Informácia: Záznam z diskusie
„Ústavný vývoj – čas zmien“
Česi si dali do preambuly, že sú verní všetkým dobrým tradíciám česko-slovenskej štátnosti.
Dobrým, čiže komunizmus tam nemusíme vidieť, ale u nás sa to úplne odignorovalo a preto
som ja hovoril, ak pritvrdím, že to bol naozaj tiež politický pohľad tvorcov textu preambuly
na históriu, pretože hlavný dôvod ani nie je náboženstvo alebo písmo, ale skôr snaha fixovať
korene a nejakú historickú legitimitu čo najdávnejšie do minulosti. To je v poriadku. Ale
zatvárať oči nad tým, že bolo Česko-Slovensko iba ukazuje, že tá preambula je veľmi výrazne
politicky motivovaná. Dalo sa to urobiť inak. No a prečo tam nebolo tisícročie v Uhorsku? To
je asi dosť pochopiteľné, pretože my sme to Uhorsko. Národnostný útlak reálne trval ani nie
celé storočie, nebolo to tisíc rokov. Ale predsa len tá pachuť, ktorá tu bola z tej druhej polovice
19. storočia a roku 1918, keď skončilo Uhorsko, tak asi bolo aj logické, že sa nejakým spôsobom
opomenul. Habsburská dynastia nebola niečo, čo by sme chceli brať a k čomu sa chceme hlásiť.
Kamil Baraník
Naša ústava bola novelizovaná 19-krát + 1, čo nadväzuje na rozhodnutie Ústavného súdu,
ktorý rozhodol o tom, že ústavný zákon bol neústavný a ten ústavný zákon bol náhodou
integrálnou súčasťou ústavy, a tým sa tu na pomery Európy stalo niečo pomerne exotické.
Celkovo to, že sa vynašlo v našej ústave materiálne jadro ústavy a samozrejme, že keď ste na
ústavnom paneli, materiálne jadro proste musí padnúť, bez toho to nejde. A v tomto ohľade
by som povedal ešte jednu vec. Národná rada je jediným ústavodarným orgánom – a tak to
bolo zakotvené v našej ústave. V zásade si myslím, že v právnej vede ústavného práva všetci
bubnujú na to, že proces zmeny ústavy je príliš jednoduchý, dokonca bola nedávno taká
komparatívna analýza, kde Slovenská republika bola krajina s najflexibilnejším procesom
zmeny ústavy, dokonca v celej Európe, s ohľadom na takzvaných veto hráčov v systéme sme
predbehli ešte aj britský parlament.
V tomto ohľade je naša ústava naozaj unikátna, nehľadiac na okolnosti, v ktorých si Ústavný
súd SR prisvojil právomoc posudzovať súladnosť ústavných zákonov, ktoré pravdepodobne
neboli správne. V konečnom dôsledku by tá právomoc tak či onak práve pri zneužívaní
ústavodarného procesu vyvstala, takže si v zásade vytvoril právomoc posudzovať v krajných
prípadoch ústavné zákony a ich súlad s ústavou. Iným slovom povedané, Ústavný súd vstúpil
do domény, ktorá dovtedy bola v zásade neobmedzená s ohľadom na Národnú radu SR a jej
možnosť zmeny ústavy. Chápem, že to musia zmeniť práve tí, ktorí by sa obmedzili a je teda
nepravdepodobné, že to nastane. Práve preto do toho vstúpil Ústavný súd a povedal, že
existujú určité hranice, ktoré právna veda dlhodobo vytvárala, respektíve aj formulovala tým,
že existujú nejaké limity, ktoré národná rada nemá k dispozícii.
Národná rada na to reagovala v poslednej novele ústavy a povedala, že túto právomoc
Ústavný súd nemá. To neznamená, že Ústavný súd by mal byť nadradený Národnej rade SR,
ale skôr to, že má predstavovať nejaký orgán, poistku proti možnému zneužitiu právomoci
s ohľadom na to, čo politická reprezentácia môže ponúkať. A vieme si predstaviť, že raz z tých
13
