ZÁVER
Porovnanie bolo založené na informáciách, ktoré zozbieral a zanalyzoval Odbor
Parlamentný inštitút v decembri 2014. Pri analýze spôsobov určenia dĺžky rozpravy a dĺžky
rečníckeho času v rozprave na schôdzach parlamentov v členských štátoch Európskej únie sme
vychádzali z odpovedí týchto parlamentov na požiadavku parlamentu Chorvátskej republiky v
rámci Európskeho centra pre parlamentný výskum a dokumentáciu (ECPRD) z 20. februára
2013. Odpovede predložené do siete ECPRD sme následne v prípadoch, kde to bolo možné, v
novembri a v decembri 2014 overovali prostredníctvom rozboru anglických príp. nemeckých
verzií rokovacích poriadkov predmetných komôr parlamentov.
Porovnanie ukázalo, že spomedzi 27 komôr parlamentov v 10 komorách existuje stále
priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času určeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave
k návrhu zákona na schôdzi parlamentu. Tento model je aplikovaný v Snemovni reprezentantov
Belgického kráľovstva, vo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente Helénskej
republiky, v parlamente Chorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej republiky, v Sejme a v
Senáte Poľskej republiky, v Národnej rade Rakúskej republiky, v Poslaneckej snemovni
Rumunska a v Spolkovom sneme Spolkovej republiky Nemecko. Vo všetkých uvedených
prípadoch s výnimkou Spolkového snemu v Nemecku sú limity pre poslanecké vystúpenia
stanovené priamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu. V Bundestagu je
rozdelenie rečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe politickej dohody.
V 6 komorách parlamentov môže byť alebo je dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho
času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu stanovená na základe rozhodnutia
poslaneckého grémia alebo orgánu zodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. Tento model
uplatňuje parlament Fínskej republiky, Národné zhromaždenie Francúzskej republiky,
Poslanecká snemovňa Luxemburského veľkovojvodstva, Národné zhromaždenie Slovinskej
republiky a Poslanecká snemovňa a Senát Talianskej republiky. Vo fínskom parlamente, vo
francúzskom Národnom zhromaždení, v luxemburskej Poslaneckej snemovni a v talianskej
Poslaneckej snemovni ide o kompetenciu poslaneckého grémia. V slovinskom Národnom
zhromaždení a v talianskom Senáte poslanecké grémium určuje dĺžku trvania rozpravy k
jednotlivým bodom programu schôdze a príslušný rečnícky čas vždy.
V 2 komorách parlamentov dĺžku rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na
schôdzi parlamentu môže stanoviť alebo stanovuje predseda parlamentu. Tento model je
používaný v Národnom zhromaždení Bulharskej republiky (avšak nie pred druhým
hlasovaním) a v Snemovni ľudu parlamentu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného
Írska. V prípade Bulharska ide o povinnosť predsedu parlamentu určiť celkový rečnícky čas
určený na rozpravu ku každému bodu programu schôdze a rozdeliť ho pomerne medzi
poslanecké kluby a nezávislých poslancov, avšak toto ustanovenie sa nepoužije v rozpravách k
návrhom zákonov pred druhým hlasovaním. V prípade Spojeného kráľovstva ide o právomoc
predsedu snemovne tzn. predseda snemovne má právo zaviesť obmedzenia rečníckeho času v
rozpravách, v ktorých chce vystúpiť veľké množstvo poslancov.
V 6 komorách parlamentov môže byť dĺžka trvania rozpravy a/alebo dĺžka rečníckeho
času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu stanovená na základe rozhodnutia
parlamentu. Tento model uplatňuje Poslanecká snemovňa a Senát Parlamentu Českej republiky,
47