V zmysle bodu 5 časti II. Jednotnej metodiky na posudzovanie vybraných vplyvov sa uplatňuje nulový variant, t.j. analýza súčasného stavu, v rámci ktorej sa uvedú dôsledky vyplývajúce z dôvodu absencie právnej úpravy resp. z dôvodu ich neprijatia.
V aplikačnej praxi je v súčasnosti možné, aby na niektorých súdoch (záleží to od úpravy v rozvrhu práce každého súdu) vo veci rozvodu a úpravy práv a povinností konal iný sudca, ako ten, ktorý rozhoduje o úprave práv a povinností do rozvodu. Preto sa navrhuje ustanoviť, že v konaniach podľa prvej hlavy druhej časti, tretej časti a štvrtej časti sa na miestne príslušnom súde návrhy na začatie konania týkajúce sa toho istého maloletého alebo jeho súrodencov budú prideľovať sudcovi, ktorému bol pridelený prvý návrh na začatie konania týkajúci sa tohto maloletého, alebo ak sa konanie začalo bez návrhu, sudcovi, ktorý začal prvé konanie v tejto veci. Ustanovenia o prideľovaní veci náhodným výberom sa nepoužijú. Navrhuje sa explicitne ustanoviť zásadu, že v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých súd na prejednanie veci obligatórne nariadi pojednávanie. Platná právna úprava v § 374, podľa ktorej pojednávanie netreba nariaďovať, môže nabádať sudcu k tzv. rozhodovaniu od stola bez nariadenia pojednávania. Uskutočnenie pojednávania pred nariadením výkonu rozhodnutia sa javí byť efektívny spôsob riešenia vzniknutej konfliktnej situácie. Pozícia sudcu reprezentuje vo vnímaní spoločnosti úradnú autoritu. Touto autoritou smerujúc k dobrovoľnému plneniu môže sudca pôsobiť iba v priamom kontakte s účastníkmi konania. Sudca má rôzne možnosti, vie výchovne pôsobiť na účastníkov a dohovorom ich viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutím uložených povinností. Má priestor účastníkov poučiť o možnosti súdu začať konať ex officio, napríklad o zmene zverenia dieťaťa druhému rodičovi v prípade nerešpektovania úpravy styku zo strany rodiča, ktorému je dieťa zverené. Výsledkom pojednávania môže byť tiež uloženie povinnej mediácie rodičom, či uloženie povinnosti absolvovať psychologické poradenstvo. Všetky formy osobnej starostlivosti (zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov a zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov) sú si navzájom rovnocenné. Na to, ako súd rozhodne, je najpodstatnejšie to, aby bol chránený najlepší záujem dieťaťa v danom konkrétnom prípade. V rodinnoprávnych veciach je potrebné posudzovať každý prípad individuálne (ad hoc).
Do zákona o rodine sa explicitne dopĺňajú formy osobnej starostlivosti aj o spoločnú osobnú starostlivosť oboch rodičov a aj touto ďalšou formou starostlivosti podporovať zachovanie, vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode. Novou paradigmou sa má vyjadriť, že zánikom manželstva (alebo partnerstva) sa nemá oslabiť rozsah rodičovských práv a povinností medzi dieťaťom a rodičom. A zvýrazňuje sa tým cieľ podporiť zachovanie, vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a po rozchode. Navrhovanou úpravou sa má zamedziť, aby za každých okolností súd určil, ktorému rodičovi maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a ako má rodič prispievať na výživu dieťaťa.