FINANCOVANIE VYSOKÉHO ŠKOLSTVA
Verejné financovanie vysokých škôl sa v zásade môže diať troma spôsobmi:
a) normatívne financovanie (formula funding), deliace sa ďalej na
- fixnú sumu, ktorá sa postupne navyšuje
- normatív založený na vstupných indikátoroch (počet zapísaných študentov, počet
zamestnancov...)
- normatív založený na výstupných indikátoroch, teda na výkone (performance
orientation), pričom sa môžu brať do úvahy buď skutočné výsledky, alebo plánované
výsledky (napr. počet udelených diplomov či kreditov nazbieraných študentmi, úroveň
promócií, víťazstvo v súťažných grantoch, akademické publikácie, vedecká evaluácia)
b) projektové financovanie (project-based funding), deliace sa na
- projekty ohodnotené na báze súťaže; podporené sú projekty, ktoré najlepšie spĺňajú
kritériá
- projekty ohodnotené na nesúťažnej báze, kde sa fondy delia rovným dielom naprieč
vzdelávacími inštitúciami alebo vyjednávaním medzi vládou a inštitúciami na podklade
projektových kritérií
c) kontraktové financovanie (contract-based funding), deliace sa na
- zmluvy, kde sú formulované zámery a ciele (mission based), reflektujú napr. národné
strategické ciele
- zmluvy, kde sa detailne špecifikujú dohodnuté aktivity a výkony
Väčšina štátov vo výslednej podobe premiešava tieto modely financovania. Každá ma svoju vlastnú
kombináciu ako výsledok historického a politického vývoja.
Veľká väčšina krajín v Európe používa normatívy na kalkuláciu výšky dotácií (predovšetkým na
vzdelávací proces). Tento spôsob je obľúbený z viacerých dôvodov, najmä pre svoju férovosť
a transparentnosť. Znižuje tiež administratívne zaťaženie, pretože je vcelku priamočiary. Pre všetky
vzdelávacie inštitúcie je stanovený jeden súbor pravidiel a odpadáva potreba vyjednávať s nimi
oddelene.
Normatív založený na vstupných indikátoroch je pre všetky štáty stále veľmi podstatný. V poslednom
čase niektoré štáty už znížili váhu počtu študentov v prospech výkonnostných faktorov. Ani v jednej
krajine však neexistuje systém založený na 100 % na výkone. Jeden z dôvodov, prečo je výkonnostný
normatív stále v úzadí, je zložitosť dosiahnutia zhody na výstupných indikátoroch, ktoré by adekvátne
vyjadrili výkon, a to tak kvantitatívne, ako aj kvalitatívne. V porovnaní s 90. rokmi 20. storočia, keď
len v málo štátoch hrali rolu výkonnostné kritéria (Dánsko, Holandsko, Poľsko, Švédsko, Spojené
kráľovstvo), v súčasnosti máme už takmer 20 štátov, ktoré v rozpočtovaní využívajú aj prvky výkonu
(Rakúsko, Belgicko (Flámsko), Dánsko, Nemecko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Island,
Taliansko, Holandsko, Nórsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko,
Švédsko, Spojené kráľovstvo). Dokonca v štátoch, ktoré mali kedysi systém centrálneho plánovania,
sa financovanie rýchlo pretvorilo. Predtým bolo charakteristické extrémnou politizáciou rozhodnutí,
dnes sa namiesto vyjednávaní používa najmä normatívne financovanie.
Alokačný mechanizmus na financovanie v blokových grantoch (dotáciách) sa vyvíja. V mnohých
krajinách obsahuje oddelené vyučovacie a výskumné prvky, kalkulované podľa odlišných kritérií
(hoci univerzity majú slobodu v tom, ako peniaze použijú). Dotácie na výskum sa menia zo
základného normatívu na výkonnostný normatív.
6