa § 363 ods. 1 Tr. por. môže začať aj bez návrhu a to aj v čase, keď ešte nie je v trestnom stíhaní vznesené žiadne obvinenie.

Modifikácia ustanovenia odseku 2 odráža, že predmetom prieskumu môže byť aj rozhodnutie služobne nadriadeného vyšetrovateľa (povereného policajta) vydané o sťažnosti proti nevylúčeniu policajta.

K bodu 15 (§ 367 ods. 1)

Už podľa písmena b) cit. ustanovenia je možné, aby generálny prokurátor po kasácii napadnutého rozhodnutia prikázal vec inému orgánu, ako o nej pôvodne rozhodol (porovnaj slovo „spravidla“ v komentovanej zákonnej dikcii).

V záujme právnej istoty je však v novom písmene c) výslovne upravené, že takáto možnosť sa vzťahuje aj na ÚŠP, a to za podmienky „dôležitých dôvodov“. Pôjde v zásade o systémovú zaujatosť, ale nie je vylúčené, že môže ísť aj o iný zásadný problém, ktorý naplní relevanciu „dôležitého dôvodu“ (aplikačná prax ustálila význam tohto pojmu pri odnímaní a prikazovaní veci). Podstatné je, že v prípade takéhoto rozhodnutia generálneho prokurátora sa aktivuje výnimka z inak výlučnej pôsobnosti špeciálnej prokuratúry podľa § 55b zákona o prokuratúre.

K bodu 16 (§ 567t)

Prechodné ustanovenia reflektujú zásadu, že pri zmene procesných predpisov sa aj v prebiehajúcom konaní v zásade postupuje už podľa nových pravidiel (odseky 1 a 2). Osobitné pravidlo platí pre námietku systémovej zaujatosti, ak dôvody pre jej podanie vznikli pred účinnosťou zákona. V takom prípade je ju možné podať do 15. augusta 2023, inak sa o nej nekoná.

K Čl. II

K § 327

V súvislosti s nedávnymi zmenami úpravy trestných činov verejných činiteľov (ohýbanie práva) je vhodné a potrebné upraviť a doplniť skutkovú podstatu trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom.

V prvom rade v základnej skutkovej podstate sa vyžaduje spresnenie, t.j. umožniť nedbanlivostnú aj úmyselnú formu daného skutku („čo aj z nedbanlivosti“), nakoľko „konkurujúci“ úmyselný skutok podľa § 326 má pomerne prísne podmienky na naplnenie základnej skutkovej podstaty, keď vyžaduje aj osobitný motív (priamy úmysel) skutku.

Zároveň odsek 1 viaže objektívnu stránku skutku na výkon právomoci daného špeciálneho subjektu (verejného činiteľa), t.j. nie na plnenie akýkoľvek, i keď významných práv a povinností spojených so služobným postavením verejného činiteľa, ale len na výkon takých práv a povinností, ktoré sú spojené s účasťou verejného činiteľa na výkone verejnej moci a sú spojené s prvkom rozhodovania.

Aj preto uvedená skutková podstata nie je vhodná na postih takého konania, ktoré spočíva v úmyselnom či vedome alebo inak hrubo nedbanlivom konaní prokurátora či príslušníka policajného zboru, ktoré má potenciál neplnením si, či porušovaním služobných povinností vytvárať napr. v trestnom konaní efektívne prekážky pri uplatňovaní procesných práv procesných subjektov prípravného konania až s tým výsledkom, že ich výkon bude podstatne sťažený, či zmarený.

Z uvedeného dôvodu sa navrhuje doplniť § 327 novým odsekom 3, ktorý aj vzhľadom na vyššiu typovú spoločenskú závažnosť daného protiprávneho konania vyjde z trestných sadzieb upravených v odseku 2.

K Čl. III

K bodom 1 až 3 (§ 46 ods. 2, 8 a 12)

Odsek 2: novelizované ustanovenie o vecnej príslušnosti prokurátorov ÚŠP reflektuje zmeny vykonané novelou Trestného poriadku (systémová námietka, prikázanie veci, rozhodovanie v konaní podľa § 363 – 367 Tr. por.).

Odsek 8: legislatívno-technická zmena.

Odsek 12: ustanovenie popisuje prípady, kedy môže podľa novelizovanej úpravy trestného poriadku dôjsť k odňatiu veci ÚŠP (spravidla v prípade námietky systémovej zaujatosti). V takom prípade Trestný poriadok predpokladá, že vecnú príslušnosť bude mať krajská alebo generálna prokuratúra, pokiaľ však ide o miestnu príslušnosť v prípade krajskej prokuratúry, ponecháva predloha túto otázku v diskrécii generálneho prokurátora.

K bodom 4 a 5 (§ 55b ods. 1 a 3)

Obligatórnu pôsobnosť Úradu špeciálnej pôsobnosti vymedzil zákon o prokuratúre (s výnimkou pôsobnosti Európskej prokuratúry) odkazom na pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu podľa § 14 Trestného poriadku. Aktuálne, vzhľadom na zmeny Trestného poriadku je potrebné zohľadniť výnimky z tejto úpravy, zavedené Trestným poriadkom (porovnaj § 46 ods. 12).

V odseku 3 sa nahrádza slovo „právomoc“ adekvátnejším pojmom „pôsobnosť“ (porovnaj aj odsek 1 – „pôsobnosť Európskej prokuratúry“). ÚŠP je na dôvažok len organizačnou súčasťou generálnej prokuratúry, nemožno tu aj preto hovoriť o „právomoci“ nanajvýš o príslušnosti jej prokurátorov (§ 46), resp. pôsobnosti úradu ako takého.

K Čl. IV

K bodu 1 (§ 87)

Už vo všeobecnej časti (čl. V) dôvodovej správy popísaný judikatúrny obrat ústavného súdu očividne nerešpektoval ani len účel a zmysel napr. pôvodného znenia § 87 zákona o ústavnom súde.

Kým totiž pôvodný § 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z.z. bol dlhé roky aplikovaný tak, že protiústavnosť zrušeného práva ani pri návrhoch všeobecných súdov na vyslovenie nesúladu s odkazom na doslovný výklad tohto ustanovenia nebola dlhé roky posudzovaná, konania boli zastavované, či návrhy odmietané a všeobecné súdy odkazované na – v podstate – difúznu kontrolu ústavnosti (mali využiť „vlastné sily“), nové znenie § 87 v kontexte dôvodovej správy jasne umožnilo, aby konanie na návrh súdu nebolo zastavené ani v prípade zrušenia preskúmavaných právnych predpisov („Ak sa konanie začalo na základe návrhu súdu podľa čl. 125 ods. 1 a čl. 144 ods. 2 ústavy, rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci.“).

V záujme zabránenia stavu odmietnutia spravodlivosti je potrebné všeobecným súdom a aj ústavnému súdu vytvoriť jasný právny základ pre postup, ktorý vyjde z premisy, že rozpor / nesúlad s ústavou u predpisov nižšej právnej sily vie a aj musí riešiť jedine ústavný súd a musí ho riešiť tak v súvislosti s už realizovanými právnymi vzťahmi (t.j. ex nunc, spätne), ako aj vo vzťahu k predpisom, ktoré napriek strate platnosti a účinnosti sú aplikovateľným právom na základe prechodných ustanovení (v zmysle tempus regit actum).

Ak potom ústavný súd nerešpektuje zjavný úmysel zákonodarcu, aby bola možnosť aj po derogácii predpisu posúdiť jeho ústavnosť (lebo už toto dnes § 87 hovorí), je potrebné pravidlá kontroly ústavnosti vo vzťahu k zrušeným aplikovateľným predpisom upraviť podrobnejšie.

Navrhovaná úprava rozlišuje situácie zrušenia preskúmavaného predpisu ešte pred prijatím návrhu súdu na ďalšie konanie od zrušenia predpisu pred vyhlásením nálezu. V oboch prípadoch viaže neodmietnutie návrhu, resp. nezastavenie konania na splnenie podmienky, že v súlade s novo formulovaným § 93 ods. 3 bude mať pokračovanie v takomto konaní (o návrhu súdu) reálny význam, nakoľko prípadný nález ústavného súdu, ktorý by všeobecnému súdu vyhovel, by sa v intenciách § 93 ods. 3 zákona o ústavnom súde dal uplatniť v následnom konaní pred týmto všeobecným súdom.

K bodu 2 (§ 91 ods. 1)

Okrem opravy menšej chyby (doplnenie chýbajúcich slov „alebo s medzinárodnou zmluvou“ do prvej vety) dopĺňa sa v odseku druhá veta, ktorá reflektuje hore opísanú situáciu prieskumu zrušeného, no stále v konaní pred súdom aplikovateľného práva, ktorého nesúlad má byť preskúmaný na návrh všeobecného súdu.

K bodu 3 (§ 92)

Oprava menšej chyby obdobne ako v prvej vete § 91 ods. 1.

K bodu 4 (§ 93)

Prvé dva odseky reflektujú skutočnosť, že po tejto novele bude už nesporné, že nálezom ústavného súdu na návrh všeobecného súdu možno vysloviť nesúlad predpisov aj bez toho, aby preskúmavaný predpis stratil účinnosť, nakoľko ju – spolu s platnosťou - stratil ešte pred vyhlásením nálezu (viď hore poznámky k „tempus regit actum“).

Tretí odsek je najvýznamnejšou časťou novely, nakoľko sa pokúša načrtnúť vplyv, dopad, ktorý bude mať nález na živé spory.

Len pre úplnosť, ak už z doterajšej úpravy odsekov 1 a 2 § 93 plynie, že ak sú dosiaľ nevykonané právoplatné rozhodnutia, ktoré sa opierajú o aplikáciu úpravy, ktorú až neskôr – po tejto aplikácii - vyhlásil ústavný súd za protiústavnú, už do budúcna nevykonateľné práve následkom neskoršieho nálezu, ide nesporne o účinky nálezu ex tunc.

A tým skôr (a fortiori), že sa použila v skončených veciach, platí a má sa použiť neuplatniteľnosť takejto neskôr „znesúladnenej“ právnej úpravy aj na prípady, keď ešte ide o živé veci, ktoré neboli skončené. Logickým dôsledkom takejto úvahy je teda, že účinky nálezu ex tunc musia byť pripustené, a to dokonca – aspoň do istej miery (po pomerovaní princípu právnej ochrany a princípu právnej istoty a zohľadnenia horizontality verzus vertikality dotknutých právnych vzťahov) - aj na situáciu, kedy sa otázka ex tunc aplikácie nálezu v živých veciach otvorí aj v nadväznosti na nález nevydaný na návrh súdu, ale „len“ na návrh „politického“ navrhovateľa (poslanci, vláda, prezident ...).