2. schémy platby podľa množstva odpadu (zásada „plať za to, čo vyhodíš“), pri ktorých pôvodcovia odpadu platia na základe skutočného množstva vzniknutého odpadu a ktoré poskytujú stimuly na triedenie recyklovateľného odpadu pri zdroji a na znižovanie zmesového odpadu;
3. finančné stimuly na darovanie výrobkov, najmä potravín;
4. systémy rozšírenej zodpovednosti výrobcov pre rôzne druhy odpadu a opatrenia na zvýšenie ich účinnosti, efektívnosti nákladov a riadenia;
5. systémy vratných záloh a ďalšie opatrenia na podporu účinného zberu použitých výrobkov a materiálov;
6. riadne plánovanie investícií v oblasti infraštruktúry odpadového hospodárstva, a to aj prostredníctvom fondov Únie;
7. udržateľné verejné obstarávanie na podporu lepšieho nakladania s odpadom a používanie recyklovaných výrobkov a materiálov;
8. postupné rušenie dotácií, ktoré nie sú v súlade s hierarchiou odpadového hospodárstva;
9. používanie fiškálnych opatrení alebo iných prostriedkov na podporu zavádzania výrobkov a materiálov, ktoré sa pripravujú na opätovné použitie alebo sa recyklujú;
10. podpora výskumu a inovácií v oblasti vyspelých technológií recyklácie a repasovania;
11. používanie najlepších dostupných techník na spracovanie odpadu;
12. hospodárske stimuly pre regionálne a miestne orgány, najmä na podporu predchádzania vzniku odpadu a na posilnenie systémov triedeného zberu, ktoré sa zároveň vyhýbajú podpore skládkovania a spaľovania;
13. informačné kampane pre verejnosť, najmä pokiaľ ide o triedený zber, predchádzanie vzniku odpadu a znižovanie znečisťovania odpadom a začlenenie týchto otázok do vzdelávania a odbornej prípravy;