DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh ústavného zákona“).

Návrh ústavného zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 až 2024 v časti Obnova dôvery v právny štát a zabezpečenie, aby zákon a spravodlivosť platili pre každého, ktoré aj týmto napĺňa.

Predbežná informácia k návrh ústavného zákona bola zverejnená 12. mája 2020, pričom návrh ústavného zákona bol prerokovaný s dotknutými subjektami, t.j. so zástupcami Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), verejnou ochrankyňou práv a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Návrh ústavného zákona bol prerokovaný v rámci jeho prípravy aj so stavovskými komorami a zástupcami občianskej spoločnosti.

Z hľadiska obsahového vymedzenia návrhu ústavného zákona sa právna úprava zameriava na

•reformu zloženia a pôsobnosti súdnej rady vrátane profesionalizácie funkcie podpredsedu súdnej rady,

•previerky majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti,

•reformu kreovania ústavného súdu,

•úpravu niektorých pravidiel konania pred ústavným súdom, najmä zavedenie možného prepojenia konania o sťažnosti fyzických a právnických osôb s konaním o súlade právnych predpisov, vrátane zamedzenia rozhodovanie o súlade ústavných zákonov s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),

•zavedenie vekového cenzu pre zánik funkcie sudcu všeobecného súdu a sudcov ústavného súdu a úprava statusu sudcov všeobecných súdov formou novej úpravy tzv. rozhodovacej imunity sudcov, zrušenia súhlasu s trestným stíhaním sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako aj úpravy prekladania sudcov pri zmenách v sústave všeobecných súdov,

•zriadenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) a s tým súvisiace nové nastavenia právomoci najvyššieho správneho súdu a ústavného súdu.

Z pohľadu čo najširšej informovanosti verejnosti a za účelom naplnenia požiadavky na verejnú kontrolu výkonu verejnej moci aj v oblasti výkonu ústavodarnej moci je nutné na tomto mieste nebrániť sa diskusii o vhodnosti alebo nutnosti zasahovať do ústavného textu práve opísanými zmenami a v predkladanom rozsahu. Rozumný a uvážlivý ústavodarca pristúpi k rozsiahlejšej novelizácii textu ústavy najčastejšie buď (i) z dôvodu „tektonických“ spoločenských zmien a potrebe prispôsobenia textu ústavy novej spoločenskej zmluve (tu ide o vytvorenie novej identity spoločenstva), alebo (ii) z dôvodu zmeny paradigmatického náhľadu na konkrétny ústavný inštitút, či na spôsob ústavného zakotvenia konkrétnej zložky moci alebo na prax fungovania ústavného orgánu (tu ide o korigovanie identitných prvkov politického a právneho spoločenstva). Z tohto pohľadu sa navrhovaný ústavný zákon hlási k druhej alternatíve a možno ho charakterizovať ako „ústavný zákon v oblasti justície“.

Zmena zažitej paradigmy, tak, ako bola praktizovaná, prináša nový náhľad na obsadenie súdnej rady v prepojení na jej poslanie a činnosť. Okrem iného ide o korekciu vracajúcu model súdnej rady v čase tak, že sa explicitne aktualizuje jedna z modalít výkladu jej preferovaného obsadzovania, ktorá vytvára jej charakter. Ústavodarca tak presnejšie vymedzuje požadovaný model tohto orgánu podieľajúceho sa na správe súdnej moci a „objednáva“ si tak pozmenené doktrinálne aj praktické uchopenie nielen koncepcie orgánu, ale nepriamo aj výkonu právomocí. Definíciou súdnej rady v podstate potvrdzuje základný dôvod jej zriadenia a jej funkciu. Čiastočne koriguje aj pôsobnosť súdnej rady. Úplné nóvum v právnom poriadku Slovenskej republiky prináša zriadenie najvyššieho správneho súdu, ktorý sa výkonom svojich právomocí bude podieľať na ochrane ústavných princípov, práv, a hodnôt najmä v rámci spätnej väzby orgánom verejnej správy, a to napríklad cez ochranu ústavnosti a zákonnosti volieb, cez rozhodovanie o tom, či politické strany spĺňajú požadované demokratické parametre s následkom pozastavenia činnosti alebo zrušenia, cez vyvodzovanie zodpovednosti voči príslušníkom a príslušníčkam právnických povolaní v disciplinárnych konaniach a v ďalšej „bežnej“ agende správneho súdnictva, cez ktoré sú obyvatelia chránené pred vládou v širšom zmysle. Po dlhých rokoch diskusií o potrebe zmeny spôsobu a systému voľby sudcov ústavného súdu, navrhovaná právna úprava predkladá upravený model. Na jednej strane má tento model vytvoriť podmienky na zvýšenie legitimity ústavného súdu cez (i) lepšie kreačné rozloženie ústavných sudcov v čase a (ii) zmenu podmienok na vymenovanie, prostredníctvom zvýraznenia charakteristík, ktoré v istom zmysle bolo implicitne možné očakávať aj v minulosti. Na strane druhej má do budúcnosti zamedziť politickému patu pri voľbe ústavných sudcov zavedením antiblokačného mechanizmu. Reformou prejdú i niektoré konania pred ústavným súdom, a to s cieľom zabezpečiť lepší prístup k spravodlivosti pre fyzické osoby a právnické osoby.

Vo všeobecnosti predkladaný návrh ústavného zákona reaguje nielen na relatívne hodnotovo neutrálnu, niekedy až technickú, odbornú diskusiu (napríklad zrušenie procesného zamietania návrhov na ústavnom súde, úprava inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky) , ale aj na stav (občianskej) spoločnosti, stav súdnej moci a na dynamiku medzi nimi. Ako výsledok istej justičnej politiky je jeho ambíciou postupnými krokmi vytvárať priestor na kvalitnejší výkon aj správu súdnej moci a na jej kvalitnejšiu verejnú kontrolu. Dané má následne prispieť k zvýšeniu dôveryhodnosti justície v priestore občianskej spoločnosti ako takej, ale aj medzi konkrétnymi účastníkmi jednotlivých konaní pred všeobecnými súdmi.

Jednotlivé zmeny textu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v zmysle predchádzajúcich riadkov možno popisnejšie priblížiť nasledovne:

Súdna rada

Súdna rada sa definuje ako ústavný orgán sudcovskej legitimity. Reforma zloženia súdnej rady zahŕňa zavedenie regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Ďalej sa zavádza pravidlo, podľa ktorého Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky budú nominovať do súdnej rady len osoby, ktoré nie sú sudcami. V nadväznosti na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu sa tiež navrhuje v texte ústavy výslovne upraviť pravidlo, podľa ktorého je odvolanie člena súdnej rady prípustné aj pred uplynutím jeho funkčného obdobia. Zároveň sa navrhuje, aby vyvodzovanie zodpovednosti smerom k sudcom vykonávané disciplinárnymi senátmi kreovanými súdnou radou bolo prenesené na najvyšší správny súd, ktorého zriadenie sa navrhuje. Do textu ústavy sa tiež zavádza plne profesionalizovaná funkcia podpredsedu súdnej rady.

Previerky sudcov

Návrh ústavného zákona rozširuje pôsobnosť súdnej rady o konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov. Zároveň návrh ústavného zákona reaguje na nález ústavného súdu PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019 a umožňuje súdnej rade vykonávať aktívny dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti vlastným autonómnym konaním a preverovaním bez podstatnej ingerencie iného orgánu verejnej moci.

Návrh ústavného zákona zároveň počíta s rozhodovaním o strate predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude sudca vykonávať riadne počas výkonu funkcie sudcu, pričom právomoc rozhodovať o strate predpokladov sudcovskej spôsobilosti vkladá do rúk disciplinárnemu súdu.

Návrh ústavného zákona zároveň upravuje obligatórny následok vo forme odvolania sudcu prezidentom Slovenskej republiky bez potreby návrhu súdnej rady na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, na základe rozhodnutia disciplinárneho súdu alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky – ustanovenie sudcov

Reforma kreovania ústavného súdu zahŕňa nanovo formulované podmienky pre vymenovanie sudcu ústavného súdu (bezúhonnosť, morálny kredit, právna prax), zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu (kvalifikovaná väčšina) a verejné hlasovanie o kandidátoch na sudcov ústavného súdu.

Návrh ústavného zákona ďalej obsahuje mechanizmus vymenovania sudcov ústavného súdu zo strany prezidenta Slovenskej republiky aj v prípade, keď parlament nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu v určenom čase vrátane pokračovania vo výkone funkcie sudcu ústavného súdu do času vymenovania nového sudcu ústavného súdu. Návrh ústavného zákona tiež obsahuje mechanizmus, ktorý bráni koncentrácii moci v rukách jednej politickej reprezentácie v prípade voľby väčšiny sudcov ústavného súdu jednou politickou garnitúrou tým, že skracuje na polovicu funkčné obdobie sudcov ústavného súdu podľa určeného kľúča, ktorí boli ustanovení do funkcie v rámci jedného volebného obdobia parlamentu.

Konanie pred ústavným súdom

V tejto časti sa návrh ústavného zákona zameriava na zavedenie tzv. individuálnej kontroly ústavnosti, pod ktorou treba rozumieť možnosť senátu ústavného súdu, ktorý koná a rozhoduje o sťažnosti, iniciovať konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.

Návrh ústavného zákona ďalej ruší možnosť tzv. procesného zamietania návrhu na začatie konania a upravuje niektoré aspekty senátneho a plenárneho rozhodovania.

Okrem toho návrh ústavného zákona zavádza výslovný zákaz posudzovania súladu ústavných zákonov s ústavou.

Vekový cenzus a status sudcov

V tomto prípade návrh ústavného zákona zavádza vekový cenzus sudcov všeobecných súdov (65 rokov s možnosťou predĺženia do 68 rokov) a sudcov ústavného súdu (72 rokov), pri ktorého dosiahnutí bude nasledovať zánik funkcie sudcu, resp. sudcu ústavného súdu ex constitutione.

Okrem toho sa mení rozhodovacia imunita sudcov všeobecných súdov a udeľovanie súhlasu s ich vzatím do väzby zo strany ústavného súdu. Súhlas so vzatím do väzby sa nebude vyžadovať ani v prípade generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Súčasne sa precizuje právna úprava nepreložiteľnosti sudcov všeobecných súdov v nadväznosti na zmeny v sústave súdov. Vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov a prokurátorom vrátane generálneho prokurátora sa zároveň zavádza disciplinárna právomoc najvyššieho správneho súdu.

Najvyšší správny súd

Do sústavy súdov sa navrhuje zaradiť najvyšší správny súd, ktorý bude mať v hierarchii všeobecných súdov rovnocenné postavenie s najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vykonať novelizáciu všetkých ustanovení ústavy týkajúcich sa najvyššieho súdu. V Slovenskej republike tak budú pôsobiť dve najvyššie súdne inštancie, pričom najvyšší správny súd bude najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť správneho súdnictva a najvyšší súd bude najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť občianskoprávnych, obchodnoprávnych a trestných vecí. Okrem všeobecnej pôsobnosti najvyššieho správneho súdu v oblasti správneho súdnictva sa navrhuje, aby ústavná právomoc tohto súdu zahŕňala aj disciplinárnu právomoc voči sudcom všeobecných súdov a v zákonom ustanovenom rozsahu aj voči iným profesiám, ako aj vymedzenú agendu presunutú z ústavného súdu. V nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu a jeho postavenie ako disciplinárneho súdu pre sudcov všeobecných súdov sa navrhuje vypustenie ústavnej pôsobnosti súdnej rady kreovať disciplinárne senáty, pretože táto úprava sa stáva bezpredmetnou.

Z hľadiska postupu zriadenia najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby k zriadeniu najvyššieho správneho súdu došlo ku dňu účinnosti zákona (1. januára 2021), pričom reálne začne svoju činnosť vykonávať až od 1. augusta 2021. Takto koncipovaná právna úprava má za cieľ vytvoriť priestor pre vykonanie všetkých úkonov potrebných pre zabezpečenie riadneho fungovania tohto súdu, a to v prvom rade pre obsadenie najvyššieho správneho súdu sudcami a pre ustanovenie jeho vedenia. Zjednodušene povedané, právna úprava predpokladá, že najprv sa vykoná personálne obsadenie najvyššieho správneho súdu, čo vyžaduje účinnú úpravu týkajúcu sa zriadenia najvyššieho správneho súdu a až po tomto procese začne najvyšší správny súd vykonávať svoju činnosť. To znamená, že najvyšší správny súd nebude vznikať automatickým odčlenením správneho kolégia najvyššieho súdu, ale uskutoční sa výber sudcov najvyššieho správneho súdu vrátane previerok jeho sudcov. Do času, kým začne najvyšší správny súd vykonávať svoju činnosť, budú jeho pôsobnosť vykonávať orgány ustanovené doterajšími predpismi, t.j. najvyšší súd, ústavný súd a disciplinárne senáty. Tomuto nastaveniu zriadenia najvyššieho správneho súdu zodpovedá aj rozdelenie účinnosti predkladaného návrhu ústavného zákona.

Podrobnejšie odôvodnenie navrhovaných zmien je uvedené v osobitnej časti dôvodovej správy.

Pri formulovaní ústavných zmien predkladateľ volí riešenia, ktoré zaťažujú ústavný text len v nevyhnutnom rozsahu. Z tohto dôvodu sa podľa potreby navrhuje zaviesť nové ústavné splnomocnenie na reguláciu niektorých otázok v zákone, resp. využívajú sa existujúce splnomocňujúce ustanovenia na úpravu niektorých otázok v zákonoch. Z uvedeného vyplýva, že implementácia navrhovaných ústavných zmien si nevyhnutne vyžaduje aj zmenu zákonnej úpravy, ktorá vykonáva ústavnú úpravu. Preto sa súčasne s návrhom ústavného zákona do legislatívneho procesu predkladá aj návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ktorý musí nadobudnúť účinnosť ku dňu účinnosti ústavných zmien. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ku dňu, kedy začne vykonávať činnosť najvyšší správny súd bude potrebné prijať aj zákonnú úpravu, ktorá nanovo upraví niektoré aspekty disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu, a to najmä otázku konania v disciplinárnych veciach (disciplinárny poriadok). Keďže v tejto časti je účinnosť ústavných zmien odložená na neskorší termín, bude súvisiaca zákonná úprava predložená do legislatívneho procesu dodatočne.

Účinnosť navrhovanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. januára 2021. Odložená účinnosť od 1. januára 2025 sa navrhuje v prípade zavedenia inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti.

Návrh ústavného zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh ústavného zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti a na služby pre občana a nemá ani sociálne vplyvy. Tieto vplyvy však zakladá zákonná úprava, ktorej zmena sa navrhuje súčasne so zmenou Ústavy Slovenskej republiky. Od navrhovaných ústavných zmien však možno očakávať zvýšenie dôvery v právny štát a spravodlivosť, ako aj spustenie procesu očisty justície.

Návrh ústavného zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh ústavného zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 24. septembra 2020. Návrh ústavného vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválil 30. septembra 2020.

B.Osobitná časť

K čl. I

K bodu 1 (čl. 84 ods. 3)

Navrhuje sa, aby pre voľbu kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu bola potrebná nadpolovičná väčšina hlasov všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, t.j. aspoň 76 hlasov poslancov. Zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na tzv. absolútnu väčšinu všetkých poslancov, a to z doterajšej jednoduchej väčšiny prítomných poslancov, má za cieľ zabezpečiť signalizovanie potreby dosiahnutia širšieho konsenzu voliteľov. Praktický význam právnej úpravy môže byť limitovaný, keďže už v súčasnosti sa priemerný počet hlasov získaných zvolenými kandidátmi pohybuje na danej úrovni (vo voľbách v roku 2019 získali zvolení kandidáti priemerne 83 hlasov), v minulosti tak tomu ale nebolo vždy (v roku 2002 bol napríklad kandidát zvolený len počtom 53 hlasov). Kontext pre spomenuté údaje je však tvorený aj počtom volieb. Zároveň je na úrovni filozofie ústavnej úpravy dôležité ustanoviť požiadavku širšieho konsenzu, a tak širšej legitimity zvolených kandidátov. Je rozumné ustanoviť takúto požiadavku aj ako štandard. Zvažovaná bola aj požiadavka tzv. ústavnej väčšiny. Problematická tvorba takto širokého politického konsenzu ani v spojení s navrhovaným antiblokačným mechanizmom nie je považovaná predkladateľom za vhodnú, keďže ústavní sudcovia majú získať legitimitu predovšetkým od parlamentu ako reprezentatívneho orgánu. Obdobne je potrebné pripomenúť, že v ostatných voľbách v roku 2019 na deväť uprázdnených miest získali ústavnú väčšinu iba štyria kandidáti z dvojnásobku navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.

Vykonanie navrhovanej ústavnej zmeny bude musieť nájsť svoj odraz aj v § 115 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

K bodu 2 [čl. 102 ods. 1 písm. t)]

Pretože zriaďovaný najvyšší správny súd bude mať rovnocenné postavenie s najvyšším súdom, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť vo všetkých ústavných aspektoch fungovania najvyššieho správneho súdu vrátane kreovania jeho funkcionárov. Podľa platného znenia čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu vymenúva a odvoláva na návrh súdnej rady prezident Slovenskej republiky. Rovnaký spôsob ustanovenia do funkcie sa bude uplatňovať aj v prípade predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu. Na tento účel je preto potrebné vykonať novelizáciu čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy, kde sa výslovne upraví nová kompetencia prezidenta vo vzťahu k funkcionárom najvyššieho správneho súdu.

K bodu 3 (§ 125 ods. 4)

Navrhované doplnenie ustanovenia článku 125 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky explicitne zakotvuje takú koncepciu konania o súlade právnych predpisov, v zmysle ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc preskúmavať súlad ústavného zákona s ústavným zákonom, ani ústavného zákona s ústavou.

Táto právomoc mu napokon nebola ústavodarcom výslovne zverená ani doposiaľ. Ústavný súd si ju z ústavy vyvodil ako implicitnú právomoc nadinterpretovaním slova „zákon“ v čl. 125 ods. 1 písm. a), a to na základe úvah o potrebe ochrany tzv. materiálneho jadra ústavy

a o tom, že povereným na takúto ochranu by mal byť práve ústavný súd samotný (pozri PL. ÚS 21/2014).

Tento postup ústavného súdu bol kritizovaný z hľadiska porušenia princípu legality „z vnútra súdu“ (napr. odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa, body 4 až 7), ale aj akademicky (napr. Káčer, M. – Neumann, J.: Materiálne jadro v slovenskom ústavnom práve. Doktrinálny disent proti zrušeniu sudcovských previerok. Praha: Leges, 2019, s. 20 a nasl.). Postup ústavného súdu síce našiel aj podporovateľov, keďže je však otázka existencie prieskumu ústavodarnej činnosti koncepčnou otázkou v plnej dispozícii ústavodarcu, tento má priestor reagovať „zexplicitnením“ existujúcej koncepcie, ale aj jej zmenou.

Ústavodarca navrhovanou zmenou robí explicitným formát, v ktorom ústavodarnú činnosť priamo legitimizovaných zástupcov ľudu nepreskúmava ústavný súd. Naopak, je ňou viazaný ako referenčnou a hodnotovou rovinou, na pozadí ktorej vykonáva svoju činnosť, a ktorú chráni. Ak teda ústavodarca výslovne ústavný súd poveruje kontrolou zákonodarcu, a to aj s vedomím, že nevolený súdny orgán bude „rušiť“ činnosť priamo legitimovaného normotvorcu, pnutie medzi princípom demokracie a právneho štátu rieši v strete ústavodarcu a ústavného súdu naopak, v prospech ústavodarcu. Ústavný súd je totiž produktom ústavodarnej činnosti, rovnako ako zákonodarca. Ústavodarca je jej predpokladom. To neznamená, že v ústave neexistujú poistky proti činnosti ústavodarcu. Prvým a posledným ochrancom „ústavnosti ústavy“ však v zvolenej koncepcii nie je ústavný súd, ale ľud, respektíve občianska spoločnosť.

K bodu 4 (čl. 126 ods. 1)

Navrhovaná ústavná zmena reaguje na zriadenie najvyššieho správneho súdu a jej cieľom je zaviesť mechanizmus riešenia prípadných kompetenčných sporov medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Vzhľadom na existenciu dvoch najvyšších súdnych inštancií v rámci správneho súdnictva sa javí ako žiaduce, aby právomoc riešiť kompetenčné spory medzi nimi bola daná subjektu, ktorý stojí nad týmito inštitúciami. Preto sa navrhuje, aby kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom riešil ústavný súd. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že v prípade kompetenčného sporu medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom pôjde fakticky o spor, či daná vec patrí alebo nepatrí do správneho súdnictva.

Vykonanie navrhovanej ústavnej zmeny bude musieť nájsť svoj odraz v zákone č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 5 (čl. 127 ods. 5)

V súlade s programovým vyhlásením vlády sa do ústavnej úpravy zavádza tzv. individuálna kontrola ústavnosti.

Právna úprava umožňuje sťažovateľovi v konaní podľa čl. 127 ods. 1 podať spolu s ústavnou sťažnosťou návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Ak senát ústavného súdu

dospeje k záveru, že tento návrh je dôvodný, konanie o sťažnosti preruší a podá návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1.

Vytvára sa teda tak možnosť (fakultatívna) pre senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 na návrh sťažovateľa prerušiť konanie o sťažnosti a obrátiť sa na plénum ústavného súdu s návrhom na posúdenie súladu sťažovateľom označeného všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou alebo zákonom.

Nejde o koncepciu, kde by konanie pred plénom ústavného súdu inicioval priamo sťažovateľ v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy alebo kde by senát ústavného súdu obligatórne predložil takýto návrh sťažovateľa plénu ústavného súdu. Každopádne, ak v konaní o sťažnosti takýto návrh senátu sťažovateľ podá, senát sa bude musieť s týmto vysporiadať a rovnako odôvodniť, prečo návrhu prípadne nevyhovel, resp. prečo sa s ním nestotožnil.

Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov teda bude iba senát ústavného súdu. V akadémii existuje diskusia, či ústavný súd takúto právomoc predsa len nemá aj v súčasnosti, resp. či si ju nevie z textu právnych predpisov vyvodiť, ústavný súd však na tieto „skryté možnosti konania o súlade“ (pozri napríklad Kvasničková, Jana: Skryté možnosti konania o súlade právnych predpisov. In: Justičná revue, 1999, č. 1, s. 2) v judikatúre nereagoval.

Navrhovaná právna úprava tak vypĺňa súčasnú medzeru v ochrane ústavnosti, kde v prípade, že neústavnosť je spôsobená znením právneho predpisu, nie jeho výkladom alebo aplikáciou (ústavno-konformný výklad nie je možný), ústavný súd v konaní o sťažnosti návrh odmietne a takpovediac odkáže sťažovateľa na to, aby sa obrátil na subjekty, ktoré sú oprávnené iniciovať konanie o súlade právnych predpisov (pre náznaky kritiky legislatívneho stavu v judikatúre ústavného súdu pozri napr. v II. ÚS 153/2013, bod 24). Ak tak tieto subjekty neurobia, na národnej úrovni nie je možné práva fyzickej a právnickej osoby ochrániť vo všeobecnej rovine. Navyše, aj v prípade ak by subjekt oprávnený iniciovať konanie pred ústavným súdom konanie podľa čl. 125 ústavy inicioval a uspel by, právnej situácie jednotlivca (fyzickej alebo právnickej osoby) by sa takého rozhodnutie o nesúlade dotklo predovšetkým do budúcna (k tomu pozri účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu podľa § 93 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Ujmu, ktorá mu bola spôsobená neústavným predpisom by nebolo možné sanovať ani na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1, ktoré by potenciálne nasledovalo po plenárnom rozhodnutí ústavného súdu konštatujúcom nesúlad, je len vo výnimočných a právne špecifických prípadoch možné takúto ujmu sanovať aspoň prostredníctvom tzv. primeraného finančného zadosťučinenia.

Vykonanie navrhovanej ústavnej zmeny bude musieť nájsť svoj odraz v zákone č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon sa bude musieť vysporiadať s otázkou formálnych a materiálnych náležitostí návrhu sťažovateľa, otázkou prerušenia konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, otázkou viazanosti senátu ústavného súdu rozsahom a dôvodmi návrhu sťažovateľa, ako aj otázkou pridelenia spisu v pléne ústavného súdu sudcovi spravodajcovi.

Výzvou pre samotný ústavný súd bude aj hľadanie odpovede na prítomnosť prejudiciality, ako tomu je v konkrétnej kontrole ústavnosti iniciovanej všeobecným súdom. V prípade konkrétnej kontroly ústavnosti ústavný súd preskúmava aplikovateľnosť napadnutého ustanovenia v konaní pred všeobecným súdom. Všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012). Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy (porovnaj PL. ÚS 7/04). Navrhovaná koncepcia individuálnej kontroly ústavnosti bude nútiť senát ústavného súdu odôvodniť aplikovateľnosť napadnutého ustanovenia orgánmi aplikácie práva v konkrétnom prípade prejednávanom týmto senátom na podklade ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 6 (čl. 129 ods. 2)

Voľba reprezentantov nositeľmi moci je bezpochyby jedným z najvýznamnejších procesov, ktoré do spoločnosti vniesla demokracia a jej princípy. V tranzitívnej spoločnosti možno ešte viac ako v tradičných demokraciách záleží na čistote a férovosti volebného procesu, keďže práve túžba po slobode a férovosti aj pri presune výkonu moci z jej nositeľov na ich poverených zástupcov bola hybnou silou vymanenia sa spoločnosti z okov neslobody. Naša spoločnosť je mladou demokraciou, učí sa a vyvíja. Volebný proces má svoje špecifiká a zásady, pričom ak chceme považovať konkrétnych zvolených zástupcov voličov za zástupcov legitímnych a riadne poverených na výkon mandátu, musia byť odstránené tie najväčšie a najintenzívnejšie pochybnosti o férovosti a slobode pripravovaných a následne uskutočnených volieb. Povolanými bdieť nad ústavnosťou a zákonnosťou volieb bývajú spravidla nezávislé súdy.

Navrhované nové znenie čl. 129 ods. 2 ústavy súvisí so zriadením najvyššieho správneho súdu a novou ústavnou úpravou podľa čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorého najvyšší správny súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Toto konanie pred najvyšším správnym súdom bude jednostupňové bez možnosti uplatnenia riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov, čo však nevylučuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ak na to sú splnené ústavné predpoklady.

V podmienkach ústavného poriadku tak celý proces volieb do orgánov územnej samosprávy od predvolebných vzťahov až po kontrolu ústavnosti a zákonnosti samotných volieb a ich výsledkov bude zastrešený správnym súdnictvom. Vytvára sa tak priestor pre budovanie komplexnej a bezrozpornej judikatúry v oblasti volebného súdnictva do orgánov územnej samosprávy na úrovni správneho súdnictva. Nič nenaznačuje, že by novozriadený najvyšší správny súd nemal či už kapacitne, technicky alebo materiálne zvládnuť túto volebnú agendu. Naopak, personálne širšie vybavený najvyšší správny súd (čo do počtu sudcov a odborného personálu) bude mať v prípade naplnenia tohto predpokladu príležitosť byť efektívnejším (z pohľadu času) garantom ústavnosti a zákonnosti volieb a stav právnej neistoty nositeľov moci ohľadne výsledkov presunu výkonu moci na ich reprezentantov bude postupne skracovaný.

Vykonanie navrhovanej ústavnej zmeny bude musieť nájsť svoj odraz v Správnom súdnom poriadku a v zákone č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V tejto súvislosti je ešte potrebné poznamenať, že právna úprava je už v súčasnosti dotváraná bohatou judikatúrou ústavného súdu vo volebných

veciach, ktorej význam a záväznosť sú určujúce aj pre rozhodovaciu činnosť najvyššieho správneho súdu po prevzatí tejto agendy.

K bodu 7 (čl. 129 ods. 7)

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019 uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 40/2019 sa zrušil čl. 147 ods. 1 posledná veta, čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V nadväznosti na uvedené sa stali obsolentnými čl. 129 ods. 7 a čl. 141a ods. 10 časť vety za bodkočiarkou. Nakoľko predkladateľ terajší čl. 141a ods. 10 vypúšťa je potrebné sa vysporiadať aj s obsolentným čl. 129 ods. 7 ústavy. V nadväznosti na uvedené je potrebné vložiť do čl. I príslušný nový novelizačný bod, ktorým sa vypustí doterajší čl. 129 ods. 7 ústavy.

K bodu 8 [čl. 130 ods. 1 písm. e)]

V nadväznosti na právnu úpravu navrhovanú v čl. 127 ods. 5 sa navrhuje do čl. 130 ods. 1 upravujúceho procesnú legitimáciu v konaní pred ústavným súdom výslovne doplniť aj senát ústavného súdu. Oprávnenie senátu iniciovať konanie pred ústavným súdom však nie je generálne, ale je obmedzené len na konanie podľa čl. 127 ods. 5. V inej veci teda senát ústavného súdu nebude môcť iniciovať konanie pred ústavným súdom.

Vykonanie navrhovanej ústavnej zmeny bude musieť nájsť svoj odraz v zákone č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 9 (čl. 131 ods. 1)

Zmeny v čl. 131 ods. 1 sú dvojakého charakteru. V prvom prípade sa rozširuje okruh plenárne rozhodovaných vecí. V druhom prípade sa ruší možnosť tzv. procesného zamietania pri rozhodovaní ústavného súdu. Súčasne vykonáva aktualizácia vnútorného odkazu na čl. 129 ústavy, ktorý je použitý v čl. 131.

V prvom prípade sa explicitne upravuje subsumpcia výkonu konkrétnej právomoci ústavného súdu pod plenárne konanie, konkrétne, že o kompetenčnom spore v zmysle čl. 126 ústavy rozhoduje plénum ústavného súdu a nie trojčlenný senát. Povaha a cieľ sledovaný právnou úpravou rozhodovania kompetenčného sporu podľa čl. 126 ústavy si vyžaduje, aby takýto spor aj s ohľadom na požiadavku silnej legitimity prijatého rozhodnutia rozhodoval ústavný súd v pléne zloženom z trinástich sudcov.

V súčasnom znení čl. 131 ods. 1 ústavy plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Navrhovaným ustanovením sa vypúšťa možnosť procesného zamietnutia návrhu, t.j. možnosti „dohodnutia sa na nedohodnutí“. Procesné zamietanie sa v rozhodovacej činnosti ústavného súdu objavovalo už od jeho vzniku. Ústavný súd napríklad v roku 1996 uznesením PL. ÚS 41/95 takto zamietol návrh prezidenta na posúdenie súladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe.

Ako upozorňuje predseda ústavného súdu vo svojom odlišnom stanovisku vo veci PL. ÚS 15/2019 „ak sa sudcovia ústavného súdu po prijatí veci na ďalšie konanie nevedia dohodnúť na svojich návrhoch riešenia prípadov, tak musia nakoniec hlasovať presne o tom, čo chcel navrhovateľ, ktorý sa na ústavný súd obrátil. Ak priamo návrh navrhovateľa neschvália, tak návrh by mal byť zamietnutý raz a navždy, s odôvodnením tých sudcov, ktorí za návrh nehlasovali. To je podľa môjho názoru pôvodný význam čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy (Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.). Výklad sa však vyvinul tým smerom, že ústavný súd sa môže uzniesť, že sa nevie dohodnúť“.

Účelom navrhovaného nového znenia čl. 131 ods. 1 ústavy je predchádzať prípadom odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). V dôsledku toho úlohou ústavného súdu v pléne bude povinnosť v rámci deliberačného procesu vždy nájsť najlepšiu možnú dohodu a nájsť kvórum pre pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o danom návrhu (či už sudcu spravodajcu, alebo samotného navrhovateľa).

Aj keď je ústavný súd kolektívny orgán verejnej moci a pre prijatie rozhodnutia sa vyžaduje kvalifikovaná väčšina, nemožno proces rozhodovania ústavného súdu porovnávať s procesom prijímania „rozhodnutia“ iným ústavným kolektívnym orgánom (napríklad schvaľovanie zákonov Národnou radou Slovenskej republiky), keďže výkonom rozhodovacej právomoci ústavného súdu sa sleduje iný, špecifický a ústavou chránený cieľ, a to nezávislá súdna ochrana ústavných princípov a hodnôt na podklade návrhu kvalifikovaného subjektu, ktorý legitímne očakáva, že sa o jeho návrhu nestranne a nezávisle rozhodne.

Ústavný súd navyše svojim plenárnym rozhodovaním je zväčša jediným arbitrom, ktorý je ústavou povolaný vyriešiť spor – spor o výklad (čl. 128 ústavy), kompetenčný spor o kompetenciu (čl. 126 ústavy) alebo spor o súlad právnych predpisov (čl. 125 ods. 1 ústavy). Ide pritom o ústavné otázky, ktoré sa dotýkajú samotnej podstaty výkonu verejnej moci a nie je akceptovateľný stav, že jediný ústavou povolaný arbiter nedá na ústavne relevantné otázky odpovede z dôvodu, že sa nenájde potrebná väčšina hlasov jeho členov za alebo proti návrhu. Ide v takom prípade o popretie účelu priznania týchto právomocí práve tomuto súdnemu orgánu ochrany ústavnosti.

Ústavná zmena si vyžiada aj novelizáciu zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 10 (čl. 134 ods. 2)

Programové vyhlásenie vlády obsahuje požiadavku na reformu zloženia ústavného súdu s brzdami proti pasivite parlamentu pri nezvolení kandidátov na ústavných sudcov. Pasivita parlamentu pri výkone jeho ústavnej pôsobnosti, resp. nevykonávanie jej ústavnej pôsobnosti očakávaným spôsobom, je dôvodom pre osobitnú reguláciu v ústave už v súčasnosti. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. e) môže pasivita parlamentu, resp. neschopnosť urobiť predpokladané rozhodnutie, viesť k rozpusteniu parlamentu prezidentom Slovenskej republiky. Uvedený príklad ilustruje možnosti prístupu na riešenie situácie spočívajúcej v nezvolení dostatočného počtu kandidátov na funkciu sudcu. Rozpustenie parlamentu pri nezvolení potrebného počtu kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu sa síce môže na prvý pohľad javiť schodné riešenie, predkladateľ má však za to, že by išlo o príliš invazívne riešenie situácie pri nezvolení dostatočného počtu kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Rovnako predkladateľ nepovažuje za vhodné odnímať parlamentu právo navrhovať kandidátov na sudcov ústavného súdu a prezidentovi právo vymenúvať sudcov ústavného súdu, pretože parlament aj prezident sú volení priamo občanmi, a najvyššiu mieru legitimity ústavného súdu možno dosiahnuť vtedy, ak je odvádzaná od orgánov priamo volených občanmi. Preto sa navrhuje riešenie, ktoré umožňuje prezidentovi vymenovať sudcov ústavného súdu aj za situácie, kedy parlament nezvolí v určených lehotách potrebný počet, t.j. dvojnásobný kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Prezident však môže vymenovať len kandidátov, ktorí boli zvolení parlamentom potrebnou väčšinou hlasov poslancov, a teda ktorí boli navrhnutí oprávnenými navrhovateľmi a zároveň boli vypočutí ústavnoprávnym výborom v národnej rade. Navrhovaná právna úprava vyžaduje verejné vypočutie vždy. Cieľom takto koncipovanej právnej úpravy je stav, kedy ústavný súd je riadne obsadený a plní svoje ústavné poslanie. Je neprijateľné, aby ústavný súd bol nefunkčný len preto, že politická garnitúra nie je spôsobilá zhodnúť sa na potrebnom počet kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Z hľadiska parametrov právnej úpravy je dôležité poukázať na to, že vymenovanie sudcov ústavného súdu aj bez toho, aby parlament zvolil potrený počet kandidátov je ústavnou možnosťou prezidenta (pozri dikciu „...môže vymenovať...“). Aplikácia tohto pravidla prichádza do úvahy len, ak parlament nezvolí potrebný počet kandidátov do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu alebo do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iného dôvodu (napr. odvolaním, vzdaním sa, smrťou atď.). Na túto právnu úpravu nadväzuje zákonná úprava navrhovaná v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v ktorom sa navrhuje, aby predseda parlamentu vyhlasoval voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu 6 mesiacov pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, čo vytvára priestor 8 mesiacov pre zvolenie potrebného počtu sudcov ústavného súdu. Ak dôjde k zániku funkcie sudcu ústavného súdu inak ako uplynutím funkčného obdobia, t.j. smrťou, odvolaním, či vzdaním sa funkcie, tak predseda parlamentu bude musieť vyhlásiť voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu bezodkladne po zániku funkcie sudcu ústavného súdu, aby parlament využil lehotu 6 mesiacov na zvolenie kandidátov v potrebnom počte.

Okrem toho sa v čl. 134 ods. 2 v súlade s programovým vyhlásením vlády zakotvuje ústavná požiadavka na verejnú voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu. Verejná voľba je transparentná vo vzťahu k voličom aj k ústavným sudcom legitímna, znemožňuje prípadné „zákulisné“ dohody a vytvára lepší priestor voličom na vyvodenie zodpovednosti voči poslancom. Neobstojí ani argument, že v prípade verejnej voľby nie je ústavný sudca nestranný vo vzťahu k poslancom, ktorí ho volili. „Vzdialenosť“ medzi hlasom poslanca v prospech konkrétneho kandidáta, zvolením kandidáta a rozhodovaním konkrétnej veci (zrejme najmä o súlade právnych predpisov) je príliš veľká, aby mohol vzniknúť čo i len dojem absencie nestrannosti. A to o to viac, že národná rada je kolektívnym orgánom, na zvolenie kandidát potrebuje desiatky hlasov poslancov a sám je po vymenovaní chránený garanciami nezávislosti ústavného súdu. Navyše argument spochybňovania nestrannosti a nezávislosti sudcov ústavného súdu verejnou voľbou predpokladá nielen neprofesionalizmus, ale masívnu zlovôľu poslancov národnej rady aj kandidátov na funkciu ústavného sudcu, ktorá nie je pri tvorbe právneho predpisu, o to viac pri tvorbe ústavy, udržateľná.

Poslednou zmenou v čl. 134 ods. 2 je výslovná úprava vypočutia osôb navrhnutých na kandidátov na funkciu sudcu v Národnej rade Slovenskej republiky, čím sa predpokladá vypočutie v jej ústavnoprávnom výbore tak, ako to v súčasnosti zakotvuje zákonná úprava.

Verejné vypočutie je inštitútom, ktorý v našich podmienkach osvedčila aplikačná prax. Poslanci národnej rady aj verejnosť sa majú možnosť bližšie oboznámiť s kandidátmi a, v ideálnom prípade, zistiť ich tzv. sudcovskú filozofiu. Preto sa navrhuje ústavná úprava, ktorá má za cieľ zabezpečiť jeho stabilitu, pretože na jej odstránenie z právneho poriadku nateraz postačuje zmena obyčajného zákona.

Vykonanie navrhovaných zmien v čl. 134 ods. 2 bude musieť nájsť svoj odraz vo viacerých zákonoch, a to najmä v zákone č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

K bodu 11 (čl. 134 ods. 3)

Zmena čl. 134 ods. 3 nadväzuje na programové vyhlásenie vlády, ktoré sa zaväzovalo k prijatiu reformy kreovania ústavného súdu prostredníctvom vytvorenia brzdy proti koncentrácii moci v rukách jednej politickej reprezentácie, a to tak, aby väčšina ústavných sudcov nebola volená jednou politickou garnitúrou. Návrh zavádza pravidlo, ktoré sa aktivizuje v prípade, že jedna parlamentná väčšina bude voliť viac ako šesť (t.j. väčšinu) sudcov ústavného súdu. V zmysle tohto pravidla bude mať každý ústavný sudca, ktorý bude vymenovaný nad tento počet, skrátené funkčné obdobie, a to na šesť rokov. V prípade, ak sa takéto pravidlo aktivuje v jednej voľbe, resp. na spoločné uprázdnenie vyššieho počtu miest ústavných sudcov ako šesť, sudcovia so skráteným funkčným obdobím sa určia podľa počtu získaných hlasov pri voľbe za kandidátov na sudcov ústavného súdu, t.j. kandidáti s najvyšším počtom hlasov majú funkčné obdobie 12 rokov, kandidáti s najnižším počtom hlasov majú 6 ročné funkčné obdobie. V tejto súvislosti sa doplnkovo sa zavádza pravidlo, podľa ktorého v prípade rovnosti hlasov získaných vo voľbe v parlamente sa 12 ročné funkčné obdobie určí žrebom. Výber žrebom je aj historicky považovaný za spravodlivý a nebude vytvárať prípadné pociťované kategórie ústavných sudcov. Žrebovanie pri rovnosti hlasov sa napokon v súčasnosti používa napríklad aj pri voľbách do obecného zastupiteľstva.

Návrh ústavného zákona vyššie spomenutú ašpiráciu sleduje tým, že znižuje kreačnú silu takej politickej koalície, ktorá má nominovať nadpolovičnú väčšinu ústavných sudcov. Takýto mechanizmus dáva priestor na lepšie rozloženie kreačného procesu v čase, teda v rámci rôznych parlamentných formácií, ktorými sa realizuje deľba moci v čase. Týmto spôsobom sa zvýši aj legitimita konkrétnych ústavných sudcov cez lepšiu nadväznosť na pestrejšie parlamentné reprezentácie. Zároveň, rôznorodosť v kreačnej legitimite je typicky prenesená aj do lepšej reprezentatívnosti takpovediac vo výstupe, teda v zložení ústavného súdu. To teoreticky posilňuje aj kvalitu deliberácie na ústavnom súde.

Pri riadnom plynutí funkčných období Národnej rady Slovenskej republiky bez predčasných volieb, navrhovaná zmena v rámci fakticity súčasného obsadenia ústavného súdu v podstate v dlhodobom časovom horizonte zavádza priebežné obmieňanie ústavných sudcov. Výhodou navrhovaného mechanizmu oproti tým, ktoré by napĺňali obdobný cieľ cez explicitné priebežné obmieňanie, je jeho jednoduchosť, funkčnosť, ľahká nadväznosť na existujúci stav a udržateľnosť aj bez inštitútu náhradníkov.

Súčasťou navrhovanej úpravy je aj úprava tzv. presluhovania sudcov ústavného súdu vo funkcii do momentu zloženia sľubu novým sudcom ústavného súdu. Cieľom tejto právnej úpravy je dosiahnuť funkčnosť ústavného súdu aj v prípade, že napríklad parlament nezvolí