(iii)odvetvie je často strategické pre celú ekonomiku štátu, ako aj pre obranyschopnosť štátu,
(iv)ide o odvetvie technicky komplexné a finančne intenzívne, čo prirodzene vytvára pre potenciálne podnikateľské subjekty bariéry pri vstupe na trh v rámci tohto odvetvia,
(v)odvetvie integruje širokú škálu subsektorov a ovplyvňuje ďalšie odvetvia hospodárstva, pričom regulácia tohto odvetvia či sektora ovplyvňuje jednotlivé integrované subsektory a má potenciál ovplyvniť aj ďalšie odvetvia hospodárstva.“
Právo na ochranu majetku podlieha obmedzeniam jasne predpísaným v čl. 1 Protokolu č. 1. Európskeho dohovoru ľudských práva, podľa ktorého je zásah do práva na pokojné užívanie majetku povolený len vtedy, ak:
•je to predpísané zákonom,
•je to vo verejnom záujme, a
•je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
Všetky tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. V prípade prvej podmienky zákonnosti je zrejmé, že bola splnená, nakoľko legislatívny zámer bol schválený parlamentom a publikovaný v zbierke zákonov, t.j. boli splnené formálne náležitosti prijatia zákona. Verejný záujem je v danom prípade nespochybniteľný nakoľko ceny elektriny predstavujú ohrozenie fungovania nielen pri zabezpečovaní základných potrieb štátu, ale aj z hľadiska jeho hospodárskej existencie a z tohto titulu je zrejmé, že je splnený aj tretí dôvod.
Ústavou SR zakotvený princíp proporcionality pripúšťa zásah do základných práv a slobôd za predpokladu, že to ústava vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode umožňuje, takýto zásah sleduje legitímny ustanovený cieľ, miera tohto zásahu neprekračuje odôvodnené a rozumné hranice, pričom takýto zásah musí prihliadať na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva alebo slobody. Ústavodarcom použitý termín ,,musí dbať na ich podstatu a zmysel“ však nemožno vykladať v absolútnom termíne, t.j., že ,,nesmie ísť o zásah do podstaty základného práva“. Pripustenie takéhoto pohľadu na vec v zmysle väčšinového rozhodnutia by totiž ad absurdum viedlo vo vzťahu k vlastníckemu právu k záveru, že akékoľvek obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré predstavuje „absolútny zásah do samotnej podstaty vlastníckeho práva“, nie je ústavne vôbec akceptovateľné pričom takáto dikcia je v rozpore s čl. 20 Ústavy SR.
K proporcionalite medzi cieľom a prostriedkami na jeho dosiahnutie a k možnému namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR je potrebné uviesť nasledovné.
Konflikt verejného záujmu a súkromného záujmu sa v právnom štáte rieši požiadavkou na spravodlivú rovnováhu medzi nimi, v zmysle ktorej súkromný záujem nesmie byť neprimerane a nadmerne obmedzený kvôli verejnému záujmu. Z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv vyplýva, že každý zásah do pokojného užívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu a požiadavkami ochrany základných práv a slobôd jednotlivca (napr. rozhodnutie Sporrong a Lönnroth v. Švédsko, rozhodnutie z 23. septembra 1982, alebo Papachelas v. Grécko, rozsudok z 25. marca 1999, či Pasculli v. Taliansko zo 17. mája 2005). Verejný záujem možno chápať ako opak súkromného záujmu. Kým súkromný záujem je spájaný so záujmom konkrétnej osoby, viacerých určených osôb, prípadne konkrétnej skupiny osôb, verejný záujem sa spravidla spája