Porovnávacia analýza: Riešenie problematiky pomoci ľuďom intoxikovaným alkoholom vo vybraných
európskych štátoch
Ďalším problémom je posúdenie zdravotného stavu intoxikovanej osoby. Osoby
v bezvedomí, alebo u ktorých je podozrenie, že by sa mohlo jednať o vážnejšie ohrozenie
zdravia, či života, musia byť prevezené do zdravotníckeho zariadenia, kde im musí byť
poskytnutá nevyhnutná zdravotná starostlivosť. Posúdenie zdravotného stavu intoxikovanej
osoby a toho, či daná osoba môže byť umiestnená v cele predbežného zadržania, alebo
záchytnej stanici, je väčšinou v rukách lekára.
Z nami sledovaných štátov majú starostlivosť o osoby intoxikované alkoholom
riešenú formou protialkoholických záchytných staníc 3 štáty: Česká republika, Litva
a Poľsko a formou detenčných ciel na policajných útvaroch 5 štátov: Estónsko, Chorvátsko,
Nemecko, Slovinsko a Švédsko. Dva štáty majú túto starostlivosť riešenú obomi spôsobmi:
Fínsko a Lotyšsko. Výnimkou spomedzi týchto štátov je Maďarsko, ktoré má tento systém
riešený formou starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach, pričom má na to prijatú
špeciálnu právnu úpravu a vypracovaný osobitný systém.
Právnym základom pre fungovanie protialkoholických záchytných staníc býva
väčšinou osobitný právny predpis v danej oblasti (zaobchádzanie s intoxikovanými osobami):
Česká republika, Fínsko a Poľsko. V prípade detenčných ciel je právnym základom väčšinou
trestná legislatíva (Estónsko, Chorvátsko), alebo policajná legislatíva (Fínsko, Lotyšsko,
Slovinsko) a v jednom prípade špecializovaná legislatíva v oblasti starostlivosti
o intoxikované osoby (Švédsko).
Vo väčšine nami sledovaných štátov je stanovený maximálny časový limit pre
zadržanie osoby v podobnom zariadení. Vo väčšine štátov je tento limit stanovený na 24
hodín: Fínsko, Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Česká republika. Niektoré štáty majú hranicu
stanovenú na 12 hodín: Estónsko (s možnosťou predĺženia o ďalších 12 hodín), Chorvátsko
a Slovinsko. Lotyšsko nemá stanovenú hornú hranicu pre dĺžku zadržania.
Ak sa pozrieme na subjekt, ktorý je zriaďovateľom týchto zariadení a financuje ich
pôsobenie, v prípade ciel predbežného zadržania je to polícia (Estónsko, Chorvátsko, Fínsko,
Nemecko, Slovinsko a Švédsko), v prípade záchytných staníc je to väčšinou samospráva –
obce, alebo kraje (Fínsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko a Česká republika). Zaujímavý je prípad
Lotyšska, kde štát spätne uhrádza samospráve časť nákladov na prevádzkovanie záchytných
staníc. V prípade Litvy existujú aj súkromní prevádzkovatelia.
Predmetom skúmania bola aj skutočnosť, či existuje v danom štáte povinnosť
zadržanej osoby uhrádzať náklady (časť nákladov) za umiestnenie v tomto zariadení. Päť
štátov uviedlo, že táto povinnosť je zavedená: Česká republika, Litva, Maďarsko, Nemecko,
Poľsko a v 5 štátoch nie je: Estónsko, Chorvátsko, Fínsko, Lotyšsko a Slovinsko. Viaceré zo
štátov, ktoré uviedli, že majú zavedenú túto povinnosť uviedli, že majú problém
s vymožiteľnosťou týchto poplatkov od zadržaných osôb.
28