Komory môžu byť rovnocenné tzn. symetrické (na prijatie zákona je potrebný súhlas oboch komôr), alebo vyvážené (asymetrické). Vo
vyváženom bikameralizme má prvá komora posledné slovo.2 Dôležitosť komôr v prípade bikameralizmu možno preto klasifikovať na základe ich
vzájomných kompetenčných vzťahov, resp. podľa relatívnej sily oboch komôr. Rozlišujeme potom tieto základné typy bikameralizmu:
symetrický (obe komory majú rovnaké právomoci),
mierne asymetrický (dolná komora nemôže prehlasovať veto hornej komory),
úplne asymetrický (horná komora má minimálne právomoci).3
Väčšina autorov a autoriek zaoberajúcich sa touto tému sa zhoduje na tom, že dolné komory parlamentu sú silnejšími komorami disponujúcimi
väčším množstvom právomocí a privilégií. Napríklad horná komora parlamentu ČR – Senát PČR – sa jasne označuje za slabšiu. Zaraďuje sa medzi
konzervatívne komory zákonodarnej korekcie so slabším postavením voči prvej komore – Poslaneckej snemovni (PS PČR).
Na opačnej strane stojí Taliansko, u ktorého hovoríme o dokonalom symetrickom bikameralizme, keď sú obe komory navzájom nezávislé
a majú rovnaké funkcie a právomoci. Zároveň sú právne predpisy prijaté, len ak ich odsúhlasia obe komory.
Zhoda existuje aj na centrálnej téme výskumu bikameralizmu, ktorou by malo byt' samotné správanie sa vo vnútri jednotlivých komôr.
Sledovať by sa pri tom mala hlavne tvorba politík. V tomto prípade sú dôležití tzv. „veto hráči“, teda to, či komory parlamentu môžu prijatie politiky
zablokovať.4 Napríklad Senát ČR môže síce návrh zákona neschváliť a poslať na opätovné prerokovanie do PS PČR (dolnej komory), avšak tá má
vždy konečné slovo a môže návrh zákona potvrdiť v pôvodnom znení aj napriek výhradám Senátu. Právo absolútneho veta má v istých prípadoch
nemecká Spolková rada. Na posúdenie sily horných komôr je teda dôležité poznať ústavné právomoci dvojkomorových parlamentov.
Prinášame podrobnejší pohľad na zloženie, spôsob kreovania a základné právomoci v legislatívnom procese všetkých parlamentov
v členských štátoch Európskej únie – 15 jednokomorových (v tabuľke vyznačené modrou) a 12 dvojkomorových (žltou). U tých demonštrujeme
odlišné typy bikameralizmov na základe ich symetrickosti (farebne rozlíšené), čo je dané najmä ústavnými pravidlami určujúcimi okrem iného ich
vzájomné vzťahy.
2 NIKODÝM, D. 2011. Druhá komora parlamentu - In: Právny obzor. Roč. 6/2011, s. 531-544. ISSN 0032-6984.
3 LIJPHART, A.1999. Patterns of Democracy: Government Forms and Performance in Thirty-Six Countries. New Haven: Yale University Press.
4 TSEBELIS, G.; MONEY, J.: Bicameralism, Cambridge University Press, 1997.
6