predstavuje aj zakotvenie inštitútu referenda v druhom oddiele piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky. Účelom referenda je teda zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľom primárnej (originálnej) moci, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle (bližšie pozri: I. ÚS 22/2000. Uznesenie z 3. mája 2000, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 377). Inštitút referenda tak predstavuje jedinečnú možnosť občanov podieľať na správe veci verejných priamo. Napriek tomu spoločenská realita ukazuje, že inštitút referenda je v súčasnej praxi nefunkčný v porovnaní s inými európskymi štátmi. Opačné spoločenské reálie ukazuje príklad Švajčiarskej konfederácie, kde má inštitút referenda silné postavenie. Od vzniku samostatného štátu v r. 1993 sa na Slovensku referendum uskutočnilo celkovo osemkrát. Z tohto počtu: jedno referendum bolo zmarené, šesť bolo neúspešných pre nedostatočnú účasť a iba jediné referendum bolo úspešné, t.j. referendum konané 3. apríla 2004, ktorým sa rozhodovalo o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. Účasť oprávnených voličov na úspešnom referende však len tesne prekročila 50% kvórum vyžadované čl. 98 Ústavy Slovenskej republiky pre platnosť výsledkov referenda.
Analýza inštitútu referenda súbežne s aplikačnou praxou poukazujú na fatálnu slabinu ústavnoprávnej úpravy referenda – je ňou dikcia čl. 98 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžadujúca účasť najmenej 50% oprávnených voličov pre platnosť výsledkov referenda (ďalej len „referendové kvórum“). Vzhľadom na historické skúsenosti možno konštatovať, že striktná a nespravodlivá požiadavka 50% referendového kvóra de facto paralyzuje využitie tohto základného inštitútu priamej demokracie.
Referendum predstavuje jediný inštitút priamej demokracie, ktorým môžu občania Slovenskej republiky rozhodnúť o najzávažnejších otázkach verejného záujmu. „Právo občanov podať petíciu za vyhlásenie referenda im poskytuje možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by parlament nepostupoval v zhode s predstavou občanov. To jest, ak by o niektorých dôležitých otázkach nechcel alebo nedokázal rozhodnúť. V teoretickej rovine je referendum určitou “poistkou” občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal “poradiť” od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.”(PL. ÚS. 42/95. Nález z 2. mája 1996. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky. s. 88-89). Uvedený judikát Ústavného súdu Slovenskej republiky najvýstižnejšie ilustruje dôležitosť referenda. Referendum umožňuje občanom priamo participovať na tvorbe verejných politík a na správe vecí verejných, čo naberá mimoriadny význam aj v aktuálnom v prípade, ak NR SR nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže prijať potrebné rozhodnutie.
Referendum tak plní dve dôležite funkcie – kontrolnú a iniciatívnu. Kontrolná funkcia znamená verejnú kontrolu občanov nad tvorbou verejných politík a rozhodovania v rámci NR SR. Iniciatívna funkcia umožňuje občanom prijať dôležité rozhodnutia, ktoré sú potrebné, ale NR SR nie je schopná ich uskutočniť. Priama účasť občanov na správe vecí verejných tak môže byť obzvlášť žiaduca v období politických kríz, kedy riadna činnosť NR SR môže byť z politických príčin oslabená. Z týchto dôvodov je funkčnosť inštitútu referenda nevyhnutná.
Napriek mimoriadnemu významu referenda v súčasnosti nastavený inštitút referendového kvóra de facto eliminuje možnosť konania úspešného referenda. Z tohto dôvodu je potrebné zvážiť opodstatnenosť takejto striktnej úpravy v čl. 98 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Štatistické údaje ukazujú, že volebná účasť pri „najmenej zaujímavých voľbách“, ako sú voľby do Európskeho parlamentu alebo do orgánov samosprávnych krajov, osciluje od 13 do 20 %. Volebná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004 bola 16,96 % voličov, v roku 2009