Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky  
Odbor Parlamentný inštitút  
Edícia: Informácie  
03/2020  
Prehľad odporúčaní Benátskej komisie  
ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci  
ich rozhodovacej činnosti  
Anotácia:  
Materiál prináša prehľad  
odporúčaní Benátskej  
komisie, týkajúcich sa  
rozhodovacej právomoci  
sudcov, ich funkčnej  
imunity,  
trestnej,  
disciplinárnej a civilnej  
zodpovednosti.  
Kľúčové slová:  
sudca, nezávislosť,  
nestrannosť, imunita,  
funkčná imunita, trestné  
stíhanie  
Vypracovali: Mgr. Martin Mališka a Mgr. Eduard Csudai, PhD.,  
Odbor Parlamentný inštitút  
Schválila: Mgr. Natália Švecová, riaditeľka Odboru Parlamentný  
inštitút  
Bratislava  
19. októbra 2020  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Postavenie Odboru Parlamentný inštitút definuje § 144 zákona NR  
SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej  
republiky, podľa ktorého Parlamentný inštitút plní informačné,  
vzdelávacie a dokumentačné úlohy súvisiace s činnosťou NR SR a jej  
poslancov. Súčasťou odboru je aj Oddelenie Parlamentná knižnica  
a Oddelenie Parlamentný archív.  
V rámci informačnej činnosti Odbor Parlamentný inštitút vydáva  
spravidla tieto informačno-analytické materiály:  
V oblasti vzdelávania Odbor Parlamentný inštitút zastrešuje úvodné  
inštruktážne semináre najmä pre novozvolených poslancov, účasť  
Kancelárie NR SR na parlamentnej rozvojovej spolupráci určenej pre  
zahraničné parlamenty, stážový program pre študentov vysokých  
škôl, ako aj ďalšiu vzdelávaciu, prednáškovú a publikačnú činnosť.  
Materiál slúži výlučne pre poslancov  
Národnej rady Slovenskej republiky a  
zamestnancov Kancelárie NR SR a  
nemôže v plnej miere nahrádzať právne  
alebo iné odborné poradenstvo v danej  
oblasti. Údaje, použité v materiáli, sú  
aktuálne k dátumu jeho zverejnenia.  
Zverejňovanie materiálu je možné iba so  
súhlasom Odboru Parlamentný inštitút  
a autorov.  
2
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Obsah  
3
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Úvod  
Pri riešení otázky rozhodovacej imunity sudcov je nutné, aby sa predkladaný materiál  
v prvom rade venoval otázke nezávislosti sudcov. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená,  
že iné orgány verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli  
ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam  
pre súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré  
zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v  
horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii.  
Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez  
akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci a taktiež vylúčenie ich  
podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť  
súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto  
smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou  
absolútnou a "samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu  
súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale  
(naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé  
súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 Ústavy SR (ďalej  
len „ústava“), v ktorom sa uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé  
a nestranné súdy", a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej  
funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou  
1
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99).  
Právna teória rozlišuje medzi rôznymi atribútmi nezávislosti a nestrannosti súdnej  
moci. Pod pojmom nezávislosť je možné chápať v prvom rade inštitucionálnu nezávislosť  
(nezávislosť súdov) a personálnu nezávislosť (nezávislosť sudcov). Právne záruky  
inštitucionálnej, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s  
verejným záujmom tak, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne  
v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú  
účastníkom súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani  
oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad  
nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo nemôže existovať bez nezávislých sudcov.  
V tomto kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS  
17/08, PL. ÚS 52/99). Navyše, ďalším atribútom nezávislosti môžeme chápať aj ekonomický  
2
predpoklad, ktorý spočíva v ich hmotnom zabezpečení. V nasledujúcom texte budú bližšie  
analyzované hlavné aspekty inštitucionálnej a personálnej nezávislosti súdov a sudcov.  
1 Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2012, sp. zn. 1 Nc 30/2012. Dokument je dostupný na internete  
2 Tamtiež.  
4
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
1 Inštitucionálna nezávislosť súdov  
Inštitucionálnu nezávislosť v prvom rade chápeme ako oddelenie súdov od iných  
štátnych orgánov. Súdy sú tvorené vlastnou sústavou orgánov a nie sú vo vzťahu  
podriadenosti a nadriadenosti voči iným štátnym orgánom. Ich nezávislosť je koncipovaná  
oddelene od moci výkonnej, či zákonodarnej. Súdy nie sú zastupiteľskými orgánmi a nie sú  
vytvorené preto, aby reflektovali demokratickú spoločnosť. Ich základnou kvalitou je  
3
odlúčenie, založené práve na nezávislosti. Tieto východiská však neznamenajú úplnú izoláciu  
súdov od legislatívy či exekutívy, pretože princíp deľby moci umožňuje vyvažovanie moci  
súdov (napr. schvaľovanie rozpočtu parlamentom, resp. udeľovanie amnestie či milosti  
exekutívou). Aj v systéme správy súdnictva sa prejavuje uvedené, keďže v niektorých  
modeloch správy moci súdnej plní určité kompetencie ministerstvo spravodlivosti. Minister,  
resp. iný úradník však nemôže zasahovať prostredníctvom výkonu správy súdnictva do  
rozhodovacej činnosti súdov. Tu sa skôr vyžaduje spolupráca medzi justíciou a výkonnou  
mocou. Taktiež nemôžeme hovoriť o nezávislosti pri svojvôli v rozhodovaní. Súdy konajú  
v tých hraniciach, ktoré im určil ľud v ústave a ktoré zákonodarca bližšie špecifikoval  
v zákonoch. Súdy teda rozhodujú v zmysle známych pravidiel a sú viazané primárne ústavou  
a sekundárne zákonmi (ktoré musia byť v súlade s ústavou). Ďalším atribútom  
inštitucionálnej nezávislosti súdov je ich primeraná právomoc, pretože na to, aby si mohli plniť  
svoju funkciu, predmet ich rozhodovania nesmie byť obmedzovaný zo strany iných mocí.  
4
V opačnom prípade by došlo k porušeniu ústavného princípu deľby moci.  
2 Personálna nezávislosť sudcu  
Personálna nezávislosť sa viaže na osobu sudcu. Ide o stav, kedy sudca nie je vo vzťahu  
nadriadenosti a podriadenosti voči predstaviteľom iných zložiek moci (ministra, premiéra, či  
hlavy štátu). Sudca má voči daným pozíciám rovnocenné postavenie a neprijíma od iných  
osôb príkazy, nariadenia, resp. posudky. V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch  
a prísediacich a zmene a o doplnení niektorých zákonov je sudca „pri výkone svojej funkcie  
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia  
a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností  
zistených v súlade so zákonom.“ Neznamená to však, že môže postupovať či rozhodovať  
svojvoľne, pretože v rámci svojej činnosti je viazaný právnymi predpismi, rozhodnutiami  
vyšších súdov v rámci inštančného postupu, resp. prostredníctvom precedenčných účinkov  
rozhodnutí vyšších súdov. Andrzej Rzepliński, bývalý predseda ústavného súdu v Poľsku na  
margo veci uviedol: „Nezávislý sudca je taký, ktorý je vnútorne nezávislý a nesúdi na základe svojich  
názorov a postulátov, ale na základe kritérií rozhodovania, ktoré na neho deleguje zákon.“ Sudca má  
vykonávať svoju funkciu ako profesionálne povolanie, pretože sa mu zakazuje vykonávať inú  
3 Predmetnú vetu predniesol Felix Frankfurter, bývalý prísediaci Najvyššieho súdu USA vo veci Dennis vs. United  
States 341 U. S. 525 (1951)  
4 CIBUĽKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava: WOLTERS KLUVER, 2017. 358 s. ISBN: 978-80-8168-733-4., s. 220.  
5
 
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
5
prácu okrem sudcovskej funkcie. Úzke prepojenie personálnej nezávislosti sudcov je ich  
materiálne ohodnotenie, keďže ich platy by mali byť adekvátnymi k iným vrcholným  
predstaviteľom iných zložiek štátnej moci a nemali by mať strach, že im niekto môže siahnuť  
6
na plat počas výkonu funkcie. Ústavný súd SR vytvoril nálezom PL. ÚS 27/2015 nasledovné  
kritériá pre posudzovanie ústavnosti znižovania platov sudcov, na základe ktorých sa zisťuje:  
1) či ide o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou  
situáciou štátu a zároveň nie je ohrozená štandardná životná úroveň sudcov, 2) či ide o zásah,  
ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu, 3) či ide o zásah, ktorý nie je prejavom  
7
svojvôle zákonodarcu.  
Existuje niekoľko kritérií, ktoré sú spôsobilé určiť, či súd alebo sudca poskytuje  
v konkrétnom prípade záruky nezávislosti alebo nie. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP)  
judikoval nasledovné kritériá:  
8
1) každý súd musí byť založený na základe ústavy alebo zákona,  
2) spôsob ustanovovania sudcov do funkcie,  
3) dĺžka funkčného obdobia sudcu,  
4) existencia záruk voči vnútorným aj vonkajším vplyvom na sudcu a  
9
5) nezávislé vystupovanie.  
Pri spôsobe menovania do funkcie by mali byť prítomné všetky zložky štátnej moci  
vrátane predstaviteľov súdnej moci. Vymenovanými sudcami by mali byť osoby ustanovené  
kompromisom zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. V prípade dominantného postavenia  
jednej zo zložiek moci, napr. ak by exekutíva mala v danej veci výlučnejšie postavenie,  
znamenalo by to zásah do nezávislosti súdov. Dĺžka funkčného obdobia znamená požiadavku  
ustanovenia sudcu na dlhodobé časové obdobie (spravidla bez časového obmedzenia), pričom  
mandát sudcu by nemal podliehať opätovnému predlžovaniu. Neznamená to však, že sudca  
nemôže byť z funkcie odvolaný. V rámci podmienok SR sú sudcovia ustanovovaní na neurčité  
obdobie od 16. apríla 2002, kedy novelou zákona č. 185/2002 Z. z. bol zmenený § 6 zákona č.  
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len  
ako „zákon o sudcoch a prísediacich“). Predmetnou novelou došlo taktiež k výraznej zmene  
oprávnení pri voľbe a nominácií sudcov a taktiež k zrušeniu povinnej štvorročnej služby  
sudcov predtým, ako mohli byť vymenovaní na neurčité obdobie. Predchádzajúce  
ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich priznávali právo voliť sudcov SR Národnej rade  
SR na návrh vlády SR. V súčasnosti sú nositeľmi týchto právomocí prezident/ka SR  
(vymenováva) a Súdna rada SR (navrhuje). Zákon o sudcoch a prísediacich taktiež do 15.  
5 Prípustnými výnimkami sú literárna, umelecká, či vedecká činnosť, resp. správa vlastného majetku.  
6 CIBUĽKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava: WOLTERS KLUVER, 2017. 358 s. ISBN: 978-80-8168-733-4., s. 220.  
8 Právny predpis s nižšou právnou silou ako zákon je nedostatočný a súd zriadený napr. nariadením vlády nedáva  
záruku nezávislosti.  
9 Pohoska c. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, § 34 a tam cit. case-law ESĽP.  
6
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
apríla 2002 stanovoval, že sudcovia SR boli volení najprv na obdobie 4 rokov a až následne  
opätovne volení Národnou radou SR na neurčité časové obdobie.  
Kritérium posudzujúce záruky nezávislosti sudcu pred vnútornými, či vonkajšími  
vplyvmi sa viaže na množstvo okolností, pričom jednou z nich je aj dĺžka funkčného obdobia,  
resp. existencia inštitútu zákonného sudcu, nepreložiteľnosti sudcu, jeho neodvolateľnosti,  
primeraného finančného ohodnotenia (sociálne a dôchodkové zabezpečenie a pod.). Sudcov  
nemôžu ovplyvňovať tak vplyvy z vnútra justície, ako aj zo strany politikov, procesných strán,  
médií, lobistov, iných právnikov a pod. Nezávislé vystupovanie sudcov sa dotýka ich  
prejavov aj na verejnosti. Sudca by mal byť zdržanlivý a nemal by nadväzovať, resp. udržiavať  
priateľské vzťahy s predstaviteľmi iných zložiek mocí a procesných strán. V praxi sa však  
dané kritérium veľmi ťažko kontroluje a nie je možné žiadať sudcov, aby žili izolovaný život,  
pretože v danom prípade by mohlo ísť o disproporciu a zásahy do ich súkromia.  
Nezávislosť súdnej moci nie je cieľom samým o sebe a nie je to najdôležitejší faktor,  
prečo súdy majú tak významné kompetencie. Nezávislosť súdnej moci je prostriedkom  
k naplneniu účelu súdov, ktorým je nestranné rozhodovanie a ochrana demokracie vrátane  
ľudských práv. Navyše, Ústavný súd SR podporuje predmetné tvrdenie, keď v náleze PL. ÚS  
52/99 zdôraznil, že nezávislosť nie je výsadou súdnej moci, ale jej nevyhnutným  
predpokladom pre naplnenie zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutie.  
Ústavný súd SR navyše dodal, že ani osobná, ani inštitucionálna nezávislosť nie je absolútna  
10  
či samoúčelná, keďže slúži pre riadny výkon súdnictva. Tu sa však dostávame k atribútu  
nestrannosti, pretože nezávislosť je podmienkou sine qua non pre nestrannosť. Ak nie je súdna  
moc nezávislá, nemôže dochádzať k jej nestrannosti, a contrario nie je možné dosiahnuť  
nestranné rozhodnutie v prípade, ak nie je súdna moc nezávislá. Medzi nezávislosťou  
a nestrannosťou existuje priama úmera, pretože čím je súdna moc nezávislejšia, tým vydáva  
nestrannejšie rozhodnutia, pretože ak by bola v područí inej moci, ani jej rozhodnutia by  
neboli nestranné. Najmä diktátorské režimy sa snažia eliminovať judikatívu tak, aby ju  
11  
ovládali takým spôsobom plniacim ich požiadavky.  
Nezávislosť súdnictva má dvojaký účel:  
a) garancia nestranného a spravodlivého procesu,  
b) ochrana demokracie a jej hodnôt, vrátane ľudských práv.  
3 Nestrannosť sudcov  
V predošlom texte sme poukázali na dva atribúty nezávislosti – inštitucionálnu  
a personálnu, pričom, ako bolo spomenuté, nezávislosť je podmienkou pre nestrannosť súdov  
a sudcov. Nestrannosť súdnej moci je podľa prof. Jána Sváka vnútorná stránka subjektívneho  
10 PL. ÚS 52/99  
11 CIBUĽKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava: WOLTERS KLUVER, 2017. 358 s. ISBN: 978-80-8168-733-4., s. 223.  
7
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
12  
rozmeru nezávislosti. Sudca najvyššieho súdu USA Anthony Kennedy definoval nestrannosť  
ako stelesnenie právneho štátu, keďže právo vytvára prísľub neutrality. Ak je tento prísľub  
porušený, právo tak, ako ho poznáme, prestáva existovať. Antonin Scalia, podobne ako sudca  
Kennedy, v minulosti pôsobil ako sudca Najvyššieho súdu USA. Základnou garanciou podľa  
Scaliu je, že „sudca, ktorý prejednáva spor, aplikuje naň právo rovnakým spôsobom, ako ho aplikuje  
13  
voči ktorejkoľvek zo strán.“ Syntézou predošlých prípadov je možné dôjsť k záveru, že  
nestrannosť sa týka vzťahu sudcu k právu, k procesným stranám (ich zástupcom)  
a k predmetu sporu. Sudca by mal aplikovať právo na predmet sporu voči jednotlivým  
procesným stranám v konkrétnom prípade spravodlivo (nestranne) bez ohľadu na to, kto je  
procesnou stranou, jej právnym zástupcom alebo čo je predmetom sporu. Výsledkom práce  
sudcu má byť spravodlivé rozhodnutie či už podľa zákona (legálna spravodlivosť), podľa  
rozdelenia dobra medzi strany (rozdeľovacia spravodlivosť) alebo podľa návratu  
k spravodlivosti tam, kde nastala nespravodlivosť (vyrovnávacia spravodlivosť). Vydanie  
spravodlivého rozhodnutia buduje zároveň aj dôveru suveréna (ľudu) v súdnictvo. Dôvera  
má úzky vzťah s legitimitou a znamená jej rozšírenie do budúcnosti a zároveň eliminuje  
14  
potrebu ďalších procesov verifikácie a dôkazov. Úlohou súdov nie je byť populárny v očiach  
verejnosti, čo je typické pre politické zložky moci, ale naopak, požívať dôveru verejnosti. Pod  
dôverou môžeme chápať prípady, kedy jednotlivec verí, že ak sa obráti na súd, bude jeho  
prípad prejednaný a rozhodnutý spravodlivo. Jednotlivec by sa nemal báť súdu ani sudcov,  
ale mal by vedieť, že v prípade, ak sa obráti na súd, mal by dostať ochranu pred  
15  
nespravodlivosťou.  
Podobne ako pri nezávislosti, aj nestrannosť sa dá skúmať. Uvedené znamená, že  
zisťujeme, či konkrétny sudca v danom konaní je alebo nie je nestranný. Judikatúra ESĽP  
skúma nestrannosť v rámci dvoch rovín:  
a) subjektívna,  
16  
b) objektívna.  
Subjektívna nestrannosť obsahuje v sebe osobnú nezaujatosť alebo nepredpojatosť  
sudcu. Správanie sudcu a jeho vzťah k obom procesným stranám, k ich zástupcom  
a k predmetu sporu je neutrálny. Objektívna nestrannosť sa týka vylúčenia legitímnych  
pochybností sudcu voči stranám, ich zástupcom alebo predmetu sporu. Sudca nielenže musí  
byť nestranný, ale musí sa takým aj zdať – „justice must not only been done, it must also seen to be  
12 SVÁK, J.: V čom spočíva súdna moc. In: Metamorfózy práva ve střední Evropě, Sborník příspevkú z mezinárodní  
konference. Praha: Ústava státu a práva, 2008, s. 206.  
13 Republican party v. White, 536 U. S. 775, 778 (2002)  
14 ROSANVALLON, P.: Counter-Democracy. Politics in Age of Distrust. Cambridge: Cambridge University Press, 2012,  
s. 3-4.  
15 CIBUĽKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava: WOLTERS KLUVER, 2017. 358 s. ISBN: 978-80-8168-733-4., s. 225.  
16 Napr. Micallef c. Malta, rozhodnutie Veľkej komory zo dňa 15. októbra 2009, sťažnosť č. 17056/06, § 93-99. Uvedený  
koncept prebral aj Ústavný súd SR (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 1/2010 z 20. januára 2010).  
8
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
17  
done. Obe roviny obsahujú prezumpciu, že konkrétny sudca je nestranný. Strana, ktorá  
namieta nestrannosť sudcu, musí v určenej lehote prezumpciu vyvrátiť a nesie v tejto veci  
dôkazné bremeno. Sudca sa taktiež môže sám vzdať prejednávania veci, ak má o svojej  
nestrannosti pochybnosti.  
Absolútna nestrannosť sudcu neexistuje, pretože každý sudca má určitý názor na  
právo, má určité životné skúsenosti, politické a náboženské presvedčenie, pochádza z istého  
18  
prostredia, je viac či menej empatický, sociálne cítiaci a pod. Každý jeden takýto faktor  
vplýva na sudcu, akým spôsobom bude aplikovať právo na konkrétny prípad, ktorý  
rozhoduje. Absolútnu nestrannosť chápanú ako tabula rasa sudcu teda nahrádza relatívna  
19  
nestrannosť, ktorá sa skúma v spomínanej subjektívnej a objektívnej rovine.  
Pri sudcoch sú osobné záruky výkonu ich povolania rovnako dôležité ako  
inštitucionálne. Osobitný rozmer personálnych záruk predstavuje konkrétne opatrenia určené  
pre zaistenie záruk nezávislosti sudcov. Garanciou a podmienkou nezávislosti sudcu je to, že  
sudca vykonáva svoju funkciu ako profesionálne povolanie. Sudcovi sa a contrario zakazuje  
vykonávať inú zárobkovú činnosť než prácu sudcu. Prof. Svák rozdelil osobné záruky na  
právne a mimoprávne. Do právnych je možné zaradiť kariérne (výkon funkcie na  
neobmedzené obdobie a nepreložiteľnosť sudcu proti jeho vôli, s výnimkou rozhodnutia  
20  
disciplinárneho senátu), stavovské (vytváranie združení sudcov) a materiálne (sociálne  
zabezpečenie, dovolenka či dôchodok).  
4 Zodpovednosť sudcov  
Ďalšou veľmi dôležitou otázkou ohľadom sudcov je ich zodpovednosť. Pri sudcoch je  
možné rozlišovať štyri formy zodpovednosti: trestno-právna, administratívno-práva,  
občiansko-právna a disciplinárna.  
Sudcovia všeobecných súdov sú trestne zodpovední v zmysle Trestného zákona  
a Trestného poriadku. Osobitný režim funguje pri ich vzatí do väzby, na ktorý sa vzťahuje čl.  
136 ods. 3 Ústavy SR: „Ústavný súd dáva súhlas na vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.  
Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,  
podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi.“ Bez udelenia  
takéhoto súhlasu je vzatie do väzby sudcu počas výkonu trvania funkcie sudcu vylúčené.  
Sleduje sa tým ochrana sudcov, ktorí môžu rozhodovať o veciach voči štátu a orgánom  
verejnej moci, ktoré by sa mohli v krajných prípadoch uchýliť aj k praktikám vzatia do väzby  
len preto, že sudca rozhodol proti štátu, resp. vplyvnej osobe. Takúto prax bolo možné  
17 Zásada prebratá z britského práva, ktorá znamená, že spravodlivosť má byť okrem toho, že jej bolo vyhovené, aj  
viditeľná.  
18 CIBUĽKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava: WOLTERS KLUVER, 2017. 358 s. ISBN: 978-80-8168-733-4., s. 226.  
19 ĽALÍK, T. Politika a aktivizmus na ústavnom súde. Justičná revue, roč. 63, č. 5, 2011, s. 697-699.  
20  
BRUNOVSKÁ, A. Iniciatívy Združenia sudcov Slovenska v otázke sudcovskej nezávislosti. In: Justičná revue.  
1993, roč. 45, č. 5, s. 64-65.  
9
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
evidovať aj v zahraničí. Éric Halphen sa snažil vypočuť v rokoch 2001-2002 vtedajšieho  
francúzskeho prezidenta J. Chiraca vo veci korupcie jeho volebnej kampane. Tlaky výkonnej  
moci na jeho osobu najprv viedli k jeho odvolaniu z prípadu a nakoniec aj k jeho neskoršiemu  
21  
odchodu z justície v roku 2002.  
Administratívnoprávna zodpovednosť v podmienkach SR znamená, že sudcovia  
nemajú žiadnu osobnú ochranu a za priestupky či iné správne delikty sú plne zodpovední.  
V zmysle §§ 151 a 151a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších  
predpisov: „Sudca je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie. Na zodpovednosť za  
disciplinárne previnenie stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanovuje, že je potrebné  
úmyselné zavinenie. Nedbanlivosťou sa na účely tohto zákona rozumie také konanie sudcu, kedy vedel  
alebo vedieť mal, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraného  
dôvodu sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.“ Rovnako je tomu aj pri občiansko-  
právnej zodpovednosti. Osobitná forma zodpovednosti je disciplinárna zodpovednosť sudcov  
za disciplinárne previnenie, ktorú realizujú disciplinárne senáty. Jedná sa o vnútornú kontrolu  
dodržiavania rôznych povinností zo strany sudcov. Existencia takejto formy zodpovednosti je  
prejavom internej kontroly justície, ktorú vykonáva samotná justícia. Sankciami v rámci  
disciplinárnej zodpovednosti môžu byť napomenutie, zníženie platu, preloženie na iný súd, či  
22  
dokonca, až pozbavenie sudcovskej funkcie. Podrobnejšiu zákonnú úpravu k danej veci  
ustanovuje § 27h ods. 3 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene  
a o doplnení niektorých zákonov: „Pri výkone pôsobnosti v súvislosti s oprávnením predsedu súdnej  
rady podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi je predseda súdnej rady oprávnený  
požadovať od disciplinárne zodpovedného sudcu stanovisko k disciplinárnemu previneniu a k veciam  
súvisiacim s disciplinárnym previnením; na tento účel si predseda súdnej rady môže vyžiadať súdny  
spis vrátane spisov v trestnom konaní, tým nie sú dotknuté ustanovenia Trestného poriadku a robiť z  
neho odpisy, výpisy, kópie a žiadať doplňujúce vyjadrenia.“  
21 ZUPANIČ, B. The Owl of Minerva: Essays on Human Rights. Utrecht: Eleven International Publishing, 2008, s. 361,  
pozn. č. 22. [cit. 08.10.2020].  
22 GIBA, M. a kol.: Ústavné právo. Bratislava: WOLTERS KLUWER, 2019. 481 s. ISBN: 978-80-571-0086-7., s. 294. [cit.  
09.10.2020].  
10  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
5 Odporúčania Benátskej komisie vo vzťahu k imunitám sudcov  
Pri spracovaní predmetnej požiadavky sme primárne vychádzali z kompilácie  
stanovísk a posudkov Benátskej komisie vzťahujúcich sa na súdy a sudcov, ktorá bol vydaná  
23  
11. decembra 2019. Predmetná kompilácia v časti 3.4.1 Imunity obsahuje výňatky zo  
stanovísk a posudkov/štúdií prijatých Benátskou komisiou k otázkam týkajúcim sa súdneho  
systému.  
Neexistujú prísne stanovené európske štandardy ohľadom súdnej imunity. Predmetné  
tvrdenie necháva dotknutému štátu veľkú mieru voľnej úvahy. Definovanie právnej  
zodpovednosti za výkon spravodlivosti teda závisí aj od úvah týkajúcich sa jednotlivých  
24  
krajín. Keďže súdnictvo vrátane ústavného súdu má za úlohu rozhodovať o otázkach  
nestranne, na základe faktov a v súlade s právom, nesmie byť vystavené žiadnym  
neprípustným vplyvom, podnetom, nátlakom, vyhrážkam ani zásahom, priamym alebo  
nepriamym, z akejkoľvek strany alebo akéhokoľvek dôvodu. Princíp nezávislosti súdnictva  
oprávňuje a vyžaduje od súdnictva, aby zabezpečilo, že konania na súde budú vedené  
spravodlivo a práva strán konaní sú rešpektované. Sudcovia by mali mať neobmedzenú  
slobodu rozhodovať o veciach nestranne, v súlade so svojím svedomím a výkladom  
25  
skutočností, pričom zároveň dodržiavajú platné právne predpisy. Zneužitie súdnej moci  
vedie k nenaplnenie jej účelu. Sudcovia, ktorí pri výkone svojich funkcií prijmú úplatok, a tým  
26  
naplnia skutkovú podstatu trestného činu, sa nemôžu dožadovať trestnoprávnej imunity.  
Funkčná imunita nevylučuje trestné stíhanie v prípadoch, ktoré sa netýkajú súdneho  
rozhodovania, pretože trestné činy môže spáchať ktokoľvek, vrátane sudcu, teda aj sudcu  
27  
ústavného súdu. Sudcovia podobne ako iné osoby by mali byť trestaní za páchanie trestných  
28  
činov, napríklad spôsobenie dopravnej nehody z dôvodu požitia alkoholických nápojov.  
V nasledujúcom texte sú bližšie analyzované odporúčania Benátskej komisie k funkčnej  
imunite sudcov.  
Benátska komisia sa vo svojej správe k nezávislosti sudcov pod sp. č. CDL-AD  
(2010)004 zaoberala aj podmienkou trestnoprávnej zodpovednosti sudcov. Komisia sa  
23 Kompilácia je pravidelne aktualizovaná. Súčasná verzia vychádza z rozhodnutí prijatých do 119. plenárnej  
24 CDL-AD (2015) 013, Stanovisko k návrhom zmien a doplnení ústavy o imunite poslancov parlamentu a sudcov  
Ukrajiny, § 23.  
25 CDL-AD (2019)028, k trestnej zodpovednosti sudcov Ústavného súdu, § 21.  
26 Odporúčanie CM/Rec (2010)12 – Sudcovia: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, ods. 3; stanovisko CCJE č. 3  
o etike a zodpovednosti sudcov, bod 52; Podľa správy o nezávislosti súdneho systému, časti I (CDL-AD(2010)004),  
ods. 61, je korupcia kvalifikovaná ako „úmyselné“ rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom. To je najčastejší  
prípad, ale nie vždy, napr. ak sudca koná úmyselne pri prijímaní úplatku, ale potom úmyselne nevydá rozhodnutie  
v rozpore so zákonom.  
27 Pozri správu o nezávislosti súdneho systému, časť I CDL-AD (2010)004, § 61, cit. z CDL-AD (2019)028, k trestnej  
zodpovednosti sudcov Ústavného súdu, § 24.  
28 CDL-AD (2019)028, k trestnej zodpovednosti sudcov Ústavného súdu, § 24.  
11  
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
opierala o závery CCJE (Poradná rada európskych sudcov - Conseil consultatif de juges  
européens), ktorá vo svojom stanovisku zhodnotila, že sudcovia by mali byť trestnoprávne  
zodpovední za konanie, ktoré spôsobili mimo vykonávania svojej funkcie a trestnoprávna  
zodpovednosť by sa nemala ukladať sudcom za neúmyselné zlyhania pri výkone funkcie.  
CCJE sa taktiež vyslovila, že pochybenia sudcov by mali byť vyhodnocované na základe  
odvolacieho systému súdov, pretože každé pochybenie v rámci výkonu súdnictva by malo ísť  
na vrub štátu. Jedinou výnimkou by malo byť osobné zlyhanie sudcu.  
Pokiaľ ide o nezávislosť sudcov, je potrebné zdôrazniť, že súdna imunita - to znamená  
imunita pred stíhaním za činy vykonané pri výkone funkcie sudcu, s výnimkou úmyselných  
trestných činov (t. j. funkčná imunita), je neoddeliteľnou súčasťou širšej koncepcie nezávislosti  
29  
súdnictva. Ako bolo už spomenuté, keďže neexistujú prísne európske štandardy týkajúce sa  
súdnej imunity, štáty majú pri organizácii súdnictva veľkú mieru vlatného uváženia, vrátane  
vytvorenia systémov na zabezpečenie profesionálneho a etického správania sa sudcov. Je však  
potrebné zdôrazniť, že sudcovská imunita je dôležitá, pretože slúži nezávislosti sudcu v  
rozsahu, v akom mu umožňuje rozhodovať o prípadoch bez obáv z občianskoprávnej alebo  
trestnoprávnej zodpovednosti za súdne rozhodnutie, ktoré vydal v dobrej viere. Nezávislosť,  
nestrannosť, bezúhonnosť a profesionalita sú základnými hodnotami súdnictva. Keďže pojmy  
nezávislosť a objektívna nestrannosť spolu úzko súvisia, môžu v závislosti od okolností  
30  
vyžadovať spoločné preskúmanie.  
Je nesporné, že sudcovia musia byť chránení pred neprimeraným vonkajším vplyvom.  
Na tento účel by mali mať iba výlučne funkčnú imunitu (imunita pred stíhaním za činy  
vykonané pri výkone ich funkcií, s výnimkou úmyselných trestných činov, napr. pri  
úplatkoch). Navyše, sudcovia by sa nemali dostať vlastným pričinením do situácie, ked by ich  
nezávislosť a nestrannosť mohla byť spochybnená. Toto odôvodňuje vnútroštátne pravidlá  
nezlučiteľnosti justičného úradu s inými funkciami a je to tiež dôvod, prečo mnoho štátov  
31  
obmedzuje politické činnosti sudcov.  
Benátska komisia dlhodobo zastáva názor, že sudcovia by mali požívať funkčnú  
imunitu, pretože je zárukou nezávislosti súdnictva. Aj keď štát môže, ak je to tak zamýšlané,  
prevziať objektívnu zodpovednosť za nezákonné rozhodnutia, objektívnu zodpovednosť nie  
32  
je vhodné uplatňovať v prípade osobnej zodpovednosti sudcov. Benátska komicia  
29 V zmysle § 38 CDL-AD (2014) 018, spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a  
doplnení právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 38. Pokiaľ však ide o  
imunitu sudcov, je potrebné oddeliť hmotnú otázku týkajúcu sa vecnej pôsobnosti funkčnej imunity, ktorá by mala  
poskytovať právne dôvody na vyslovenie neprípustnosti sťažnosti podanej sudcovi od procesných záruk, ktoré  
existujú na ochranu práve danej funkčnej imunity.  
30 CDL-AD (2017) 002, Amicus Curiae, List Ústavnému súdu Moldavskej republiky o trestnoprávnej zodpovednosti  
sudcov, § 9.  
31 CDL-AD (2010) 004, Správa o nezávislosti súdneho systému, časť I: Nezávislosť sudcov, § 62.  
32 CDL-AD (2018) 022, Stanovisko k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o súdnej rade a zákon, ktorým sa mení  
a dopĺňa zákon o súdoch, § 79.  
12  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
vyzdvihuje dôležitosť odvolacieho systému, ktorý môže v prípade splnenia zákonných  
podmienok vyústiť až pred konanie v rámci ESĽP, ktorý môže zistiť nesprávnu činnosť  
v rámci vnútroštátneho právneho poriadku, ale v takom prípade nie je zodpovedný konkrétny  
sudca, ale štát ako taký. Takéto zlyhania sú výsledkami zlej legislatívy, resp. judikatúry a vo  
všeobecnosti potom nie je možné zredukovať pochybenie len na konanie v „zlej viere“, resp.  
nedostatok profesionality daného sudcu. Ak ESĽP zistení porušenie EDĽP v konkrétnom  
prípade, tak by to nemalo priamo a automaticky viesť k disciplinárnej zodpovednosti alebo k  
zníženiu hodnotenia. Benátska komisia predchádzajúcim textom reflektovala na odporúčanie  
33  
Rady Európy CM/Rec (2010)12.  
Je rozumné udeliť občiansko-právnu imunitu sudcovi konajúcemu v dobrej viere pri  
výkone jeho povinností. Imunita by sa však nemala rozšíriť na korupčný alebo podvodný čin  
34  
vykonaný sudcom.  
Je potrebné zdôrazniť, že aj keď je materiálny rozsah funkčnej imunity obmedzený  
(napr. výslovne vylúčenie určitých trestných činov ako je podplácanie, branie úplatku,  
korupcia alebo ovplyvňovanie), tak procesné záruky stále budú chrániť sudcov, napríklad  
pred vydieraním týkajúcim sa údajného trestného činu spáchaného vo funkcii, zabezpečením,  
že iba dôvodné podozrenia a sťažnosti získajú súhlas Rady sudcov na pokračovanie v  
35  
konaní.  
Predmetné odporúčanie sa týkalo otázky, či je vhodné výslovne vyňať niektoré  
úmyselné trestné činy (branie úplatku, korupcia, ovplyvňovanie) z funkčnej imunity sudcov.  
Benátska komisia uvádza, že tento krok môže síce negatívne vplývať na sudcov a vládu práva,  
avšak môže byť odôvodnené, aby boli konkrétne trestné činy vyčlenené z funkčnej imunity za  
predpokladu, že korupcia vo verejnom sektore, vrátane súdnictva, predstavuje konkrétny  
problém. Benátska komisia zároveň uvádza, že predmetné opatrenia by mali byť považované  
36  
za súčasť ucelenej protikorupčnej reformy.  
Je potrebné zdôrazniť, že ochrana sudcov pred zodpovednosťou za ich súdne  
rozhodnutia existuje ako nevyhnutný dôsledok nezávislosti súdnictva a je vyjadrená vo  
funkčnej imunite pri úkonoch vykonávaných pri výkone ich súdnych funkcií. Je nevyhnutné  
zabezpečiť, aby sa sudcovia mohli zapájať do riadneho výkonu svojich funkcií bez obáv  
z ohrozenia ich nezávislosti strachom zo začatia trestného stíhania alebo občianskoprávnej  
žaloby zo strany osôb, ktoré by sa cítili poškodené, vrátané štátnych orgánov. V súvislosti  
33  
CDL-AD (2018) 022, Stanovisko k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o súdnej rade a zákon, ktorým sa  
mení a dopĺňa zákon o súdoch, § 76. [cit. 09.10.2020].  
34 CDL-AD (2008) 039, Stanovisko k návrhu zmien a doplnení ústavného zákona o štatúte sudcov Kirgizska, § 24.  
[cit. 09.10.2020].  
35  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 42.  
36  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 42.  
13  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
s imunitou sudcov je potrebné oddeliť hmotnoprávnu otázku týkajúcu sa vecného rozsahu  
funkčnej imunity, ktorá by mala poskytovať právne dôvody na vyhlásenie neprípustnosti  
37  
sťažnosti voči sudcovi, od procesných záruk, ktoré existujú na ochranu funkčnej imunity.  
Benátska komisia pri mnohých príležitostiach argumentovala v prospech obmedzenej  
funkčnej imunity sudcov tým, že by sa vzťahovala iba na prípady zákonného konania počas  
38  
výkonu funkcie. Benátska komisia upozorňuje na odporúčanie zo stanoviska č. 3 Poradnej  
rady európskych sudcov, kde sa uvádza, že sudcovia, ktorí počas výkonu svojich funkcií  
spáchali čin, ktorý by sa za iných okolností považoval za trestný čin (napr. prijatie úplatku),  
39  
sa nemôžu dovolávať imunity.  
Musí tak existovať rovnováha medzi imunitou ako prostriedkom ochrany sudcov proti  
nátlakom a haneniu zo strany štátnych orgánov a jednotlivcov (napr. zneužívanie trestného  
stíhania, neopodstatnené, hanebné alebo zjavne neodôvodnené sťažnosti) a skutočnosťou, že  
sudcovia nemajú byť postavení nad zákon. V zásade by tak sudca mal mať možnosť profitovať  
z imunity iba v prípade zákonného konania. Ak sudca spácha trestný čin pri výkone svojej  
40  
funkcie, tak by nemal mať imunitu voči trestným činom.  
„Procedurálna imunita“, inými slovami osobitná právna ochrana/procesná záruka pre  
sudcov obvinených z protiprávneho konania, obyčajne smerujúca proti zatknutiu, zadržaniu  
alebo stíhaniu, by pomohla zabezpečiť, že sudcovia môžu riadne vykonávať svoje funkcie bez  
toho, aby ich nezávislosť bola ohrozená strachom zo stíhania alebo inými právnymi krokmi zo  
strany osoby, ktorá by sa cítila poškodená, vrátane štátnych orgánov.  
V mnohých krajinách existuje takáto „nedotknuteľnosť“ alebo „procedurálna imunita“  
na ochranu sudcov pred potenciálne neopodstatnenými alebo nepravdivými obvineniami,  
zlovoľnými alebo zjavne neodôvodnenými sťažnosťami, ktoré by na sudcov mohli vyvíjať  
nátlak. Ak by sa zákonodarca rozhodol pre tento typ širšej imunity, tak rozsah tejto imunity  
by sa mal presne vymedziť. V každom prípade by postup pri zbavovaní imunity mal zahŕňať  
procesné záruky chrániace sudcovskú nezávislosť a potrebné rozhodnutie by mal prijať  
nezávislý sudcovský orgán alebo iný nezávislý orgán, pričom však treba zabezpečiť, že  
podmienky a mechanizmus pre zbavenie imunity nepostaví sudcov mimo dosah zákona.  
37  
CDL-AD(2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
38  
Pozri bod 19 Listu Amicus Curiae Benátskej komisie o imunite sudcov Ústavnému súdu Moldavska, CDL-AD  
internete:  
[cit.  
09.10.2020].  
39  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 52.  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
40  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 41.  
14  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Jednou z možností, ako to dosiahnuť, je zabezpečenie, že disciplinárna komisia je zložená  
41  
zo širokého množstva zainteresovaných osôb, ktoré zabezpečia jej nezávislosť a neutralitu.  
Podľa názoru komisie neexistuje v princípe žiadny dôvod, aby bolo so sudcami nižších  
a vyšších súdov zaobchádzané rôznymi spôsobmi vo veciach disciplíny a odvolania z funkcie.  
Všetci sudcovia by mali mať rovnaké záruky nezávislosti a rovnaké imunity pri výkone  
42  
sudcovskej funkcie.  
Pojem sudcovskej imunity je súčasťou širšieho konceptu sudcovskej nezávislosti.  
Sudcovská imunita nie je sama osebe cieľom, ale slúži nezávislosti sudcu, ktorý by mal mať  
možnosť rozhodovať o prípadoch bez obáv z občianskoprávnej alebo trestnoprávnej  
zodpovednosti za súdne rozhodnutie vynesené v dobrej viere.  
Skupina štátov proti korupcii (GRECO - Le Groupe d’Etats contre la Corruption) Rady  
Európy rozlišuje dva druhy imunít – imunitu voči zodpovednosti (non-liability immunity)  
a imunitu-nedotknuteľnosť (inviolability-immunity) alebo inak aj procesnú imunitu (procedural  
immunity). Imunita voči zodpovednosti znamená, že sudca nie je zodpovedný za vydané  
rozhodnutia. Procesná imunita chráni sudcu pred trestným stíhaním. V zmysle uvedeného  
slúži procesná imunita na zachovanie imunity voči zodpovednosti. Iba po osobitnom postupe,  
kedy sa preskúma podstata obvinení voči sudcovi, možno sudcovi procesnú imunitu odobrať.  
GRECO považuje imunitu voči zodpovednosti pri výkone sudcovskej funkcie za predpoklad  
sudcovskej nezávislosti, zatiaľ čo procesná imunita „vyvoláva vážne problémy v súvislosti  
43  
s efektívny bojom proti korupcii“.  
Pri predchádzajúcom odporúčaní sa v prvom odseku spomína aj protikorupčná  
reforma, ktorej súčasťou by mali byť aj procesné záruky chrániace nezávislosť súdnictva.  
Benátska komisia sa odvoláva na odporúčanie zo stanoviska č. 3 Poradnej rady európskych  
sudcov, že procesné záruky môžu byť poskytnuté, aby sa predišlo krivému obvineniu alebo  
ohováraniu sudcov. CCJE považuje za potrebné, aby procesné záruky existovali obzvlášť  
v krajinách, kde môže byť vyšetrovanie alebo trestné konanie začaté na podnet súkromnej  
osoby. Mal by existovať mechanizmus, ktorý zabráni alebo zastaví také vyšetrovanie alebo  
konanie proti sudcovi, ktoré súvisí s údajným výkonom jeho funkcie, ak neexistuje dôvod,  
44  
ktorý by naznačoval existenciu akejkoľvek trestnoprávnej zodpovednosti sudcu. Benátska  
komisia však dodáva, že potreba zachovania procesných záruk pred zrušením imunity sudcu  
41  
CDL-AD (2016) 025, Spoločné stanovisko k návrhu zákona o zavádzaní zmien a doplnení a zmenách ústavy  
Kirgizskej republiky, § 77 a 78.  
42  
CDL (1995) 074rev, Stanovisko k albánskemu zákonu o organizácii súdnictva (kapitola VI Prechodnej ústavy  
Albánska), s. 2.  
44 Pozri bod 54 stanoviska CCJE č. 3. Dostupné na: https://rm.coe.int/16807475bb 18.6.2020. [cit. 12.10.2020].  
15  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
pred začatím trestného konania závisí od kontextu v každej krajine a od toho, či existuje obava,  
45  
že proti sudcom by sa mohli skutočne vzniesť neoprávnené obvinenia.  
Benátska komisia sa zaoberala aj možnosťou výnimiek z procesných záruk, keďže  
46  
výskum ukázal, že občas majú súdne rady tendenciu nezbavovať sudcov imunity, aj keď  
neexistuje náznak tlaku na dotknutého sudcu, čo porušuje rovnosť sudcov a bežných občanov,  
47  
a môže mať katastrofálny dopad na dôveryhodnosť súdnictva ako celku. Jednou z možností,  
ako zabrániť sebaochrane a klientelizmu je, že by súdna rada nebola obsadená výlučne  
48  
sudcami, ale boli by v nej aj nesudcovia. Benátska komisia sa odvoláva na Úrad OBSE pre  
demokratické inštitúcie a ľudské práva, konkrétne na Kyjevské odporúčania o sudcovskej  
nezávislosti vo východnej Európe, na južnom Kaukaze a v strednej Ázii. V bode 7 „Zloženie  
súdnych rád“ sa uvádza, že by členovia reprezentujúci súdnictvo mali reprezentovať  
sudcovský stav ako celok, nemali by dominovať sudcovia odvolacích súdov. Pokiaľ ide o časť  
členov nevolenú sudcami, tak by mala pozostávať z osôb z právnickej akademickej obce  
a vhodné by bolo, aby bol členom aj zástupca advokátskej komory. Prokurátori by mali byť  
vylúčení, ak nepatria k rovnakému stavu ako sudcovia. Ostatní zástupcovia orgánov činných  
v trestnom konaní/polície by sa rovnako nemali stať členmi. Činnosti súdnej rady by nemali  
49  
dominovať zástupcovia výkonnej a zákonodarnej moci.  
GRECO taktiež poukazuje na skutočnosť, že procedurálne záruky (procedurálna  
50  
imunita), môžu niekedy spôsobiť vážne problémy pri efektívnom boji s korupciou. Treba  
teda diskutovať a zvážiť, či by v prípade niektorých trestných činov nebolo možné stíhať sudcu  
aj bez súhlasu súdnej rady (napr. podplácanie, branie úplatku, korupcia). Legislatívne tak  
možno stanoviť, že by v prípade taxatívne určených trestných činov nebol potrebný súhlas  
súdnej rady. Alternatívou je, že by súdna rada v princípe udeľovala súhlas v prípadoch brania  
úplatku, korupcie, atď., pokiaľ by sa nepreukázalo, že návrh je zjavne neodôvodnený. Voči  
51  
rozhodnutiu súdnej rady by mal existovať opravný prostriedok.  
Aby sa zabránilo zneužívaniu predmetného stavu, tak je možné k niektorým trestným  
činom (napríklad krivé obvinenie, krivá výpoveď a krivá prísaha, nepravdivý znalecký  
45  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 55.  
[cit. 12.10.2020].  
48  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 59.  
49  
Kyjevské odporúčania o sudcovskej nezávislosti vo východnej Európe, na južnom Kaukaze a v strednej Ázii.  
50  
Pozri stranu 41 tematického článku GRECO „Imunita verejných činiteľov ako možné prekážky v boji proti  
korupcii“ (2005).  
51  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, § 60.  
16  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
posudok, tlmočnícky úkon a prekladateľský úkon) priradiť osobitnú priťažujúcu okolnosť, ak  
by boli spáchané voči sudcovi. Možno to považovať za dodatočnú záruku. V zákone nemožno  
obsiahnuť všetky prípady, kedy by súdna rada mala alebo nemala udeliť súhlas s trestným  
stíhaním sudcu. Mali by však byť stanovené aspoň základné princípy, podľa ktorých sa bude  
postupovať. Ako je uvedené vyššie, súhlas by mal byť udelený, pokiaľ nie je návrh zjavne  
52  
neodôvodnený, alebo ak je sudca prichytený in fladrante delicto.  
Problematiku procedurálnej imunity možno zhrnúť nasledovne. Jej účelom nie je  
chrániť sudcu pred trestným stíhaním, ale iba pred krivými obvineniami, ktoré sú vznesené  
voči sudcovi za účelom vytvorenia tlaku na sudcu. V ostatných prípadoch by mal byť sudca  
53  
zbavený imunity príslušným orgánom v rámci súdneho systému.  
5.1 Trestnoprávna a disciplinárna zodpovednosť sudcov a definícia justičnej chyby  
Bližšiu špecifikáciu trestnoprávnej zodpovednosti ustanovila Benátska komisia  
v rámci sp. zn. CDL-AD (2017)002, kde trestná zodpovednosť zahŕňa výklad zákona,  
zisťovanie skutočností a posudzovanie dôkazov, avšak len ak sa jedná o také konanie, ktoré  
vykazuje znaky naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu alebo ak tak sudca  
konal a dopustil sa hrubej nedbanlivosti. To, že ako sudca vykladá zákon, resp. že koná  
v dobrej viere, by malo byť garanciou toho, že nebude stíhaný za výkon súdnych kompetencií.  
Ak by sa sudca mal dopustiť takýchto chýb aj napriek tomu, že konal v dobrej viere, resp. inak  
vyložil zákon, odvolacie konanie je garanciou nápravy spôsobených chýb.  
Odporúčanie Benátskej komisie v krátkej správe Amicus Curiae pripravenej na žiadosť  
ústavného súdu Moldavskej republiky CDL-AD (2017)002 poukázalo aj na vzťah trestnej  
a disciplinárnej zodpovednosti: trestná a disciplinárna zodpovednosť sa vzájomne  
nevylučujú; disciplinárne sankcie môžu byť stále primerané v prípade, ak by nebol sudca ďalej  
trestne stíhaný. Tiež skutočnosť, že trestné konanie nebolo začaté z dôvodu, že voči sudcovi  
nebolo možné vyvodiť trestnú zodpovednosť, resp. na základe zistení skutkových okolností v  
trestnom konaní, neznamená to, že nemuselo dôjsť k disciplinárnemu porušeniu zo strany  
dotknutého sudcu, a to práve z dôvodu odlišnej povahy týchto povinností. Ak priestupok  
sudcu môže narušiť dôveru verejnosti v súdnictvo, je vo verejnom záujme začať proti tomuto  
sudcovi disciplinárne konanie. Trestné konanie však nezohľadňuje konkrétny disciplinárny  
aspekt pochybenia, ale trestnú zodpovednosť. Iba zlyhania vykonané úmyselne alebo s  
52  
CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k návrhom zmien a doplnení  
právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v Kirgizskej republike, §§ 61 a 62.  
17  
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
opakovanou, vážnou alebo hrubou nedbanlivosťou, môžu zakladať disciplinárnu, občiansko-  
54  
právnu a trestnú zodpovednosť a možné potrestanie.  
K pojmu justičná/súdna chyba sa Benátska komisia zmienila v odporúčaní CDL-AD  
(2018)017: „Nie je možné definovať súdnu chybu bez použitia všeobecných pojmov, ktoré musia súdy  
vykladať. Aby sa odstránili obavy, že táto nová definícia by mohla blokovať sudcov alebo prokurátorov  
pri rozhodovaní, bolo by vhodné doplniť do nového článku 96 doložku, v ktorej sa výslovne uvedie, že v  
prípade neexistencie zlej viery a/alebo hrubej nedbanlivosti, sudcovia požívajú funkčnú imunitu a  
nezodpovedajú sa zodpovednosti, ktoré by mohol napadnúť iný súd.“ Pokiaľ ide o existujúcu prax,  
Benátska komisia v odporúčaní CDL-AD (2018)017 poznamenáva, že európske krajiny, ktoré  
pripúšťajú osobnú zodpovednosť sudcov [napríklad Bulharsko, Česká republika, Nemecko,  
Taliansko, Nórsko, Srbsko, Španielsko (do októbra 2015) alebo Švédsko], „vyžadujú, že vina  
sudcu musí byť preukázaná“. Zdá sa však, že takéto právne predpisy sa spravidla vymáhajú  
len zriedka. Pokiaľ ide o postup zisťovania takéhoto pochybenia sudcov, významná úloha je  
zverená justičnej inšpekcii hoci hlavný inšpektor je vymenovaný a zodpovedný plénu Súdnej  
rady (nový článok 67 ods. 3, 5 a 6 zákona č. 317/2014 o Súdnej rade Rumunska). Taktiež môžu  
vzniknúť otázky, najmä ak sa budú posudzovať spolu s úplným vylúčením Súdnej rady z  
postupu.  
Benátska komisia sa vyjadrila v odporúčaní pre Rumunsko aj o kompetentných  
orgánoch oprávnených rozhodovať o pochybeniach sudcov: „V skutočnosti, zatiaľ čo konečné  
rozhodnutie o zodpovednosti sudcu patrí súdu (v konečnom dôsledku komore Najvyššieho kasačného a  
odvolacieho súdu), konanie o zodpovednosti zahŕňa vo svojom počiatočnom, ale nie nepodstatnom  
štádiu, dvoch kľúčových aktérov: ministerstvo verejných financií a súdnu inšpekciu. Okrem dôležitej  
úlohy zverenej justičnej inšpekcii je však otázna rozhodujúca úloha ministerstva verejných financií,  
ktoré je aktérom mimo súdnictva a ktoré nemôže byť najvhodnejším orgánom na posudzovanie existencie  
a príčin justičných pochybení. O tom, či podať žalobu na vymáhanie pohľadávky alebo nie, rozhoduje  
ministerstvo na základe poradnej správy Súdnej inšpekcie a „jeho vlastného hodnotenia“. Návrh zákona  
neustanovuje žiadne kritériá pre „vlastné hodnotenie“ [Pozri článok 96 (8) zákona č. 317/2004 o Súdnej  
rade Rumunska]. Keďže sú to verejné zdroje štátu, ktoré sú v strate, ministerstvo verejných financií  
môže byť skutočne aktívnym žalobcom pri rozhodovaní o vymáhaní. Ministerstvo by však nemalo mať  
žiadnu úlohu pri posudzovaní existencie alebo príčin súdnych chýb.“ V danom prípade je možné  
vidieť, že Benátska komisia sa prikláňa k názoru, že pochybenie sudcov by nemala vyšetrovať  
zložka výkonnej moci, pretože je od súdnej moci oddelená. Pre disciplinárnu zodpovednosť  
sudcov navrhuje Benátska komisia v predmetnej veci vyzdvihnúť dôležitosť súdnej rady:  
Alternatívnym prístupom by bolo začať konanie o vymáhaní pohľadávky, iba ak Súdna rada stanoví  
disciplinárnu zodpovednosť dotknutého sudcu alebo prokurátora. Tým by sa nielen predišlo riziku  
54 CDL-AD (2017) 002, Amicus Curiae, List Ústavnému súdu Moldavskej republiky o trestnoprávnej zodpovednosti  
sudcov, § 53.  
18  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
protichodných riešení z dvoch paralelných postupov, ale umožnilo by to aj Súdnej rade, aby zohrávala  
svoju úlohu v konaní a plnila svoje povinnosti stanovené v článkoch 133 (garant nezávislosti súdnictva)  
a 134 (kľúčová úloha) v súvislosti s disciplinárnou zodpovednosťou sudcov a prokurátorov v rámci  
ústavy. Lehoty stanovené navrhovanými zmenami a doplneniami na podanie žaloby na vymáhanie by  
sa museli zmeniť, aby sa zabezpečilo, že vymáhanie zostáva účinné. Oprávnenosť tohto procesu  
55  
samozrejme znamená, že existuje dôvera v Súdnu inšpekciu, Súdnu radu a súdy.“  
Podobne spochybňuje Benátska komisia aj intervenciu zákonodarnej moci v rámci  
dohľadu nad zodpovednosťou sudcov najvyššieho súdu v Gruzínsku: „Podľa súčasnej ústavy  
(článok 90 ods. 4) požívajú členovia najvyššieho súdu imunitu voči trestnému stíhaniu, zatknutiu,  
zadržaniu alebo pátraniu, okrem prípadov, keď boli prichytení bezprostredne pri páchaní trestného činu  
(in flagrante delicto). Imunitu odníma predseda najvyššieho súdu. Pozmeňujúcimi a doplňujúcimi  
návrhmi sa zavádza dodatočný článok 871.4, podľa ktorého bude subjektom oprávneným odňať imunitu  
parlament. Článok 90.4 sa však nezmení. Zdá sa, že nevymazanie článku 90 ods. 4 predstavuje dohľad  
v rámci návrhu. Dôležitejšie ako táto otázka návrhu novely sú možné problémy spojené so zrušením  
imunity zo strany parlamentu. Jedným z nich je riziko spolitizovania súdu, ak má parlament takúto  
moc. Po druhé, obmedzená funkčná imunita pred zaistením a zadržaním, ktorá by zasahovala do  
fungovania súdu, je jedna vec, ale úplnú imunitu proti trestnému stíhaniu je ťažké odôvodniť. Stíhaný  
sudca by mal mať rovnaké právo na obhajobu ako ktorýkoľvek občan; nič viac, nič menej. Platí to najmä  
preto, že sa nerozlišuje medzi závažnými a menej závažnými trestnými činmi. Ide však skôr o problém  
existujúcej ústavy, než o pozmeňujúce a doplňujúce návrhy.“ Navrhovaný článok 85 tiež stanovuje  
imunitu sudcov pred trestným stíhaním, zadržaním alebo zatknutím, s výnimkou prípadov,  
keď je sudca prichytený priamo pri čine. V zásade je nesprávne, aby bol sudca oslobodený od  
trestnoprávnej zodpovednosti, hoci môže byť vhodné obmedziť právomoci zatknutia, aby sa  
56  
zabránilo zasahovaniu do práce sudcu počas prerokovania veci.  
5.2 K otázke osobnej zodpovednosti sudcov  
Otázka osobnej zodpovednosti sudcov bola vznesená Výborom ministrov v jeho  
Odporúčaní CM/Rec(2010)12 o sudcoch.  
Aj keď je možné uložiť sudcovi občianskoprávnu zodpovednosť, dôvody na náhradu  
škody by sa mali posudzovať s veľkou opatrnosťou, pretože to môže mať negatívny vplyv na  
prácu súdnictva ako celku. Mohlo by to obmedziť voľnosť jednotlivého sudcu interpretovať a  
uplatňovať právo.  
Nie je neobvyklé, že k porušovaniu práv a slobôd zaručených Európskym dohovorom  
o ľudských právach a/alebo národnou ústavou dôjde v dôsledku uplatňovania a/alebo  
55 CDL-AD (2018) 017, Stanovisko k návrhom zmien a doplnení zákona č. 303/2004 o štatúte sudcov a prokurátorov,  
zákona č. 304/2004 o organizácii súdnictva a zákona č. 317/2004 o Vyššej súdnej rade Rumunska.  
56 CDL-AD (2005) 003, Spoločné stanovisko k návrhu ústavného zákona o zmenách a doplnkoch ústavy Gruzínska  
zo strany Benátskej komisie a OBSE / ODIHR, § 107.  
19  
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
výkladu zákona. Taktiež nie je neobvyklé, že Európsky súd pre ľudské práva dospeje  
k odlišným záverom pri určovaní rozsahu a obsahu práva (vrátane procesných práv) alebo  
právnej normy. Mal by byť sudca zodpovedný, ak „úmyselne“ nerešpektuje štandardy  
stanovené týmito medzinárodnými organizáciami? Možno argumentovať, že tam, kde je  
medzinárodná judikatúra ustálená, tak od sudcu možno očakávať, že sa ňou bude riadiť.  
Avšak skutočnosť, že sa sudca úmyselne rozhodol neriadiť sa ustálenými štandardami by  
nemalo byť samo o sebe dôvodom zakladajúcim osobnú zodpovednosť. Je veľmi dôležité, aby  
otázky týkajúce sa osobnej zodpovednosti sudcov, boli rozhodované vnútroštátnymi súdmi,  
57  
ale malo by sa tak diať iba na základe kritérií a postupov jasne stanovených zákonom.“  
Benátska komisia sa v predmetnom prípade zaoberala návrhom zákona, ktorým sa mal  
zaviesť mechanizmus náhrady škody v prípade spôsobenia ujmy/škody súdnym  
rozhodnutím, ak sudca spôsobil ujmu/škodu úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou.  
Benátska komisia cituje odporúčanie CM/Rec(2010)12 Výboru ministrov Rady Európy  
58  
členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť , konkrétne ide o body 66  
a 67:  
66. Výklad zákonov, zisťovanie skutkových okolností a vyhodnocovanie dôkazov, ktoré sudca  
robí pri rozhodovaní v konkrétnej veci, nesmie viesť k disciplinárnej resp. občianskoprávnej  
zodpovednosti, okrem prípadov úmyselnej a hrubej nedbanlivosti.  
67. Jedine štát môže brať sudcu na občianskoprávnu zodpovednosť prostredníctvom súdnej  
59  
žaloby v prípade, že musel priznať odškodnenie.“  
Ako vyplýva z odporúčania, tak v určitých prípadoch možno uložiť sudcovi  
občianskoprávnu zodpovednosť za škody spôsobené jeho rozhodovacou činnosťou. Ak sa  
však predmetná zodpovednosť stane súčasťou právneho poriadku, tak by sa mala uplatňovať  
s veľkou opatrnosťou a reštriktívne. Je potrebné, aby bolo jasne stanovené, kto má právo  
domáhať sa náhrady škody. Zároveň je potrebné, aby otázka sudcovej viny bola posúdená  
60  
v súdnom konaní s právom sa odvolať.  
Brať sudcov na zodpovednosť za uplatňovanie EDĽP bez posúdenia individuálnej viny  
môže mať dopad na ich zodpovednosť, čo zahŕňa aj poskytnutie profesijnej slobody vykladať  
právo, hodnotiť fakty a hodnotiť dôkazy v každom jednotlivom prípade. Chybné rozhodnutia  
by sa mali preskúmať prostredníctvom odvolacieho procesu a nie braním sudcov na osobnú  
57 CDL-AD (2013) 005, Stanovisko k návrhom zmien a doplnení zákonov o súdnictve Srbska, § 18 - 19 a 22.  
58  
Odporúčanie CM / Rec (2010) 12 Výboru ministrov členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a  
20  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
zodpovednosť, pokiaľ nie je vada spôsobená zlým úmyslom alebo hrubou nedbanlivosťou  
61  
sudcu.“  
V predmetnom prípade sa Benátska komisia zaoberala otázkou, či môže byť sudca,  
ktorý vydal rozhodnutie na národnej úrovni, braný na zodpovednosť, ak sa v konaní pred  
Európskym súdom pre ľudské práva ukáže, že predmetné rozhodnutie porušovalo Európsky  
dohovor o ľudských právach. K položenej otázke uviedla Benátska komisia nasledovné:  
a) Zodpovednosť sudcu je skutočne prípustná, ale iba v prípade zavinenia (úmysel  
alebo hrubá nedbanlivosť) na strane sudcu.  
b) Zodpovednosť sudcu v prípade negatívneho rozhodnutia ESĽP môže byť preto  
založená iba na základe zistenia sudcovho úmyslu alebo hrubej nedbanlivosti zo strany  
vnútroštátneho súdu. Rozhodnutie ESĽP by sa nemalo považovať za jediný podklad  
zakladajúci sudcovu zodpovednosť.  
c) Zodpovednosť sudcu v prípade zmieru pred ESĽP alebo jednostrannému  
vyhláseniu o porušení EDĽP musí byť založená na základe zistenia sudcovho úmyslu alebo  
hrubej nedbanlivosti zo strany vnútroštátneho súdu.  
d) Vo všeobecnosti by sa voči sudcovi nemal uplatňovať regresný nárok, keď  
vykonával svoju funkciu podľa profesijných štandardov stanovených zákonom (funkčná  
imunita).  
e) Ak ESĽP zistí porušenie EDĽP, tak to nutne neznamená, že možno na vnútroštátnej  
úrovni sudcu kritizovať za výklad a aplikáciu práva (t. z. porušenie môže vychádzať zo  
systémových nedostatkov v členskom štáte, napr. pri dĺžke súdnych sporov, by sa nemala  
uplatňovať osobná zodpovednosť).  
f) Zároveň využívanie doktríny živého nástroja (living instrument doctrine), ktorou  
ESĽP reaguje na vývoj spoločnosti, môže spôsobovať vnútroštátnym súdom ťažkosti pri  
62  
predpokladaní, ako rozhodne ESĽP.  
61 CDL-AD (2016) 015, Amicus Curiae, List Ústavnému súdu Moldavskej republiky o práve štátu na odvolanie sa  
proti sudcom, § 79.  
AD(2016)015-e. [cit. 12.10.2020].  
21  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Môže to zájsť príliš ďaleko, keď má sudca imunitu aj pre také veci, ako je nevydanie  
rozsudku alebo ako napríklad vynesenie rozsudku v dôsledku ovplyvňovania alebo úplatku,  
63  
ktoré by sa riešilo v trestnom a disciplinárnom konaní.“  
V predmetnom stanovisku Benátska komisia hodnotila ukrajinský návrh zákona  
o súdnom systéme a postavení sudcov. Uvedené odporúčanie sa vzťahuje na situáciu, kedy je  
sudcovi poskytnutá imunita v občianskoprávnom konaní v súvislosti s náhradou škody  
spôsobenou jeho rozhodnutím, konaním alebo nečinnosťou spojenou s výkonom  
spravodlivosti. Zodpovednosť za škody spôsobené súdom nesie štát. Podľa Benátskej komisie  
uvedená právna úprava síce poskytuje hodnotnú ochranu pre sudcov, no v istom smere môže  
predstavovať aj problém (napr. poskytnutie ochrany sudcovi pri nevydaní rozsudku).  
V krátkosti sa Benátska komisia zaoberala aj otázkou imunity, ktorá by mala byť  
poskytnutá sudcom. Benátska komisia uvádza, že nie je potrebné, aby trestné konanie začínalo  
výlučne na návrh generálneho prokurátora, taktiež nie je vhodné, aby boli sudcovia  
nedotknuteľní a nemôžu byť zadržaní alebo zatknutí pred obvinením bez súhlasu Verchovnej  
rady. Parlament by nemal zbavovať sudcov imunity, mala by tak robiť Najvyššia rada  
súdnictva. Sudcom by mala byť poskytnutá iba funkčná imunita pre úkony vykonané vo  
64  
funkcii s výnimkou korupcie.  
Existuje návrh, aby o zadržaní alebo zatknutí sudcov ústavného súdu rozhodoval  
parlament. To by určite nebolo žiadúce, pretože by to predstavovalo pokračujúce  
spolitizovanie súdnej imunity a ohrozenie nezávislosti súdnictva. V prípade bežných sudcov  
65  
by ich Najvyššia rada súdnictva mala zbavovať imunity.  
Benátska komisia v uvedenej situácii zastáva jasný postoj. Parlament by nemal  
rozhodovať o zbavení imunity sudcu. V prípade sudcov všeobecných súdov by mala  
rozhodovať Najvyššia rada súdnictva a v prípade sudcov Ústavného súdu by malo  
rozhodovať plénum s výnimkou sudcu, o ktorom sa rozhoduje. Vo všetkých prípadoch by  
mala byť zachovaná iba funkčná imunita. Rovnako by v oboch prípadoch mali byť sudcovia  
63  
CDL-AD (2010) 003, Spoločné stanovisko k návrhu zákona o súdnom systéme a postavení sudcov Ukrajiny zo  
strany Benátskej komisie a riaditeľstva pre spoluprácu v rámci Generálneho riaditeľstva pre ľudské práva a právne  
veci Rady Európy. Európa, § 28.  
64 CDL-AD (2010) 003, spoločné stanovisko k návrhu zákona o súdnom systéme a postavení sudcov Ukrajiny zo  
strany Benátskej komisie a riaditeľstva pre spoluprácu v rámci Generálneho riaditeľstva pre ľudské práva a  
65 CDL-AD (2013) 014, Stanovisko k návrhu zákona o zmene a doplnení ústavy, posilnení nezávislosti sudcov a o  
zmenách ústavy, ktoré navrhlo Ústavné zhromaždenie Ukrajiny, § 49.  
22  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
zbavovaní imunity, pokiaľ neexistujú zjavné náznaky nepravdivého obvinenia vzneseného  
66  
proti sudcovi.  
Súhlas Verchovnej rady so zbavením imunity sudcu nie je vhodným riešením, keďže  
zahŕňa politický orgán do rozhodovacieho procesu o statuse sudcov a ich imunitách. Preto by  
právomoc zbavovať sudcu imunity nemala prináležať politickému orgánu ako je Verchovna  
rada, ale skutočne nezávislému súdnemu orgánu. Ďalej by sa mali kritériá zbavenia imunity  
67  
spresniť a rozhodnutie by malo byť odôvodnené.“  
„Tam, kde existuje, by mal sudcov zbavovať sudcovskej nedotknuteľnosti iba súdny  
orgán. Preto je zbavovanie imunity sudcov Najvyššou súdnou radou alebo Ústavným súdom  
68  
vítané.“  
Benátska komisia stabilne namieta, aby o zbavovaní imunity rozhodoval politický  
orgán. Orgánom, ktorý rozhoduje o zbavovaní sudcov imunity, by mal byť z prostredia  
súdnictva. Benátska komisia zároveň upozorňuje, že aj zloženie súdne rady je veľmi dôležité.  
66 CDL-AD(2013)014, Stanovisko k návrhu zákona o zmene a doplnení ústavy, posilnení nezávislosti sudcov a o  
67  
CDL-AD (2015) 007, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a riaditeľstva pre ľudské práva Generálneho  
riaditeľstva pre ľudské práva a právneho štátu o zákone o súdnictve a postavení sudcov a zmeny a doplnenia  
zákona o súdnictve Vysoká súdna rada Ukrajiny, §§ 58 a 59. [cit. 11.10.2020]. Pozri tiež CDL-AD (2015) 013,  
Stanovisko k návrhom zmien a doplnení ústavy o imunite poslancov a sudcov Ukrajiny, § 24; CDL-AD (2013) 034,  
Stanovisko k návrhom, ktorými sa mení a dopĺňa návrh zákona o zmene a doplnení ústavy s cieľom posilniť  
nezávislosť sudcov Ukrajiny, §57; CDLAD (2011) 033, Spoločné stanovisko k návrhu zákona, ktorým sa mení a  
dopĺňa zákon o súdnictve a postavení sudcov a iné právne akty Ukrajiny Benátskou komisiou a riaditeľstvom  
spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti v rámci Generálneho riaditeľstva pre ľudské práva a vládu zákona Rady  
Európy, §79  
68  
CDL-AD (2015) 037, Prvé stanovisko k návrhu zmien a doplnení ústavy (kapitoly 1 až 7 a 10) Arménskej  
republiky, § 154. [cit. 12.10.2020].  
23  
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Záver  
Predkladaný prehľad zosumarizoval odporúčania Benátskej komisie vo veci  
zodpovednosti sudcov za ich rozhodovaciu činnosť. V rámci prvej otázky: „Za akých podmienok  
môže byť sudca všeobecného súdu trestne zodpovedný za svoje rozhodovanie,“ ponúkla Benátska  
komisia odpoveď v zmysle, že sudca je trestne zodpovedný v prípade rozhodovania vždy, ak  
nekoná v dobrej viere (bona fide), resp. jeho rozhodnutie je výsledkom trestného činu (ako  
napríklad branie úplatku, podvod a pod.). Zmyslom rozhodovacej imunity má byť ochrana  
sudcu pred krivými obvineniami, ktoré smerujú k jeho ovplyvneniu.  
K otázke „Vyžaduje sa podľa Benátskej komisie, aby nejaký orgán (sudcovskej samosprávy,  
resp. parlament a pod.) dával súhlas so začatím trestného stíhania sudcu? Ak áno, o aký orgán spravidla  
ide?“, sa Benátska komisia vyjadrila v zmysle, že nepovažuje za vhodné, aby o zbavovaní  
imunity sudcu rozhodoval parlament, keďže by taký úkon predstavoval politizáciu  
predmetného procesu. Ak existuje procesná imunita, tak by sudcu mal zbavovať danej imunity  
orgán, ktorý je súčasťou justície. Benátska komisia uvádza dva možné príklady – ústavný súd  
a súdnu radu.  
24  
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
Použité zdroje  
1. CDL (1995) 074rev, Stanovisko k albánskemu zákonu o organizácii súdnictva (kapitola  
VI Prechodnej ústavy Albánska),  
2. CDL-AD (2003) 012-e, Memorandum o reforme súdneho systému v Bulharsku: závery  
prijaté benátskou komisiou na jej 55. plenárnom zasadnutí,  
3. CDL-AD (2005) 003, Spoločné stanovisko k návrhu ústavného zákona o zmenách a  
doplnkoch ústavy Gruzínska zo strany Benátskej komisie a OBSE / ODIHR,  
4. CDL-AD (2008) 039, Stanovisko k návrhu zmien a doplnení ústavného zákona o štatúte  
sudcov Kirgizska,  
5. CDL-AD (2010) 003, Spoločné stanovisko k návrhu zákona o súdnom systéme a  
postavení sudcov Ukrajiny zo strany Benátskej komisie a riaditeľstva pre spoluprácu  
v rámci Generálneho riaditeľstva pre ľudské práva a právne veci Rady Európy,  
6. CDL-AD (2010) 004, Správa o nezávislosti súdneho systému, časť I: Nezávislosť  
sudcov,  
7. CDLAD (2011) 033, Spoločné stanovisko k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa  
zákon o súdnictve a postavení sudcov a iné právne akty Ukrajiny Benátskou komisiou  
a riaditeľstvom spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti v rámci Generálneho riaditeľstva  
pre ľudské práva a vládu zákona Rady Európy,  
8. CDL-AD (2013) 005, Stanovisko k návrhom zmien a doplnení zákonov o súdnictve  
Srbska,  
9. CDL-AD (2013) 014, Stanovisko k návrhu zákona o zmene a doplnení ústavy, posilnení  
nezávislosti sudcov ao zmenách ústavy, ktoré navrhlo Ústavné zhromaždenie  
Ukrajiny,  
10. CDL-AD (2013) 034, Stanovisko k návrhom, ktorými sa mení a dopĺňa návrh zákona  
o zmene a doplnení ústavy s cieľom posilniť nezávislosť sudcov Ukrajiny,  
11. CDL-AD (2014) 018, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a OBSE / ODIHR k  
návrhom zmien a doplnení právneho rámca o disciplinárnej zodpovednosti sudcov v  
Kirgizskej republike  
12. CDL-AD (2015) 007, Spoločné stanovisko Benátskej komisie a riaditeľstva pre ľudské  
práva Generálneho riaditeľstva pre ľudské práva a právneho štátu o zákone o  
súdnictve a postavení sudcov a zmeny a doplnenia zákona o súdnictve Vysoká súdna  
rada Ukrajiny,  
13. CDL-AD (2015)013, Stanovisko k návrhom zmien a doplnení ústavy o imunite  
poslancov parlamentu a sudcov Ukrajiny,  
14. CDL-AD (2016) 015, Amicus Curiae, List Ústavnému súdu Moldavskej republiky  
o práve štátu na odvolanie sa proti sudcom,  
15. CDL-AD (2016) 025, Spoločné stanovisko k návrhu zákona o zavádzaní zmien a  
doplnení a zmenách ústavy Kirgizskej republiky,  
25  
 
Informácia: Prehľad odporúčaní Benátskej komisie ohľadom zodpovednosti sudcov v rámci ich  
rozhodovacej činnosti  
16. CDL-AD (2017) 002, Amicus Curiae, List Ústavnému súdu Moldavskej republiky  
o trestnoprávnej zodpovednosti sudcov,  
17. CDL-AD (2018) 017, Stanovisko k návrhom zmien a doplnení zákona č. 303/2004  
o štatúte sudcov a prokurátorov, zákona č. 304/2004 o organizácii súdnictva a zákona  
č. 317/2004 o Vyššej súdnej rade Rumunska,  
18. CDL-AD (2018) 022, Stanovisko k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o súdnej  
rade a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o súdoch,  
19. CDL-AD (2019)028, k trestnej zodpovednosti sudcov Ústavného súdu,  
20. Odporúčanie CM / Rec (2010) 12 Výboru ministrov členským štátom o sudcoch:  
nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť  
21. Odporúčanie CM/Rec (2010)12 – Sudcovia: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť,  
ods.3; stanovisko CCJE č. 3 o etike a zodpovednosti sudcov, bod 52; Podľa správy o  
nezávislosti súdneho systému, časti I (CDL-AD(2010)004), ods.61, je korupcia  
kvalifikovaná ako „úmyselné“ rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom. To je  
najčastejší prípad, ale nie vždy, napr. ak sudca koná úmyselne pri prijímaní úplatku,  
ale potom úmyselne nevydá rozhodnutie v rozpore so zákonom.  
22. CDL-AD (2015) 037, Prvé stanovisko k návrhu zmien a doplnení ústavy (kapitoly 1 až  
7 a 10) Arménskej republiky  
23. BRUNOVSKÁ, A. Iniciatívy Združenia sudcov Slovenska v otázke sudcovskej  
nezávislosti. In: Justičná revue. 1993, roč. 45, č. 5  
24. CIBUĽKA, Ľ. a kol.: Štátoveda. Bratislava: WOLTERS KLUVER, 2017. 358 s. ISBN: 978-  
80-8168-733-4  
25. GIBA, M. a kol.: Ústavné právo. Bratislava: WOLTERS KLUWER, 2019. 481 s. ISBN: 978-  
80-571-0086-7  
26. ĽALÍK, T. Politika a aktivizmus na ústavnom súde. In: Justičná revue, roč. 63, č. 5, 2011  
27. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra  
2015  
28. ROSANVALLON, P.: Counter-Democracy. Politics in Age of Distrust. Cambridge:  
Cambridge University Press, 2012  
29. SVÁK, J.: V čom spočíva súdna moc. In: Metamorfózy práva ve střední Evropě. Sborník  
příspevkú z mezinárodní konference. Praha: Ústava státu a práva, 2008  
30. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2012, sp. zn. 1 Nc 30/2012  
31. ZUPANIČ, B. The Owl of Minerva: Essays on Human Rights. Utrecht: Eleven International  
Publishing, 2008  
26