Informácia: Záchyty emisií CO lesmi a pôdou
2
sektory by mali prispieť k cieľu zníženia emisií EÚ do roku 2030, vrátane sektora využívania
pôdy. Realizácia uvedeného nariadenia má pomôcť zlepšiť odolnosť lesov voči zmene klímy,
obnoviť degradované ekosystémy, podporovať biohospodárstvo pri zachovaní biodiverzity,
zvýšiť záchyt uhlíka uloženého v pôde a lesoch, zvýšiť používanie dreva a biologických
produktov s dlhou životnosťou a podporovať výrobu udržateľných potravín.
3. Záchyty emisií skleníkových plynov v sektore LULUCF
Lesy (forest land) predstavujú v sektore LULUCF na Slovensku najvýznamnejšiu kategóriu, ktorá
v ňom zabezpečuje najvyššie záchyty CO
2
. Okrem tejto kategórie využívania krajiny, záchyty CO
2
vykazujú aj kategórie: produkty z vyťaženého dreva, orná pôda a trvalé trávne porasty, avšak
z bilančného hľadiska sú oveľa menej významné.
Záchyty z pôdy (lesnej, ornej, z pasienkov a vo výrobkoch z dreva) tvoria 8 747 Gg ekvivalentu
oxidu uhličitého (v roku 2020) a sú doteraz jedinou možnosťou kompenzovať produkované
emisie skleníkových plynov. Majú totiž veľký potenciál záchytu uhlíka z atmosféry (približne
štyrikrát viac uhlíka sa ukladá v pôde a biomase lesov a poľnohospodárskych plodín než
v atmosfére samotnej) – na rozdiel od všetkých ostatných sektorov, ktoré emisie len produkujú
(napr. doprava, priemysel, energetika, odpadové hospodárstvo, ale aj živočíšna výroba).
Samozrejme, postupom času od roku 1990 dochádza k zmenám vo výmerách jednotlivých
kategórií využitia pôdy, zmenám metodických postupov. Schopnosť zachytávať GHG pôdou
a biomasou, čo sa týka poľnohospodárskej a lesnej pôdy, však zostáva a počas celého
vykazovaného obdobia prevyšoval záchyt nad emisiami v sektore.
Ako príklad je možné uviesť výmery trvalých poľnohospodárskych porastov, ako sú vinice
alebo chmeľnice (viacročné rastliny). Tu je situácia viac ako alarmujúca, pretože sa ich výmera
do roku 2007 zmenšila o polovicu. Práve viacročné plodiny zachytávajú podstatne väčšie
množstvo uhlíka než jednoročné rastliny, a ich rozorávaním vznikajú emisie skleníkových
plynov. Na dôvažok sa deje to, že tieto pozemky neostávajú ornou pôdou, ale sú
preklasifikované na stavebné pozemky, čím dochádza ku konečnej degradácii krajiny a tá sa
stáva producentom emisií. Tieto zmeny sú nezvratné a definitívne a ochudobňujú potenciál
záchytov na Slovensku.
V slovenských lesoch každoročne pribudne cca 5 000 kt uhlíka, avšak zároveň ubudne zhruba
3 800 až 4 000 kt. Bilančný rozdiel tak predstavuje každoročný nárast (zväčšenie zásoby, teda
dlhodobú sekvestráciu) zhruba 1 000 až 1 200 kt uhlíka (po prepočítaní 3 500 až 4 500 kt CO2).
7