DÔVODOVÁ SPRÁVAA.Všeobecná časť
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) predkladá skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Cieľom predkladaného návrhu zákona je (i) skrátiť dĺžku praxe advokátskeho koncipienta z piatich na tri roky a (ii) zjednodušiť prístup k slobodnému povolaniu advokáta tak, aby bolo možné do praxe advokátskeho koncipienta započítať aj prax vyššieho súdneho úradníka, či inú právnu prax. Podľa súčasne platného zákona o advokácii je možné započítať prax len niektorých právnických profesií (napr. sudca, či právny čakateľ prokuratúry). Predkladanou novelou sa tento výpočet navrhuje rozšíriť aj o prax na inej právnickej pozícii, ktorá podľa platného znenia nie je započítateľnou praxou advokátskeho koncipienta, a to aj napriek obdobnej náplni práce.
Momentálne platná päťročná prax advokátskeho koncipienta sa javí ako neopodstatnene dlhá, až diskriminačná, oproti iným právnickým profesiám (napr. podmienka konkrétnej dĺžky praxe ako predpoklad pripustenia k justičnej skúške). Navyše sa päťročná prax môže javiť aj ako neopodstatnená prekážka v prístupe k výkonu slobodného povolania pre ženy, ktoré práve v najcitlivejšom období – teda po ukončení štúdia na vysokej škole - chcú tiež plniť životnú úlohu matky a musia sa tak často na úkor prerušenia praxe advokátskeho koncipienta rozhodovať v prospech rodiny.
V druhom, nie však poslednom rade platí, že podľa súčasného znenia zákona o advokácii komora započíta do praxe advokátskeho koncipienta prax sudcu, asistenta sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, justičného čakateľa, prokurátora, právneho čakateľa prokuratúry a notársku prax. Výpočet „započítateľných“ právnických profesií podľa súčasného znenia zákona o advokácii tak neobsahuje právnické profesie, ktoré sú svojím zameraním a obsahom rovnako, resp. obdobne príbuzné povolaniu advokáta. Predkladaným návrhom sa tento výpočet explicitne rozširuje o prax vyššieho súdneho úradníka.
Predkladaný návrh zákona vychádza jednak z potreby zvýšenia mobility spravidla mladších právnikov a tiež z neodôvodnených reštrikcií v advokátskom stave, resp. v stave advokátskych koncipientov zavedených v predchádzajúcom období. Minimálne ide o dve skutočnosti.
Prvou je, že došlo k predĺženiu praxe advokátskeho koncipienta, a to bez toho, aby boli dopady na komunitu absolventov práva zásadnejšie preskúmané. Prax ukazuje to, čo bolo zrejmé aj pred prijatím uvedeného obmedzenia – dôležitá nie je dĺžka praxe, ale spôsob vedenia advokátskeho koncipienta školiteľom – advokátom.