Dôvodová správaNávrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“) predkladá do Národnej rady Slovenskej republiky poslanec Richard Vašečka.
Zhodnotenie spoločenského a právneho stavu
Téma umelého potratu je citlivou spoločenskou témou. Za 60 rokov legislatívy umožňujúcej umelé potraty bolo na Slovensku podľa oficiálnych štatistík zabitých 1,4 milióna nenarodených detí. Týmto problémom je priamo i nepriamo zasiahnutá veľká časť populácie. Niet divu, že táto téma vzbudzuje silné a emotívne reakcie na oboch názorových stranách.
Ľudia sa však nelíšia len vo svojom názore na legálnosť umelého potratu, ale aj v spôsobe, ako o tejto téme uvažujú a v akom hodnotovom rámci vidia spor o legálnosť umelého potratu.
Zástancovia ochrany života vidia spor v tom, či štát má chrániť život nenarodených detí, alebo nie. Vychádzajú z presvedčenia, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach. A keď hovoria „všetci“, tak myslia naozaj všetkých ľudí, vrátane tých najmenších a najzraniteľnejších členov našej spoločnosti, nenarodených detí. Naša ústava a tradícia ľudských práv sa hlásia k ideálu, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach (pozri čl. 12 ods. 1 Ústavy SR), a že všetci máme tieto neodňateľné práva nie z titulu toho, akí sme, ale z titulu toho, že sme ľudia. Ak tento ideál platí, potom základné ľudské práva a slobody musíme priznať všetkým ľuďom bez akejkoľvek diskriminácie. Kým v minulosti boli takýmito diskriminačnými kritériami, na základe ktorých sme odmietali uznať práva všetkým ľuďom, najmä farba pleti, príslušnosť k určitému etniku, národu, či spoločenskej vrstve, dnes je takýmto diskriminačným kritériom to, že človek sa zatiaľ nenarodil. Kým neodstránime aj túto formu diskriminácie, zostávajú naše oficiálne deklarácie o rovnosti všetkých ľudí iba prázdnymi rečami.
Zástancovia „možnosti voľby“ prezentujú problém umelého potratu v inom hodnotovom kontexte. Snahy o ochranu života považujú za neprimerané miešanie sa štátu do života ľudí, za neprípustné obmedzovanie súkromia a autonómie človeka. Nechcú, aby štát svojou donucovacou mocou nútil matky donosiť svoje dieťa až do pôrodu, ak si to ony sami neželajú. Chcú, aby štát rešpektoval ich autonómiu a právo rozhodovať o svojom živote.
Tento pro-choice pohľad je však zavádzajúci. Samozrejme, nikto z nás nechce, aby sa štát miešal do života ľudí tam, kde to nie je vhodné. No súčasne platí, že štát sa veľmi intenzívne „mieša“ do našich životov, pokiaľ ide o ochranu samotného ľudského života. Aj väčšina zástancov pro-choice názoru odmieta možnosť voľby zabiť dieťa, ak by šlo o dvojročného chlapčeka, alebo dievčatko. Naša spoločnosť uznáva, že súčasťou práva na súkromie nie je žiadne právo zabiť iného nevinného človeka. A ak toto platí v prípade narodeného človeka, musí to platiť aj v prípade nenarodeného dieťaťa. Inak sa dopúšťame diskriminácie. Jadrom sporu nie je to, či štát môže ľudí obmedzovať v tom, aby sa vzájomne zabíjali – samozrejme, že môže, dokonca musí, lebo je to jeho úloha. Spor o legálnosť umelého potratu je v tom, či to má štát robiť konzistentne, a teda či má chrániť úplne každého človeka. Princíp rovnosti všetkých ľudí bez akejkoľvek diskriminácie hovorí, že áno. A to je cieľ, ku ktorému sa hlási aj predkladateľ tohto návrhu zákona.
Súčasný právny stav má veľmi ďaleko od tohto ideálu. Od roku 1987 je u nás účinný zákon