DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky v časti Trestná politika a väzenstvo, ktoré v tejto časti napĺňa. Návrhom zákona ďalej dochádza k realizácii Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2017, Akčného plánu boja proti daňovým podvodom 2017 – 2018 a Akčného plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu.

Návrh zákona bol vypracovaný v rámci pracovnej skupiny zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Nosnou právnou úpravou je samotný zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku (čl. I). Cieľom tejto právnej úpravy je zaviesť režim správy majetku zaisteného, najmä na účely trestného konania, pričom táto právna úprava sa však bude používať aj v rámci iných procesov (napr. daňové konanie, vykonávanie medzinárodných sankcií, či preukazovanie pôvodu majetku). Návrh zákona v čl. I upravuje niektoré ustanovenia procesného charakteru týkajúce sa zaisťovania majetku a zároveň ustanovuje správcu zaisteného majetku, ktorým bude Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. S navrhovanou úpravou v čl. I úzko súvisí rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v Trestnom poriadku (čl. III).

V čl. II sa vykonáva novelizácia Trestného zákona, v rámci ktorej sa navrhuje úprava niektorých tzv. daňových trestných činov, a to v nadväznosti na schválený Akčný plán boja proti daňovým podvodom 2017 – 2018 (napr. marenie výkonu správy daní). Súčasne dochádza v nadväznosti na požiadavky aplikačnej praxe k precizovaniu niektorých skutkových podstát trestných činov a zavádza sa nová skutková podstata trestného činu výroba a držba prostriedkov určených na krádež.

V rámci novelizácie Trestného poriadku (čl. III) sa návrh zákona zameriava primárne na rozšírenie inštitútov slúžiacich na zaistenie majetku určeného na páchanie trestných činov alebo ktorý je výnosom z trestnej činnosti (zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie obchodného podielu, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie náhradnej hodnoty). V tejto súvislosti sa navrhuje umožniť zaistenie majetku aj v rámci postupu pred začatím trestného stíhania. Súčasne sa vymedzuje vzťah medzi Trestným poriadok a novým zákonom uvedeným v čl. I. V nadväznosti na Akčný plán boja proti daňovým podvodom 2017 – 2018 sa rozširuje využitie agenta, ktorý nie je príslušníkom Policajného zboru aj na oblasť daňových trestných činov, ako aj obzvlášť závažných zločinov spáchaných organizovanou skupinou alebo nebezpečným zoskupením a precizuje sa využitie niektorých procesných inštitútov a zaisťovacích úkonov vo vzťahu ku Kriminálnemu úradu finančnej správy Slovenskej republiky. Poslednú skupinu zmien navrhovaných v Trestnom poriadku tvoria zmeny a doplnenia vychádzajúce z požiadaviek aplikačnej praxe.

V čl. IV sa v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov nanovo vymedzuje pôsobnosť Policajného

zboru pri odhaľovaní daňových únikov, nezákonných finančných operácií, nelegálnych príjmov, nelegálneho majetku, financovania terorizmu a trestnej činnosti. S touto zmenou bezprostredne súvisí aj novelizácia zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vykonávaná v čl. V. Analogická zmena ako v zákone o Policajnom zbore sa navrhuje vykonať aj v zákone č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení (čl. VIII).

V čl. VI dochádza k novelizácii zákona o cenných papieroch, ktorou sa upravuje zabránenie zmarenia zaistenia zaknihovaných cenných papierov v prípadoch ich zmeny na listinnú podobu.

Zmena zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. VII) nadväzuje na nový zaisťovací inštitút v Trestnom poriadku, ktorým je zaistenie obchodného podielu.

Zmena Daňového poriadku (čl. IX) súvisí s právnou úpravou správy zaisteného majetku.

Novelizácia zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií ma za cieľ riešiť niektoré odporúčania Moneyval a zároveň prepojiť tento zákon s právnou úpravou správy zaisteného majetku (čl. X).

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. júla 2018. Odložená účinnosť k 1. januáru 2019 sa navrhuje vo vzťahu k úlohám Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako správcu zaisteného majetku s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky pri výkon navrhovanej pôsobnosti.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie. Návrh zákona nebude mať vplyvy na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy, ani vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti a na služby verejnej správy pre občana.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 31. októbra 2017. Vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila návrh zákona 31. januára 2018.

B.Osobitná časť

K čl. I

K § 1

Navrhované ustanovenie vymedzuje predmet právnej úpravy, ktorým je úprava postupu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správa zaisteného majetku.

Predkladateľ zvolil koncept „vykonávania rozhodnutia o zaistení majetku“. Každé rozhodnutie o zaistení majetku je zákonným podkladom pre uchopenie majetku zo strany štátnych orgánov alebo iné obmedzenie nakladania s majetkom. Akonáhle je vydané rozhodnutie o zaistení majetku, je potrebné pristúpiť k jeho vykonaniu. Vykonanie tohto rozhodnutia spočíva vo faktickom a právnom uchopení majetku, ktorý bol zaistený. Zaistením majetku treba rozumieť dočasné obmedzenie práva nakladať so zaisteným majetkom. Nejde teda o konečné rozhodnutie vo význame konfiškácie, aj keď môže byť využívané práve na dosiahnutie konfiškácie majetku, ak sú splnené zákonné predpoklady pre odňatie majetku dotknutej osoby. Zaistenie majetku sa nedeje samoúčelne, ale vždy sleduje zákonom vymedzený cieľ. Napríklad v trestnom konaní ide o zabezpečenie odňatia majetku, ktorý je výnosom z trestnej činnosti, bol použitý na spáchanie trestného činu, zabezpečenie majetkových nárokov poškodeného alebo na účely zabezpečenia dôkazu. Rovnako je tomu aj v ďalších prípadoch, v ktorých bude prichádzať do úvahy zaistenie majetku, napr. v daňovom konaní, pri vykonávaní medzinárodných sankcií, či preukazovaní pôvodu majetku.

Aj keď zaisťovanie majetku nie je v právnom poriadku novým inštitútom, správa zaisteného majetku predstavuje v súčasnosti problematickú oblasť zaisťovania majetku. V platnom znení Trestného poriadku je tejto otázke venovaná rámcová právna úprava, ktorá sa javí byť z pohľadu aplikačnej praxe nedostatočnou. Uvedené v konečnom dôsledku súvisí aj s absenciou všeobecnej súkromnoprávnej úpravy správy cudzej veci. Z tohto pohľadu má predkladaný návrh zákona ambíciu upraviť podľa povahy veci čo najširšie spektrum otázok spojených so správou majetku, ktorý bol zaistený, a to počas trvania zaistenia majetku a po jeho skončení. Ide o úpravu otázky organizačného zabezpečenia správy zaisteného majetku (kto vykonáva správu), ako aj práv a povinností správcu zaisteného majetku (ako vykonáva správu). Návrh zákona je v časti úpravy správy zaisteného majetku všeobecnou právnou úpravou, ktorú je nevyhnutné vnímať vždy v súvislosti s osobitnými predpismi, ktoré regulujú nakladanie so špecifickými typmi majetku (napr. zbrane, strelivo, drogy, chránené druhy živočíchov a rastlín a pod.). Návrh zákona rešpektuje existenciu týchto osobitných predpisov, ako aj pravidiel pre nakladanie s osobitnými typmi majetku a prikazuje správcovi zaisteného majetku rešpektovať tieto pravidlá.

Návrh zákona nerieši otázku správy majetku, ktorý prepadol v prospech štátu, t.j. majetku, ktorý bol skonfiškovaný. V tomto prípade už nejde o správu cudzieho majetku, ale o správu majetku štátu, ktorá je regulovaná osobitnými predpismi, ktoré predkladaným návrhom zákona nie sú dotknuté. Návrh zákona však upravuje postup správcu zaisteného majetok po tom, čo tento majetok prešiel do vlastníctva štátu tým, že prepadol v prospech štátu alebo bol zhabaný.

Návrh zákona je vnútorne rozdelený do dvoch celkov. Prvý (§ 3 až 9) upravuje postup príslušných orgánov pri zisťovaní majetku, ktorý má byť zaistený alebo bol zaistený, ako aj postup pri samotnom zaisťovaní majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 až 9 sa budú

aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku (§ 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 až 9 je výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d).

Predkladateľ pristúpil k právnej úprave, ktorá vymedzuje v § 1 ods. 1 okruh konaní, v rámci ktorých je možné aplikovať predkladanú právnu úpravu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a jeho správe. Aktuálne navrhovaný výpočet týchto konaní reflektuje závery diskusie k návrhu zákona v rámci pracovnej skupiny. Perspektívne možno tento okruh konaní rozširovať, ak sa to ukáže ako potrebné. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že aplikácia predkladaného návrhu zákona prichádza do úvahy v rámci rôznych konaní, ktoré vedú štátne orgány. Tieto konania sú odlišné svojou povahou, ich práva regulácia je častokrát odlišná, to platí aj rozsah matérie týkajúcej sa zaisťovacích úkonov v týchto konaniach. Vzhľadom na uvedené je preto nutné, aby bol predkladaný návrh zákona vykladaný v intenciách toho-ktorého konania, ktoré generuje rozhodnutia o zaistení majetku alebo jeho časti. Na tento účel sa nevyhnutnom rozsahu vykonáva aj novelizácia súvisiacich právnych predpisov, ktoré upravujú postup pri zaisťovaní majetku. Ide o zmeny a doplnenia Trestného poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V odseku 2 je dotváraná úprava pôsobnosti zákona aj negatívnym spôsobom, keďže sa navrhuje vyňať z režimu návrhu zákona správu majetku, ktorý je dôkazom vo vyššie uvedených konania. Takýto majetok bude spravovať ten subjekt, ktorý ho zaistil.

K § 2

V odsekoch 1 až 4 sa vymedzujú základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú. Zavádza sa definícia majetku, ktorá sa bude aplikovať len na účely tohto predkladaného zákona. V prípade definície majetku predkladateľ vychádza z existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy, najmä z ustanovení Občianskeho zákonníka. Faktom je, že právne predpisy EÚ, z ktorých návrh zákona vychádza, definujú majetok častokrát odlišným spôsobom. Predkladateľ však v tomto prípade preferuje dosiahnutie obsahu definície majetku využitím pojmového aparátu, ktorý používa právny poriadok Slovenskej republiky. Osobitne sa z definície majetku vynímajú jadrový materiál, rádioaktívny odpad, vyhoreté jadrové palivo a inštitucionálny rádioaktívny odpad. Dôvodom pre túto úpravu je rešpektovanie osobitných predpisov, ktoré upravujú nakladanie s týmto majetku. Takáto právna úprava neznamená, že by nešlo o majetok, ktorý nepodlieha zaisteniu, ale zvýrazňuje sa len tým skutočnosť, že takýto majetok nepodlieha režimu správy majetku podľa predloženého návrhu zákona, pričom jeho správa bude zabezpečovaná v súlade so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Vymedzenie pojmu „príslušný orgán“ , ktorým treba rozumieť orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o zaistení majetku. V trestnom konaní ním môže byť policajt, prokurátor alebo súd. V daňovom konaní správca dane. Pri preukazovaní pôvodu majetku ním bude prokurátor. Pri výkone medzinárodných sankcií ten orgán, ktorému prináleží rozhodovať o zaistení majetku na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní

medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

Zavádza sa pojem „dotknutá osoba“. Treba ňou rozumieť tú osobu, ktorá je bezprostredne dotknutá rozhodnutím o zaistení majetku. Napríklad obvinený v trestnom konaní, osoba preverovaná podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku a pod. Nevyhnutne nemusí ísť o vlastníka veci, ale môže ísť aj o osobu, ktorá ma konkrétnu vec v držbe.

Návrh zákona vymedzuje obsah pojmu správa majetku, pričom sa vychádza z obdobnej definície v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Zároveň sa ustanovuje správca zaisteného majetku. Podľa návrhu zákona bude správcom zaisteného majetku Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“). Takto určená pôsobnosť finančného riaditeľstva je výsledkom odbornej diskusie zohľadňujúc pri tom najmä to, že Finančná správa Slovenskej republiky predstavuje štátny orgán, ktorý má praktickú skúsenosť so správou zaisteného alebo zhabaného majetku (najmä v colnom konaní), rovnako má aj regionálnu organizačnú štruktúru a tým pádom dostupnosť na úrovni jednotlivých krajov. Predkladateľ zvažoval aj alternatívu vytvorenia novej štruktúry štátnych orgánov, ktorá sa javí neefektívnou, ak by malo ísť len o správu zaisteného majetku. Ak teda návrh zákona používa pojem „správca zaisteného majetku“ je ním vždy finančné riaditeľstvo. Len správca zaisteného majetku vykonáva správu zaisteného majetku. Návrh zákona pripúšťa, aby finančné riaditeľstvo zabezpečovalo správu zaisteného majetku aj prostredníctvom externých subjektov. Ide o prípady, kedy je osobitný typ majetku vyžaduje osobitný prístup k jeho správe, či už z dôvodu existencie osobitných zákonných pravidiel pre nakladanie s takýmto majetkom (napr. chránené živočíchy alebo rastliny, odpady, zbrane, strelivo, drogy a pod.) alebo z dôvodu, že ide o majetok, ktorého spravovanie vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť (napr. správa cenných papierov alebo majetkovej účasti v právnickej osobe). V tomto prípade návrh zákona umožňuje zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej strany. Avšak využitie zabezpečovania správy zaisteného majetku týmto spôsobom nemení nič na statuse správcu zaisteného majetku, ktorým zostáva aj naďalej finančné riaditeľstvo.

V odseku 5 sa explicitne vyjadruje vzťah navrhovaných § 3 až 9 k osobitným predpisom, podľa ktorých dochádza k vydávaniu rozhodnutí o zaistení majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 až 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku (§ 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 až 9 je výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d), t. j. napríklad v daňovom konaní

Všeobecne k § 3 až 9

Účelom navrhovaných ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku. Ako už vyplýva z predchádzajúceho textu (pozri odôvodnenie k § 2 ods. 5) ide o ustanovenia, ktoré sa budú aplikovať podporne popri procesných predpisoch, ktoré regulujú zaisťovanie majetku. Cieľom týchto ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku a úkony spojené s výkon rozhodnutia o zaistení majetku. Zaisťovanie majetku sa aj v súčasnosti realizuje dvojakým spôsobom: posesórne

a neposesórne. V prvom prípade dochádza k faktickému uchopeniu zaisteného majetku a jeho odňatiu z dispozície dotknutej osoby (napr. odňatie motorového vozidla) a v druhom prípade sa majetok zaisťuje formou zápisu tejto skutočnosti do úradnej evidencie majetku (napr. zápis poznámka do katastra nehnuteľností). Tomu zodpovedá aj navrhovaná práva úprava.

K § 3

Navrhované ustanovenie upravuje všeobecné opatrenie súvisiace s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. V odseku 1 je upravená základná povinnosť príslušného orgánu postupovať tak, aby bol zabezpečený riadny výkon rozhodnutia. V odseku 2 sa upravuje notifikačná povinnosť príslušného orgánu upovedomovať tretie osoby, ktoré si môžu uplatňovať svoje práva k zaistenému majetku o tom, že došlo k zaisteniu majetku. Osobitne sa rieši úprava vo vzťahu k majetkovým právam (napr. pohľadávka); od momentu zaistenia majetkového práva sa namiesto pôvodného veriteľa (dotknutá osoba) bude plniť príslušnému orgánu, resp. správcovi zaisteného majetku s účinkami splnenia dlhu. Obdobná notifikačná povinnosť sa navrhuje v odseku 3 aj vo vzťahu k orgánom štátu, ktoré vedú evidenciu majetku; upovedomenie o zaistení majetku má význam z hľadiska toho, že týmto momentom dispozície s evidovaný majetkom nemôžu byť vykonávané bez súhlasu príslušného orgánu (odsek 4). Príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností na základe rovnopisu rozhodnutia o zaistení, ktoré sa mu doručí hneď po jeho vydaní, vyznačí v katastri nehnuteľností poznámku. Poznámka má obmedzujúci charakter, ktorá obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v nakladaní s nehnuteľnosťou. Poznámka sa v katastri nehnuteľností vyznačí aj na základe neprávoplatného rozhodnutia o zaistení majetku. Ak sa zaistenie zruší alebo obmedzí príslušný orgán o tom bezodkladne informuje príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností, ktorý v prípade zrušenia zaistenia vymaže poznámku v katastri nehnuteľností.

K § 4

Všetky právne úpravy dotýkajúce sa zaisťovania, resp. núteného uchopovania majetku zo strany štátnych orgánov (napr. exekúcia, konkurz a pod.) majú svoje limity a netýkajú sa celého majetku dotknutých osôb. V rovnakom duchu je spracovaný aj predkladaný návrh zákona, podľa ktorého zo zaistenia veci budú vylúčené tie veci, ktoré sú nemožno postihnúť exekúciou. Predkladateľ zvolil tento koncept aj v nadväznosti na to, že ide o praxou osvedčenú právnu úpravu. Tu však treba upozorniť na to, že aj procesné predpisy, ktoré regulujú zaisťovanie majetku riešia otázku nemožnosti zaistiť určité veci; k tomu pozri napr. § 50 ods. 3 Trestného poriadku.

K § 5

Okrem zákonného vylúčenia vecí zo zaistenia podľa § 4 sa navrhuje umožniť aj vylúčenie vecí zo zaistenia aj na návrh, a to buď dotknutej osoby (odsek 1) alebo tretích osôb (odsek 2). O vylúčení bude rozhodovať príslušný orgán, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné na základe opravného prostriedku. Aj v tomto prípade právna úprava rešpektuje zaužívaný štandard ochrany dotknutých osôb, ktorý je známy v procesných predpisoch, ktoré upravujú zaisťovanie majetku (napr. Trestný poriadok).

K § 6

Na účely zistenia majetku podliehajúcemu zaisteniu sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu vypočuť dotknutú osobu a aj inú osobu, ktorá má alebo môže mať vedomosť o majetku podliehajúcom zaisteniu. Rovnako sa navrhovaným ustanovením zavádza povinnosť dotknutej osoby zaslať písomné vyhlásenie o jej majetku, a v prípade že sa majetkové pomery dotknutej osoby výrazne zmenia na základe výzvy príslušného orgánu aj povinnosť doplniť takéto vyhlásenie o majetku.

K § 7 až 9

Navrhované ustanovenia upravujú procesný postup pri zaisťovaní majetku, ktorý je predmetom zaistenia a to v závislosti na tom, či ide o hnuteľné veci, cenné papiere, peňažné prostriedky alebo nehnuteľnosti. Tieto ustanovenia sa vzťahujú na príslušné orgány v konaniach podľa § 2 ods. 1 písm. b) až d), pričom osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na postup týchto príslušných orgánov, nepoznajú takúto právnu úpravu. Na konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov sa tieto ustanovenia neaplikujú, pretože Trestný poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu a náležitý postup. Tieto ustanovenia sa použijú aj v prípade zaistenia počítačových údajov s majetkovou hodnotou.

V navrhovanom § 7 je upravený inštitút zaisťovania hnuteľných vecí. Na tento účel sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu nariadiť osobnú prehliadku alebo prehliadku bytu alebo iných priestorov slúžiacich na bývanie alebo priestor k nim prináležiaci a iných priestorov a pozemkov, kde je možné predpokladať, že má dotknutá osoba svoj majetok (ďalej len „prehliadka“). V prípade prehliadky sa ustanovuje výnimka, že túto prehliadku nariaďuje výlučne súd, pretože ide o právo chránené Ústavou Slovenskej republiky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto prehliadku. Na zabezpečenie objektívnosti prehliadky sa priberie nezúčastnená osoba, ktorou je väčšinou zástupca obce. Príslušný orgán spíše majetok, ktorý podlieha zaisteniu a vyhotoví zápisnicu o vykonaní prehliadky.

Navrhovaný § 8 upravuje inštitút zisťovania cenných papierov, zaknihovaných cenných papierov a peňažných prostriedkov. Osobitne sa upravuje procesný postup pri zaisťovaní zaknihovaných cenných papierov, ak sú evidované v príslušnej evidencii podľa osobitného predpisu. V ďalších odsekoch je upravený postup pri zaisťovaní peňažných prostriedkov, cenných papierov, ktorými sa v zmysle zákona rozumejú vkladné listy, akcie, zmenky, šeky alebo iné cenné papiere alebo iné listiny.

V navrhovanom § 9 sa upravuje zaisťovanie nehnuteľností. Nariadiť obhliadku nehnuteľnosti a jej príslušenstva je oprávnený iba súd, pretože ide o zásah do vlastníckeho práva. Príslušný orgán je povinný zaslať rovnopis rozhodnutia o zaistení katastrálnemu orgánu, správcovi zaisteného majetku a upovedomiť daňový úrad a obec, v obvode ktorej sa zaistená nehnuteľnosť nachádza. Príslušný orgán je povinný včas a riadne upovedomiť dotknutú osobu alebo inú osobu, ktorá s ňou žije v spoločnej domácnosti, alebo osobu, ktorá má k nehnuteľnosti právo o čase a mieste obhliadky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto obhliadku. Na zabezpečenie objektívnosti obhliadky je potrebné priberať nezúčastnenú osobu, ktorou je väčšinou zástupca obce. Príslušný orgán je povinný vyhotoviť zápisnicu o vykonaní takejto obhliadky.

K § 10

Navrhovaný § 10 upravuje základné atribúty správy zaisteného majetku a zodpovednosti správcu zaisteného majetku.

Základná požiadavka pri správe zaisteného majetku je vyjadrená v odseku 1, pričom sa požaduje také konanie správcu, pri ktorom nedôjde bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu, prípadne dôjde k zvýšeniu jeho hodnoty očakávaným spôsobom. Návrh zákona teda jasne deklaruje cieľ, aby správa zaisteného majetku bola vykonávaná tak, aby nedošlo k bezdôvodnému znehodnocovaniu majetku, resp. takému znehodnocovaniu, ktoré sa vymyká povahe zaisteného majetku (veci, inej majetkovej hodnoty). Zanedbanie tejto zákonnej požiadavky bude zakladať právnu zodpovednosť správcu zaisteného majetku (odsek 3). Pre dosiahnutie cieľa vyjadreného v odseku 1 je však potrebné, aby zákon poskytoval správcovi majetku dostatočné portfólio oprávnení umožňujúcich nakladať so zaisteným majetkom. Tomu je podriadená dikcia odseku 2.

K § 11

Navrhované ustanovenie upravuje organizačnú stránku správy zaisteného majetku.

Podľa navrhovaného § 2 ods. 7 bude platiť, že správcom zaisteného majetku bude vždy finančné riaditeľstvo. Návrh zákona v § 11 ods. 1 rešpektuje doterajší koncept obsiahnutý napr. v § 50 ods. 2 a § 94 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorých správu (v normách trestného práva „úschovu“) zaisteného majetku vykonával buď orgán, ktorý rozhodol o zaistení alebo tento orgán využil služby externého subjektu. Rovnaký koncept sa navrhuje aj v prípade správcu zaisteného majetku. To znamená, že finančné riaditeľstvo vykonáva správu majetku buď vlastnými silami, alebo správu zaisteného majetku zabezpečuje prostredníctvom externého subjektu. Podstatnou črtou právnej úpravy je, že zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej osoby nič nemení na fakte, že správcom zaisteného majetku je naďalej finančné riaditeľstvo; tým nie je teda dotknutá ani zodpovednosť správcu zaisteného majetku.

Podľa právnej úpravy navrhovanej v odseku 2 bude platiť, že správca zaisteného majetku začína vykonávať správu zaisteného majetku okamihom doručenia právoplatného rozhodnutia o zaistení. To za akých podmienok je rozhodnutie o zaistení právoplatné vyplýva z právnych predpisov upravujúcich konanie pred príslušnými orgánmi; napríklad príkaz na zaistenie nehnuteľnosti vydaný v trestnom konaní je formálno-právne právoplatný momentom vydania tohto príkazu. Na výkon správy zaisteného majetku nebude potrebné, aby bolo oprávnenie vykonávať správu konštituované rozhodnutím príslušného orgánu, ale oprávnenie na správu majetku bude založené priamo zákonom. Na tento účel bude zo strany príslušného orgánu postačovať, aby finančnému riaditeľstvu zaslal právoplatné rozhodnutie o zaistení majetku.

V navrhovaných odsekoch 3 a 4 sa upravujú podmienky za akých môže správca zaisteného majetku zabezpečovať správu zaisteného majetku prostredníctvom inej osoby. Možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku je koncipovaná v dvojakej rovine – v prvom prípade s ohľadom na konkrétny typ zaisteného majetku, v druhom prípade na objektívne možnosti správcu zaisteného majetku.

Podľa navrhovaného odseku 3 sa umožňuje, aby v prípade zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe (napr. obchodný podiel) mohol správca zaisteného majetku využiť služby profesionála, ktorým je v tomto prípade správca podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predkladateľ vychádza z praktickej stránky veci, keďže vzhľadom na úlohy správcu v konkurznom konaní možno

predpokladať, že správca konkurznej podstaty je osobou dostatočne kvalifikovanou na zabezpečenie správy majetkovej účasti v právnickej osobe. Opätovne však treba poukázať na to, že ide o možnosť a nie povinnosť. Je na úvahe finančného riaditeľstva kedy túto možnosť využije a kedy ju nevyužije. Možno predpokladať, že ak predmetom zaistenia majetku bude minoritný obchodný podiel v obchodnej spoločnosti, tak zrejme nebude potrebné pristúpiť k povereniu správcu. Iná situácia nastane v prípade, ak je predmetom zaistenia väčšinový obchodný podiel, s ktorým sú spojené oprávnenia pre riadenie obchodnej spoločnosti. Aj v tomto prípade je možné, aby finančné riaditeľstvo vykonávala správu podielu samostatne. Pre prípady, že bude potrebné v praxi pristúpiť k povereniu správcu zo zoznamu správcov, správca zaisteného majetku bude správcu nominovať vydaním poverenia. Poverenie bude musieť byť písomné. Správca bude môcť odmietnuť poverenie len z dôležitých dôvodov. Na podklade poverenia sa ukladá správcovi zaisteného majetku, aby inicioval zmenové konanie a nechal zapísať do príslušného registra (napr. obchodný register) udelenie alebo zrušenie poverenia, čím sa docieli publicita tohto úkonu najmä vo vzťahu k osobám, ktoré vstupujú do právnych vzťahov s dotknutou právnickou osobu.

V navrhovanom ustanovení odseku 4 sa upravuje ďalšia možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku, a to prostredníctvom tretej osoby. V tomto prípade však nejde na rozdiel od odseku 3 o konkrétne špecifikovaný typ majetku, ale o generálne ustanovenie, ktoré umožní správcovi zaisteného majetku vykonávať správu zaisteného majetku sprostredkovane, a to len v odôvodnených prípadoch v závislosti od druhu zaisteného majetku napr. zaistený majetok si vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť osoby.

Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona na označenie správcu používa rôzne označenia, ktorými sa zohľadňuje povaha správa majetku. Ak zákon používa pojem „správca zaisteného majetku“ treba ním rozumieť subjekt oprávnený vykonávať správu zaisteného majetku bez ohľadu na to, či toto oprávnenie zakladá zákon alebo právny úkon (poverenie, zmluva). Návrh zákona ďalej používa pojem „poverená osoba“; v tomto prípade ide o správcu povereného výkonom správy obchodného podielu, resp. majetkovej účasti v právnickej osobe. Okrem týchto pojmov zákon rozlišuje zmluvného správcu (§ 11 ods. 4).

V odseku 5 sú vymedzené náležitosti, ktoré musí obsahovať poverenie podľa odseku 2 a taktiež oprávnenie správcu zaisteného majetku zrušiť poverenie, ak poverená osoba neplní povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo vymedzené v poverení. Odsek 6 ustanovuje náležitosti zmluvy podľa odseku 4, ktorej súčasťou je dohoda o zodpovednosti za škodu spôsobenú na zaistenom majetku v čase zabezpečovanie správy zaisteného majetku. V závislosti od povahu zaisteného majetku je správca zaisteného majetku oprávnený vyžadovať, aby mala osoba uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu. Ak je súčasťou zmluvy aj predaj zaisteného majetku, zmluva musí obsahovať dohodu o spôsobe určenia kúpnej ceny, o postupe pri jeho predaji a informáciu bankovom účte.

K § 12

Upravujú sa práva a povinnosti správcu zaisteného majetku. Berúc do úvahy zásadu vyjadrenú v § 10 ods. 1 sa odsekoch 1 a 3 navrhujú povinnosti procesného charakteru, ktoré vyplývajú zo samotnej povahy veci správy cudzej veci, t.j. včas uplatňovať nároky inak prislúchajúce vlastníkovi veci. V odseku 2 sa upravujú osobitné povinnosti pri správe hnuteľného majetku. V odseku 4 sa upravuje požiadavka na riadnu evidenciu zaisteného majetku. S cieľom zabezpečiť bezproblémový výkon správy zaisteného majetku sa v odseku 6 navrhujú oprávnenia správcu vyžadovať súčinnosť, a to aj pod hrozbou uloženia

poriadkových pokút. V odseku 7 je vyjadrená zásada, ak dotknutá alebo tretia osoba naďalej užíva zaistenú nehnuteľnosť, správca zaisteného majetku nezodpovedá za konanie dotknutej alebo tretej osoby. V záujme posilnenia právnej istoty a prevencie zodpovednosti za prípadné škody vzniknuté na zaistenom majetku sa v odseku 8 upravuje povinnosť správcu zaisteného majetku spočívajúca v tom, že správca zaisteného majetku je povinný pri každom preberaní a odovzdávaní zaisteného majetku vyhotoviť záznam o stave majetku, ktorý preberá do dispozície alebo odovzdáva do dispozície iného orgánu alebo osoby, pôjde najmä o zaznamenanie technického stavu, vzhľadu a pod. Tieto záznamy budú súčasťou evidencie podľa § 12 ods. 4 návrhu zákona.

K § 13

V § 13 sa upravujú osobitné postupy pri výkone správy zaisteného podielu. Ide o ustanovenia ako hmotnoprávneho, tak aj procesného charakteru. Podľa odseku 1 bude platiť, že poverená osoba vstupuje do práv spoločníka, ktorého obchodný podiel bol zaistený, pričom bude vykonávať tie oprávnenia, ktoré inak prislúchajú majiteľovi tohto obchodného podielu (právna úprava bude platiť aj pre družstvá). V odseku 2 sa upravuje oprávnenie poverenej osoby vykonať zmenu štatutárneho orgánu, ak je to potrebné na dosiahnutie účelu výkonu správy zaisteného podielu; navrhovaná právna norma predpisuje postup poverenej osobe, avšak je ju potrebné vnímať v kontexte práv spojených s výkonom správy podielu a možností na dosiahnutie zmeny v osobe štatutárneho orgánu. Zaistený minoritný obchodný podiel tak tento postup nebude umožňovať. V praxi rovnako môže nastať aj situácia, že zaistený majoritný obchodný podiel nevytvára priestor pre jeho majiteľa zmeniť štatutárny orgán; to bude platiť aj pre správcu zaisteného majetku. V odseku 3 sa upravujú oprávnenia finančného riaditeľstva vo vzťahu k poverenej osobe, ako je možnosť žiadať správu o činnosti správcu. Ide o štandardné ustanovenie, ktoré vychádza z konceptu primárnej zodpovednosti správcu zaisteného majetku (§ 12 ods. 7); tejto zodpovednosti musia prislúchať aj právne nástroje pre dosiahnutie riadnej správy zaisteného majetku v prípadoch, ak správu zaisteného majetku vykonáva osoba odlišná od správcu podľa § 11 ods. 3. Takýmto nástrojom je aj možnosť kontrolovať postup správcu podielu formou vyžiadania .V odsekoch 4 až 6 sa upravujú otázky súvisiace s trvaním funkcie poverenej osoby. Návrh zákona rozlišuje zánik poverenia udelené poverenej osobe a jeho zrušenie. K zániku poverenia dochádza priamo zo zákona (odsek 4), zrušenie poverenia je v dispozícii finančného riaditeľstva (odsek 5), pričom k zrušeniu poverenia môže dôjsť len z dôvodu, že poverená osoba si neplní svoje zákonné povinnosti. V odseku 6 sa upravujú právne následky zrušenia a zániku poverenia pre prípad, že poverená osoba, ktorej poverenie zaniklo alebo bolo zrušené vykonávala funkciu štatutárneho orgánu v právnickej osobe.

K § 14

Navrhované ustanovenie upravuje odmenu poverenej osobe a spôsob jej určovania. Základnou zásadou je, že táto odmena sa uhrádza z majetku právnickej osoby, u ktorej došlo k zaisteniu obchodného podielu. Ak jej majetok nepostačuje na úhradu odmeny poverenej osobe, jej odmenu bude uhrádzať štát. Právna úprava obsahuje aj splnomocnenie na vydanie vykonávacieho predpisu pre úpravu podrobností o výške odmeny poverenej osoby a o podmienkach na určenie náhrady hotových výdavkov poverenej osoby.

K § 15

Zavádza sa pravidlo, že náklady spojené so správou zaisteného majetku bude znášať štát; osobitným ustanovením je v tomto prípade § 14 ods. 2. Zároveň návrh zákona predpokladá, že náklady správy zaisteného majetku bude možné uhrádzať aj z majetku dotknutej osoby.

K § 16

Návrhom zákona sa zavádza zásada, podľa ktorej bude možné zaistený majetok speňažovať, t.j. zmeniť podobu majetku na peňažné prostriedky.

Speňaženie zaisteného majetku je v prvom rade podmienené súhlasom dotknutej osoby, ktorá ako vlastník vecí sa musí vyjadriť, či súhlasí s predajom alebo príslušného orgánu v prípade, že to vyžaduje osobitný predpis (napr. Trestný poriadok). Takýto postup môže byť motivovaný radom okolností a príslušný orgán by nemal dotknutej osobe brániť, ak navrhne toto riešenie, pretože tým sa nijako zabezpečené majetkové hodnoty neznižujú. Dotknutá osoba má právo sa vyjadriť k najnižšej cene, za ktorú je zaistený majetok možné predať, avšak takéto vyjadrenie dotknutej osoby k cene nie je právne záväzné pre správcu zaisteného majetku. Bez súhlasu dotknutej osoby sa predaj zaisteného majetku (alebo ich častí) pripúšťa len za úzko vymedzených okolností – ak je zrejmé, že na veciach, ktoré tvoria zaistený majetok, by inak vznikla škoda, ktorú spravidla nedá odvrátiť, ak hrozí cez riadny výkon správy výrazné zníženie ceny majetku (napr. je zrejmé, že zaistené akcie sa stanú v krátkej dobe takmer bezcenné, alebo technické zariadenie výrazne s postupom času zastaráva a jeho cena sa znižuje o sumu ďaleko vyššie, než by predstavovali odpisy). Návrh zákona v prípade dôvodu predaja neprimeraných nákladov správy vyžaduje ingerenciu dotknutej osoby, keďže jej dáva na výber znášať náklady správy alebo podriadiť sa predaju majetku, ktorého správa si vyžaduje neprimerané náklady. Návrh zákona teda preferuje zmenu zaisteného majetku, resp. jeho transformáciu na peniaze, a to práve s ohľadom na udržanie zaistenie hodnoty. Predaj zaisteného majetku bez súhlasu dotknutej osoby sa realizuje z dôvodov podľa § 16 ods. 2 druhá veta v rámci správneho konania. To znamená, že v týchto prípadoch predchádza predaju majetku vydanie rozhodnutia, ktoré sa bude doručovať dotknutej osobe, ktorá bude môcť uplatniť proti tomuto rozhodnutiu opravné prostriedky v zmysle správneho poriadku. Tomu zodpovedá aj právna úprava v odseku 3, ktorá ukladá alebo zmluvnému správcovi zaisteného majetku povinnosť navrhnúť finančnému riaditeľstvu predaj zaisteného majetku, ak sú splnené zákonné podmienky pre jeho predaj.

V odseku 4 sa navrhuje právna úprava, ktorej cieľom je ustanoviť tým subjektom, ktoré budú vykonávať predaj zaisteného majetku, postup akým sa bude určovať kúpna cena a čím sa bude riadiť predaj zaisteného majetku. Ak pôjde o finančné riaditeľstvo bude sa na určovanie ceny a postup pri predaji subsidiárne aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. V prípade zmluvného správcu návrh zákona predpokladá zmluvnú úpravu určovania kúpnej ceny a postupe pri predaji. Predkladateľ má za to, že takto koncipovaná úprava vytvára dostatočný právny rámec pre realizáciu predaja zaisteného majetku. Ak dôjde k predaju nehnuteľností, príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný preskúmavať náležitosti a dôvody predaja, ani či bol udelený

súhlas dotknutej osoby, a ak návrh na vklad spĺňa formálne a materiálne náležitosti vydá rozhodnutie o povolení vkladu.

Odsek 5 ustanovuje povinnosť zloženia finančnej čiastky utŕženej z predaja zaisteného majetku do úschovy správcu zaisteného majetku. Ak dôjde k zrušeniu zaistenia majetku, dotknutej osobe bude v prípade predaja majetku vyplatená peňažná čiastka získaná predajom zaisteného majetku (§ 17 ods. 2) po odpočítaní nákladov správy (§ 15).

K § 17

Účelom § 17 je úprava spoločných ustanovení návrhu zákona.

V odseku 1 sa upravuje pravidlo, ktoré prikazuje správcovi zaisteného majetku rešpektovať osobitné právne predpisy, ktoré regulujú nakladanie s osobitnými druhmi majetku. V právnom poriadku Slovenskej republiky existujú osobitné právne úpravy, ktoré vyžadujú osobitné postupy pri nakladaní s určitým majetkom najmú formou ustanovenia osobitných podmienok pre držbu určitého majetku a obchodovania s ním. Týmto osobitnými predpismi sú napríklad nariadenie Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 15/zv. 3; Ú.v. ES L 61, 3.3.1997) v platnom znení, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pod.

V odsekoch 2 a 3 sa upravuje postup správcu majetku potom čo došlo buď k zrušeniu zaistenia majetku (odsek 2) alebo naopak k jeho prepadnutiu, prípadne zhabaniu zaisteného majetku v prospech štátu (odsek 3). V prípade zrušenia zaistenia sa majetok vráti dotknutej osobe. Ak došlo k predaju zaisteného majetku v súlade s § 16, vráti sa dotknutej osobe peňažná čiastka Návrh zákona ďalej predpokladá vykonanie všetkých úkonov spojených s vyznačením zrušenia zaistenia majetku v úradných evidenciách (napr. kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, obchodný register). Návrh zákona predpokladá, že zmeny v príslušnej úradnej evidencii bude iniciovať finančná správa. V odseku 3 sa upravuje postup správcu zaisteného majetku potom, čo došlo k zmene vlastníka zaisteného majetku v dôsledku rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (napr. uloženie trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci, alebo ochranného opatrenia zhabania veci, či zhabania inej majetkovej hodnoty). V tomto prípade návrh zákona predpokladá postup, že tento majetok štátu prechádza do správy toho štátneho orgánu, ktorý je podľa osobitných predpisov oprávnený vykonávať správu majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu v dôsledku rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (napr. súd v trestnom konaní). Osobitnými predpismi, ktoré upravujú správu majetku, ktorý prepadol v prospech štátu je najmä zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 94/2013 Z. z. o puncovníctve a skúšaní drahých kovov (puncový zákon) a o zmene niektorých zákonov, zákon č. 543/2002 Z. z., zákon č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V navrhovanom odseku 4 sa ustanovuje právny predpis, podľa ktorého postupuje a rozhoduje finančné riaditeľstvo. Týmto právnym predpisom je správny poriadok. Uplatnenie

správneho poriadku sa použije, v prípadoch, keď finančné riaditeľstvo rozhoduje o poriadkovej pokute a o odmene poverenej osobe za výkon správy podielu.

V navrhovanom odseku 5 sa upravuje miesta príslušnosť súdu na nariadenie vykonania prehliadky podľa § 7 ods. 1 alebo obhliadky podľa § 9 ods. 2. Zároveň sa ustanovuje forma rozhodovania a doručovanie rozhodnutia súdu.

V navrhovanom odseku 6 sa upravuje oprávnenie príslušných orgánov a správcu zaisteného majetku na spracúvanie osobných údajov dotknutej osoby.

Účelom odseku 7 sa upravuje súčinnosť Policajného zboru pri vykonávaní prehliadky podľa § 7 alebo obhliadky podľa § 9 návrhu zákona. Ide o obdobné poskytnutie pomoci ako napr. pri výkone inšpekcie práce, či exekúcii.

K § 18

Ustanovuje sa, že tento zákon sa použije na správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení, ktoré príslušný orgán vydal po 1. januári 2019. Z ustanovenia o účinnosti vyplýva odložená účinnosť vo vzťahu k úprave správy zaisteného majetku, tomu sa podriaďuje aj navrhované prechodné ustanovenie. Jeho podstata spočíva v tom, že správu zaisteného majetku zaisteného pred 1. januárom 2019 bude aj po 1. januári 2019 zabezpečovať ten orgán, ktorý ju zabezpečoval do tohto dátumu. Tento koncept je výsledkom diskusie, ktorú prinieslo pripomienkové konanie.

K § 19

V súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky sa zavádza odkaz na transpozičnú prílohu.

K čl. II

(Trestný zákon)

K bodu 1

Podľa § 19 ods. 1 páchateľom trestného činu je ten, kto trestný čin spáchal sám (podľa § 19 ods. 2 páchateľom trestného činu môže byť fyzická osoba). Podľa § 20, ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. Z uvedeného znenia § 20 v podstate vyplýva to, že ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých takých osôb, ktoré ho spáchali samé, ide o spolupáchateľov. Keďže podľa § 19 je páchateľom len tá osoba, ktorá spáchala trestný čin sama, nemôže potom dôjsť k spoločnému konaniu viacerých páchateľov. Ustanovenie § 20 sa tak vo vzťahu k § 19 ods. 1 nejaví ako správne, lebo nemožno konštatovať, že v prípade spolupáchateľov ide o viacerých páchateľov. Zrejme aj z uvedeného dôvodu bolo v § 9 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov uvedené, že „Ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin spáchala sama (spolupáchatelia).“, teda namiesto slova „páchateľov“ je použité slovo „osôb“. Z dôvodovej správy k zákonu č. 300/2005 Z. z. nevyplýva dôvod, prečo došlo k tejto zmene slova „osôb“ uvedeného v § 9 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. na slovo „páchateľov“. Pre

odstránenie akýchkoľvek pochybností zo strany aplikačnej praxe sa preto navrhuje vykonanie tejto zmeny.

K bodu 2

Zavádza sa nový druh ochranného opatrenia v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Detailné odôvodnenie navrhovanej právnej úpravy v bode 5.

K bodu 3

V nadväznosti na zavedenie nového ochranného opatrenia zhabania časti majetku bolo potrebné doplniť zásady ukladania ochranných opatrení v tom zmysle, že popri ochrannom opatrení zhabania časti majetku nie je možné uložiť trest prepadnutia majetku v tej istej časti.

K bodu 4

Cieľom navrhovanej úpravy je dosiahnuť jednotný postup súdov pri ukladaní a výkone trestu zákazu činnosti v prípadoch, keď obdobná sankcia bola páchateľovi uložená ešte pred odsúdením v trestnom konaní. Niekedy sa umožňuje súčasný výkon prekrývajúcich sa zákazov činnosti, inokedy sa určí začiatok výkonu trestu zákazu činnosti až po skončení zákazu činnosti uloženého v správnom konaní. Navrhovaná úprava má predísť rozdielnemu aplikovaniu predmetného ustanovenia. Súd tak napr. v prípade rozhodovania o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku zákazu činnosti podľa § 69 Trestného zákona bude musieť na účely posúdenia splnenia zákonných podmienok (najmä či uplynula lehota polovice trestu zákazu činnosti) zisťovať, či bol uložený zákaz činnosti v inom ako trestnom konaní (pred uložením trestu zákazu činnosti) a kedy tento zákaz skončil, resp. kedy začal plynúť trest zákazu činnosti.

K bodu 5

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový inštitút ochranného opatrenia, ktoré bolo nevyhnutné zaviesť v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Použitie ochranného opatrenia vychádza z talianskeho modelu, ktorý nekladie dôraz na uznanie viny, ale na ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. V tomto prípade sa postihuje majetok, ktorý nemá priamu súvislosť s trestným činom. Zhabanie takejto časti majetku je potrebné z dôvodu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti. Navrhovaný inštitút vychádza z princípu, že štát je povinný zhabať akýkoľvek majetok, ktorý bol získaný trestnou činnosťou, čím sa má zabezpečiť ochrana pred recidívou páchateľov a súčasne odradiť potencionálnych páchateľov trestnej činnosti. Zákonodarná moc štátu je oprávnená prijať také legislatívne opatrenia, ktoré vedú k dikcii, že zločin sa nevypláca a páchateľom sú zároveň skonfiškované zisky z trestnej činnosti a potencionálne nástroje k jej ďalšiemu páchaniu, čo je vo verejnom záujme. Vymedzenie časového obdobia, v ktorom sa skúma nepomer medzi celkovým majetkom a príjmami páchateľa nadobudnutými v súlade so zákonom je stanovený najviac na 5 rokov pred spáchaním trestného činu až do odsúdenia. Navrhované časové rozpätie vychádza z právnych úprav iných štátov a ich aplikačnej praxe.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť recitál 21 Preambuly smernice 2014/42/EÚ, ktorý znie: „Rozšírená konfiškácia by mala byť možná v prípadoch, keď je súd presvedčený, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. To neznamená, že sa musí preukázať, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty môžu stanoviť, že by napríklad postačovalo, ak súd zváži pravdepodobnosť alebo sa odôvodnene domnieva, že je značne pravdepodobnejšie, že dotknutý majetok bol získaný z trestnej činnosti ako z inej činnosti. V tejto súvislosti musí súd zvážiť konkrétne okolnosti veci vrátane skutočností a dostupných dôkazov, na základe ktorých možno vydať rozhodnutie o rozšírení konfiškácie. Skutočnosť, že majetok osoby je neprimeraný k jeho zákonnému príjmu, by mohla spolu s ostatnými skutočnosťami viesť k záveru súdu, že majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty by tiež mohli stanoviť požiadavku týkajúcu sa určitého obdobia, počas ktorého by sa majetok mohol považovať za majetok pochádzajúci z trestnej činnosti.“

Cieľom navrhovaného ochranného opatrenia je konfiškácia (zhabanie) časti majetku, u ktorého je veľký a odôvodnený predpoklad nelegálneho pôvodu, čím sa má predchádzať ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti a súčasne k zhabaniu časti majetku pravdepodobne pochádzajúceho z neodhalenej trestnej činnosti. Uvedené opatrenie nemá charakter trestu za spáchaný trestný čin, ale smeruje pro futuro. Novo zavedené ochranné opatrenie má preventívny a ochranný charakter.

Navrhovaná úprava nevyžaduje preukázanie časti majetku ako nástroja alebo výnosu z konkrétneho trestného činu. Prostredníctvom tohto ochranného opatrenia sa zároveň postihujú prípady, keď nie sú žiadne dôkazy svedčiace o tom, že majetok bol nadobudnutý legálnym spôsobom vo vymedzenom časovom období súvisiacom so spáchaním trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená , a s ohľadom na všetky skutočnosti má súd za to, že takáto časť majetku pochádza z neodhalenej trestnej činnosti.

Podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia páchateľovi je, že páchateľ je uznaný za vinného za trestný čin, ktorým získal majetkový prospech. Ďalšou je podmienkou sú skutočnosti, na základe ktorých má súd za to, že majetok má pôvod v trestnej činnosti, napr. majetok, ktorý páchateľ v 5-ročnom období previedol na iné osoby.

Použitie pojmu „hrubý nepomer“, ktorý zákonodarca nevymedzil priamo v zákone sa javí ako správne riešenie, ktoré dostatočne zohľadní konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré sa budú odlišovať prípad od prípadu. Tento pojem je už použitý pri trestnom čine úžery podľa § 235 platného Trestného zákona a rovnako ho používa aj Občiansky zákonník. Vymedzenie tohto pojmu zákonodarca ponecháva na súdnu judikatúru avšak s ohľadom na zásadu primeranosti sa dá predpokladať, že na uloženie tohto ochranného opatrenia nebude stačiť akýkoľvek nepomer, ale bude musieť ísť o výraznejší nepomer, ktorý náležite odôvodní takýto zásah do majetkových práv páchateľa alebo tretích osôb.

K bodu 6

V praxi prokurátori rušia uznesenia vyšetrovateľov podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že je trestné stíhanie neprípustné podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (premlčanie) vo veciach, v ktorých bolo trestné stíhanie prerušené podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku, a to napriek existujúcej judikatúre, podľa ktorej počas prerušenia trestného stíhania „vo veci“ podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku premlčacia doba trestného stíhania nespočíva, pričom ustanovenie § 87 ods. 2 písm. e) je v tomto smere

potrebné vykladať reštriktívne, inak by pri nezistení osoby páchateľa (nevznesení obvinenia) v zákonom ustanovenej premlčacej dobe nedošlo k premlčaniu trestného stíhania u žiadneho trestného činu a tento stav by pretrvával bez časového obmedzenia, čo by popieralo zmyslel a účel inštitútu premlčania.

K bodu 7

Vzhľadom na požiadavky aplikačnej praxe sa precizuje používanie pojmu „extrémistický materiál“ v celom texte Trestného zákona s cieľom zabezpečenia jednoznačnej interpretácie skutkových podstát trestných činov týkajúcich sa extrémistických materiálov.

K bodu 8

Navrhovaná úprava má za cieľ odstrániť problémy vyskytujúce sa v praxi v súvislosti s aplikovaním tohto ustanovenia. Z aplikačnej praxe boli totiž avizované prípady, kedy viacero čiastkových útokov spáchaných v zahraničí nemožno prevziať do jurisdikcie Slovenskej republiky, ak jednotlivé čiastkové útoky samostatne nenapĺňajú znaky trestného činu. Pokračovací trestný čin treba však vnímať komplexne aj v prípadoch, keď bol spáchaný cezhranične.

K bodu 9

Doterajšia aplikačná prax orgánov činných v trestnom konaní pri určovaní nepriaznivého následku trestných činov proti životnému prostrediu v absolútnej väčšine prípadov opomínala skúmanie získaného prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Napriek tomu, že v znení § 124 ods. 1 sa v druhej vete tento aspekt uvádza, v praxi bol viac-menej ignorovaný. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že pri niektorých skutkových podstatách trestných činov proti životnému prostrediu je aplikácia tejto formy nepriaznivého následku konania páchateľa najspoľahlivejším spôsobom jej určenia. Rovnako je potrebné pripomenúť, že vo väčšine prípadov je získanie prospechu hlavným motívom páchateľa, ktorý sa rozhodne ignorovať následky jeho konania na životné prostredie alebo sa bezdôvodne spolieha, že nenastanú. V praxi to znamená, že napríklad pri vypustení nebezpečného odpadu do potoka podnikateľským subjektom, tento má v úmysle ušetriť náklady za zákonný spôsob likvidácie odpadu tým, že sa ho protiprávne zbaví, napriek tomu, že si je vedomý nebezpečných vlastností odpadu, ale napriek tomu takto koná. Za tejto situácie je takmer nemožné zistiť ekologickú ujmu na životnom prostredí, nakoľko ide o dynamický systém, ktorý škodlivú látku ihneď odplavuje aj s uhynutými živočíchmi. Uvedenie životného prostredia do pôvodného stavu je taktiež hypotetické, nakoľko ani nie je možné vedieť, čo v tomto prípade bolo „pôvodným stavom“, okrem počtu nájdených uhynutých jedincov hospodársky cenných druhov rýb. Z tohto dôvodu sa javí ako potrebné v znení § 124 ods. 3 taxatívne vymenovať všetky tri možné nepriaznivé následky protiprávneho konania pri trestných činoch proti životnému prostrediu.

K bodu 10

Navrhovaná právna úprava vychádza z problémov aplikačnej praxe, vznikajúcich pri právnej kvalifikácii konania v smere stanovenia rozsahu škodlivého následku a rôznorodej

interpretácie „škody“, vzniknutej týmto trestným činom, a to najmä v súvislosti s realizáciou verejného obstarávania, nevynímajúc fakt, že od uvedeného je závislá aj otázka vecnej príslušnosti útvarov Policajného zboru, s možným dôsledkom vzniku sporov o príslušnosť. Terminologicky návrh vychádza z právnych predpisov, upravujúcich najmä verejné obstarávanie a verejné dražby. Konkrétne ide o zákon č. 343/2016 Z. z. o verejnom obstarávaní, ktorý v § 3 definuje pojem „zákazky“ a v § 5 Finančné limity uvádza k finančnému ohodnoteniu predmetu verejného obstarávania pojmové spojenie „predpokladaná hodnota zákazky“. Vo vzťahu k verejným dražbám je možné vychádzať z pojmov uvedených v zákone č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby upravujúcich prevod vlastníctva k prevádzkovej jednotke predajom vo verejnej dražbe, ktorý v § 9 ods. 1 používa pojem „predmet verejnej dražby“ s tým, že vyhláška Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 568/1990 Zb. o verejných dražbách pri prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby a o vstupnom na tieto dražby aplikuje v § 11 pojem „predmet dražby“. V tejto súvislosti nemožno opomenúť zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, ktorý v § 3 používa pojem „predmet dražby“. Odchýlku v terminológii predstavuje iba Exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 Z. z.), ktorý v súvislosti s exekúciou predajom hnuteľných vecí, exekúciou predajom nehnuteľnosti a analogicky exekúciou predajom podniku, prirodzene zotrváva na termínoch občianskeho práva (hnuteľná vec, nehnuteľnosť), avšak reálny výkon exekúcie definovanými spôsobmi exekútor uskutočňuje dražbou. Máme však za to, že vzhľadom na charakter označených pojmov je vylúčená akákoľvek zameniteľnosť v súvislosti s otázkou konkrétnosti veci, ktorá je „predmetom dražby“. Zároveň však treba poukázať, obzvlášť pri verejných dražbách, na možný problém v súvislosti s interpretáciou „hodnoty predmetu dražby“, keďže vyššie uvedené právne predpisy používajú odlišnú terminológiu s možným diferentným významom, napr. všeobecná hodnota nehnuteľnosti (Exekučný poriadok), odhad znalcom pri hnuteľných veciach (Exekučný poriadok), predpokladaná cena (Exekučný poriadok pri hnuteľných veciach nižšej hodnoty), hodnota predmetu dražby podľa ceny obvyklej v mieste a čase konania dražby (zákon č. 527/2002 Z. z.). Preto máme za to, že pri určovaní „hodnoty predmetu dražby“ by sa malo vychádzať z interpretačného pravidla ustanoveného v § 126 ods. 1 Trestného zákona (Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku, v čase a v mieste činu obvykle predáva. Ak výšku škody nemožno takto zistiť, vychádza sa z účelne vynaložených nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej veci alebo na uvedenie veci do predošlého stavu).

K bodu 11

V praxi orgánov činných v trestnom konaní pretrvávajú problémy s právnou kvalifikáciou krádeže vlámaním, pri ktorej je spôsobená škoda malá. Podľa súčasnej právnej úpravy možno takýto skutok kvalifikovať ako prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a) alebo zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) [za použitia § 138 písm. e)].

Obidve kvalifikácie sa líšia predovšetkým v trestnej sadzbe, ktorá je pri druhej alternatíve podstatne prísnejšia ako pri prvej. Líšia sa však aj vecnou príslušnosťou a režimom prípravného konania (vyšetrovanie verzus skrátené vyšetrovanie). Výkladové stanoviská, ku ktorým sa už podujali rôzne autority, boli protichodné.

Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod č. 116 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 6/2012, by sa malo konanie páchateľa, ktorým si prisvojí cudziu vec

tým, že sa jej zmocní, pričom čin spácha vlámaním a spôsobí ním škodu malú, kvalifikovať ako zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b), s čím sa nestotožňujeme.

S uvedeným idú sú spojené ďalšie anomálie, napríklad páchateľovi krádeže, ktorý skutkom spôsobí väčšiu škodu (napr. krádež osobného motorového vozidla, veci alebo hotovosti v hodnote napr. 26 600 eur) hrozí nižší trest ako páchateľovi, ktorý sa vláme do latkovej pivnice, chatky, kôlne, kde ukradne napr. kompóty, drobné náradie so spôsobenou škodou napr. 270 eur.

K bodu 12 a 13

Navrhujeme zjednotenie vyjadrenia tohto kvalifikačného znaku s jeho prevažujúcim vyjadrením v celom Trestnom zákone.

K bodu 14

Pojem „poľnohospodársky pôdny fond“ vychádzal zo zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov. Tento zákon bol však s účinnosťou od 1. mája 2004 zrušený zákonom č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov a pojem poľnohospodársky pôdny fond bol nahradený pojmom poľnohospodárska pôda /§ 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z./. Pojem „lesný pôdny fond“ nie je v zákone č. 362/2005 Z. z. o lesoch použitý ani vysvetlený. Na základe toho vznikajú názorové rozdiely, čo do lesného pôdneho fondu patrí alebo nepatrí (napr. lesná cesta, sklad a pod.). „Lesný pozemok“ je riadne definovaný v § 3 ods. 1 zákona o lesoch. V súčasnej právnej úprave drevo z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho fondu, významovo skôr hovorí o pôvode dreva a nie o tom, z ktorého miesta bolo drevo odcudzené (drevo napr. uložené na ulici pri rodinnom dome, ktoré bolo nachystané na lesnom pozemku je tiež drevo z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho fondu, resp. správne z lesného pozemku podľa zákona o lesoch a nepôjde o trestný čin v prípade krádeže so škodou do 266 eur).

K bodu 15

Navrhované ustanovenie má za cieľ postihovať páchateľa, ktorý neoprávnene vyrobí, zadováži sebe alebo inému alebo prechováva špeciálny prostriedok, špeciálne náradie alebo špeciálne upravený iný predmet či špeciálny počítačový program, ktorý je

a) určený na krádež vlámaním do domu, bytu, nebytového priestoru, bezpečnostnej schránky, trezoru, iného uzavretého priestoru, alebo

b) určený na prekonanie uzamykacích mechanizmov vozidla alebo na prekonanie elektronických zabezpečovacích prvkov vozidla.

Toto ustanovenie nemá za cieľ kriminalizovať vyrobenie, zadováženie či držbu ,,bežných“ predmetov, ale ide o predmety, ktoré sú špeciálne prispôsobené/ určené na krádež vlámaním do domov, bytov atď. čím sa okrem iného sleduje aj zvýšenie ochrany domovej slobody.

V súvislosti s postupom útvarov kriminálnej polície pri objasňovaní trestnej činnosti krádeží motorových vozidiel, najmä v boji s organizovaným zločinom sa vyskytujú prípady, kedy sú pri kontrole motorového vozidla alebo prehliadke bytových alebo nebytových priestorov nájdené rôzne špeciálne náradia slúžiace na prekonanie mechanických častí zámkov vo vozidle, ako aj spínacej skrinky a rôzne špeciálne upravené prípravky na prekonanie elektronického zariadenia proti nežiaducemu naštartovaniu motorového vozidla (imobilizér). Vzhľadom na skutočnosť, že práve pri kontrole motorového vozidla sú nachádzané rôzne nástroje, nie je možné trestnoprávne postihnúť osobu, u ktorej sa takýto predmet nachádza. Po ukončení kontroly zo strany polície je vysoké riziko, že s náradím bude ukradnuté (možno aj vo vedľajšej ulici) ďalšie motorové vozidlo (podotýkame, že v priemere sa denne na Slovensku ukradne 14 vozidiel). Špeciálne náradie určené na prekonanie mechanického uzamknutia motorového vozidla nie je možné využiť na obdobnú trestnú činnosť v inej oblasti (prekonanie uzamykacích zámkov v bytoch a rodinných domoch). Uvedené špeciálne zariadenia nie je možné dostať bežne v obchodnej sieti a sú skutočne vyrobené na konkrétny účel. Špeciálne prípravky na prekonanie elektronického zabezpečovacieho zariadenia sú taktiež nepredajné v obchodnej sieti. Autorizované servisy jednotlivých značiek motorových vozidiel majú obdobné zariadenia, ktoré využívajú na diagnostiku motorového vozila a odstraňujú poruchy. Zariadenia, ktoré sú predajné podliehajú evidovaniu a je možné podľa čísla zariadenia a programu zistiť majiteľa zariadenia.

K bodom 16 až 18

Navrhuje sa osobitný kvalifikačný znak „získa ním pre seba alebo pre iného ... prospech“ nahradiť kvalifikačným znakom „čin spácha v ... rozsahu“ Za súčasného právneho stavu nie sú na základe kvalifikovaných skutkových podstát trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti postihnuteľné prípady tzv. „samoprania“ a prípady prania špinavých peňazí tretími osobami sú postihnuteľné len vo vzťahu k odmene, prospechu páchateľa (tretej osoby) za vykonanú legalizáciu. Páchateľ, ktorý svoj výnos z ním spáchaného trestného činu ďalej legalizuje, totiž už týmto ďalším konaním nezískava prospech (ten už získal predikatívnym trestným činom). Takisto tretia osoba, ktorá legalizuje výnos pre páchateľa, je prísnejšie postihnuteľná len vo vzťahu k výške odmeny (podielu z výnosu za jeho prepranie) – len táto suma predstavuje jej prospech, ktorého preukázanie je v praxi veľmi náročné. Typová závažnosť závažného protispoločenského konania, akým legalizácia príjmov z trestnej činnosti nepochybne je, by mala byť vyjadrená celkovou sumou (rozsahom) legalizovaného výnosu, nie len odmenou, prospechom získaným za jeho pranie (legalizáciu).

K bodu 19

Navrhovanou úpravou sa ustanovuje, že pre naplnenie základnej skutkovej podstaty tohto trestného činu stačí spôsobenie následku vo forme malej škody (namiesto pôvodnej značnej škody). Táto úprava tak umožní vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za tento trestný čin aj v prípade, v ktorom bola spôsobená škoda menej ako 26.600 eur, avšak viac ako 266 eur. Má za cieľ tiež odstrániť otázku naskytujúcu sa pri kvalifikácii skutku za súčasnej právnej úpravy, a to či v prípade nižšej škody ako škody značnej ide o spáchanie trestného činu poškodenia cudzej veci v zmysle § 245 a 246 Trestného zákona.

K bodu 20

Navrhovaná úprava má za cieľ zjednotiť spôsob vyjadrenia výšky škody ako závažnejšieho následku v nadväznosti na spôsob vyjadrenia škody v ostatných odsekoch tohto trestného činu.

K bodu 21

Zavádza sa prísnejší postih (jeden rok až päť rokov) v prípade spáchania tohto trestného činu a spôsobenia značnej škody. Za spôsobenie značnej škody za súčasného stavu je ustanovená neprimerane nízka trestná sadzba trestu odňatia slobody. Pre porovnanie trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona vyžaduje spôsobenie ,,len“ malej škody a ustanovuje rovnakú trestnú sadzbu ako v prípade trestného činu poškodzovania a znehodnocovania kultúrnej pamiatky podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona, kde sa za súčasného právneho stavu vyžaduje spôsobenie škody značnej. Napriek tomu, že trestný čin poškodzovania a znehodnocovania kultúrnej pamiatky možno spáchať aj z nedbanlivosti, javí sa ako potrebné zvýšenie zákonom ustanovenej trestnej sadzby pri spôsobení značnej škody.

K bodu 22

Navrhovanou úpravou sa rozširuje základná skutková podstata trestného činu poškodzovania a znehodnocovania archeologického dedičstva o konanie, ktorého podstatou je nelegálne obchodovanie s archeologickými nálezmi, ktoré nie je možné riešiť prostredníctvom trestného činu podielnictva. Ide o reakciu štátu na množiace sa podozrenia z nelegálneho obchodovania s archeologickými nálezmi na internete, burzách alebo aukciách priamo nelegálnymi hľadačmi archeologických artefaktov.

K bodu 23

Navrhovanou úpravou sa pojem „vyrobí“ nahrádza pojmom „vyhotoví“ za účelom zosúladenia s pojmom používaným v zákone č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, pretože predmetný trestný čin je previazaný s právnou úpravou použitou v tomto zákone. Podstatou tohto ustanovenia je ochrana pred predmetmi, ktoré sa „tvária“ ako predmety kultúrnej hodnoty, hoci opak je pravdou. Pretože predmety kultúrnej hodnoty sú diela osobitnej hodnoty vymedzené v § 2 ods. 1 zákona č. 206/2009 o múzeách a galériách, navrhujeme pri základnej skutkovej podstate trestnú sadzbu odňatia slobody až na tri roky oproti trestnej sadzbe odňatia slobody až na dva roky, ktorá je ustanovená v základnej skutkovej podstate trestného činu porušovania autorského práva podľa § 283, ako aj v terajšom znení tohto ustanovenia

K bodom 24 a 25

Uvedenou zmenou dôjde nielen k zjednoteniu pojmov v znení ustanovenia paragrafu, ale najmä k výkladovému zjednoteniu a napokon aj možnosti uplatňovať kvalifikovanú skutkovú podstatu v praxi.

K bodu 26

Navrhujeme zjednotenie vyjadrenia priestupkovej recidívy ako kvalifikačného znaku trestného činu s jeho prevažujúcim vyjadrením v celom Trestnom zákone.

K bodu 27 a 28

Navrhovaná úprava má za cieľ zjednotiť spôsob vyjadrenia závažnejšieho následku v nadväznosti na pojmoslovie použité v ostatných odsekoch tohto trestného činu.

K bodu 29

Konštrukcia platnej právnej úpravy úvodnej vety v odseku 2 podstatne zužuje bez primeraných vecných dôvodov rozsah protiprávnych konaní uvedených v odseku 1, za ktoré je možné voči páchateľovi vyvodiť trestnú zodpovednosť, ak boli dosiahnuté v dôsledku zásahu do technického alebo programového vybavenia počítača, alebo ak páchateľ podklady uvedené v odseku 1 zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnými alebo nevedie. Preto sa navrhuje úprava, ktorá umožní širšiu aplikáciu predmetného ustanovenia na uvedené pomerne časté formy protiprávneho konania.

K bodu 30

Rozširuje sa skutková podstata v odseku 2 aj o konanie spočívajúce v zatajení a odstránení. Doplnenie objektívnej stránky o uvedené spôsoby konania má poskytnúť lepšiu ochranu záujmu chránenému predmetným ustanovením, nakoľko taktiež zatajenie a odstránenie predmetných pokladov tento záujem porušuje, avšak za súčasného stavu také konanie nemožno trestnoprávne postihnúť.

K bodu 31

Navrhuje sa zvýšiť trestnú sadzbu v najprísnejších kvalifikovaných skutkových podstatách predmetných trestných činoch na úroveň trestnej sadzby uvedenej pri trestnom čine podvodu podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona. Pri týchto trestných činoch ide o špeciálne formy podvodných konaní, ktorých spoločnou podstatou je získať pre seba alebo iného majetkový prospech na úkor štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a v neposlednom rade aj nepoctivú výhodu voči podnikateľom – konkurentom v rámci trhovej ekonomiky, ktorí podnikajú v súlade so zákonom.

K bodu 32

Ide o odstránenie nedostatku platnej právnej úpravy štylistického charakteru.

K bodu 33

Cieľom navrhovanej zmeny je zosúladiť vyjadrenie škodlivého následku s ostatnými príbuznými ustanoveniami upravujúcimi skutkové podstaty daňových trestných činov, v ktorých sa uvádza ,,rozsah“ spôsobeného škodlivého následku ako aj zosúladiť vyjadrenie škodlivého následku v súvislosti s vyjadrením uvedeným v ostatných odsekoch tohto trestného činu.

K bodu 34

Pri trestnom čine marenia výkonu správy daní sa navrhuje koncipovať objektívnu stránku širšie oproti súčasnej úprave, tak aby bolo možné postihovať aj konanie spočívajúce vo falšovaní a marení dôkazov rozhodujúcich pre správne určenie dane. Trestnoprávne postihované má byť každé konanie ktoré spočíva v marení dôkazu, bez ohľadu na spôsob konania (znemožňovanie, kazenie, ničenie dôkazu) vrátane marenia získania dôkazu. Zároveň sa navrhuje, aby bolo trestné aj konanie spočívajúce v nesplnení nepeňažnej povinnosti, ktorú uložil správca dane. Objektívna stránka sa dopĺňa tiež o osobitnú formu krivej výpovede v konaní pred správcom dane.

K bodu 35

Navrhované ustanovenie predlžuje lehotu recidívy z pôvodných predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacov na tridsať šesť mesiacov, nakoľko pôvodná lehota sa pri tomto trestnom čine javila ako krátka. V praxi mohla nastať napríklad situácia, kedy bol v priestupkovom konaní uložený zákaz činnosti na 2 roky, v dôsledku ktorého páchateľ nemal oprávnenie vykonávať danú činnosť (viesť motorové vozidlo), pričom páchateľovi uplynula doba lehoty recidívy podľa predmetného ustanovenia Trestného zákona v rámci zákazu činnosti uloženého v priestupkovom konaní.

K bodu 36

Zmena, resp. doplnenie ustanovenia sa navrhuje z dôvodu, že súčasná právna úprava nepostihuje nedovolenú výrobu, nadobúdanie ani držbu výbušnín, výbušných predmetov a munície, na držbu ktorých je podľa príslušnej legislatívy potrebné povolenie alebo oprávnenie. Podľa zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe, resp. podľa zákona č. 58/2014 z. z. o výbušninách, výbušných predmetoch a munícii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je nedovolená výroba a držba výbušnín riešená len ako priestupok.

K bodu 37

Navrhuje sa upraviť rozsah trestnej sadzby tak, aby to odzrkadľovalo zjavnú disproporciu v závažnosti trestného činu podľa § 294 ods. 2 a § 295 ods. 1, resp. ods. 2, nakoľko v § 294 ods. 2 ide o dispozíciu už aj s jedným kusom strelnej zbrane, jej súčasťou alebo komponentom bez povolenia alebo bez označenia zbrane určeného na jej identifikáciu, respektíve o delikty v súvislosti s označením strelnej zbrane určeným na jej identifikáciu, zatiaľ čo pri § 295 ods. 1, respektíve odseku 2 ide o dispozíciu s hromadne účinnou zbraňou, jej súčasťou alebo komponentom bez povolenia, respektíve s protipechotnou mínou alebo o výrobu chemických zbraní alebo biologických zbraní, čo zásadne zvyšuje závažnosť trestných činov podľa § 295 ods. 1 a 2 oproti trestným činom podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona.

K bodu 38

Ide o odstránenie nedostatku platnej právnej úpravy štylistického charakteru.

K bodu 39

Cieľom navrhovanej zmeny je vyjadriť, aby bola podľa § 295 ods. 1 Trestného zákona vyvodená trestná zodpovednosť aj vo vzťahu ku konaniam spočívajúcim v dispozícii s výbušninami bez povolenia.

K bodu 40

Obdobne ako je uvedené k bodu 36 sa aj v tomto ustanovení javí ako potrebné doplniť trestnosť hromadenia výbušných predmetov a munície.

K bodu 41

Uvedenou zmenou dôjde nielen k zjednoteniu pojmov v znení ustanovenia paragrafu, ale najmä k výkladovému zjednoteniu a odstránenie aplikačných problémov, nakoľko aktuálne znenie neumožňuje zahrnúť do nepriaznivého následku konania páchateľa neoprávnene získaný prospech, nakoľko tento aspekt nie je možné považovať za vydanie životného prostredia do nebezpečenstva vzniku väčšej škody.

K bodu 42

Ide o odstránenie nedostatku platnej právnej úpravy štylistického charakteru.

K bodu 43

Pri posudzovaní použitia predmetnej skutkovej podstaty v praxi sa zistilo, že aktuálne ustanovenie neumožňuje postihovať osoby, ktoré by vypúšťali látky poškodzujúce ozónovú vrstvu. Navrhovaná úprava má odstrániť tento nedostatok.

K bodu 44

Navrhovaná zmena reflektuje na dlhodobé problémy pri aplikovaní tejto skutkovej podstaty v praxi, kedy nie je možné postihovať osoby, ktoré porušujú viaceré ustanovenia právnych predpisov v oblasti poľovníctva alebo rybárstva pri prisvojovaní si zveri alebo rýb za trestný čin pytliactva, ak sú držiteľmi povolenia na lov. V praxi to zahŕňa prípady, kedy osoby majúce povolenie na lov úmyselne nezapisujú svoje úlovky do predpísaných dokumentov tak, aby na základe týchto povolení mohli loviť opakovane. Ďalej dochádza k situáciám, kedy si prisvojujú väčšie množstvo úlovkov ako zákon povoľuje alebo lovia nad rámec zákonného povolenia.

K bodu 45

Navrhovaná zmena umožní prísnejšie postihovať za tento trestný čin osoby, ktoré majú odborné vedomosti a zručnosti získané napríklad vykonanou skúškou z poľovníctva alebo rybárskeho práva. V praxi sa totiž ukázalo, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva osobne viazaná povinnosť chrániť životné prostredie pre takéto osoby. Táto povinnosť je deklarovaná len všeobecne v príslušných právnych predpisoch v oblasti poľovníctva a rybárstva, no nie je možné ju považovať za konkrétnu povinnosť uloženú jednotlivým členom a teda toto ustanovenie nebolo možné na takéto osoby aplikovať, nakoľko deklaratórne ustanovenia o ochrane životného prostredia v zákonoch o poľovníctva

alebo rybárstve sa nepovažovali za povinnosť uloženú podľa zákona. Z tohto dôvodu sa navrhuje doplniť ustanovenie tak, že sa jednoznačne vymedzia osoby, ktoré vykonali skúšky v oblasti poľovníctva alebo rybárstva, ktoré ich oprávňujú na výkon práva v určitej oblasti. Tieto skúšky rovnako znamenajú, že ide o osoby, ktoré majú nadštandardné vedomosti a zručnosti v dotknutej oblasti, vrátane vedomosti o zákazoch a podmienkach oprávneného lovu a prisvojovania si úlovkov. Z tohto dôvodu sa javí ako prirodzené, že ak takáto osoba poruší záujem chránený týmto ustanovením, je namieste postupovať voči nej prísnejšie ako voči bežnému občanovi.

K bodu 46

Táto úprava sa navrhuje z dôvodu, že pri trestnom čine výtržníctva obyčajne dochádza k aktívnemu konaniu oboch zúčastnených strán (teda v danom prípade nie je len osobitne osoba obete a osoba útočníka). Ide fakticky o návrat k pôvodnej právnej úpravy trestného činu ruvačky podľa § 225 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.) s tým rozdielom, že namiesto pojmu „ruvačka“ je použitý súčasný pojem „bitka“. Vzhľadom na uvedené je teda možné pri posudzovaní okolností tohto trestného činu, najmä pri posudzovaní objektívnej stránky, z bohatej judikatúry vo vzťahu k pôvodnej právnej úprave.

K bodu 47

Navrhovanou úpravou sa má zjednodušiť aplikovanie tohto ustanovenia v praxi, tým že sa navrhuje postihovať konanie páchateľa aj vtedy, ak na danom mieste neboli súčasne prítomné aspoň tri osoby, resp. sa takéto osoby nepodarilo stotožniť a následne vypočuť k tomu či predmetný skutok registrovali.

K bodu 48

Prechodným ustanovením sa upravuje pravidlo pre riadnu aplikáciu nového znenia § 61 ods. 8 Trestného zákona.

K čl. III

(Trestný poriadok)

K bodu 1

V nadväznosti na opatrenie č. 18 Akčného plánu boja proti daňovým podvodom 2017 – 2018 sa navrhuje rozšíriť možnosť využitia agenta, ktorým je iná osoba ako príslušník Policajného zboru, aj o vybrané daňové trestné činy, trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a trestný čin poškodzovania finančných záujmov EÚ. Podľa poznatkov aplikačnej praxe je do protiprávnych zdaniteľných obchodov v podstate nereálne zaviesť agenta (príslušníka Policajného zboru), keďže zdaniteľné obchody prebiehajú výlučne medzi už vopred určenými daňovými subjektmi, ktoré ovládajú vopred určené osoby, bez akéhokoľvek čo i len predpokladu a možnosti zavedenia iných osôb a daňových subjektov do týchto obchodov. Taktiež sa navrhuje rozšírenie možnosti využitia inštitútu agenta, ktorý nie je príslušníkom Policajného zboru, pre obzvlášť závažné zločiny spáchané organizovanou skupinou alebo nebezpečným zoskupením. Ide napr. o prípady, keď by ako agent bola veľmi vhodná osoba, ktorá je vydieraná členmi organizovanej skupiny alebo zločineckej skupiny za tým účelom, aby spáchala závažný trestný čin (zločin alebo obzvlášť závažný zločin rôznej povahy). Vydieraná osoba však spravidla nie je príslušníkom Policajného zboru, preto nie je

možné dosiahnuť pre ňu status agenta, ktorý by významne pomohol pri objasnení a preukázaní závažnej trestnej činnosti, ku ktorej je táto osoba násilím alebo hrozbou násilia alebo inej vážnej ujmy nútená. Navrhuje sa preto, aby agentom v takýchto prípadoch mohla byť ako fyzická osoba odlišná od príslušníka Policajného zboru, tak aj právnická osoba. Navrhovaná zmena môže prispieť k efektívnejšiemu odhaľovaniu a vyšetrovaniu trestnej činnosti.

K bodu 2

Aktuálne znenie § 50 ods. 2 upravuje rámcovo problematiku správy zaisteného majetku, ktorá má byť podľa čl. I návrhu zákona upravená samostatným zákonom, a to komplexne. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustiť právnu úpravu správy zaisteného majetku z Trestného poriadku a len odkázať na osobitnú právnu úpravu, ktorá bude regulovať správu zaisteného majetku.

K bodom 3 a 4

Cieľom úpravy je vytvorenie podmienok na vyhotovovanie vyšetrovacieho spisu, resp. zápisnice o úkone v elektronickej podobe a určenie postupu podpisovania takýchto zápisníc v elektronickej podobe, a určenie ako postupovať v prípade, keď nemožno zápisnicu podpísať v elektronickej podobe.

K bodu 5

Zmena sa navrhuje z dôvodu používania správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie, nakoľko v slovenskom právnom poriadku bol pojem „zaručený elektronický podpis“ nahradený pojmom „kvalifikovaný elektronický podpis“ - viď napr. zákon č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách).

K bodu 6

Navrhuje sa doplniť možnosť uložiť poriadkovú pokutu prokurátorom alebo policajtom aj v štádiu pred začatím trestného stíhania. V aplikačnej praxi sa vyskytli prípady, kedy osoby (právnické i fyzické) odmietli poskytnúť riadne a včas súčinnosť orgánom činným v trestnom konaní v štádiu pred začatím trestného stíhania, kedy bolo potrebné čo najefektívnejšie zisťovať naplnenie skutkových a právnych podmienok pre začatie trestného stíhania (zadováženie lekárskych správ, vyjadrení a iných písomností), čím bol vážne ohrozený účel trestného konania.

K bodu 7

Legislatívno-technická úprava ustanovenia.

K bodu 8

Z dôvodu navrhovanej právnej úpravy v čl. I týkajúcej sa správy zaisteného majetku sa navrhuje v prípade, že súd, prokurátor alebo policajt nemôže zabezpečiť úschovu majetku, zabezpečí ju orgán uvedený v osobitnom predpise (čl. I).

K bodu 9

Ustanovenie upravuje, že zrušenie príkazu v postupe pred začatím trestného stíhania rozhoduje prokurátor, t.j. orgán, ktorý rozhodol o zaistení na základe § 95 ods. 2, resp. § 96 ods. 2.

K bodu 10

Dopĺňajú sa osobitné náležitosti, ktoré musí príkaz vydaný podľa § 96 ods. 1 alebo ods. 2 obsahovať. Ide o náležitosti, ktoré musí príkaz obsahovať popri všeobecných náležitostiach ustanovených v § 181 Trestnom poriadku. Týmito náležitosťami sú jednoznačná identifikácia majiteľa cenného papiera a náležitosti upravené v predpisoch o cenných papieroch – viď napr. § 28 s poukazom na § 27 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch).

K bodu 11

Navrhuje sa rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní o zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie obchodného podielu, zaistenie inej majetkovej hodnoty a zaistenie náhradnej hodnoty. Absencia výslovnej právnej úpravy v Trestnom poriadku neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní efektívnym spôsobom uchopovať najmä výnosy z trestnej činnosti.

Spoločnou črtou navrhovaného rozšírenia právnej úpravy je, že o zaistení bude v prípravnom konaní rozhodovať prokurátor, inak sudca a pred začatím prípravného konania prokurátor len, ak vec neznesie odklad s nutnosťou dodatočného potvrdenia prokurátorského príkazu sudcom pre prípravné konanie pod hrozbou straty účinkov prokurátorského príkazu.

Správa majetku zaisteného podľa sa bude vykonávať podľa osobitného zákona, ktorým je zákon navrhovaný v čl. I.

§ 96a a § 96b

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový osobitný inštitút zaisťovacích úkonov. Potreba jeho zavedenia súvisí najmä používaním nehnuteľností na páchanie trestnej činnosti a s výnosmi z trestnej činnosti. Ide o špecifickú právnu úpravu pri zaisťovaní nehnuteľností, ktorá doposiaľ absentovala v slovenskej právnej úprave a orgánom činných v trestnom konaní neumožňovala účinne postupovať pri zaistení nehnuteľností, ktoré sú určené na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli použité alebo sú výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení nehnuteľnosti sú predseda senátu, prokurátor. V príkaze sa obmedzí možnosť nakladania s nehnuteľnosťou, s ktorou je možné nakladať len s predchádzajúcim písomným súhlasom predsedu senátu alebo prokurátora

podľa odseku 7. Takýto súhlas nie je možné udeliť v prípade uspokojovania pohľadávok štátu.

V odseku 4 a 5 sa vymedzuje okruh osôb, ktorým sa doručuje príkaz na zaistenie nehnuteľnosti. Podľa odseku 6 je návrh na vklad vlastníckeho alebo iného vecného práva k zaistenej nehnuteľnosti možné vykonať len s predchádzajúcim písomným súhlasom príslušných orgánov.

V odseku 8 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V navrhovanom § 96b sa upravuje obhliadka nehnuteľnosti a jej príslušenstva, ktorá je predmetom zaistenia alebo má byť predmetom zaistenia. Takýto príkaz na obhliadku nehnuteľnosti môže vydať len súd. V ďalších ustanoveniach sa upravuje procesný postup orgánu, ktorý vykonáva obhliadku nehnuteľnosti. Ustanovuje sa povinnosť orgánu vykonávajúceho obhliadku pribrať k takémuto úkonu nezúčastnenú osobu.

§ 96c

V navrhovanom § 96c sa upravuje zaistenie obchodného podielu. Vzhľadom na to, že obchodné podiely sú úradne evidovanou majetkovou hodnotou (zapisujú sa do obchodného registra), tak zaistenie obchodného podielu sa bude zapisovať do obchodného registra.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť obchodný podiel zaistený. Zaistenie prichádza do úvahy, ak obchodný podiel je určený na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie bol použitý alebo je výnosom z trestnej činnosti.

O zaistení obchodného podielu bude rozhodovať po podaní obžaloby predseda senátu, a v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania prokurátor. Podľa navrhovaného odseku 2 je prípustné aj rozhodnutie policajta s dodatočným potvrdením prokurátorom. Forma rozhodnutia je príkaz, ktorý musí byť písomný a odôvodnený.

Príkaz sa bude doručovať registrovému súdu a po vykonaní príkazu aj vlastníkovi obchodného podielu. Ide o transpozíciu článku 8 ods. 2 smernice 2014/42/EÚ. Ak je to potrebné, uvedený článok predpokladá možnosť odloženia oznámenia príkazu dotknutej osobe, aby nebolo ohrozené vyšetrovanie. Návrh zákona vyžaduje, aby orgán, ktorý príkaz vydáva v ňom výslovne zakázal vlastníkovi podielu akékoľvek dispozície s týmto obchodným podielom (napr. prevod, založenie a pod.). Právne úkony vykonané v rozpore s týmito zákazmi budú ex lege neplatné. Príkaz bude vyvolávať aj účinky vo vzťahu k registrovému súdu, ktorý nebude môcť zapísať do obchodného registra prevod obchodného podielu bez súhlasu toho, kto príkaz vydal (odsek 4).

Trvanie zaistenia obchodného podielu je upravené v odsekoch 3 a 5. Podľa odseku 5 zaistenie má trvať dokým trvá jeho účel. Akonáhle pominie potreba mať zaistený obchodný podiel, príkaz na jeho zaistenie musí byť zrušený. Zrušenia zaistenia sa však bude môcť aj vlastník obchodného podielu, a to postupom podľa odseku 3.

§ 96d

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový zaisťovací inštitút, a to zaistenie inej majetkovej hodnoty, pod ktorou sa rozumie majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota, ktorá je určená na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie bola použitá alebo je výnosom z trestnej činnosti. Pod pojem majetkové právo, resp. iná peniazmi oceniteľná hodnota možno zaradiť aj napr. počítačové údaje s majetkovou hodnotou (digitálna mena) a preto aj tie bude možné za splnenie zákonných podmienok zaistiť.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení inej majetkovej hodnoty sú predseda senátu a prokurátor. Odsek 3 ustanovuje obligatórnu náležitosť príkazu na zaistenie, ktorou je zákaz nakladania so zaistenou inou majetkovou hodnotou. V prípade, že bol zákaz porušený, takto urobené právne úkony sú de lege neplatné.

V odseku 4 a 5 sa ustanovuje povinnosť príslušných orgánov zisťovať existenciu vecných práv ďalších osôb k zaistenej inej majetkovej hodnote. V odseku 8 je upravená ochrana vlastníka inej majetkovej hodnoty v súvislosti s ochranou práv tretích osôb, a tým spôsobom, že má právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia. V prípade negatívneho rozhodnutia má možnosť opätovne podať žiadosť po uplynutí lehoty 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96e

V navrhovanom § 96e je upravené zaistenie náhradnej hodnoty. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe navrhovanej úpravy bude možné vydať príkaz na zaistenie náhradnej hodnoty, ak nemožno dosiahnuť vydanie alebo odňatie veci, zaistenie hnuteľnej veci, peňažných prostriedkov, zaknihovaných cenných papierov, nehnuteľností, inej majetkovej hodnoty alebo obchodného podielu, ktoré boli určené na spáchanie trestného činu alebo sú výnosom z trestnej činnosti.

K bodu 12

Navrhovanými zmenami v § 97 sa majú odstrániť aplikačné problémy, na ktoré poukázala prax pri vysporiadavaní sa so zaistenými vecami podľa Trestného poriadku. Z dôvodu absencie lehoty na prevzatie veci a uplatnenie nároku na vec v civilnom procese, sa preto navrhuje doplnenie lehôt a rovnako aj následné prepadnutie veci v prospech štátu. Navrhuje sa doplniť podrobnejší postup pri predaji veci, zničení vecí (ktoré majú neoprávnene pozmenený identifikátor, omamné látky, psychotropné látky, jedy, alkohol, jadrový materiál a pod.).

V platnom znení § 98 sa upravuje len postup pri vrátení veci obvinenému, preto sa navrhuje jeho širšia úprava, aby zahŕňala všetky osoby, ktorých vec mohla byť odňatá alebo vydaná. Zároveň sa navrhuje doplniť postup v prípade, ak išlo o vec získanú trestným činom a nikto nepožiadal o vrátenie veci alebo si neuplatnil právo na vec nikto iný. Tiež sa navrhuje doplniť vymedzenie bezcennej veci, ak sa vec nepodarí predať ani za zníženú cenu.

K bodu 13

V nadväznosti na rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní sa vymedzujú spoločné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú a aplikujú na jednotlivé zaisťovacie

inštitúty. V odseku 2 sa explicitne ustanovuje nulitnosť takého právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu príslušného orgánu.

K bodu 14

Navrhuje sa doplniť tzv. finančné vyšetrovanie. Podstata spočíva v zisťovaní páchateľovho majetku a vyhotovení majetkového profilu. Zisťovanie majetkového profilu vykonáva buď policajt v zmysle Trestného poriadku alebo orgán podľa osobitného predpisu, a teda pôjde napr. o orgán, ktorý postupuje podľa § 29a zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, podľa § 26 zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Cieľom doplnenia je podporiť, aby zisťovanie majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu páchateľa bol paralelný proces popri vyšetrovaní (preukazovanie okolností skutku a usvedčenie páchateľa), ktorý proces bude oprávnená vykonávať aj iná osoba ako len procesne príslušný policajt (príslušný na vedenie vyšetrovania) a aby na účely zisťovania majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bolo možné využiť aj postupy podľa osobitných predpisov.

K bodu 15

V nadväznosti na opatrenie č. 17 Akčného plánu boja proti daňovým podvodom 2017 – 2018 sa navrhuje zefektívnenie vyšetrovania zo strany vyšetrovateľov Finančnej správy Slovenskej republiky tým, že budú zabezpečovať niektoré postupy vlastnými silami a prostriedkami finančnej správy. Na tento účel sa teda navrhuje, aby Finančná správa Slovenskej republiky vo vlastnej réžii realizovala predvolanie a predvedenie obvineného (§ 120) a predvolanie, predvedenie a zabezpečenie svedka (§ 128).

K bodu 16

Navrhované ustanovenie reaguje na pripravované zriadenie špeciálnych výsluchových miestností pre detské a iné obzvlášť zraniteľné obete trestných činov. Výsluchy v týchto miestnostiach budú vykonávané prostredníctvom technických zariadení určených na prenos a záznam zvuku a obrazu a výsluch v takejto miestnosti bude vykonávaný len za prítomnosti vypočúvajúceho (orgánu činného v trestnom konaní) a vypočúvaného (obete trestného činu), ostatné osoby, ktoré sa v zmysle Trestného poriadku majú právo zúčastniť takéhoto úkonu budú v samostatnej miestnosti odkiaľ budú výsluch sledovať prostredníctvom zariadenia na prenos zvuku a obrazu a otázky budú môcť klásť len prostredníctvom technických zariadení a vypočúvajúceho.

K bodom 17 a 18

K § 198

Oznamovateľ alebo poškodený, ak nie je súčasne oznamovateľom, majú mať zákonom garantované právo žiadať nadriadeného prokurátora (§ 54 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov) o preskúmanie postupu prokurátora vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania (§ 198

Trestného poriadku), najmä aby boli odstránené prieťahy v konaní alebo iné nedostatky v postupe prokurátora pred začatím trestného stíhania; o žiadosti o preskúmanie postupu prokurátora založenej na tých istých dôvodoch podľa súčasnej právnej úpravy sa nekoná.

K § 210

Obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo žiadať nadriadeného prokurátora (§ 54 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov) o preskúmanie postupu prokurátora vykonávajúceho dozor v prípravnom konaní do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania (§ 210 Trestného poriadku), najmä aby boli odstránené prieťahy v konaní alebo iné nedostatky v postupe prokurátora vykonávajúceho dozor v prípravnom konaní.

Do 31. decembra 2015, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa takéto žiadosti o preskúmanie postupu prokurátora alebo rozhodnutia prokurátora v trestnom konaní vybavovali ako podnety podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Uvedená novela však v ustanovení § 31 ods. 5 vylúčila vybavovanie podnetov uplatnených v trestnom konaní spod režimu zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, v dôsledku čoho chýba v právnej úprave možnosť pre účastníkov konania iniciovať v rámci trestného konania preskúmanie postupu prokurátora alebo rozhodnutia prokurátora nadriadeným prokurátorom.

Opakovaná žiadosť podľa § 198 ako aj § 210 sa vybavuje iba vtedy, ak obsahuje nové skutkovo a právne významné skutočnosti. Týmto ustanovením sa majú odbremeniť orgány rozhodujúce o sťažnostiach v prípadoch, kedy je zrejmé, že ide o opakovanú žiadosť, ktorá už bola riadne vybavená, pričom sa okolnosti nezmenili. Na druhej strane môže ísť aj o totožnú opakovanú žiadosť (s totožným obsahom ako mala predchádzajúca žiadosť) avšak vzhľadom na okolnosti táto je s odstupom času opodstatnená, napr. namietanie prieťahov v konaní. V takýchto prípadoch je orgán rozhodujúci o opakovanej žiadosti povinný túto riadne vybaviť, t. j. vec znovu ,,nanovo“ preskúmať.

K bodu 19

V praxi sa viackrát stalo, že pomocou bankomatovej karty vlastné dieťa vybralo rodičovi neoprávnene z účtu peniaze a rodič v čase, keď ešte nevedel, kto je páchateľ, podal trestné oznámenie, no následne sa vo vyšetrovaní domáhal zastavenia trestného stíhania, čo však doteraz nebolo možné. Predkladateľ tu poukazuje aj na analógiu pri obdobnom konaní vlastného dieťaťa, ktoré je posúdené napr. ako trestný čin krádeže podľa § 212, sprenevery podľa § 213, neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 alebo neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216, kde sa súhlas poškodeného vyžaduje. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje do výpočtu trestných činov v § 211 doplniť aj trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 Trestného zákona. Taktiež sa navrhuje okruh trestných činov uvedených v § 211 Trestného poriadku rozšíriť aj o trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona, trestný čin ochrany súkromia v obydlí podľa § 194a Trestného zákona, trestný čin porušovania tajomstva prepravovaných správ podľa § 196 a § 197 Trestného zákona a trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 Trestného zákona. V praxi napr. dochádza často k súbehu trestných činov krádeže s trestným činom porušovania domovej slobody, pri ktorých

poškodený vo vzťahu ku trestnému činu krádeže podľa § 212 Trestného zákona využije oprávnenie v zmysle § 211 Trestného poriadku nedaním súhlasu na trestné stíhanie, ktorý sa však nedá aplikovať na zbiehajúci trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona.

K bodu 20

Navrhované doplnenie vychádza zo situácií z praxe, kedy po prerušení trestného stíhania, napríklad z dôvodu neprítomnosti obvineného alebo svedka sú doručené z cudziny (najmä Ázia, Amerika, Austrália a iné krajiny, pri ktorých trvá poskytnutie právnej pomoci aj niekoľko rokov) výsledky medzinárodnej právnej pomoci vykonanej v období prerušeného trestného stíhania (žiadosť o právnu pomoc bola zaslaná ešte pred prerušením trestného stíhania). Slovenské orgány činné v trestnom konaní a súdy nevedia efektívne ovplyvniť konanie/nekonanie justičných orgánov iných štátov o žiadosti slovenských justičných orgánov o poskytnutie medzinárodnej právnej pomoci, ktoré sú často vybavované aj niekoľko mesiacov alebo aj rokov. Preto sa navrhuje, aby v prípade, keď sa v inom štáte vykoná úkon právnej pomoci, aby sa týmto úkonom zo zákona pokračovalo v trestnom stíhaní, pričom formálne rozhodnutie o pokračovaní v trestnom stíhaní sa vydá dodatočne po doručení predmetných dokumentov príslušnému orgánu.

K bodu 21

Navrhovaná právna úprav má za cieľ odstrániť situáciu, kedy osobe, ktorá je vlastníkom majetku, veci alebo inej majetkovej hodnoty, nemôže byť majetok, vec alebo iná majetková hodnota orgánmi činnými v trestnom konaní počas prerušeného trestného stíhania vrátená. Uvedené ustanovenie obsahuje aj možnosť podania samostatného návrhu prokurátorom na uloženie ochranného opatrenia počas prerušenia trestného stíhania. Táto úprava má tiež zjednodušiť vrátenie veci, kedy nebude potrebné formálne vydávať rozhodnutie o pokračovaní v trestnom stíhaní, vrátiť vec a následne znovu prerušiť trestné stíhanie.

K bodu 22

Legislatívno-technická úprava ustanovenia.

K bodu 23

Legislatívno-technická úprava, ktorou sa vypúšťa časť obsoletného znenia ustanovenia.

K bodu 24

Navrhované doplnenie má jednoznačne určiť dokedy môžu oprávnené osoby podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Určenie lehoty v podobe ,,troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia“ sa javí ako nedostatočné, nakoľko ide o mimoriadny prostriedok zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, t. j. využitie tohto opravného prostriedku by malo byť obmedzené na štádium prípravného konania. V zásade je účelom ustanovenia, aby nedochádzalo k iniciovaniu konania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku v štádiu trestného konania, v ktorom už bola vec

predložená na rozhodnutie súdu, kedy sa strany konania môžu domáhať svojich práv inými prostriedkami zodpovedajúcimi tomuto štádiu trestného konania.

K bodu 25

Vzhľadom na rozšírenie právnej úpravy zaisťovacích inštitútov sa navrhuje rozšírenie vnútorných odkazov odkazujúcich na primerané použitie právnej úpravy aj na zaistenie výkonu trestu prepadnutia majetku.

K bodu 26

Účelom zmeny dotknutých ustanovení je zabezpečiť aplikáciu novýcz ustanovení o zaistení majetku vrátane § 98a aj v prípadoch zaisťovania podľa § 428 a § 461 Trestného poriadku.

K bodu 27

Ide o odstránenie nedostatku platnej právnej úpravy štylistického charakteru.

K bodu 28

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 38.

K bodu 29

V súlade s novým navrhovaným ochranným opatrením zhabania časti majetku (pozri čl. II bod 5) sa náležite k tomu upravuje procesný postup príslušných orgánov pri výkone tohto ochranného opatrenia. Koncept navrhovaného ustanovenia vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v § 461 platného Trestného poriadku, týkajúceho sa výkonu zhabania veci.

K bodu 30

Navrhuje sa opraviť chybný odkaz v § 495 ods. 2 na ustanovenie § 522, nakoľko správne má byť § 523.

K bodom 31 až 37

Zmena tohto ustanovenia zosúlaďuje terminológiu zaisťovania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach s terminológiou, ktorá sa zavádza touto právnou úpravou, resp. s terminológiou používanou v prvej časti Trestného poriadku. V súlade s medzinárodnými štandardmi, medzinárodnou praxou a medzinárodnými zmluvami sa umožňuje zaistenie majetku, veci alebo inej finančnej hodnoty aj na základe princípu vzájomnosti (reciprocity), nielen existujúcej medzinárodnej zmluvy.

K bodu 38

Právna úprava v odsekoch 1 a 2, ktorá podriaďuje režimu novej právnej úpravy vracanie vecí vydaných, odňatých alebo prevzatých v trestnom konaní podľa doterajších predpisov novej právnej úprave v § 97 a 98.

K čl. IV

(zákon NR SR č. 171/1993 Z. z.)

K bodu 1

Ide o prispôsobenie názvu ustanovenia k jeho navrhovanej zmene (pozri body 2 a 4).

K bodu 2

Navrhuje sa úprava, ktorá umožní policajtom služby finančnej polície a služby kriminálnej polície vykonávať predmetné oprávnenia nie len pri konkrétnom trestnom čine legalizácie príjmov z trestnej činnosti, ale v širšej súvislosti (bez potreby preukazovania existencie konkrétneho trestného činu) pri odhaľovaní nelegálnych príjmov a nelegálneho majetku a zároveň sa dopĺňa možnosť vykonať také oprávnenia aj vo všeobecnosti pri trestnej činnosti s predpokladanou značnou škodou alebo škodou veľkého rozsahu. Možnosť realizovať predmetné oprávnenia sú významné najmä z hľadiska včasnosti odhalenia trestnej činnosti a úspešnosti realizovania následného trestného konania vrátane vykonania potrebných zaisťovacích úkonov. Miera procesnej použiteľnosti ,,dokumentov“ či informácií získaných v rámci oprávnenia podľa § 29a sa týmto ustanovením nemení, tzn. toto ustanovenie nezasahuje do konceptu ,,sprocesňovania“ využívaného v rámci trestného konania, a teda ustanovenie § 119 Trestného poriadku nie je dotknuté. Navrhované ustanovenie má za cieľ rozšíriť pôsobnosť v ktorej môže policajt služby finančnej polície a služby kriminálnej polície využívať predmetné oprávnenia.

K bodu 3

Ide o odstránenie nedostatku spočívajúceho v nesprávnom pojmosloví.

K bodu 4

Navrhovanou úpravou sa má rozšíriť rozsah využitia oprávnenia policajtov služby finančnej polície a kriminálnej polície pri prelamovaní bankového tajomstva, resp. zisťovaní údajov z bánk a pobočiek zahraničných bánk. Miera procesnej použiteľnosti ,,dokumentov“ či informácií získaných v rámci tohto oprávnenia sa týmto ustanovením (obdobne ako pri bode 2) nemení.

K bodu 5

Ide o odstránenie nedostatku spočívajúceho v nesprávnom pojmosloví.

K čl. V

(zákon č. 483/2001 Z. z.)

K bodu 1

Ide o zosúladenie s návrhom nového znenia § 29a zákona č. 171/1993 Z. z. Zároveň ide o precizovanie uvedeného ustanovenia a odstránenie problémov z aplikačnej praxe. V súčasnosti účinné znenie umožňuje prelomenie bankového tajomstva v podstate pri odhaľovaní akéhokoľvek trestného činu, avšak v praxi sa vyskytli prípady, kedy sa odmietli poskytnúť údaje bankového tajomstva vo vzťahu k inej trestnej činnosti, ako je vymenovaná v § 29a zákona č. 171/1993 Z. z.

K bodu 2

Ustanovuje sa lehota, v ktorej je potrebné poskytnúť údaje, ktoré sú predmetom bankového tajomstva. V praxi sa mnohokrát stáva, že odpovede zo strany bánk sú zasielané s istým časovým odstupom (30 dní aj viac) a preto vzhľadom na potrebu mať predmetné informácie včas k dispozícii, sa navrhuje lehota 10 dní od doručenia žiadosti.

K čl. VI

(zákon č. 556/2001 Z. z.)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zamedzenie situácii, kedy sa zmarí zaistenie zaknihovaného cenného papiera tým, že emitent zmení jeho podobu. Súčasná právna úprava túto otázku nerieši a javí sa ako účelné predísť vzniku situácií, ktoré by viedli k obchádzaniu rozhodnutí najmä orgánov činných v trestnom konaní. Listinné cenné papiere nahrádzajúce zaistené zaknihované cenné papiere emitent odovzdá správcovi zaisteného majetku.

K čl. VII

(zákon č. 530/2003 Z. z.)

Vzhľadom na zavedenie zaistenia obchodného podielu v Trestnom poriadku sa navrhuje v zákone o obchodnom registri zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa bude zaistenie obchodného podielu a zrušenie tohto zaistenia zapisovať do obchodného registra. Zabezpečí sa tak publicita tejto skutočnosti aj vo vzťah k osobám, ktoré majú záujem nadobudnúť obchodný podiel.

K čl. VIII

(zákon č. 652/2004 Z. z.)

K bodu 1

Ide o prispôsobenie názvu ustanovenia k jeho navrhovanej zmene (pozri bod 2).

K bodu 2

Doterajšie oprávnenie colníka Kriminálneho úrad finančnej správy vstupovať do zákonom vymedzených priestorov pri odhaľovaní trestných činov spáchaných v súvislosti s porušením daňových predpisov v oblasti dane z pridanej hodnoty a pri pátraní po osobách, ktoré porušili daňové predpisy sa rozširuje aj na odhaľovanie trestných činov spáchaných v súvislosti s porušením colných predpisov a predpisov v oblasti spotrebných daní. Zároveň sa dopĺňa oprávnenie colníka Kriminálneho úradu finančnej správy vstupovať do obydlia, ak

slúži na podnikanie a právo nazerať do účtovných a iných dokladov. Navrhovanou právnou úpravou však nie je dotknuté ustanovenie § 119 Trestného poriadku vymedzujúce formu dôkazu a spôsob jeho získania, t. j. nezasahuje do konceptu ,,sprocesňovania“ informácií používaného v trestnom konaní.

K čl. IX

(zákon č. 563/2009 Z. z.)

Nakoľko správcom zaisteného majetku bude Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky navrhuje sa s výnimkou vecí zabezpečených na účely vykonania dôkazu pri správe daní a vecí určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia z dôvodu zabezpečenia účelu daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo miestneho zisťovaní, upraviť prepojenie výkonu rozhodnutia o zabezpečení veci a rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia a správe zabezpečenej veci a peňažnej sumy, veci alebo práva určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia, s osobitným predpisom - zákonom o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodnutie o zabezpečení veci a rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia sa považuje za rozhodnutie o zaistení majetku podľa zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K čl. X

(zákon č. 289/2016 Z. z.)

K bodu 1 a 2

Navrhovaným znením sa zavádza sa doplnená definícia pojmu osoba pre potreby

zákona tak, aby bola prehľadná a zrozumiteľná nová úprava procesu zaradenia a vyradenia zo sankčných zoznamov v novo navrhovaných zneniach § 3 a § 16 až § 17a. Osobou je pre potreby zákona fyzická a právnická osoba, avšak môže ňou byť pre potreby vykonávania medzinárodnej sankcie aj združenie majetku alebo osôb, bez ohľadu na ich právnu subjektivitu. Uvedené znenie definície bolo potrebné nadefinovať tak, aby boli postihnuté všetky formy právnej subjektivity, ktoré môžu vstupovať do právnych vzťahov s inými subjektmi, napríklad združenia, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. V návrhu bude týmto zahrnutá širšia skupina subjektov, voči ktorým sa bude uplatňovať zákon, pričom bude zahŕňať aj tie subjekty, ktoré nie sú v slovenskom právnom poriadku zadefinované (napr. trusty).

K bodu 3

Navrhovanou úpravou sa bližšie definuje obsah nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktoré tvorí súčasť systému predpisov na vyhlásenie medzinárodnej sankcie podľa zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vykonávaní medzinárodných sankcií“). Ustanovenie spresňuje, že sankcia vyhlásená prostredníctvom Nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorá je považovaná za autonómne vyhlásenú medzinárodnú sankciu, môže okrem občanov štátov mimo Európskej únie obsahovať aj občanov Európskej únie a samotných občanov Slovenskej republiky, ak sú podozriví z vykonávania činností smerujúcich k páchaniu, podpore alebo financovaniu terorizmu, alebo šíreniu zbraní hromadného ničenia. Navrhovaná zmena vychádza

z identifikovaných nedostatkov právnej úpravy Slovenskej republiky v oblasti boja proti financovaniu terorizmu zo strany Výboru Rady Európy MONEYVAL. Ten Slovenskej republike vyčítal neexistenciu autonómneho mechanizmu na vyhlásenie medzinárodných sankcií z vlastnej iniciatívy ako aj na žiadosť tretej krajiny. Hoci doteraz platná úprava obsahovala možnosť vyhlásenia sankcie prostredníctvom nariadenia vlády Slovenskej republiky, výbor považoval takúto úpravu, bez bližšej špecifikácie obsahu za nedostatočnú.

K bodu 4

Navrhovaná zmena súvisí s vyprecizovaním súčasného návrhu zákona a lepšej zrozumiteľnosti textu za účelom objasnenia kompetencií v procese spolupráce s kompetentnými orgánmi členskej krajiny Európskej únie alebo s kompetentnými orgánmi tretích krajín pri zaraďovaní a vyraďovaní osôb na a zo zoznamov sankcionovaných osôb.

K bodu 5

Navrhovaná úprava nového znenia § 4 odseku 5 reaguje na novú úpravu § 14, v ktorom sa zavádza nový postup pre zaistenie majetku podliehajúceho medzinárodnej sankcii, pričom rozhodnutie o zaistení vydáva príslušný orgán štátnej správy. Vykonávajúci subjekt teda podľa nového znenia § 4 ods. 5 priamo nezaisťuje majetok, ale je povinný zabrániť nakladaniu s majetkom podliehajúcim medzinárodnej sankcii tak, aby nedošlo k zmareniu výkonu medzinárodnej sankcie a zároveň oznámiť bezodkladne príslušnému orgánu, že majetok podliehajúci medzinárodnej sankcii identifikoval, alebo má podozrenie že sa jedná o takýto majetok.

K bodu 6

Navrhovaná úprava priamo mení znenie zákona o vykonávaní medzinárodných sankcií v súvislosti s vytvorením nového rámca pre správu majetku zaisteného v procese vykonávania medzinárodných sankcií. Zakotvuje potrebu rozhodnutia príslušného orgánu o zaistení majetku ako základného predpokladu na zverenie správy zaisteného majetku Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Ustanovenie ďalej spresňuje niektoré procesné náležitosti rozhodnutia o zaistení majetku pre zabezpečenie vyššej právnej istoty v konaní zasahujúcom do výkonu vlastníckych práv osôb.

K bodu 7

Návrh reflektuje ďalšiu z požiadaviek Výboru Rady Európy MONEYVAL na zosúladenie slovenského právneho poriadku s praxou a princípmi boja proti terorizmu a to zrýchlením sprístupnenia informácií o prijatí medzinárodných sankcií na pôde Organizácie Spojených národov. Tie, ako zdroje medzinárodných sankcií podľa § 2 zákona o vykonávaní medzinárodných sankcií je potrebné bez zbytočného odkladu sprístupniť osobám povinným plniť povinnosti podľa zákona o vykonávaní medzinárodných sankcií, aby sa predišlo zmareniu ich cieľa.

K bodom 8 až 11

V navrhovanej úprave nového znenia ustanovení sa spresňuje proces zaradenia a vyradenia osoby na zoznam sankcionovaných osôb a to jednak vo vzťahu k zoznamom sankcionovaných osôb prijatých Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov

a rovnako aj špecializovanými pracovnými skupinami Európskej únie. Toto ustanovenie taktiež zavádza autonómny proces zaradenia a vyradenia osoby na sankčný zoznam vyhlásený Nariadením vlády Slovenskej republiky. Tým je dosiahnutá prehľadnosť celého postupu zaradenia, resp. vyradenia osoby na a zo zoznamov sankcionovaných osôb. Navrhovaná zmena tiež prispieva k zvýšeniu ochrany individuálnych práv občanov Slovenskej republiky a spoločností usadených a vykonávajúcich podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky pri procese vyhlásenia medzinárodnej sankcie.

K bodu 12

Zmena súvisí s posilnením ochrany práv osôb v prípade, ak namietajú ich zaradenie na zoznamy sankcionovaných osôb, a to ak o zaradení rozhodol príslušný orgán štátnej správy Slovenskej republiky alebo medzinárodná inštitúcia. Rovnako ustanovenie rieši aj povinnosť príslušných orgánov bez zbytočného odkladu zrušiť zaistenie majetku osoby, ak je preukázané, že sa na ňu už viac nevzťahujú medzinárodné sankcie.

K bodu 13

Navrhovaná úprava rozširuje okruh subjektov o Vojenské spravodajstvo, ktoré sa môže dožadovať prístupu k informáciám, ktoré nie sú verejné, ak sa jedná o informácie významné pre plnenie jeho úloh.

K bodu 14

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 8; potreba použitia zavedenej legislatívnej skratky.

K bodu 15

Doplnenie predmetného ustanovenia sleduje nevyhnutné úpravy v procese prijímania rozhodnutí pri vykonávaní medzinárodných sankcií. Je žiadúce v niektorých prípadoch obmedziť práva účastníkov konania o zaradení na zoznam sankcionovaných osôb, nakoľko predčasné zverejnenie úmyslu zaradiť osobu na sankčný zoznam môže spôsobiť zmarenie cieľa medzinárodnej sankcie, ako aj priamo ohroziť život, zdravie a majetok občanov Slovenskej republiky.

K čl. XI

S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2018, okrem tých ustanovení, ktoré bezprostredne súvisia s pôsobnosťou Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako správcu zaisteného majetku, a to s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky pri výkon navrhovanej pôsobnosti (účinnosť 1. januára 2019).