DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Predkladaný návrh zákona bol vypracovaný v nadväznosti na poznatky o pretrvávajúcich nedostatkoch v praxi poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientom, ktoré priamo súvisia so základným (ústavným) právom pacienta na súkromie, na zachovanie dôstojnosti, telesnej integrity a rešpektovanie autonómie jeho vôle.

Nedostatky v praxi poskytovania zdravotnej starostlivosti v spojení s ochranou súkromia pacientov sa týkajú o. i. aj účasti sprevádzajúcej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi a častým a nedôvodným odopretím ich prítomnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo iným obmedzovaním kontaktu pacienta so sprevádzajúcou osobou pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Citeľným sa stáva tento nedostatok praxe predovšetkým pri maloletých deťoch, osobách bez zákonného zástupcu alebo pri pôrodoch.

Platné a účinné znenie zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) právo týchto pacientov na nepretržitú prítomnosť sprevádzajúcej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (či už ambulantnej alebo ústavnej alebo v inej zákonnej forme - § 7 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z.) upravuje nedostatočne, neexplicitne a absentuje jednoznačné a bezrozporné zakotvenie práva týchto pacientov na nepretržitú prítomnosť sprevádzajúcej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v národnej legislatívne. Na nedostatočnú ochranu práv maloletých pacientov v súvislosti s právom na sprevádzajúcu osobu upozorňuje kontinuálne aj napr. Asociácia práv pacientov, Verejná ochrankyňa práv.

Návrh zákona je z tohto pohľadu potrebný, pričom cieľom je naplniť aj medzinárodné záväzky a odporúčania pre Slovensko na tomto poli.

Na úrovni doktríny medzinárodného práva a tiež na úrovni Organizácie spojených národov totiž prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa (ktorým je Slovenská republika viazaná), ktoré upravujú všeobecné zásady a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné ich inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text predmetných článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“), ako aj konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (porov. napr. II. ÚS 203/2020, II. ÚS 594/2014).

Osobitnú pozornosť si zaslúži predovšetkým čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Je v ňom upravený princíp, v zmysle ktorého musí byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Tento princíp bol v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaný do jednotlivých ustanovení napr. Civilného mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého) spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Potrebné je rešpektovať a v národnej legislatíve a aplikačnej praxi zohľadňovať aj čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Z toho pohľadu je návrh zákona ďalším krokom štátu v napĺňaní pozitívneho záväzku štátu zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nepretržitú prítomnosť rodičov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemožno považovať napr. pri ústavnej starostlivosti za bežnú návštevu. Dieťa má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na nepretržitú prítomnosť rodičov. Zákonný zástupca zastupuje dieťa a má o. i. za dieťa rodičovskú zodpovednosť, pod ktorú spadá aj ochrana dieťaťa.

Čo sa týka práv žien v súvislosti s pôrodom a sprevádzajúcou osobou počas pôrodu, Európsky súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo svojej judikatúre uvádza, že právo na rešpektovanie súkromného života v sebe zahŕňa aj právo týkajúce sa rozhodnutia stať sa rodičom, ktoré zahŕňa právo zvoliť si okolnosti, za ktorých sa osoba stane rodičom. ESĽP je presvedčený, že okolnosti pôrodu sú nespochybniteľne súčasťou súkromného života (porov. Ternovszky v. Maďarsko, č. 67545/09, rozsudok ESĽP zo 14.12.2010, bod 22)

Obdobne Ústavný súd Českej republiky zaoberajúc sa touto problematikou uviedol, že „problematika prítomnosti otca, popr. inej blízkej osoby pri pôrode, súvisí na úrovni ústavného poriadku, so všeobecnou ochranou rodinného života v zmysle čl. 10 ods. 2 Listiny [ktorá je súčasťou aj nášho ústavného poriadku, pozn.], podľa ktorej má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Norma článku 32 ods. 1 prvej vety Listiny potom akcentuje, že rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona; odsek 4 veta prvá toho istého článku zaručuje právo rodičov na starostlivosť o deti a súčasne právo detí na rodičovskú starostlivosť.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 3035/15 z 24.4.2016, bod 12).

V tuzemskom prostredí verejná ochrankyňa práv poukázala vo svojej správe (

https://www.vop.gov.sk/files/Sprava_porody_FINAL.pdf

) na absenciu právnej úpravy vo

vzťahu k právu pacienta na sprevádzajúcu osobu aj vo svojej poslednej správe o porušovaní

práv rodičiek a vzhľadom na absenciu právnej úpravy vo vzťahu k sprevádzajúcej osobe preto odporúča legislatívnu úpravu, ktorá by zabezpečila, aby rodičky a pacienti, vrátane maloletých pacientov, mali pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na prítomnosť osoby blízkej alebo osoby určenej pacientom.

Právo na nepretržitú prítomnosť sprevádzajúcej osoby podľa výberu ženy-rodičky je súčasťou práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a v žiadnom prípade by nemala byť vnímaná ako nadštandardná služba.

V tomto smere je návrh zákona v súlade s judikatúrou súdnych orgánov ochrany ústavných práv a v súlade s odporúčaniami verejnej ochrankyne práv, pričom návrh zákona bude na prospech žien-rodičiek a napomôže nerušenému, dôstojnému a slobodnejšiemu výkonu ich ústavných práv v spojitosti s pôrodom.

Z hľadiska tematického zamerania a vnútornej diferenciácie návrhu zákona sa jeho obsah vnútorne nedelí. Návrh zákona novelizuje 2 paragrafy, pričom tematicky sú obe zmeny oboch paragrafov identické a navzájom prepojené.

Predkladaný návrh zákona nemá žiaden vplyv na rozpočet verejnej správy, podnikateľské prostredie, nemá sociálne vplyvy, nemá vplyvy na informatizáciu spoločnosti a ani vplyvy na životné prostredie. Návrh zákona má pozitívne vplyvy na rodičovstvo a rodinu.

Návrh zákona je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, nálezmi ústavného súdu, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

B.Osobitná časť

K § 11 ods. 15

Upravuje sa právo maloletého pacienta a ženy-rodičky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na prítomnosť sprevádzajúcej osoby.

Právo sa bude uplatňovať pri všetkých formách poskytovania zdravotnej starostlivosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z..

V závislosti od pacienta pôjde

a) pri maloletom pacientovi o zákonného zástupcu, o osobu určenú zákonným zástupcom, o inú osobu, do náhradnej starostlivosti ktorej bol pacient zverený, o inú blízku osobu (definícia v zmysle § 116 a 117 Občianskeho zákonníka), o opatrovníka ustanoveného maloletému dieťaťu podľa osobitného predpisu alebo o osobu určenú opatrovníkom,

b) pri pôrode o blízku osobu (definícia v zmysle § 116 a 117 Občianskeho zákonníka) ženy-rodičky alebo o osobu, ktorú určí žena-rodička.

V závislosti od cieľa, ktorého naplnenie sa návrhom zákona sleduje, na okolnosti vzťahujúce sa na osobu pacienta a na vzťah pacienta so sprevádzajúcou osobou, navrhuje sa upraviť právo na prítomnosť sprevádzajúcich osôb ako nepretržitú prítomnosť.

Z okruhu adresátov návrhu zákona, a teda osôb, ktorým návrh zákona nepriznáva právo na prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas poskytovania zdravotnej starostlivosti aj keď by išlo o maloletých alebo ženu-rodičku, sú vylúčené osoby vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone detencie. Takéto vyčlenenie je racionálne a legitímne, keďže súčasťou ich obmedzenia na slobode pohybu a súkromia v rámci výkonu väzby, trestu odňatia slobody a detencie, je v nevyhnutnej miere aj obmedzenie ich súkromia a autonómnosti vôle pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Priznanie práva na prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas poskytovania zdravotnej starostlivosti a jeho výkon by mohli mariť cieľ sledovaný súdnym obmedzením týchto osôb na slobode ich internáciou v ústave na výkon väzby alebo trestu odňatia slobody alebo v detenčnom ústave.

Zákonodarca je povinný pri tvorbe legislatívy ohľadne ochrany zdravia pacientov napĺňať aj pozitívny záväzok štátu chrániť aj legislatívnou cestou životy (čl. 15 ústavy) a zdravie (čl. 40 ústavy) obyvateľov Slovenskej republiky. Preto posledná navrhovaná veta navrhovaného odseku 15 reflektuje situáciu, kedy prítomnosť sprevádzajúcich osôb narúša riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čím môže dôjsť k ohrozeniu zdravia pacienta. V takýchto situáciách umožňuje návrh zákona ošetrujúcemu lekárovi prítomnosť sprevádzajúcej osoby odoprieť. Musí ísť však o reálne, priame a bezprostredné narúšanie priebehu poskytovania zdravotnej starostlivosti, nie hypotetické alebo predpokladané. V zmysle princípu proporcionality a váženia jednotlivých záujmov, ktoré sú aj v takejto potenciálnej situácii „v hre“, návrh zákona limituje odopretie prítomnosti sprevádzajúcej osoby pri maloletom pacientovi a pri rodičke na nevyhnutnú mieru a nevyhnutný čas.

K § 15 ods. 2

Pri sprevádzaní osoby v ústavnej starostlivosti sa ako výnimka z podmienky plnoletosti sprevádzajúcej osoby dopĺňa sprevádzanie pacienta v ústavnej starostlivosti osobou podľa § 11 ods. 15, teda osobou, na nepretržitú prítomnosť ktorej má maloletí pacient alebo žena-rodička pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v jej akejkoľvek forme podľa návrhu zákona právo, a to bez ohľadu na vek tejto sprevádzajúcej osoby.

Zároveň sa spresňuje výnimka z podmienky plnoletosti sprevádzajúcej osoby, ak je sprevádzajúcou osobou maloletý rodič v prípade, že tento nespadá do skupiny osôb podľa § 11 ods. 15 písm. a). V záujme rovnakého prístupu k maloletým a zaručenia najlepšieho záujmu dieťaťa sa zároveň vypúšťa obmedzenie maximálne jedného roku dieťaťa pre možnosť, aby sprevádzajúcou osobou mohol byť aj rodič, ktorý je maloletý a ktorý nespadá do kategórie osôb podľa § 11 ods. 15 písm. a).