DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky konania vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2016-2020 ako iniciatívny materiál, pričom nadväzuje aj na súčasne predkladanú novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky.

Základy právnej úpravy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obsahujú najmä čl. 124 až 140 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“). Ak by slovenský právny poriadok poznal kategóriu tzv. organických zákonov, jedným z nich by bol zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého návrh sa predkladá na ústavné prerokovanie. Čl. 140 ústavy výslovne predpokladá prijatie zákona, ktorý upraví podrobnosti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa koncepčne osvedčil. Na jeho základe vznikol a vyše 24 rokov pôsobí ústavný súd. Upravuje organizáciu ústavného súdu, konanie pred ústavným súdom a postavenie sudcov ústavného súdu. Tento zákon bol viackrát novelizovaný. Zmeny jeho znenia reagovali hlavne na novelizácie ústavy a na skúsenosti z fungovania ústavného súdu. Ich nevyhnutným dôsledkom je zníženie prehľadnosti normatívneho textu a následne aj interpretačná náročnosť, ktorú iba čiastočne mohla odstrániť judikatúra a zaužívané postupy ústavného súdu.

Doterajšie skúsenosti umožňujú identifikovať niekoľko problémov súčasnej právnej úpravy. Uvedená situácia si vyžaduje buď ďalšiu veľkú novelu zákona o ústavnom súde alebo prijatie nového zákona. Navrhovateľ i samotný ústavný súd sa prikláňajú k druhej možnosti. Potrebné a vhodné zásahy do zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov sú príliš početné, rôznorodé a rozsiahle na to, aby bolo primerané ich upraviť formou novelizácie tohto zákona.

Predložený návrh zákona vychádza z textu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a mení ho vtedy, keď je k zmene nejaký dôvod. Zachovanie pôvodného textu je dôležité vzhľadom na ustálenú prax jeho aplikácie. Navrhovaná právna úprava vo väčšej či menšej miere zasahuje do väčšiny ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a mení i jeho systematiku.

Systematika návrhu nového zákona nadväzuje na znenie ústavy a rešpektuje ho.

Účelom navrhovanej právnej úpravy je posilniť ochranu základných práv zefektívnením práce ústavného súdu. K tomu má prispieť väčšia prehľadnosť a jednoznačnosť

normatívneho textu a niektoré obsahové zmeny reagujúce na doterajšie skúsenosti ústavného súdu.

Návrh zákona nadväzuje na súčasne predkladanú novelizáciu ústavy (čl. 134 ods. 3 v spojení s čl. 140), a to tým, že v § 14, kde upravuje ustanovenie sudcov ústavného súdu do funkcie upravuje, čo treba chápať pod pojmom bezúhonnosť. V nadväznosti na navrhované ústavné zmeny sa pristupuje tiež k novelizácii zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s cieľom posilniť transparentnosť výberu kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. V rámci navrhovanej zmeny zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. III) sa navrhuje zohľadniť ústavnú zmenu v podobe zániku funkcie sudcu ex constitutione, ak sudca dosiahne vek 70 rokov a vypúšťa sa jeden z dôvodov, na základe ktorých bol prezident Slovenskej republiky oprávnený na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať sudcu, in concreto dôvod spočívajúci v dosiahnutí veku 65 rokov.

Návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci s Kanceláriou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie, ako aj s nálezmi ústavného súdu.

Návrh zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti a nebude mať sociálny vplyv, ani vplyv životné prostredie a na služby verejnej správy pre občana.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu a berúc do úvahy potrebnú legisvakanciu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. novembra 2018, okrem čl. I § 1 až 13, § 16 až 28 a § 32 až 251, čl. II, čl. V až čl. VII, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. marca 2019.

Materiál bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania, dňa 20. augusta 2018 predmetom rokovania Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky, dňa 21. augusta 2018 predmetom rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky a dňa 22. augusta bol materiál prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky.

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Vláda Slovenskej republiky

✉ Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

✉ Transpozícia práva EÚ

Termín začiatku a ukončenia PPK

Predpokladaný termín predloženia na MPK*

jún 2018

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR*

august 2018

2. Definícia problému

Súčasná právna úprava, na ktorej základe vznikol a vyše 24 rokov pôsobí Ústavný súd Slovenskej republiky a ktorá upravuje organizáciu ústavného súdu, konanie pred ústavným súdom a postavenie sudcov ústavného súdu bola viackrát novelizovaná. Zmeny jej znenia reagovali hlavne na novelizácie ústavy a na skúsenosti z fungovania Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nevyhnutným dôsledkom predmetných zmien je zníženie prehľadnosti normatívneho textu a následne aj interpretačná náročnosť, ktorú iba čiastočne mohla odstrániť judikatúra a zaužívané postupy ústavného súdu. V nadväznosti na simultánne predkladanú novelu ústavy je potrebné v zákone zohľadniť aj zmeny, ktoré táto novela ústavy prináša, pričom v nadväznosti na uvedené je tak prostredníctvom návrhu zákona potrebné zvýšiť kvórum požadované pre hlasovanie o voľbe kandidáta na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, taktiež je potrebné upraviť dôvod zániku funkcie sudcu v prípade ak sudca dosiahne vek 70 rokov a ďalej vypustiť jeden z dôvodov, na základe ktorých bol prezident Slovenskej republiky oprávnený na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať sudcu, in concreto dôvod spočívajúci v dosiahnutí veku 65 rokov.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom návrhu zákona je v nadväznosti na skutočnosti uvedené vyššie prijatie novej komplexnej a prehľadnej právnej úpravy, ktorá odstráni súčasný nevyhovujúci stav spočívajúci v zníženej prehľadnosti normatívneho textu a následne aj s tým spojenej interpretačnej náročnosti súčasnej právnej úpravy a súčasne je cieľom návrhu zákona taktiež zavedenie ostatných nevyhnutných legislatívnych úprav nadväzujúcich na návrh ústavného zákona.

4. Dotknuté subjekty

fyzické osoby, právnické osoby, štátne orgány

5. Alternatívne riešenia

Na účely odstránenia súčasného nežiaduceho stavu, spočívajúceho v zníženej prehľadnosti normatívneho textu a s tým spojenej interpretačnej náročnosti dotknutej právnej úpravy regulujúcej organizáciu ústavného súdu, konanie pred ústavným súdom a postavenie sudcov ústavného súdu nebolo možné, spôsobenú početnými čiastkovými novelami je žiaduce prijať úplne novú novej komplexnú a prehľadnú právnu úpravu, ktorá takýto nevyhovujúci stav odstráni. Iné alternatívne riešenia neboli posudzované.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? ✉ Áno 💧 Nie

7. Transpozícia práva EÚ

Nie

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí účinnosti.

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

✉ Áno

✉ Nie

✉ Čiastočne

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Sociálne vplyvy

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

10. Poznámky

Prípadné výdavky súvisiace s realizáciou návrhu budú zabezpečené v rámci schválených limitov dotknutej kapitoly na príslušný rozpočtový rok, bez dodatočných požiadaviek na štátny rozpočet.

11. Kontakt na spracovateľa

Mgr. Simona Kočišová, odbor legislatívy trestného práva, sekcia legislatívy, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, simona.kocisova@justice.sk

12. Zdroje

Návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci s Kanceláriou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Predmet návrhu zákona:

a)nie je upravený v primárnom práve Európskej únie

b)nie je upravený v sekundárnom práve Európskej únie

c)nie je upravený v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

Vzhľadom na vnútroštátny charakter navrhovaného právneho predpisu je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4. a 5. doložky zlučiteľnosti.

B.Osobitná časť

K čl. I

(návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

K § 1

Navrhovaná právna úprava vymedzuje predmet úpravy, ktorým je zákonná úprava:

a)organizácie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),

b)postavenie jeho sudcov,

c)postavenie Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária ústavného súdu“),

d)konanie pred ústavným súdom.

Takto vymedzený predmet navrhovanej právnej úpravy sa opiera o čl. 140 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorý ustanovuje, že: „Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.“.

K § 2

Ústavný súd je definovaný ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (odsek 1). Táto definícia vychádza z postavenia ústavného súdu vymedzeného v čl. 124 ústavy. Ústava zaraďuje ústavný súd do siedmej hlavy, ktorá upravuje súdnu moc. V rámci súdnej moci má ústavný súd osobitné postavenie a pôsobnosť - je oddelený od sústavy všeobecných súdov a do jeho pôsobnosti patrí ochrana právneho predpisu najvyššej právnej sily - Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby naďalej sídlom ústavného súdu bolo mesto Košice (odsek 2). Odčlenenie ústavného súdu od centra politického diania zvýrazňuje jeho nezávislosť a prispieva k pokojnej pracovnej atmosfére sudcov ústavného súdu a zamestnancov kancelárie ústavného súdu.

K § 3

Počet sudcov ústavného súdu určuje ústava v čl. 134 ods. 1, podľa ktorého ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov. Navrhovaná právna úprava ustanovuje zloženie ústavného súdu. Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov ústavného súdu, z ktorých jeden je predsedom ústavného súdu a jeden podpredsedom ústavného súdu (odsek 1). V nadväznosti na právnu úpravu ustanovenú v čl. 102 ods. 1 písm. s) a v čl. 135 druhej vete ústavy navrhovaná právna úprava ustanovuje, že predsedu ústavného súdu a podpredsedu ústavného súdu vymenúva prezident Slovenskej republiky (odsek 2).

K § 4

Navrhovaná právna úprava vymedzuje postavenie, pôsobnosť a zastupovanie predsedu ústavného súdu.

Právne postavenie predsedu ústavného súdu a jeho právomoci (odseky 1 a 2) vyplývajú z čl. 135 ods. 1 prvej vety ústavy.

Ďalšia pôsobnosť predsedu ústavného súdu vyplýva z čl. 101 ods. 7 ústavy a čl. 103 ods. 7 ústavy.

Navrhovaná právna úprava uvedená v odseku 3 rieši situáciu, ktorá by mohla nastať v prípade, ak na ústavnom súde nie je prítomný predseda ani podpredseda ústavného súdu alebo ak nie je obsadená funkcia predsedu ústavného súdu ani podpredsedu ústavného súdu. Navrhuje sa, aby v takom prípade smel neodkladné úkony vykonať ten zo služobne najstarších sudcov ústavného súdu, ktorý je vekom najstarší. Ide o právnu úpravu, ktorá je nevyhnutná v záujme zabezpečenia nepretržitého fungovania ústavného súdu.

Právna úprava uvedená v odseku 4 umožňuje, aby predseda ústavného súdu bol oprávnený poveriť plnením niektorých úloh v oblasti organizácie a riadenia ústavného súdu aj niektorého z ďalších sudcov ústavného súdu. V takom prípade však musí určiť aj rozsah svojho poverenia. Poverenie musí mať písomnú formu.

K § 5

Navrhovaná právna úprava vymedzuje postavenie a pôsobnosť podpredsedu ústavného súdu.

Právna úprava v odseku 1 vymedzuje, v ktorých prípadoch je podpredseda ústavného súdu oprávnený zastupovať predsedu ústavného súdu v plnom rozsahu jeho práv a povinností. Ide o inštitút tzv. zákonného zastúpenia, ktorý sa uplatní v prípade, ak predseda ústavného súdu nie je vymenovaný.

Právna úprava v odseku 2 vymedzuje, že podpredseda ústavného súdu je oprávnený zastupovať predsedu ústavného súdu aj v prípade, ak ho predseda ústavného súdu poverí zastupovaním. Podpredseda je oprávnený zastupovať predsedu ústavného súdu aj v prípade, ak predseda ústavného súdu nebude môcť svoju funkciu vykonávať. V takomto prípade o zastupovaní rozhodne plénum ústavného súdu na návrh podpredsedu ústavného súdu.

Podľa navrhovanej právnej úpravy uvedenej v odseku 3 podpredseda ústavného súdu bude zastupovať predsedu ústavného súdu vo funkcii „podpredseda Ústavného súdu Slovenskej republiky dočasne vykonávajúci právomoci predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky“ v prípade, ak do funkcie predsedu ústavného súdu nebol ešte nikto vymenovaný. V ostatných prípadoch bude zastupovať predsedu ústavného súdu vo funkcii podpredsedu ústavného súdu.

K § 6

Navrhovaná právna úprava v súlade s čl. 131 ústavy vymedzuje organizačné formy rozhodovacej činnosti ústavného súdu. To znamená, že ústavný súd môže rozhodovať v pléne alebo v senáte. Vec na rozhodnutie pléna alebo senátu pripravuje a na ich zasadnutí o veci referuje sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená podľa § 46 náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených plénom ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci. Výnimku z tohto pravidla ustanovuje najmä § 7, ktorý zveruje do kompetencie predsedu ústavného súdu právo predkladať plénu ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania a na uloženie disciplinárneho trestu sudcovi ústavného súdu, návrh rozpočtu kancelárie ústavného súdu, rozvrh práce, spravovací a rokovací poriadok a ďalšie návrhy súvisiace s organizovaním

a riadením práce ústavného súdu a tiež § 13, ktorý upravuje postup pri zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu.

K § 7 až 9

Navrhovaná právna úprava upravuje problematiku plenárneho rozhodovania ústavného súdu.

Zoznam vecí, o ktorých musí ústavný súd rozhodovať v pléne, je vymedzený v čl. 131 ods. 1 ústavy. Z porovnania právnej úpravy uvedenej v čl. 125 ods. 1 ústavy (rozhodovanie o súlade právnych predpisov) a čl. 152 ods. 3 ústavy (rozhodovanie o neplatnosti právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti Ústavy Slovenskej republiky) vyplýva, že ústavný súd musí rozhodovať v pléne aj o neplatnosti právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 3 ústavy. Preto navrhované znenie § 7 ods. 1 reflektuje nielen na právnu úpravu uvedenú v § 131 ods. 1 ústavy, ale aj na právnu úpravu uvedenú v čl. 152 ods. 3 ústavy. Inak by o neplatnosti právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 3 ústavy musel rozhodovať niektorý zo senátov ústavného súdu, čo nemožno považovať za ústavné riešenie.

Konkrétne ústavný súd rozhoduje v pléne o týchto veciach:

a)o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky (105 ods. 2 ústavy),

b)o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady (čl. 107 a čl. 129 ods. 5 ústavy),

c)o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy],

d)o súlade nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi [čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy],

e)o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo ústavným zákonom podľa čl. 125a ods. 1 ústavy,

f)o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo ústavným zákonom (čl. 125b ods. 1 ústavy),

g)o výklade ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná (čl. 128 ústavy),

h)o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu (čl. 129 ods. 2 ústavy),

i)o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky (čl. 129 ods. 3 ústavy),

j)o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a inými zákonmi (čl. 129 ods. 4 ústavy),

k)o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom (čl. 129 ods. 6 ústavy),

l)o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 (čl. 129 ods. 7),

m)o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti s ústavou (§129a ústavy),

n)o obnove konania podľa čl. 133 ústavy, ak sa týka veci patriacej do pôsobnosti pléna ústavného súdu,

o)o súhlase na vzatie do väzby sudcu ústavného súdu, sudcu a generálneho prokurátora (čl. 136 ods. 2 a ods. 3 prvá veta ústavy),

p)o disciplinárnom previnení sudcu ústavného súdu, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálneho prokurátora [čl. 136 ods. 3 druhá veta a čl. 138 ods. 2 písm. b) ústavy],

q)o podaní oznámenia Národnej rade Slovenskej republiky, že sudca ústavného súdu sa nezúčastňuje na konaní ústavného súdu dlhšie ako jeden rok [čl. 138 ods. 2 písm. c) ústavy],

r)o neplatnosti zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej republike (čl. 152 ods. 3 ústavy),

r)o zjednocovaní odlišných právnych názorov senátov ústavného súdu (čl. 131 ods. 1 ústavy),

s)o spojení vecí patriacich do pôsobnosti senátu, ak ide o veci prerokúvané v rôznych senátoch (čl. 131 ods. 1 ústavy),

t)o vylúčení sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy),

u)o úprave svojich vnútorných pomerov (čl. 131 ods. 1 ústavy),

v)o návrhu rozpočtu kancelárie ústavného súdu (čl. 131 ods. 1 ústavy).

Navrhovaná právna úprava priznáva právo každému sudcovi ústavného súdu podať protinávrh. O protinávrhu sa hlasuje pred hlasovaním o návrhu sudcu spravodajcu alebo predsedu ústavného súdu. To znamená, že ak plénum sa nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov ústavného súdu uznesie o protinávrhu, o návrhu sudcu spravodajcu sa už nehlasuje.

Plénum ústavného súdu sa skladá zo všetkých sudcov ústavného súdu.

Zasadnutie pléna ústavného súdu zvoláva a vedie predseda ústavného súdu. Ten určuje aj jeho program. Predseda ústavného súdu musí dbať na to, aby každý sudca sa mohol k veci vyjadriť. Navrhovaná právna úprava garantuje každému sudcovi právo rozhodovať vo veci v súlade so svojím právnym názorom a svedomím.

Plénum ústavného súdu je schopné uznášať sa, ak je prítomná aspoň nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu. Hlasovať musí každý sudca ústavného súdu, ktorý je prítomný na zasadnutí pléna. Na prijatie platného rozhodnutia ústavného súdu je potrebné, aby zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a ústavy neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov ústavného súdu, konanie sa zastaví. Ide o právnu úpravu, podstata ktorej vyplýva z čl. 131 ods. 1 druhej až štvrtej vety ústavy.

Rokovanie pléna ústavného súdu je spravidla neverejné. Navrhovaná právna úprava v jednotlivých častiach ustanovuje výnimky z tohto pravidla: Rokovania pléna ústavného súdu sa môžu zúčastniť zamestnanci kancelárie ústavného súdu a ďalšie osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná z procesných dôvodov, ak ich na rokovanie pléna prizve predseda ústavného súdu alebo o tom rozhodne plénum ústavného súdu. Na rokovaní pléna ústavného súdu alebo na časti jeho rokovania sa môžu zúčastniť aj iné osoby, ak ich na rokovanie pléna prizve predseda ústavného súdu alebo o tom rozhodne plénum ústavného súdu.

Porada a hlasovanie pléna sú vždy neverejné. Ide o právnu úpravu, ktorá garantuje vnútornú nezávislosť sudcov. Znamená, že právny názor sudcu a jeho hlasovanie v konkrétnej veci môže zverejniť len sudca sám pripojením odlišného stanoviska (§ 67). Zápisnicu o hlasovaní nemožno sprístupniť ani do nej nahliadnuť okrem prípadu, ak je to nevyhnutné pre účely disciplinárneho konania.

Tajne sa hlasuje o veciach podľa čl. 136 ods. 2 a 3 ústavy (rozhodovanie o súhlase na vzatie do väzby sudcu ústavného súdu, sudcu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky, rozhodovanie o disciplinárnom previnení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Možnosť tajného hlasovania sa navrhuje uzákoniť aj v prípade rozhodovania o iných personálnych otázkach (napr. rozhodovanie o disciplinárnom previnení sudcu ústavného súdu), ak sa na tajnom hlasovaní uznesie nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu.

K § 10 až 12

Navrhovaná právna úprava upravuje problematiku senátneho rozhodovania ústavného súdu.

V senáte rozhoduje ústavný súd vo veciach, ktoré nepatria do rozhodovacej právomoci pléna ústavného súdu. Zoznam vecí, o ktorých rozhoduje ústavný súd v pléne, je uvedený v § 7 ods. 1 a 2. Negatívne vymedzenie vecnej pôsobnosti senátneho rozhodovania ústavného súdu sa opiera o právnu úpravu ustanovenú v čl. 131 ústavy, ktorý vymedzuje organizačné formy rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Senát rozhoduje na základe návrhu sudcu spravodajcu. Sudcom spravodajcom sa podania prideľujú náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených plénom ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci (§ 46). Navrhovaná právna úprava priznáva každému členovi senátu právo podať protinávrh. O protinávrhu sa hlasuje pred hlasovaním o návrhu sudcu spravodajcu. Ak bude podaných viac protinávrhov, bude sa o nich hlasovať v poradí, v akom boli podané.

Senát ústavného súdu sa skladá z troch sudcov ústavného súdu, z ktorých jeden je predsedom senátu ústavného súdu. Zloženie jednotlivých senátov je určené v rozvrhu práce.

Zasadnutie senátu zvoláva a vedie predseda senátu. Ten určuje aj jeho program. Predsedu senátu volí senát zo svojich členov spravidla na ročné funkčné obdobie. Predseda senátu musí viesť rokovanie senátu tak, aby sa všetci jeho členovia mohli k veci vyjadriť. Navrhovaná právna úprava garantuje každému sudcovi právo rozhodovať vo veci v súlade so svojím právnym názorom a svedomím.

Senát je schopný uznášať sa, ak sú prítomní všetci členovia senátu. Hlasovať musia všetci členovia senátu. Na prijatie platného rozhodnutia ústavného súdu je potrebné, aby zaň hlasovala nadpolovičná väčšina členov senátu. Ide o právnu úpravu, podstata ktorej vyplýva z čl. 131 ods. 2 druhej vety ústavy.

Na rokovanie senátu ústavného súdu sa primerane použije § 9 ods. 1 až 3 upravujúci rokovanie pléna ústavného súdu.

K § 13

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu môže nastať situácia, keď je potrebné zjednotiť rozhodovaciu činnosť senátov ústavného súdu.

V prípade, ak senát ústavného súdu sa mieni odchýliť od právneho názoru, ktorý už je vyjadrený v rozhodnutí niektorého zo senátov ústavného súdu, musí vec najprv predložiť plénu ústavného súdu. V takom prípade o zjednotení odlišných právnych názorov rozhodne plénum a senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna. Ide o právnu úpravu, podstata ktorej spočíva v čl. 131 ods. 1 ústavy.

V praxi môže nastať aj iný prípad. Zistí sa, že právny názor v právoplatných rozhodnutiach senátov ústavného súdu je odlišný. V takom prípade sa navrhuje zveriť do právomoci predsedu súdu, aby predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odlišných právnych názorov senátov ústavného súdu. Pri rozhodovaní ďalších obdobných vecí sú potom všetky senáty viazané uznesením pléna ústavného súdu.

K § 14 až 16

Navrhovaná právna úprava upravuje spôsob ustanovenia sudcov ústavného súdu do funkcie.

Ide o právnu úpravu, ktorá sa opiera o čl. 134 ods. 2, 3 a 5 ústavy. V § 14 ods. 3 je v nadväznosti na navrhované znenie ústavy v čl. 134 ods. 3, v rámci ktorého sú na úrovni ústavy štandardným rámcovým spôsobom vymedzené predpoklady, ktorých splnenie je nevyhnutné pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu, je obsahovo vymedzená bezúhonnosť, pričom sa bude uplatňovať tzv. nulová tolerancia na akýkoľvek úmyselný trestný čin. Bezúhonnosť sa bude preukazovať odpisom z registra trestov. V odseku 4 návrh zákona ustanovuje po vzore súčasnej platnej právnej úpravy funkčné obdobie sudcu ústavného súdu, ktoré je 12 rokov, pričom začína plynúť dňom zloženia sľubu sudcu ústavného súdu.

V § 15 ods. 1 sú uvedené subjekty, ktoré budú oprávnené podať Národnej rade Slovenskej republiky kvalifikovaný návrh na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu. V § 15 ods. 2 sú nad rámec náležitostí vyplývajúcich z § 116a zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vymedzené ďalšie obsahované náležitosti návrhu na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu. Prostredníctvom odseku 3 sa zároveň navrhuje, aby osoby oprávnené predkladať návrhy kandidátov na funkciu sudcu svoje návrhy odôvodňovali, a to s ohľadom na všetky ústavné a zákonné predpoklady pre ustanovenie do tejto funkcie, pričom navrhovaná právna úprava zároveň požaduje aby prílohou takýchto návrhov bol aj motivačný list osoby navrhovanej na kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu.

V § 16 je upravená problematika týkajúca sa sľubu sudcu ústavného súdu, pričom v rámci navrhovaného ustanovenia sú uvedené právne následky spojené so zložením sľubu, odmietnutím zloženia sľubu a zložením sľubu s výhradou. Ide o právnu úpravu, ktorá sa opiera o čl. 134 ods. 4 a 5 ústavy.

K § 17 až 19

Navrhovaná právna úprava upravuje zánik funkcie sudcu ústavného súdu. Ide o právnu úpravu, ktorá sa opiera o čl. 134 ods. 2 (funkčné obdobie sudcu ústavného súdu), čl. 138 ods. 1 ústavy (vzdanie sa funkcie sudcu ústavného súdu), čl. 138 ods. 2 (odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie) a čl. 139 ústavy (obsadenie predčasne uvoľneného miesta sudcu ústavného súdu).

V § 17 ods. 1 je vyslovená základná zásada: funkcia sudcu zaniká uplynutím funkčného obdobia. Dvanásťročné funkčné obdobie sudcu ústavného súdu začína plynúť dňom zloženia sľubu sudcu ústavného súdu. V odseku 2 sú uvedené právne skutočnosti, na základe ktorých zaniká funkcia sudcu ústavného súdu pred uplynutím funkčného obdobia. V odseku 3 je upravený obligatórny postup prezidenta Slovenskej republiky a Národnej rady Slovenskej republiky nadväzujúci na zánik funkcie sudcu ústavného súdu, t.j. postup pri obsadení predčasne uvoľneného miesta sudcu ústavného súdu.

V § 18 je upravený spôsob vzdania sa funkcie sudcu ústavného súdu.

V § 19 sú uvedené právne skutočnosti (odsek 1), na základe ktorých prezident Slovenskej republiky obligatórne odvolá sudcu ústavného súdu z funkcie, akým spôsobom a kedy zaniká funkcia sudcu ústavného súdu (odsek 2), ako aj povinnosti predsedu ústavného súdu (odsek 3) a orgánov verejnej moci (odsek 4) spojené s odvolaním sudcu ústavného súdu. Funkcia sudcovi ústavného súdu zaniká nasledujúci deň po dni doručenia rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o jeho odvolaní z funkcie sudcu ústavného súdu. Skutočnosti odôvodňujúce obligatórne odvolanie sudcu ústavného súdu prezidentom Slovenskej republiky oznámi prezidentovi Slovenskej republiky predseda ústavného súdu.

K § 20

Ide o právnu úpravu, ktorá má ústavný základ v čl. 137 ods. 2 v druhej vete ústavy a v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov. Právna úprava inkompatibility funkcie sudcu ústavného súdu zohľadňuje princíp deľby moci v právnom štáte a je ďalšou z právnych záruk na nezávislý a nestranný výkon funkcie sudcu ústavného súdu. Navrhovaná právna úprava upravuje podrobnosti týkajúce sa porušenia zákazu vykonávať iné funkcie, zamestnanie alebo činnosti.

K § 21

Navrhovaná právna úprava nadväzuje na právnu úpravu ustanovenú v čl. 137 ods. 2 v prvej vete ústavy, podľa ktorej sudcovia ústavného súdu vykonávajú funkciu sudcu ústavného súdu ako svoje povolanie. Funkcia sudcu ústavného súdu je verejnou funkciou.

Sudcovia ústavného súdu sú ústavnými činiteľmi. Vymenovaním do funkcie sudcu ústavného súdu im vzniká a zánikom tejto funkcie im zaniká ich osobitný vzťah k štátu. Obsahom tohto právneho vzťahu sú práva a povinnosti - sudcov i štátu. Štát je povinný vytvárať sudcom podmienky na riadny výkon ich funkcie.

K § 22

Základným poslaním sudcu ústavného súdu je ochrana neporušiteľnosti prirodzených práv človeka, ochrana občianskych práv a ochrana princípov demokratického a právneho štátu (odsek 1).

Toto základné poslanie môže plniť len nezávislý sudca. Ústava priamo garantuje inštitucionálnu nezávislosť ústavného súdu (čl. 124). Vnútornú nezávislosť sudcov ústavného súdu možno vyvodiť z textu sľubu (čl. 134 ods. 4), ktorý sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky a v ktorom sľubuje, že bude rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Na tento ústavný text nadväzuje navrhovaná právna úprava (odsek 2), ktorá výslovne ustanovuje, že sudca ústavného súdu je pri výkone svojej funkcie nezávislý. Sudca v rozhodovacom procese nielenže sám musí byť nezávislým a nestranným, ale mal by byť takto vnímaný aj verejnosťou. Zákonná garancia nezávislosti sudcu nie je samoúčelná, slúži verejnosti - zabezpečuje, aby každý človek mal v konaní pred súdom reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval iba nezávislý sudca. Zásada nezávislosti sudcu patrí k imanentným znakom demokratického a právneho štátu.

Odsek 3 explicitne upravuje viazanosť sudcu ústavného súdu zákonmi v špecifických prípadoch, kedy rozhoduje o zlučiteľnosti právnych predpisov nižšej právnej sily (napr. vyhláška a pod.) so zákonom.

K § 23

Odbornú spôsobilosť, nezávislosť, nestrannosť a svedomitosť pri výkone funkcie sudcu oprávnene očakáva každý človek od každého sudcu, ktorému je zverená ochrana jeho práv. Ustanovenie zákonnej povinnosti sudcov zdržať sa nielen pri výkone svojho povolania, ale aj v občianskom živote takého konania, ktoré by mohlo narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému súdu a vážnosť funkcie sudcu, patrí k systému právnych záruk, cieľom ktorých je zabezpečiť nestranné rozhodovanie sudcov a dôveru verejnosti v súdnictvo. K takýmto zárukám patrí aj povinnosť sudcu zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, ako aj ďalšie povinnosti uložené už či priamo ústavným textom (napríklad zákaz byť členom politickej strany alebo politického hnutia vyplývajúci z čl. 137 ods. 1 ústavy) alebo zákonom.

Ochrane záujmov účastníkov súdneho konania slúži právna úprava, ktorá ukladá sudcom ústavného súdu povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej funkcie. Povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie trestného činu. Tejto povinnosti môže sudcu ústavného súdu zbaviť len predseda ústavného súdu a predsedu ústavného súdu prezident Slovenskej republiky. Sudcu ústavného súdu však nemožno zbaviť mlčanlivosti o porade a hlasovaní pri rozhodovacej činnosti ústavného súdu už či v pléne alebo v senáte. Táto právna úprava je jednou zo záruk, cieľom ktorých je vytvoriť reálne predpoklady pre sudcovskú nezávislosť.

K § 24

Navrhovaná právna úprava má ústavný základ v znení čl. 136 ústavy.

Za rozhodovanie pri výkone funkcie sudcu nemožno sudcu ústavného súdu trestne stíhať, a to ani po zániku jeho funkcie (§ 24 ods. 1, znenie čl. 136 ods. 1 ústavy). Ide o priznanie hmotnoprávnej exempcie, t.j. beztrestnosti sudcov ústavného súdu za rozhodovanie v pléne alebo v senáte ústavného súdu.

Zavádza sa oznamovacia povinnosť v prípade, ak bol sudca ústavného súdu pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine (§ 24 ods. 2, znenie čl. 136 ods. 2 prvá veta ústavy).

Súhlas na vzatie do väzby sudcu ústavného súdu dáva ústavný súd (§ 24 ods. 3 a 4, znenie čl. 136 ods. 2 druhá veta ústavy). Ak ústavný súd odoprie udeliť súhlas, vzatie sudcu ústavného súdu do väzby je počas trvania funkcie sudcu ústavného súdu vylúčené.

K § 25

Navrhovaná právna úprava sa preberá z platného znenia § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

V odseku 1 navrhovaná právna úprava vymedzuje, že platové pomery sudcov ústavného súdu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

V odseku 2 navrhovaná právna úprava naďalej zachováva nárok sudcov ústavného súdu na náhrady na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v prípade ak sudca ústavného súdu nevykonáva svoju funkciu z dôvodu, že bol pre chorobu alebo úraz uznaný za dočasne pracovne neschopného alebo mu bolo nariadené karanténne opatrenie.

V odseku 3 navrhovaná právna úprava naďalej zachováva nárok sudcov ústavného súdu na dvojtýždňovú preventívnu rehabilitáciu sudcov ústavného súdu.

K § 26

Navrhované znenie upravuje príplatok sudcov ústavného súdu k dôchodku za výkon funkcie sudcu ústavného súdu, na ktorý vznikne sudcovi ústavného súdu nárok po skončení jeho mandátu v prípade, ak mu vznikne nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku. Výnimku predstavuje prípad, ak sudcovi ústavného súdu zanikla funkcia sudcu ústavného súdu z dôvodu jeho odvolania prezidentom Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. a) alebo b). Stanovuje sa, že sudcovi ústavného súdu patrí iba jeden príplatok za výkon funkcie sudcu ústavného súdu bez ohľadu na počet funkčných období, v ktorých vykonával túto funkciu. Ak sudca ústavného súdu zomrie, za podmienok ustanovených zákonom vznikne jeho pozostalým nárok na príspevok.

Ide o právnu úpravu, ktorá je inšpirovaná v prevažnej miere platným znením § 16a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

K § 27

Navrhovaná právna úprava upravuje disciplinárnu zodpovednosť sudcov ústavného súdu. Právomoc konať a rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti a ukladať disciplinárne tresty sudcom ústavného súdu sa naďalej zveruje do pôsobnosti pléna ústavného súdu. Upresňuje sa začiatok disciplinárneho konania. Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu môže podať iba predseda ústavného súdu. Tým sa zvyšuje jeho zodpovednosť za riadny chod ústavného súdu. Súčasne takáto právna úprava dáva reálne záruky brániace zneužitiu disciplinárneho konania.

Nad rámec doterajšej platnej právnej úpravy sa navrhuje výslovne upraviť možnosť iniciovania disciplinárneho konania aj proti predsedovi ústavného súdu. Rešpektujúc ústavou garantované nezávislé postavenie ústavného súdu a zároveň vychádzajúc z ústavného princípu deľby moci v spojení so systémom vzájomných bŕzd a protiváh sa navrhuje, aby podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi ústavného súdu mohla iniciovať trojpätinová väčšina všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pričom disciplinárne konanie proti predsedovi ústavného súdu by bolo začaté dňom doručenia návrhu ústavnému súdu.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo proti predsedovi ústavného súdu možno podať len za podmienok a v lehote ustanovenej zákonom.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu možno podať, ak sa podľa mienky subjektu oprávneného na podanie návrhu sudca ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu dopustil disciplinárneho previnenia, ktorým sa v zmysle odseku 1 rozumie zavinené porušenie povinností, ktoré sudcovi ústavného súdu vyplývajú z funkcie. Disciplinárnym previnením je aj správanie sudcu, ktorým narušil alebo ohrozil vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému súdu alebo vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu. Okrem uvedeného navrhovaná právna úprava umožňuje podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu, ak podľa mienky subjektu oprávneného na podanie návrhu u sudcu ústavného súdu alebo predsedu ústavného súdu vznikla závažná skutočnosť, ktorá dôvodne znižuje dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu alebo ohrozuje dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie ústavného súdu.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu musí byť odôvodnený.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu možno podať len do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa subjekt oprávnený na podanie takéhoto návrhu dozvedel o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sa sudca ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu dopustil disciplinárneho previnenia, alebo že u neho vznikla závažná skutočnosť, ktorá dôvodne znižuje dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu alebo ohrozuje dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie ústavného súdu. O skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sa sudca ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu dopustil disciplinárneho previnenia alebo že u neho vznikla závažná skutočnosť, ktorá dôvodne znižuje dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu alebo ohrozuje dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie ústavného súdu., sa subjekt oprávnený na podanie návrhu môže dozvedieť buď zo svojich vlastných zistení alebo na základe podnetu iných osôb.

Disciplinárne konanie je limitované ustanovením objektívnej trojročnej lehoty. Po jej uplynutí je začatie disciplinárneho konania neprípustné a už ho nemožno začať. Na zánik práva podať návrh na začatie disciplinárneho konania uplynutím času (preklúziu) sa musí prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj bez námietky účastníka konania.

V prípade, ak bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi ústavného súdu alebo podpredsedovi ústavného súdu, majú v ďalšom priebehu disciplinárneho konania postavenie sudcu ústavného súdu, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, a teda ak zákon v rámci právnej úpravy disciplinárneho konania používa pojem sudca ústavného súdu, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, rozumie sa tým aj predseda ústavného súdu, resp. podpredseda ústavného súdu, proti ktorým bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania.

K § 28

V tomto ustanovení je upravený postup pléna ústavného súdu v disciplinárnom konaní. Ustanovuje právne skutočnosti, na základe ktorých plénum ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania odmietne (odsek 2) alebo disciplinárne konanie zastaví (odsek 3). Ak plénum ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania neodmietne ani nezastaví, ustanoví náhodným výberom trojčlenný senát, ktorý vec prešetrí a odporučí plénu, aby sudcovi uložil disciplinárny trest alebo aby sudcu oslobodil, ak sa nedopustil disciplinárneho previnenia (odseky 4 až 6).

Plénum ústavného súdu nie je viazané odporúčaním senátu (odsek 7 prvá veta). Sudcovi ústavného súdu môže plénum ústavného súdu uložiť ako disciplinárny trest napomenutie [odsek 7 druhá veta písm. a)]. Ak však dospeje k záveru, že sudca spáchal čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, v takom prípade rozhodne o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie [odsek 7 druhá veta písm. d)].

Podpredsedovi ústavného súdu môže plénum ústavného súdu uložiť ako disciplinárny trest napomenutie [odsek 7 druhá veta písm. a)] alebo môže rozhodnúť o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie podpredsedu ústavného súdu z funkcie podpredsedu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. b)]. Ak však plénum ústavného súdu dospeje k záveru, že podpredseda ústavného súdu spáchal čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, v takom prípade rozhodne o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie podpredsedu ústavného súdu z funkcie sudcu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. d)].

Predsedovi ústavného súdu môže plénum ústavného súdu uložiť ako disciplinárny trest napomenutie [odsek 7 druhá veta písm. a)] alebo môže rozhodnúť o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie predsedu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. c)]. Ak však plénum ústavného súdu dospeje k záveru, že predseda ústavného súdu spáchal čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, v takom prípade rozhodne o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie sudcu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. d)].

Ak plénum ústavného súdu dospeje k záveru, že sa sudca ústavného súdu, podpredseda ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu nedopustil disciplinárneho previnenia, oslobodí ho [odsek 7 druhá veta písm. e)].

Disciplinárny trest uložený sudcovi ústavného súdu vykoná predseda ústavného súdu napomenutím sudcu ústavného súdu alebo doručením uznesenia pléna ústavného súdu, ktorým sa navrhuje odvolanie sudcu ústavného súdu za čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, alebo ktorým sa navrhuje odvolanie podpredsedu ústavného súdu z funkcie podpredsedu ústavného súdu, prezidentovi Slovenskej republiky.

Disciplinárny trest uložený predsedovi ústavného súdu vykoná podpredseda ústavného súdu napomenutím predsedu ústavného súdu alebo doručením uznesenia pléna ústavného súdu, ktorým sa navrhuje odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie predsedu ústavného súdu, alebo ktorým sa navrhuje odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie sudcu ústavného súdu za čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, prezidentovi Slovenskej republiky (odsek 9).

Navrhované znenie (odsek 1 posledná veta) garantuje sudcovi, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, právo byť prítomný na rokovaní pléna ústavného súdu. Vylúčený je len z porady pléna a hlasovania. To isté sa týka predsedu ústavného súdu ako účastníka disciplinárneho konania.

V odseku 10 navrhovaná právna úprava stanovuje, že pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu ústavného súdu sa primerane použije prvá časť

Trestného zákona

a na disciplinárne konanie sa primerane použije

Trestný poriadok

, ak zákon v § 27 a § 28 neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

K § 29 a 30

Plnenie úloh ochrany ústavnosti si vyžaduje podporu rozhodovacej činnosti, ktorú zabezpečuje Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Kancelária ústavného súdu nie je orgánom štátnej správy, nevykonáva štátnu správu. Kancelária ústavného súdu je štátnou rozpočtovou organizáciou zriadenou na odbornú podporu a na plnenie úloh spojených s organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti ústavného súdu.

Štatutárnym orgánom kancelárie ústavného súdu je vedúci kancelárie ústavného súdu, ktorého vymenúva a odvoláva predseda ústavného súdu. Tým sa zabezpečuje podriadenie kancelárie ústavného súdu potrebám rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Z personálneho hľadiska činnosť kancelárie ústavného súdu zabezpečujú súdni poradcovia a tajomníci sudcov ústavného súdu, ako aj štátni zamestnanci a zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom záujme, ktorí vytvárajú podmienky administratívno-technického charakteru pre rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

Nevyhnutná rámcovosť zákonnej úpravy kancelárie ústavného súdu musí byť doplnená o relatívne podrobný organizačný poriadok zohľadňujúci postavenie a činnosť ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Organizačný poriadok kancelárie ústavného súdu vydáva vedúci kancelárie ústavného súdu.

K § 31

V tomto ustanovení je upravená problematika, ktorá sa týka právneho postavenia súdnych poradcov, ich pôsobnosti a predpokladov pre výkon funkcie súdneho poradcu.

Ústavný súd má záujem získať odborníkov na funkcie súdnych poradcov aj z akademického prostredia a zo všeobecných súdov. Preto sa vytvára možnosť pre rôzne právne formy vzťahu poradcu k ústavnému súdu. Vo vzťahu k súdnym poradcom, títo môžu byť štátnymi zamestnancami v kancelárii ústavného súdu alebo môžu činnosť súdneho poradcu vykonávať na základe zmluvného vzťahu s kanceláriou ústavného súdu podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa deviatej časti Zákonníka práce, podľa § 51 a § 853 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Súdni poradcovia sú vysoko kvalifikovaní odborníci s právnickým vzdelaním spolupracujúci s jednotlivými sudcami ústavného súdu pri príprave podkladov pre rozhodovanie a pri niektorých súvisiacich odborných prácach (napr. pri príprave Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Navrhovaná právna úprava podrobne vymedzuje ich podiel na rozhodovacej činnosti tak, aby umožnila ich efektívnu činnosť, a tým aj kvalifikovanú pomoc sudcom a zároveň aby vylúčila ich zasahovanie do vlastného prijímania rozhodnutí. V doterajšej praxi, ktorú nie je dôvod meniť, súdni poradcovia spracúvajú podľa pokynov sudcov najmä návrhy odôvodnení jednotlivých rozhodnutí ústavného súdu, pripravujú prehľady právnej úpravy a judikatúry relevantnej pre rozhodnutie zvlášť náročných vecí. Pre zvládnutie množstva vecí, ktoré musí ústavný súd rozhodnúť, sú súdni poradcovia nevyhnutní.

Odborné nároky na prácu súdnych poradcov sú vysoké. Rozdiel oproti sudcom spočíva najmä v tom, že nenesú zodpovednosť za vlastné rozhodovanie vecí. Preto je potrebné ustanoviť kvalifikačné predpoklady primerané pre výkon tejto významnej funkcie. Vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a päťročná prax sú minimálnymi požiadavkami, ktoré je nevyhnutné bezpodmienečne vyžadovať. Požiadavka bezúhonnosti a povinnosti mlčanlivosti vyplýva z charakteru práce súdnych poradcov.

V záujme zefektívniť výkon súdnictva na ústavnom súde sa navrhuje ustanoviť, aby každý sudca ústavného súdu mal právo na pridelenie štyroch súdnych poradcov s tým, že predseda ústavného súdu pridelí najmenej troch súdnych poradcov z tých súdnych poradcov, ktorí vykonávajú štátnu službu v kancelárii ústavného súdu.

K § 32

Ustanovenie § 32 je všeobecným ustanovením, ktoré spolu s ďalšími všeobecnými ustanoveniami (od § 32 do § 73) je systematicky zaradené do piatej časti zákona upravujúcej konanie pred ústavným súdom.

Ustanovenie § 32 vymedzuje, že účastníkmi konania pred ústavným súdom sú navrhovateľ, ten, proti komu návrh na začatie konania smeruje, ako aj osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

K § 33

Ustanovenie § 33 vymedzuje, že zúčastnenou osobou je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa, ak tento zákon v § 140, § 194 alebo v § 208 neustanovuje inak. V prípade, ak by vznikli pochybnosti o tom, či fyzická osoba alebo právnická osoba je zúčastnenou osobou, rozhodne o tom ústavný súd uznesením.

K § 34

V odseku 1 sa zdôrazňuje povinnosť právneho zastúpenia advokátom počas celého konania. Prípady, kedy navrhovateľ nemusí byť zastúpený advokátom, sú vymedzené v odseku 2 a v § 35. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť, aby bolo zabezpečené kvalifikované presadzovanie práv a záujmov navrhovateľa a aby priebeh konania pred ústavným súdom bol efektívne zabezpečený profesionálnym prístupom všetkých jeho účastníkov.

V odseku 2 sa stanovuje, že advokát nemusí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený.

K § 35

Výnimka z povinného zastúpenia advokátom pre orgány verejnej moci, teda hlavne pre štátne orgány umožňuje, aby tieto subjekty neboli nútené byť zastúpené advokátom. Skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky môže zastupovať nimi poverený zástupca - nemusí byť advokátom a nemusí mať ani právnické vzdelanie. Za súd ako navrhovateľa koná príslušný sudca alebo predseda senátu.

K § 36

V § 36 sa stanovuje, že v konaní pred ústavným súdom sa zvolený advokát nemôže dať zastúpiť advokátskym koncipientom.

K § 37

V § 37 sa vymedzuje, že ústavný súd môže navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ide o všeobecné pravidlo umožňujúce ústavnému súdu ustanoviť právneho zástupcu predovšetkým sťažovateľovi podávajúcemu ústavnú sťažnosť, a to bez ohľadu na to, či sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv v trestnom konaní alebo v inom konaní. V prípade, ak boli splnené podmienky ústavný súd doposiaľ ustanovoval právneho zástupcu sťažovateľovi len v prípade, ak ten namietal porušenie svojich základných práv v trestnom konaní. V ostatných prípadoch ústavný súd sťažovateľa odkázal na Centrum právnej pomoci. Takýto postup sa však v praxi neosvedčil vzhľadom na obvykle pomerne zdĺhavé ustanovovanie právnych zástupcov Centrom právnej pomoci. Trovy ustanoveného právneho zástupcu znáša štát.

K § 38

Navrhovaná právna úprava reflektuje právo konať pred ústavným súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému osoba rozumie. Ústavný súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie ústavný súd tlmočníka za účelom tlmočenia ústnych prednesov. Trovy spojené s tým, že účastník koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát.

K § 39

Navrhovaná právna úprava definuje pojem podanie ako právny úkon určený ústavnému súdu. Každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis.

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania pred ústavným súdom.

K § 40

Ustanovenie § 40 vymedzuje, akým spôsobom možno podať ústavnému súdu podanie. Podanie sa ústavnému súdu podáva písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie podané v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu [zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov] treba ústavnému súdu dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí ústavnému súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Ústavný súd na dodatočné podania nevyzýva.

Podania podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu ústavného súdu a aby každému účastníkovi a zúčastnenej osobe, mohol byť ústavným súdom doručený tiež jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, ústavný súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

K § 41

Konanie pred ústavným súdom začína spravidla na návrh.

Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd,

e)generálny prokurátor,

f)predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva,

g)verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

h)Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2,

i)každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a,

j)každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.

Podľa čl. 130 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, kto má právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 129.

Konanie pred ústavným súdom sa môže začať aj na základe návrhu subjektov uvedených v čl. 10 ods. 2, 3 a 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a v § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Navrhované znenie § 41 ods. 1 ustanovuje odkazom na čl. 130 ods. 1 ústavy a na osobitné zákony, ktoré subjekty sú oprávnené podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Osobitne zdôrazňuje, že vo veciach podľa čl. 126 a čl. 129 ústavy začne ústavný súd konanie na základe návrhu tých subjektov, ktoré sú ustanovené v tomto zákone.

Podľa čl. 129a ústavný súd začne bez návrhu konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s ústavou.

K § 42

V odseku 1 sa vymedzuje, že podanie, ktorým sa začína konanie pred ústavným súdom je návrhom na začatie konania.

Keďže ústava používa na označenie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom rôzne výrazy (návrh, sťažnosť, žiadosť, obžaloba), sú v odseku 2 v záujme jednoznačnosti a právnej istoty taxatívne vymedzené všetky typy návrhov na začatie konania pred ústavným súdom, pre ktoré platia ustanovenia o návrhu na začatie konania.

K § 43

V § 43 sú vymedzené všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania. Návrh na začatie konania musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 obsahovať aj dátum narodenia navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje, musí obsahovať petit (akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha), odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. V zmysle konštantnej judikatúry pritom nepostačuje akékoľvek odôvodnenie návrhu na začatie konania. Návrh na začatie konania musí byť odôvodnený kvalifikovane, t.j. návrh na začatie konania musí obsahovať odôvodnenie, ktoré spĺňa ústavno-právne požiadavky (m. m PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014,

PL. ÚS 7/2014 a i.). Návrh musí byť datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom. Presné určenie všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predstavuje smernicu pre navrhovateľov, ako spracovať návrh. Osobitný význam má pri ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, ktoré slúžia na ochranu práv fyzických osôb a právnických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd. Zároveň umožňuje ústavnému súdu (sudcovi spravodajcovi) odlíšiť návrhy na začatie konania od iných podaní adresovaných ústavnému súdu.

V odseku 3 je ustanovená povinnosť pripojiť k návrhu na začatie konania plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom v prípade, ak navrhovateľ musí byť zastúpený advokátom. Z udeleného plnomocenstva musí vyplývať, že plnomocenstvo je udelené výslovne na zastupovanie pred ústavným súdom. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť, aby navrhovateľ a jeho právny zástupca boli uzrozumení s podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

K § 44

Účelom právnej úpravy uvedenej § 44 je zaviesť pravidlá týkajúce sa hromadných návrhov na začatie konania, podávanie ktorých bráni ústavnému súdu riadne vykonávať svoju činnosť. Za hromadný návrh na začatie konania sa považuje najmenej desať návrhov na začatie konania pred ústavným súdom doručených ústavnému súdu tým istým navrhovateľom v jeden deň. Návrhom na začatie konania sa rozumie procesný úkon, ktorým sa iniciuje začatie konkrétneho konania pred ústavným súdom v konkrétnej navrhovateľovej veci. Počet návrhov na začatie konania je preto potrebné interpretovať materiálne bez ohľadu na počet podaní, v ktorých sú formálne obsiahnuté.

K § 45

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania znamená viazanosť ústavného súdu rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. To čo navrhovateľ požaduje, teda petit, by mal mať podobu návrhu výroku meritórneho rozhodnutia ústavného súdu. Nad rozsah návrhu navrhovateľa môže ústavný súd rozhodnúť len v prípade ustanovenom v § 89.

K § 46

Účelom navrhovanej právnej úpravy je garantovať objektívnosť prideľovania vecí. Jednotlivé veci sa pridelia náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi spravodajcovi.

K § 47

Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu, príslušnosť senátu sa určí podľa sudcu spravodajcu, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená. To znamená, že na konanie a rozhodovanie bude príslušný ten senát, ktorého členom podľa rozvrhu práce je sudca spravodajca, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená.

Navrhované znenie rieši aj situáciu, ktorá nastane v prípade vylúčenia sudcu spravodajcu, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená. Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci pléna, vec sa náhodným výberom pridelí inému sudcovi spravodajcovi. Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu, pôvodne určený

senát sa nezmení - novým sudcom spravodajcom sa stane ten sudca, ktorý podľa rozvrhu práce je náhradníkom vylúčeného sudcu spravodajcu.

K § 48

Navrhovaná právna úprava v záujme zachovania plynulosti činnosti ústavného súdu stanovuje, že veci začaté na základe hromadného návrhu (§ 44), sa prideľujú priebežne tak, aby bola zachovaná plynulosť prideľovania ostatných vecí.

K § 49

Účelom navrhovanej právnej úpravy je zaistiť dôveru verejnosti, účastníkov konania a ich zástupcov v nestranné rozhodovanie ústavného súdu. Preto sa navrhuje vylúčiť z konania a rozhodovania sudcu ústavného súdu v prípade, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Musí však ísť o rozumné a dôvodné pochybnosti založené na skutočnostiach, ktoré sú spôsobilé spochybniť nestranný výkon sudcovskej funkcie.

Sudca ústavného súdu musí byť vylúčený z konania a rozhodovania aj v prípade, ak o tej istej veci už konal a rozhodoval predtým, než začal vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu. Inak by verejnosť, účastníci konania a ich zástupcovia mohli mať legitímne pochybnosti o jeho zaujatosti.

Účasť sudcu na príprave, prejednávaní a schvaľovaní návrhov právnych predpisov, ani jeho názory na právne otázky spojené s prejednávanou vecou, ktoré zastával alebo zastáva napríklad v rámci vedeckej, pedagogickej alebo literárnej činnosti, nie sú dôvodom na jeho vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci. Treba si uvedomiť, že sudca ústavného súdu vyjadruje svoje právne názory bežne v rámci svojej rozhodovacej činnosti, má právo aj na uplatnenie a zdôvodnenie svojho odlišného stanoviska, má právo publikovať, smie prednášať. Ak by mal byť vylúčený z konania a rozhodovania vo veci len preto, že už v podobnej veci rozhodoval alebo preto, že je známy jeho právny názor na riešenie niektorých problémov, bola by ohrozená funkčnosť ústavného súdu.

Dôvody vylúčenia je sudca ústavného súdu povinný oznámiť predsedovi ústavného súdu bez zbytočného odkladu.

K § 50

Sudca ústavného súdu má právo sám vyhlásiť svoju zaujatosť. Musí tak urobiť bez zbytočného odkladu, písomne a musí uviesť dôvody, pre ktoré by mal byť vylúčený z konania a rozhodovania. Navrhovaná právna úprava zároveň priznáva právo účastníkovi konania vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi ústavného súdu v prípade, ak pozná dôvody, pre ktoré by mal byť sudca vylúčený z konania a rozhodovania o jeho veci. Námietku zaujatosti musí podať do desiatich dní odo dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Účastník je povinný uviesť, kedy sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia a musí námietku zaujatosti odôvodniť. Sudca ústavného súdu má právo vyjadriť sa k jeho námietke.

K § 51

Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci pléna ústavného súdu, o vylúčení sudcu rozhoduje plénum. Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu ústavného súdu, o vylúčení sudcu rozhoduje iný senát ústavného súdu.

V odseku 1 a 2 je uvedený postup v prípade, ak by v dôsledku vylúčenia sudcov alebo z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi konania voči viacerým sudcom ústavného súdu alebo z dôvodu vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia dôvodov vylúčenia sudcom ústavného súdu nebolo možné o veci rozhodnúť. V takom prípade o veci rozhodne plénum v pôvodnom zložení a ak ich o senátne rozhodovanie, senát v pôvodnom zložení. Sudca, ktorý by bol inak vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, musí sa podieľať na rozhodovacej činnosti súdu. So zreteľom na sľub, ktorý zložil, musí vo veci konať a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Ide o uplatnenie doktríny nevyhnutnosti zakotvenej v tzv. Bangalórskych pravidlách, podľa ktorých vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát alebo ak by tomu bránili naliehavé okolnosti a nečinnosť by mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Účelom navrhovanej právnej úpravy je vopred ustanoviť také pravidlá, ktoré budú eliminovať problémy vyskytujúce sa v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

K § 52

Navrhuje sa, aby na vylúčenie súdneho poradcu, zapisovateľa, znalca a tlmočníka sa primerane použili ustanovenia o vylúčení sudcu ústavného súdu. Súčasne sa navrhuje, aby rozhodovanie o vylúčení súdneho poradcu, zapisovateľa, znalca a tlmočníka sa zverilo do pôsobnosti predsedu ústavného súdu, ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci pléna ústavného súdu a príslušného predsedu senátu, ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu ústavného súdu.

K § 53

Toto ustanovenie upravuje jediný prípad, kedy podanie na ústavný súd vybavuje sudca spravodajca sám. Ide o prípad, keď už z obsahu podania zistí, že nejde o návrh na začatie konania pred ústavným súdom. V takom prípade podanie odloží a o odložení podania písomne vyrozumie toho, kto podanie na ústavný súd podal. Týka sa to aj podaní, ktoré nemajú náležitosti ustanovené zákonom.

K § 54

Ústavný súd nie je viazaný poradím, v ktorom mu boli doručené jednotlivé návrhy na začatie konania. Prednostne môže rozhodnúť o niektorom návrhu na začatie konanie, ak považuje za naliehavú vec, ktorej sa týka návrh na začatie konania. Naliehavosť veci ústavný súd formálne nekonštatuje, t.j. nemusí zdôvodňovať naliehavosť veci ani v rozhodnutí ani v jeho odôvodnení. Takúto právomoc má aj podľa platnej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila (§ 26 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) - prispieva k efektívnosti práce ústavného súdu.

Navrhovaná právna úprava súčasne rieši situáciu, ktorá súvisí s podávaním hromadných návrhov. Zdôrazňuje, že ústavný súd musí postupovať tak, aby bola zachovaná plynulosť prerokovania návrhov na začatie konania aj v iných veciach.

K § 55

Neprípustnosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom znamená, že zákon zakazuje ústavnému súdu konať o návrhu, hoci má na jej rozhodnutie právomoc.

Dôvodmi, pre ktoré je návrh na začatie konania pred ústavným súdom neprípustný, sú: prekážka veci rozsúdenej, prekážka už začatého konania, ústavný zákaz na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu (čl. 133 ústavy, časť vety pred bodkočiarkou) a ďalšie dôvody, ktoré výslovne ustanovuje zákon, napríklad nevyčerpanie iných právnych prostriedkov nápravy (§ 132 ods. 2, § 142 ods.2).

Prekážka veci rozsúdenej je zmiernená prípustnosťou nového návrhu, ak dôvodom odmietnutia predchádzajúceho návrhu bolo len nesplnenie podmienok konania. Napríklad v prípade, ak by ústavný súd odmietol sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z dôvodu, že sťažnosťou bolo napadnuté neprávoplatné rozhodnutie, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia je možné toto rozhodnutie napadnúť novou sťažnosťou.

Návrh na obnovu konania možno ústavnému súdu podať, avšak len v prípade, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť znovu preskúmať v konaní pred ústavným súdom už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Umožnila to novelizácia Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2014.

K § 56

V tomto ustanovení je upravený postup ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje bez toho, aby vytýčil ústne pojednávanie vo veci. Už na predbežnom pojednávaní odmietne návrh na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá právomoc, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, ktorý je neprípustný, ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, ktorý je podaný oneskorene alebo ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak návrh neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme ho na konanie. O prijatí návrhu na začatie konania vydá uznesenie, vo výroku ktorého vymedzí rozsah, v ktorom tento návrh prijíma na konanie. V nadväznosti na uvedené ústavný súd návrh na začatie konania, ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.

K § 57

Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety a tretej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Z uvedenej ústavnej úpravy vyplýva, že nevyhnutným predpokladom toho, aby ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, na rozhodnutie o ktorom je príslušné plénum ústavného súdu, je dosiahnutie ústavou požadovanej väčšiny siedmych hlasov sudcov ústavného súdu. V prípade, ak sa táto väčšina minimálne siedmych hlasov sudcov ústavného súdu nedosiahne, ústavný súd návrh na začatie konania pred ústavným súdom zamietne z procesných dôvodov bez toho, aby sa o ňom rozhodlo. Z dôvodu nedosiahnutia nadpolovičnej väčšiny pri hlasovaní pléna ústavného súdu boli v poslednej dobe napr. zamietnuté návrhy na začatie konania vedené na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 43/2014, PL. ÚS 67/2014, PL. ÚS 8/2013, PL. ÚS 11/2012, PL. ÚS 6/2015, PL. ÚS 22/2014, PL. ÚS 40/2015, PL. ÚS 35/2015, PL. ÚS 41/2015, PL. ÚS 3/2016.

Vychádzajúc z ústavnej úpravy, ako aj z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu ustanovenie § 57 vymedzuje, že ak ide o vec patriacu do pôsobnosti pléna ústavného súdu, plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov ústavného súdu. Ak sa táto väčšina pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania alebo pri rozhodovaní o veci samej nedosiahne, návrh na začatie konania sa zamietne.

K § 58

V odseku 1 je taxatívne vymedzené, v ktorých konaniach sa uskutočňuje ústne pojednávanie. V odseku 2 sa vymedzuje, že na ústnom pojednávaní majú právo byť prítomní účastníci konania, zúčastnená osoba a ich zástupcovia. V odseku 3 sa navrhuje, aby ústavný súd mohol upustiť od ústneho pojednávania so súhlasom účastníkov konania v prípade, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V doterajšej praxi bolo ústne pojednávanie v konaní pred ústavným súdom skôr výnimkou a možno očakávať, že tento stav sa nezmení.

K § 59

Toto ustanovenie nadväzuje na ustanovenie § 58, ktorý taxatívne vymedzuje, v ktorých veciach sa koná ústne pojednávanie, konania uvedené v § 58 sú rozdelené v § 59 do odsekov 1 a 2. V odseku 1 je taxatívne vymedzené, v ktorých konaniach je ústne pojednávanie verejné, vo veciach uvedených v odseku 1 ústavný súd nemôže verejnosť vylúčiť.

Vo veciach uvedených v odseku 2 ústavný súd môže verejnosť vylúčiť z dôvodov uvedených v druhej vete. Podľa navrhovanej právnej úpravy uvedenej v odseku 2 aj v ďalších veciach je teda ústne pojednávanie verejné, avšak len vtedy, ak ústavný súd verejnosť nevylúči z časti pojednávania alebo z celého pojednávania. Môže tak urobiť len v prípade, ak by verejné prejednanie veci ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, obchodné tajomstvo, dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť. Ide o právnu úpravu, ktorá nadväzuje na čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý znie: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.

K § 60

Navrhovaná právna úprava upravuje len všeobecne problematiku dokazovania. Subsidiárne sa na dokazovanie pred ústavným súdom podľa povahy veci použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 62 navrhovanej právnej úpravy), prípadne Trestného poriadku (§ 187 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy).

Podľa predloženého znenia každý je povinný poskytovať ústavnému súdu na jeho požiadanie súčinnosť pri obstarávaní podkladov pre jeho rozhodovanie. Ide o uloženie povinnosti nielen orgánom verejnej moci, ale každému, kto môže ústavnému súdu poskytnúť súčinnosť.

K § 61

Právna úprava uvedená v odsekoch 1 a 2 vyplýva z práva Európskej únie a z Protokolu č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K § 62

Navrhuje sa, aby sa podľa povahy veci na konanie pred ústavných súdom subsidiárne použili ustanovenia Civilného sporového poriadku. Trestný poriadok sa použije len na konanie o obžalobe na prezidenta Slovenskej republiky (§ 187 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy).

K § 63

Základom právnej úpravy informatizácie spoločnosti a elektronizácie verejnej správy je zákon č.

305/2013 Z. z.

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o e-Governmente“) v znení neskorších predpisov. Tento zákon upravuje komplexne všetky podstatné aspekty elektronického výkonu verejnej moci vrátane právnej úpravy elektronickej podoby úradných dokumentov, ich právnych účinkov, podmienok ich doručovania, konverzie do právne účinnej listinnej podoby atď. Ustanovenie § 3 písm. a) uvedeného zákona definuje, že výkonom verejnej moci sa na účely tohto zákona rozumie konanie orgánu verejnej moci v rozsahu podľa osobitných predpisov, vo veciach rozhodovania o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Zákon na tomto mieste teda odkazuje na ustanovenia osobitných predpisov, ktoré upravujú postavenie, právomoci a činnosť jednotlivých orgánov verejnej moci. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý je zároveň aj orgánom verejnej moci.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o e-Governmente „tento zákon sa vzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky v rozsahu právomocí orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov“. Citované ustanovenie používa pojmy „výkon verejnej moci“ a „orgán verejnej moci“, čo by z hľadiska výkladu pojmu uvedených pojmov v právnej teórii zahŕňalo aj ústavný súd a výkon jeho kompetencií.

Zákon o e-Governmente však v ustanovení § 3 písm. a) obmedzuje rozsah pojmu „výkon verejnej moci“ nasledovnou legálnou definíciou: „Na účely tohto zákona sa rozumie výkonom verejnej moci konanie orgánu verejnej moci v rozsahu podľa osobitných predpisov, vo veciach rozhodovania o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.“.

Ústavná úprava priznáva ústavnému súdu väčší rozsah právomocí rôzneho typu, ktorým zodpovedajú rôzne typy konaní pred ústavným súdom, pričom nie v každom z nich ústavný súd rozhoduje priamo „o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb“ (napr. konanie o súlade právnych predpisov; konanie

o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom a i.). Z tohto dôvodu je na použitie zákona o e-Governmente aj na tieto typy konaní potrebné pôsobnosť tohto zákona ustanoviť špeciálnou právnou úpravou. Vzhľadom na uvedené navrhovaná právna úprava v odseku 1 vymedzuje všeobecné pravidlo, že ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho elektronickú podobu výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci sa použijú na konanie pred ústavným súdom, t. j. nie len na konanie o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale na každé konanie pred ústavným súdom.

V odseku 2 sa vzhľadom na špecifickú povahu elektronických úradných dokumentov vydávaných ústavným súdom navrhuje využiť možnosť, ktorú ponúka § 26 ods. 2 zákona o e-Governmente a ustanoviť oprávnenie na vytváranie, aktualizáciu a zrušovanie platnosti týchto formulárov priamo ústavnému súdu.

Navrhované znenie odseku 3 vychádza z ustanovenia § 17 ods. 4 zákona o e-Governmente, ktorý stanovuje: „Ak z technických dôvodov nie je orgán verejnej moci objektívne schopný vykonať právny úkon pri výkone verejnej moci elektronicky a tieto technické dôvody trvajú po takú dobu, že by na strane orgánu verejnej moci mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti konať v lehotách podľa zákona, je oprávnený vykonať tento úkon aj inak ako elektronicky, ak mu to zákon nezakazuje.“. Vzhľadom na skutočnosť, že v prevažnej väčšine konaní, nie je ústavný súd viazaný zákonnými lehotami na rozhodnutie, a teda ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o e-Governmente nie je možné aplikovať na všetky typy konaní pred ústavným súdom, je potrebné, aby bol vytvorený priestor na riadnu činnosť ústavného súdu aj v prípade, ak sa na strane ústavného súdu vyskytnú technické problémy znemožňujúce elektronický výkon verejnej moci.

V odseku 4 sa navrhuje, aby sa na konanie pred ústavným súdom použili osobitné ustanovenia o elektronickom výkone verejnej moci na súdoch (§ 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

K § 64

V § 64 je upravená forma rozhodnutí, ktoré prijíma ústavný súd. Vo veci samej ústavný súd rozhoduje nálezom, ak zákon v § 224, § 228, § 239 alebo v § 241 neustanovuje inak. V ostatných veciach rozhoduje uznesením. Rozsudkom rozhoduje o obžalobe na prezidenta Slovenskej republiky.

K § 65

V odseku 1 sa vymedzuje, že nálezy ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa konalo ústne pojednávanie a rozsudky ústavného súdu sa vyhlasujú verejne „V mene Slovenskej republiky“.

V odseku 2 sa stanovuje, že rozhodnutie ústavného súdu, ktoré sa vyhlasuje verejne, musí byť v deň vyhlásenia aj písomne vyhotovené. Navrhovaná právna úprava vychádza zo Stanoviska Benátskej komisie k otázkam týkajúcim sa menovania sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky prijatého na 110. plenárnom zasadnutí Benátskej komisie konanom 10. - 11. marca 2017 v Benátkach, v záveroch ktorého sa o. i. odporúča, aby ústavný súd vyhlasoval svoje rozhodnutia až vtedy, keď je k dispozícii písomné vyhotovenie rozhodnutia ústavného súdu.

K § 66

Rozhodnutie ústavného súdu musí byť odôvodnené. Povinnosť odôvodniť súdne rozhodnutie patrí k základným zásadám spravodlivého súdneho procesu. Predložená právna úprava umožňuje vyhotoviť zjednodušené odôvodnenie rozhodnutia, ak ústavný súd rozhoduje o hromadných návrhoch v skutkovo a právne obdobných veciach. V zjednodušenom odôvodnení v podstate iba poukáže na skoršie rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktoré obsahuje riadne odôvodnenie.

Predložená právna úprava v odseku 2 upresňuje, kto je povinný vypracovať písomnú formu rozhodnutia. V zásade platí, že rozhodnutie vypracuje sudca spravodajca. Ak však plénum alebo senát ústavného súdu prijme rozhodnutie, ktoré sa podstatne líši od návrhu, ktorý predložil sudca spravodajca, v takom prípade písomnú formu rozhodnutia vypracuje sudca ústavného súdu, ktorého určí predseda ústavného súdu (ak ide o vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti pléna) alebo sudca určený predsedom senátu (ak ide o vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti senátu).

K § 67

Navrhovaná práva úprava priznáva právo sudcom ústavného súdu, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní v pléne alebo senáte ústavného súdu, aby k rozhodnutiu ústavného súdu pripojili svoje odlišné stanovisko. Odlišné stanovisko sa môže týkať nielen výroku uvedeného v rozhodnutí pléna alebo senátu ústavného súdu, ale aj odôvodnenia rozhodnutia.

Právo podávať odlišné stanoviská prispieva k rozvoju právnej doktríny a tvorí súčasť rozhodovacej činnosti ústavných súdov. Sudca môže v odlišnom stanovisku verejne prejaviť svoj názor, aj keď pri hlasovaní zostal v menšine. Slabinou odlišných stanovísk je, že nepriamo odhaľujú, ktorý sudca ako hlasoval. Odlišné stanovisko môže, ale nemusí znamenať nesúhlas s výrokom rozhodnutia. Sudca ním vyjadruje buď názor, že ústavný súd mal rozhodnúť inak (mal prijať iný výrok rozhodnutia), alebo že síce súhlasí s výrokom rozhodnutia, ale z iných dôvodov.

Odlišné stanovisko nie je súčasťou rozhodnutia, ale sa k nemu pripája a v rámci doručovania a Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sa s ním narába, ako keby bolo jeho súčasťou. V prípade, ak sudca pripojí odlišné stanovisko k rozhodnutiu ústavného súdu, ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási aj odlišné stanovisko. Na webovom sídle ústavného súdu sa odlišné stanovisko zverejňuje spolu s rozhodnutím.

K § 68

Navrhovaná právna úprava v odseku 1 vymedzuje, že všetky rozhodnutia ústavného súdu sa doručujú účastníkom konania a zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom. Ak však ústavný súd odmietne návrh na začatie konania z dôvodov uvedených v § 56 a neinformoval účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, o tom, že na ústavný súd bol proti nemu podaný návrh na začatie konania, môže ústavný súd uznesenie doručiť len navrhovateľovi.

Navrhovaná právna úprava uvedená v odseku 2 taxatívne vymedzuje rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 69

V § 69 v prvej a tretej vete navrhovaná právna úprava ustanovuje, že proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, o čom musí byť účastník konania poučený. Ide o právnu úpravu, ktorá nadväzuje na čl. 133 ústavy. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že dikcia navrhovanej právnej úpravy nebráni účastníkovi konania, aby sa domáhal ochrany svojich práv na Európskom súde pre ľudské práva. Druhá veta § 69 umožňuje podanie návrhu na obnovu konania v prípade, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Táto právna úprava nadväzuje na ústavný text, ktorý bol doplnený do čl. 133 ústavy ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z.

K § 70

V § 70 je uvedené, kedy rozhodnutie ústavného súdu nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť. Súčasne sa v tejto súvislosti upravuje taktiež zverejňovanie právoplatných rozhodnutí a sprístupňovanie ostatných rozhodnutí po vzore súčasnej platnej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila.

K § 71 a 72

Navrhovaná právna úprava preberá v súčasnosti platnú právnu úpravu, v zmysle ktorej konanie pred ústavným súdom v zásade nepodlieha súdnym poplatkom, keďže aj keď je v niektorých typoch konaní navrhovateľ vedený svojím súkromným záujmom, podaním návrhu prispieva k ochrane a presadzovaniu ústavnosti, čo je záujem verejný. Okrem toho, ochrana základných práv a slobôd nemôže závisieť od finančných možností dotknutého účastníka konania.

Jedinú výnimku predstavuje ukladanie súdneho poplatku v konaní o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy ústavným súdom za jedenástu a každú ďalšiu sťažnosť, ktorá bola tým istým navrhovateľom podaná na ústavnom súde v jednom kalendárnom roku, ak ide o skutkovo a právne obdobné veci, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol a v ktorých navrhovateľ nebol úspešný.

Účelom navrhovanej právnej úpravy poplatkovej povinnosti je zníženie „zahltenia“ ústavného súdu zjavne bezúspešnými návrhmi na začatie konania. Zo štatistík ústavného súdu totiž vyplýva, že v období rokov 2011 až 2016 výrazne narástol počet podaní doručených ústavnému súdu (r. 2011 — 4 277 podaní, r. 2012 — 16 326 podaní, r. 2013 – 23 915 podaní, r. 2014 – 17 889 podaní, r. 2015 – 16 847 podaní, r. 2016 – 15 218 podaní), pričom podstatnú časť z týchto podaní tvorili zjavne bezúspešné návrhy na začatie konania s totožným obsahom (t.j. išlo o skutkovo a právne obdobné veci, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol a v ktorých navrhovateľ nebol úspešný). Účelové zahlcovanie ústavného súdu zjavne bezúspešnými totožnými návrhmi na začatie konania, ktorými sa ústavný súd musí zaoberať, predstavuje pre ústavný súd nadmernú záťaž po materiálnej, administratívnej aj personálnej stránke, neprimerane zaťažuje kanceláriu ústavného súdu a v konečnom dôsledku bráni riadnej činnosti ústavného súdu.

K § 73

V mnohých prípadoch nemožno ani neúspešnému účastníkovi konania rozumne pripísať vinu za porušenie práva (volebné veci) alebo ide o spoločné hľadanie správneho významu normatívneho textu (konanie o súlade právnych predpisov). Preto návrh len ako výnimku ponecháva ústavnému súdu možnosť, aby v odôvodnených prípadoch priznal náhradu trov konania podľa zásady úspešnosti bežne uplatňovanej v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd túto možnosť využíva najmä v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy. Zavádza sa možnosť uložiť neúspešnému účastníkovi náhradu trov štátu.

K § 74

Ústavný súd vykonáva svoje právomoci podľa ústavy v rámci jednotlivých typov konaní, ktoré v zásade podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu nie je možné kombinovať. Predložený návrh zákona je preto systematicky usporiadaný tak, že v rámci piatej časti, ktorá upravuje konanie pred ústavným súdom, sú v jednotlivých hlavách osobitne upravené jednotlivé konania pred ústavným súdom. Po prvej hlave, ktorá obsahuje všeobecné ustanovenia týkajúce sa rozhodovacej činnosti ústavného súdu (§ 32 až 73), nasleduje druhá hlava (§ 74 až 93), ktorá upravuje konanie o súlade právnych predpisov.

Právna úprava uvedená v § 74 až 93 upravuje podrobnosti o konaní a rozhodovaní ústavného súdu o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Predmetom čl. 125 ústavy je abstraktná kontrola zákonov [čl. 125 ods. 1 písm. a)], nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy [čl. 125 ods. 1 písm. b)], všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov vydaných vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona [čl. 125 ods. 1 písm. c)] a všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov vydaných pri výkone štátnej správy v rámci ich územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone [čl. 125 ods. 1 písm. d)].

V § 74 je vymedzený okruh aktívne procesne legitimovaných subjektov na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ide o právnu úpravu, ktorá vyplýva z čl. 130 ods. 1 ústavy.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov sú oprávnení podať:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, t. j. skupina najmenej 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd,

e)generálny prokurátor,

f)predseda Súdnej rady Slovenskej republiky,

g)verejný ochranca práv.

Súd je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov len v súvislosti s prejednávanou vecou (čl. 144 ods. 2 ústavy).

Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, len ak ide o právny predpis, ktorý sa týka výkonu súdnictva [čl. 130 ods. 1 písm. f) a § 74 písm. f) navrhovanej právnej úpravy].

Verejný ochranca práv je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, len ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 130 ods. 1 písm. g) a § 74 písm. g) navrhovanej právnej úpravy].

K § 75

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)označenie napadnutého právneho prepisu, jeho časti alebo ustanovenia,

b)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade napadnutého predpisu, jeho časti alebo ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,

c)označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, s ktorým podľa navrhovateľa nie je v súlade napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení.

Na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je ustanovená žiadna lehota.

K § 76

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o súlade právnych predpisov je:

a)Národná rada Slovenskej republiky, ak ide o preskúmavanie súladu zákona s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy,

b)vláda Slovenskej republiky, ak ide preskúmavanie súladu nariadenia vlády s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy,

c)ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ktorý vydal preskúmaný vykonávací všeobecne záväzný právny predpis, ak ide o preskúmavanie súladu všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy,

d)obec alebo vyšší územný celok, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie vo veci územnej samosprávy alebo na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona, ak ide o preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia vydaného podľa čl. 68 s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy (za podmienky, že o všeobecne záväznom nariadení nerozhoduje iný súd),

e)obec alebo vyšší územný celok, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie pri výkone štátnej správy v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone, ak ide o preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia vydaného podľa čl. 71 ods.

2 s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy (za podmienky, že o všeobecne záväznom nariadení nerozhoduje iný súd).

K § 77

V tomto ustanovení sa vymedzuje, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov môže navrhovateľ vziať späť iba so súhlasom ústavného súdu. Ak navrhovateľ vezme svoj návrh na začatie konania späť, ústavný súd konanie zastaví, pokiaľ nerozhodne o tom, že späťvzatie návrhu nepripúšťa, a to najmä v prípade, ak hrozí závažné porušenie ústavou chránených práv a slobôd.

K § 78 až 85

V týchto ustanoveniach je upravená problematika pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia. Právomoc pozastaviť účinnosť právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia a podmienky na pozastavenie účinnosti vyplývajú z čl. 125 ods. 2 ústavy.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavný súd predbežne prerokuje. Ak ústavný súd návrh na začatie konania neodmietne z dôvodov uvedených v § 56 ods. 2 alebo ho nezamietne podľa § 57, ale ho ústavný súd prijme na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5, môže ústavný súd pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, avšak len vtedy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Ústavný súd môže pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia z vlastného podnetu, ak dospeje k rozhodnutiu, že ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Môže tak urobiť aj na návrh účastníka konania. Ak takýto návrh podá navrhovateľ, musí ho konkretizovať a uviesť, ktoré základné práva a slobody, aká hospodárska škoda alebo aký iný vážny nenapraviteľný následok hrozí a z akých dôvodov.

O pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia rozhoduje plénum ústavného súdu uznesením. V tejto súvislosti je potrebné ozrejmiť, že pod pojmom ,,bezodkladne“, ktorý je uvedený v navrhovanom § 80, treba rozumieť, že ústavný súd o pozastavení účinnosti rozhodne v takom časovom úseku, v akom si to povaha veci vyžaduje. To znamená, že napríklad pokiaľ by napadnutý právny predpis mal nadobudnúť účinnosť až o tri mesiace, za bezodkladné rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti sa bude považovať aj rozhodnutie vydané napr. do dvoch mesiacov.

Pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia ústavný súd zruší, ak pominuli dôvody na pozastavenie účinnosti.

Uznesenie o pozastavení účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ako aj uznesenie o zrušení pozastavenia účinnosti sú všeobecne záväzné odo dňa ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Bez rozhodnutia o zrušení pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia zaniká pozastavenie účinnosti vyhlásením rozhodnutia vo veci samej alebo zastavením konania.

Navrhovaná právna úprava ustanovuje aj právne následky pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia. Pozastavením účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia sa neobnovuje platnosť právnych predpisov zrušených napadnutým právnym predpisom. To však neplatí, ak došlo k pozastaveniu účinnosti novelizovanej právnej úpravy. V takom prípade pri pozastavení účinnosti platí právny predpis v znení platnom pred napadnutou zmenou alebo doplnením. V záujme ochrany ústavnosti však predložené znenie umožňuje ústavnému súdu v konkrétnej prejednávanej veci rozhodnúť inak; t.j. že právnym následkom pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu je obnovenie platnosti ním zrušeného alebo novelizovaného právneho predpisu. Pozastavením účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, sa ex lege pozastavuje účinnosť aj príslušných vykonávacích právnych predpisov vydaných na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.

V § 85 navrhovaná právna úprava rieši doposiaľ neriešenú otázku vysporiadania sa so situáciou, keď ústavný súd pozastaví účinnosť prechodného ustanovenia, ktoré stanovuje lehotu pre uplatnenie práva alebo splnenie povinnosti, pričom neskôr – po uplynutí tejto lehoty – dôjde k zrušeniu, resp. zániku pozastavenia účinnosti dotknutého ustanovenia bez toho, aby bol vyslovený jeho nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily. Navrhovaná právna úprava ustanovuje, že v prípade, ak sa zruší alebo zanikne pozastavenie účinnosti ustanovenia právneho predpisu, ktoré ustanovuje lehotu pre uplatnenie práva, splnenie povinnosti alebo pre vykonanie iného úkonu, začne dňom zrušenia alebo zániku pozastavenia účinnosti právneho predpisu plynúť nová dvojročná lehota; to neplatí, ak ústavný súd podľa § 88 ods. 1 vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily, alebo ak podľa § 87 rozhodol o zastavení konania.

K § 86

Súčasťou abstraktnej kontroly ústavnosti právnych predpisov je aj vyžadovanie stanovísk k napadnutému právnemu predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia a k odôvodneniu podaného návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V tomto ustanovení je vymedzený okruh subjektov, od ktorých si ústavný súd obligatórne alebo fakultatívne vyžiada stanovisko k návrhu na začatie konania o súlade právnych prepisov.

Orgán, ktorý napadnutý právny prepis vydal, musí k svojmu stanovisku pripojiť aj dôvodovú správu a Národná rada Slovenskej republiky aj záznam o diskusii na jej schôdzi k návrhu napadnutého zákona.

Každý, od koho si predseda ústavného súdu vyžiadal stanovisko, je povinný toto stanovisko poskytnúť.

V odseku 4 navrhovaná právna úprava zakotvuje možnosť aj bez vyžiadania predkladať ústavnému súdu stanoviská zástupcov odbornej verejnosti (tzv. listy amicus curiae). Navrhovanou úpravou sa však ustanovuje, že ústavný súd týmito stanoviskami nie je viazaný.

K § 87

V praxi sa stáva, že orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmení alebo zruší napadnutú právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu, často pod tlakom podaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Navrhovaná právna úprava reaguje na tento stav právnou úpravou uvedenou v § 86, podľa ktorej ústavný súd zastaví konanie, ak preskúmavaný predpis stratí platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

To však automaticky neplatí, ak ústavný súd začne konanie o súlade právnych predpisov na návrh súdu. V takomto prípade rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci zohľadniac, či súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej alebo procesnej právnej úpravy. Súd je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v súvislosti s prejednávanou vecou. Čl. 144 ods. 2 ústavy ustanovuje, že: „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“. V prípade, ak súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej právnej úpravy, nebude možné, aby ústavný súd automaticky zastavil konanie o súlade právnych predpisov, ak orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmenil alebo zrušil napadnutú (hmotnoprávnu) právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu. Ústavný súd musí v takomto prípade vo veci rozhodnúť a súd v prejednávanej veci je jeho právnym názorom viazaný.

K § 88

O návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný právny predpis nižšej právnej sily, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia v súlade.

Ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov nezistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, nálezom návrhu na začatie konania alebo jeho časti nevyhovie.

K § 89

Konanie o súlade právnych predpisov je konaním, ktoré začína na návrh subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy. Bolo by však v rozpore s materiálnych chápaním princípov právneho štátu, ak by ústavný súd nevydal nález týkajúci sa ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak v konaní o súlade právnych predpisov zistí jeho nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou. Preto sa navrhuje prijať právnu úpravu, ktorá reaguje na situáciu, keď ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad aj takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré navrhovateľ nenapadol.

K § 90

Navrhovaná právna úprava v odseku 1 umožňuje, aby na základe rozhodnutia predsedu ústavného súdu sa nález doručil nielen účastníkom konania, ale aj ďalším osobám.

Navrhovaná právna úprava v odsekoch 2 a 3 vyplýva z čl. 125 ods. 6 ústavy. Nález ústavného súdu je právoplatný a všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmý právny názor ústavného súdu a dôvody, ktoré ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ak je k nálezu uplatnené aj odlišné stanovisko, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási aj znenie pripojeného odlišného stanoviska.

K § 91 a 92

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 125 ods. 3 ústavy. Ustanovuje právne následky nálezu ústavného súdu - stratu účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak ústavný súd vysloví ich nesúlad s právnou normou vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou. Ak orgán, ktorý takýto právny predpis vydal, ho neuvedie do súladu do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, po uplynutí tejto lehoty stratí aj platnosť.

Stratou účinnosti, prípadne platnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia sa neobnovuje platnosť právnych predpisov zrušených napadnutým právnym predpisom. V záujme ochrany ústavnosti však predložené znenie umožňuje ústavnému súdu v konkrétnej prejednávanej veci rozhodnúť inak; t.j. že právnym následkom straty účinnosti, prípadne platnosti napadnutého právneho predpisu je obnovenie platnosti ním zrušeného právneho predpisu. V prípade strate účinnosti alebo platnosti novelizovanej právnej úpravy platí právny predpis v znení platnom pred napadnutou zmenou alebo doplnením.

Dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, strácajú ex lege účinnosť aj príslušné

vykonávacie právne predpisy vydané na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia.

K § 93

V tomto ustanovení sú uvedené právne následky pre rozhodnutia vydané v jednotlivých veciach na základe právneho predpisu, ktorý celkom alebo sčasti stratil účinnosť na základe nálezu ústavného súdu. Ak ide o právoplatný rozsudok vydaný v trestom konaní, ktorý ešte nebol vykonaný, strata účinnosti právneho predpisu je dôvodom na obnovu konania za podmienky, že ústavný súd nerozhodne inak. Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní zostávajú nedotknuté. Avšak, prestanú byť exekučným titulom - povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

K § 94 až 101

V navrhovanej právnej úprave sú upravené podrobnosti týkajúce sa konania o súlade medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 7 ods. 4 ústavy sa súhlas Národnej rady Slovenskej republiky vyžaduje pred ratifikáciou medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb. Súhlasom Národnej rady Slovenskej republiky je podmienená platnosť týchto medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 125a ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade s ústavou alebo ústavným zákonom dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o preventívnu kontrolu ústavnosti dojednaných medzinárodných zmlúv, účelom ktorej je zabezpečiť, aby medzinárodná zmluva, ktorou bude Slovenská republika viazaná, nebola v rozpore s ústavou a ústavnými zákonmi. Medzinárodné zmluvy vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa stávajú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Procesnú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania o súlade medzinárodnej zmluvy má prezident Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. a) ústavy] alebo vláda Slovenskej republiky [čl. 119 písm. h) ústavy]. Prezident Slovenskej republiky alebo vláda Slovenskej republiky môže podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky.

Procesnú pasívnu legitimáciu v konaní o súlade medzinárodných zmlúv má Národná rada Slovenskej republiky.

Pred rozhodnutím vo veci samej predseda ústavného súdu vyzve prezidenta Slovenskej republiky a vládu Slovenskej republiky, aby zadovážili a predložili podklady, z ktorých sa vychádzalo pri dojednaní medzinárodnej zmluvy.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu fakultatívne môže vyžiadať stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako aj stanovisko verejného ochrancu práv, stanovisko iných orgánov verejnej moci, stanovisko profesijných organizácií právnikov, stanovisko vedeckých inštitúcií pôsobiacich v oblasti práva, stanovisko významných odborníkov alebo stanovisko právnických osôb dotknutých návrhom. Každý, od koho si predseda ústavného súdu vyžiadal stanovisko, je povinný toto stanovisko poskytnúť. K návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania predkladať stanoviská zástupcovia odbornej verejnosti (tzv. listy amicus curiae), pričom však týmito stanoviskami ústavný súd nie je viazaný.

Ústavný súd je povinný o podanom návrhu rozhodnúť v zákonnej lehote. Navrhuje sa, aby táto lehota bola šesťmesačná.

O návrhu na začatie konania o súlade medzinárodnej zmluvy rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že medzinárodná zmluva je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, nálezom vysloví, že ratifikácia medzinárodnej zmluvy je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami ústavy alebo ústavného zákona nie je medzinárodná zmluva v súlade.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného súdu v konaní o súlade medzinárodných zmlúv sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález ústavného súdu je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nálezom ústavného súdu je viazaná Národná rada Slovenskej republiky i prezident Slovenskej republiky. Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, Národná rada Slovenskej republiky nemôže udeliť súhlas, ktorým je podmienená platnosť medzinárodných zmlúv uvedených v čl. 7 ods. 4 ústavy a prezident nemôže takúto zmluvu ratifikovať v zmysle svojich kompetencií, ktoré mu priznáva čl. 102 ods. 1 písm. a) ústavy. Tento postup zabezpečuje preventívnu kontrolu ústavnosti.

K § 102 až 109

V navrhovanej právnej úprave § 102 až 109 je upravené konanie o súlade predmetu referenda.

Podľa čl. 93 ods. 3 predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Podľa čl. 99 ods. 2 ústavy referendum v tej istej veci možno opakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania.

Podľa čl. 95 ods. 1 ústavy referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 95 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky môže pred vyhlásením referenda podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ak prezident Slovenskej republiky podá na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, od podania návrhu prezidenta Slovenskej republiky do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky lehota podľa odseku 1 neplynie.

Podľa čl. 125b ústavy ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania pred ústavným súdom je prezident Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky je oprávnený podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade predmetu referenda v prípade, ak má pochybnosti o tom, či referendum, ktoré má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom.

Návrh na začatie konania o súlade predmetu referenda musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú

a)predmet referenda,

b)právny základ vyhlásenia referenda,

c)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade predmetu referenda s ústavou alebo ústavným zákonom,

d)označenie ustanovení ústavy alebo ústavného zákona, s ktorými predmet referenda podľa navrhovateľovho názoru nie je v súlade.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je Národná rada Slovenskej republiky a ak sa má vyhlásiť referendum na základe petície občanov, petičný výbor.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky a ak sa má referendum vyhlásiť na základe petície občanov, aj stanovisko petičného výboru ustanoveného podľa zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov. Každý, od koho si predseda ústavného súdu vyžiadal stanovisko podľa ods. 1, je povinný toto stanovisko poskytnúť. K návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania predkladať stanoviská zástupcovia odbornej verejnosti (tzv. listy amicus curiae), pričom však týmito stanoviskami ústavný súd nie je viazaný.

Ústavný súd je povinný rozhodnúť o návrhu na začatie konania o súlade predmetu referenda do 60 dní od doručenia návrhu. Ide o ústavnú lehotu (125b ods. 3 ústavy), ktorá má poriadkový charakter, keďže s jej nedodržaním ústava nespája žiadne právne účinky.

O návrhu na začatie konania o súlade predmetu referenda rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že predmet referenda je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento súlad nálezom. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že predmet referenda nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami ústavy alebo ústavného zákona nie je predmet referenda v súlade.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného súdu v konaní o súlade predmetu referenda sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález ústavného súdu, či predmet referenda je alebo nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Ak ústavný súd rozhodne, že predmet referenda nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, referendum nemožno vyhlásiť. Ide o preventívnu kontrolu ústavnosti.

Ak ústavný súd svojím nálezom vysloví, že predmet referenda je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, prezident Slovenskej republiky je povinný vyhlásiť referendum. Podľa ústavy (čl. 95 ods. 3) tak musí urobiť do 30 od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že táto lehota neplynutie (spočíva), ak podá návrh na začatie konania o súlade referenda.

K § 110 až 115

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 126 ods. 1 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie kompetenčných sporov medzi ústrednými orgánmi štátnej správy. Ide o subsidiárnu pôsobnosť - ústavný súd je oprávnený rozhodovať kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy len v prípade, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán.

Navrhuje sa, aby aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania bol ten ústredný orgán štátnej správy, ktorý tvrdí, že má právomoc vo veci rozhodnúť, ako aj ten, ktorý svoju právomoc rozhodnúť vo veci odmieta. Táto právna úprava odstráni pochybnosti o tom, kto je vecne legitimovaný na konanie pred ústavným súdom vo veciach rozhodovania kompetenčných sporov medzi ústrednými orgánmi štátnej správy.

Podmienkou konania pred ústavným súdom podľa čl. 126 ods. 1 ústavy je existencia kompetenčného sporu medzi ústrednými orgánmi štátnej správy.

Návrh na začatie konania v kompetenčnom spore musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú

a)skutkový a právny základ kompetenčného sporu,

b)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k tvrdeniu, že má právomoc vo veci rozhodnúť alebo k tvrdeniu, že nemá právomoc vo veci rozhodnúť,

c)spisové podklady potrebné na rozhodnutie ústavného súdu.

Účastníkmi konania sú navrhovateľ a ústredné orgány štátnej správy, ktorých sa kompetenčný spor týka.

Návrh na začatie konania v spore o právomoc medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ktorý bol prijatý na ďalšie konanie, môže navrhovateľ vziať späť iba so súhlasom ústavného súdu. Ak navrhovateľ vezme svoj návrh na začatie konania späť a ústavný súd so späťvzatím návrhu súhlasí, uznesením konanie zastaví.

Ak rozhodnutie v kompetenčnom spore patrí podľa osobitného zákona do právomoci iného štátneho orgánu, ústavný súd návrh uznesením odmietne pre nedostatok právomoci na jeho prerokovanie.

O návrhu na začatie konania v kompetenčnom spore rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak rozhodnutie v kompetenčnom spore patrí do právomoci ústavného súdu, ústavný súd nálezom rozhodne, ktorý z ústredných orgánov štátnej správy, ktorých sa kompetenčný spor týka, má právomoc vo veci rozhodnúť.

Ak ústredný orgán štátnej správy vydal rozhodnutie vo veci, ktorej sa kompetenčný spor týka a podľa ústavného súdu má právomoc vo veci rozhodnúť iný ústredný orgán štátnej správy, ústavný súd svojím nálezom takéto rozhodnutie zruší. Ak ústredný orgán štátnej správy vydal vo veci, ktorej sa kompetenčný spor týka, rozhodnutie, ktorým poprel svoju právomoc a podľa ústavného súdu má právomoc vo veci rozhodnúť, ústavný súd svojím nálezom takéto rozhodnutie zruší.

K § 116 až 121

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 126 ods. 2 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania je Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak jeho kontrolná pôsobnosť v konkrétnom prípade je namietaná dotknutým subjektom, ako aj ten, kto ako dotknutý subjekt namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v konkrétnej veci.

Návrh na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú

a)skutkový a právny základ sporu,

b)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k tvrdeniu, že vec patrí do kontrolnej pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky alebo k tvrdeniu, že vec do takej pôsobnosti nepatrí,

c)listinné podklady týkajúce sa veci, ktoré má navrhovateľ k dispozícii.

Účastníkmi konania sú Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky a ten, kto je priamo dotknutý namietanou kontrolnou pôsobnosťou Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Návrh na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky môže navrhovateľ vziať späť iba so súhlasom ústavného súdu. Ak navrhovateľ vezme svoj návrh na začatie konania späť a ústavný súd so späťvzatím návrhu súhlasí, uznesením konanie zastaví.

O návrhu na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ústavný súd nálezom rozhodne, či v spornom prípade je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby od podania návrhu na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu do rozhodnutia ústavného súdu v tomto konaní nemohol Najvyšší kontrolný úrad v konkrétnej veci, ktorej sa spor o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu týka, vykonať kontrolu a ak s vykonávaním kontroly už začal, aby v nej nemohol pokračovať.

K § 122

V § 122 až 135 je upravené konanie o ústavnej sťažnosti. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 127 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie o ústavných sťažnostiach, t.j. o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ide o kompetenciu ústavného súdu v oblasti následnej kontroly ústavnosti, účelom ktorej je zabezpečiť ochranu základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ústavná sťažnosť je teda ústavným prostriedkom právnej ochrany pred porušením základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania na podanie ústavnej sťažnosti je sťažovateľ. Sťažovateľom môže fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

K § 123

V tomto ustanovení sú vymedzené osobitné obsahové náležitosti ústavnej sťažnosti. Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí ústavná sťažnosť musí obsahovať osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b)označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c)označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d)konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

e)označenie dôvodov, pre ktoré sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia a vymedzenie jeho rozsahu v prípade, ak sa domáha finančného zadosťučinenia,

f)kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

K § 124

Ďalšom podmienkou na úspešné podanie ústavnej sťažnosti je podanie ústavnej sťažnosti v zákonnej lehote, ktorá je dvojmesačná. Začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

K § 125

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby je orgán verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.

K § 126

Navrhovaná právna úprava stanovuje, že v prípade, ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5) upovedomí o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu, pričom táto zúčastnená osoba bude mať právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom.

K § 127

Konanie o ústavnej sťažnosti možno začať len na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom. Preto v prípade, ak sťažovateľ vezme ústavnú sťažnosť späť, súd konanie o ústavnej sťažnosti zastaví. Ide o uplatnenie dispozičnej zásady. Nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli chránil a presadzoval svoje základné práva a slobody.

K § 128

Podanie ústavnej sťažnosti nemá odkladný účinok.Účelom tejto právnej úpravy je zabrániť zneužitiu podávania nedôvodných ústavných sťažností.

K § 129 až 131

V záujme zabezpečenia účinnej ochrany ústavnosti navrhovaná právna úprava umožňuje ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu alebo rozhodnúť o dočasnom opatrení.

Navrhovaná právna úprava umožňuje ústavnému súdu na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

Navrhovaná právna úprava zároveň ústavnému súdu umožňuje na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Odklad vykonateľnosti aj dočasné opatrenie zanikajú najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o ich skoršom zrušení. Odklad vykonateľnosti aj dočasné opatrenie môže ústavný súd i bez návrhu zrušiť, ak sa v priebehu konania ukáže, že pominuli dôvody, pre ktoré sa nariadili, alebo sa ukáže, že tieto dôvody vôbec neboli dané.

K § 132

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavných sťažnostiach má subsidiárny charakter. Ústavný súd svojou činnosťou nemôže nahrádzať činnosť iných orgánov verejnej moci. To znamená, že do pôsobnosti ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o ústavných sťažnostiach vo veciach základných práv a slobôd sťažovateľa, ak rozhodovanie o nich patrí do právomoci iného súdu. V takom prípade ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci. Zásada subsidiarity ústavného súdu na konanie o ústavnej sťažnosti vyplýva priamo zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy, na ktoré nadväzuje právna úprava uvedená v tomto ustanovení.

Zásada subsidiarity sa dôsledne premieta aj do právnej úpravy uvedenej v odseku 2, podľa ktorej je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Táto podmienka sa nevyžaduje, ak sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je na sťažovateľovi.

K § 133 až 135

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy.

O ústavnej sťažnosti rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody. Takýto výrok ústavného súdu už sám o sebe predstavuje pre sťažovateľa určitú formu morálnej satisfakcie. Deklarovanie porušenia základných práv a slobôd však nemusí byť dostatočnou nápravou. Preto ústavná úprava a na ňu nadväzujúca zákonná úprava priznáva ústavnému súdu právomoc nielen deklarovať porušenie základných práv a slobôd, ale aj zrušiť rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, prípadne zrušiť iný zásah, ak to povaha veci pripúšťa. Kasačná právomoc ústavného súdu sa týka rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej moci, vrátane rozhodnutí a opatrení všeobecných súdov.

Ak ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, v záujme zabezpečenia účinnej ochrany základných práv a slobôd ústava a následne zákonná úprava priznáva ústavnému súdu aj ďalšie právomoci. Ústavný súd je oprávnený

a)prikázať, aby vo veci konal ten orgán verejnej moci, ktorý svojou nečinnosťou porušil základné práva a slobody sťažovateľa,

b)vrátiť vec príslušnému orgánu verejnej moci na ďalšie konanie,

c)zakázať orgánu verejnej moci, aby pokračoval v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa,

d)prikázať, aby orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav pred ich porušením,

e)priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Uvedená právomoc ústavného súdu vo vzťahu k orgánom verejnej moci sa vzťahuje aj na fyzické osoby a právnické osoby, ktorým zákon priznal právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Prípadné nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu je právnym dôvodom na podanie novej ústavnej sťažnosti za predpokladu splnenia všetkých náležitostí ústavnej sťažnosti podľa § 123.

Orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške určenej ústavným súdom ako primerané finančné zadosťučinenie najneskôr do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, nezaplatí v lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5% ročne až do jeho zaplatenia. Ide o právnu úpravu, ktorá reaguje na poznatky aplikačnej praxe - orgány verejnej moci nie vždy riadne a včas reagujú na rozhodnutie ústavného súdu o priznaní finančného zadosťučinenia. Predpokladá sa, že sankcionovanie orgánov verejnej moci úrokom z omeškania v navrhovanej výške zabráni poškodzovaniu sťažovateľov a prispeje k vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike.

K § 136 až 144

V § 136 až 144 je upravené konanie o sťažnosti orgánu územnej samosprávy. Ide o právnu úpravu, ktorá vyplýva z čl. 127a ústavy. Podľa čl. 127a ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti orgánu územnej samosprávy, vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie, zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením.

Účelom priznania právomoci ústavnému súdu konať a rozhodovať o sťažnosti orgánu územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy je zabezpečiť účinnú ochranu ústavou garantovaného práva na územnú samosprávu (štvrtá hlava ústavy). Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 67 ods. 3 ústavy).

Možnosť orgánov územnej samosprávy domáhať sa ochrany pred kvalifikovaným zásahom do vecí územnej samosprávy vyplýva aj z čl. 11 Európskej charty miestnej samosprávy.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy je orgán územnej samosprávy, ktorý tvrdí, že neústavným alebo nezákonným rozhodnutím alebo iným neústavným alebo nezákonným zásahom sa zasiahlo do veci územnej samosprávy. To znamená, že sťažnosť vo veciach územnej samosprávy nemôže podať samotná obec alebo samosprávny kraj, ale starosta obce (primátor mesta), obecné zastupiteľstvo (mestské zastupiteľstvo), predseda samosprávneho kraja alebo zastupiteľstvo samosprávneho kraja.

Vecou územnej samosprávy sa rozumie najmä právomoc a pôsobnosť obce a samosprávneho kraja, ako aj princípy samosprávy.

Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí sťažnosť musí obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)označenie veci územnej samosprávy, do ktorej sa zasiahlo,

b)označenie orgánu verejnej moci, ktorý zasiahol do veci územnej samosprávy,

c)označenie právoplatného rozhodnutia alebo iného zásahu, ktorým sa zasiahlo do veci územnej samosprávy,

d)kópia právoplatného rozhodnutia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k zásahu do veci územnej samosprávy.

Ďalšom podmienkou na úspešné podanie sťažnosti vo veciach územnej samosprávy je podanie sťažnosti v zákonnej lehote, ktorá je dvojmesačná. Začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia alebo upovedomenia o inom zásahu do veci územnej samosprávy. Pri inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa orgán územnej samosprávy mohol o tomto zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Navrhovaná právna úprava umožňuje, aby v prípade, ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní prijme sťažnosť vo veciach územnej samosprávy na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5) a povaha veci to bude vyžadovať, mohol upovedomiť o podanej sťažnosti vo veciach územnej samosprávy fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá je alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný neústavný alebo nezákonný zásah, ktorým malo dôjsť k zásahu do veci územnej samosprávy, ak by rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti vo veciach územnej samosprávy mohlo byť právne postavenie tejto fyzickej osoby alebo právnickej osoby priamo dotknuté. Táto osoba bude mať postavenie zúčastnenej osoby, pričom bude mať právo vyjadriť sa k sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom.

V konaní o sťažnosti vo veciach územnej samosprávy prevažuje záujem územnej samosprávy, orgán ktorej sťažnosť na ústavný súd podal, nad iným verejným záujmom. To znamená prevahu dispozičnej zásady, a teda i povinnosť ústavného súdu zastaviť konanie v prípade, ak vezme orgán územnej samosprávy späť podanú sťažnosť. Môže tak urobiť aj bez súhlasu ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti orgánu územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy má subsidiárny charakter. Ústavný súd svojou činnosťou nemôže nahrádzať činnosť iných orgánov verejnej moci. To znamená, že do pôsobnosti ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o sťažnostiach vo veciach územnej samosprávy, ak rozhodovanie o nich patrí do právomoci iného súdu. V takom prípade ústavný súd uznesením sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci. Zásada subsidiarity ústavného súdu na konanie o sťažnosti vyplýva priamo zo znenia čl. 127a ods. 1 ústavy, na ktoré nadväzuje právna úprava uvedená v ustanovení § 142 ods. 1.

Zásada subsidiarity sa dôsledne premieta aj do právnej úpravy uvedenej v § 142 ods. 2, podľa ktorej je sťažnosť neprípustná, ak orgán územnej samosprávy nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu pred namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom do veci územnej samosprávy. Táto podmienka sa nevyžaduje, ak orgán verejnej správy preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu pred namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom do veci územnej samosprávy nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je na orgáne územnej samosprávy, ktorý podal sťažnosť vo veciach územnej samosprávy.

O sťažnosti orgánu územnej samosprávy rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd sťažnosti vo veciach územnej samosprávy vyhovie, v náleze vysloví, v čom spočíva neústavnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia alebo iného zásahu do veci územnej samosprávy, ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona alebo bolo porušené a akým právoplatným rozhodnutím alebo zásahom k porušeniu došlo. Aj pri rozhodovaní vo veciach územnej samosprávy má ústavný súd kasačnú právomoc. V prípade, ak sa do vecí

územnej samosprávy zasiahlo rozhodnutím, ústavný súd nemôže rozhodnúť namiesto orgánu verejnej moci, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie. V takom prípade rozhodnutie orgánu verejnej moci zruší a ak je to potrebné, vec vráti na ďalšie konanie. Orgán verejnej moci je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V záujme zabezpečenia účinnej ochrany práva na územnú samosprávu má ústavný súd priznané aj ďalšie právomoci. Ústavný súd je oprávnený zakázať pokračovanie v porušovaní ústavy, ústavného zákona, alebo zákona a prikázať, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením. Orgán verejnej moci, ktorému bola takáto povinnosť uložená, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu.

Navrhuje sa, aby sa na konanie o sťažnosti orgánu územnej samosprávy primerane vzťahovali ustanovenia upravujúce odklad vykonateľnosti a dočasné opatrenie v rámci konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

K § 145 až 150

V § 145 až 150 je upravené konanie o výklad ústavy a ústavných zákonov. Ide o právnu úpravu, ktorá vyplýva z čl. 128 ústavy. Čl. 128 ústavy priznáva ústavnému súdu oprávnenie podávať legálny výklad ústavy a ústavných zákonov, t.j. objasňovať zmysel a obsah právnych noriem, ktoré tvoria ústavný poriadok Slovenskej republiky.

Obligatórnou podmienkou prijatia návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona je preukázanie sporu o interpretáciu a aplikáciu príslušnej ústavnej normy medzi orgánmi verejnej moci.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd v súvislosti s prejednávanou vecou,

e)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Návrh na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú údaje o tom,

a)ktorú časť ústavy alebo ktoré z jej ustanovení, ktorý ústavný zákon, ktorú jeho časť alebo ktoré z jeho ustanovení má ústavný súd vyložiť,

b)z akých dôvodov je vec sporná,

c)ktorý orgán verejnej moci nesprávne vykladá ústavu alebo ústavný zákon.

Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že nesprávne vykladá ústavu alebo ústavný zákon.

V konaní o výklad ústavy alebo ústavného zákona prevažuje verejný záujem nad dispozičným oprávnením navrhovateľa disponovať svojím návrhom. Preto navrhovateľ môže zobrať späť svoj návrh na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona len so súhlasom ústavného súdu.

O návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Výklad ústavy alebo ústavného zákona, ktorý vyhlási vo svojom náleze vo výrokovej časti ústavný súd, je všeobecne záväzný a vyhlasuje sa v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného súdu, ako aj znenie pripojených odlišných stanovísk. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 151 až 155

V § 151 až 155 je upravené konanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 1 ústavy.

Platnosť voľby poslancov overuje Národná rada Slovenskej republiky (čl. 76 ústavy) na základe návrhu Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý overuje osvedčenia za poslancov (§ 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). Osvedčenia za poslancov vydáva kandidátom zvoleným za poslancov Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán (§ 70 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady je ktorýkoľvek poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý sa domáha preskúmania overenia mandátu iného poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a osoba, ktorá tvrdí, že jej mandát mal byť overený.

Sťažnosť proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady musí obsahovať všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania, pričom sťažovateľ k nej musí pripojiť uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o overení alebo neoverení mandátu.

Sťažnosť proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky musí byť podaná v zákonnej lehote, t.j. do desiatich dní od prijatia uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je Národná rada Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným účastníkom konania je aj dotknutý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý nepodal sťažnosť, ak sa sťažnosťou namieta overenie alebo neoverenie jeho mandátu.

O sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ústavný súd sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovie, ak je uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky vecne správne. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie. Národná rada Slovenskej republiky je viazaná právnym názorom ústavného súdu.

K § 156 až 163

V § 156 až 163 je upravené konanie vo volebných veciach. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 2 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu právo rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

Voľby prezidenta Slovenskej republiky sú upravené v štvrtej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky sú upravené v druhej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do Európskeho parlamentu sú upravené v tretej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do orgánov samosprávnych krajov sú upravené v šiestej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do orgánov samosprávy obcí sú upravené v siedmej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Účelom konania vo volebných veciach je napraviť prípadnú neústavnosť alebo nezákonnosť napadnutých volieb, a tým zabezpečiť slobodnú súťaž politických síl.

V navrhovanej právnej úprave § 157 sú vymedzení aktívne procesne legitimovaní účastníci konania pred ústavným súdom vo volebných veciach, a to v členení podľa tohto, ústavnosť a zákonnosť ktorých volieb napadajú.

Návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky môžu podať:

a)kandidát na funkciu prezidenta Slovenskej republiky, ktorý nebol zvolený, ak získal aspoň 5% platných hlasov,

b)skupina najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá podala platný návrh na kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky,

c)generálny prokurátor Slovenskej republiky,

d)petičný výbor zastupujúci skupinu občanov, ktorá podala platný návrh na kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.

Návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a do Európskeho parlamentu môžu podať politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré podali platné kandidátne listiny podľa osobitných predpisov.

Návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy môžu podať:

a)kandidát na funkciu v orgáne územnej samosprávy, ktorý nebol zvolený, ak získal aspoň 10% platných hlasov,

b)politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré podali platné kandidátne listiny podľa osobitných predpisov,

c)10 % oprávnených voličov príslušného volebného obvodu.

V § 158 a 159 sú vymedzené osobitné náležitosti návrhu na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb a zákonná desaťdňová lehota, v ktorej musí byť podaný návrh na začatie konania.

V § 160 sú vymedzení pasívne procesne legitimovaní účastníci konania pred ústavným súdom, a to v členení podľa toho, ústavnosť a zákonnosť ktorých volieb sa napáda.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky je kandidát, ktorý bol v napadnutých voľbách zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky alebo volieb do Európskeho parlamentu sú politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v Európskom parlamente.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy sú:

1.politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v obecnom zastupiteľstve, mestskom zastupiteľstve alebo miestnom zastupiteľstve alebo v zastupiteľstve samosprávneho kraja a zvolení nezávislí kandidáti,

2.starosta obce, primátor mesta alebo starosta mestskej časti alebo predseda samosprávneho kraja zvolený v napadnutých voľbách, ak sa konanie týka volieb starostu obce, primátora mesta alebo starostu mestskej časti alebo predsedu samosprávneho kraja.

V rámci dokazovania si ústavný súd môže vyžiadať všetky volebné dokumenty a vykonať úkony potrebné na dosiahnutie účelu konania. Ak ústavný súd otvorí zapečatenú volebnú dokumentáciu, umožní účastníkom konania a predsedovi príslušnej volebnej komisie, aby boli prítomní pri jej otvorení. O otvorení zapečatenej volebnej dokumentácie sa spíše zápisnica, ktorú podpíšu prítomné osoby, medzi ktorými musí byť sudca spravodajca. Po vykonaní potrebných úkonov ústavný súd volebnú dokumentáciu zapečatí. Sudca spravodajca môže vyslúchnuť svedkov. Pri výsluchu môžu byť prítomní účastníci konania, ich zástupcovia a poverení zamestnanci kancelárie ústavného súdu.

Vo volebných veciach musí ústavný súd rozhodnúť v zákonnej deväťdesiatdňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia návrhu na začatie konania.

O návrhu na začatie konania vo volebných veciach rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd návrhu na začatie konania vo volebných veciach vyhovie, podľa povahy veci voľby vyhlási za neplatné, zruší napadnutý výsledok volieb alebo zruší rozhodnutie volebnej komisie a vyhlási za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie konania vo volebných veciach sa doručí účastníkom konania, Národnej rade Slovenskej republiky a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. V prípade, ak pôjde o voľby do Európskeho parlamentu, doručí sa tento nález aj Európskemu parlamentu. Ak pôjde o voľby do orgánu územnej samosprávy, doručí sa nález ústavného súdu aj príslušnému orgánu územnej samosprávy.

Právoplatnosť a vykonateľnosť nadobúda nález, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie konania vo volebných veciach, dňom doručenia Národnej rade Slovenskej republiky.

K § 164 až 168

V § 164 až 168 je upravené konanie o sťažnosti proti výsledku referenda. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 3 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti výsledku referenda.

Právomoc ústavného súdu v oblasti kontroly výsledkov referenda je spojená s inštitútom celoštátneho referenda, ktoré je upravené v čl. 93 až 100 ústavy a v ôsmej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti výsledku referenda sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)generálny prokurátor Slovenskej republiky,

e)petičný výbor zastupujúci skupinu aspoň 350 000 občanov, na požiadanie ktorej prezident Slovenskej republiky referendum vyhlásil.

Sťažnosť proti výsledku referenda musí byť podaná ústavného súdu najneskôr do desiatich dní od zverejnenia výsledku referenda. Uvedená lehota na podanie sťažnosti proti výsledku referenda sa zjednotila s lehotami na podanie sťažnosti vo volebných veciach, pričom treba poukázať na skutočnosť, že referendum je odrazom suverenity ľudu a v záujme zachovania určitej právnej istoty je potrebné aby bolo možné predmetnú sťažnosť do desiatich dní.

Konanie o sťažnosti proti výsledku referenda je nesporovým konaním, čo výrazne ovplyvňuje jeho charakter. Sťažnosťou možno napadnúť každý výsledok platného referenda. Preto v tomto type konania nie je ustanovený pasívne legitimovaný účastník konania pred ústavným súdom, teda ten, proti komu sťažnosť smeruje.

V rámci dokazovania si ústavný súd môže vyžiadať všetky doklady o hlasovaní a vykonať úkony potrebné na preskúmanie ústavnosti alebo zákonnosti priebehu referenda. Ak ústavný súd otvorí zapečatenú dokumentáciu o hlasovaní, umožní navrhovateľovi a predsedovi príslušnej volebnej komisie, aby boli prítomní pri jej otvorení. O otvorení zapečatenej dokumentácie sa spíše zápisnica, ktorú podpíšu prítomné osoby, medzi ktorými musí byť sudca spravodajca. Po vykonaní potrebných úkonov ústavný súd dokumentáciu opätovne zapečatí.

O sťažnosti proti výsledku referenda rozhodne do 60 dní od doručenia sťažnosti ústavný súd v zmysle § 64 nálezom. Predĺženie lehoty vychádza z potrieb praxe, nakoľko súčasná lehota sa javila ako nereálna lehota pre rozhodnutie.

Ústavný súd vyhovie sťažnosti proti výsledku referenda, ak zistí,

1.že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok referenda alebo

2.že skutočný výsledok referenda bol iný.

Ak ústavný súd zistí, že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok referenda, vyhlási referendum za neplatné.

Ak ústavný súd zistí, že skutočný výsledok referenda bol iný, zruší zápisnicu štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán o výsledku referenda a vyhlási výsledok referenda.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku referenda, sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku referenda, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 169 až 175

V § 169 až 175 je upravené konanie o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 3 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

Právomoc ústavného súdu v oblasti kontroly výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je spojená s právnou úpravou týkajúcou sa odvolania prezidenta z funkcie pred skončením jeho volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Odvolanie prezidenta Slovenskej republiky ľudovým hlasovaním má právny základ v čl. 106 ústavy a v piatej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je:

a)prezident Slovenskej republiky, o odvolaní ktorého sa uskutočnilo ľudové hlasovanie,

b)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Sťažnosť proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky musí byť podaná ústavnému súdu najneskôr do desiatich dní od vyhlásenia výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. Uvedená lehota na podanie sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky sa zjednotila s lehotami na podanie sťažnosti vo volebných veciach, pričom treba poukázať na skutočnosť, že referendum je odrazom suverenity ľudu a v záujme zachovania určitej právnej istoty je potrebné aby bolo možné predmetnú sťažnosť do desiatich dní.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania vo veci sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je Národná rada Slovenskej republiky a ak sťažnosť proti výsledku ľudového hlasovania nepodal prezident Slovenskej republiky, o odvolaní ktorého sa uskutočnilo ľudové hlasovanie, potom aj prezident.

V rámci dokazovania si ústavný súd môže vyžiadať všetky doklady o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky a vykonať úkony potrebné na preskúmanie jeho ústavnosti alebo zákonnosti. Ak ústavný súd otvorí zapečatenú dokumentáciu o hlasovaní, umožní účastníkom konania a predsedovi príslušnej komisie na hlasovanie, aby boli prítomní pri jej otvorení. O otvorení zapečatenej dokumentácie sa spíše zápisnica, ktorú podpíšu prítomné osoby, medzi ktorými musí byť sudca spravodajca. Po vykonaní potrebných úkonov ústavný súd dokumentáciu opätovne zapečatí.

O sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

O sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je ústavný súd povinný rozhodnúť v lehote 30 dní od doručenia sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. Predĺženie lehoty vychádza z potrieb praxe, nakoľko súčasná lehota sa javila ako nereálna lehota pre rozhodnutie.

Ústavný súd vyhovie sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, ak zistí,

1.že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky alebo

2.že skutočný výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky bol iný.

Ak ústavný súd zistí, že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, vyhlási hlasovanie za neplatné.

Ak ústavný súd zistí, že skutočný výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky bol iný, zruší zápisnicu ústrednej komisie pre hlasovanie a vyhlási výsledok hlasovania.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta

Slovenskej republiky, sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 176 až 179

V § 176 až 179 je upravené konanie o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky, ktoré vyplýva z čl. 105 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 105 ods. 2 ústavy v prípade, ak prezident nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov, ústavný súd vyhlási, že funkcia prezidenta sa uvoľnila. Dňom tohto vyhlásenia sa skončí funkčné obdobie doterajšieho prezidenta.

Aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na vyhlásenie rozhodnutia ústavného súdu, že sa uvoľnila funkcia prezidenta Slovenskej republiky, sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)vláda Slovenskej republiky,

c)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky dotknutý návrhom podaným na ústavný súd.

Navrhovaná právna úprava umožňuje, aby si ústavný súd v rámci dokazovania mohol vyžiadať všetky doklady, ktoré považuje za potrebné na rozhodnutie, či prezident Slovenskej republiky nemôže vykonávať svoju funkciu. Ústavnému súdu priznáva aj právo na sprístupnenie údajov zo zdravotnej dokumentácie prezidenta Slovenskej republiky, ktorého sa týka konanie pred ústavným súdom o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky. Bez týchto oprávnení by ústavný súd nemohol kvalifikovane rozhodnúť o tom, či sa uvoľnila funkcia prezidenta Slovenskej republiky z dôvodu, že nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov. Rozhodnutie ústavného súdu o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 105 ods. 2 ústavy má závažné právne následky. Ak ústavný súd rozhodne, že sa funkcia prezidenta Slovenskej republiky uvoľnila, jeho funkčné obdobie sa skončí.

O návrhu na vyhlásenie rozhodnutia ústavného súdu, že sa uvoľnila funkcia prezidenta Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na vyhlásenie rozhodnutia o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky, sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na vyhlásenie rozhodnutia o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ak ústavný súd rozhodne, že funkcia prezidenta Slovenskej republiky sa uvoľnila, dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa skončí funkčné obdobie prezidenta Slovenskej republiky, na vyhlásenie uvoľnenia funkcie ktorého bol podaný návrh.

K § 180 až 184

V § 180 až 184 je upravené konanie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 4 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi.

Rozpustenie alebo pozastavenie činnosti politickej strany alebo politického hnutia považuje ústavodarca za závažný zásah do demokratickej súťaže politických síl, preto preskúmanie ústavnosti rozpustenia alebo pozastavenia činnosti politickej strany alebo politického hnutia zveruje ústavnému súdu.

Súčasná zákonná úprava - zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov - nepozná pojem „pozastavenie činnosti politickej strany alebo politického hnutia“. Pozná pojem zánik politickej strany alebo politického hnutia (výmazom z registra), ktorému predchádza zrušenie politickej strany alebo politického hnutia. Jedným z právnych dôvodov na zrušenie politickej strany alebo politického hnutia je právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o rozpustení politickej strany alebo politického hnutia. Podať návrh na rozpustenie politickej strany alebo politického hnutia na Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený generálny prokurátor Slovenskej republiky. Podľa § 15 ods. 1 písm. g) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre generálny prokurátor je oprávnený podať návrh ústavnému súdu na preskúmanie rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia. Táto právna úprava koreluje s dikciou čl. 129 ods. 4 ústavy, ktorý zveruje do právomoci ústavného súdu rozhodnosť o ústavnosti a zákonnosti nielen rozpustenia, ale aj pozastavenia činnosti politickej strany alebo politického hnutia. Preto navrhovaná právna úprava počíta s oboma možnosťami, aj keď platné znenie zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov neupravuje problematiku pozastavenie činnosti politickej strany alebo politického hnutia.

Podľa navrhovanej právnej úpravy aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia sú:

a)politická strana alebo politické hnutie, ktoré boli rozpustené alebo ktorých činnosť bola pozastavená,

b)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom malo odkladný účinok. Nepriznanie odkladného účinku by mohlo vážne ohroziť alebo poškodiť slobodnú súťaž demokratických síl. S ohľadom na uvedené ústavný súd bezodkladne oznámi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručenie návrhu na začatie konania, nakoľko správny súd doručuje Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako registrovému orgánu

právoplatné rozhodnutie o rozpustení politickej strany, proti ktorému môže politická strana podať do dvoch mesiacov sťažnosť. Ak by sa o podaní takejto sťažnosti, ktorá má odkladný účinok, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nedozvedelo, politickú stranu by vymazalo z registra politických strán, čo by mohlo vážne ohroziť alebo poškodiť slobodnú súťaž demokratických síl.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, ktorý v poslednom stupni rozhodol o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia.

Účastníkmi konania o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia sú orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o rozpustení alebo o pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia v poslednom stupni, politická strana alebo politické hnutie, ktoré boli rozpustené alebo ktorých činnosť bola pozastavená a generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby sa na konanie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia primerane použili ustanovenia upravujúce konanie o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

O návrhu na preskúmanie rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Navrhuje sa, aby sa rozhodnutie ústavného súdu okrem účastníkov doručovalo aj Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí vedenie registra politických strán a politických hnutí.

K § 185 až 188

V § 185 až 188 je upravené konanie o obžalobe na prezidenta Slovenskej republiky. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 5 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady.

Podľa čl. 107 ústavy prezidenta Slovenskej republiky možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodne v pléne. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a stratu spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie obžaloby je Národná rada Slovenskej republiky, ak sa na podaní obžaloby uzniesla trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je prezident Slovenskej republiky.

Trestným zákonom je ústavný súd viazaný, len pokiaľ ide posúdenie naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu vlastizrady. Trestný zákon vymedzuje skutkovú podstatu trestného činu vlastizrady v § 311 takto: „Občan Slovenskej republiky, ktorý v spojení s

cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie.“.

Na konanie a rozhodovanie o obžalobe prezidenta Slovenskej republiky sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku.

O obžalobe prezidenta Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 rozsudkom.

Odsudzujúci rozsudok ústavného súdu znamená podľa čl. 107 ústavy stratu funkcie prezidenta Slovenskej republiky a stratu spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

K § 189 až 197

V § 189 až 197 je upravené konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 6 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Výnimočný stav vyhlasuje prezident Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. m) a čl. 119 písm. n) ústavy].

Núdzový stav vyhlasuje vláda Slovenskej republiky [čl. 119 písm. n) ústavy].

Podľa čl. 102 ods. 3 ústavy podmienky vypovedania vojny, vyhlásenia vojnového stavu, vyhlásenia výnimočného stavu, vyhlásenia núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu ustanoví ústavný zákon.

Na túto ústavnú úpravu nadväzuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.

Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v čl. 4 vymedzuje podmienky, za akých môže a za akých nesmie prezident Slovenskej republiky vyhlásiť výnimočný stav (odseky 1 a 3), dobu, na ktorú možno vyhlásiť výnimočný stav (odsek 2), základné práva a slobody, ktoré môžu byť obmedzené v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas počas výnimočného stavu, aké povinnosti možno uložiť na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území (odseky 4 a 5) a aké prostriedky možno použiť na obnovenie zákonného stavu (odsek 6).

Podľa čl. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu výnimočný stav môže na návrh vlády vyhlásiť prezident len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k teroristickému útoku, k rozsiahlym pouličným nepokojom spojeným s útokmi na orgány verejnej moci, drancovaním obchodov a skladov alebo s inými hromadnými útokmi na majetok alebo dôjde k inému hromadnému násilnému protiprávnemu konaniu, ktoré svojím rozsahom alebo následkami podstatne ohrozuje alebo narušuje verejný poriadok a bezpečnosť štátu, ak ho nemožno odvrátiť činnosťou orgánov verejnej moci a ak je znemožnené účinné

použitie zákonných prostriedkov; výnimočný stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území (odsek 1). Výnimočný stav nemožno vyhlásiť na potlačenie štrajku, o ktorom rozhodol príslušný odborový orgán, alebo výluky, o ktorej rozhodol zamestnávateľ v súlade s predpismi o kolektívnom vyjednávaní, ani na znemožnenie alebo na rozpustenie verejného zhromaždenia občanov v súlade s predpismi upravujúcimi právo na zhromažďovanie, ak na ňom alebo v súvislosti s ním nedôjde ku konaniu, ktoré spĺňa podmienku podľa odseku 1 (odsek 3).

Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v čl. 5 vymedzuje podmienky, za akých môže vláda Slovenskej republiky vyhlásiť núdzový stav (odsek 1), dobu, na ktorú možno vyhlásiť núdzový stav (odsek 2), základné práva a slobody, ktoré môžu byť obmedzené v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas počas núdzového stavu a aké povinnosti možno uložiť na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území (odseky 3 a 4).

Podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu môže vláda vyhlásiť núdzový stav len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.

Činnosť ústavných orgánov počas výnimočného stavu a núdzového stavu je vymedzená v čl. 6 až 10 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Na túto ústavnú úpravu nadväzuje navrhované znenie § 189 až 197.

V § 189 je vymedzený okruh aktívne procesne legitimovaných subjektov na podanie návrhu na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a ďalších na neho nadväzujúcich rozhodnutí s ústavou alebo s ústavným zákonom. So zreteľom na skutočnosť, že do právomoci ústavného súdu patrí nielen rozhodovanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu s ústavnou alebo ústavným zákonom, ale aj o súlade na tieto rozhodnutia nadväzujúcich ďalších rozhodnutí, navrhuje sa, aby takýto návrh mohli podať:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

V § 190 sa vymedzuje, aké rozhodnutia možno napadnúť návrhom na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu s ústavou alebo ústavným zákonom. Navrhuje sa, aby takýmto rozhodnutím boli tieto rozhodnutia:

a)rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu,

b)rozhodnutie o predĺžení výnimočného stavu,

c)rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu,

d)rozhodnutia nadväzujúce na rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu, na rozhodnutie o predĺžení výnimočného stavu alebo na rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu.

Tieto rozhodnutia možno napadnúť jednotlivo alebo spolu všetky vzájomne súvisiace rozhodnutia, a to aj vtedy, keď sa nenapáda samotné rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu.

Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania musí návrh na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)vymedzenie napadnutých rozhodnutí,

b)dôvody, pre ktoré navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za odporujúce ústave alebo ústavnému zákonu.

Ak je to možné, navrhovateľ k návrhu na začatie konania pripojí rovnopis napadnutého rozhodnutia alebo uvedie, kedy a ako sa o rozhodnutí dozvedel.

Návrh na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu je možné podať len v päťdňovej lehote.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania bude ten orgán, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie. Vláda Slovenskej republiky, ak nie je navrhovateľom, má postavenie zúčastnenej osoby.

V konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu musí ústavný súd rozhodnúť v zákonnej deväťdesiatdňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia návrhu na začatie konania.

O návrhu na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu musí ústavný súd rozhodnúť v zákonnej desaťdňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia návrhu na začatie konania.

O návrhu na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento súlad nálezom. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami ústavy alebo ústavného zákona nie je napadnuté rozhodnutie v súlade a napadnuté rozhodnutie zruší.

Počas výnimočného stavu alebo núdzového stavu môže byť situácia značne sťažená. Preto sa navrhuje, aby výroková časť nálezu sa spolu s informáciou o pripojenom odlišnom stanovisku vyhlasovala prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a aby sa rozhodnutie ústavného súdu doručovalo nielen účastníkom konania, ale aj predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.

K § 198 až 205

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 7 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 ústavy.

Čl. 154d ústavy ustanovuje, že:

a)predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že sudca bude riadne vykonávať funkciu sudcu, sa vzťahujú aj na sudcu ustanoveného do funkcie sudcu pred 1. septembrom 2014 (odsek 1 prvá veta),

b)o prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom 2014 rozhoduje na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia sudcu Súdna rada Slovenskej republiky uznesením (odsek 1 druhá veta),

c)podrobnosti o rozhodovaní Súdnej rady Slovenskej republiky o prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, vrátane spôsobu vyjadrenia sudcu k podkladom, ustanoví zákon (odsek 1 tretia veta),

d)proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 možno podať sťažnosť, o ktorej rozhodne ústavný súd; podrobnosti ustanoví zákon (odsek 2),

e)v prípade, ak sudca ustanovený do funkcie pred 1. septembrom 2014 nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, podľa právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 alebo podľa právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa odseku 2 zamietol, Súdna rada Slovenskej republiky navrhne prezidentovi odvolať sudcu (odsek 3 prvá veta),

f)nesplnenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, je dôvodom na odvolanie sudcu (odsek 3 druhá veta).

Na túto právnu úpravu reaguje právna úprava čl. 147 ods. 1 ústavy, ktorá zveruje do právomoci prezidenta Slovenskej republiky odvolať na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

a)na základe právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 1 alebo

b)na základe právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa čl. 154d ods. 2 zamietol.

Navrhovaná právna úprava v § 198 až 205 ustanovuje pravidlá na konanie a rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky o prijatí stanoviska, či sudca ustanovený do funkcie sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky, podľa ktorého sudca nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, je sudca, na ktorého sa toto uznesenie vzťahuje. Aktívnu procesnú legitimáciu navrhovaná právna úprava priznáva aj ministrovi spravodlivosti v prípade, ak súdna rada rozhodla, že sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti napriek tomu, že takýto záver neodôvodňujú podklady Národného bezpečnostného úradu.

Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí sťažnosť proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci predpokladov sudcovskej spôsobilosti musí obsahovať aj označenie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky, proti ktorému sťažovateľ podáva sťažnosť.

Negatívne rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky týkajúce sa predpokladov sudcovskej spôsobilosti bude mať nepochybne zásadný vplyv na ďalší profesijný život dotknutého sudcu. Preto sa navrhuje priznať odkladný účinok rozhodnutiu súdnej rady, proti ktorému smeruje sťažnosť podaná sudcom.

Navrhuje sa, aby za podmienok ustanovených týmto zákonom bolo možné podať sťažnosť proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky v lehote 30 dní od doručenia uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky, proti ktorému sťažovateľ podáva sťažnosť.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je Súdna rada Slovenskej republiky.

Konanie o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 ústavy možno začať len na základe sťažnosti podanej sťažovateľom. Preto v prípade, ak sťažovateľ vezme ústavnú sťažnosť späť, súd konanie o ústavnej sťažnosti zastaví. Ide o uplatnenie dispozičnej zásady.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko Súdnej rady Slovenskej republiky, ku ktorému je Súdna rada Slovenskej republiky povinná pripojiť podklad Národného bezpečnostného úradu, ako aj napadnuté uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky, zápisnicu z hlasovania, zápisnicu zo zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky a zvukový záznam zo zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky. Predseda ústavného súdu si vyžiada aj stanovisko riaditeľa Národného bezpečnostného úradu.

Ústavný súd taktiež umožní účastníkom konania vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcich z podkladov získaných od Súdnej rady Slovenskej republiky a Národného bezpečnostného úradu. S cieľom zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti podanej proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa navrhuje priznať ústavnému súdu právomoc nahliadnuť do materiálov Národného bezpečnostného úradu, z ktorých sa poskytli podklady Súdnej rade Slovenskej republiky pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti.

O sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 ústavy rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

V prípade, ak ústavný súd vyhovie podanej sťažnosti, uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie, v ktorom je Súdna rada Slovenskej republiky viazaná právnym názorom ústavného súdu. V opačnom prípade ústavný súd sťažnosť zamietne a uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky potvrdí.

K § 206 až 213

V § 206 až 213 je upravené konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti.

Podľa čl. 86 písm. i) ústavy do pôsobnosti Národnej rady slovenskej republiky patrí uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon.

Podľa čl. 129a ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s ústavou. Ústavný súd začne konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) bez návrhu; čl. 125 ústavy sa použije primerane.

Podľa čl. 131 ods. 1 štvrtej vety ústavy ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a ústavy neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, konanie sa zastaví.

Nadväzujúc na ústavnú úpravu navrhovaná právna úprava v § 206 až 213 stanovuje podrobnosti o konaní a rozhodovaní ústavného súdu o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti.

Špecifikom konania o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti je, že na rozdiel od iných konaní sa nebude začínať na návrh, ale začne sa dňom vyhlásenia uznesenia schváleného Národnou radou Slovenskej republiky podľa č. 86 písm. i) ústavy v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené sa navrhuje, aby jediným účastníkom konania bola Národná rada Slovenskej republiky, o uznesení ktorej sa bude konať.

Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bude mať postavenie zúčastnenej osoby, ak sa bude konať o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia. Prezident Slovenskej republiky bude mať postavenie zúčastnenej osoby, ak sa bude konať o uznesení, ktorým sa zrušila individuálna milosť.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu obligatórne vyžiada stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky spolu s pripojeným záznamom o diskusii na jej schôdzi k uzneseniu schválenému Národnou radou Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) ústavy, stanovisko prezidenta Slovenskej republiky a stanovisko vlády Slovenskej republiky, ktoré za vládu Slovenskej republiky predloží Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

V záujme zabezpečenia právnej istoty osôb dotknutých uznesením Národnej rady Slovenskej republiky schváleným na základe čl. 86 písm. i) ústavy sa navrhuje stanoviť šesťdesiatdňovú lehotu na rozhodnutie ústavného súdu plynúcu odo dňa začatia konania vo veci samej.

O otázke súladu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ústavný súd môže v šesťdesiatdňovej lehote buď nálezom vysloviť, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti je v súlade s ústavou, alebo ústavný súd môže nálezom vysloviť, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti nie je v súlade s ústavou.

V prípade, ak by ústavný súd v šesťdesiatdňovej lehote nestihol rozhodnúť, tak konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti uznesením zastaví. V zmysle čl. 131 ods. 1 štvrtej vety ústavy sa konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo

individuálnej milosti zastaví aj v prípade, ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a ústavy neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov.

Rozhodnutie ústavného súdu o zastavení konania alebo zamietnutí vytvára prekážku veci rozhodnutej, ktorá vylučuje ďalší prieskum uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti ústavným súdom. Táto právna úprava vychádza z princípu, že ak sa pripustí súdna kontrola aktov ústavodarnej moci, tak táto kontrola musí byť časovo obmedzená a nemôže byť v rozpore s postavením Národnej rady slovenskej republiky ako jediného suverénneho ústavodarcu. Znamená to, že v prípade, ak ústavný súd meritórne nerozhodne v stanovenej šesťdesiatdňovej lehote, musí to mať de facto rovnaký následok, ako keby ústavný súd vyslovil, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti je v súlade s ústavou.

Navrhuje sa, aby sa na konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti subsidiárne aplikovali všeobecné ustanovenia o konaní pred ústavným súdom, ako aj ustanovenia upravujúce konanie o súlade právnych predpisov.

K § 214 až 220

Navrhovaná právna úprava § 214 až 220 vyplýva z čl. 133 ústavy, ktorý s účinnosťou od 1. septembra 2014 umožňuje podať proti rozhodnutiu ústavného súdu opravný prostriedok v prípade, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ide o právnu úpravu, účelom ktorej bolo vytvoriť ústavné predpoklady pre rešpektovanie rozhodnutí medzinárodných súdnych inštitúcií, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom je ten, kto bol účastníkom konania pred ústavným súdom a v koho prospech orgán medzinárodnej organizácie rozhodol.

Okrem všeobecných náležitostí návrh na obnovu konania musí obsahovať aj označenie rozhodnutia ústavného súdu, proti ktorému smeruje a označenie rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie, o ktoré svoj návrh na obnovu konania opiera.

Navrhuje sa, aby za podmienok ustanovených týmto zákonom bolo možné podať proti právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu návrh na obnovu konania v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu medzinárodnej organizácie stalo konečným alebo keď návrh na obnovu konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o návrhu na obnovu konania je ten, kto bol účastníkom konania pred ústavným súdom, obnova ktorého sa navrhuje; samozrejme, ak nie je navrhovateľom.

Navrhuje sa, aby o návrhu na obnovu konania, ktorý smeruje proti rozhodnutiu pléna ústavného súdu, rozhodovalo plénum ústavného súdu a o návrhu na obnovu konania, ktorý smeruje proti rozhodnutiu senátu ústavného súdu, rozhodoval iný senát ústavného súdu.

Ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne neopodstatnený uznesením odmietne.

Ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania. Ak na základe návrhu na obnovu konania ústavný súd obnovu konania povolí, znovu prerokuje pôvodný návrh na začatie konania, pričom vychádza z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.

Ústavný súd povolí obnovu konania, ak zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu. V prípade, že povolí obnovu konania, zruší napadnuté rozhodnutie ústavného súdu, prípadne aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, ak to vyplýva z právneho názoru uvedeného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a ak je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania. V obnovenom konaní potom prerokuje pôvodný návrh na začatie konania, vychádzajúc pritom z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.

K § 221 až 229

V § 221 až 229 je upravená právomoc ústavného súdu v disciplinárnych veciach a imunitných veciach. Navrhovaná právna úprava vyplýva zo znenia čl. 136 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje:

„Ústavný súd dáva súhlas na vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora. Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi.“.

V § 221 až 225 je upravená disciplinárna právomoc ústavného súdu voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky sú:

a)najmenej tri pätiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania pred ústavným súdom je ten ústavný činiteľ, proti ktorému návrh na začatie disciplinárneho konania smeruje.

Navrhovaná právna úprava vymedzuje subjektívnu i objektívnu lehotu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Subjektívna lehota je šesť mesiacov. Začína plynúť odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že osoba, voči ktorej návrh na začatie disciplinárneho konania smeruje, sa dopustila disciplinárneho previnenia. Objektívna lehota je dvojročná To znamená, že návrh na začatie

disciplinárneho konania musí byť ústavnému súdu podaný najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď sa ten, proti komu návrh smeruje, dopustil disciplinárneho previnenia. Ide o prekluzívnu lehotu, po uplynutí ktorej disciplinárne konanie nemožno začať.

V disciplinárnom konaní proti predsedovi alebo podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupuje ústavný súd podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V disciplinárnom konaní proti generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ústavný súd postupuje podľa zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov. Navrhovaná právna úprava presne vymedzuje rozsah subsidiárnej pôsobnosti týchto osobitných zákonov.

O návrhu na začatie disciplinárneho konania rozhodne ústavný súd uznesením, ktoré nadobudne právoplatnosť dňom, v ktorom ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie disciplinárneho konania. Písomné vyhotovenie uznesenia ústavného súdu musí byť dotknutej osobe doručené bez zbytočného odkladu.

V § 226 až 229 je vymedzené konanie ústavného súdu týkajúce sa rozhodovania ústavného súdu o žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorou žiada o súhlas na vzatie do väzby sudcu okresného súdu, krajského súdu, Špecializovaného trestného súdu alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (odsek 1) alebo žiadosti prezidenta Slovenskej republiky podanej na návrh príslušného prokurátora, ktorou žiada o súhlas na vzatie do väzby generálneho prokurátora Slovenskej republiky (odsek 2). Ide o právnu úpravu vyplývajúcu z čl. 136 ods. 3 prvej vety ústavy.

Predseda ústavného súdu na základe žiadosti o súhlas na vzatie do väzby bez zbytočného odkladu zvolá plénum ústavného súdu, ktoré vec prerokuje a rozhodne, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, aby sa k nej vyjadrila.

O žiadosti o súhlas na vzatie do väzby rozhodne ústavný súd uznesením, ktoré nadobudne právoplatnosť dňom, v ktorom ústavný súd o tejto žiadosti rozhodol. Písomné vyhotovenie uznesenia ústavného súdu musí byť dotknutej osobe doručené bez zbytočného odkladu.

K § 230 až 233

V týchto ustanoveniach je upravené konanie o neplatnosti právnych predpisov. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 152 ods. 2 a 3 ústavy.

Čl. 152 ústavy je prechodným ustanovením, účelom ktorého je vymedziť vzťah Ústavy Slovenskej republiky k ústavným zákonom, zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom, ktoré boli platné a účinné v čase jej prijatia na území Slovenskej republiky, t.j. k 1. septembru 1992, kedy Slovenská republika spolu s Českou republikou tvorila Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku.

V čl. 152 ods. 1 ústavy je zakotvená generálna recepcia ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov platných a účinných na území Slovenskej republiky v čase prijatia Ústavy Slovenskej republiky za podmienky, že neodporujú novej ústave. Súčasne je v tomto ustanovení zakotvená právomoc príslušných orgánov Slovenskej republiky meniť a zrušovať tieto všeobecne záväzné právne predpisy.

V čl. 152 ods. 2 a 3 ústavy je zakotvená pôsobnosť ústavného súdu rozhodovať o neplatnosti zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

Aktívna procesná legitimácia vyplýva z čl. 152 ods. 3 ústavy. Aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na začatie konania o neplatnosti právnych predpisov sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd v súvislosti s prejednávanou vecou,

e)generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f)verejný ochranca práv, ak ďalšie uplatňovanie právneho predpisu môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je ten orgán verejnej moci, do právomoci ktorého patrí zmena alebo zrušenie napadnutého právneho predpisu.

Na konanie o neplatnosti právnych predpisov sa primerane použijú ustanovenia týkajúce sa konania o súlade právnych predpisov.

O návrhu na začatie konania o neplatnosti právnych predpisov rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

K § 234 až 241

V § 234 až 241 je upravené konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Navrhovaná právna úprava vyplýva z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a zo zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov umožňuje, aby dotknutý verejný funkcionár, ktorému bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie alebo ktorému bola uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, sa domáhal ochrany na ústavnom súde.

Verejnými funkcionármi podľa tohto ústavného zákona sú: prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen vlády Slovenskej republiky, vedúci ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nie je členom vlády Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, predseda a podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, člen Súdnej rady Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej republiky, verejný ochranca práv, predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, štátny tajomník, náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky, riaditeľ Slovenskej informačnej služby, člen Bankovej rady Národnej banky Slovenska, starosta obce, primátor mesta, poslanec mestského zastupiteľstva, poslanec zastupiteľstva mestskej časti v Bratislave a v Košiciach, predseda vyššieho územného celku, poslanec zastupiteľstva vyššieho územného celku, rektor verejnej vysokej školy, predseda a podpredseda Úradu na ochranu osobných údajov, štatutárny orgán

alebo člen štatutárneho orgánu verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, generálny riaditeľ Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, člen Rady pre vysielanie a retransmisiu a riaditeľ jej kancelárie, člen regulačnej rady, predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, predseda Poštového úradu, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, riaditeľ štátneho podniku a člen dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát, člen Rady Slovenskej televízie a člen Rady Slovenského rozhlasu, generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, predseda správnej rady Ústavu pamäti národa, generálny riaditeľ Železníc Slovenskej republiky, člen štatutárneho orgánu Exportno-importnej banky Slovenskej republiky, predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, člen výkonného výboru Fondu národného majetku Slovenskej republiky, predseda a podpredseda Poštového regulačného úradu.

Verejný funkcionár dotknutý rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, obecné zastupiteľstvo, zastupiteľstvo vyššieho územného celku, akademický senát verejnej vysokej školy), ktorým tento orgán verejnej moci rozhodol, že verejný funkcionár stratil svoj mandát alebo funkciu alebo ktorým mu bola uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, je oprávnený podať na ústavný súd v lehote návrh na preskúmanie rozhodnutia o strate mandátu alebo funkcie alebo rozhodnutia, ktorým mu bola uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov. Ak ide o rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o strate mandátu alebo funkcie, táto lehota je 30 dní. Začína plynúť od schválenia rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a ak ide o rozhodnutie výboru o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, začína plynúť od doručenia rozhodnutia výboru o uložení pokuty. Ak ide o rozhodnutie iného príslušného orgánu verejnej moci o strate mandátu alebo funkcie alebo ktorým bola verejnému funkcionárovi uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, táto lehota je 15 dní a začína plynúť od doručenia rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci.

Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci na ústavný súd má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní od jeho doručenia. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné. To však neplatí v prípade, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo verejnej funkcie. Ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa rozhodnutie o strate mandátu alebo verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Právna úprava ustanovená v zákone č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov umožňuje, aby dotknutý verejný funkcionár, ktorý stratil funkciu alebo ktorému bola uložená pokuta v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, sa domáhal ochrany na ústavnom súde. Verejnými funkcionármi podľa tohto zákona sú predseda a podpredseda Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb. Predseda alebo podpredseda Úradu pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb dotknutý rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorým tento orgán verejnej moci rozhodol, že stratil svoju verejnú funkciu alebo ktorým mu uložil pokutu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, je oprávnený do 30 dní od dourčenia rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií podať na ústavný súd návrh na preskúmanie rozhodnutia o strate verejnej funkcie alebo rozhodnutia o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu verejnej moci má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem prípadu, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata verejnej funkcie. Ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa rozhodnutie o strate verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Podľa navrhovanej právnej úpravy uvedenej v § 234 až 240 ústavný súd v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov preskúma súlad napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci s ústavou a príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Pritom prihliadne iba na tie pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré znamenali porušenie navrhovateľových základných práv a slobôd.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o strate mandátu alebo funkcie alebo rozhodnutia o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je verejný funkcionár dotknutým takýmto rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci.

K návrhu na preskúmanie rozhodnutia musí navrhovateľ pripojiť napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov má odkladný účinok.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

O návrhu na preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov rozhoduje ústavný súd v ustanovenej šesťdesiatdňovej lehote na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci uznesením potvrdí, ak zistí, že je v súlade s ústavou a príslušnými právnymi prepismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Ústavný súd nálezom zruší rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci a vec mu vráti na ďalšie konanie, ak zistí, že

a)rozhodnutie nie je v súlade s ústavou alebo príslušnými právnymi prepismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,

b)rozhodnutie je nepreskúmateľné alebo že

c)príslušný orgán verejnej moci nedostatočne alebo nesprávne zistil skutkový stav.

Rozhodnutie ústavného súdu je konečné. To neplatí, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republiky viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo verejnej funkcie, a ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa také rozhodnutie o strate mandátu alebo verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Navrhované znenie § 241 sa netýka verejných funkcionárov, ale štatutárnych orgánov orgánov verejnej moci a štatutárnych orgánov právnických osôb, ktorým orgán verejnej moci uložil pokutu za nesplnenie ich zákonnej povinnosti oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je štatutárny orgán orgánu verejnej moci a štatutárny orgán právnickej osoby dotknutý rozhodnutím o uložení pokuty.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Návrh na preskúmanie rozhodnutia o uložení pokuty sa musí podať ústavnému súdu do 15 dní od doručenia rozhodnutia o uložení pokuty. Podanie návrhu má odkladný účinok.

Ústavný súd uznesením rozhodne o návrhu do 60 dní od jeho doručenia na ústavný súd. Ak ústavný súd zistí, že návrh nie je dôvodný, uznesením mu nevyhovie. Ak ústavný súd zistí, že návrh je dôvodný, rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci o uložení pokuty uznesením zruší, pričom ak výška pokuty bola uložená v rozpore s ústavou a príslušnými právnymi prepismi, ústavný súd zároveň vráti vec príslušnému orgánu verejnej moci na ďalšie konanie. Dotknutý orgán verejnej moci je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

K § 242 až 251

Navrhované znenie § 242 až 251 obsahuje spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.

V § 242 je zakotvený zákaz zhromažďovať sa v okruhu 100 metrov od budov ústavného súdu alebo od miest, kde ústavný súd pojednáva. Účelom tejto právnej úpravy je vytvoriť podmienky na nezávislé a dôstojné konanie ústavného súdu bez možnosti vytvárať priamy tlak na rozhodovaciu činnosť sudcov ústavného súdu. Toto legislatívne opatrenie nezasahuje do podstaty zhromažďovacieho práva. S totožným legislatívnym opatrením sa možno stretnúť napr. aj pri Ústavnom súde Českej republiky.

V § 243 sa vymedzuje, že podrobnosti o organizácii ústavného súdu a o konaní pred ním upravuje spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu, ktorý schvaľuje plénum ústavného súdu. Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu schválený plénom ústavného

súdu sa zverejní v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, aby sa s ním mohli oboznámiť aj účastníci konania pred ústavným súdom.

Rozvrh práce ústavného súdu prijíma plénum ústavného súdu, ktoré taktiež rozhodne aj o jeho prípadných zmenách a dodatkoch. Rozvrh práce ústavného súdu obsahuje najmä zloženie senátov ústavného súdu s uvedením predsedu senátu ústavného súdu a ďalších členov senátu ústavného súdu, určenie príslušnosti senátov ústavného súdu na prerokovanie veci, určenie príslušnosti senátov ústavného súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu ústavného súdu, určenie spôsobu dočasného zastúpenia neprítomného alebo vylúčeného predsedu senátu ústavného súdu alebo člena senátu ústavného súdu, určenie spôsobu náhodného prideľovania vecí v pléne ústavného súdu a v senátoch ústavného súdu a určenie pojednávacích dní pléna ústavného súdu a senátov ústavného súdu. Rozvrh práce ústavného súdu, akom aj jeho zmeny a dodatky sa zverejňujú na webovom sídle ústavného súdu, čím sa zabezpečí reálna verejná kontrola činnosti ústavného súdu. Rozvrh práce sa spravidla prijíma na kalendárny rok, ale navrhovaná právna úprava nebráni tomu, aby bol prijatý aj na iné obdobie. Takýto postup môže byť vhodný najmä v kalendárnom roku, v ktorom sa obmeňuje časť sudcovského zboru.

V § 244 sa vymedzuje, že za vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa sa na účely tohto zákona považuje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou; ak bolo vysokoškolské vzdelanie získané najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby išlo v oboch stupňoch o vzdelanie v študijnom odbore právo.

V § 245 sa vymedzuje, že rozpočet kancelárie ústavného súdu tvorí v štátnom rozpočte Slovenskej republiky samostatnú kapitolu.

Ide o právnu úpravu, ktorá sa preberá z platného znenia § 77 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

Samostatná kapitola v štátnom rozpočte zvyšuje mieru nezávislosti ústavného súdu na výkonnej moci a zodpovedá jeho postaveniu v systéme ústavných orgánov. Úlohy spojené s ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením ústavného súdu plní Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky. Samotný ústavný súd (zbor sudcov) sa zaoberá rozhodovacou činnosťou vo veciach, rozhodovanie ktorých patrí do pôsobnosti ústavného súdu. Sudcovia ústavného súdu sa preto okrem schvaľovania určených základných ekonomických dokumentov (návrh rozpočtu, záverečného účtu atď.) nezaoberajú a ani nemajú zaoberať bežnou finančnou stránkou zabezpečujúcou činnosť ústavného súdu. Preto samostatnú kapitolu v štátnom rozpočte tvorí rozpočet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky a nie samotný ústavný súd. Rovnaký prístup použil zákonodarca v rozpočtových pravidlách aj pri rozpočtovej kapitole Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky a Úradu vlády Slovenskej republiky.

Navrhovaná právna úprava § 247 až 251 obsahuje prechodné ustanovenia, ktoré upravujú vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave.

V § 246 ods. 1 sa ustanovuje, že, ak nie je ustanovené inak, konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa tohto zákona. V § 246 ods. 2 sa

ustanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V § 246 ods. 3 sa ustanovuje, že na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

V § 247 ods. 1 sa v záujme zachovania kontinuity ustanovuje, že v prípade, ak plénum ústavného súdu nerozhodne inak, ostáva doteraz vydaný spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu, v rozsahu v akom neodporuje tomuto zákonu, v platnosti až do schválenia nového spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu plénom ústavného súdu. Obdobne sa v § 248 ods. 2 v záujme zachovania kontinuity ustanovuje, že v prípade, ak plénum ústavného súdu nerozhodne inak, ostáva platný rozvrh práce ústavného súdu, v rozsahu v akom neodporuje tomuto zákonu, v platnosti až do schválenia nového rozvrhu práce ústavného súdu plénom ústavného súdu.

V § 248 sa vylučuje konanie súdu o ústavnej sťažnosti v prípade, ak ústavný súd už vo veci rozhodol v konaní o ústavnej sťažnosti, v konaní o podnete alebo v konaní o sťažnosti podľa doterajších predpisov.

V § 249 sa potvrdzuje kontinuita kancelárie ústavného súdu a zachovanie doterajších štátnozamestnaneckých pomerov a pracovných pomerov zamestnancov kancelárie ústavného súdu.

V § 250 sa priznáva nárok sudcom ústavného súdu, ktorí vykonávali funkciu sudcu ústavného súdu predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ako aj ich pozostalým, vo výške a za podmienok ustanovených v § 26 novej právnej úpravy, pričom príplatok k dôchodku pozostalých je od účinnosti príslušných ustanovení príspevkom pozostalým.

Navrhované znenie § 251 je zrušovacím ustanovením, ktorým sa zrušuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

K prílohám č. 1 a 2

V prílohe č. 1 sú aktualizované charakteristiky platových tried štátnych zamestnancov v Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V prílohe č. 2 sa upravuje platové ohodnotenie zamestnancov Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Platové tarify navrhované v prílohe č. 2 nemajú žiaden vplyv na rozpočet verejnej správy, keďže ide o platové tarify, ktorých výška zodpovedá platovým tarifám účinným od 1. januára 2018.

K čl. II

(zákon č. 301/2005 Z. z.)

Predmetom právnej úpravy uvedenej v čl. II je novelizácia zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších prepisov. Doplnenie Trestného poriadku je nevyhnutné, aby sa umožnila obnova trestného konania ako dôsledok rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu v oblasti trestného práva, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak na jeho základe bol vydaný právoplatný rozsudok, ktorý ešte nebol vykonaný.

K čl. III

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.)

K bodu 1

V tomto prípade ide o zmenu vyvolanú novelizáciou Ústavy Slovenskej republiky, kde sa v čl. 84 ods. 3 navrhuje zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodu 2

Ide o spresnenie právnej úpravy tak, aby sa kandidát na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky mohol prezentovať aj s ohľadom na svoju odbornú publikačnú činnosť.

K bodu 3

Na účely posilnenia verejného prvku schôdze Ústavnoprávneho výboru sa navrhuje doplnenie právnej úpravy tak, aby bol zabezpečený mechanizmus účasti verejnosti aj nad rámec priestorových možností miestnosti, kde štandardne prebiehajú schôdze tohto výboru.

K bodu 4

V rámci zmeny § 116a ods. 3 sa navrhuje, aby prezident Slovenskej republiky bol pozývaný na rokovanie Ústavnoprávneho výboru, pričom prezident sa môže nechať zastúpiť po vzore zastúpenia prezidenta uvedeného v § 90 ods. 4 súčasného znenia rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto prípade je potrebné uviesť, že účasť prezidenta Slovenskej republiky na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky (v pléne, aj vo výboroch) je v súčasnosti dostatočným spôsobom riešená už v platnom znení rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.

Ďalej sa navrhuje upraviť obsahové zameranie otázok (pozri nový odsek 7), ktoré možno klásť kandidátom na rokovaní výboru, a to tak, aby sa tieto tematicky týkali najmä všeobecných koncepčných právnych vedomostí, rozhodovacej činnosti ústavného súdu a medzinárodných súdov, sudcovskej filozofie, etických štandardov, ochrany ľudských práv, výkladu práva, doktrín ústavného súdu a poslania sudcu ústavného súdu. V tomto prípade ide o demonštratívny výpočet. Právna úprava sa týka ako otázok, ktoré kladú poslanci a prezident, tak aj otázok, ktoré kladie verejnosť (pozri nový odsek 6).

Poslednou zmenou je rozšírenie osobnej prezentácie kandidáta aj o publikačnú činnosť, účasť na prednáškach, seminároch a vedeckých konferenciách.

Vzhľadom na rozsah navrhovaných zmien sa navrhuje naformulovať celé ustanovenie nanovo.

K bodu 5

Navrhuje sa predĺžiť lehotu minimálneho trvania zverejnenia materiálov, ktoré sú súčasťou návrhu na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu na 45 dní, a to s ohľadom na vytvorenie dlhšieho časového priestoru pre verejnosť pri oboznamovaní sa s uchádzačkami o funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodu 6

Navrhuje sa právna úprava, ktorá umožní verejnosti klásť otázky kandidátom na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Aj pre tieto otázky platia pravidlá zavádzané v odseku 3 (vecná limitácia obsahu otázok). Týmto ustanovením nie je dotknutá možnosť udeliť slovo komukoľvek na rokovaní výboru, a to podľa doteraz platných pravidiel. Súčasne s cieľom zvýšiť publicitu verejného vypočutia osôb, ktoré sa uchádzajú o post sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby sa zo schôdze Ústavnoprávneho výboru uskutočňoval audiovizuálny prenos, ktorý zabezpečí Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky (odsek 7).

K bodu 7

Navrhované ustanovenie predstavuje prechodné ustanovenie súvisiace s voľbou sudcov ústavného súdu, ktorá sa uskutoční v roku 2018, bezprostredne po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. V zmysle uvedeného prechodného ustanovenia sa pri tejto voľbe materiály, ktoré sú súčasťou návrhu na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu, zverení národná rada na svojom webovom sídle najmenej 15 dní pred schôdzou ústavnoprávneho výboru, na ktorej sa prerokujú návrhy na voľbu kandidátov na sudcu ústavného súdu. Z uvedeného vyplýva, že lehota 15 dní platí len pre prvú voľbu sudcov ústavného súdu, ktorá sa uskutoční po nadobudnutí účinnosti navrhovanej právnej úpravy (t. j. 1. novembra 2018), pričom pre ďalšie, nasledujúce voľby ústavných sudcov bude platiť lehota najmenej 45 dní, ako je ustanovená v navrhovanom znení § 116a ods. 5.

K čl. IV

(zákon č. 385/2000 Z. z.)

K bodu 1

Do § 17 upravujúceho dôvody zániku funkcie sudcu sa v nadväznosti na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky in concreto vloženiu nového čl. 146a do Ústavy Slovenskej republiky dopĺňa ďalší dôvod zániku funkcie sudcu ex constitutione, ktorý spočíva v dovŕšení 68. roku veku sudcu. Uvedené je potrebné zohľadniť aj v právnej úprave na úrovni zákona. V nadväznosti na uvedené a vychádzajúc z textu novelizovaného čl. 146a Ústavy Slovenskej republiky, sudcovi, ktorý dovŕšil 68. rok veku zaniká funkcia sudcu k 31. decembru toho kalendárneho roka, v ktorom tento vek dosiahol.

K bodom 2 až 5

Doposiaľ podľa znenia § 18 ods. 2 bol prezident oprávnený na návrh súdnej rady sudcu odvolať z dvoch dôvodov. Jednak pokiaľ sudcovi zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti, a druhým dôvodom pre takéto odvolanie bolo dosiahnutie veku 65 rokov. Uvedené znenie odzrkadľovalo text čl. 147 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, avšak v nadväznosti na novelizáciu citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, v rámci ktorej prišlo k vypusteniu druhého dôvodu spočívajúceho v dovŕšení veku 65 rokov je potrebné zohľadniť túto zmenu aj v právnej úprave na úrovni zákona. V nadväznosti na uvedené sa tak z § 18 ods. 2 vypúšťa dôvod spočívajúci v dovŕšení veku 65 rokov, na základe ktorého bol prezident oprávnený na návrh súdnej rady sudcu odvolať.

Na vyššie uvedené reaguje aj navrhovaná zmena v § 18 ods. 3, § 21 ods. 1 a § 38 ods. 2, kde sa vypúšťa vnútorný odkaz na dôvod spočívajúci v dovŕšení veku 65 rokov, pre ktorý mohol prezident na návrh súdnej rady odvolať sudcu.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1

V § 15 ods. 1 písm. c) je upravená pôsobnosť generálneho prokurátora vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania vo volebných veciach, pričom v nadväznosti na navrhovanú právnu úpravu obsiahnutú v čl. I, v navrhovanom ustanovení § 157 ods. 2 a 3, ktorá upravuje aktívnu procesnú legitimáciu pre podanie návrhu na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do národnej rady, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu je tak potrebné zosúladiť s touto navrhovanou úpravou aj znenie § 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. , z ktorého sa vypúšťa oprávnenie generálneho prokurátora podať návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do národnej rady, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu, nakoľko v zmysle navrhovanej úpravy v čl. I, § 157 ods. 1 generálny prokurátor disponuje už len aktívnou legitimáciou vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky.

K bodu 2

V § 15 ods. 1 písm. e) je upravená pôsobnosť generálneho prokurátora vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, pričom v nadväznosti na navrhovanú právnu úpravu obsiahnutú v čl. I, v navrhovanom ustanovení § 169, ktorá upravuje aktívnu procesnú legitimáciu pre podanie návrhu na začatie konania o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je potrebné s takouto úpravou zosúladiť aj dotknuté ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a to vypustením písmena e), nakoľko v zmysle navrhovaného čl. I § 169 generálny prokurátor už nedeponuje aktívnom legitimáciou vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

K bodu 3

V § 15 ods. 2 je upravená povinnosť generálneho prokurátora podať v konaní o súlade právnych predpisov realizovaným pred ústavným súdom, stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu. Navrhuje sa doplnenie povinnosti generálneho prokurátora podať stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu aj v konaní o neplatnosti právnych predpisov.

K bodu 4

V § 15 ods. 3 je upravená povinnosť generálneho prokurátora podať v konaní o preskúmaní rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia realizovaným pred ústavným súdom, stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu. S ohľadom na navrhovanú právnu úpravu obsiahnutú v čl. I, v navrhovanom ustanovení § 97 v spojení s navrhovanými § 180 a nasl., je potrebné s takouto úpravou zosúladiť aj dotknuté ustanovenie § 15 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. a to doplnením povinnosti generálneho prokurátora podať stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu v konaní o súlade medzinárodných zmlúv.

K čl. VI

(zákon č. 461/2003 Z. z.)

K bodom 1 až 3

Predmetom právnej úpravy uvedenej v čl. IV je novelizácia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Doplnené ustanovenia upravujú vylúčenie nároku na výplatu nemocenských dávok (nemocenské, ošetrovné a materské) počas obdobia, v ktorom sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky pre dočasnú pracovnú neschopnosť nemôže vykonávať svoju funkciu, ak mu za toto obdobie, patria náhrady na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí podľa príslušných ustanovení čl. I.

Cieľom tejto právnej úpravy je vylúčiť súbežné poberanie náhrad na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí, ktoré však nepredstavujú príjem za vykonanú prácu (v tomto prípade nie je možné uplatniť vylúčenie súbehu nároku na nemocenskú dávku a príjmu podľa § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení) a uvedených nemocenských dávok, ktoré predstavujú náhradu príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, ošetrovania blízkej osoby a zabezpečovania starostlivosti o dieťa.

K čl. VII

(zákon č. 462/2003 Z. z.)

Predmetom právnej úpravy uvedenej v čl. IV je novelizácia zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o náhrade príjmu“). Doplnené ustanovenie upravuje vylúčenie nároku na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti počas obdobia, v ktorom sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky pre dočasnú pracovnú neschopnosť nemôže vykonávať svoju funkciu, ak mu za toto obdobie, patria náhrady na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí podľa príslušných ustanovení čl. I.

Cieľom tejto právnej úpravy je vylúčiť súbežné poberanie náhrad na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí, ktoré však nepredstavujú príjem za vykonanú prácu (v tomto prípade nie je možné uplatniť vylúčenie súbehu nároku na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti a príjmu podľa § 4 zákona o náhrade príjmu) a náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti podľa zákona o náhrade príjmu.

K čl. VIII

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

Vzhľadom na doplnenie právnej úpravy bezúhonnosti kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa bude preukazovať odpisom z registra trestov, sa musí vykonať aj súvisiaca zmena zákona o registri trestov.

K čl. IX

(účinnosť)

Navrhuje sa účinnosť 1. novembra 2018, okrem čl. I § 1 až 13, § 16 až 28 a § 32 až 252, čl. II, čl. V až čl. VII, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. marca 2019.

V zmysle vyššie uvedeného sa tak navrhuje tzv. delená účinnosť. Účinnosť od 1. novembra 2018 reaguje na simultánne predloženú novelu ústavy a navrhuje sa pri dotknutých ustanoveniach návrhu zákona, ktoré bezprostredne súvisia s voľbou kandidátov na sudcu ústavného súdu a to vo vzťahu k zavedeniu zákonných predpokladov pre ustanovenie do funkcie sudcu ústavného súdu (čl. I § 14), ďalej vo vzťahu k ustanoveniam týkajúcim sa otázok súvisiacich s procesom voľby (čl. I § 15, čl. III), vrátane ustanovenia, ktoré súvisí s vydaním dokladu preukazujúceho bezúhonnosť kandidátov na sudcu ústavného súdu (čl. VIII.).

Účinnosť od 1. novembra sa taktiež navrhuje pri ustanoveniach, ktoré reagujú na simultánne predloženú novelu ústavy vo vzťahu k zániku funkcie sudcu, ex constitutione, ak tento dosiahol vek 70 rokov a taktiež vo vzťahu k vypusteniu oprávnenia prezidenta Slovenskej republiky odvolať na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov (čl. IV). Okrem uvedeného sa účinnosť od 1. novembra 2018 navrhuje aj pri ustanoveniach upravujúcich postavenie Kancelárie ústavného súdu ( čl. I § 29 až 31), nakoľko príloha č. 2 návrhu zákona upravujúca platové tarify štátnych zamestnancov kancelárie ústavného súdu kopíruje aktuálne platné platové tarify, ktoré sa však majú na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa zvyšovať od 1. januára 2019 o 10%. Ak by teda