Dôvodová správa

I.Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci PaedDr. Martina Šimkovičová, Peter Marček, Miroslav Číž.

Cieľom legislatívneho návrhu je povoliť podanie žaloby na obnovu konania aj proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

Legislatívny návrh vychádza z prirodzenej nutnosti chrániť životy maloletých detí a konať v súlade s ich najlepším záujmom a presvedčením.

Žaloba na obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok nie je viazaná na

žiadnu konkrétnu formu súdneho rozhodnutia, možno ňou napadnúť tak uznesenie ako aj

rozsudok či dokonca platobný rozkaz. Vyplýva to z celkovej koncepcie úpravy opravných

prostriedkov v našom civilnom procese, ktorá je charakteristická tým, že žiadny opravný

prostriedok nie je určený len na preskúmanie iba jedného druhu súdneho rozhodnutia.

Všetky opravné prostriedky sú prípustné voči všetkým druhom súdnych rozhodnutí.

V ustanoveniach CSP a CMP nie je priamo vylúčené podanie žaloby na obnovu konania

v návratových konaniach. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút

úlohou, ktorého je odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci, alebo nedodržaní

niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy konania umožňuje prekonať prekážku rei

iudicate, pričom návratové konania sú špecifické svojou povahou ako aj priebehom, kedy sa

v nich vykonáva riadne dokazovanie, účastníci konania sú predvolávaní na pojednávanie za

účelom ich výsluchu, súd spravidla realizuje aj výsluch maloletého dieťaťa, súd si zabezpečuje

potrebné listinné a iné dôkazy z dôvodu zistenia skutočného stavu veci a vyzýva účastníkov

konania, aby doložili ďalšie dôkazy, ktoré im môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci

samej. Návratové konanie môže začať len na návrh jedného z účastníkov konania, pričom títo

účastníci konania sú presne vymedzený ustanovením § 126 CMP.

V zmysle ustanovenia § 133 CMP má uznesenie v návratovom konaní rovnaké

náležitosti a rovnaké účinky ako rozsudok vo veci samej. Je pravdou, že zákonodarca vylúčil

možnosť podať žalobu na obnovu konania proti uzneseniam, no okruh prípadov, keď súd

rozhoduje vo forme uznesenia je v CSP formulovaný negatívne, a to tak, že Uznesením sa

rozhoduje, ak sa nerozhoduje vo veci samej. Návratové konanie je osobitné ako aj jeho forma

rozhodnutia, kedy základným diferenciačným aspektom je samotné delenie rozhodnutí na

meritórne rozhodnutie a uznesenie ako procesné rozhodnutie, a to z nasledujúcich dôvodov:

a)Súd v návratovom konaní rozhoduje vo veci samej, t. j. o žiadosti, ktorá je obsiahnutá

v žalobe (žalobnom petite),

b)Súd v návratovom konaní vždy vyhotovuje uznesenie v písomnej forme,

c) Uznesenie v návratovom konaní disponuje vlastnosťou vykonateľnosti ako

vlastnosťou súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v jeho

priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.

d)Prostriedkom nápravy proti uzneseniu v návratovom konaní je vždy odvolanie ako

riadny opravný prostriedok. Pričom naopak primárnym procesným prostriedkom

nápravy proti uzneseniu je sťažnosť.

V zmysle ustanovenia § 74 CMP žaloba na obnovu konania nie je prípustná len proti

rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je.

Uvedené zákonodarca dôvodil narušením princípu právnej istoty strán, ktorých vec bola

právoplatne skončená. V tomto ustanovení však nie je spomenuté návratové konanie a to

i napriek tomu, že hneď v ustanovení § 76 CMP zákonodarca myslel nielen na konania vo veci

rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je, ale aj

na samotné návratové konanie.

V ustanovení § 76 CMP zákonodarca upravil odlišnosti vo vzťahu k právnej úprave

uvedenej v CSP a výslovne vylúčil možnosť podania dovolania v návratových konania.

Uvedené dôvodil potrebou rýchleho rozhodnutia vo veci samej, kedy mimoriadnu úlohu

zohráva práve čas a povolenie dovolacieho konania by nesledovalo najlepší záujem dieťaťa,

ale naopak by smerovalo k zbytočným prieťahom v konaní. I napriek tomu, že zákonodarca

pri kreovaní zákonných ustanovení presne myslel na dôvodnosť nepovolenia dovolania

v návratových konaniach, žalobou na obnovu konania sa nezaoberal a túto ponechal

neupravenú.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného poukazujeme na článok 11 druhý odsek Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zákon č. 119/2001 (ďalej len ako „Haagsky dohovor“): „Ak príslušný justičný alebo správny orgán nevydá rozhodnutie do šiestich

týždňov odo dňa začatia konania, žiadateľ alebo ústredný orgán dožiadaného štátu má právo na vlastný podnet alebo na požiadanie ústredného orgánu dožadujúceho štátu dostať vyjadrenie o dôvodoch omeškania. Ak bola ústrednému orgánu dožiadaného štátu doručená odpoveď, zašle ju podľa okolností dožadujúcemu ústrednému orgánu alebo žiadateľovi.“. Haagsky dohovor pojednáva o rozhodnutí ako takom, teda za rozhodnutie považuje aj rozsudok vo veci samej a aj uznesenie vo veci samej. Haagsky dohovor neustanovuje jednu konkrétnu formu rozhodnutia v návratovom konaní a na všetky rozhodnutia učinené vo veci samej (či už Uznesenia alebo Rozsudok) nahliada ako na rovnocenné rozhodnutia. Z takejto jednoznačnej formulácie Haagskeho dohovoru vyplýva, že úmyslom a najmä cieľom Haagskeho dohovoru je chrániť práva dieťaťa a ponechať formu rozhodnutia v návratovom konaní na vnútroštátnu úpravu toho, ktorého členského štátu. Haagsky dohovor teda priznáva rovnakú právnu silu a dôležitosť rozhodnutiu učinenému vo forme rozsudku ako aj rozhodnutiu učinenému vo forme uznesenia. Toto sa týka aj samotnej žaloby na obnovu konania, ktorá z tohto dôvodu v návratovom konaní prípustná je a nie je možné účastníka konania znevýhodniť len

v dôsledku odlišnej vnútroštátnej právnej úpravy. Naopak Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ako „Nariadenie Brusel IIa“). V Nariadení Brusel IIa sa v článku 11 ods. 1 v poslednej vete ustanovuje, že „Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.“.

Z uvedeného je zrejmé, že Nariadenie Brusel IIa prezumuje jasnú a jednotnú formu rozhodnutia v návratovom konaní, ktorou má byť rozsudok a nie uznesenie tak ako si ho upravila slovenská právna úprava v civilnom mimosporovom poriadku. Slovenský zákonodarca teda reštriktívne obmedzil práva účastníka konania, oslabil postavenie matky, otca a samotných maloletých detí v súdnom konaní, keďže zmenil formu rozhodnutia vo veci samej a následne opomenul dodatočnú úpravu obnovy konania v nadväzujúcich ustanoveniach CMP. Nariadenie Brusel IIa je založené nielen na zásadách rýchleho a efektívneho konania, ale aj na zásadách zabezpečenia záujmu maloletého dieťaťa, jeho cieľom je zabezpečiť oprávnené premiestnenie dieťaťa a docieliť stav zhodný so skutočným stavom veci. Vzhľadom na účel obnovy konania, je jej uplatnenie v návratovom konaní viac než žiaduce a napĺňajúce požadovaný účel.

Z vyššie uvedených ustanovení CMP, Haagskeho dohovoru a Nariadenia Brusel IIa

vyplýva, že zákonodarca v ustanovení § 74 CMP mienil vylúčiť len žalobu na obnovu

konania proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je, pričom pri formulácii ustanovení CMP zabudol na formu rozhodnutia

v návratovom konaní, kedy sa v tomto rozhoduje Uznesením. Z týchto dôvodov je zrejmé,

že rozhodnutie vo veci samej, i napriek tomu, že je učinené vo forme uznesenia, sa

analogicky spravuje ustanoveniami § 397 a nasl. CSP, kedy podanie žaloby na obnovu

konania prípustné je. V prípade, že by zákonodarca nepovolil žalobu na obnovu konania

v návratových konaniach postupoval by asymetricky, v priamom rozpore so spravodlivým

súdnym konaním a vážne by zasiahol do práv účastníkov konania a najmä do práv maloletého

dieťaťa, nakoľko ani sám súd nemôže vopred predpokladať situáciu, ktorá nastane po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nehovoriac o možných nedostatkoch priebehu

konania vo veci samej. V systéme konaní, ktoré sú uvedené v CMP týkajúce sa maloletých detí

je jediné návratové konanie, ktoré sa končí uznesením. Ide však o konanie, v ktorom sa

vykonáva riadene dokazovanie, zákon dokonca vyzýva na predloženie dôkazov, pričom toto

konanie je ovládané zásadou preukázania materiálnej pravdy. Ak ide teda o konanie,

v ktorom účastníci konania predkladajú súdu dôkazy, sú priamo súdom vyzývaní na

predkladanie dôkazov, navrhujú doplnenie dôkazov a súd tieto riadne vyhodnocuje, bolo by

celkom zrejme v rozpore so systémom procesného práva, ak by nemohol účastník konania po

právoplatne skončenom konaní v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku

navrhovať obnovu konania, ak sa ukázalo, že dôkazy v konaní predložené sú nepravdivé, po

právoplatnosti konania sa zistí podstatná okolnosť, ktorá má celkom zrejme spôsobilosť

a obsahovú silu privodiť zmenu rozhodnutia – priaznivejšie rozhodnutie účastníka

návratového konania. Využitie žaloby na obnovu konania ako mimoriadneho opravného

prostriedku je štandardné v Českej republike, Rakúsku, Nemecku a ďalších krajinách

európskeho spoločenstva.

a)Prípustnosť podania žaloby na obnovu konania v českej právnej úprave

V zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 zákona č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád je možné podať žalobu na obnovu konania tak proti právoplatnému rozsudku, ako aj proti právoplatnému uzneseniu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

(1)Žalobou na obnovu řízení účastník může napadnout pravomocný rozsudek nebo pravomocné

usnesení, kterým bylo rozhodnuto ve věci samé:

a) jsou-li tu skutečnosti, rozhodnutí nebo důkazy, které bez své viny nemohl použít v původním řízení před soudem prvního stupně nebo za podmínek uvedených v ustanovení § 205a a 211 a též před odvolacím soudem, pokud mohou přivodit pro něho příznivější rozhodnutí ve věci;

b) lze-li provést důkazy, které nemohly být provedeny v původním řízení před soudem prvního stupně nebo za podmínek uvedených v ustanovení § 205a a 211a též před odvolacím soudem, pokud mohou přivodit pro něho příznivější rozhodnutí ve věci.

Česká právna úprava teda plne reflektovala elementárnu potrebu a nevyhnutnosť podania žaloby na obnovu konania aj v návratových konaniach, kedy i napriek tomu, že sa v konaní o návrat rozhoduje Uznesením je proti takémuto rozhodnutiu – uzneseniu prípustná žaloba na obnovu konania.

b)Prípustnosť podania žaloby na obnovu konania v rakúskej a nemeckej právnej úprave

Obdobne sa k prípustnosti podania žaloby na obnovu konania postavila aj rakúska a nemecká právna úprava. V zmysle ustanovenia § 578 a nasl. zákona Zivilprozessordnung v nemeckom právnom poriadku je prípustná žaloba na obnovu konania a v zmysle ustanovenie § 529 a nasl. Zivilprozessordnung rakúskej právnej úprave je táto taktiež prípustná, a to aj v návratových konaniach.

II.Osobitná časť

Čl. I

K bodu 1 až 4

Účelom novely zákona č. 161/2015 Z. z. o Civilnom mimosporovom poriadku je upraviť režim podania žaloby na obnovu konania aj proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

Sme toho názoru, že v prípade, že by zákonodarca nepovolil žalobu na obnovu konania v návratových konaniach postupoval by asymetricky, v priamom rozpore so

spravodlivým súdnym konaním a vážne by zasiahol do práv účastníkov konania a najmä do

práv maloletého dieťaťa, nakoľko ani sám súd nemôže vopred predpokladať situáciu, ktorá

nastane po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nehovoriac o možných nedostatkoch

priebehu konania vo veci samej.

Čl. II

Navrhuje sa účinnosť zákona 1. januára 2019.