VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV
Správa
o činnosti verejného ochrancu práv
za obdobie roka 2018
Národnej rade Slovenskej republiky
predkladá:
Mária Patakyová
verejná ochrankyňa práv
Bratislava marec 2019
2
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov: „Verejný ochranca práv predkladá národnej rade každý rok v prvom štvrťroku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.“
Na základe uvedeného zákonného ustanovenia a v súlade s ním Národnej rade Slovenskej republiky v prvom štvrťroku roka 2019
p r e d k l a d á m
Správu o činnosti verejného ochrancu práv za obdobie kalendárneho roka 2018, v ktorej uvádzam svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy a svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.
Mária Patakyová
verejná ochrankyňa práv
3
Správa o činnosti verejného ochrancu práv za obdobie roka 2018
Obsah
4
5
Použité skratky
antidiskriminačný zákon zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov
Dohovor - Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd
dopravný inšpektorát - okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru
DPN – dočasná pracovná neschopnosť
ESĽP - Európsky súd pre ľudské práva
katastrálny zákon zákon č. 162/1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov
LGBTI - lesbický, gay, bisexuálny, transrodový a intersexuálny
ministerstvo financií - Ministerstvo financií Slovenskej republiky
ministerstvo pôdohospodárstva Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky
ministerstvo práce - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
ministerstvo spravodlivosti - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
ministerstvo školstva - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
ministerstvo vnútra - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
ministerstvo zdravotníctva - Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky
MVE – malé vodné elektrárne
najvyšší súd – Najvyšší súd Slovenskej republiky
národná rada - Národná rada Slovenskej republiky
Občiansky zákonník - zákon č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
OBSE – Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe
OPCAT Opčný protokol k Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu
OSN – Organizácia spojených národov
ROEP – register obnovenej evidencie pozemkov
Správny poriadok zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
školský zákon zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
ÚGKK – Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky
úrad práce - úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
ústava - Ústava Slovenskej republiky
ústavný súd - Ústavný súd Slovenskej republiky
ústredie práce - Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny
väznené osoby – osoby nachádzajúce sa vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia slobody
VOP - verejná ochrankyňa právKVOP - Kancelária verejného ochrancu práv
Výbor CPT - Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania
6
zákon o jednorazovom finančnom príspevku - zákon č. 105/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 - 1945 v znení neskorších predpisov
zákon o ochrane osobných údajov - zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 35/2019 Z. z.
zákon o pomoci v hmotnej núdzi - zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o zdravotnej starostlivosti - zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o matrikách – zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov
zákon o mene a priezvisku - zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov
zákon o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom zákon č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov
zákon o občianskych preukazoch - zákon č. 224/2006 Z. z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o obecnom zriadení zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
zákon o odpadoch zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o organizácii miestnej štátnej správy zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o pobyte cudzincov zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o policajnom zbore zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
zákon o rodine - zákon č. 36/2005 Z. z. zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o slobode informácií - zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov
zákon o službách zamestnanosti zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o sociálnom poistení zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
zákon o sociálnom zabezpečení policajtov - zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o sociálnoprávnej ochrane detí zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o sociálnych službách zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov
zákon o sťažnostiach – zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov
7
zákon o štátnej správe v školstve a školskej samospráve - zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon o štátnom občianstve - zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
zákon o štátnom rozpočte - zákon č. 333/2017 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2018
zákon o VOP zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov
zákon o výkone väzby - zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov
zákon o ZVJS - zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov
Zákonník práce – zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
- základná školazákon o miestnych daniach - zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov
ZVJS - Zbor väzenskej a justičnej stráže
8
Úvod
Povinnosťou VOP je podať národnej rade správu o činnosti za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca aktuálneho kalendárneho roka. Táto povinnosť je vyjadrením väzieb v rámci normatívnej konštrukcie ústavného i zákonného vymedzenia postavenia VOP, v dôsledku ktorej môžeme charakterizovať VOP ako parlamentný kontrolný orgán sui generis.
Výkon činnosti v rámci takéhoto osobitného kontrolného mechanizmu je priamo závislý na tom, ako sa rešpektuje podmienka a požiadavka nezávislosti výkonu funkcie, ktorá zásadný význam pre existenciu tohto ústavného inštitútu. Som presvedčená, že nezávislosť je vyjadriteľná predovšetkým ako stav, v ktorom orgány verejnej moci neuplatňujú postupy, ktorými by vydávali príkazy, či zákazy vo vzťahu k formovaniu rozhodnutia o uplatnení alebo neuplatnení oprávnenia alebo o spôsobe uplatnenia právomoci VOP. Efektívnosť činnosti tohto ústavného inštitútu je následne, a to opäť v rámci platnej normatívnej konštrukcie, zviazaná s funkčnosťou a efektívnosťou kontrolných mechanizmov: „Jednotlivé zákonom stanovené prostriedky kontroly sa stanú disfunkčné, podobne ako vo Weimarskej republike, ak v spoločnosti nevládne atmosféra demokracie, duch kooperácie, diskusie (dialógu), tolerancie, slušnosti, spravodlivosti a solidarity.“1
Ako VOP som sa ujala funkcie zložením sľubu dňa 29. marca 2017, avšak aj v roku 2018 sme v KVOP monitorovali a vyhodnocovali podnety a iniciatívy, ktoré súviseli s obdobím, kedy funkciu VOP vykonávala JUDr. Jana Dubovcová.2
Táto správa je z dôvodov prehľadnosti, lepšej čitateľnosti a ľahšej orientácie členená do niekoľkých oblastí základných práv a slobôd, ktorými sú:
právo na život, osobnú slobodu a ľudskú dôstojnosť,
súkromný a rodinný život, práva detí a rodičov,
právo na prácu, sociálne zabezpečenie a zdravotnú starostlivosť,
vlastnícke právo a právo na priaznivé životné prostredie,
sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, volebné veci, zhromažďovanie a združovanie,
právo na súdnu ochranu.
Jednotlivé kapitoly zahŕňajú viacero vzájomne súvisiacich základných práv a slobôd, pričom každá z nich obsahuje príklady z podnetov a zistení VOP, informácie o mimoriadnych správach podaných národnej rade, stručné zhrnutie vypracovaných analýz a ďalšie aktivity.
Za kapitolami zameranými na základné práva a slobody nasledujú informácie o ťažiskových aktivitách v oblasti medzinárodnej spolupráce, spolupráce na úrovni
1 PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava : VO Praf UK, 1995, s. 153.
2 Ak sa v texte použije odkaz na predchádzajúcu verejnú ochrankyňu práv, je to odkaz na JUDr. Janu Dubovcovú.
9
vnútroštátnej, odporúčaní pre legislatívnu činnosť, ktorá vyplynula z činnosti VOP a o činnosti KVOP v roku 2018.
Aj v roku 2018 som bola v činnosti VOP vedená snahou o výkon funkcie nezávisle, nestranne, apoliticky a odborne. Mojou ambíciou bolo zosilniť hlas tých fyzických osôb a právnických osôb, ktorých podnety spadajú do mojej pôsobnosti tak, aby rezonoval v činnosti orgánov verejnej správy. Zastávala som princíp, že verejná moc musí byť vykonávaná v dobrej viere, spravodlivo, múdro a s ohľadom na jej skutočný účel.
Motto:
Najvyšší zákon múdrosti je, aby sa záujmy občanov nestavali proti sebe a aby sa so všetkými zaobchádzalo spravodlivo. (Cicero, De officiis – výňatok)
10
Právo na život, osobnú slobodu a ľudskú dôstojnosť
Úvod
Predmetom tejto časti správy je dodržiavanie základných práv a slobôd v prípadoch stretu občana s donucovacou mocou štátu. Patria sem najmä prípady obmedzovania osobnej slobody a primeranosť zákrokov zo strany polície, nečinnosť a prieťahy v konaní polície, podmienky výkonu väzby a trestu odňatia slobody, ako aj umiestňovanie v psychiatrickým zariadeniach.
Príklady z podnetov
Umiestnenie v psychiatrickom zariadení
V roku 2018 som sa na základe podnetu zamerala na dodržiavanie procesných garancií pacienta umiestneného v zdravotníckom zariadení, v ktorom je poskytovaná psychiatrická zdravotná starostlivosť. Kvôli preskúmaniu podnetu právničky KVOP navštívili psychiatrické oddelenie Univerzitnej nemocnice Bratislava Nemocnica Ružinov a Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela Pezinok. V oboch zariadeniach skúmali zákonné podmienky hospitalizácie pacienta. Medzi tieto podmienky patrí aj súhlas príslušného súdu s hospitalizáciou v prípade, že pacient nepodpísal informovaný súhlas (tzv. nedobrovoľná hospitalizácia) alebo v prípade, že tento súhlas podpísal, avšak následne bol obmedzený vo voľnom pohybe alebo v styku s vonkajším svetom.
Pacient, ktorého sa podnet týkal, bol hospitalizovaný na základe svojho informovaného súhlasu, avšak jeho styk s vonkajším svetom bol obmedzený na základe ústnej dohody nemocníc s orgánmi činnými v trestnom konaní bez toho, aby niektoré zo zdravotníckych zariadení oznámilo prijatie takéhoto pacienta súdu. Keďže takáto dohoda nemôže nahrádzať súdne rozhodnutie, je takýto postup porušením základného práva pacienta na jeho osobnú slobodu, zaručované mu čl. 17 ods. 1 ústavy ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
Neprimerané použitie donucovacích prostriedkov príslušníkmi ZVJS
Voči odsúdenému vykonávajúcemu trest odňatia slobody došlo zo strany príslušníka ZVJS počas jeho predvádzania na vychádzku k neprimeranému použitiu donucovacích prostriedkov. Odsúdený nerešpektoval pokyn príslušníka ZVJS aby sa pohol a presunul na vychádzkový dvor, ale namiesto toho ostal stáť na mieste s prekríženými rukami pred sebou. Príslušník ZVJS ho v nadväznosti na jeho konanie zatlačil do miestnosti, ktorá nebola monitorovaná kamerovým systémom a použil voči nemu donucovací prostriedok úder sebaobrany, v dôsledku ktorého utrpel odsúdený zranenia. Lekárske vyšetrenia odsúdeného a súvisiaci znalecký posudok však preukázali, že voči nemu nebol použitý len jeden úder sebaobrany, ako bolo uvedené v úradnom zázname o použití donucovacieho prostriedku príslušníkom ZVJS, ale minimálne dva údery, ktoré mu spôsobili povrchové poranenia hlavy. Príslušník ZVJS teda použil donucovacie prostriedky voči odsúdenému, ktorý kládol pasívny odpor, a teda ich použil voči osobe, ktorá neútočila a ani nezaznačovala útok. V čase výkonu služby je príslušník oprávnený proti odsúdenému, ktorý marí účel výkonu trestu odňatia
11
slobody alebo ruší činnosť a poriadok v objektoch ZVJS použiť donucovacie prostriedky. Teda použitie donucovacích prostriedkov príslušníkmi ZVJS voči odsúdenému je legitímne, avšak donucovacie prostriedky musia byť použité len v nevyhnutnej a v primeranej miere. V predmetnom prípade došlo zo strany príslušníka ZVJS nielen k neprimeranému, ale aj k nezákonnému použitiu donucovacích prostriedkov vo vzťahu k povahe a k nebezpečnosti útoku „hroziaceho“ príslušníkovi ZVJS zo strany odsúdeného, a tým došlo k neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu s odsúdeným, a teda k porušeniu jeho práv zakotvených v čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 3 Dohovoru.
Po tomto incidente bol odsúdenému uložený disciplinárny trest celodenného umiestnenia v uzavretom oddiele na 10 dní, ktorý mu bol však odpustený v dôsledku prešetrovania skutku, ktorého výsledkom bola fyzická ujma spôsobená príslušníkom ZVJS. Navrhla som ústavu na výkon trestu odňatia slobody päť opatrení, ktoré ústav v plnej miere akceptoval a voči zasahujúcemu príslušníkovi ZVJS vyvodil disciplinárnu zodpovednosť.
Poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo väzniciach
V rámci riešenia oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti sa na verejného ochrancu práv obracajú aj väznené osoby. Z hľadiska vecného zamerania a obsahu podnetov, ktoré mi v tejto oblasti väznené osoby adresujú, ide o riešenie napríklad prístupu väznených osôb k zdravotnej starostlivosti z hľadiska jej dostupnosti, rozsahu zdravotnej starostlivosti a hradenia nákladov na zdravotnú starostlivosť a tiež vybavovanie sťažností súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
Výkon väzby, ako zaisťovacieho trestno-procesného inštitútu, pomerne intenzívne zasahuje obvineným do výkonu a do možností uplatňovania základných ľudských práv. Taktiež výkon trestu odňatia slobody, podmienky výkonu tohto druhu trestu a pravidlá, ktoré sa v rámci neho uplatňujú, prirodzene dopadajú na oblasť základných ľudských práv a slobôd odsúdených. Preto obsah a povaha niektorých základných ľudských práv je prirodzene nezlučiteľná s výkonom väzby, ako aj s výkonom trestu odňatia slobody. Do skupiny práv, ktoré väznené osoby nemôžu vôbec vykonávať a musia sa podrobiť obmedzeniu niektorých základných práv a slobôd, patrí aj právo vybrať si lekára a zdravotnícke zariadenie.
V prípade väznených osôb štát prevzal záväzok zabezpečiť pre tieto osoby zdravotnú starostlivosť.
Z hľadiska histórie riešenia uvedenej problematiky verejným ochrancom práv je potrebné spomenúť prieskum vykonaný v roku 2013. Tento bol zameraný aj na oblasť prístupu väznených osôb k zdravotnej starostlivosti. Z prieskumu vyplynulo viacero aspektov, ktoré pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti „pokrivkávajú“.
Pri vybavovaní podnetov väznených osôb zameraných na oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti som úzko spolupracovala s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. do prijatia rozhodnutia ministerstva zdravotníctva č. S03782-2017-OP nimi boli jednotlivé ústavy na výkon väzby a ústavy na výkon trestu odňatia slobody. Na základe uvedeného
12
rozhodnutia sa k 03.01.2018 jediným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti pre všetky zdravotnícke zariadenia v ZVJS stala Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Trenčín. Následne, v mesiaci február 2018, bolo medzi ministerstvom zdravotníctva a ministerstvom spravodlivosti uzavreté MEMORANDUM o spolupráci pri zabezpečení zdravotnej starostlivosti. Uvedené memorandum reflektuje potreby zabezpečenia zdravotnej starostlivosti pre väznené osoby s cieľom zabezpečiť týmto osobám špecializovanú ambulantnú starostlivosť. V rámci riešenia danej oblasti a pre účinné uplatňovanie základného práva na ochrancu zdravia väznených osôb som iniciovala viacero pracovných stretnutí smerom ku Generálnemu riaditeľstvu ZVJS.
Ako jeden z príkladov porušenia základného práva na zdravotnú starostlivosť uvádzam podnet odsúdeného, ktorý ma požiadal o pomoc vo veci vykonania ochranného protitoxikomanického liečenia. V danom prípade u podávateľa nešlo o prvý podnet, ktorý adresoval verejnému ochrancovi práv z výkonu trestu odňatia slobody. V súvislosti s pomocou vykonania ochranného protitoxikomanického liečenia sa však na mňa obrátil prvýkrát v apríli 2018. S podávateľom bolo uskutočnených viacero osobných stretnutí, ohľadom namietanej oblasti prebehla komunikácia s príslušnými ústavmi, pričom bolo zistené, že výkon ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou bol podávateľovi uložený rozhodnutím Okresného súdu Košice I z roku 2014 a tiež rozhodnutím Okresného súdu Košice II z roku 2013. V konaní vedenom na Okresnom súde Košice I však súd príslušným rozhodnutím upustil od výkonu uloženého ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou, avšak stále aktuálnym podkladom pre výkon ochranného protitoxikomanického liečenia u podávateľa zostalo rozhodnutie Okresného súdu Košice II. Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice, v ktorom sa v tom čase podávateľ nachádzal, zaslal súd hlásenie o takto nariadenej liečbe na psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Trenčín v septembri 2014. Tento postup ústavu Košice bol realizovaný na základe rozkazu generálneho riaditeľa ZVJS, ktorým sa určuje miesto vykonávania ochranných liečení v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, v ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a v nemocnici pre obvinených a odsúdených.
Počas výkonu trestu odňatia slobody, ktorý podávateľ vykonával v ústave so stredným stupňom stráženia, došlo k zmene jeho súdnej diferenciácie. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice I v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach bol podávateľ v roku 2017 preradený na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a bol umiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov. V ústave Leopoldov sa podávateľ nachádzal od októbra 2017, kedy bol aj ústavom Leopoldov, podľa príslušného rozkazu generálneho riaditeľa ZVJS, nahlásený na ochranné liečenie. Počas výkonu trestu podávateľa v ústave Leopoldov boli na nástup ochranného protitoxikomanického liečenie určené dva termíny. V prvom termíne (31.10.2017) nemohol byť podávateľ na liečenie prijatý, pretože naň bol nahlásený 27.10.2017, teda čas do nástupu na liečenie bol veľmi krátky na vykonanie všetkých potrebných úkonov. V čase nástupu
13
na liečenie v druhom termíne (06.03.2018) bol podávateľ hospitalizovaný vo väzenskej nemocnici Trenčín. V materiáloch podávateľa pritom bolo počas celý čas výkonu jeho trestu uvádzané, že na výkon ochranného liečenia je nahlásený, avšak liečenie u neho neprebehlo pre prekážky na jeho strane a tiež z kapacitných dôvodov. Nastala teda situácia, že podávateľovi sa blíži koniec výkonu trestu a liečenie ešte neprebehlo. Podľa právnej úpravy ochranné protitoxikomanické liečenie sa u odsúdeného vykoná vtedy, ak bolo uložené popri treste a vtedy, ak do konca výkonu trestu zostáva najmenej päť mesiacov. Zároveň sa ochranné liečenie začať čo najskôr po nástupe do výkonu trestu odňatia slobody s prihliadnutím na kapacitné možnosti psychiatrického oddelenia, ak to zdravotný stav odsúdeného umožňuje.
Výkon ochranného liečenia bolo možné u podávateľa realizovať počas piatich rokov výkonu trestu. Počas tak dlhého času nie je možné rozumne odôvodniť jeho nevykonanie prekážkami na strane odsúdeného. Účelom protitoxikomanického liečenia je pomoc odsúdenému vysporiadať sa so závislosťou od omamných látok a psychotropných látok. Jeho absolvovanie čo najskôr po nástupe do výkonu trestu môže mať zásadný vplyv na objektívne možnosti resocializácie odsúdeného. Pri riešení iných podnetov sa počas osobných návštev právnici KVOP dozvedeli, že závislosť a snaha o užívanie zakázaných substancií u tohto dotknutého podávateľa pokračovala aj vo výkone trestu.
Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti je zdravotná starostlivosť súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín, s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií. Zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu. Z uvedeného výpočtu vyplýva, že protitoxikomanické ochranné liečenie je formou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Neposkytnutie zdravotnej starostlivosti riadne a včas znamená zásah do základného práva chráneného ustanovením čl. 40 ústavy.
Výsledok vybavenia podnetu som, spolu s návrhom opatrení, oznámila generálnemu riaditeľovi Generálneho riaditeľstva ZVJS, s ktorým i v súčasnosti pri riešení problémov v tejto oblasti komunikujem.
Nedostatočná ochrana zdravia odsúdenej v súvislosti s neposkytnutím odporúčanej diéty
Odsúdenej bolo opakovane, lekármi mimo ústavu na výkon trestu odňatia slobody, a rovnako aj ústavnými lekármi, diagnostikované podozrenie na histamínovú intoleranciu a bola jej doporučená s tým súvisiaca diéta. V priebehu štyroch - piatich mesiacov nebola odsúdenej táto diéta poskytnutá zo strany dvoch ústavov na výkon trestu odňatia slobody, v ktorých bola umiestnená. Ústavy to zdôvodňovali tvrdením, že diéta na histamínovú intoleranciu neexistuje v zmysle interných väzenských predpisov o stravovaní obvinených a odsúdených a odsúdená si musela kupovať stravu aj na vlastné náklady v ústavnom bufete. Počas tohto obdobia bola odsúdená transportovaná na dva týždne do tretieho ústavu, ktorý
14
jej, s ohľadom na jej zdravotný stav, vypracoval špeciálny jedálny lístok v zmysle diéty, ktorá jej bola odporúčaná lekármi, a to aj napriek tomu, že takáto diéta sa nenachádza v interných väzenských predpisoch o stravovaní obvinených a odsúdených. V zmysle judikatúry ESĽP to práve domáce autority, ktoré zodpovedajú za zabezpečenie, vypracovanie a určenie špeciálneho jedálneho lístka pre odsúdených so špeciálnymi potrebami a neposkytnutie potrebnej, lekárom predpísanej diéty odsúdeným, nielenže neospravedlňuje nedostatočné množstvo finančných prostriedkov väzenského zariadenia, ale predstavuje aj zásah do základných ľudských práv a slobôd odsúdených. ESĽP taktiež konštatoval, že nepriaznivý zdravotný stav odsúdených nemôže mať za následok ich vyššie finančné zaťaženie z dôvodu neschopnosti zabezpečenia potrebnej diéty väzenským zariadením v porovnaní s odsúdenými bez zdravotných problémov. Inými slovami, väzenské zariadenie nemôže odsúdených so špecifickou diétou odkázať na zabezpečenie si potravín z väzenského bufetu alebo od iného externého dodávateľa. Neposkytnutím lekármi odporučenej histamínovej diéty odsúdenej zo strany dvoch ústavov na výkon trestu odňatia slobody preto došlo k vystaveniu odsúdenej psychickým a fyzickým stavom prekračujúcim stupeň obmedzenia základných práv a slobôd, ktorý je nevyhnutným na dosiahnutie účelu výkonu trestu odňatia slobody, a zároveň k porušeniu jej práva na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a práva na ochranu zdravia.
Všetky opatrenia, ktoré som Generálnemu riaditeľstvu ZVJS navrhla, boli akceptované a na základe tohto prípadu ZVJS vydal špeciálne usmernenie o tom, ako postupovať voči osobám, ktoré majú indikovanú nízkohistamínovú diétu.
Nedôstojné materiálne podmienky výkonu väzby a trestu odňatia slobody
V roku 2018 som poukázala na nedôstojnosť materiálnych podmienok výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo väzniciach v Žiline, Želiezovciach a v Košiciach - Šaci. Vo väznici v Žiline došlo kumuláciou viacerých aspektov - a to rozmerov namietanej cely, ktorá neposkytovala dostatočný priestor na voľný pohyb troch odsúdených, okien, ktoré počas dňa neprepúšťali dostatočné množstvo denného svetla a taktiež neumožnili efektívny príjem čerstvého vzduchu, sanitárne zariadenie (toaleta) umiestnená v cele, ktorá nebola dostatočne oddelená od zvyšku cely, a tak neposkytovala odsúdeným minimálny stupeň súkromia a bola umiestnená pri stole využívanom počas stravovania - k porušeniu ich práva na ľudskú dôstojnosť a ich práva na súkromie. Porušenie práva na ľudskú dôstojnosť a práva na súkromie odsúdených som konštatovala taktiež pri celách určených na výkon disciplinárnych trestov a pri celách oddielu so špecializovaným zaobchádzaním vo väznici v Košiciach - Šaci. Generálne riaditeľstvo ZVJS som požiadala o zabezpečenie rekonštrukcie predmetných priestorov v súlade s požiadavkou rešpektu práva na ľudskú dôstojnosť a práva na súkromie odsúdených. Navrhované opatrenia boli vo všetkých prípadoch prijaté a väznice už začali s rekonštrukciou týchto priestorov.
Stret práva na slobodu vierovyznania a vykonávanie bezpečnostných prehliadok
Podávateľ, moslim nachádzajúci sa vo výkone väzby na Slovensku, namietal výkon dôkladných osobných prehliadok príslušníkmi ZVJS. Konkrétne namietal, že z dôvodu jeho
15
náboženského vierovyznania dochádza úplným vyzlečením sa donaha pred osobou rovnakého pohlavia k jeho poníženiu. Namietal, že jeho viera mu zakazuje vyzliekať sa pred osobami rovnakého pohlavia donaha, no ak by bola prehliadka vykonávaná ženou alebo lekárom, tak by to nebolo v rozpore s jeho vierovyznaním. Samotné vykonanie dôkladnej osobnej prehliadky nie je v rozpore s právom na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, so zákazom krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, ani s právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ak sa dôkladná osobná prehliadka vykonáva na základe zákona (zákon o výkone väzby, zákon o ZVJS), ak sleduje legitímny cieľ (zaistenie bezpečnosti a zdravia osôb a majetku), ak sa nevykonáva z iného dôvodu, ak sa vykonáva primerane, a ak sa pri jej vykonávaní s obvineným nezaobchádza krutým, neľudským alebo ponižujúcim spôsobom a zároveň je vykonávaná spôsobom, ktorý zachováva ľudskú dôstojnosť obvineného. V takomto prípade možno konštatovať, že obmedzenie uvedených základných práv je vykonané v súlade s ústavnou zásadou primeranosti podľa čl. 13 ods. 4 ústavy.
Sloboda náboženského vyznania a viery obsahuje dva základné prvky. Prvým je tzv. forum internum, teda vnútorný myšlienkový svet každého jednotlivca, pričom zásahy do tohto páva v demokratickom a právnom štáte neprípustné a absolútne vylúčené, pretože ide o absolútne a neobmedziteľné právo každého jednotlivca. Druhým prvkom je tzv. forum externum, právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, a to sám alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne. Toto právo je však relatívne a v určitých prípadoch ho možno legitímne obmedziť. Takéto obmedzenie však musí byť ustanovené zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Dôkladná osobná prehliadka, resp. vyzlečenie sa donaha, však aj v súvislosti s právom na slobodu náboženského vyznania spĺňa požiadavku legitímnosti, pretože je ustanovené zákonom, resp. na jeho základe - sleduje legitímny cieľ - konkrétne zabezpečenie verejnej bezpečnosti (zabránenie výroby a držby predmetov použiteľných pri narušení ústavného poriadku alebo takých, ktoré by mohli slúžiť na útek obvinených), ochranu práv a slobôd iných (zabránenie výroby a držby predmetov spôsobilých ohroziť bezpečnosť osôb alebo majetku) a ochranu zdravia (zistenie stôp po fyzickom násilí na tele obvineného). Spĺňa požiadavku primeranosti, zásadu rovnosti a zákazu diskriminácie, pretože sa jej musia podrobiť všetci obvinení bez rozdielu. Z týchto dôvodov nedošlo konaním ústavu k porušeniu podávateľových základných práv a slobôd.
Umiestnenie vo vyhradených priestoroch na policajnej stanici
Obrátila sa na mňa podávateľka, ktorá sa po hádke s rodičmi cítila byť fyzicky ohrozovaná z ich strany, a preto zatelefonovala na číslo 158 a požiadala o pomoc. Na základe jej oznámenia bola na miesto vyslaná hliadka obvodného oddelenia Policajného zboru. Hliadka na miesto dorazila spoločne s výjazdom rýchlej zdravotnej pomoci a skontaktovala sa s podávateľkou. Podávateľka pôsobila rozrušene a kričala. Rodičia podávateľky hliadku informovali o zlom psychickom rozpoložení ich dcéry – podávateľky.
16
Po preverení situácie bola podávateľka hliadkou poučená, že sa dopustila priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Hliadka ju vyzvala, aby sa dostavila na obvodné oddelenie Policajného zboru a podala vysvetlenie. Pretože podávateľka odmietala spolupracovať a dostaviť sa na políciu, bola v čase o 20:40 hod. obmedzená na osobnej slobode, a to s použitím donucovacích prostriedkov. Po premiestnení z miesta činu na políciu bola umiestnená do miestnosti označenej ako „čakáreň“ a procesné úkony s ňou neboli vykonané bezodkladne. Tzv. „čakáreň“, kam bola podávateľka umiestnená, je priestor, ktorý nie je celou policajného zaistenia, nie je na tieto účely riadne vybavený a nespĺňa ustanovené podmienky. Po zadržaní nebola podávateľka ihneď vypočutá, k vypočutiu došlo o 00:30 hod., teda od jej zadržania uplynuli takmer štyri hodiny.
Opisované obvodné oddelenie Policajného zboru nemá zriadenú celu policajného zaistenia, do ktorej podávateľku podľa zákona o Policajnom zbore mali umiestniť, a preto nemohli vykonávať oprávnenia, ktoré s umiestnením do cely policajného zaistenia spojené. Tým, že príslušníci polície obmedzili podávateľku na osobnej slobode v inom priestore ako je cela policajného zaistenia, došlo k porušeniu jej základných práv.
V tejto súvislosti ESĽP vyslovil rozhodnutie, že opatrenia zbavujúce osobu slobody môžu často znamenať určitý nevyhnutý prvok utrpenia či poníženia. Štát však povinnosť zabezpečiť, aby bola osoba zaistená za podmienok, ktoré v súlade s ľudskou dôstojnosťou tak, aby spôsob a postup výkonu týchto opatrení nevystavoval takúto osobu úzkosti či utrpeniu takej intenzity, ktorá by prevyšovala nevyhnutnú úroveň utrpenia so zaistením neoddeliteľne spojenú, a aby s ohľadom na praktické požiadavky obmedzenia slobody bolo zodpovedajúcim spôsobom zabezpečené jej zdravie a dobré životné podmienky.
Umiestňovanie osôb do iného uzavretého priestoru v policajnej budove, než je cela policajného zaistenia, možno zároveň považovať za porušenie čl. 3 Dohovoru, ako aj čl. 16 ods. 2 ústavy, podľa ktorých nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa judikatúry ESĽP je základným zmyslom čl. 3 Dohovoru úcta k ľudskej dôstojnosti.
Z logiky veci potom vyplýva, že zákaz ponižujúceho zaobchádzania a úcta k ľudskej dôstojnosti navzájom prepojené do takej miery, že aj v prípade, ak dotknutej osobe následkom ponižujúceho zaobchádzania nevznikli žiadne závažné ani dlhotrvajúce následky, možno hovoriť o porušení čl. 3 Dohovoru, ak štátne orgány s dotknutou osobou zaobchádzali nie ako so subjektom, ale ako s objektom práva.
Zastávam názor, že umiestňovanie osôb, ktorých osobná sloboda je obmedzená, do nelegálnych priestorov, predstavuje presne takýto spôsob ponižujúceho zaobchádzania, t. j. zaobchádzania s ľuďmi nie ako so subjektmi, ale ako s objektmi práva.
Na základe skutočností zistených preskúmaním podnetu som konštatovala, že postupom obvodného oddelenia Policajného zboru v rozpore s právnymi predpismi došlo k porušeniu práva podávateľky na osobnú slobodu chráneného ustanovením čl. 17 ústavy,
17
základného práva nebyť podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu chráneného ustanovením čl. 16 ústavy a ustanovením čl. 3 Dohovoru a k porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.
Pojem ľudská dôstojnosť, ktorý sa spája aj s týmto prípadom, je potrebné chápať ako pojem, ktorý vyjadruje našu predstavu o hodnote ľudského jednotlivca. Otázky ľudskej dôstojnosti, či dôstojného prístupu k človeku späté s problémami postoja spoločnosti, celkovou sociálnou, ekonomickou a spoločenskou štruktúrou, čo sa v konečnom dôsledku odráža a následne premieta do kvality života jedinca. Preto rešpekt k ľudskej dôstojnosti musí byť zohľadňovaný v každej oblasti.3
Neoprávnené predvedenie osoby
Policajti oprávnení požadovať vysvetlenie a tiež vyzvať osobu, aby sa dostavila na útvar Policajného zboru. V prípade, ak sa táto osoba dobrovoľne nedostaví, môžu ju aj predviesť. V preskúmavanom prípade policajti predvolali podávateľa na podanie vysvetlenia s určením konkrétneho dátumu. Ešte predtým, ako sa malo v tento deň vypočutie uskutočniť, podávateľa predviedli, pričom to odôvodňovali tým, že si neprevzal listovú zásielku hneď v prvý deň uloženia. Vzhľadom na to, že v tomto prípade neexistovali žiadne závažné dôvody pre predvedenie a podávateľ ani nedostal možnosť dobrovoľne prísť podať vysvetlenie, konštatovala som porušenie osobnej slobody. V reakcii na naše zistenia riaditeľ príslušného oddelenia Policajného zboru uviedol, že policajti boli v tejto oblasti preškolení.
Systematické používanie pút vo výkone trestu odňatia slobody
Príslušníci ZVJS môžu obvinených alebo odsúdených obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré by mohli narúšať účel väzby/trestu, resp. ohrozovať bezpečnosť iných osôb a zabezpečenie majetku. Za takéto povolené obmedzenie však určite nie je možné považovať prítomnosť príslušníka pri vykonávaní spovede a pri rozhovore s psychológom. Rovnako za nedovolené som považovala systematické spútavanie pri vynášaní smetí, keďže každé použitie donucovacích prostriedkov musí byť dostatočne odôvodnené a rozhodnuté na individuálnom základe. Vedenie ústavu prijalo moje návrhy a k takémuto nedovolenému postupu príslušníkov ZVJS už nedochádza.
Minimálny osobný priestor na cele
Medzinárodné štandardy pre ubytovanie osôb vo väzniciach stanovujú minimálnu hranicu 4 m2 na osobu v zdieľanej cele. Preto situácia, keď osoba k dispozícii menej ako 3 m2 týmto štandardom zjavne odporuje. Ministerstvo spravodlivosti si túto situáciu
3 Podrobne sa tejto problematike venuje správa z roku 2015 Správa o výsledkoch prieskumu ochrany a dodržiavania základných práv a slobôd osôb umiestnených v celách policajného zaistenia. Taktiež sa tejto problematike venuje aj Mimoriadna správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov z roku 2016 (
http://www.vop.gov.sk/files/Mimoriadna%20spr%C3%A1va%20VOP%202016.pdf
).
18
uvedomuje a podľa ich odpovede sa situácia zlepší na základe rekonštrukcie a zvýšenia kapacity ústavov v Bratislave a v Dubnici nad Váhom, ako aj používaním náramkov pre obvinených, príp. odsúdených.
Problémy so súčinnosťou policajnej inšpekcie
Komunikácia KVOP s policajnými zložkami je v niektorých prípadoch veľmi problematická. Na „policajnej inšpekcii“, resp. na Sekcii kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, ktorá je samostatným útvarom ministerstva vnútra odhaľujúcim a vyšetrujúcim trestnú činnosť príslušníkov Policajného zboru, sme sa o nahliadnutie do spisu domáhali vyše polroka a rovnako dlho trvá aj zapožičiavanie niektorých fotokópií spisov, ktoré potrebujeme na preskúmanie podnetov.
Nedôstojné zaobchádzanie s pacientmi pri výkone elektrokonvulzívnej terapie
V roku 2018 sa nám podarilo, v spolupráci s nezávislým odborníkom v odbore psychiatria, preskúmať poskytovanie elektrokonvulzívnej terapie v psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží. Záverom osobného prieskumu podnetu poverenými zamestnancami KVOP bolo, že liečba je pacientom zo strany personálu nemocnice poskytovaná profesionálne a v súlade so zachovaním ich práva na ľudskú dôstojnosť. Predovšetkým to znamená, že sa elektrokonvulzívna terapia podáva pacientovi v celkovej anestézii, s použitím svalového relaxantu a moderných prístrojov, ktoré umožňujú presné dávkovanie podľa individuálnej reakcie pacientov. Počas prieskumu v nemocnici boli zistené určité nedostatky na strane nemocnice, ktoré síce doposiaľ nepredstavujú, resp. nedosahujú intenzitu porušenia základných ľudských práv a slobôd pacientov, no v budúcnosti by ich kumuláciou mohlo k porušeniu základných práv a slobôd dôjsť. Preto som v záujme predísť možnému porušeniu základných ľudských práv a slobôd pacientov navrhla nemocnici viaceré opatrenia. Nemocnica sa stotožnila s výsledkami vybavenia podnetu, prijala mnou navrhované opatrenia v záujme predísť možnému porušeniu základných ľudských práv a slobôd pacientov a už ich aj realizovala.
Najväčším zisteným nedostatkom ohľadom elektrokonvulzívnej terapie však bol fakt, že na území Slovenskej republiky neexistuje jednotný metodický pokyn ministerstva zdravotníctva, ktorý by ustanovoval štandardy výkonu elektrokonvulzívnej terapie, rovnaké pre všetky nemocnice. Štandardy poskytovania elektrokonvulzívnej terapie si jednotlivé psychiatrické nemocnice vypracovávajú samostatne. Hoci sa elektrokonvulzívna terapia v liečbe depresie dodnes považuje za najúčinnejšiu liečebnú metódu, ktorá svojou účinnosťou prevyšuje farmakologickú liečbu, stále patrí aj medzi medicínske zákroky, ktoré svojou povahou z ľudskoprávneho hľadiska značne zasahujú do integrity osôb, v dôsledku čoho je nevyhnutné, aby sa pri jej aplikácii uplatňovali jednotné štandardy garantujúce rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd osôb podstupujúcich túto liečbu. Zastávam názor, že vytvorenie terapeutických štandardov poskytovania elektrokonvulzívnej terapie by viedlo nielen k zlepšeniu ochrany základných ľudských práv a slobôd pacientov podstupujúcich liečbu elektrokonvulzívnou terapiou, ale aj k odstráneniu mýtov a strachu pred používaním tejto
19
metódy. Preto som oslovila ministerstvo zdravotníctva a požiadala ho o zváženie vytvorenia záväzných a jednotných terapeutických štandardov liečby elektrokonvulzívnou terapiou. Ministerstvo zdravotníctva promptne zareagovalo na môj list týkajúci sa absencie jednotného metodického pokynu ustanovujúceho rovnaké štandardy poskytovania elektrokonvulzívnej terapie v odbore psychiatria pre zdravotnícke zariadenia. Výsledkom je, že odborná pracovná skupina „Psychiatria“ z odboru štandardných preventívnych diagnostických a terapeutických postupov ministerstva zdravotníctva sa rozhodla v priebehu roka 2019 nad rámec svojich úloh venovať sa tejto problematike a pripraviť štandardný postup liečby elektrokonvulzívnou terapiou zakladajúci sa na najaktuálnejších medicínskych poznatkoch a odporúčaniach.
Policajná akcia v Moldave nad Bodvou (2013)
Stále pozorne sledujem aj prípad policajnej razie v Moldave nad Bodvou, od ktorej uplynulo viac ako päť rokov. Niektorí poškodení sa obrátili na ESĽP v Štrasburgu, ktorý v tejto veci začal konanie proti Slovenskej republike. Z dôvodu napomôcť súdu rozhodnúť spravodlivo na základe čo najväčšieho množstva informácií som požiadala o vstup do tohto konania ako tretia strana (amicus curiae). Súd mojej žiadosti vyhovel a v januári 2019 som zaslala svoje zistenia z prieskumu, ktorý vykonali právnici KVOP.
Okrem účasti v spomenutom súdnom konaní v Štrasburgu monitorujem aj vývoj súvisiacich súdnych procesov na Slovensku vedených proti osobám, ktoré boli obvinené z krivej výpovede či krivého obvinenia voči zasahujúcim policajtom. Týchto pojednávaní sa osobne zúčastňujem ja alebo zástupcovia KVOP.
20
Súkromný a rodinný život, práva detí a rodičov
Úvod
Potrebám detí je nutné venovať prioritnú pozornosť. Štát túto nevyhnutnosť uznal, o. i., aj prostredníctvom prijatia záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru o právach dieťaťa a zaviazaním svojich orgánov, že budú v každej sfére života zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa a realizovať potrebné kroky vedúce k napĺňaniu všetkých práv dieťaťa.
Jednou z kľúčových rolí, ktoré štát vo vzťahu k deťom plní, je zabezpečenie ochrany v prípade, že ju z rôznych dôvodov nemôžu plniť, alebo pri jej plnení zlyhajú rodičia/rodina. Dieťa nemôže fungovať bez dobre fungujúcej rodiny a štát je povinný realizovať všetky potrebné kroky, aby takej situácii predišiel, včas takej situácii zabránil a minimalizoval negatívne dopady na dieťa, ktoré v prípade zlyhania rodiny nastávajú.
Uvedomujúc si význam systému sociálnoprávnej ochrany dieťaťa ako esenciálnej úlohy štátu vo vzťahu k deťom dlhodobo venujem pozornosť nielen individuálnym prípadom, kedy je potrebné na ochranu dieťaťa konať, ale aj celkovej funkčnosti systému v jeho jednotlivých častiach (preventívna činnosť a práca s rodinou, opatrenia sociálnoprávnej ochrany dieťaťa, kolízne opatrovníctvo, zabezpečovanie náhradnej starostlivosti, starostlivosť o deti v detských domovoch a v špecializovaných zariadeniach ako resocializačné centrá, reedukačné centrá, diagnostické centrá a liečebne).
v rokoch 2012 a 2013 moja predchodkyňa na základe systematického prieskumu na úradoch práce konštatovala zásadné nedostatky systému sociálnoprávnej ochrany dieťaťa a definovala mnohé opatrenia, ktoré je potrebné vykonať, aby systém fungoval a dokázal deti ochrániť, najmä v tých najťažších prípadoch.
(
http://www.vop.gov.sk/files/Sprava_SPOD.pdf
;
http://www.vop.gov.sk/files/Spr%C3%A1va%2
0VOP-KO.pdf
). V priebehu rokov možno pozorovať, že systém sa mení a ministerstvo práce
spolu s ústredím práce zrealizovali viaceré dobré opatrenia, vrátane zásadnej novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Napriek tomu však naďalej KVOP naráža na prípady dlhodobého zlyhávania sociálnoprávnej ochrany dieťaťa.
V roku 2018, vzhľadom na opakujúce sa podnety, boli zamestnanci KVOP nútení bližšie zamerať svoju pozornosť na úrad práce Bratislava a na jeho schopnosť riešiť najmä zložité a dlhodobo pretrvávajúce spory medzi rodičmi, ktoré obzvlášť negatívne vplývajú na základné potreby a aj na práva dieťaťa. Zistili sme, že tu došlo k výraznej fluktuácii zamestnancov oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a pretrvával nedostatok nových zamestnancov, resp. výmena skúsených zamestnancov za nových, nezaučených zamestnancov, sa prejavila v nedostatočnej aktivite úradu práce v jednotlivých sledovaných prípadoch.
Opätovne sa potvrdilo, že na to, aby sociálnoprávna ochrana detí bola skutočne funkčná a dokázala zlepšiť situáciu detí, ktoré to potrebujú, musia úrady práce vykonávať
21
svoje úlohy proaktívne a iniciatívne a na to potrebujú dobre pripravených pracovníkov pracujúcich v dobrých pracovných podmienkach. V opačnom prípade sa úrady práce obmedzujú na nevyhnutné úlohy, ktoré im vyplývajú zo zákona a namiesto aktívnej pomoci dieťaťu sa stávajú len dlhodobými pasívnymi pozorovateľmi, sekundantami a archivármi rodičovských zlyhaní.
Neschopnosť systému sociálnoprávnej ochrany detí pomôcť dieťaťu v naozaj komplikovaných prípadoch zaznamenali pracovníci KVOP aj mimo bratislavského okresu, pričom ide najmä o prípady realizácie styku dieťaťa s rodičom po rozvode, resp. po rozpade partnerského spolužitia. Je smutné, keď dieťa v dôsledku rodičovského konfliktu prichádza o jedného rodiča. V horšom prípade si vypestuje k tomuto rodičovi odpor a považujem za alarmujúce, že hoci tieto prípady v zásade od ich zárodku v rukách úradov práce, súdov a ďalších inštitúcií, ktoré by mali dieťaťu poskytnúť ochranu, po rokoch končia konštatovaním, že vzťahy v rodine natoľko narušené (medzi rodičmi navzájom, medzi dieťaťom a rodičom), že náprava sa javí už ako nemožná.
Aktuálne sa veľké nádeje vkladajú do činnosti nových Centier pre deti a rodiny, ktoré by mali pokryť výkon širokej škály opatrení sociálnoprávnej ochrany detí. Ich zavedenie do praxe a efekt na ochranu práv detí budem pozorne sledovať.
Príklady z podnetov
Nedostatočná aktivita úradu práce
Obrátila sa na mňa matka troch maloletých detí, ktorá opísala svoju neľahkú životnú situáciu (najmä spory s bývalým druhom). Uviedla, že sa obrátila so žiadosťou o pomoc na príslušný úrad práce, ale bezvýsledne.
Po preskúmaní veci bolo zistené, že rodina podávateľky je dlhodobo pod dohľadom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí pre množstvo problémov. Na starostlivosti podávateľky o jej deti sa prejavovali jej psychické problémy, labilita, znížená intelektuálna úroveň a nedostatočné sociálne návyky. Matka bola schopná o deti sa postarať, avšak za predpokladu, že jej bude podaná pomocná ruka a bude mať nad sebou dohľad. Psychický stav matky a následne aj jej starostlivosť o deti sa zhoršili v dôsledku spolužitia s partnerom, ktorý požíval v hojnej miere alkoholické nápoje a nemal schopnosti postarať sa o ňu a o deti. Medzi partnermi dochádzalo k hádkam, ku ktorým bola často privolaná policajná hliadka. Situácia v domácnosti sa zhoršovala. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí mal vypracovaný sociálny plán práce s rodinou, pričom zamestnankyne úradu práce navštevovali domácnosť matky v pravidelných intervaloch. Počas týchto návštev matku upozorňovali na veci, ktoré by mala zlepšiť (najmä čistotu a poriadok v domácnosti). Po tom, čo matka často počas väčšiny dňa odchádzala z domácnosti a nechávala veľmi malé deti v starostlivosti druha nespôsobilého sa o deti postarať, na neschopnosť rodičov postarať sa riadne o deti začala upozorňovať aj starostka obce. Jej oznámenia úradu práce boli opakované, avšak úrad práce
22
vykonával naďalej tie isté opatrenia sociálnoprávnej ochrany, ktoré evidentne v tom čase nepostačovali.
Starostka obce v mnohých ohľadoch akoby prebrala na seba úlohy orgánu sociálnoprávnej ochrany, keďže na situáciu v rodine reagovala adekvátnejšie (podala aj návrh na súd ohľadne posúdenia spôsobilosti matky na právne úkony) a aktívnejšie (organizovala pomoc pre rodinu, vybavovala potrebné záležitosti, dohliadala nad situáciou v rodine). Zistila som, že úrad práce vykonával niektoré opatrenia sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately. Tieto opatrenia však bolo potrebné vykonávať cielene tak, aby intervencia bola dostatočná, včasná, účinná a prihliadala na individuálny vývoj konkrétneho prípadu. To sa v tomto prípade nestalo. Hoci úrad práce chcel prednostne vyriešiť situáciu matky tak, aby sa mohla o deti naďalej starať, nezohľadnil skutočnosť, že v danom čase jeho opatrenia nepomohli a bolo treba konať ďalej prioritne s ohľadom na najlepší záujem detí, nie matky.
Prenášaním zodpovednosti úradu práce na starostku obce, nereagovaním na zhoršenie situácie a nedostatočnou, resp. neskorou intervenciou, došlo k porušeniu základných práv detí podľa čl. 41 ods. 1 ústavy (osobitná ochrany detí a mladistvých sa zaručuje) ako aj čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradý). Zo strany úradu práce došlo k sprostredkovaniu bývania matke s deťmi v špecializovanom zariadení potom, čo minimálne - podľa zápisov úradu práce - bola po dobu dvoch rokov situácia v rodine pre deti výrazne nepriaznivá. Tento krok pomohol stabilizovať situáciu. Úrad práce som požiadala o prijatie príslušných opatrení tak, aby pri uplatňovaní zverenej kompetencie nedošlo k podobným pochybeniam. Úrad práce nesúhlasí s tým, že by porušil práva detí. Zvažujem, ako budem v tomto prípade ďalej pokračovať.
Umiestnenie dieťaťa s vážnymi poruchami správania v ústavnej starostlivosti
Okrem jednej z hlavných úloh úradov práce, ktorou je napomáhať riešeniam pretrvávajúcich sporov medzi rodičmi a snažiť sa tak asanovať rodinu ako základnú bunku našej spoločnosti, je dôležitá pomoc úradov práce aj v tých prípadoch, v ktorých, žiaľ, došlo k odlúčeniu detí a rodičov a k umiestneniu detí do zariadení ústavnej starostlivosti.
Jedným z prípadov, k vyriešeniu ktorého prispela aj KVOP, bol prípad premiestnenia chlapca so stredne ťažkým stupňom mentálnej retardácie na organickom podklade a s významnou poruchu správania z detského domova do reedukačného centra. Rodičia chlapca dlhodobo nedokázali zabezpečovať starostlivosť o svoje dieťa z dôvodu jeho ťažkého zdravotného postihnutia. Preto bola chlapcovi nariadená ústavná starostlivosť. V priebehu piatich rokov vystriedal niekoľko zariadení rôznych typov, v ktorých mu súčasne nastavený systém sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nedokázal ponúknuť adekvátnu pomoc. Chlapec bol nakoniec umiestnený do reedukačného centra, ktoré sa jeho domovskému detskému domovu a úradu práce javilo ako najlepšia možnosť zabezpečenia vhodnej starostlivosti. Po jeho premiestnení sa však ukázalo, že reedukácia neplní, vzhľadom
23
na zdravotný stav chlapca, svoj účel. Bolo zrejmé, že jeho nedostatky v správaní pramenili z ťažkej mentálnej retardácie a neboli dôsledkom nedostatočnej sociálnej prispôsobivosti, osobnostných vlastností či charakterového vývinu.
Tu je potrebné poukázať na čl. 7 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý vyzdvihuje, že prvoradým hľadiskom pri každej činnosti týkajúcej sa detí so zdravotným postihnutím je zohľadňovanie ich najlepšieho záujmu. Pri návrhu pre súd, v ktorom zariadení byť dieťa so zdravotným postihnutím umiestnené, musí byť, okrem iného, zohľadňovaná aj možnosť poskytovania adekvátnej zdravotnej starostlivosti (zodpovedajúcej zdravotnému stavu/postihnutiu dieťaťa), doterajšie skúsenosti zariadenia a profilácia/špecializácia odborného tímu zariadenia tak, aby boli zohľadnené potreby zdravotne postihnutých detí. Tento prípad možno v celom kontexte chápať ako inštitucionalizované týranie dieťaťa bez reflexie na potrebu bezpečia a istoty, ako základu pre dieťa s takouto anamnézou. Príslušný úrad práce, ako aj ústredie práce, napokon dospeli k záveru, že pobyt v reedukačnom centre nie je v záujme chlapca, pretože nie je schopné zabezpečiť mu primeranú zdravotnú starostlivosť. Chlapec bol preto umiestnený do detského domova, ktorý novovytvorenú samostatnú špecializovanú skupiny pre deti s duševnými poruchami, kde dostane primeranú starostlivosť. Tento prípad nie je však ojedinelý a detí s vážnymi duševnými poruchami stále pribúda. V systéme sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately však chýba zariadenie pre deti s ťažkými duševnými diagnózami v spojení s vážnymi poruchami správania, ktoré si vyžadujú maximálnu individuálnu, odbornú i špeciálnu starostlivosť.
Sloboda pohybu a zmena mena
Viaceré každodenné životné situácie si v súkromnej i vo verejnej oblasti vyžadujú preukazovanie vlastnej totožnosti, napr. prostredníctvom rodného listu,