Zvýrazňujeme, že vo vzťahu k sudcom by podľa ESĽP prichádzalo do úvahy posúdenie trestnoprávneho charakteru sankcie v disciplinárnemu konaní v zmysle tretieho tzv. engelovského kritéria v prípade straty funkcie a nemožnosti vykonávať právnické povolanie. Slovenský právny poriadok umožňuje v prípade sudcu, zbavenie funkcie sudcu, avšak neumožňuje uložiť sankciu spočívajúcu v nemožnosti vykonávať právnické povolanie ako také. Z týchto dôvodov predkladateľ zastáva názor, že rozhodnutie v disciplinárnom konaní vo vzťahu k sudcovi, nie je prekážkou na vedenie trestného konania pre ten istý skutok (ak konanie sudcu nemá znaky priestupku), a naopak. Na porovnanie uvádzame, že takýmto spôsobom vyložil rozhodovaciu činnosť ESĽP vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu proti sudkyni Najvyšší súd Českej republiky.
Engelovské kritériá sú ďalej doplnené testom komplementárnosti, na základe ktorého je možné pripustiť dvojité vedenie konania a dvojitý postih totožného páchateľa za totožný skutok, hoci na základe engelovských ide o konania trestnoprávneho charakteru. Avšak prvok bis nebude naplnený vzhľadom na určité kritériá – kritériá komplementárnosti, ktoré ESĽP podrobne definoval v rozhodnutí A. a B. proti Nórsku z roku 2016. Komplementárne konania musia byť kombinované integrovaným spôsobom tak, aby vytvorili súvislý celok. To znamená, že musia spĺňať nasledujúce kritériá:
• rôzne konania sledujú účely, ktoré sa navzájom dopĺňajú, a to nielen abstraktne, ale aj konkrétne, teda riešia rôzne aspekty spoločensky závažného konania;
• súbeh konaní je predvídateľný;
• zabraňuje sa duplicite pri zhromažďovaní, ako aj posudzovaní dôkazov, najmä prostredníctvom primeranej interakcie medzi rôznymi príslušnými orgánmi;
• zabraňuje sa tomu, že dotknutá osoba bude napokon znášať nadmerné bremeno; toto riziko sa minimalizuje, ak existuje kompenzačný mechanizmus určený na zabezpečenie toho, aby celková výška uložených sankcií bola primeraná.
Kritériá komplementárnosti teda predstavujú zúženie širokého výkladu engelovských kritérií, a teda aj ochrany.
Vo svetle vyššie uvedeného má predkladateľ za to, že niet formálno-právnej prekážky pre nastavenie právnej úpravy spôsobom navrhovaným v § 27 ods. 4, či § 26 ods. 1 písm. e), a že táto právna úprava je v súlade s judikatúrou ESĽP.
Diskusia o nastavení právnej úpravy sa podľa názoru predkladateľa môže týkať otázky vhodnosti nastavenia právnej úpravy. Podľa názoru predkladateľa je namieste taká právna úprava, ktorá umožňuje posúdiť v disciplinárnom konaní otázku súladu konania sudcu, prokurátora, exekútora alebo notára, ktoré má znaky trestného či iného protiprávneho konania s ďalším trvaním funkcie. Predkladateľ má za to napríklad neustále páchanie priestupkov zo strany sudcu vytvára dôvodnú pochybnosť o jeho úcte k právu, resp. osobnej a morálnej integrite ako takej. O to viac to platí v prípade páchania trestnej činnosti, ktorá ako taká nespochybňuje bezúhonnosť sudcu (t.j. páchanie nedbanlivostných trestných činov). Spochybňuje sa tak trvanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Táto pochybnosť môže vznikať ako pri výkone funkcie, tak aj správaním sa v občianskom živote. Reflexiu týchto skutočností v disciplinárnom konaní je spravodlivé vyžadovať.
V neposlednom rade predkladateľ poukazuje na to, že trestné činy a disciplinárne previnenia sledujú ochranu odlišných záujmov. V prípade trestných činov ide o ochranu spoločnosti. V prípade disciplinárnych previnení sú chráneným záujmom partikulárne záujmy na ochrane toho-ktorého stavu, o ktorý ide.