Ustanovenie § 12 ods. 10 prvej vety platného zákona č. 657/2004 Z. z. možno považovať za nespravodlivé aj voči potenciálnym novým dodávateľom, vo vzťahu ku ktorým je táto právna úprava dokonca podľa všetkého protiústavná, ako naznačil Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho nálezu PL ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 293/2016 Z. z.
V práve prebiehajúcom konaní na Ústavnom súde SR o súlade § 12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z. s čl. 35 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uviedla vláda SR vo svojom stanovisku, že zámerom zákonodarcu bolo, aby doterajší dodávateľ tepla mohol vyjadriť svoje záväzné stanovisko, avšak výlučne vo veciach, ktoré sa týkajú otázok uvedených v § 22 ods. 3 a § 36 ods. 7 a 8 zákona č. 657/2004 Z. z. Ak sa dodávateľ vyjadruje vo svojom stanovisku ako dotknutý subjekt aj k iným otázkam, takéto stanovisko sa podľa vyjadrenia vlády SR prieči platnému zneniu zákona č. 657/2004 Z. z. a nemožno ho považovať za záväzné stanovisko.
Aby aj v budúcnosti nedochádzalo k nesprávnemu výkladu ustanovenia § 12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z., týmto návrhom zákona sa spresňuje, že stanovisko doterajšieho dodávateľa má záväzný charakter výlučne vtedy, ak sa týka ochranného pásma (§ 36 ods. 7 a 8 zákona č. 657/2004 Z. z.) alebo vtedy, ak sa týka zásahu do sústavy tepelných zariadení, ale v tomto prípade len za podmienky, že dodávateľ tepla je zároveň aj prevádzkovateľom dotknutej sústavy tepelných zariadení. Zákon č. 657/2004 Z. z. totiž v § 22 ods. 3 uvádza, že na zásah do sústavy tepelných zariadení sa vyžaduje (alternatívne) buď súhlas prevádzkovateľa sústavy tepelných zariadení alebo dodávateľa tepla. Keďže v praxi sa neraz ako dotknutý subjekt vyjadrovali k veci viacerí prevádzkovatelia a dodávatelia tepla s odlišnými stanoviskami (sústavou tepelných zariadení je tak výroba, ako aj rozvod a spotreba tepla a neraz je výroba a rozvod rozdelený medzi odlišné subjekty), je namieste, aby sa k zásahu do dotknutej sústavy tepelných zariadení vyjadroval len prevádzkovateľ tejto sústavy a dodávateľ tepla len vtedy, ak je súčasne aj prevádzkovateľom.
Schválením navrhovaného vypustenia by došlo k náprave stavu, ktorý sa nejaví byť v právnom štáte prípustný a má negatívny vplyv tak na odberateľov a následne aj na konečných spotrebiteľov, ako aj na potenciálnych nových dodávateľov.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že problémom v Slovenskej republike nie je samotný centralizovaný systém zásobovania teplom, ktorý má všetky predpoklady na efektívne plnenie poslania pre službu konečnému spotrebiteľovi (t.j. vysoká energetická efektívnosť a nízka cena za energiu vyrobenú na danom energetickom zariadení), ale jeho prevádzkovatelia, ktorí toto poslanie v prospech konečného spotrebiteľa nevedia naplniť v požadovaných technických medziach a prijateľných cenových reláciách. Platný zákon o tepelnej energetike, osobitne v znení po jeho novele v roku 2014, neukladá týmto subjektom žiadne zvýšené požiadavky na zlepšenie kvality vo výrobe a zásobovaní teplom z centralizovaného systému zásobovania teplom.
Výsledkom je, že zatiaľ čo v iných členských štátoch Európskej únie (napr. Fínsko alebo Švédsko) koneční spotrebitelia ani len neuvažujú o odpojení sa od centralizovaného systému zásobovania teplom kvôli jeho nákladovej efektívnosti a ďalším výhodám, v Slovenskej republike sú neraz tzv. domové kotolne nielen nákladovo efektívnejšie, ale vhodnejšie aj z hľadiska dopadu na životné prostredie, či z hľadiska technického stavu, čo možno považovať za anomáliu, ktorá spôsobuje, že veľké množstvo obyvateľov uvažuje o odpojení sa od systému centralizovaného zásobovania teplom.
V prechodných ustanoveniach sa rieši vplyv návrhu zákona na právne vzťahy upravené doterajším zákonom. V § 38ad sa ustanovuje, že konanie o vydanie záväzného stanoviska obce podľa