Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky
pomoc, a teda aj včasné vyplatenie pomoci, bolo nevyhnuté poznať približný počet subjektov postihnutých
protipandemickými opatreniami či koľko žiadostí o pomoc možno očakávať. Poznanie týchto počtov bolo dôležité preto,
aby na ich zvládnutie v primeranom čase ministerstvá vedeli zabezpečiť dostatočný počet ľudských zdrojov a techniky.
Rýchlosť spracovania žiadostí o akúkoľvek pomoc je závislá od ich počtu, od počtu zamestnancov, ktorí ich spracúvajú,
od počtu úkonov, ktoré musia pri overení žiadostí vykonať a od techniky, ktorú majú na spracovanie žiadostí k dispozícii.
S výnimkou autodopravcov, ktorí sú evidovaní v Jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave
MDaV SR, museli ministerstvá prácne zisťovať počty a štruktúru adresátov pomoci, aby vedeli, koľko financií budú
potrebovať a komu majú pomoc vyplácať. Najťažšie to bolo v odvetví kultúry, kde do novely zákona o poskytovaní dotácií
neexistovala pre subjekty kultúry a kultúrno-kreatívneho priemyslu povinnosť sa registrovať (ako napr. športovci alebo
autodopravcovia). Neexistoval ani centrálny register nájomných vzťahov. MH SR pri tvorbe schémy pomoci
autodopravcom nepožiadalo MDaV SR o sprístupnenie údajov z Jednotného informačného systému v cestnej doprave,
takže ani nevedelo, koľko žiadostí o pomoc v tomto odvetví môže očakávať.
Ministerstvá získané údaje o počtoch a štruktúre subjektov v jednotlivých podporovaných odvetviach využili len
na analýzu finančných potrieb COVID-pomoci. Tieto údaje už neanalyzovali a nevyužili pri plánovaní a nastavení
potrebných vlastných ľudských zdrojov a technických kapacít. Napr. MDaV SR tesne pred spustením poskytovania
COVID-pomoci cestovnému ruchu nevedelo, koľko žiadostí príde, a teda ani čo všetko bude potrebovať. Okrem MPSVaR
SR ministerstvá neanalyzovali ani riziká, ktoré by mohli včasné vyplácanie pomoci ohroziť. Objektívne treba
priznať, že na vypracovávanie nejakých rozsiahlejších analýz v krízovom období, ktoré nikto nečakal a nebol naň
pripravený, nebol čas a problémy bolo potrebné riešiť promptne a operatívne. Poskytovanie pomoci ministerstvá
riešili za pochodu. Na vzniknuté potreby a problémy boli nútené hľadať riešenia priebežne a neustále improvizovať, najmä
v prvých fázach poskytovania COVID-pomoci. Učili sa na vlastných chybách. Vzájomne si skúsenosti neodovzdávali.
Napriek istým problémom bolo poskytovanie COVID-pomoci po personálnej stránke zabezpečené. MPSVaR SR
ako jediné ministerstvo malo tú výhodu, že na to mohlo využiť desiatky úradov práce po celom Slovensku
posilnené v čase od marca 2021 do februára 2022 ešte o 150 zamestnancov priamo zabezpečujúcich poskytovanie
COVID-pomoci. Ak niektorý úrad práce (najmä v Bratislave) nestíhal vybavovať žiadosti o pomoc vo svojom obvode
vypomohli mu iné úrady práce, ktoré z tohto pohľadu neboli až tak vyťažené. Iné ministerstvá museli hľadať ľudské zdroje
a tiež technické kapacity vo vlastných radoch naprieč celými rezortmi. Využili pritom aj kapacity svojich podriadených
organizácií (ŽSR, SIEA, SBA). MDaV SR pri kontrole žiadostí o COVID-pomoc cestovnému ruchu využilo aj inštitút
dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, keďže predpokladalo jednorazovú nárazovú akciu, nie
dlhodobý proces poskytovania pomoci. Po vyčerpaní možností práce na dohodu, limitovanú 350 hodinami práce za rok,
MDaV SR pristúpilo k zriadeniu samostatného odboru štátnej pomoci v cestovnom ruchu, čím poskytovanie pomoci
profesionalizovalo. MH SR, MK SR a tiež MDaV SR pri pomoci cestnej doprave mali pomerne obmedzené ľudské zdroje,
ani nie desiatku ľudí, najčastejšie troch-štyroch. To ohrozovalo plynulosť poskytovania COVID-pomoci a takmer
znemožňovalo zabezpečenie vzájomnej zastupiteľnosti zodpovedných zamestnancov v prípade potreby. Navyše,
kmeňoví zamestnanci ministerstiev mali okrem zabezpečovania COVID-pomoci na starosti aj iné úlohy, ktoré im vyplývali
z pracovného pomeru.
Z pohľadu žiadateľov o COVID-pomoc nebol proces jej poskytovania administratívne náročný. K žiadosti stačilo priložiť
čestné vyhlásenia o splnení podmienok na pridelenie pomoci bez dokladov preukazujúcich ich pravdivosť. Takýto systém,
naopak, viedol k náročnej administratívnej kontrole na strane ministerstiev. Tie museli všetky žiadateľmi predkladané
čestné vyhlásenia overovať v príslušných vzájomne neprepojených štátnych registroch. Každý kontrolór musel
otvoriť niekoľko štátnych registrov. V každom z nich príslušného žiadateľa vyhľadať, najčastejšie pomocou IČO, a overiť
pravdivosť žiadateľom uvádzaných údajov. Keďže neexistoval systém, ktorý by to robil automaticky, táto časť kontroly
žiadostí bola najdlhšia.
Všetky údaje potrebné na vyplatenie pomoci, ktoré žiadatelia preukazovali čestnými vyhláseniami, štát mal, ale
boli roztrúsené vo vzájomne neprepojených registroch. Štát ich teda využíval neefektívne. Chýbalo a chýba
vzájomné prepojenie informačných systémov – registrov jednotlivých ministerstiev. Neexistuje systém, do ktorého by sa
zadalo napr. IČO žiadateľa alebo jeho obchodný názov a ten by „prelustroval“ všetky štátne registre a podľa požiadaviek
zadávateľa (ministerstva) by z nájdených informácií vytvoril zostavu s potrebnými údajmi. Toto by výrazne uľahčilo prácu
pri kontrole oprávnenosti žiadostí a skrátilo by čas poskytnutia pomoci.
Spolupráca ministerstiev pri tvorbe a zabezpečovaní poskytovania COVID-pomoci bola slabá a len neformálna. Bola
založená na osobných kontaktoch a neformálnych telefonických rozhovoroch. Systémová koordinácia poskytovania
COVID-pomoci medzi dotknutými ministerstvami neexistovala. Každé preverované ministerstvo malo vlastný systém
4
