Osobitná časťK Čl. I
Doterajšie znenie účelu zákona, vyjadrené v § 1, sa zmieňovalo výhradne o ochrane života a zdravia ženy. Podľa Ústavy SR je však nevyhnutné chrániť aj život nenarodeného dieťaťa („Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“) Hoci existencia zákona o umelom prerušení tehotenstva je skôr popretím ochrany života nenarodeného dieťaťa, predsa tento zákon, zvlášť v znení navrhovanej novely, obsahuje určité prvky ochrany aj pre nenarodené deti. Ide najmä o zrušenie potratov bez vážneho dôvodu, povinnosť brať ohľad na život dieťaťa pri ohrození života a zdravia matky, povinnosť preukázať dôvody pre potrat, poučenie a informovaný súhlas matky, či predchádzanie potratom z donútenia.
Z § 1 sa vypúšťa zmienka o umelom potrate ako nástroji plánovaného a zodpovedného rodičovstva. Usmrtenie nenarodeného dieťaťa takýmto nástrojom rozhodne nie je, rovnako ako by ním nebolo ani usmrtenie už narodeného dieťaťa.
Súčasne sa mení terminológia, používaná v zákone. Namiesto ženy sa používa označenie tehotná matka, ktoré lepšie vystihuje aktuálny status matky nenarodeného dieťaťa. Používa sa pojem nenarodené dieťa, ktoré je humánnejším pomenovaním ako medicínsky chladné označenie plod. Žiaľ, už v názve zákona je umelý potrat označený ako umelé prerušenie tehotenstva. Vzhľadom na legislatívne pravidlá nie je možné meniť názov predpisu, tak tento zavádzajúci pojem „prerušenie“, ktorým sa označuje konečné zničenie života, zostáva kvôli jednotnosti terminológie zachovaný v celom predpise.
Do zákona sa vkladá nové ustanovenie, ktoré má za cieľ chrániť matku pred umelým potratom z donútenia. V prvom rade nesmú zdravotnícki pracovníci matku k potratu nabádať. Hippokratova prísaha, ktorú lekári už po tisícročia skladajú, vyjadruje zásadný nesúhlas lekárskeho stavu s umelým potratom: „Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“ Žiaľ, táto časť prísahy je na Slovensku už viac ako 60 rokov pošliapavaná. Napriek tomu lekári neraz vyjadrujú svoj nesúhlas s potratom, a to napríklad formou odmietnutia umelého potratu pre výhradu svedomia, alebo apelovaním na matku, aby na potrat nešla, alebo aby dobre zvážila všetky negatíva. Aspoň čiastočným vyjadrením takéhoto odporu zdravotníkov k umelému potratu je aj ich povinnosť nenabádať matku k potratu, nech by k tomu videli akékoľvek dôvody, či už medicínske, alebo nemedicínske. Toto ustanovenie nemá brániť zdravotníkom, aby pravdivo informovali matku o rizikách pre jej zdravie, či život, alebo o postihnutí dieťaťa, ak má matka záujem o takéto vyšetrenia. No lekári ani žiadni iní zdravotníci by nemali vytvárať akýkoľvek nátlak, ani ten najmiernejší, aby matku nabádali k potratu. Poznámky typu „Chcete si to nechať?“, alebo „Viete, je nezodpovedné priviesť na svet postihnuté dieťa,“ a podobne, musia zo slovníka zdravotníkov vymiznúť. Sú hanbou ich váženej profesie, ktorej úlohou je život a zdravie chrániť, a nie zabíjať.
Na to nadväzujú ďalšie povinnosti, ktoré majú napomôcť tomu, aby matka nebola dotlačená do potratu proti svojej vôli. V situácii, v ktorej zdravotník (lekár, sestra, alebo ktokoľvek iný) zistí, alebo má podozrenie, že niekto matku k potratu núti, má povinnosť matku poučiť o tom, že umelý potrat nemusí podstúpiť, ak si to sama neželá. Zdravotníci by nemali byť komplicmi toho, kto matku tlačí do potratu. V takejto situácii nemôžu zostať ticho a tváriť sa, že sa nič nedeje.
Najvážnejšie formy nátlaku do potratu, akými sú násilie, hrozba násilia, alebo hrozba inej ťažkej ujmy, sú trestnými činmi. Zakladá sa výslovná povinnosť zdravotníkov oznámiť túto