1

2

Zápisnice

Klubu slovenských poslancov I

(1918 – 1919)

Natália Petranská Rolková

***

Národná rada Slovenskej republiky

Bratislava 2014

3

Zápisnice Klubu slovenských poslancov I

(1918 – 1919)

PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.

Parlamentný inštitút Kancelárie NR SR

Obálka: Štefan Ősze, Reprografia Kancelárie NR SR

Tlač: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky

ISBN 978-80-89052-71-4

EAN 9788089052714

4

OBSAH

Okolnosti vzniku a náčrt fungovania

Klubu slovenských poslancov

7

O osude pramenného materiálu

Edičná poznámka a použité skratky

O členoch Klubu slovenských poslancov

Stanovy

15

17

21

31

Dokumenty

35

Obsah dokumentov

Summary

163

171

173

Príloha

5

6

Okolnosti vzniku a náčrt fungovania

Klubu slovenských poslancov

Vznik prvej Česko-Slovenskej republiky (ďalej aj ČSR) v októbri

1918 je dozaista jedným z najzásadnejších medzníkov

v slovenských dejinách. Z hľadiska parlamentarizmu išlo v prvých

rokoch o veľmi zaujímavé obdobie, v ktorom najvyšší

zákonodarný orgán – dočasné alebo tiež revolučné (a teda

nevolené) Národné zhromaždenie (ďalej aj NZ) – muselo položiť

v krátkom čase právne základy nového štátu, a to vrátane Ústavy

ČSR, a priviesť ho k slobodným voľbám. Bola to úloha o to

zložitejšia, že sa uskutočňovala v období mnohostranného

provizória po skončení prvej svetovej vojny, keď sa medzinárodný

poriadok i hranice štátov ešte len ustaľovali, a to nielen

diplomatickými, ale aj vojenskými prostriedkami.

Pre Slovensko, ako súčasť ČSR, platia tieto okolnosti dvojnásobne,

navyše v situácii zdecimovanej inteligencie, takmer neexistujúceho

stredného stavu, rozvrátenej verejnej správy a hospodárstva.

V úsilí prikročiť k riešeniu tejto nepriaznivej situácie sa slovenskí

činitelia rozhodli pre ustanovenie reprezentatívnych ústredných

orgánov. Na prvom mieste tak vznikla v Turčianskom Svätom

Martine Slovenská národná rada (ďalej aj SNR), ktorá sa

Deklaráciou slovenského národa z 30. októbra 1918 vyhlásila za

jedinú oprávnenú hovoriť v mene slovenského národa a ako taká sa

prihlásila k vytvoreniu česko-slovenského štátu.

Výkonnú moc na našom území spočiatku prevzala na základe

splnomocnenia zo strany pražského Národného výboru (nie od

SNR) dočasná vláda pre Slovensko (4. november 1918 – 14.

november 1918). Od 6. novembra 1918 sídlila v Skalici. Na jej čele

stál Vavro Šrobár. Svoju činnosť ukončila po prijatí Dočasnej

7

ústavy. Namiesto 12-členného krajinského správneho výboru

riadiaceho jednotlivé rezorty výkonnej moci, ktorý mal po prevrate

vzniknúť na Slovensku po vzore správy v českých krajinách,

vzniklo následne jedno z ministerstiev česko-slovenskej vlády –

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Stalo sa tak na

základe zákona č. 64/1918 Sb. z. a n. o mimoriadnych

prechodných ustanoveniach na Slovensku, ktorý prijalo Národné

zhromaždenie 10. decembra 1918. Ministerská rada oficiálne

poverila správou Slovenska Vavra Šrobára. Úrad ministerstva

pozostával zo 14 vládnych referentov a z českých poradcov. Od

12. decembra 1918 sídlil v Žiline a od 4. februára 1919

v Bratislave, ktorá sa stala oficiálnym hlavným mestom Slovenska.

Ministerstvo pôsobilo takmer 10 rokov – až do roku 1928, keď ho

zrušil zákon o organizácii politickej správy zo 14. júla 1927.

Z hľadiska fungovania ČSR bolo dôležité prijatie Dočasnej ústavy

v Národnom výbore československom (13. novembra 1918), ktorý

sa následne pretvoril na Národné zhromaždenie – jednokomorový

parlament so širokými kompetenciami. Ten sa zišiel na svojom

prvom zasadnutí 14. novembra 1918 a Dočasnú ústavu vyhlásil

(ako zákon č. 37/1918 Sb. z. a n.). K 216 kooptovaným českým

poslancom pribudlo vymenovaním 40 slovenských (spolu 256).

Ustanovila sa vláda premiéra Karla Kramářa, rozpustená bola

dočasná slovenská vláda a za prezidenta republiky bol

v neprítomnosti zvolený Tomáš Garrigue Masaryk.

Štyridsať novovymenovaných zástupcov Slovenska v Národnom

zhromaždení rôznej politickej orientácie, medzi ktorými boli aj

poslanci českej národnosti, následne vytvorilo Klub slovenských

poslancov (ďalej tiež Klub alebo KSP) ako parlamentný klub

organizovaný nie na straníckom, ale na národnom princípe

(zástupcovia Slovenska rôznej politickej orientácie). Klub

vystupoval navonok jednotne, zväčša ústami povereného

predstaviteľa. Neraz však zvádzal ideové zápasy na svojich

8

zasadnutiach. Ostatní poslanci NZ boli organizovaní v piatich

ďalších kluboch podľa svojej príslušnosti k politickým stranám.¹

Klub sa spočiatku schádzal pravidelne, na dennej báze, zväčša

doobeda i poobede, a to v parlamentných priestoroch alebo neskôr

v prenajatých miestnostiach v susedstve reštaurácie U Choderů.

Riadil sa stanovami.

***

Existencia Klubu slovenských poslancov v pohnutom období

povojnových rokov 1918 – 1920 je významnou časťou slovenskej

(parlamentnej) histórie. O to prekvapujúcejšie je, ako málo je

doposiaľ spracovaná. Cielene sa daným fenoménom ako celkom

zaoberal azda iba Ivan Tichý. Z výsledkov jeho výskumu²najmä

v súvislosti s personálnym zložením Klubu čiastočne vychádzame.

Príčinou pomerne malého vedeckého záujmu o túto tému môže

byť okrem iného aj nespracovanosť a roztrúsenosť zásadných

dokumentov Klubu – zápisníc z jeho zasadnutí a ich príloh.

Parlamentný archív Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

NR SR) už dávnejšie sprístupnil materiály, ktoré má vo svojom

fonde, v digitálnej podobe na internetovej stránke NR SR.

Spočiatku mali zápisnice dve formy – prvotnú rukopisnú

a následnú strojopisnú. Nejde však na mnohých miestach o verný

prepis. Fond navyše zďaleka nie je kompletný, neobsahuje všetky

¹Republikánska strana čs. venkova, Čs. strana sociálnodemokratická, Čs.

strana socialistická (národní socialisti), Čs. národná demokracia, Čs. strana

lidová. Strana realistická nemala svoj klub.

²TICHÝ, Ivan: Vznik a personálne zloženie Klubu slovenských poslancov

(1918 – 1920). In Slovenská archivistika, roč. 32, č. 2, 1997, s. 82 – 96.

TICHÝ, Ivan: Klub Slovenských poslancov 1918 – 1920. Dizertačná práca.

Bratislava 2002.

Pozri tiež LIPSCHER, Ladislav: Klub Slovenských poslancov v rokoch

1918 – 1920. In Historický časopis, roč. 16, č. 2, 1968, s. 133 – 168.

9

zápisnice a ďalší výskum si vyžaduje spoluprácu s viacerými

relevantnými archívmi v Slovenskej, ale i Českej republike.

Ako prvý krok sme si predsavzali spracovať zápisnice

počiatočnej etapy existencie Klubu z archívneho fondu NR SR

do kritického vydania. Zvolili sme obdobie novembra 1918 až

marca 1919. Ide o ucelený súbor zápisníc špecifickej historickej

éry, ktorý sa obsahovo i formálne odlišuje od ďalších.

Rokovania Klubu mapujú zložitú situáciu prvých dní budovania

nového štátu, najmä v konkrétnych medzinárodných

a vojensko-politických súvislostiach. Nasledujúce zápisnice sú

v tomto fonde datované až od júla 1919.

***

Pokiaľ ide o personálne zloženie Klubu, prinášame v ďalšej časti

kompletný menoslov aj s krátkou biografiou. Každý člen Klubu

bol aj riadnym poslancom NZ, preto to v životopise zväčša

neuvádzame.

Úlohou zostaviť menoslov poslancov NZ za Slovensko poveril

Národný výbor československý v Prahe začiatkom novembra 1918

Vavra Šrobára. Časový priestor – do prvého zasadnutia NZ 14.

novembra – bol pritom veľmi obmedzený a z viacerých dôvodov

presahoval vtedajšie organizačné možnosti Slovákov (pracovné,

osobné komplikácie, komplikácie vzhľadom na obsadenosť

Slovenska maďarským vojskom, nefungujúcu administratívnu

a komunikačnú sféru atď.).

Viac ako tretina – 15 členov-poslancov – pochádzala prirodzene

z dokopy 20 členov SNR³, ďalší piati z jej miestnych organizácií,

³Ďalšími členmi SNR boli: Ján Vanovič (stal sa členom Klubu 9. januára

1919) a Jozef Bránecký (členom Klubu od 11. marca 1919), ostatní sa najmä

kvôli pracovnej zaneprázdnenosti členmi Klubu nestali (Emil Stodola, Cyril

Kresák, Ľudovít Šimko).

10

šiesti boli členmi Slovenského oddelenia Národného výboru, dvaja

boli vybraní ako českí znalci slovenskej problematiky.

Najsubjektívnejšiu kategóriu tvorilo 12 popredných slovenských

národovcov, resp. členov Slovenskej národnej strany (ďalej aj

SNS). Na rokovaní Klubu 27. novembra 1918 prijali za členku aj

Alicu Masarykovú (už týždeň pred tým sa v Klube hovorilo o tom,

že ju oslovia, nakoniec ju prijímali, podľa slov predsedajúceho, na

„jej žiadosť“).

Dňa 11. marca 1919 schválilo Národné zhromaždenie na svojej 35.

schôdzi⁴zmenu Dočasnej ústavy ako zákon č. 138/1919 Sb. z. a n.

a na oficiálnu žiadosť slovenskej strany⁵tak rozšírilo počet

mandátov o 14. Išlo o miesta pre zástupcov Slovenska (celkový

počet poslancov v NZ sa tak zvýšil na 270). Tie sa obsadili

spoločným komisionálnym výberom. Tak sa ustálil počet členov

Klubu na konečných 55, resp. 54. Irena Kaňová, ktorá neskôr

prevzala mandát po A. Masarykovej, sa totiž členkou Klubu

nestala. Menovite sa v Klube napokon objavilo 68 osôb, keďže

dochádzalo k výmenám na jednotlivých postoch (bližšie

špecifikujeme dôvody pri každom poslancovi zvlášť). Väčšina

členov Klubu v ňom však pôsobila najdlhší možný čas – od

novembra 1918 do volieb v apríli 1920. Po voľbách sa už Klub

neobnovil a jednotliví poslanci fungovali v rámci svojich

straníckych klubov.

Pri hodnotení personálneho zloženia Klubu sa často ozývali hlasy,

že jednotlivé politické smery v ňom nie sú zastúpené pomerne

k svojmu vplyvu, že nie je dodržané geografické a najmä

konfesionálne zastúpenie Slovákov. Apelovalo sa však aj na to,

⁴Pozri stenografický záznam 35. schôdze NZ , najmä

http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=11628 a nasl.

⁵NZ 1918 – 1920, parlamentná tlač č. 41 z 20. novembra 1918: Návrh na

zmenu § 1. zákona ze dňa 13. listopadu 1918 o prozatímnej ústave (poda l M.

Bella a spol.). http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=12728

11

aby sa za členov vyberali takí ľudia, ktorí budú na rokovania

skutočne dochádzať a v Klube aj aktívne pracovať. Z prezenčných

listín môžeme vidieť, že práve toto bol veľký problém, ktorý sa

postupom času ešte prehlboval a Klub sa zväčša schádzal vo veľmi

zúženom zložení.

Paralelná existencia SNR a Klubu slovenských poslancov (i

personálne prepojená) spôsobovala určitú dichotómiu a prirodzené

pnutia. Klub už 16. novembra 1918 prijal vyhlásenie, že právomoc

SNR prechádza na Národné zhromaždenie a česko-slovenskú

vládu. Situácia napokon, z rozličných ďalších dôvodov, vyústila

pre Slovákov dozaista neželaným spôsobom. Dňa 8. januára 1919

na základe dekrétu Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č.

6/1919 Sb. z. a n. rozpustili Slovenskú národnú radu

v Turčianskom Svätom Martine a všetky jej miestne a krajové

pobočky (s účinnosťou od 23. januára 1919). Tak sa slovenskí

poslanci združení na pôde pražského snemu v KSP stali (popri

Ministerstve s plnou mocou) jedinými oficiálnymi reprezentantmi

slovenského národa.

***

Klub sa na svojich rokovaniach venoval aktuálnym spoločensko-

politickým a najmä medzinárodnopolitickým udalostiam. Preberal

vojenskú, politickú, ale i sociálnu situáciu a zásobovanie

potravinami na území Slovenska, ktoré postupne obsadzovali

česko-slovenské vojská a vytláčali pri tom maďarskú

administratívu. Dosah na toto dianie a najmä na vytyčovanie

slovenských hraníc mala blížiaca sa mierová konferencia v Paríži,

na ktorú pripravovali poslanci mnohoraké podklady a dáta.

Problémom bolo zriaďovanie potrebných úradov a ich zapĺňanie

lojálnymi úradníkmi.

12

Ďalším okruhom otázok bolo ústavnoprávne usporiadanie

pomerov v ČSR, príprava ústavy, zákonov o prechodných

pomeroch, volebných zákonov a iných, ktoré mali byť s ohľadom

na osobitosť Slovenska prerokúvané v Klubom navrhovanom

Výbore pre slovenské veci. Rezonovala požiadavka rozšírenia

počtu slovenských poslancov v NZ a pomerného rozdelenia

mandátov medzi rozhodujúce politické sily na Slovensku (najviac

sa zvýšenia domáhali socialisti a ľudovci).

Zaujímavé sú diskusie o smerovaní štátu, ktoré sa dotýkali najmä

potreby autonómie Slovenska, pomeru Slovákov a Čechov,

vyjednávania s Maďarmi a podobne. Narážalo sa pritom aj na

problém deľby kompetencií medzi Klubom, ústrednými orgánmi

ČSR a Slovenskou národnou radou.

Na rokovania zavítali viacerí ministri, ktorí priblížili svoju agendu.

Významnou bola návšteva vrchného veliteľa vojsk J. E. Scheinera,

pričom na základe jeho referátu sa dospelo k presvedčeniu

o potrebe nastolenia vojenskej diktatúry na Slovensku.

V záverečnej časti nami predkladaných dokumentov sa vyostrovala

aj názorová konfrontácia medzi predstaviteľmi jednotlivých

politických smerov a konfesií.

Súčasťou rokovania boli tiež organizačné, členské, personálne

záležitosti a iná pracovná agenda Klubu.

Prvá, najstaršia doposiaľ známa zápisnica (poznámky) Klubu, je

datovaná 16. novembrom 1918 a nachádza sa vo fonde KSP

Slovenského národného archívu. Vo fonde KSP v Parlamentom

archíve je prvá zápisnica až z 18. novembra 1918; ňou otvárame

materiálovú časť tejto publikácie.

Natália Petranská Rolková, editorka

13

14

O osude pramenného materiálu

Klub slovenských poslancov z rokov 1918 – 1920 je najstarším z

fondov uložených v Parlamentnom archíve Kancelárie Národnej

rady Slovenskej republiky. Pôvodne vznikol v Prahe, kde Klub

pôsobil, a až do roku 1968 bol súčasťou fondu Národné

zhromaždenie uloženého v tamojšom archíve, kam ho občas

chodila študovať odborná verejnosť.

V roku 1968 rozhodla 91. schôdza Predsedníctva Národného

zhromaždenia ČSSR svojím uznesením č. 913, aby „jej predseda

Josef Smrkovský odovzdal predsedovi Slovenskej národnej rady

Ondrejovi Klokočovi dar Národného zhromaždenia, a to originál

dokumentárneho materiálu z činnosti Klubu slovenských

poslancov v rokoch 1918 – 1920, ktorý je doposiaľ uložený

v archíve Národného zhromaždenia“.⁶Malo sa tak stať pri

oslavách 50. výročia vzniku Česko-Slovenskej republiky, ktoré sa

organizovali na Slovensku. Zároveň sa pripravoval na podpis aj

text ústavného zákona o česko-slovenskej federácii. Nie je nám

známe, čo sa s fondom dialo po jeho odovzdaní (či ostal na pôde

SNR, alebo bol postúpený inej inštitúcii) a ani to, či ho potom

niekto študoval. Odvtedy na dlhý čas materiál zmizol z očí

verejnosti. Predpokladalo sa, že sa stratil.

Otázka jeho osudu sa znovu otvorila pri delení Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky pred rokom 1993, keď sa

okrem majetkových a finančných záležitostí delili aj archívne

materiály. Boli sme upozornení na to, že všeobecne nie je známy

osud týchto vzácnych dokumentov, z ktorých sa na parlamentnej

⁶Uznesenie Predsedníctva Národného zhromaždenia ČSSR č. 913 z 25.

októbra 1968, bod 4.

15

pôde neuchovali ani kópie, hoci mali v Prahe ostať, ako to

predpokladal zápis z Predsedníctva.

Na základe uvedených podnetov sme začali pátrať vo

vytypovaných inštitúciách, ktoré by o vzácnom materiáli mohli

vedieť (ministerstvá, archívy, súkromné osoby), dlhý čas však

bezvýsledne. Nevedelo sa ani, ako dokumenty vyzerajú a aké je

ich množstvo. Problém sa rozuzlil až v roku 2001 pri

komplexnom archívnom spracovaní starých materiálov SNR

uložených v pivničných priestoroch jednej z jej budov. Zrazu sa

objavili dlho hľadané dokumenty Klubu slovenských poslancov,

ktoré boli zamiešané do inej agendy. Príjemným prekvapením bol

ich dobrý stav, hoci podklad, na ktorom sú vyhotovené, je už

krehkejší a citlivejší na manipuláciu. S ohľadom na túto

skutočnosť sme dali dokumenty odborne prekopírovať na

trvanlivejší papier a na štúdium predkladáme v prvom rade tieto

kópie.

Aby sa už podobný prípad straty neopakoval a dokumenty boli

prístupné čo najširšiemu okruhu záujemcov, využili sme súčasné

technické možnosti a posunuli sme ich na digitalizáciu. Následne

sa vložili do digitálneho archívu, ktorý je súčasťou webovej

stránky Národnej rady Slovenskej republiky. Túto skutočnosť

odborná verejnosť privítala, hoci až doteraz sú dokumenty len

zdigitalizované bez popisu a mnohé z nich sú veľmi zle čitateľné.

Preto sme si predsavzali touto publikáciou priblížiť ich obsah

a upozorniť na ich nezastupiteľný význam pri spoznávaní histórie

pôsobenia významných slovenských dejateľov pri zakladaní

a tvorbe prvej Česko-Slovenskej republiky.

Jana Kubíková, vedúca Parlamentného archívu NR SR

16

Edičná poznámka a použité skratky

Originály zápisníc KSP nachádzajúce sa vo fonde Parlamentného

archívu sa uchovali v pomerne chabom technickom stave.

Dôsledkom je ich zlá čitateľnosť, a to tak rukopisov, ako aj

niektorých strojopisov (splývanie lícnej a rubovej strany). Pri

spracovaní tejto zbierky sme postupovali od prepisu strojových

zápisníc (ak boli k dispozícii) po ich konfrontáciu s rukopisnými.

Vďaka za základný prepis patrí najmä početným stážistom

Parlamentného inštitútu Kancelárie NR SR.

Rukopisné zápisnice môžeme považovať za originál, za prvotné

a hodnovernejšie. Hoci v dôsledku rukou narýchlo zapisovaného

textu je ich čitateľnosť náročná, považujeme ich za obsahovo

presnejšie a gramaticky kvalitnejšie. V následných strojových

prepisoch je množstvo chýb a odchýlok od originálu, a to

i faktografických. Navyše sú gramaticky nesprávne, k čomu

prispieva ich zjavné prepisovanie v českých pomeroch, keď

nebolo možné na stroji napísať niektoré písmená slovenskej

abecedy (napr. ô). Situáciu sme riešili konfrontovaním oboch

typov zápisníc, pričom významnejšie odchýlky sú v texte

vyznačené kurzívou (zodpovedá rukopisu). Ak bola zápisnica

alebo jej časť k dispozícii iba v jednom variante, upozorňujeme

na to v regeste alebo v samotnom texte, s použitím hranatých

zátvoriek.

Tie používame i v prípade, že do textu vkladáme vlastný

vysvetľujúci, stručný text. Pri dlhších editorských textoch

a vysvetlivkách používame poznámky pod čiarou.

Nezrozumiteľné a nečitateľné slová v texte sú vyznačené vždy

troma xxx, zle čitateľné – otázne – slová sú napísané červenou

farbou. Prečiarknuté slová (s významom) zodpovedajú predlohe.

17

Kvôli zrozumiteľnosti je text gramaticky upravený, a to najmä

pokiaľ ide o používanie čiarok, spojok, interpunkčných znamienok,

pádových prípon, časovania slovies, predložkových väzieb,

ypsilonov, malých a veľkých písmen a podobne. Písanie mien sme

zjednotili podľa ich v súčasnosti zaužívanej, oficiálnej podoby.

Oslovenie Dr., dr., dra, dru sme zjednotili na dr. Najkrikľavejšie

bohemizmy sme zamieňali za slovenské ekvivalenty a vyznačili

sme ich podčiarknutím (válečný – vojnový, dosavádny – doterajší,

sdelit – oznámiť, nabídka – ponuka...). Názvy mesiacov sme

upravili na slovné s použitím slovenských foriem (november,

december...). Opravovali sme začiatočné písmená s/z do

aktuálnej podoby (zpráva – správa, sbierať – zbierať...).

Odseky sme tvorili podľa ich písania v rukopisoch, analogicky aj

v prípadoch, keď boli k dispozícii iba strojopisy. Skrátené slová

sme rozpisovali, ponechali sme ich iba v prípadoch, že nebol jasný

ich presný zmysel (napr. min. – minister alebo ministerstvo).

Formálna stránka dokumentov bola upravená a zjednotená, vrátane

nadpisov.

Zdrojom pre stručné biografie poslancov KSP a ostatných osôb

boli najmä Slovenský biografický slovník, Český biografický

slovník XX. století, ako aj internetové pramene. Prílohový materiál

je prevzatý z Digitálnej parlamentnej knižnice (www.nrsr.sk/dl/).

V zbierke boli spracované iba tie dokumenty, ktoré sa fyzicky

nachádzajú v Parlamentnom archíve Kancelárie NR SR. Úlohou

do ďalších vydaní, ktoré majú priblížiť dokumenty až do zániku

Klubu, bude doplniť chýbajúce zápisnice a prílohové materiály

(podľa textov zápisníc). Tie sa pokúsime nájsť v ďalších archívoch

v Česku a na Slovensku.

18

SKRATKY

ECAV – Evanjelická cirkev augsburského vyznania

čs. – československý

ČsČK – Československý Červený kríž

ČSNR – Česko-Slovenská národná rada

ČSR – Česko-Slovenská republika

ČSSR – Československá socialistická republika

Deklarácia – Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918

FF UK – Filozofická fakulta Univerzity Komenského

(H)SĽS – (Hlinkova) Slovenská ľudová strana

K NR SR – Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky

KSP, Klub – Klub slovenských poslancov

MS – Matica slovenská

MSS – Muzeálna slovenská spoločnosť

N.S. – Národní shromáždění

NZ – Národné zhromaždenie

rk. – rímskokatolícky

SAV – Slovenská akadémia vied

SNA – Slovenský národný archív

SND – Slovenské národné divadlo

SNR – Slovenská národná rada

SNRS – Slovenská národná a roľnícka strana

SNS – Slovenská národná strana

SSV – Spolok sv. Vojtecha

UK – Univerzita Komenského

19