o podiel, ktorým sa fyzická osoba zúčastňovala na podnikaní takéhoto nebankového subjektu najčastejšie v postavení tichého spoločníka podľa § 673 Obchodného zákonníka alebo ako člen družstva (obchodnej spoločnosti podľa § 230 Obchodného zákonníka) prostredníctvom členského vkladu.Takýto nebankový subjekt prevádzkoval svoje podnikanie v princípe ako tzv. pyramídovú hru na úkor jednoduchých bežných ľudí (napr. BMG Invest, Horizont, Drukos a pod.), ktorí sa na jeho podnikaní zúčastňovali v očakávaní nadpriemerných ziskov v čase, keď na Slovensku nefungovalo štandardné podnikateľské prostredie a osobitne podnikanie v oblasti bankovníctva a finančníctva, pričom právne predpisy, ktoré zodpovedali štandardom Európskej únie sa v týchto oblastiach prijali až v roku 2001. Bol to jednak nový zákon o bankách, ktorá nahradil starší zákon z roku 1992 a nový zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) s účinnosťou od 1. 1. 2002, ktorý rovnako nahradil starší zákon o cenných papieroch z roku 1992.
Ministerstvo financií SR, ale aj samotná vláda, ktorá v roku 2001 predložila zákon o cenných papieroch do parlamentu na schválenie, v dôvodovej správe k tomuto zákonu uviedla, že sa prijíma aj z dôvodu regulácie podnikania tzv. nebankových subjektov, ale tiež to, že § 120 bol prijatý aj z dôvodu, aby sa zabránilo nekalým praktikám nebankových subjektov, a to prostredníctvom zverejňovania prospektu cenného papiera. Je teda zrejmé, že vláda SR, ako aj NR SR si až po dlhej dobe nečinnosti konečne v roku 2001 uvedomili, že podnikanie nebankových subjektov je nevyhnutné sprísniť a regulovať, aby sa zabránilo vzniku ďalších škôd na majetku fyzických osôb – bežných občanov.
Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že štandardné podnikateľské prostredie v oblasti bankovníctva a finančníctva bolo na Slovensku zavedené až od 1. 1. 2002, čo je aj časová hranica, ktorá slúži na vymedzenie pojmu nebankový subjekt s cieľom vyhnúť sa nedorozumeniam, ktoré by mohli vyplývať z toho, že by sa na základe tohto zákona dožadovali odškodnenia aj ďalší občania, ktorí sa stali obeťami iných nekalých praktík rôznych právnických osôb, v súčasnosti najmä rôznych „vymáhačských firiem“ a úžerníkov.
Nielen terajšie „vymáhačské firmy“ návrh zákona nepovažuje z časového hľadiska za nebankové subjekty, ale z vecného hľadiska ani právnické osoby, ktoré majú postavenie banky alebo sporiteľne podľa zákona o bankách, resp. podľa osobitného predpisu (napr. stavebné sporenie), ako ani tie, ktoré majú postavenie finančnej inštitúcie v zmysle § 8 písm. c) zákona o cenných papieroch, a to z dôvodu, že nad týmito inštitúciami vykonáva dohľad Národná banka Slovenska (t.j. štát) a ich podnikanie vo vzťahu k verejnosti je regulované (nad časťou týchto inštitúcií v minulosti vykonával dohľad aj Úrad pre dohľad nad finančným trhom SR).
Skutočným cieľom nebankových subjektov v zmysle návrhu zákona nebolo venovať sa poctivému podnikaniu, ale čo najrýchlejšie nazhromaždiť od verejnosti čo najviac finančných prostriedkov, „vytunelovať“ svoj podnik a ukončiť podnikanie, najčastejšie