pracovných a mzdových podmienok v danom členskom štáte, nahlásenie vyslania kontrolným orgánom vopred, preklad pracovnej zmluvy, apod.).Zároveň sa navrhuje neaplikovať tie ustanovenia Zákonníka práce, ktoré za zamestnávateľa považujú inú osobu, ako tú, ktorá má so zamestnancom uzatvorený pracovnoprávny vzťah – t.j. § 57 ods. 2 ZP – vyslanie na pracovnú cestu, § 58 ods. 7 – zánik pracovnoprávneho vzťahu, pretože právo SR by nemalo meniť právny základ vzťahu, ktorý vychádza z právneho predpisu iného štátu (pozn. ani po uplynutí 12/18 mesiacov sa z práva SR na vyslaného zamestnanca nevzťahujú ustanovenia pracovného práva SR, ktoré upravujú založenie, vznik, skončenie a zánik pracovnoprávneho vzťahu).
K bodom 7 až 12
Legislatívno-technická zmena vo väzbe na doplnenie právnej úpravy. V prípade vnútropodnikového presunu z tretieho štátu je smernica 2014/66/EÚ naviazaná na pravidla smernice 96/71/ES, a teda sa navrhuje aj doplnenie pravidiel pri vnútropodnikovom presune.
K bodu 13
V prechodných ustanoveniach sa navrhuje upraviť otázku posúdenia doby trvania vyslania, ak vyslanie na územie SR začalo pred účinnosťou novely Zákonníka práce a pokračuje po jej účinnosti, a to tak, že doba trvania vyslania pred účinnosťou novely sa nezapočíta. Pre tieto účely sa započíta len doba vyslania od 30. júla 2020.
K bodu 14
Do zoznamu transponovaných smerníc sa dopĺňa aj smernica 2018/957/EÚ.
S cieľom zabrániť dvojitému plateniu cestovných náhrad sa v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v § 6 ods. 1 navrhuje ustanoviť pravidlo, že náhrady podľa právneho predpisu iného členského štátu sa poskytnú len vtedy, ak sú výhodnejšie (napr. rozdielna výška, ďalšia náhrada). Zákon o cestovných náhradách upravuje okruh cestovných náhrad, ktoré zamestnávateľ musí pri vyslaní poskytnúť. V prípade ak v zmysle odkazu § 5 ods. 11 Zákonníka práce, právny predpis iného členského štátu ustanoví povinnosť (v rozsahu smernice 957/2018/EÚ) poskytovať cestovné náhrady podľa práva daného štátu /napr. pri vnútroštátnej pracovnej ceste v danom členskom štáte/, zamestnávateľ posúdi: 1) či sa rozsah týchto náhrad kryje alebo je povinný poskytnúť aj ďalšie cestovné náhrady – na tie sa pravidlo v § 6 ods. 1 nevzťahuje, 2) a ak sa tieto náhrady kryjú - napr. zamestnanec je v inom členskom štáte vyslaný na vnútroštátnu pracovnú cestu a mal by hradiť dopravu – cestovný lístok, ubytovanie – cenu hotela a stravné (napr. 15,- eur denne), t.j. takáto povinnosť vyplýva aj zo zákona o cestovných náhradách, zamestnávateľ nie je povinný ich platiť dvakrát. Posudzovanie sa robí vždy v konkrétnom prípade pretože v niektorých štátoch môže byť napr. poskytovanie dennej diéty súčasťou odmeňovania.
K bodom 1 a 2
Legislatívno-technická úprava.
K bodu 3
Navrhuje sa spresniť povinnosť hosťujúceho zamestnávateľa tak, že hosťujúci zamestnávateľ, ktorý je fyzickou osobou, bude vždy oznamovať Národnému inšpektorátu práce svoje meno a