•už pôvodné ustanovenie § 363 ods. 1 Tr. por. umožňovalo aj prieskum rozhodnutí policajtov, pričom tie v dôvodovej správe spomínané „meritórne“ rozhodnutia v štádiu, kedy bolo možné § 363 a nasl. Tr. por. uplatniť (postúpenie veci, zastavenie, podmienečné zastavenie konania), t.j. po vznesení obvinenia, smel vydávať len prokurátor;
•t.j. už pôvodná dikcia § 363 a nasl. Tr. por. počítala s prieskumom tzv. nemeritórnych rozhodnutí, nakoľko policajti ani iné rozhodnutia vydávať nemohli; tomu zodpovedal aj príkaz generálneho prokurátora 4/2006, ktorý v čl. 7 ods. 2 demonštratívne vypočítaval rozhodnutia, ktoré generálny prokurátor pokladal za spôsobilé prieskumu, vrátane množstva nemeritórnych rozhodnutí, o ktorých sa dôvodová správa nezmieňovala. Nebolo síce medzi nimi uznesenie o vznesení obvinenia - to pribudlo až novelou príkazu GP č. 3/2012 - išlo však len o demonštratívny výpočet a čl. 7 ods. 3 príkazu 4/2006 počítal aj s prieskumom iných uznesení OČTK.
•Navyše vyššie citovaný názor senátu ústavného súdu (II. ÚS 494/2014) bol pri retrospektívnom pohľade na úpravu „tri-šesť-trojky“ účinnú do r. 2015 prekonaný názorom pléna ústavného súdu v uznesení o zjednotení právnych názorov práve ohľadne výkladu § 363 a nasl. Tr. por. v praxi. Ústavný súd v uznesení sp.zn. PLz. ÚS 2/2022 z 15.6.2022 totiž uviedol, že „že formulácia „vo veci“ nie je úplným synonymom formulácie „vo veci samej“ a má širší rozsah (napr. § 32 ods. 4 Trestného poriadku). Navyše, bez ohľadu na uvedenú terminológiu má vznesenie obvinenia minimálne kvázimeritórnu povahu, nakoľko bez neho trestné stíhanie konkrétnej osoby nie je možné.“
•Inak povedané, plénum ÚS SR negovalo vyššie cit. sporný názor II. senátu z r. 2014, že pôvodné znenie § 363 ods. 1 Tr. por. formuláciou „vo veci“ obmedzuje pôvodný dosah tohto inštitútu len na meritórne rozhodnutia poukazom na to, že potom by ale muselo byť v zákone uvedené, že ide o „vec samú“. Navyše plénum poukázalo na to, že uznesenie o vznesení obvinenia je kvázi meritórne rozhodnutie a naznačilo v súvislosti s tým aj efekt „prvého zle zapnutého gombíka“ (bez obvinenia nie je stíhanie možné, pričom chyby pri vymedzení skutku v obvinení môžu poznamenať zákonnosť stíhania spôsobom, ktorý už nie je neskôr možné napraviť).
V argumentačnom zmätku okolo uplatňovania úpravy § 363 a nasl. Tr. por. sa tak zjavne používajú nevhodné, dokonca nepravdivé paralely, ktoré majú zdôrazniť to, že ide o úpravu, ktorá sa v rôznych obdobiach rôznym spôsobom nadužívala. Chybou lávky je však nesprávnosť takýchto paralel.
Nakoľko aktuálne prebieha konanie o vyslovenie nesúladu vyššie uvedenej úpravy § 363 – 367 Tr. por. s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, predkladateľ uvádza, že ho argumentácia oboch navrhovateľov, či už skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo prezidentky Slovenskej republiky nepresvedčila o tom, že by malo ísť o zákonnú úpravu protiústavnú či už z namietaných dôvodov alebo vôbec. V prvom rade, argument navrhovateľov, že len súdy rozhodujú o vine, s podsúvaním tézy, že práve toto exkluzívne oprávnenie si fakticky osobuje generálna prokuratúra pomocou ust. § 363 až 367 nasl. Tr. por., je nepravdivý. Len súdy rozhodujú o uznaní viny, orgány prípravného konania, osobitne prokuratúra, však rozhodujú – a to aj meritórne – o nevine. Takým príkladom je napr. aj uznesenie o zastavení trestného stíhania vydané po vznesení obvinenia.
Problémom, ktorý spája rozhodnutie prokurátora o zastavení stíhania obvineného, kasáciu obvinenia generálnym prokurátorom podľa § 363 – 367 Tr. por. z dôvodov, ktoré fakticky a právne môžu v danej veci ďalšie obvinenie znemožniť a „rozhodnutie“ prokuratúry, že konkrétnu vec stíhať nebude, či že obžalobu voči obvinenému nepodá (pričom takéto konanie nemusí zastaviť, ale môže ho aj prerušiť, prípadne vec postúpiť), je absencia externých kontrolných mechanizmov, t.j. mechanizmov uplatnených „zvonku“ vo vzťahu k prokuratúre. Ide tu stále o ten istý problém, ktorý presahuje rámec § 363 a nasl. Tr. por. a súvisí s diskusiou