B. Osobitná časť
K Čl. I
Ide o reakciu na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý na účely konania podľa čl. 9 ústavného zákona považuje lehotu 1 roka za poriadkovú a nie za prekluzívnu lehotu na začatie konania.
Umožňuje sa osobitným zákonom rozšíriť prípady, keď sa určité konanie alebo nekonanie verejného funkcionára, ktoré je zjavne v rozpore s verejným záujmom, bude považovať za porušenie čl. 4 ústavného zákona s následným konaním voči takémuto funkcionárovi a príslušnou sankciou v zmysle ústavného zákona.
Pri užívaní hnuteľnej a nehnuteľnej veci nie je z pohľadu verejného záujmu až tak podstatná hodnota samotného užívania, ktorá môže byť v extrémnych prípadoch nulová, ale hodnota samotnej užívanej veci, napr. jachta na mori, prímorská vila a pod. Ústavný zákon sa preto v časti majetkového priznania spresňuje tak, aby to lepšie zodpovedalo zmyslu samotného zákona a ochrane verejného záujmu.
Účelom ústavného zákona nie je šikanovať verejných funkcionárov, ktorí z nepozornosti podali o 1 deň neskôr majetkové priznanie, alebo ktorý na to aj celkom zabudli, ale sú ochotní svoje majetkové pomery a príjmy kedykoľvek preukázať. Preto v prípad, ak príslušný orgán, ktorý môže voči verejnému funkcionárovi za porušenie ústavného zákona konať, začne konanie z vlastnej iniciatívy (nie však na podnet tretej osoby) kvôli nepodaniu alebo oneskorenému podaniu majetkového priznania, preruší toto konanie a stanoví verejnému funkcionárovi dodatočnú lehotu na podanie majetkového priznanie. Ak verejný funkcionár majetkové priznanie v stanovenej lehote podá, konanie sa zastaví.
Podobne, ak na podnet tretej osoby príslušný orgán, ktorý rozhoduje o porušení ústavného zákona zistí, že majetkové priznanie bolo podané najneskôr do 180 dní od uplynutia lehoty na jeho podanie, konanie zastaví, pričom z vlastnej iniciatívy takéto konanie ani nezačne.
Z ústavného zákona sa vypúšťa ustanovenie, ktoré zaviedlo mechanizmus, aby ešte potom, ako príslušný výbor parlamentu rozhodne o opätovnom porušení ústavného zákona a strate verejnej funkcie, v tej istej veci rozhodovalo aj plénum parlamentu. Týmto spôsobom sa samotné rozhodnutie stáva zbytočne predmetom politického zápasu, pričom neraz je