obstarávateľa činnosťou, tak aby došlo k umelému oddialeniu zadania zákazky alebo k zrušeniu samotného verejného obstarávania, tak pre verejného obstarávateľa znamenajú neprimeranú a neproporčnú záťaž. Tieto skutočnosti niekedy z verejného obstarávania vytvárajú nemenežovateľný systém, pričom zákon o verejnom obstarávaní na druhej strane požaduje od verejných obstarávateľov, aby pri svojom rozhodovaní zohľadňovali rôzne náročné sekundárne politiky (sociálne, environmentálne, najlepšiu hodnotu za peniaze, atď.). Verejní obstarávatelia sa tak aj kvôli zneužívaniu inštitútu námietok zo strany podnikateľov snažia rôznymi spôsobmi vyhnúť verejnému obstarávaniu. Výsledkom zneužívania inštitútu námietok je tak netransparentnosť a chýbajúca hospodárska súťaž vo verejnom obstarávaní.Zásada zákazu zneužitia práva je všeobecne platnou zásadou práva EÚ, ktorú je možné napr. podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-251/16 priamo uplatniť v rozhodovaní vnútroštátneho orgánu.
Zásada zákazu zneužitia práva má svoje vyjadrenie aj vo všeobecných procesných kódexoch Slovenskej republiky, napr. podľa čl. 5 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, cit.: „Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní“.
Rovnako tak v § 28 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku, cit.: „Správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní“.
Zneužité môže byť akékoľvek subjektívne právo, či už súkromnoprávnej alebo verejnoprávnej povahy. Už rímske právo zakotvovalo zásadu „nemo turpitudinem suam allegare potest“, čo znamená, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania.
Za zneužitie práva (abusus iuris) právna teória považuje konanie zdanlivo síce dovolené, ktorým sa však sleduje dosiahnutie nedovoleného výsledku, teda ide konanie v skutočnosti protiprávne, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou. Za zneužitie práva na podanie námietok je tak možné charakterizovať konanie, ktorého účelom nie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov, ale výlučne snaha výkonom tohto práva znevýhodniť verejného obstarávateľa a spôsobiť mu ujmu.
Zneužitie práva na podanie námietok (t. j. zjavne nedôvodné námietky) je v rozpore s cieľom revíznej smernice 89/665/EHS v znení neskorších predpisov, ktorým je rýchle a účinné preskúmanie rozhodnutí verejných obstarávateľov, a preto mu je možné odoprieť ochranu. Navrhovateľ námietok v takom prípade nemá skutočný záujem o účasť vo verejnom obstarávaní, ale jeho záujmom je napr. predĺženie procesu verejného obstarávania alebo iné poškodenie verejného obstarávateľa.
Uplatnenie zákazu zneužitia práva na podávanie námietok predstavuje materiálny korektív k príliš formalistickému výkladu zákonného oprávnenia na podanie námietok, ktoré v konečnom dôsledku môže poškodzovať práva alebo oprávnené záujmy iných t. j. verejného obstarávateľa (kontrolovaného), ktorý prostredníctvom verejného obstarávania plní určité celospoločenské úlohy dotýkajúce sa ďalších subjektov.